Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/1/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobkýň: 1/ M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom J., B. 8, V. republika, 2/ G.. X. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., J. XX, D. republika L., obe zastúpené JUDr. Ernestom Botkom, advokátom so sídlom Nové Zámky, Björnsonova 2, proti žalovaným: 1/ Agroefekt, s.r.o., so sídlom Dvory nad Žitavou, Komenského 6, IČO: 34123199, zastúpený JUDr. Kamilom Bereseckým, advokátom so sídlom Nitra, Farská 33, 2/ Slovenská republika zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkýň v 1. a 2. rade a žalovaného v l. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 25. 08. 2017 č. k. 6C/147/2012-498 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e.

V časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobkyniam v l. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.

Žalobkyniam v l. a 2. rade priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyne v l. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníčkami každá v 1-ici nehnuteľností v kat. úz. D., vytvorené Geometrickým plánom č. 33/12 zo dňa 21.05.2012 vyhotoveným komerčným geodetom Ing. Mladenom Predným overeným Správou katastra Nové Zámky dňa 05.06.2012 pod č. 515/12 a to parc. registra „C“ č. XXX/XX - orná pôda o výmere 56506 m2, parc. č. 858/7 - zastavaná plocha o výmere 2505 m2, parc. č. 858/8 - zastavaná plocha o výmere 146 m2, parc. č. 858/9 - zastavaná plocha o výmere 146 m2 a parc. č. 858/10 - zastavaná plocha o výmere 146 m2, ktorý je neoddeliteľnosťou súčasťou rozsudku. Žalobkyniam v l. a 2. rade náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania nepriznal.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyniam v 1. a 2. rade a R. L. boli rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 22. 02. 1997 vydané každej spoluvlastnícky podiel v 1/3-ine k nehnuteľnostiam zapísaným v pkn vložke č. XXX kat. úz. D. ako parc. č. 858/3 - roľa o výmere 59763 m2, a to vo výmere 59453 m2, pričom táto parcela bola v evidencii nehnuteľností vedená pod č. 766/21 a parc. č. 860 - pastva o výmere 2942 m2, z ktorej vydávaná časť predstavovala výmeru 1983 m2 a táto parcela bola vedená v evidencii nehnuteľností pod č. 834/1. Podľa LV č. XXXX kat. úz. D. žalobkyne v 1. a 2. rade sú vedené ako podielové spoluvlastníčky každá v 1/2-ici parc. č. 858/3 - orná pôda o výmere 59763 m2 a parc. č. 860 - trvalé trávne porasty o výmere 2942 m2 s tým, že v poznámkach je uvedené, že hodnovernosť údajov katastra o práve k

