Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6CoPr/3/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a členov senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Karola Riháka v právnej veci žalobkyne: F. G., D.. XX.X.XXXX, N. P. O. XXX/X, A., zast. advokátkou JUDr. Zuzanou Krutou, ul. Slovenských partizánov 1130/50, Považská Bystrica, proti žalovanej: O. M., Z..F..P.., A. X, N., L.: XX XXX XXX, zast. AK JUDr. Julian Lapšanský, advokátska kancelária, spol. s r.o., Zelinárska 8, Bratislava, IČO: 45941815, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 8. júna 2017 č.k. 23Cpr/5/2016-91, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. a III. výroku p o t v r d z u j e. Vo výroku o trovách prvoinštančného konania sa napadnutý rozsudok mení tak, že žalobkyni sa proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33 %. Žalobkyni sa priznáva proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 80 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zastavil konanie v časti o zaplatenie sumy 5.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy; II. určil, že skončenie pracovného pomeru na základe oznámenia zo dňa 30.4.2016 je neplatné; III. žalovanú zaviazal zaplatiť žalobkyni náhradu mzdu vo výške 5.192,76 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a IV. žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2/ Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa pred prvým pojednávaním vzala žalobu v časti uplatnenej nemajetkovej ujmy 5.000,- eur späť, súd prvej inštancie prvým výrokom svojho rozhodnutia konanie v tejto časti zastavil (144, § 146 ods. 1 C.s.p.).

3/ Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že žalovaná (zamestnávateľ) uzavrela so žalobkyňou (zamestnancom) dňa 7.10.2015 pracovnú zmluvu a dohodu o dočasnom pridelení zamestnanca, druh práce: Pomocný manipulačný pracovník, na dobu určitú do 7.4.2016 s dátumom nástupu do práce 8.10.2015. V bode V. ods. 1 pracovnej zmluvy žalobkyňa vyjadrila súhlas, aby ju zamestnávateľ - žalovaný dočasne pridelil na výkon práce k inej právnickej alebo fyzickej osobe, ktorá bude mať postavenie tzv. užívateľského zamestnávateľa. Na základe tohto ustanovenia pracovnej zmluvy sa užívateľským zamestnávateľom žalobkyne stala spoločnosť C. Z. Z., Z.. Z. F.. P.. V bode II. ods. 2 pracovnej zmluvy sa zmluvné strany podľa § 1 ods. 4 Zák. práce v spojení s § 36 ods. 2 Obč. zák. dohodli na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Splnením rozväzovacej podmienky pracovný pomer zanikne k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Dodatkom č. XXXX-O.-XXXXX/X k pracovnej zmluve a dohode o dočasnom pridelení zamestnanca bol pracovný pomer dohodnutý na dobu určitú do 31.10.2016. Spoločnosť C. Z. Z., Z..F..P.. oznámila dňa 25.4.2016 žalovanej, že ako užívateľský zamestnávateľ ukončuje dňom 30.4.2016 dočasné pridelenie žalobkyne. Následne žalovaná oznámila žalobkyni, že došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky dohodnutej v článku II. ods. 3 pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení, čím sa pracovný pomer skončil po uplynutí dohodnutej doby jeho trvania v súlade s ustanovením § 71 ods. 1 Zák. práce a čl. II ods. 3 pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení zamestnanca dňom 30.4.2016.