časti týchto parciel je spochybnená a že vlastnícke právo je evidované aj na LV č. XXXX k časti parc. č. 808/5, na LV č. XXXX k časti parc. č. 766/21, na LV č. XXXX k častiam parciel č. XXX/X a XXX/X a na LV č. XXX k časti parc. č. 834/1. Konštatoval že žalobkyne preukázali naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ OSP na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pretože hodnovernosť údajov zapísaných v katastri nehnuteľností o ich vlastníctve je spochybnená, a teda v záujme právnej istoty sa domáhali určenia svojho spoluvlastníctva. Svoje rozhodnutie právne oprel o § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1 až 3 OZ, ako i § 135 ods. 1 OSP a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Poukázal na to, že zámennou zmluvou zo dňa 13. 07. 2001, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti bol povolený pod č. V 2267/01 dňa 13. 08. 2001, bola parc. č. 766/21 o výmere 228827 m2 zapísaná vo vlastníctve Slovenskej republiky, zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, zamenená za viacero ďalších parciel vo vlastníctve žalovaného v 1. rade, pričom z geometrického plánu č. 33/12 zo dňa 21. 05. 2012, vyhotovenom geodetom Ing. Mladenom Predným vyplýva, že súčasťou parcely č. 766/21 bola aj pôvodná pkn parcela č. 858/3, ktorej časť o výmere 59453 m2 bola vydaná žalobkyniam v 1. a 2. rade a R. L.. Rovnako tak z LV č. XXX kat. úz. D., ako i z uvedeného geometrického plánu je zrejmé, že parcela č. 834/1 o výmere 3709 m2 sa z časti prekrýva s pôvodnou pkn parcelou č. 860, z ktorej časť o výmere 1983 m2 bola vydaná žalobkyniam v 1. a 2. rade a R. L. a že táto je vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe žalovaného v 2. rade v celosti a že geometrickým plánom novovytvorené parcely č. 858/7, 858/8, 858/9 a 858/10 doposiaľ nemajú založený list vlastníctva. Ďalej uviedol, že z geometrického plánu č. 46/12 zo dňa 07. 07. 2012, vyhotoveného geodetom Ing. Mladenom Predným vyplýva, že novovytvorená parcela č. 808/6 je súčasťou parcely č. 808/5 - vodná plocha o výmere 1160 m2 a je vo vlastníctve Slovenského vodohospodárskeho podniku, š.p., Banská Štiavnica, pričom v priebehu konania žalobkyne žalobu voči nemu zobrali späť a uznesením zo dňa 05. 06. 2013 č.k. 6C/147/2012-202 bolo konanie v časti určenia vlastníckeho práva k parcele č. 808/6 zastavené. Argumentoval, že s ohľadom na tieto skutočnosti v záujme právnej istoty žalobkýň v 1. a 2. rade určil ich vlastníctvo k novovytvoreným parcelám č. 858/7, 858/8, 858/9 a 858/10 podľa geometrického plánu č. 33/12, pretože tieto boli nepochybne súčasťou pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 858/3 a nie sú zapísané na liste vlastníctva. Rovnako tak určil vlastníctvo k novovytvorenej parcele č. 834/1, pretože táto bola súčasťou pôvodnej pkn parcely č. 860 a vlastníctvo k nej je zapísané v prospech žalovaného v 2. rade, ktorý s určením vlastníctva v prospech žalobkýň súhlasil. Žalobe žalobkýň vyhovel aj v časti, týkajúcej sa novovytvorenej parcely č. 766/40, ktorá bola súčasťou pôvodnej pkn parcely č. 858/3, ktorá v súčasnosti tvorí súčasť parcely č. 766/21 o výmere 228827 m2 a je vedená na LV č. XXXX kat. úz. D. vo vlastníctve žalovaného v 1. rade v celosti, a ktorú žalovaný v 1. rade nadobudol na základe zámennej zmluvy uzavretej so žalovaným v 2. rade. Pri rozhodovaní o návrhu v tejto časti voči žalovanému v 1. rade mal za to, že tento nadobudol vlastnícke právo k časti parcely č. 766/21, ktorá bola zameraná geometrickým plánom č. 33/12 ako parcela č. 858/3 a ktorá bola podľa rozhodnutia pozemkového úradu vydaná žalobkyniam v 1. a 2. rade a R. L., pričom vychádzal zo zásady obsiahnutej v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 10. 02. 2010 sp.zn. I. ÚS 50/2010, podľa ktorej "nie je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám." V tejto súvislosti konštatoval, že i keď žalovaný v 1. rade bol dobrovoľným nadobúdateľom, nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním, pretože zámenná zmluva uzavretá medzi žalovanými v 1. a 2. rade bola v časti parc. č. 766/40 absolútne neplatná, keďže táto bola vo vlastníctve žalobkýň, a teda nebola vo vlastníctve štátu tak, ako to bolo uvedené a deklarované v uvedenej zámennej zmluve. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s ust. § 257 a úspešným žalobkyniam v l. a 2. rade náhradu trov nepriznal pre existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaní nezapríčinili vznik sporu, keď tento bol zapríčinený nesprávnou a nedôslednou evidenciou nehnuteľností orgánom, ktorý vykonáva správu katastra nehnuteľnosti a ktorý duplicitne evidoval vlastníctvo žalobkýň a žalovaného v 2. rade k tým istým nehnuteľnostiam. Zohľadnil tiež skutočnosť, že k pochybeniu pri vydávaní parciel registra „E“ č. 858/3 a 860 v rámci reštitúcie došlo aj zo strany Pozemkového úradu Nové Zámky, ktorý na základe nesprávnej identifikácie parciel z 02.06.1992 schválil dohodu o vydaní nehnuteľností, pričom opomenul brať do úvahy existenciu založených listov vlastníctva k parcelám registra „C“, ktoré prekrývali reštituované parcely registra „E“ č. 858/3 a č. 860.

3. Proti tomuto rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov konania podali žalobkyne v l. a 2. rade odvolanie, navrhli ho zmeniť a priznať im právo na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania vo výške 100%. Mali za to, že niet dôvodu na použitie ust. § 257 a nepriznanie im náhrady trov konania s poukazom na výnimočné okolnosti. Neodôvodnenú „mäkkosť“ pri náhrade trov konania ohľadne žalovaného v l. rade v rozhodujúcej miere vzhliadli v tom, že napriek tomu, že žalovaný v l. rade

už dlhé roky pozná aký je skutkový stav veci a vie aj to, že so štátom zamenil za svoje nehnuteľnosti nehnuteľnosti, ktoré štát predtým vydal inému vlastníkovi a teda mu v momente zámeny nepatrili, napriek tomu tvrdo bráni a argumentuje, že nehnuteľnosti užíval v rozhodujúcej dobe o niečo viac ako 10 rokov. V tejto súvislosti poukázali i na to, že žalovaný v l. rade neberie do úvahy, že dobromyseľnosti sa nemôže domáhať, pretože ich užíval bez akéhokoľvek právneho titulu, nenadobudol ich od nich a teda ich na ich úkor nevydržal, ale ich mal nadobudnúť od štátu ako tretieho subjektu. Dodali, že by bolo absurdné, pokiaľ by im už druhýkrát takýmto spôsobom štát znovu nadobudnuté pozemky odňal a neoprávnene previedol na iného.

4. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolaním napadol i žalovaný v l. rade domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal i na to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010 zo dňa 10.02.2010, ktoré však skutkovo a právne sa prejednávanej veci netýka, keď jeho skutkovým podkladom bola okolnosť, že predaj majetku vykonal subjekt bez právnej subjektivity. Argumentoval, že v danom prípade vlastnícke právo nadobudol od subjektu, ktorý existuje, a to na základe Zámennej zmluvy č. 4Z-0126-01, pričom obe zmluvné strany tejto zmluvy majú a mali právnu subjektivitu a zámenná zmluva nebola nikdy vyhlásená za neplatnú. Zamieňané nehnuteľnosti existovali právne a skutkovo, nejednalo sa o fiktívny právny úkon a následne nehnuteľnosti užíval aj tým, že ich za odplatu dal do nájmu iným subjektom. K užívaniu nehnuteľností došlo dňom 13.07.2001, keď prvá nájomná zmluva bola uzavretá 02.10.2001, pričom časový posun bol daný tým, že sa jednalo o poľnohospodársku pôdu, ktorú reálne prevzal, avšak nájomnú zmluvu uzavrel až v momente, keď reálne nájomca zaplatil. Poukázal tiež na to, že žaloba bola podaná dňa 06.06.2012, čo znamená, že nehnuteľnosti užíval dobromyseľne ako svoje vlastné viac ako 10 rokov, z ktorého dôvodu mu svedčí právny titul vydržania, ktorý je nespochybniteľný a nie je v rozpore ani s rozhodnutím Ústavného súdu SR, na ktoré poukázali žalobkyne. V tejto súvislosti zdôraznil, že sporné nehnuteľnosti neužíval iba virtuálne, ale tak ako sa v prírode nachádzajú ich reálne užíval, dával do nájmu a za nehnuteľnosti prostredníctvom nájomcov v zmysle nájomných zmlúv platil i príslušné dane, ako to v konaní dokladoval označenými listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďou svedka Ing. J. J., G... Oprel sa i o vyjadrenie žalovaného v 2. rade zo dňa 21.03.2013, z obsahu ktorého je zrejmé, ako skutkovo došlo k okolnostiam, ktoré mali za následok vytvorenie sporného stavu. Poukázal i na závery vyplývajúce zo zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v danej veci, v zmysle ktorých bolo úlohou prvoinštančného súdu posúdiť otázku vydržania sporom dotknutých nehnuteľností žalovaným v l. rade. V tejto súvislosti uviedol, že nemohol žiadnym spôsobom mať vedomosť o tom, že sporné nehnuteľnosti by mali byť vo vlastníctve niekoho iného, keď v liste vlastníctva, ktorý tvoril podklad pre zámennú zmluvu bol ako vlastník uvádzaný žalovaný v 2. rade a nebola daná iná možnosť presvedčiť sa o tom, že by tomu tak nebolo. Vo veci bol robený aj znalecký posudok Ing. Václavom Bauerom, kde sa neuvádza nijaká informácia, ktorá by spochybňovala vlastnícke právo účastníkov zámennej zmluvy a v čl. 3 Zámennej zmluvy zo dňa 29.05.2001, kedy ju podpisoval sa uvádza, že zmluvné strany prehlasujú, že sú oprávnené s predmetom zmluvy voľne nakladať, že na zamieňaných pozemkoch neviaznu žiadne ťarchy a tiež, že nemajú vedomosť o iných vadách ako tých, ktoré sú známe aj druhej strane. Na podporu svojej argumentácie poukázal tiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré označil.

5. Žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v l. rade konštatovali, že argumentácia žalovaného v l. rade je po skutkovej ako aj právnej stráne naďalej rovnaká, pričom z hľadiska aplikácie rozhodnutia Ústavného súdu SR nie je vôbec dôležité, či v danom prípade išlo alebo nešlo o reálne subjekty v súvislosti s aplikáciou rozhodnutia ústavného súdu, v ktorom prípade išlo tiež o neplatnú de iure o neexistujúcu zmluvu rovnako, ako v tomto konaní, pretože titul, na ktorý sa žalovaný v l. rade odvoláva nikdy ani nevznikol a neexistoval. Účinky zámennej zmluvy tak nikdy nemohli nastať rovnako ako zmluvou predpokladané práva a povinností zmluvných strán. Ide tak o absolútne neplatnú zmluvu, na čo musí súd ex offo prihliadnuť. Tvrdili, že ak právo s takouto zmluvou neviaže účinky, potom žalovaný v l. rade aj keby sporné nehnuteľnosti užíval aj viac, ako v zákone predpokladanú dobu užívania, právne účinky spojené s užívaním nenastanú, keď aj pri vydržaní zákonodarca kladie dôraz na tzv. kvalifikované užívanie. Samotné užívanie totiž nestačí k dobromyseľnosti a je potrebné, aby si nadobúdateľ mohol svoju dobromyseľnosť od nejakého legálneho alebo legitimizovaného dôvodu odvodiť. Mali za to, že žalovaný v l. rade sa prioritne mal postarať o to, aby bol legalizovaný jeho vzťah so štátom, ktorý mu zamenil nehnuteľnosti, ktoré mu nepatrili. Uviedli, že vlastníčkami sporných nehnuteľností neprestali byť, pretože im nehnuteľnosti boli vydané a tieto užívali prostredníctvom ďalších nájomcov. Za situácie, že

ani jedna z nich nebýva v blízkosti nehnuteľností nemohli ani len z času na čas reálne kontrolovať kým sú ich nehnuteľnosti užívané a nájomca im neoznámil, že v rámci zcelovania pozemkov došlo z jeho strany k reálnemu vypusteniu užívania sporných nehnuteľností, a že tieto má užívať niekto iný. Až na základe stanoviska katastra nehnuteľností bolo im deklarované, že k sporným nehnuteľnostiam je tzv. dvojité vlastníctvo. Za absurdné označili, keby na základe takéhoto skutkového stavu by opätovne prišli o nehnuteľnosti a to z nedôslednosti a nedbanlivosti štátu, ktorý nevie a presne neeviduje svoje vlastníctvo. Uviedli, že im nie je známy dôvod, prečo sa žalovaný v l. rade drží toho, že chce mať vo vlastníctve ich nehnuteľnosti, ktoré od štátu nezískal, hoci mal možnosť po dlhé roky po ozrejmení skutkového stavu požiadať štát alebo príslušný orgán štátu, aby mu za jeho reálne zamenené pozemky dal do vlastníctva pozemky, ktoré aj reálne vlastní. Okrem toho štát im mohol ponúknuť za nehnuteľnosti primerané, tzv. náhradné pozemky, k čomu však bola potrebná ochota a súčinnosť oboch ďalších zainteresovaných strán, čo sa však nestalo. Vyjadrili presvedčenie o zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože akékoľvek iné stanovisko, ktoré by umožnilo stať sa legálnym vlastníkom sporných nehnuteľností žalovaného v l. rade by porušovalo minimálne zásadu dobrých mravov a zvýšili by právnu neistotu v takýchto a obdobných veciach. Záverom podotkli, že takýto lapsus, ako v prípade zámennej zmluvy by bez pričinenia laxného prístupu zo strany katastra nebol možný, keď katastru muselo byť známe, že tieto nehnuteľnosti štát už raz pôvodným vlastníčkam vydal, a preto nemohli byť predmetom žiadnej ďalšej zmluvy a teda ani zmluvy zámennej.

6. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v l. rade len konštatoval, že sa pridržiava svojich vyjadrení zo dňa 28.10.2013 a zo dňa 22.09.2014 a k odvolaniu žalobkýň voči výroku o trovách konania uviedol, že nesúhlasí s priznaním trov konania žalobkyniam s poukazom na skutočnosť, že nijakým spôsobom nespôsobil vzniknutý právny stav, ktorý viedol žalobkyne k podaniu určovacej žaloby.

7. Žalovaný v l. rade k odvolaniu žalobkýň vo svojom vyjadrení poukázal na to, že súd prvej inštancie v rozsudku skutkovo a právne odôvodnil, prečo žalobkyniam nepriznal právo na náhradu trov konania, ktoré dôvody sú dostatočné a zrozumiteľné. Zvýraznil, že sporná okolnosť nevznikla zavinením účastníkov konania, keď príslušný orgán, ktorý rozhodoval o okolnostiach od ktorých obe strany sporu odvodzujú vlastnícke právo, rozhodol bez toho, že by strany sporu rozhodnutie mohli ovplyvniť, alebo že by mali vedomosť o tom, že tu môže vzniknúť sporná skutočnosť, čo môže ovplyvniť aplikáciu ust. § 257 CSP.