4/ Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k právnemu záveru, že žaloba je v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru dôvodná. Z odôvodnenia oznámenia o skončení pracovného pomeru vyplynulo, že pracovný pomer žalobkyne mal u žalovanej skončiť z dôvodu, že zo strany užívateľského zamestnávateľa došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky dohodnutej v čl. II ods. 2 pracovnej zmluvy a dohody o dočasnom pridelení, čím sa pracovný pomer založený touto zmluvou skončil uplynutím dohodnutej doby jeho trvania v súlade s § 71 ods. 1 Zák. práce čl. II ods. 3 pracovnej zmluvy. Novela Zákonníka práce účinná od 1.3.2015 (zákon č. 14/2015 Z.z. - pozn. odvolacieho súdu) uložila agentúre dočasného zamestnávania uzatvoriť so zamestnancom pracovný pomer na dobu určitú tak, aby doba trvania pracovného pomeru bol vymedzená konkrétnym dátumom jeho skončenia. Účelom novely bolo znemožniť agentúram naviazanie skončenia pracovného pomeru na trvanie dočasného pridelenia napr. vetou „skončením dočasného pridelenia sa skončí aj pracovný pomer na dobu určitú“. Z uvedeného dôvodu je podľa súdu prvej inštancie aplikácia rozväzovacej podmienky na skončenie dočasného pridelenia pri pracovnom pomere dojednanom na dobu určitú v rozpore so zákonom a na jej základe nemožno platne skončiť pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú skôr, ako dňom vymedzeným v pracovnej zmluve, v danom prípade dňom 31.10.2016. Naviac, taxatívne vymedzenie spôsobov skončenia pracovného pomeru uvedené v Zák. práce (§ 59 ods. 1) neobsahuje ako dôvod skončenia pracovného pomeru rozväzovaciu podmienku. Keďže k prejavu vôle žalovaného smerujúceho k skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou oznámením zo dňa 30.4.2016 došlo ešte počas existencie pracovného pomeru dojednaného do 31.10.2016, žalobkyňa nemala inú možnosť ako sa zákonným spôsobom brániť, teda podať určovaciu žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Inak by platila fikcia, že pracovný pomer sa skončil skôr, ako bolo v pracovnej zmluve dohodnuté. Vzhľadom na to súd prvej inštancie dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru žalobkyne na základe oznámenia zo dňa 30.4.2016 je neplatné. Pracovný pomer žalobkyne skončil dňa 31.10.2016, kedy sa skončila doba jeho trvania (doba určitá) dojednaná v čl. II. ods. 1 pracovnej zmluvy (§ 59 ods. 2, § 71 ods. 1 Zák. práce). Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že žalovaná mala možnosť so žalobkyňou skončiť pracovný pomer dojednaný do 31.10.2016 pred týmto dátumom len z dôvodu jej nadbytočnosti. Pri tomto druhu výpovede sa aplikuje výnimka z § 63 ods. 2 Zák. práce, kde agentúra dočasného zamestnávania nemusí skúmať, či nemá možnosť zamestnancovi ďalej ponúknuť inú prácu jeho preradením alebo ho zamestnávať na kratší pracovný čas. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni náhradu mzdy za 6 mesiacov, teda za obdobie do kedy mal pracovný pomer žalobkyne trvať (§ 58 ods. 5, § 79 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, 4 Zák. práce), ktorú vyčíslil na sumu 5.192,76 eur zohľadniac, že priemerný mesačný zárobok žalobkyne činil sumu 865,46 eur. Výšku uplatnenej náhrady mzdy žalovaná nerozporovala.

5/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. a keďže žalobkyňa mala v konaní plný úspech, priznal jej proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6/ Proti tomuto rozsudku podala žalovaná odvolanie a napadla ním výroky II., III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie, teda všetky výroky okrem výroku, ktorým bolo konanie v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy zastavené. Podľa žalovanej bola rozväzovacia podmienka skončenia pracovného pomeru dojednaná platne, pretože sa ňou nedohodlo skončenie pracovného pomeru, ale vymedzenie jeho trvania. Z uvedeného dôvodu bol pracovný pomer so žalobkyňou dohodnutý na dobu určitú a to do 7.4.2016. Doba trvania pracovného pomeru bola následne predĺžená dodatkom do 31.10.2016. Súčasne sa žalobkyňa so žalovanou dohodla na rozväzovacej podmienke trvania pracovného pomeru k dátumu uvedenému v oznámení užívateľského zamestnávateľa. Ukončením objednávky na výkon práce žalobkyne užívateľským zamestnávateľom došlo k naplneniu rozväzovacej podmienky podľa čl. II. ods. 2 pracovnej zmluvy a teda aj k skočeniu pracovného pomeru. Podľa odvolateľa takýto postup nie je v rozpore so Zák. práce, pretože v § 1 ods. 4 použitie Obč. zák. a teda aj právnu úpravu odkladacích a rozväzovacích podmienok obsiahnutých v § 36 umožňuje. Žalovaná ďalej dôvodila nesprávnym žalobným petitom, keď má za to, že žalobkyňa mala žalovať o určenie, že pracovný pomer trvá a preukázať naliehavý právny záujem na tomto určení (§ 137 písm. c/ C.s.p.). V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 193/2005, podľa ktorého ak ku skončeniu pracovného pomeru malo dôjsť iným spôsobom, než uvedeným v § 59 ods. 1 Zák. práce, neprichádza do úvahy aplikácia § 77 Zák. práce, a preto sa sporová strana môže domáhať určenia existencie pracovného pomeru všeobecnou žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (aktuálne § 137 písm. c/ C.s.p.). Pokiaľ ide o výrok o náhrade mzdy, žalovaná uviedla, že na základe výzvy súdu prvej inštancie doložila do súdneho spisu výpočet priemerného zárobku žalobkyne, z ktorého vyplynulo, že žalobkyňa mala nárok na vyšší ako ňou uplatnený priemerný zárobok, čím žalovaná rozporovala jej výpočet. Vo vzťahu k výroku o trovách konania argumentovala, že nezohľadňuje neúspech žalobkyne v časti, ktorou sa domáhala zaplatenia nemajetkovej ujmy 5.000,- eur. Žalobkyňa vzala v tejto časti žalobu späť a teda procesne zavinila zastavenie konania. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním napadnutých výrokoch II. a III. zmenil tak, že žalobu zamietne. Vo vzťahu k výroku IV žalovaná navrhla rozsudok zmeniť tak, že žalovanej sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

7/ Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil. Uviedla, že pracovný pomer možno rozviazať len z taxatívnych spôsobov uvedených v § 59 Zák. práce, medzi ktorými nie je uvedená možnosť skončiť pracovný pomer oznámením z dôvodu naplnenia rozväzovacej podmienky. Dôležitú zmenu predstavovala novela Zák. práce účinná od 1.3.2015, podľa ktorej ak je doba trvania pracovného pomeru medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom dohodnutá na dobu určitú, dátum skončenia pracovného pomeru musí byť určený konkrétnym dátumom. Cieľom tejto novely bolo zamedziť uzatváraniu pracovných pomerov na dobu určitý tak, že pracovný pomer skončí ukončením dočasného pridelenia. Zároveň táto novela doplnila pre agentúru dočasného zamestnávania výpovedné dôvody, keď podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce môže dať dočasne pridelenému zamestnancovi výpoveď, ak sa stane nadbytočným vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa § 58 Zák. práce pred uplynutím doby, na ktorú bol pracovný pomer na dobu určitú dohodnutý. K odvolacej argumentácii žalovanej o nesprávnej formulácii určovacieho petitu žalobkyňa uviedla, že právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zák. práce zaniká márnym uplynutím dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený platne, a na podaní žaloby o určenie trvania tohto pracovného pomeru podľa § 137 písm. c/ C.s.p. by nemohla mať žalobkyňa v takom prípade naliehavý právny záujem, čo by bolo prvoradým dôvodom, pre ktorý by jej určovacia žaloba nemohla obstáť.

8/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je vo veci samej dôvodné. Odvolací súd sa stotožňuje s nosnými dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť týchto dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

9/ Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku vo veci samej odvolací súd dodáva, že účinnosťou novely Zák. práce vykonanej zákonom č. 14/2015 Z.z. (1.3.2015) je agentúra dočasného zamestnávania (žalovaná) povinná určiť dobu trvania pracovného pomeru dátumom jeho skončenia (§ 58 ods. 5 posledná veta Zák. práce). Cieľom novely bolo riešenie problémov vyskytujúcich sa v aplikačnej praxi pri dočasnom pridelení zamestnanca. Podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu má táto právna úprava „vylúčiť doterajšiu prax agentúr dojednať so zamestnancom dobu trvania pracovného pomeru v prípade dočasného pridelenia vo väzbe na trvanie dočasného pridelenia (t.j. aj rozväzovacou podmienkou - pozn. odvolacieho súdu). Pri takomto dojednaní trvania pracovného pomeru sa tento skončí zo dňa na deň vrátením zamestnanca agentúre dočasného zamestnávania, čo možno z hľadiska porovnania s právami zamestnancov s pracovným pomerom na dobu určitú podľa § 48 Zák. práce vnímať ako zneužívanie práva zamestnávateľom. Samotný zamestnanec spravidla nemá právo jednostranne skončiť dočasné pridelenie, ktoré by viedlo aj ku skončeniu pracovného pomeru“. Keďže žalovaná dodatkom k pracovnej zmluve č. XXXX-O.-XXXXX/X zo dňa 7.4.2016 dohodla so žalobkyňou pracovný pomer na dobu určitú do 31. 10. 2016, pracovný pomer sa skončil uplynutím uvedeného dňa (§ 59 ods. 2 Zák. práce). Dojednanie rozväzovacej podmienky trvania pracovného pomeru k dátumu uvedeného v oznámení užívateľského zamestnávateľa v zmysle čl. II. bod 2 pracovnej zmluvy zo dňa 7.10.2015 je v rozpore s § 58 ods. 5 posledná veta Zák. práce v znení zák. č. 14/2015 Z.z. a takéto dojednanie je teda absolútne neplatné v zmysle § 39 Obč. zák. Pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovanou sa skončil dňom 31.10.2016. Keďže Zák. práce spôsob určenia doby trvania pracovného pomeru výslovne upravuje, subsidiarita Obč. zák. (§ 36) je v tomto prípade vylúčená. Odvolací súd dodáva, že z konania žalovanej (zakomponovanie rozväzovacej podmienky do pracovnej zmluvy) je zrejmý úmysel vyhnúť sa zákonnej povinnosti poskytnúť žalobkyni odstupné podľa § 76 ods. 1 písm. a/ Zák. práce, na ktoré by jej vznikol nárok v prípade skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa (žalovanej) pre nadbytočnosť (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zák. práce). Takéto správanie zamestnávateľa nemôže požívať právnu ochranu. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že vzhľadom na Oznámenie žalovanej o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.4.2016 žalobkyňa nemala inú možnosť, ako domáhať sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe oznámenia zo dňa 30.4.2016, aplikujúc § 77 Zák. práce, z ktorého naliehavý právny záujem na určení neplatnosti rozviazania pracovného pomeru priamo vyplýva. Rovnako je odvolací súd toho názoru, že navrhovaný žalobný petit je správny vzhľadom na skutočnosť, že jeho pozitívne vymedzenie v znení „určenia, že pracovný pomer trvá“ by vzhľadom na uplynutie doby trvania pracovného pomeru dojednaného do 31.10.2016 už nemalo opodstatnenie. Ust. § 59 ods. 1 Zák. práce síce nepredpokladá možnosť skončenia pracovného pomeru na základe „oznámenia“ zamestnávateľa na podklade rozväzovacej podmienky (zákonodarca nepredpokladal takúto „vynaliezavosť“ agentúr dočasného zamestnávania - poznámka odvolacieho súdu), z ktorého dôvodu táto skutková podstata skončenia pracovného pomeru nie je výslovne uvedená ani v § 77 Zák. práce, čo však nemôže sankcionovať zamestnanca vylúčením z pracovnoprávnej ochrany založenej na § 77 Zák. práce a ukladať mu povinnosť osobitne preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru zákonom nedovoleným spôsobom určovacou žalobou podľa § 137 písm. c/ Zák. práce. Určenie tejto právnej skutočnosti vyplýva z osobitného právneho predpisu (Zák. práce) a z uvedeného dôvodu ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. d/ C.s.p.