8. Žalovaný v l. rade podal i stanovisko k vyjadreniam žalobkýň a žalovaného v 2. rade k jeho odvolaniu, v ktorom navrhol rozhodnúť v zmysle jeho odvolania. K vyjadreniu žalovaného v 2. rade nemal pripomienky, pokiaľ ide o argumenty uvádzané vo vyjadreniach žalobkýň, poukázal na to, že tieto sa opierajú o rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010, o nedostatok jeho právneho titulu k užívaniu nehnuteľností o neochote žalovaných riešiť vec dohodou a o užívaní nehnuteľností žalobkyňami. V tejto súvislosti vyzdvihol, že už odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí sa stotožnil s argumentáciou žalovaných, že rozhodnutie ústavného súdu rieši otázku nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu, z ktorého dôvodu nemožno uvažovať ani o ochrane vlastníckeho práva, hoci dobromyseľného nadobúdateľa a nerieši otázku vlastníckeho práva vydržaním. Argumentácia žalobkýň nie je preto aplikovateľná ani ako kontext v súvislosti s prejednávanou vecou. Tiež existuje legitímny právny dôvod, na základe ktorého nehnuteľnosti začal užívať a to zámenná zmluva, prostredníctvom ktorej odovzdal štátu jeho nehnuteľnosti a legitímne predpokladal, že štát mu odovzdáva jeho nehnuteľnosti, a ani pri najlepšej vôli nemohol zistiť, že by tomu tak nebolo. Naviac je nespochybniteľných faktom, že žalobkyne sporné nehnuteľnosti nikdy neužívali, a pokiaľ mu vytýkajú, že by sa mal viac starať o predmetné nehnuteľnosti, je treba podčiarknuť, že to boli práve žalobkyne, ktoré sa o predmetné nehnuteľnosti riadne nestarali, pretože ak by tak spravili, boli by museli vedieť, že nehnuteľnosti užíva on. Nepovažoval za vhodné vytýkať mu, že nehnuteľnosti, ktoré nadobudol riadnou zmluvou chce naďalej vlastniť, a pokiaľ žalobkyne nelipnú na vlastníctve práve k sporným pozemkom a domnievajú sa, že je jednoduché dostať niekde iné pozemky, vyjadril počudovanie, že tak doteraz dohodou so žalovaným v 2. rade nespravili, pričom rekonštrukcia právnych vzťahov týkajúcich sa sporných nehnuteľností do rozhodnutia súdov nie je reálna.

9. Žalobkyne v l. a 2. rade v reakcii na vyjadrenie žalovaného v l. rade uviedli, že príslušným rozhodnutím ústavného súdu len chceli poukázať na starú rímsku zásadu platnú v civilnom práve, že z neplatného

právneho úkonu a z neplatného práva sa nemôže stať právo platné. Mali za to, že žalovaný v l. rade len využíva zhodu okolností, a to že sa o dvojitom vlastníctve sporných nehnuteľností dozvedeli až po uplynutí času, ktorý ako dobromyseľná držba je ďalším predpokladom k prípadnému vydržaniu vlastníckeho práva. Tvrdili, že i keď čas vydržania je len sekundárnym, aj keď rovnocenným prvokom vydržania, za primárneho činiteľa v tomto smere považovali najmä preukázanie legálneho právneho titulu, od ktorého si žalovaný odvodzuje svoje právo nehnuteľnosti držať. Žalovaný v l. rade nedisponuje žiadnym legálnym právnym dôvodom a titulom, na základe ktorého by nehnuteľnosti užíval. Zdôraznili, že nie je potrebné, aby nehnuteľnosti ako vlastníčky osobne užívali, tieto dali do nájmu inému subjektu, na základe zmluvy o nájme a až neskôr sa dozvedeli, že nájomca nehnuteľností z hľadiska užívania zamenil za iné a takto umožnil žalovanému v l. rade, aby ich užíval. Tvrdenie žalovaného v l. rade, že sa o nehnuteľnosti riadne nestarali považovali za nespravodlivé a účelové, pretože s ohľadom na charakter nehnuteľností (role) ako i na to, že bývajú v zahraničí je iluzórne sa domnievať, že pri niekoľkodňových návštevách by zistili, kto ich vlastne užíva, najmä keď nemali pochybnosti, že ich užíva nájomca, s ktorým mali uzavretú platnú nájomnú zmluvu. Za zarážajúci považovali postoj žalovaného v 2. rade, ktorý celú situáciu zapríčinil svojim zmätočným konaním, a to uzatvorením absolútne neplatnej zámennej zmluvy. Uzavreli, že by bolo nespravodlivosťou, aby opätovne stratili nehnuteľnosti, ktoré patrili ich právnym predchodcom a to vinou štátu, resp. jeho orgánov, ktorý len krátky čas po tom, čo napravil svoju krivdu znovu bez akéhokoľvek právneho dôvodu nehnuteľnosti zamenil za nehnuteľnosti žalovaného v l. rade. 10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 379 a § 380 po zistení, že odvolanie podali v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 strany v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 prejednal odvolania strán sporu na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného v l. rade nie je dôvodné a odvolanie žalobkýň dôvodné je.

11. V prejednávanej veci sa žalobkyne žalobou domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníčkami každá v 1-ici nehnuteľnosti v kat. úz. D. a to parc. č. 766/40 - orná pôda o výmere 56506 m2, parc. č. 834/4 - trvalý trávnatý porast o výmere 1905 m2, parc. č. 858/7 - zastavaná plocha o výmere 2505 m2, parc. č. 858/8 - zastavaná plocha o výmere 146 m2, parc. č. 858/9 - zastavaná plocha o výmere 146 m2 a parc. č. 858/10 - zastavaná plocha o výmere 146 m2 vytvorených Geometrickým plánom č. 33/12 zo dňa 21.05.2012 vyhotoveným Ing. Mladenom Predným, ktorý bol overený Správou katastra Nové Zámky dňa 05.06.2012 pod č. 515/12. Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 05.08.2014 č. k. 6C/147/2012-359 bolo právoplatne rozhodnuté vo vzťahu k parc. č. 834/4 a o zvyšných, v žalobe špecifikovaných nehnuteľnostiach súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorým určil, že žalobkyne v l. a 2. rade sú každá v 1-ici ich podielovými spoluvlastníčkami a ktorý je preskúmavaný v tomto odvolacom konaní.