10/ Žalovaná svoju odvolaciu argumentáciu k výroku o náhrade mzdy (III.) obmedzila len poukázaním na odvolacie dôvody vo vzťahu k II. výroku napadnutého rozsudku. V odvolaní neuviedla žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by súdom určená náhrada mzdy bola nesprávna. S ohľadom na záver, že sporný pracovný pomer skončil dňa 31.10.2016, žalobkyňa má nárok na náhradu mzdy za obdobie od 1.5.2016 do 31.10.2016 vo výške 5.192,76 eur brutto (§ 79 ods. 1, § 134 Zák. Práce).

11/ Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny vo výroku, ktorým bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru na základe oznámenia zo dňa 30.4.2016 a vo výroku o náhrade mzdy (výroky II., III.). Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

12/ Odvolací súd sa však stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalovanej vo vzťahu k výroku o trovách prvoinštančného konania. Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, náhrady ušlej mzdy 5.192,76 eur a odškodnenia za psychickú ujmu spôsobenú neplatným skončením pracovného pomeru vo výške 5.000,- eur. Išlo teda o niekoľko samostatných nárokov. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.5.2017 žalobkyňa vzala žalobu v časti nemajetkovej ujmy späť bez uvedenia dôvodu (č.l. 80, 88) a súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil. Z procesného hľadiska teda žalobkyňa zavinila zastavenie konania (§ 256 ods. 1 C.s.p.) v jednom z troch uplatnených nárokov. V tomto rozsahu vznikol žalovanej nárok na náhradu trov konania. Zohľadniac pôvodný žalobný petit v celosti možno zhrnúť, že žalobkyňa mala úspech v 2/3 a žalovaná v 1/3, čo percentuálne predstavuje úspech žalobkyne 67 % a úspech žalovanej 33 %. Žalobkyni teda vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 34% (67% - 33%).

13/ Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle § 388 C.s.p. zmenil výrok napadnutého rozsudku o trovách prvoinštančného konania tak, že žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33 %.

14/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 80 %. Žalobkyňa totiž bola v odvolacom konaní úspešná vo veci samej, teda pokiaľ ide o výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie. Jej neúspech v časti nároku na náhradu trov prvoinštančného konania treba vyhodnotiť práve v súvislosti s tým, že vo veci samej bola úspešná. Odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na tieto skutočnosti treba vychádzať z toho, že žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná v rozsahu 80 %.

15/ Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola konanie v časti o zaplatenie sumy 5.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

16/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C.s.p. ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p .). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).