12. V danom prípade preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie je v poradí už druhým meritórnym rozsudkom v predmetnej veci, keď jeho prvší rozsudok zo dňa 05.08.2014 č. k. 6C/147/2012-359 bol uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.04.2016 č. k. 25Co/796/2014-407 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí už poskytol vo vzťahu k právnym titulom, z ktorých strany sporu vyvodzujú svoje vlastníctvo k sporom dotknutým nehnuteľnostiam rozsiahly teoreticko-právny výklad od ktorého, ako naďalej platného, nie je dôvod sa odkloniť, a preto ho odvolací súd duplicitne opakovať nebude a naň len v ďalšom poukazuje. V tomto smere akcentoval, že pokiaľ vlastníctvo je nadobúdané na základe zmluvy, na takúto zmluvu sa vzťahuje jedna zo základných zásad súkromného práva a to zásada, že nikto nemôže previesť viac práv než má sám (nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet), ktorá chráni vlastnícke právo pravého vlastníka a jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti toto právo nemal a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť. Aj keď dôsledkom tejto zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno však vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa, pričom s riešením kolízie týchto princípov rozhodovacia prax súdov zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka zaručovanú citovanou zásadou možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. K nadväznosti na to sa zaoberal tiež ust. § 134 ods. 1 upravujúcim inštitút vydržania ako osobitného originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva a jeho základnými predpokladmi. Odvolací súd tiež vyslovil záver, že zásada, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv ako má sám sa v súdenej veci presadí pri posudzovaní platnosti zámennej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanými v l. a 2. rade vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli

žalobkyniam, resp. ich právnym predchodcom vydané na základe rozhodnutia Pozemkového úradu v Nových Zámkoch zo dňa 22.02.1993 a keďže v čase jej uzatvorenia vlastnícke právo k časti C-KN parc. č. 766/21 prekrývajúcou sa s E-KN parc. č. 858/3 patrilo žalobkyniam, nemohol žalovaný v 2. rade ako nevlastník platne previesť vlastnícke právo k tejto parcele na žalovaného v 1. rade. S ohľadom na obranu žalovaného v 1. rade, že vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom tohto konania nadobudol i titulom vydržania, odvolací súd považoval práve za ťažisko konania vyriešenie tejto otázky, s ktorou sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia zákonu zodpovedajúcim spôsobom nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom mu nariadil posúdiť, či žalovaný v l. rade splnil zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva k posudzovaným nehnuteľnostiam vydržaním.

13. V tomto spore skutkové zistenia, ktoré účastníci konania ani nespochybňovali preukazujú, že žalobkyni v l. rade a právnym predchodkyniam žalobkyne v 2. rade M. S. a R. L. ako oprávneným osobám boli na základe Dohody o vydaní nehnuteľností zo dňa 13.11.1992 uzatvorenou so Štátnym majetkom š.p. D. podľa § 9 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku vydané nehnuteľnosti v celkovej výmere 90655 m2 zapísané v pkn. vl. č. 732 ako parc. č. 858/3 - roľa o výmere 59763 m2 v užívaní povinnej osoby (Štátny majetok š.p. D.) vo výmere 59453 m2, v pkn. vl. č. 733 ako parc. č. 860 - pastva o výmere 2942 m2 v užívaní povinnej osoby vo výmere 1982 m2, v pkn. vl. č. 482 ako parc. č. 750/3 - roľa o výmere 15990 m2 a v pkn. vl. č. 482 ako parc. č. 751/3 - roľa o výmere 13310 m2, ktorá bola schválená rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky zo dňa 22.02.1993 č. j. 784/92/T/I každej v 1/3-ine. Hoci rozhodnutím pozemkového úradu bola vydaná len časť pzkn. parcely č. 858/3 a 860, vlastnícke právo oprávnených bolo do katastra nehnuteľnosti zaevidované v roku 1995 na LV č. XXXX a do majetkovej podstaty boli zapísané parc. registra „E“ č. 858/3 - orná pôda o výmere 59763 m2 a parc. č. 860 - trvalé trávnaté porasty o výmere 2942 m2 a teda v celkových výmerách pozemnoknižných parciel, pričom v súčasnosti sú tieto zapísané na LV č. XXXX kat. úz. D. na mene žalobkýň v l. a 2. rade každej v 1-ici s poznámkou, že hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti k týmto parcelám je spochybnená a vlastnícke právo je evidované aj na LV č. XXX v časti parc. registra C-KN č. 808/5, na LV č. XXXX k časti parc. registra C-KN č. 766/21, na LV č. XXXX k častiam parciel registra C-KN č. 858/5 a 858/4 a na LV č. XXX k časti parc. registra C-KN 834/1. Novovytvorené parc. č. 766/40, č. 858/7, č. 858/8, č. 858/9 a č. 858/10 podľa Geometrického plánu Ing. Mladena Predného č. 33/12 zo dňa 21.05.2012, ktorých určenia vlastníctva sa žalobkyne domáhajú, vznikli práve z pôvodnej pkn. parc. č. 858/3 kat. úz. D.. Podľa identifikácie parciel zo dňa 18.07.1991 (č. l. 427/91 spisu) časť pkn. parc. č. 858/3 a č. 860 boli začlenené do parciel č. 766/21 a č. 808/5 evidovaných na LV č. XXX a č. XXX na mene žalovaného v 2. rade. Zámennou zmluvou č. 4Z-0126-01 uzatvorenou dňa 13.07.2001 medzi žalovanými v l. a 2. rade sa vlastníkom parc. č. 766/21 - orná pôda o výmere 228827 m2 vedenej na LV č. XXX kat. úz. D., ktorej vklad bol povolený Okresným úradom v Nových Zámkoch, katastrálnym odborom pod č. V2267/01 zo dňa 13.08.2001 stal žalovaný v l. rade v celosti, a v súčasnosti je táto parcela vedená na LV č. XXXX ako parc. registra „C“ s poznámkou, že hodnovernosť údajov katastra práve k nehnuteľnosti v časti parcely je spochybnená a vlastnícke právo je evidované aj na LV č. XXXX k časti parc. registra E-KN č. 858/3. Bezosporu tak v evidencii nehnuteľnosti existuje duplicitný zápis vlastníckeho práva k novovytvoreným parcelám, ktoré sú predmetom tohto konania v prospech dvoch rozdielnych vlastníkov.

14. Vychádzajúc z uvedeného, Dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 13.11.1992 v spojení s rozhodnutím Pozemkového úradu v Nových Zámkoch zo dňa 22.02.1993 je nadobúdacím titulom vlastníckeho práva žalobkýň k požadovaným nehnuteľnostiam, čo znamená, že v čase uzatvorenia zámennej zmluvy dňa 13.07.2001 medzi žalovanými v l. a 2. rade, žalovaný v 2. rade nebol ich vlastníkom. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje zo záverom prvoinštančného súdu, že žalovaný v 2. rade vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, ktoré nemal, nemohol ani ďalej platne previesť na žalovaného v l. rade, ktorý tak na základe tejto zámennej zmluvy k predmetným nehnuteľnostiam nenadobudol vlastnícke právo. Zostávalo tak len posúdiť existenciu žalovaným v l. rade tvrdeného ďalšieho spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k sporom dotknutým nehnuteľnostiam, ktorým má byť vydržanie.

15. Odvolací súd napriek tomu, že už vo svojom zrušujúcom uznesení ozrejmil inštitút vydržania podľa § 134 ods. 1 OZ, považuje za potrebné zdôrazniť, že základnými predpokladmi vydržania okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. Predpokladom oprávnenej držby je dobrá

viera nadobúdateľa, že nekoná bezprávne. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný, pričom pre posúdenie dobromyseľnosti držiteľa je potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že vec mu patrí. Pri skúmaní podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním žalovaným v l. rade k predmetným nehnuteľnostiam odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v l. rade v tomto smere nesplnil všetky zákonom vyžadované predpoklady. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaný v l. rade zámennou zmluvou uzatvorenou so žalovaným v 2. rade dňa 13.07.2001 prevzal mimo iného i sporné nehnuteľnosti. Z tohto dôvodu mohol byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu právny titul (zámenná zmluva) prináleží a z jeho obsahu mohol objektívne vyvodiť presvedčenie, že predmetné pozemky patria do jeho vlastníctva. Pri nastúpení žalovaného v l. rade do držby sporných nehnuteľností tak v konaní nevyvstali žiadne okolnosti, ktoré by jeho dobromyseľnosť pri vstupe do držby spochybnili. Nasvedčuje tomu aj skutočnosť, že poznámka o spochybnení hodnovernosti údajov katastra z dôvodu zistenia duplicitného vlastníctva bola na LV č. XXXX kat. úz. D., na ktorom je zapísaná i parc. č. 766/21 zapísaná až dňa 19.09.2011, ako to dokladuje list Správy katastra Nové Zámky. Ako už bolo konštatované, dobromyseľnosť musí byť zachovaná počas celej vydržacej doby a teda je potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Naviac, dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. V danom prípade žalovaný v l. rade by nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním po uplynutí 10-ročnej vydržacej doby počítanej odo dňa, keď sa ujal držby (13.07.2001) dňom 13.07.2011 len za predpokladu, že počas celej tejto doby bola jeho držba dobromyseľná. Niet sporu, že žalovaný v l. rade nehnuteľnosti užíva formou ich nájmu doposiaľ, ako to vyplýva z nájomných zmlúv. Podľa nich žalovaný v l. rade Nájomnou zmluvou č. 315 zo dňa 02.10.2011 prenajal nehnuteľnosť v kat. úz. D. zapísanú na LV č. XXXX ako parc. č. 766/21 vo výmere 228827 ha spoločnosti HYDINA a.s. Cífer na dobu od 02.10.2001 do 01.10.2006, Nájomnou zmluvou č. 348 zo dňa 25.09.2006 totožný pozemok prenajal GAMOTA-agro, s.r.o. Komárno na dobu od 01.10.2006 do 30.09.2016 a Zmluvou o nájme č. 92 zo dňa 02.01.2018 následne spoločnosti R.A.B. s.r.o., so sídlom Dvory nad Žitavou na dobu neurčitú od prevzatia pôdy do užívania. V konaní tiež bolo preukázané, že žalobkyňa v l. rade Nájomnou zmluvou zo dňa 18.06.1993 pôvodnú PKN parc. č. 858/3 v kat. úz. D. prenajala ŠM š.p. D. na dobu neurčitú a následne spolu s právnou predchodkyňou žalobkyne v 2. rade Nájomnými zmluvami č. 90 a 91 zo dňa 20.08.1996 a zo dňa 19.01.1998 POVER spol. s r.o., Semerovo na dobu neurčitú. Podľa prehlásenia W.. I. R., bývalého konateľa POVER spol. s r.o. (č.l. 346 spisu) parc. č. 766/2001 (z časti vytvorená aj z PKN parc. č. 858/3) bola v užívaní POVER spol. s r.o. v rámci výrobnej činnosti do vstupu spoločnosti do konkurzu v roku 2001. Listom odoslaným dňa 18.11.2009 W.. J. J. ako jediný spoločník a konateľ R.A.B. s.r.o., so sídlom D. oslovil žalobkyňu v 2. rade s ponukou na znovuobnovenie spolupráce formou prenájmu poľnohospodárskej pôdy, prípadne jej odpredaja poukazujúc na to, že už 5 rok pôsobia v podniku, ktorý mal od nej prenajatú pôdu, pričom jeho predchodca POVER spol. s r.o. sa dostal do konkurzu, do ukončenia ktorého posplácali jeho záväzky a sú 100% majiteľmi hospodárskeho dvora, kde tento pôsobil. Bezpochyby tak už pri uzatvorení zmluvy o nájme dňa 02.01.2008 so žalovaným v l. rade musel mať vedomosť o tom, že vlastníčkou časti prenajímaných pozemkov je minimálne žalobkyňa v 2. rade. S ohľadom na blízky príbuzenský vzťah konateľov a spoločníkov zmluvných strán (matka a syn) v čase uzatvorenia uvedenej nájomnej zmluvy nemožno sa domnievať, že by touto informáciou nedisponoval i žalovaný v l. rade. Podľa názoru odvolacieho súdu dobrú vieru žalovaného v l. rade (posudzujúc ju prísne) počas celej vydržacej doby, zistený skutkový stav tak neumožňuje konštatovať, keď pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od žalovaného v l. rade požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností, vedúcich (z hľadiska kritéria priemernej obozretnosti) k presvedčeniu, že mu nehnuteľnosti patria. Za danej situácie žalovaný v l. rade nenaplnil jeden zo základných predpokladov pre vydržanie sporom dotknutých nehnuteľností a to nepretržitosť oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej 10-ročnej doby pre stratu svojej dobromyseľnosti.

16. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

17. V časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 zmenil, keď neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie. Žalobkyne mali

v konaní plný úspech, a preto v intenciách § 255 ods. 1 im vzniklo právo na náhradu trov konania, pričom odvolací súd nevzhliadol dôvod pre použitie § 257 a nepriznanie im nároku na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa totiž nemožno vyvodil len zo skutočností, že žalovaný nezapríčinili vznik sporu, ale ho zapríčinila nesprávna a nedôsledná evidencia nehnuteľností orgánom, ktorý vykonáva správu katastra nehnuteľností, a ktorý duplicitne evidoval vlastníctvo strán sporu k tým istým nehnuteľnostiam, ako to učinil súd prvej inštancie. I keď dôvody hodné osobitného zreteľa zákon bližšie nešpecifikuje, pri ich posudzovaní je potrebné prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, ako i na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Toto ustanovenie má tak slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, o ktorý v súdenej veci nejde. Hodnotiac vyššie uvedené atribúty odvolací súd dospel k záveru, že nie sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom nepriznanie nároku na náhradu trov konania v konaní úspešným žalobkyniam, s ohľadom i na postoj žalovaných v priebehu sporu by sa javilo ako neprimeraná tvrdosť.

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a v odvolacom konaní úspešným žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 ; dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 ; povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .