Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-109-2018.pdf
PDF · 279.45 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/109/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: PAY s. r. o., so sídlom Martina Rázusa 23A, 010 01 Žilina, IČO: 46 749 721, zastúpeného zástupcom: LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Kálov 653/23-2, 010 01 Žilina, IČO: 47 253 096, proti žalovanému: ZWL Slovakia - Výroba ozubených kolies Sučany, s. r. o., so sídlom Ulica priemyselná 12, 038 52 Sučany, IČO: 36 808 822, zastúpenému zástupcom: HRONČEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Národná 10, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, o zaplatenie 8.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/122/2017-95 zo dňa 28. septembra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/122/2017-95 zo dňa 28. septembra 2017 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania.
2. Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní vydal platobný rozkaz sp. zn. 18Up/120/2017 zo dňa 13.7.2017. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonnej lehote odpor (č.l. 40 spisu).
3. S poukazom na § 642 Obchodného zákonníka zák.č. 513/1991 ZB. (ďalej aj len „OBZ“), § 643 OBZ, § 644 OBZ, § 645 OBZ, § 647 ods. 1 OBZ, § 650 OBZ, § 651 OBZ okresný súd žalobu zamietol. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že medzi stranami sporu bola platne, v ústnej forme, uzatvorená zmluva o sprostredkovaní podľa § 642 a nasl. OBZ. Zmluva bola uzatvorená na základe návrhu - objednávka na sprostredkovanie zamestnania zo dňa 20.6.2016 (č.l. 12 spisu). Objednávku vyhotovil a nepodpísanú predložil žalovanému žalobca, ako to vyplynulo z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 28.9.2017. Objednávku podpísala zamestnankyňa žalovaného na základe podnikového zmocnenia v zmysle § 15 ods. 1 OBZ. Objednávka s podpisom žalovaného postupom podľa § 15 ods. 1 OBZ bola zaslaná žalobcovi, žalobca vyjadril súhlas s týmto návrhom vykonávaním úkonov (§ 275 ods. 4 OBZ), v zmysle obsahu objednávky. Zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, pôvodne do 1.8.2016, neskôr bola dohodou zmluvných strán účinnosť zmluvy predĺžená do 2.9.2016
- právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 28.9.2017 uviedol, že tento dátum sa posunul až do augusta 2016, žalobca uviedol, že posledné kolo výberového konania bolo 2.9.2016 a túto skutočnosť žalovaný nerozporoval. Právna zástupkyňa žalovaného na tomto pojednávaní vypovedala, že bola zo strany žalovaného požiadavka posunúť proces výberu na 2.9.2016.
4. Okresný súd prijal záver, že vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 28.9.2017 o tom, že bolo potrebné počítať aj s dvojmesačnou výpovednou lehotou u vybraného uchádzača, nemá relevanciu na dohodnutú dobu trvania - účinnosť zmluvy. Z obsahu zmluvy v zmysle objednávky (č.l. 12 spisu) uvedené nevyplýva. Bolo na žalobcovi, aby vybral uchádzača, ktorý môže uzatvoriť zmluvu v termíne, na ktorom sa žalobca so žalovaným dohodol.
5. Predmetom zmluvy o sprostredkovaní bola povinnosť žalobcu vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný ako záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu - jednu pracovnú zmluvu na pozíciu manažér kvality s predpokladaným dátumom nástupu do zamestnania pôvodne 1.8.2016, neskôr dohodou zmenený na 2.9.2016. Zmluva o sprostredkovaní podľa § 642 OBZ je neformálnou dohodou zmluvných strán, pre ktorú zákon nevyžaduje písomnú formu, a preto vznikla platne dohodnutá zmluva na základe objednávky žalovaného, v ústnej forme. Vznik zmluvy medzi stranami sporu sporný nebol. Žalovaný sám potvrdil, že žalobca vykonával úkony, vyvíjal činnosť smerujúcu k tomu, aby žalovaný mal príležitosť uzavrieť pracovnú zmluvu na pozíciu manažér kvality. Popieral dohodu ohľadne provízie vo výške dvojnásobku predpokladanej hrubej mesačnej mzdy plus DPH. Okresný súd v tejto súvislosti uviedol, že konanie pracovníčky žalovaného (podpísanie objednávky), ktorá pracovala na personálnom a finančnom útvare žalovaného, bolo dôvodné vyhodnotiť v zmysle § 15 ods. 1 OBZ, t.j. že p. B. bola poverená personálnou činnosťou a je splnomocnená na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Súčasne žalobca ako tretia osoba v prípade, že p. B. prekročila rozsah svojho oprávnenia, ako to tvrdil žalovaný, nevedel a s prihliadnutím na všetky okolnosti ani nemohol o prekročení rozsahu poverenia vedieť. Žalovaný toto ani netvrdil, ani nenavrhol vykonať v tomto smere žiadne dokazovanie - bolo na žalovanom, aby uvedené preukázal. Okresný súd v tejto súvislosti odkázal na vyjadrenie žalobcu v jeho návrhu na pokračovanie v konaní a vyjadrenie žalobcu k odporu proti platobnému rozkazu, s čím sa okresný súd stotožnil - že s ohľadom na pracovné zaradenie RNDr. B. na personálnom a finančnom útvare žalovaného žalobca dôvodne predpokladal, že je poverená aj na úkon - podpísanie objednávky na č.l. 12 spisu. Pri pracovnej pozícii RNDr. B. išlo o úkon, ku ktorému pri činnosti na takom útvare, na akom bola RNDr. B. zaradená, obvykle dochádza.
6. Vychádzajúc z obsahu zmluvy v zmysle objednávky zo dňa 20.6.2016, kde bol dohodnutý názov pozície manažér kvality, počet obsadzovaných miest 1, miesto výkonu práce Sučany, predpokladaná hrubá mesačná mzda - uvedená mzda a predpokladaný dátum nástupu 1.8.2016, neskôr zmenený na 2.9.2016, bolo povinnosťou žalobcu ako sprostredkovateľa nielen sprostredkovať žalovanému, aby mal príležitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvu na tam uvedenú pracovnú pozíciu s predpokladaným dátumom nástupu do práce, ale aj poskytnúť súčinnosť pri uzatváraní zmluvy s treťou osobou a teda vykonávať faktickú činnosť, ktorá má prispieť k uzavretiu zmluvy medzi treťou osobou a žalovaným. Výsledkom činnosti žalobcu mal byť nástup osoby, ktorú sprostredkuje žalobca, na dohodnutú pracovnú pozíciu u žalovaného v dohodnutom termíne. Toto žalobca v spore nepopieral.
7. Zhodnými vyjadreniami strán bolo preukázané, že žalobca po vzniku zmluvy o sprostredkovaní až do 2.9.2016 skutočne vykonával faktické úkony, aby žalovaný mohol uzavrieť zmluvu s treťou osobou. Vybral uchádzačov na výberové konanie u žalovaného na predmetnú pozíciu, o.i. aj p. P.. Zhodnými vyjadreniami strán sporu mal okresný súd preukázané, že posledné kolo výberového konania sa malo uskutočniť 2.9.2016. Žalovaný si z uchádzačov, ktorých na túto pozíciu do výberového konania zabezpečil žalobca, nevybral. Vybral si tretiu osobu, p. F. a túto skutočnosť žalovaný žalobcovi oznámil, čo bolo nesporné medzi stranami. V zmysle § 650 OBZ, zmluva o sprostredkovaní zaniká, ak zmluva, ktorá je predmetom sprostredkovania, nie je uzavretá v čase určenom v zmluve o sprostredkovaní. Ak nie je tento čas takto určený, môže ktorákoľvek strana zmluvu ukončiť tým, že to oznámi druhej strany. Zmluva teda zanikla v zmysle § 650 ods. 1 prvá veta OBZ, lebo zmluva, ktorá bola predmetom sprostredkovania, nebola uzatvorená v čase určenom v zmluve o sprostredkovaní. V zmysle § 644 OBZ, žalobcovi ako sprostredkovateľovi nevznikol nárok na províziu, nakoľko v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia, sprostredkovateľovi vzniká nárok na províziu, ak je uzavretá zmluva, ktorá je predmetom sprostredkovania.
8. Žalobca trval na tom, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie provízie v zmysle § 651 OBZ, lebo žalovaný po zániku zmluvy dňom 2.9.2016, neskôr vo februári 2017 uzatvoril pracovnú zmluvu na pozíciu manažér kvality s uchádzačom, ktorého sprostredkoval na základe zmluvy v zmysle objednávky zo dňa 20.6.2016 žalobca, teda s p. P.. Nebolo sporné medzi stranami sporu, že vo februári 2017 žalovaný uzatvoril zmluvu na pozíciu manažér kvality s p. P. a že p. P. bol doporučený na výberové
konanie u žalovaného žalobcom v čase účinnosti zmluvy o sprostredkovaní na základe objednávky zo dňa 20.6.2016. „Z obsahu vyjadrení žalovaného bolo zistené a dotvrdené aj výpoveďou štatutárnej zástupkyne žalobcu a PZ žalobcu, že po zániku zmluvy v septembri 2016 až do uzatvorenia zmluvy medzi žalovaným a p. P. na pozíciu manažér kvality, strany sporu už o obsadení predmetnej pracovnej pozície u žalovaného nekomunikovali. Bolo nesporné medzi stranami, že p. F. na danú pracovnú pozíciu po ukončení výberového konania v septembri 2016 nenastúpil, hoci žalovaný pripravil pracovnú zmluvu pre p. F. ako osobu odlišnú od osoby, ktorú sprostredkoval na predmetnú pozíciu žalobca. Skutočnosť, že p. F. nenastúpil na túto pozíciu, nebolo relevantné pre posúdenie nároku žalobcu na províziu zo zmluvy uzatvorenej na základe objednávky zo dňa 20.6.2016, bolo relevantné, že p. F. nebol osobou, ktorú pre žalovaného sprostredkoval žalobca v čase účinnosti zmluvy o sprostredkovaní.“ Výkladom § 651 OBZ pre vznik práva na províziu po zániku zmluvy vyplýva, že právo sprostredkovateľa na províziu po zániku záväzku zo zmluvy (§ 650 OBZ) vznikne v prípade, ak rozhodujúce skutočnosti pre vznik práva na províziu nastanú až po zrušení zmluvy, avšak boli podnietené činnosťou sprostredkovateľa. Žalobca v konaní nepreukázal tieto rozhodujúce skutočnosti pre vznik práva žalobcu na províziu po zániku zmluvy v zmysle § 651 OBZ, nakoľko nepreukázal žiadnu rozhodujúcu skutočnosť po zániku zmluvy pre vznik jeho práva na províziu, podnietenú jeho činnosťou - podľa okresného súdu nestačí len, že sa od p. P. dozvedel, že vo februári nastúpi u žalovaného na predmetnú pozíciu, a ani to, že p. P. vedel o spoločnosti žalovaného od žalobcu; toto nemožno vyhodnotiť v zmysle § 651 OBZ, že k uzavretiu sprostredkúvanej zmluvy došlo pričinením sprostredkovateľa jeho predchádzajúcou sprostredkovateľskou činnosťou. Preto bola dôvodná aplikácia „§ 647 ods. 1 druhá veta OBZ, podľa ktorého sprostredkovateľovi nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti. Žalobca ani sám netvrdil súčinnosť v období od zániku zmluvy až do vzniku zmluvy medzi žalovaným a p. P..“
9. Okresný súd s ohľadom na časové súvislosti ukončenia zmluvy o sprostredkovaní, prípravy pracovnej zmluvy pre tretiu osobu p. F. a následne uzatvorenie pracovnej zmluvy na predmetnú pozíciu s p. P. vo februári 2016 nemal za to, že išlo o účelové konanie žalovaného, ako to tvrdil žalobca, a to aj preto, že žalobca nevyvrátil tvrdenie žalovaného o tom, že p. P. sám kontaktoval žalovaného už po zániku zmluvy o sprostredkovaní, keď sa dozvedel, že p. F. k žalovanému nenastúpil, komunikoval s p. C., ktorá nemala vedomosť o tom, že p. P. sa zúčastnil výberového konania ako osoba sprostredkovaná na predmetnú pozíciu u žalovaného žalobcom v rámci plnenia jeho povinnosti zo zmluvy o sprostredkovaní, na základe objednávky zo dňa 20.6.2016, že pri stretnutí p. C., p. P. a p. U. - riaditeľa žalovaného, dohodli, že nastúpi p. P. na túto pozíciu a tieto rokovania prebiehali bez účasti žalobcu na obsadenie tohto miesta
- toto žalobca nepopieral.
10. Pokiaľ žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu odkazoval na mailovú komunikáciu p. P. a žalobcu, tak okresný súd odkazoval na vyjadrenia žalovaného, s ktorými sa stotožňuje, že táto práve preukazuje skutočnosť, že žalobca nemal vedomosť od zániku zmluvy v septembri 2016, že p. P. sa má zúčastniť pracovného pohovoru u žalovaného na obsadenie predmetnej pracovnej pozície. K tvrdeniu žalobcu o tom, že konanie žalovaného, keď uzatvoril zmluvu na pracovnú pozíciu, ktorá bola predmetom zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovaným, je obchádzaním tejto zmluvy, okresný súd uviedol, že s touto argumentáciou sa nestotožnil a bez ďalšieho túto argumentáciu žalobcu nevyhodnotil, že ide o rozhodujúce skutočnosti pre vznik práva žalobcu na províziu po zrušení zmluvy podnietené činnosťou sprostredkovateľa - žalobcu.
11. „Súd nevykonal dokazovanie výsluchom RNDr. T. B. s ohľadom na skutočnosť, že vznik zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nebol sporný medzi stranami sporu. PZ žalovaného na pojednávaní dňa 28.9.2017 nepoprela existenciu zmluvného vzťahu. Pokiaľ popierala dohodu o výške provízie, súd v tejto súvislosti poukazuje na zákonné zmocnenie v zmysle ust. § 15 ods. 1 OBZ (viď ods. 69). Súd návrh na dokazovanie výsluchom označených svedkov v zmysle návrhu žalovaného Ing. T. U. a I. C. zamietol, lebo skutočnosti, ktoré mali byť preukazované, boli súdu preukázané listinami, mailovou komunikáciou medzi žalobcom a Ing. P. ako aj výpoveďami PZ žalobcu, konateľky žalobcu na pojednávaní dňa 28.9.2017 - že medzi žalobcom a žalovaným v období po zániku zmluvy o sprostredkovaní žiadna komunikácia neprebehla až po vzniku zmluvy, ktorú uzatvoril žalovaný s Ing. P. vo februári 2017, keď si žalobca uplatnil nárok na províziu. Preto vykonanie dôkazu na tieto okolnosti súd vyhodnotil ako nadbytočné. Z uvedeného dôvodu súd nevykonal ani dôkaz navrhovaný žalobcom - výsluchom svedka Ing. P. o okolnostiach vzniku jeho zmluvy so žalovaným vo februári 2016. Preukázať
samotnú okolnosť, že Ing. P. sa o existencií žalovaného dozvedel na základe informácii od žalobcu, nebolo pre posúdenie nároku relevantné (viď ods. 75).“
12. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu odkazoval na aplikáciu § 647 ods. 1 druhá veta OBZ, že žalobca bol v rozpore so zmluvou činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou sa uzavrela sprostredkovaná zmluva a ktorá skutočnosť vyplýva z komunikácie medzi žalobcom a Ing. P. - opísaný obsah dohody je v ods. 23. napadnutého rozsudku okresného súdu. „Obsah tejto tvrdenej dohody žalobca v konaní nepoprel a skutočne komunikácia medzi žalobcom a p. P. na č. l. 18/rub preukazuje, že žalobca bol činný aj pre p. P., keď na jeho žiadosť na i. obdobnú pracovnú pozíciu v ZA-kraji prisľúbil, že keď bude mať pozíciu v Žiline/Martin okolie, určite zavolá. Žalobca konal v rozpore so zmluvou a právo na províziu žalobcovi nevzniklo ani v zmysle § 647 ods. 1 druhá veta OBZ - sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti alebo ak v rozpore so zmluvou bol činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou uzavrela sprostredkúvaná zmluva.“
13. Okresný súd „nevykonal dokazovanie ani v zmysle návrhu PZ žalobcu - výsluch svedkov p. P., p. B. a p. P. na okolnosti, že bol posunutý proces výberu uchádzačov na základe zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovaným až do augusta 2016, nakoľko žalovaný uvedené nepoprel a preto nebolo uvedené okolnosti potrebné dokazovať, keďže boli preukázané zhodnými vyjadreniami strán sporu (inak).“ O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
14. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, § 365 ods. 1 písm. d) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. „Nie je možné stotožniť sa s tvrdením súdu, že žalovaný nebol zo zmluvného vzťahu so žalobcom nijako obmedzený konať pri uzatvorení pracovnej zmluvy samostatne, a to vzhľadom na skutočnosť, že toto tvrdenie je v rozpore so samotnou podstatou zmluvy o sprostredkovaní, a teda s ustanoveniami obchodného zákonníka, ktoré sa týkajú zmluvy o sprostredkovaní. Taktiež sa nie je možné stotožniť s tvrdením súdu, že pokiaľ mala zmluva nejakým spôsobom obmedziť žalovaného, mal si žalobca so žalovaným dohodnúť tieto obmedzenia, napr. vo forme zmluvnej pokuty. Obmedzenia, resp. nárok žalobcu na odmenu aj po zániku zmluvy zakladá už samotný Obchodný zákonník, t.j. provízia zo zákona, a to v ustanovení § 651 a 645 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej tiež ako „ObZ“), pričom vznik nároku na províziu potvrdzuje aj komentár k uvedenému (§651) ustanoveniu ObZ“
15. V odvolaní žalobca nesúhlasil s okresným súdom, že zmluva uzatvorená medzi Ing. P. a žalovaným, nezodpovedala obsahu sprostredkovateľskej zmluvy, a to v rozsahu dátumu nástupu do práce. Okresný súd sa nezaoberal skutočnosťou, že v zmluve o sprostredkovaní bol uvedený len predpokladaný dátum nástupu (- nesprávne skutkové zistenie). Nie je však vinou žalobcu, že žalovaný obsadil miesto až pár mesiacov po tomto dátume. Naopak, sám žalovaný na pojednávaní dňa 28.09.2017 explicitne potvrdil, že predpokladaný termín nástupu bol zo dňa 01.08.2017 posunutý na základe žiadosti žalovaného na mesiac september 2017. V tento termín žalobca splnil všetky svoje povinnosti zo Zmluvy (podľa ktorej mal byť maximálny počet prezentovaných kandidátov 7), keď poskytol všetky údaje o osobe (p. P.), s ktorou neskôr žalovaný uzavrel pracovnú zmluvu, žalovanému. Je teda zrejmé, že žalobca si splnil všetky zmluvné podmienky a sprostredkoval žalovanému príležitosť na uzavretie pracovnej zmluvy, pričom žalobca nemohol ovplyvniť to, aby žalovaný miesto obsadil skôr, prípadne neskôr. „Podstatnou skutočnosťou je to, že žalovaný poznal osobu p. P.. Aj napriek skutočnosti, že nebolo pracovné miesto obsadené k 01.08.2016, vzniká žalobcovi nárok na províziu, a to v zmysle už vyššie uvedeného ustanovenia § 651 ako § 645 Obchodného zákonníka.“
16. V odvolaní žalobca uviedol, že okresný súd konštatoval, že nebola naplnená podmienka, a to, „že zmluva s Ing. P. nebola uzatvorená v súčinnosti so žalobcom, a teda nemá nárok na províziu (- nesprávne právne posúdenie). Súd však nijakým spôsobom neuviedol, z čoho toto konštatovanie odvodil. Súd tiež uvádza, že žalobca nebol súčinný pri uzatváraní pracovnej zmluvy, a to byť ani objektívne nemohol, keďže žaloba nemal vedomosť, že žalovaný a je s Ing. P. v kontakte niekoľko mesiacov po ukončení výberového konania. Táto skutočnosť však nemá vplyv na fakt, že žalobca si
splnil všetky svoje povinnosti v zmysle ustanovení ObZ týkajúcich sa sprostredkovateľskej zmluvy. Medzi zmluvnými stranami bolo jasne dohodnuté, že žalobca predstaví maximálne 7 kandidátov žalovanému a nie, že bude účastný pri podpise pracovnej zmluvy. Žalobca po uzavretí objednávky so žalovaným vybral osobu Ing. P., predstavil ho žalovanému, poskytol mu o ňom všetky požadované informácie, a teda vytvoril príležitosť na uzatvorenie pracovnej zmluvy, pričom príležitosť sa podľa komentára chápe ako súčinnosť, resp. činnosť smerujúca k uzatvoreniu sprostredkovanej zmluvy.“ Žalobca mal podľa objednávky, t. j. sprostredkovateľskej zmluvy dodať žalovanému „7 kandidátov na pozíciu, ktorú žalovaný vo svojej spoločnosti obsadzoval. Je nepochybné, že žalobca si svoju povinnosť splnil, a teda nárok na sprostredkovateľskú odmenu vznikol žalobcovi už dodaním kandidátov na pracovnú pozíciu. Nárok žalobcu však vznikol najneskôr uzavretím pracovnej zmluvy medzi Ing. P. a žalovaným, a to bez ohľadu na to, či bol pri tomto žalobca prítomný, resp. súčinný ako to nesprávne uvádza súd.“ Konštatovanie okresného súdu, že pri uzatváraní pracovnej zmluvy medzi žalovaným a Ing. P. nebol žalobca súčinný je podľa žalobcu irelevantné, keďže žalobca objektívne nemohol byť súčinný, a to vzhľadom na skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že žalovaný a Ing. P. s odstupom niekoľkých mesiacov rokujú o uzavretí pracovnej zmluvy.
17. Odvolateľ konštatoval, že „...Taktiež nie je pravdou, že žalobca vykonával sprostredkovateľskú činnosť pre Ing. P.. Z predloženej komunikácie je úplne zrejmé, že žalobca komunikoval s Ing. P. výlučne za účelom, aby zabezpečil všetky potrebné náležitosti k uzatvoreniu zmluvy so žalovaným, resp. aby zabezpečil pre žalovaného všetky podklady k uskutočneniu výberového konania, a to na základe podnetu samotného žalovaného.“ Napriek tomu, že zmluva, ktorá mala byť predmetom sprostredkovania nebola uzatvorená v termíne uvedenom v zmluve o sprostredkovaní, žalobcovi jednoznačne vznikol nárok na vyplatenie provízie, a to s poukazom na skutočnosť, že išlo len o predpokladaný termín nástupu a zmluva, ktorá bola predmetom sprostredkovania uzavretá bola.
18. Žalobca v odvolaní namietal, že okresným súdom neboli vykonané dôkazy navrhované žalobcom, a to „výsluchy RNDr. B., ktorá v čase sprostredkovateľskej zmluvy pracovala na personálnom a finančnom útvare žalovaného, a taktiež nebol vypočutý ani navrhovaný svedok, a to Ing. P.. Konajúci súd však neodôvodnil, prečo navrhované dôkazy nevykoná. Tieto dôkazy by jednoznačne potvrdili aktívnu sprostredkovateľskú činnosť žalobcu. Rovnako súd nevykonal dôkaz, a to predloženie pracovnej zmluvy Ing. P., na základe ktorej by mohol žalobca zistiť presnú hrubú mzdu Ing. P., a teda aj presnú výšku provízie = uplatneného nároku (dvojnásobok mesačnej mzdy).“ Žalobca si svoju povinnosť splnil, a to vtedy, keď žalovanému predstavil vhodných kandidátov na pracovnú pozíciu, ktorú žalovaný obsadzoval. Žalobca a žalovaný mali v zmluve dohodnuté, že žalobca obstará pre žalovaného kandidátov na obsadzovanú pracovnú pozíciu. Tým, že zmluvné strany si v objednávke na sprostredkovanie zamestnania dohodli, že žalobca zaobstará pre žalovaného kandidátov na obsadzovanú pozíciu, žalovanému vzniká nárok na províziu už zaobstaraním samotných kandidátov, a to aj v zmysle nasledovného komentára k § 645 OBZ. Žalovaný však následne s kandidátom, ktorého mu odporučil žalobca, uzavrel aj samotnú pracovnú zmluvu, a teda žalobca okrem samotnej príležitosti na uzatvorenie zmluvy sprostredkoval konkrétneho kandidáta, s ktorým bola pracovná zmluva uzatvorená. Citoval z rozsudku „OS BA I. sp. zn.: 31Cb/6/2014„ z rozsudku „KS BA sp. zn.: 2Cob/366/2012“, z rozsudku „OS Nové Zámky zo dňa 26.0.2013 sp. zn. 16C/177/2013“. Poukázal aj na skutočnosť, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 28.09.2017 na niektoré z vyššie uvedených rozhodnutí súdov vo svojom prednese poukázal. Protokolovanie záznamu však neprebiehalo priamo do diktafónu „(toho sme sa výslovne dožiadali až pri záverečnej reči), ale formou „prediktovania“ nášho prednesu konajúcou sudkyňou, ktorá však pri tomto postupe zrejme opomenula protokolovať práve žalobcom prednesenú judikatúru. Uvedené jednoznačne potvrdí zvukový záznam z predmetného pojednávania, ktorý sme vyžiadali, avšak ku dňu podania odvolania nám nebol doručený.“
19. V odvolaní citoval odvolateľ § 220 ods. 2 CSP a uviedol, že ak má byť splnený jeden z účelov súdnej jurisdikcie, a to požiadavka výchovy k zachovávaniu zákona k úcte k právam spoluobčanov, je nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov nielen zodpovedali zákonu v merite veci a aby boli vydané za plného rešpektu k procesným právam, ale aby tiež odôvodnenie vydaného súdneho rozhodnutia vo vzťahu k zmienenému účelu zodpovedalo kritériám daným § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozsudku musí byť dostatočné a zrozumiteľné, ak v odôvodnení rozsudku, či uznesenia súdu chýbajú skutočnosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP je takéto rozhodnutie v prípade podania odvolania nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a musí dôjsť k jeho zrušeniu (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. marca 1998, sp.zn. 2 Obo 8/98). Súčasťou práva na
spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) je aj princíp stanovujúci, že podľa zásad dobrého vedenia justície majú jej rozhodnutia obsahovať náležité odôvodnenia, o ktoré sa opierajú (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci H c/a Belgicko z roku 1987 (A-127, § 53)).
20. Jedným z princípov, predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, ako i pojmu právneho štátu (čl. 36 listiny základných práv a slobôd - analogicky čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 Ústavy ČR, analogicky čl. 1 Ústavy SR) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je i povinnosť súdov svoje rozsudky odôvodniť, a to spôsobom zakotveným v § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú je nutné považovať takéto rozhodnutie za stojace v rozpore s čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, či analogicky s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj s čl. 1 Ústavy ČR a analogicky aj s čl. 1 Ústavy SR (Nález Ústavného súdu ČR, sv. III, č. 34, s. 257 uverejnený v Bureš, Drápal, Mazanec,: Občanský soudní řád - komentář, 4. vydání, C.H.Beck, Praha 2000, str. 441). Ústavný súd SR pritom tiež vyslovil názor, podľa ktorého: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“
21. Odvolateľ namietal, že okresný súd sa vo svojom odôvodnení obmedzil na konštatovanie, že sprostredkovateľská zmluva zanikla v zmysle § 650 OBZ, a teda žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie provízie podľa § 644 OBZ. Ustanovenie § 651 ObZ, na ktoré upriamuje pozornosť žalobca, uvádza: „Vzniku práva sprostredkovateľa na províziu nebráni skutočnosť, že až po zániku zmluvy o sprostredkovaní je s treťou osobou uzavretá zmluva (§ 644), prípadne splnená zmluva (§ 646), na ktorú sa vzťahovala jeho sprostredkovateľská činnosť.“ Ide o vznik práva na províziu zo zákona, pričom podmienkou je, že k uzavretiu sprostredkúvanej zmluvy, prípadne k jej splneniu, došlo pričinením sprostredkovateľa jeho predchádzajúcou sprostredkovateľskou činnosťou. Okresný súd teda vo svojom odôvodnení nesprávne, podľa žalobcu „konštatuje (strana 12 bod 74), že ak rozhodujúce skutočnosti pre vznik práva na províziu nastanú až po zrušení zmluvy, avšak boli podnietené činnosťou sprostredkovateľa.... Súd ďalej nesprávne právne aplikoval ustanovenie § 651, keď mal za to, že keďže vo februári 2017 nebol žalobca súčinný pri uzavretí pracovnej zmluvy s Ing. P., akoby sa nepodieľal na uzavretí tejto zmluvy, a teda mal nesprávne za to, že nevznikol nárok na províziu. Takýto záver súdu je pre žalobcu neakceptovateľný, považuje ho za nezákonný a v rozpore s ustálenou judikatúrou SR. Naviac ako sme uviedli vyššie v tomto odvolaní, nárok žalobcu v zmysle ustanovenia § 645 ObZ vznikol už tým, že obstaral príležitosť na uzavretie zmluvy, a teda svojej provízie sa môže dožadovať bez ohľadu na to, či a kedy bol Ing. P. zamestnaný.“
22. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že „Ako vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania, prvostupňový súd zrejme opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v § 181 ods. 2 CSP, a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci.“ Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 236/2010 (s. 12, bod 4.) spôsobuje porušenie § 181 ods. 2 CSP v činnosti súdu nepredvídateľnosť súdneho rozhodnutia. Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. 3Mcdo 18/2010, kde na s. 5 pod bodom 2. uviedol, že „V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. .. treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a neprispela k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.“ Uplatnenie § 181 ods. 2 CSP počas súdneho konania môže byť pre priebeh a výsledok prvostupňového konania zásadné. Účelom citovaného ustanovenia CSP je vytvorenie možnosti pre strany konania vo zvýšenej miere reagovať na tie neujasnené, resp. sporné otázky, ktoré súd pokladá za najvýznamnejšie. Ak by bol prvostupňový súd postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP v intenciách novšej judikatúry Najvyššieho súdu SR, bol by žalobca mohol venovať náležitú zvýšenú pozornosť a potrebný priestor na pojednávaní tým skutkovým, resp. právnym otázkam,
ku ktorým zaujíma postoj v podanom odvolaní. Pretože okresný súd neuplatnil svoju procesnú povinnosť podľa § 181 ods. 2 CSP, žalobca zameral svoju procesnú aktivitu na pojednávaní k iným právne relevantným okruhom, čo malo bez väčších pochybností vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej. Pokiaľ súd neoboznámil strany konania (teda i žalobcu) na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností, a tiež predbežným náhľadom na to, ktoré z navrhnutých dôkazov (ne)treba vykonať, porušil súd svoju povinnosť a v tomto dôsledku žalobca nemal možnosť prispôsobiť realizáciu svojich procesných práv a vo zvýšenej miere reagovať na otázky, ktoré súd pokladal za najvýznamnejšie a ktoré uviedol až v odôvodnení svojho rozhodnutia.
23. Žalobca mal za to, že ide o tzv. „prekvapivý rozsudok“, to znamená, že niektoré dôkazy žalobca bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko nepredpokladal, že súd rozhodne v jeho neprospech. V súvislosti s uvedeným tvrdením, žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 4291/2007, v ktorom sa uvádza: „Pokiaľ totiž námietka k premlčaniu nebola vznesená, nemala druhá strana dôvod a ani oprávnenie tvrdiť skutočnosti, vylučujúce premlčanie a navrhovať k nim dôkazy.“ Uvedený názor, a to že žalobca nemal možnosť navrhovať dôkazy proti tvrdeniam, ktoré neboli v konaní uvedené, potvrdzuje aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 92/2012. Namietal, že k mnohým tvrdeniam žalobcu sa okresný súd pred ukončením dokazovania zákonom predpísaným spôsobom nevyjadril, čím odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Aj pri tomto závere súdov ide pre žalobcu o tzv. „prekvapivé“ rozhodnutie, ktoré nemohol objektívne z postupu súdu predpokladať. „Napriek tomu, že v konaní pred súdom boli predložené ako dôkaz listiny súd nevykonal ich dokazovanie zákonom predvídaným spôsobom.“ Podľa § 204 CSP „Dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah;...“ Najvyšší súd SR ku spôsobu vykonávania dôkazu listinou uviedol: „Ako vyplýva z citovaného ustanovenia (§ 129 O.s.p.), dôkaz listinou vykonáva súd na pojednávaní v prípade jeho nariadenia tak, že listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. ... Spôsob vykonania dôkazu listinou musí vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. Listinu je potrebné predložiť účastníkom, aby sa mohli vyjadriť k jej pravosti, prípadne namietať iné dôležité skutočnosti. Vyjadrenia účastníkov súd musí zaznamenať v zápisnici o pojednávaní.“ (s. 5, 4Obo 29/2010). Zhodný právny názor zaujal Najvyšší súd SR v prípade vedenom pod sp. zn. 2Cdo 129/2009 (s. 4), pričom zvýraznil v tejto súvislosti aj právo účastníka vyjadriť sa ku všetkým dôkazom, ktoré sa procesne správnym postupom vykonali.„Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných Občianskym súdnym poriadkom za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov“ (NS SR, sp. zn. 6Mcdo 5/2011, s. 4). Prvostupňový súd nevykonal riadne dokazovanie listinami v zmysle § 204 CSP, nakoľko zo zápisníc z jednotlivých pojednávaní vyplýva, že súd sa len oboznámil doterajším priebehom konania. Zo zápisnice z pojednávaní nie je zrejmé, s ktorými listinami sa okresný súd oboznámil a s ktorými nie.
24. Namietal žalobca v odvolaní, že „Súd taktiež nevykonal dôkazy, výsluchy svedkov, ktoré navrhoval žalobca a ani nezdôvodnil, prečo tieto dôkazy vykonané nebudú. Podľa názoru žalobcu zakladajú vyššie uvedené vady konania odňatie možnosti žalobcu konať pred súdom, prípadne inú vadu v konaní v zmysle §365 ods. 2 písm. d) CSP.“ Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/122/2017-95 zo dňa 28.09.2017 v zmysle ustanovenia § 389 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
25. K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol a celé konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo bolo vedené správne a v súlade s platnými procesnými právnymi normami.
26. Žalobca v odvolaní tvrdí, že právny názor okresného súdu o tom, že žalovaný nebol zo zmluvného vzťahu so žalobcom nijako obmedzený konať pri uzatvorení sprostredkúvanej zmluvy, ktorou bola v tomto prípade pracovná zmluva na pozíciu manažéra kvality, nie je správny. Svoje tvrdenie opieral o to, že takéto obmedzenie údajne vyplývalo priamo z ustanovení Obchodného zákonníka, týkajúcich sa zmluvy o sprostredkovaní. Tento záver žalobcu je však nesprávny, nakoľko práve naopak, priamo z ustanovení Obchodného zákonníka, konkrétne § 647 ods. 1 veta druhá, podľa ktorého „Sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti alebo ak v rozpore so zmluvou bol činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou sa uzavrela sprostredkúvaná zmluva.“ jednoznačne vyplýva, že záujemca nie je zo zákona obmedzený
uzatvoriť sprostredkúvanú zmluvu aj mimo sprostredkovateľa (bez jeho súčinnosti), s ktorým je v zmluvnom vzťahu (iba ak by takéto obmedzenie bolo dohodnuté priamo v sprostredkovateľskej zmluve, čo v tomto prípade nebolo). Práve naopak Obchodný zákonník s týmto prípadom počíta a pre tento prípad stanovuje, že sprostredkovateľovi nárok na províziu nevznikne, ak sa sprostredkúvaná zmluva uzatvorí bez súčinnosti sprostredkovateľa. Jedná sa práve o prípad, prejednávaný v rámci tohto súdneho konania. Žalovaný nebol zo zmluvného vzťahu so žalobcom nijako obmedzený, aby pracovnú zmluvu uzatvoril aj mimo činnosť žalobcu ako sprostredkovateľa. Otázkou, ktorej posúdenie bolo pre danú vec podstatné bolo práve to, či žalobcovi nárok na províziu vznikol alebo nie. Vznik tohto nároku treba skúmať podľa skutkových okolností prípadu a dotknutých ustanovení jednak sprostredkovateľskej zmluvy - ktorá bola uzatvorená na základe objednávky zo dňa 20.06.2016 a § 642 a nasl. Obchodného zákonníka a teda, či došlo k uzatvoreniu sprostredkúvanej pracovnej zmluvy podľa dohodnutých podmienok, s osobou, ktorú sprostredkoval pre žalovaného žalobca, či ku vzniku tejto pracovnej zmluvy došlo v súčinnosti so žalobcom, t.j. na základe jeho sprostredkovateľskej činnosti - v príčinnej súvislosti s ňou. Ak by čo i len niektorá z týchto podmienok nebola splnená, nárok na províziu žalobcovi nevznikol, a to z dôvodu, že zákon vyžaduje, aby tieto podmienky boli pre vznik nároku na províziu splnené kumulatívne. Túto skutočnosť súd prvej inštancie vyhodnotil správne. V neposlednom rade je pre posúdenie vzniku nároku žalobcu na províziu dôležité skúmať i to, či neexistujú iné skutočnosti, s ktorými zákon (napr. § 647 ods. 1 Obchodného zákonníka) alebo zmluva medzi žalobcom a žalovaným spája následok - nevzniknutie nároku na províziu.
27. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na komentár k § 651 Obchodného zákonníka, podľa ktorého sa snaží odôvodniť vznik nároku na províziu, ak bola sprostredkúvaná zmluva uzatvorená po skončení platnosti sprostredkovateľskej zmluvy. Opomína však fakt, že i v tomto komentári sú špecifikované také zákonné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby nárok na províziu sprostredkovateľovi vznikol, a to aby sprostredkovateľ splnil svoje záväzky zo zmluvy o sprostredkovaní a to, aby k uzatvoreniu sprostredkúvanej zmluvy došlo pričinením (pozn. Obchodný zákonník používa užší pojem súčinnosť) sprostredkovateľa jeho predchádzajúcou sprostredkovateľskou činnosťou. Tieto dve podmienky neboli v predmetnom prípade podľa žalovaného splnené, ako tiež správne konštatoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj prvoinštančný súd najmä v bodoch 70., 71. a 75., 76. napadnutého rozsudku. Okresný súd sa s týmito skutočnosťami dostatočne vysporiadal, pričom vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu veci, ktorý v konaní vyšiel najavo, ktorý bol preukázaný, resp. ktorý medzi stranami nebol sporný. S odôvodnením okresného súdu sa žalovaný plne stotožnil. Z dôvodu, že neboli splnené podmienky pre vznik provízie, okresný súd správne rozhodol tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú.
28. Vo vzťahu k nesplneniu podmienky, že uzatvorená pracovná zmluva medzi p. P. a žalovaným nezodpovedala obsahu sprostredkúvanej zmluvy v rozsahu nástupu do práce, a teda aj termínu uzatvorenia pracovnej zmluvy (keďže uzatvorenie pracovnej zmluvy musí predchádzať dátumu nástupu zamestnanca do práce ako skutočnosť zakladajúca vznik pracovného pomeru), žalobca v odvolaní tvrdil, že sa malo jednať len o „predpokladaný termín nástupu“. Zo zhodných vyjadrení strán, a to aj z vyjadrení žalobcu naopak vyplýva, že podľa dohody sa tento termín posunul na september 2016, pričom obe strany tento termín považovali za riadny termín nástupu pre sprostredkovaného uchádzača, ktorému malo predchádzať uzatvorenie sprostredkúvanej pracovnej zmluvy. Uvedené tvrdenie žalobcu preto považoval žalovaný za špekulatívne, nakoľko v priebehu prvostupňového konania ani raz nespochybnil, že by sa malo jednať len o „predpokladaný“ a teda nie záväzný termín dohodnutý medzi stranami. Ďalej však žalobca svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní vedie v zmysle, že september 2016 (v odvolaní zrejme chybne uvedené 2017) bol vzájomne dohodnutým a oboma stranami akceptovaným termínom nástupu sprostredkúvaného zamestnanca do práce u žalovaného a ďalej tvrdí, že v tomto termíne (september 2016) žalobca splnil všetky svoje povinnosti zo zmluvy o sprostredkovaní, keď poskytol žalovanému všetky údaje o osobe (p. P.), s ktorou neskôr žalovaný uzatvoril pracovnú zmluvu a podstatné malo byť podľa žalobcu to, že žalovaný poznal osobu p. P.. Žalobca týmto v zásade predkladá vzájomne si protirečiace tvrdenia.
29. V tejto súvislosti žalobca v odvolaní prináša nové tvrdenie o tom, že nárok na províziu mu údajne vznikol podľa § 651 a § 645 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „Ak zo zmluvy vyplýva, že sprostredkovateľ je povinný len zaobstarať pre záujemcu príležitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvu s určitým, obsahom, vzniká sprostredkovateľovi nárok na províziu už zaobstaraním tejto príležitosti.“ Žalobca uvádza, že jeho povinnosťou podľa sprostredkovateľskej zmluvy bolo len dodať
žalovanému 7 kandidátov na pozíciu, ktorú žalovaný obsadzoval, a teda už dodaním (predstavením) týchto 7 kandidátov na obsadzovanú pracovnú pozíciu mal žalobca sprostredkovateľskú zmluvu splniť, a teda mu mal súčasne vzniknúť aj nárok na províziu. „Ako vyplýva z objednávky, na ktorej základe sprostredkovateľská zmluva medzi žalobcom a žalovaným vznikla, predmetom zmluvy o sprostredkovaní bolo sprostredkovanie zamestnania a obsadenie 1 pracovnej pozície manažéra kvality, nie sprostredkovanie uchádzačov, ako sa po novom snaží žalobca tvrdiť. Uvedené vyplýva tiež zo samotného označenia objednávky ako „Objednávka na sprostredkovanie zamestnania" ako aj z toho, že v zmluve je presne označený počet obsadzovaných miest, dátum nástupu sprostredkovaného zamestnanca a aj na spôsob dojednania odmeny, ktorá je v objednávke viazaná na hrubú mesačnú mzdu žalobcom sprostredkovaného zamestnanca. Taktiež v celom konaní, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo boli vyjadrenia žalobcu jednoznačne vtom zmysle, že predmetom zmluvy bolo sprostredkovanie zamestnanca a uzatvorenie pracovnej zmluvy s ním. Tieto novo predložené tvrdenia žalobcu sú v zrejmom rozpore s jeho doterajšími vyjadreniami ako aj so skutočným obsahom zmluvy o sprostredkovaní. Uvedené vyplýva aj z komunikácie medzi žalobcom a žalovaným pred začatím súdneho konania (Predžalobná výzva a oznámenie o prevzatí zastupovania zo dňa 12.04.2017 a Odpoveď na Váš list zo dňa 25.04.2017, zo dňa 10.05.2017 -obe sú súčasťou súdneho spisu). Po celý čas žalobca svoj údajný nárok opiera o to, že skutočnosťou zakladajúcou nárok žalobcu na províziu a splnenie zmluvy o sprostredkovaní je uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi p. P. a žalovaným. Toto nové tvrdenie žalobcu tak považujeme len za účelové a vymyslené, Od začiatku spolupráce medzi žalobcom a žalovaným vrátane konania týkajúceho sa údajného nároku žalobcu na províziu za sprostredkovanie bolo vždy medzi stranami nesporné, že predmetom zmluvy bolo obsadenie pracovnej pozície manažéra kvality, t.j. uzatvorenie pracovnej zmluvy s dohodnutým termínom do práce. Vzhľadom k uvedenému ust. § 645 Obchodného zákonníka na daný prípade nie je možné použiť vôbec.“ Navyše v zmysle § 645 Obchodného zákonníka, by muselo priamo zo zmluvy o sprostredkovaní vyplývať, že sprostredkovateľ je povinný len zaobstarať pre záujemcu príležitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvu s určitým obsahom. To však žalobca v doterajšom konaní vôbec netvrdil a ani nijako nepreukázal a ani táto dohoda medzi žalobcom a žalovaným neexistovala. Žalobca práve naopak doposiaľ vždy tvrdil, že pre žalovaného vykonával činnosť smerujúcu k obsadeniu pracovnej pozície manažéra kvality, t.j. k uzatvoreniu pracovnej zmluvy s ním zabezpečeným uchádzačom. S touto argumentáciou sa už prvostupňový súd dôkladne vysporiadal (bod 69. a 70. napadnutého rozhodnutia).
30. Pokiaľ ide o súdne rozhodnutia, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje, tak tieto, podľa žalovaného nie sú na predmetný prípad aplikovateľné a taktiež ich ani nemožno považovať za rozhodnutie v podobnej veci, vzhľadom na úplne odlišné skutkové okolnosti prípadov, ktoré boli v týchto veciach riešené. Súčasne žalovaný poukazoval na § 193 CSP, ktorý upravuje, ktorými inými rozhodnutiami je súd viazaný.
31. K tvrdeniu žalobcu, že nie je správny záver okresného súdu, že zmluva s p. P. nebola uzatvorená v súčinnosti so žalobcom, a teda nemá nárok na províziu, čo hodnotil ako nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný uviedol, že okresný súd sa detailne zaoberal posudzovaním splnenia podmienky súčinnosti, pričom vychádzal z tvrdení strán sporu a z listinných dôkazov, ktoré boli v priebehu konania predložené. Podrobné odôvodnenie, ktoré žalovaný považoval za správne uviedol okresný súd v bodoch 73. až 77. napadnutého rozhodnutia. Aj zo žalobcom citovaného komentára k § 651 Obchodného zákonníka vyplýva „...Ide o vznik práva na províziu zo zákona, pričom podmienkou je, že k uzavretiu sprostredkúvanej zmluvy, prípadne k jej splneniu, došlo pričinením (pozn. Obchodný zákonník používa užší pojem súčinnosť) sprostredkovateľa jeho predchádzajúcou sprostredkovateľskou činnosťou.“ Podľa § 651 Obchodného zákonníka by žalobcovi mohol nárok na províziu vzniknúť aj po ukončení zmluvy o sprostredkovaní, to však len za predpokladu, že by bol záväzok zo zmluvy o sprostredkovaní splnený, tak ako bol dohodnutý (uzavretie pracovnej zmluvy na pozíciu manažér kvality s termínom nástupu september 2016, a teda s termínom uzatvorenia pracovnej zmluvy predchádzajúcim dohodnutý termín nástupu) a súčasne by skutočnosti vedúce k uzatvoreniu tejto pracovnej zmluvy boli podnietené činnosťou sprostredkovateľa, čo sa však v predmetnom prípade nestalo, keďže pracovná zmluva bola uzatvorená dávno po vzájomne dohodnutom termíne a navyše bez súčinnosti žalobcu. Žalobca nepreukázal žiadnu takú činnosť žalobcu, ktorá by skutočne viedla k uzatvoreniu pracovnej zmluvy medzi p. P. a žalovaným. Preukázal jedine činnosť, na ktorej základe však žalobcom predstavený uchádzač nebol žalovaným na obsadenie pracovného miesta vybratý. V prvostupňovom konaní bolo preukázané, že skutočnosti vedúce k uzatvoreniu pracovnej zmluvy medzi p. P. a žalovaným neboli podnietené činnosťou žalobcu a uzatvorenie tejto pracovnej zmluvy nebolo výsledkom predchádzajúcej
sprostredkovateľskej činnosti žalobcu. Skutočnosti, ktoré skutočne viedli k uzatvoreniu pracovnej zmluvy medzi p. P. a žalovaným boli od akejkoľvek činnosti žalobcu nezávislé. Tieto žalovaný popísal v podanom odpore voči platobnému rozkazu, ako aj vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 18.09.2017, ako aj na pojednávaní dňa 28.09.2017, a to, že Ing. P. do pracovného pomeru ku žalovanému nastúpil na základe od žalobcu ako sprostredkovateľa nezávislého kontaktu, ku ktorému došlo dávno po ukončení sprostredkovateľskej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Tento kontakt bol iniciovaný priamo zo strany p. Ing. P. voči p. C., zamestnancovi žalovaného na personálnom útvare. O tom, že pracovná pozícia manažéra kvality bola stále voľná, napriek tomu, že mal na ňu nastúpiť žalovaným vybratý uchádzač, Ing. F. - čo žalovaný v konaní preukázal, sa p. Ing. P. dozvedel od svojho známeho a nie od žalovaného a ani nie od žalobcu, čo bolo tiež v konaní preukázané vyjadrením žalobcu aj žalovaného. Celý tento proces prebehol nezávisle na žalobcovi a akejkoľvek jeho činnosti alebo pričinení. Žalobca tieto skutočnosti nijako nepopieral, práve naopak boli podložené aj ďalšími vyjadreniami žalobcu na uskutočnenom pojednávaní. Práve z tohto dôvodu okresný súd nevykonal výsluchy navrhovaných svedkov, čo aj riadne zdôvodnil, pretože skutočnosti, ktoré mali byť predmetom týchto výsluchov boli na pojednávaní dňa 28.09.2017 zistené zhodným tvrdením strán sporu, t.j. iným spôsobom, a teda vykonávanie svedeckého dokazovania o skutočnostiach, ktoré neboli medzi stranami sporné by bolo neefektívne a nehospodárne, preto ho súd nevykonal (viď § 186 ods. 2 CSP).
32. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobca ani jediný krát nespochybnil opis skutočností vedúcich k uzatvoreniu pracovnej zmluvy medzi p. Ing. P. a žalovaným a nespochybnil ich ani v podanom odvolaní, preto okresný súd správne vyhodnotil tieto skutočnosti ako medzi účastníkmi konania nesporné (§151 ods. 1 a 2 CSP). Žalobca jedine tvrdil, že k neobsadeniu pracovnej pozície v septembri 2016 nedošlo z dôvodov na strane žalovaného, pričom skutočnosť, že na túto pozíciu mala nastúpiť tretia osoba označil žalobca za účelové so snahou obísť sprostredkovateľskú zmluvu a ukončiť túto zmluvu. S týmto sporným argumentom sa však okresný súd plne vysporiadal, a to na základe listinných dôkazov predložených žalovaným - emailová komunikácia medzi p. U., p. B. a p. F., o tom že pripravuje návrh pracovnej zmluvy pre p. F. na predmetnú pozíciu. Z tejto vyplýva, že na danú pozíciu mal p. F. skutočne nastúpiť. O tom, že žalovaný vybral p. F. na túto pozíciu, žalobcu informoval, a týmto zmluva o sprostredkovaní zanikla, pričom nebol vybratý kandidát na základe objednávky/zmluvy o sprostredkovaní zamestnania. Túto skutočnosť potvrdila aj štatutárna zástupkyňa žalobcu.
33. Vo svojom vyjadrení žalovaný tiež uviedol, že je zrejmé a v konaní dostatočne preukázané a okresným súdom správne posúdené, že k uzatvoreniu pracovnej zmluvy nedošlo v súčinnosti so žalobcom. Z odvolacej argumentácie žalobcu je zrejmé jeho nesprávne pochopenie požadovanej súčinnosti. Činnosť žalobcu - predstavenie kandidátov na obsadzovanú pozíciu žalovanému, práve naopak neviedla k uzatvoreniu sprostredkúvanej zmluvy a žalobca bol teda vo svojej činnosti neúspešný. Pojem „bez súčinnosti“ nemožno taxatívne obmedziť len na jediný prípad nečinnosti sprostredkovateľa, ako nesprávne žalobca tvrdí v podanom odvolaní, odkazom na časť komentára k Obchodnému zákonníku vytrhnutú z kontextu celého komentára k dotknutému ustanoveniu. Výklad prezentovaný žalobcom by znamenal, že záujemca by už nikdy v budúcnosti nemohol uzatvoriť zmluvu, ktorá bola skôr predmetom sprostredkovania s niektorým z uchádzačov sprostredkovaných v rámci činnosti sprostredkovateľa bez toho, aby súčasne sprostredkovateľovi vznikol nárok na províziu, z už dávno ukončenej sprostredkovateľskej zmluvy. Ustanovenie § 651 Obchodného zákonníka má svoj význam, avšak vždy musí byť splnená podmienka, ako to správne uviedol aj prvostupňový súd, že uzatvorenie zmluvy je výsledkom činnosti sprostredkovateľa a nie dôsledok na tejto činnosti sprostredkovateľa nezávislých skutočností ako tomu bolo v tomto prípade, čo nebolo medzi stranami sporné a žalobca nepoprel ani nijako nespochybnil priebeh okolností vedúci k uzatvoreniu pracovnej zmluvy a súčasne musí byť splnená podmienka, že obsah sprostredkúvanej zmluvy musí zodpovedať dohodnutým podmienkam v zmluve o sprostredkovaní. Z tohto dôvodu bol správny postup okresného súdu, nevykonať výsluchy svedkov, nakoľko by to bolo neefektívne a nehospodárne a v rozpore s § 186 ods. 2 CSP. Dokazovanie sa v zmysle tohto ustanovenia nemá vykonávať o skutočnostiach, ktoré vyplývajú zo zhodných tvrdení strán. Súd je taktiež podľa princípu formálnej pravdy viazaný tvrdeniami strán a nemá povinnosť zisťovať skutočný stav veci - dokazuje sa len to, čo tvrdia strany. Ak teda existuje skutočnosť, na ktorej sa obe strany sporu zhodli, súd nemusí, a ani nemôže podľa § 186 ods. 2 CSP takúto skutočnosť dokazovať. V tejto súvislosti poukázal tiež na § 151 ods. 1 a ods. 2 CSP podľa ktorého „Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.“ a „Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.“ Okresný súd postupoval správne
a v súlade s citovanými ustanoveniami CSP, keď niektoré dôkazy navrhnuté stranami nevykonal. O ich nevykonaní rozhodol až po tom, ako zo skutkových tvrdení strán zistil sporné a nesporné skutočnosti.
34. Ďalším dôvodom pre ktorý okresný súd odôvodnil, že nárok žalobcu na províziu nevznikol bolo, že žalobca bol v rozpore so zmluvou činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou sa uzavrela sprostredkovaná zmluva a ktorá skutočnosť vyplýva z komunikácie medzi žalobcom a p. P. - opísaný obsah dohody je v bode 23. napadnutého rozhodnutia. „Obsah tejto tvrdenej dohody žalobca v konaní nepoprel a skutočne komunikácia medzi žalobcom a p. P. preukázala, že žalobca bol činný aj pre p. P., keď na jeho žiadosť na inú obdobnú pracovnú pozíciu v Žilinskom kraji prisľúbil, že keď bude mať pozíciu v Žiline alebo v Martine a okolí, určite zavolá. Právo na províziu žalobcovi nevzniklo ani v zmysle § 647 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka. Žalobca v podanom odvolaní tvrdí, že nie je pravda, že by bol ako sprostredkovateľ činný aj pre p. P., pretože údajne s ním komunikovali len vo veciach týkajúcich sa pracovnej pozície u žalovaného, to však žalovaný vyvrátil predloženou komunikáciou medzi žalobcom (v.z. p. P.) a p. P., ktorá sa už nachádza v súdnom spise ako listinný dôkaz predložený žalovaným v priebehu prvostupňového konania.“
35. Žalovaný k námietke žalobcu, že okresný súd nesprávne zistil skutkový stav pretože nevykonal výsluchy ním navrhnutých svedkov, nezdôvodnil prečo výsluchy svedkov nevykonal, resp. prečo vykonanie týchto dôkazov nepovažoval za dôležité, zdôraznil, že okresný súd riadne zisťoval skutkový stav veci, a to okrem písomných podaní strán sporu aj na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 28.09.2017, pričom zo zápisnice z tohto pojednávania vyplýva, že vykonal výsluchy strán, po zistení skutkových tvrdení oboch strán sporu uviedol, že stranami navrhnuté výsluchy svedkov nevykoná z dôvodu, že skutočnosti, ktoré sa týmito výsluchmi mali dokazovať považoval už z predošlých vyjadrení strán sporu za preukázané a na základe zhodných tvrdení strán, resp. podľa § 151 ods. 1 CSP za nesporné. Okresný súd návrhy oboch strán na dokazovanie výsluchom navrhovaných svedkov zamietol uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 28.09.2017. Svoje rozhodnutie zdôvodnil už na predmetnom pojednávaní a súčasne uviedol, že bližšie odôvodnenie bude v písomnom vyhotovení rozsudku. V písomnom vyhotovení rozsudku sa pritom súd podrobne vysporiadal a dostatočne odôvodnil prečo nevykonal výsluchy osôb, ktoré navrhoval žalobca ale aj žalovaný, a to vo vzťahu ku každej jednej osobe, ktorú strany navrhovali v konaní vypočuť. Výsluch svedkov o otázkach, ktoré okresný súd zistil z predložených dôkazov v rámci konania, resp. zistil ich iným spôsobom - zhodným tvrdením strán na vykonanom pojednávaní alebo ich v súlade s § 151 ods. 1 CSP považoval za nesporné, by bol neefektívny a nehospodárny, mohol by spôsobiť zbytočné predlžovanie súdneho konania. Napriek tomu, že tieto výsluchy vykonané neboli, tak z ostatných dôkazov zistil prvoinštančný súd skutkový právny stav veci úplne a bez dôvodných pochybností. Žalobca v podanom odvolaní nespochybňuje a nepopiera ani jednu skutkovú otázku veci, ktorá bola v doterajšom konaní zistená a objasnená.
36. Ak žalobca ďalej namietal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu, že okresný súd sa údajne neriadil § 220 ods. 2 CSP, pričom menuje aké náležitosti má rozsudok súdu obsahovať, tak ani s týmto tvrdením žalovaný nesúhlasil. Napadnutý rozsudok spĺňa všetky zákonné požiadavky a náležitosti. Okresný súd uviedol a plne sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu i žalovaného, dôkladne popísal ako jednotlivé argumenty a námietky strán vyhodnotil, ktoré považoval medzi stranami za nesporné a naopak, čo za sporné a ako a na základe čoho (akých dôkazov) sa týmito spornými otázkami vysporiadal. Okresný súd riadne odôvodnil ktoré dôkazy vykonal a z ktorých vychádzal a vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, to všetko v intenciách príslušných právnych noriem. Súd uviedol a odôvodnil, ktoré dôkazy nevykonal a z akých dôvodov (body 78., 79. a 81. napadnutého rozhodnutia). Riadne zistený skutkový stav okresný súd správne právne posúdil podľa príslušných právnych predpisov, ktoré v súlade s ich významom a výkladom na skutkový stav veci aplikoval. Právne závery vyvodené okresným súdom zodpovedajú zisteným a preukázaným skutočnostiam. Argumenty žalobcu v súvislosti s údajnou nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia sú nedôvodné, žalobca len vágne uvádza charakteristické znaky nepreskúmateľného rozhodnutia a vo všeobecnosti cituje ustanovenia z rozhodnutí týkajúcich sa podmienok na odôvodnenie rozhodnutia, avšak bez akejkoľvek bližšej konkretizácie vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. Preto tieto argumenty žalobcu boli neopodstatnené. Ak žalobca tvrdí, že „súd sa vo svojom odôvodnení obmedzil na konštatovanie, že sprostredkovateľská zmluva zanikla v zmysle ust. § 650 Obchodného zákonníka, a teda žalobcovi nevznikol nárok na vyplatenie provízie podľa § 644 Obchodného zákonníka.“ tak takáto námietka nemá žiadne opodstatnenie. Súd prvej inštancie sa totiž dôkladne vysporiadal s aplikáciou § 651 Obchodného
zákonníka podmienkami pre uplatnenie tohto zákonného ustanoveniami, ako aj s dôvodmi, pre ktoré toto ustanovenie nie je možné aplikovať na prejednávaný prípad. Rovnako uviedol aj ďalšie dôvody s odkazom na príslušné právne normy, pre ktoré nárok žalobcu na províziu nevznikol. Konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo bolo vedené správne a podľa príslušných procesných právnych noriem upravujúcich vedenie súdneho konania v prvom stupni, čo rovnako platí aj o vedení pojednávania, ktoré sa konalo dňa 28.09.2017.
37. Žalobca namietal, že napadnutý rozsudok má charakter tzv. „prekvapivého rozsudku“ čo odôvodňuje tým, že prvoinštančný súd údajne nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, podľa ktorého „Po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri predbežnom prejednaní sporu.“ Údajne z tohto dôvodu žalobca upriamil svoju procesnú aktivitu k iným právne relevantným okruhom a nemohol označiť niektoré dôkazy, čo malo mať údajne za následok rozhodnutie v neprospech žalobcu. Ani s týmto argumentom sa nemožno stotožniť. Prvoinštančný súd na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 28.09.2017 v súlade s § 181 ods. 2 CSP riadne vykonal predbežné právne posúdenie veci (viď str. 6 zápisnice z tohto pojednávania). Na toto predbežné posúdenie veci dokonca žalobca cestou svojho právneho zástupcu hneď zareagoval a priamo v nadväznosti naň predložil svoju argumentáciu, ktorou sa závery predbežného právneho posúdenia súdu snažil vyvrátiť (cit. zo zápisnice z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu „...pretože ak by to bolo tak, ako to uviedol súd....“). Námietka „prekvapivého rozsudku“ je tak celkom nedôvodná. Námietku žalobcu vo vzťahu k nevykonaniu dokazovania listinou zákonom predvídaným spôsobom považoval žalovaný rovnako za nedôvodnú. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami riadne, a to oboznámením s ich obsahom na pojednávaní dňa 28.09.2017 (viď. str. 6-7 zápisnice z tohto pojednávania) za účasti oboch strán (za žalovaného za účasti jeho právneho zástupcu). Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/122/2017-95 zo dňa 28.09.2017 v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
38. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že vyjadrenie žalovaného je zavádzajúce a nepravdivé. „Nie je pravdou, že by bolo preukázané, že k uzavretiu zmluvy medzi p. P. a žalovaným došlo bez predchádzajúcej činnosti žalobcu - naopak, toto žalobca preukázal už ku dňu podania žaloby.“ Okresný súd sa podľa žalobcu pri svojom rozhodovaní a zisťovaní skutkového stavu veci nezaoberal viacerými skutočnosťami a nevykonal viaceré dôkazy, ktoré žalobca navrhoval. Obmedzenia, resp. nárok žalobcu na odmenu aj po zániku zmluvy zakladá už samotný Obchodný zákonník, t. j. provízia zo zákona, a to v § 651 a 645 Obchodného zákonníka, pričom vznik nároku na províziu potvrdzuje aj komentár k uvedenému (§ 651) ustanoveniu Obchodného zákonníka, ktorý citoval už v odvolaní. Okresný súd ďalej vo svojom rozhodnutí tvrdil, že zmluva uzatvorená medzi Ing. P. a žalovaným, nezodpovedala obsahu sprostredkovateľskej zmluvy, a to v rozsahu dátumu nástupu do práce. Okresný súd sa však absolútne nezaoberal skutočnosťou, že v zmluve o sprostredkovaní bol uvedený len predpokladaný dátum nástupu (- nesprávne skutkové zistenie). Naopak, sám žalovaný na pojednávaní dňa „28.09.2017“ explicitne potvrdil, že predpokladaný termín nástupu bol zo dňa „01.08.2017“ posunutý na základe žiadosti žalovaného na mesiac „september 2017“. V tento termín žalobca splnil všetky svoje povinnosti zo Zmluvy (podľa ktorej mal byť maximálny počet prezentovaných kandidátov 7), keď poskytol všetky údaje o osobe (p. P.), s ktorou neskôr žalovaný uzavrel pracovnú zmluvu, žalovanému. Zásadnou skutočnosťou je to, že žalovaný poznal osobu p. P.. Aj napriek skutočnosti, že nebolo pracovné miesto obsadené k 01.08.2016, vzniká žalobcovi nárok na províziu, a to v zmysle už vyššie uvedeného § 651 ako aj § 645 Obchodného zákonníka. Žalobca mal podľa objednávky, t. j. sprostredkovateľskej zmluvy dodať žalovanému 7 kandidátov na pozíciu, ktorú žalovaný vo svojej spoločnosti obsadzoval. Je nepochybné, že žalobca si svoju povinnosť splnil, a teda nárok na sprostredkovateľskú odmenu vznikol žalobcovi už dodaním kandidátov na pracovnú pozíciu. „Nárok žalobcu však vznikol najneskôr uzavretím pracovnej zmluvy medzi Ing. P. a žalovaným, a to bez ohľadu na to, či bol pri tomto žalobca prítomný, resp. súčinný ako to nesprávne uvádza súd.“
39. Vo svojom vyjadrení žalobca ďalej uviedol, že nie je pravdou, že žalobca vykonával sprostredkovateľskú činnosť pre Ing. P.. Z predloženej komunikácie je úplne zrejmé, že žalobca komunikoval s Ing. P. výlučne za účelom, aby zabezpečil všetky potrebné náležitosti k uzatvoreniu zmluvy so žalovaným, resp. aby zabezpečil pre žalovaného všetky podklady k uskutočneniu výberového konania, a to na základe podnetu samotného žalovaného. Okresným súdom neboli vykonané dôkazy
navrhované žalobcom, a to výsluchy RNDr. B., ktorá v čase sprostredkovateľskej zmluvy pracovala na personálnom a finančnom útvare žalovaného, a taktiež nebol vypočutý ani navrhovaný svedok, a to Ing. P.. Okresný súd však neodôvodnil, prečo navrhované dôkazy nevykoná. Tieto dôkazy by jednoznačne potvrdili aktívnu sprostredkovateľskú činnosť žalobcu. Rovnako okresný súd nevykonal dôkaz, a to predloženie pracovnej zmluvy Ing. P., na základe ktorej by mohol žalobca zistiť presnú hrubú mzdu Ing. P., a teda aj presnú výšku provízie = uplatneného nároku (dvojnásobok mesačnej mzdy). Poukázal „na ustálenú judikatúru a rovnako aj odbornú literatúru vykladajúcu ustanovenia Obchodného zákonníka v súlade s názorom odvolateľa - resp. žalobcu. V kontexte týchto skutočností zastávame názor, že žalobca dôkazné bremeno uniesol a svoje tvrdenia preukázal, a to na rozdiel od žalovaného, a teda žiadame rozhodnúť tak ako sme uviedli v odvolaní.“
40. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení opätovne neuvádza žiadne nové skutočnosti ani tvrdenia, ktorými by vyvrátil či spochybnil argumentáciu žalovaného. Tvrdenia žalobcu uvedené v jeho vyjadreniach žalovaný popieral a považoval ich za nesprávne. Skutkový stav veci, ktorý bol podstatný a z hľadiska významu dôležitý pre vecne správne rozhodnutie súdu, bol prvostupňovým súdom zistený riadne, úplne a bez dôvodných pochybností.
41. Ak žalobca opätovne poukázal na to, že prvostupňový súd nevykonal niektoré dôkazy, ktoré žalobca navrhoval - výsluch p. Ing. P. a p. RNDr. B., tak k tomuto sa už vyjadril žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29.01.2018. Čo sa týka nevykonania dôkazu predložením pracovnej zmluvy Ing. P. u žalovaného, považoval žalovaný túto argumentáciu žalobcu za absolútne nedôvodnú s ohľadom na to, že okresný súd sa v prvom rade plne vysporiadal s tým, či nárok žalobcu vôbec vznikol alebo nevznikol, t.j. správne skúmal najprv oprávnenosť uplatneného nároku žalobcu. Nakoľko však tento nárok čo do jeho podstaty vyhodnotil ako nedôvodný a neexistujúci, nebol žiadny dôvod vykonávať dokazovanie k zisteniu výšky mzdy p. Ing. P. u žalovaného. Skutočnosti svedčiace o tom, že p. Ing. P. nastúpil do zamestnania k žalovanému bez akejkoľvek súčinnosti žalobcu - na základe celkom iných a od činnosti žalobcu úplne nezávislých skutočností boli okresným súdom akceptované ako zhodné tvrdenia strán, „nakoľko žalobca nikdy nespochybnil ani nepoprel, že by skutočnosti vedúce k prijatiu p. Ing. P. do pracovného pomeru u žalovaného prebehli tak ako ich opísal žalovaný - súd tak správne vyhodnotil tieto skutočnosti ako nesporné. S neexistenciou súčinnosti žalobcu sa prvostupňový súd plne vysporiadal v bodoch 73. až 77. napadnutého rozhodnutia.“ Žalobca bol vo svojej sprostredkovateľskej činnosti neúspešný, preto mu nárok na províziu nevznikol. Nárok na províziu nemohol žalobcovi vzniknúť ani podľa § 651 Obchodného zákonníka. Podľa § 651 Obchodného zákonníka by totiž žalobcovi nárok na províziu mohol vzniknúť jedine v prípade, ak rozhodujúce skutočnosti pre vznik práva na províziu síce nastanú až po zrušení zmluvy o sprostredkovaní, avšak tieto boli podnietené činnosťou sprostredkovateľa, čo sa však nestalo a súčasne by muselo dôjsť k naplneniu podmienok dohodnutých v sprostredkovateľskej zmluve, čo sa taktiež nestalo, nakoľko viaceré dohodnuté podmienky (napr. dátum nástupu zamestnanca do práce, ktorý bol dohodou zmluvných strán posunutý na september 2016 - a tento bol dohodnutý ako riadny termín nástupu) naplnené neboli, t.j. sprostredkovateľská zmluva nebola splnená vôbec, a to ani po jej obsahovej stránke - a to ani po skončení jej platnosti, a najmä obsadenie pozície manažéra kvality sa uskutočnilo bez súčinnosti žalobcu - a to aj vo vzťahu k p. F., ktorý mal na túto pozíciu nastúpiť, ako aj vo vzťahu k p. Ing. P..
42. Okrem toho sa súd prvej inštancie, podľa žalovaného, s aplikáciou § 651 Obchodného zákonníka a podmienkami pre uplatnenie tohto zákonného ustanovenia, ako aj s dôvodmi, pre ktoré toto ustanovenie nie je možné aplikovať na daný prípad dôkladne vysporiadal. Rovnako uviedol aj ďalšie dôvody s odkazom na príslušnú právnu normu, pre ktoré nárok žalobcu na províziu nevznikol. „Žalobca sa ďalej opakovane snaží svoj nárok odôvodniť s poukazom na § 645 Občianskeho zákonníka a tvrdí, že obsahom sprostredkovateľskej zmluvy bolo len „dodať žalovanému 7 kandidátov na pozíciu, ktorú žalovaný vo svojej spoločnosti obsadzoval“. S týmto špekulatívnym tvrdením, ktoré žalobca začal prvýkrát tvrdiť až v podanom odvolaní sa už žalovaný vysporiadal a zdôvodnil, prečo toto tvrdenie považuje za nesprávne, nepravdivé a špekulatívne (viď. bližšie na str. 3-4 vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu zo dňa 29.01.2018). Ako vyplýva z objednávky, na ktorej základe sprostredkovateľská zmluva medzi žalobcom a žalovaným vznikla, predmetom zmluvy o sprostredkovaní bolo sprostredkovanie zamestnania a obsadenie 1 pracovnej pozície manažéra kvality, nie dodanie uchádzačov o obsadzovanú pozíciu.“ Tieto nové tvrdenia žalobcu sú v zjavnom rozpore s jeho doterajšími vyjadreniami ako aj so skutočným obsahom zmluvy o sprostredkovaní, preto ich považoval žalovaný za neopodstatnené. Navyše v zmysle § 645 Obchodného zákonníka, by pre
aplikáciu tohto ustanovenia muselo priamo zo zmluvy o sprostredkovaní vyplývať, že sprostredkovateľ je povinný len zaobstarať pre záujemcu príležitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvu s určitým obsahom. To však žalobca v doterajšom konaní vôbec netvrdil a ani nijako nepreukázal a ani táto dohoda medzi žalobcom a žalovaným neexistovala. Je evidentné, že skutočným obsahom vôle zmluvných strán pri uzatvorení sprostredkovateľskej zmluvy bolo sprostredkovať pre žalovaného obsadenie pracovnej pozície manažéra kvality.
43. Žalovaný zdôraznil, že skutočnosť, že žalobca bol ako sprostredkovateľ činný aj pre p. Ing. P. vyšla v prvostupňovom konaní najavo z komunikácie medzi žalobcom a p. P., keď na žiadosť p. Ing. P. na inú obdobnú pracovnú pozíciu v Žilinskom kraji žalobca (jeho zamestnanec p. P.) prisľúbil, že keď bude mať pozíciu v Žiline alebo v Martine a okolí, určite zavolá (viď. výpis z elektronickej komunikácie zo dňa 02.10.2016 - nachádza sa v súdnom spise). Uvedené tak vyvracia tvrdenie žalobcu o tom, že žalobca komunikoval s Ing. P. výlučne za účelom, aby zabezpečil všetky potrebné náležitosti k uzatvoreniu zmluvy so žalovaným. Žalobcom opakovane predkladanú argumentáciu považoval žalovaný za nedôvodnú. Rozhodnutia súdov, na ktoré žalobca poukazuje sú na daný prípad neaplikovateľné nakoľko vychádzajú z celkom odlišných skutkových okolností, než sú skutkové okolnosti prejednávanej veci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 18Cb/122/2017-95 zo dňa 28.09.2017 v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil a priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania v celom rozsahu.
44. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne k momentu rozhodovania odvolacieho súdu nevyjadril (doručenka čl. 191 spisu).
45. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 CSP a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.
46. Podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
47. Podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
48. Podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
49. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
50. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
51. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
52. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
53. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
54. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní
(§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom k tomuto meritórnemu výroku napadnutého rozsudku, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu v predmetnej časti. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
55. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/109/2018- 216 zo dňa 20.03.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
56. V procesnej rovine žalobca považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu, znemožňujúceho žalobcovej strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, považoval odvolateľ najmä to, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré považuje za nepreskúmateľné, nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými v rámci uplatneného nároku žalobcom, tiež že nepostupoval v zmysle § 181 ods. 2 CSP, vydal prekvapivé rozhodnutie, nevykonal dokazovanie v súlade s CSP.
57. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
58. Preskúmaním napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa záverov zjednocujúceho Stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016 „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa nedotkli podstaty a zmyslu vyššie uvedeného stanoviska; vzhľadom na to treba toto stanovisko považovať za aktuálne a pre súdnu prax použiteľné aj po uvedenom dni (uznesenie Veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 V Cdo/2/2017 z 19. apríla 2017). Uvedené primerane platí aj pre odvolacie konanie.
59. V prejednávanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nedáva podklad pre uplatnenie druhej vety Stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Niet pochýb, že len skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nie je podľa predstáv strán sporu, sama o sebe nezakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Niet pochýb ani o tom, že len subjektívny názor strán sporu o nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia nezakladá nesprávny procesný postup súdu, ktorým by bolo znemožnené strane uskutočňovať jej patriace procesné práva, avšak to až do toho momentu, kým namietaný postup súdu nedosiahne takú intenzitu, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces.
60. Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd konštatuje, že k takej žalobcom namietanej vade procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorá by predstavovala naplnenie § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ale ani podľa § 365 ods. 1 písm. b) nedošlo. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higius c. Francúzsko z 19. februára 1998) [pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 z 26.11.2012]. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. K tomuto záveru dospel odvolací súd po jeho preskúmaní, keď z rozsudku bolo zrejmé, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyjadril k skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie o spore. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
61. V procesnej rovine ďalej žalobca namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý mal podľa neho za následok prekvapivé rozhodnutie. Išlo o tvrdenie, že „Ako vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania, prvostupňový súd zrejme opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v § 181 ods. 2 CSP, a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci.“, „Žalobca má za to, že ide o tzv. „prekvapivý rozsudok“, to znamená, že niektoré dôkazy žalobca bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, nakoľko nepredpokladal, že súd rozhodne v jeho neprospech“, „k mnohým tvrdenia žalobcu sa súd pred ukončením dokazovania zákonom predpísaným spôsobom nevyjadril, čím odňal žalobcu možnosť konať pred súdom. Aj pri tomto závere súdov ide pre o žalobcu tzv. „prekvapivé“ rozhodnutie, ktoré nemohol objektívne z postupu súdu predpokladať.“ V rozsahu odvolacej argumentácie v tejto rovine, z ktorej odvolací súd časť i citoval a po oboznámení sa s celým spisovým materiálom a s dôrazom na obsah zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 28. septembra 2017 odvolací súd dospel k záveru,
že ju nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu. Zo zápisnice z ústneho pojednávania z 28. septembra 2017 vyplýva, že „Súd v súlade s ust. § 182 ods. 2 CSP uvádza, že pokiaľ teda došlo k vzniku zmluvy o sprostredkovaní, čo vidí ako nespornú okolnosť medzi stranami sporu na základe ústnej zmluvy o sprostredkovaní, kde v podstate objednávku súd vyhodnotil ako návrh na uzatvorenie zmluvy a konanie žalobcu, že v intenciách tejto objednávky konal, vyhodnotil ako potvrdenie prijatie tohto návrhu objednávky na uzatvorenie zmluvy o sprostredkovaní, potom vychádzajúc z vyjadrení strán sporu, ktoré sú zhodné v tom, že sa posunula vlastne lehota na predpokladaný dátum nástupu na september 2016, potom mal za to, že táto zmluva bola uzatvorená s obsahom na obsadenie tam opísaného pracovného miesta do septembra 2016, potom súd v tejto súvislosti odkazuje na znenie ust. § 650 OBZ, kde sa uvádza citácia tohto ustanovenia. Podľa vyjadrenia PZ žalovaného žalovaný oznámil druhej strane, že došlo k ukončeniu zmluvy o sprostredkovaní tým, že bol vybratý iný uchádzač rozdielny od uchádzača, ktorý bol doporučený zo strany žalobcu resp. sprostredkovaný, potom súd v intenciách ust. § 181 ods. 2 CSP, na základe takéhoto vyhodnotenia a predbežného právneho posúdenia veci k tomuto momentu má za to, že pri aplikácii tohto ustanovenia nie je dôvodné vykonať dokazovanie v zmysle návrhov na dnešnom pojednávaní a písomných vyjadrení strán sporu.“ (č.l. 88 rub spisu). Z citovaného, s dôrazom na obsah protokolácie, a to i väzbe na ďalšiu reakciu žalobcu na pojednávaní, rozhodne potom podľa odvolacieho súdu, nie je možné prijať záver, že by okresný nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 181 ods. 2 CSP. Z obsahu protokolácie síce vyplýva, že okresný súd postupoval v súlade s § 182 ods. 1 CSP, avšak ide len o zrejmú nesprávnosť v uvedení paragrafového znenia, keďže z obsahu zápisnice o pojednávaní je zrejmé predbežné posúdenie v súlade s § 181 ods. 2 CSP. Navyše § 182 ods. 1 CSP nie je v právnej úprave CSP. V citovanej časti zápisnice z 28.9.2017 z č.l. 87 rub spisu je uvedené i správne znenie § 181 ods. 2 CSP a záver okresného súdu „...potom súd v intenciách ust. § 181 ods. 2 CSP, na základe takéhoto vyhodnotenia a predbežného právneho posúdenia veci k tomuto momentu má za to, že pri aplikácií tohto ustanovenia nie je dôvodné vykonávať dokazovanie v zmysle návrhov na dnešnom pojednávaní a písomných vyjadrení strán sporu“. Tieto skutočnosti, ktoré vyplynuli zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 28.9.2017, však nenašli premietnutie v odvolacej argumentácií žalobcu, keďže žalobca len uviedol, že „prvostupňový súd zrejme opomenul vykonať svoju procesnú povinnosť predpísanú v § 181 ods. 2 CSP, a to určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci.“ Odvolací súd konštatuje, že z obsahu zápisnice zo dňa 28.9.2017 vyplýva spoľahlivý základ pre konštatovanie, že okresný súd si splnil povinnosť stanovenú v § 181 ods. 2 CSP. Správnosť svojej odvolacej argumentácie odvolateľ dotvrdzoval poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 236/2010 a sp.zn. 3MCdo 18/2010, v tejto rovine potom odvolací súd zvýrazňuje, že z oboch rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd kládol dôraz i na „individuálne okolnosti prejednávanej veci“. Ak sám odvolateľ poukazoval na judikatúru v tejto rovine k právnej úprave z obdobia účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, tak potom sa žiada na tomto mieste v rovine aplikácie § 118 OSP (k momentu rozhodovania odvolacieho súdu § 181 ods. 2 CSP) uviesť aj vyjadrenie Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí č.k. IV. ÚS 326/2012-13 uznesenie z 21. júna 2012, v ktorom uviedol, že „...K tejto námietke ústavný súd dodáva, že ani prípadné porušenie uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nemá priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom najvyššieho súdu uvedeným v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, podľa ktorého „Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod.“ K absencií aplikácie § 118 OSP (k momentu rozhodovania odvolacieho súdu § 181 ods. 2 CSP) v postupe súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 53/2012 zo dňa 21. marca 2012 prijal záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil a v zmysle ktorého „Aj prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia nespôsobuje existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak totiž predseda senátu (samosudca) toto zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Porušenie citovaného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup prvostupňového súdu v podanom odvolaní a pod. Uvedené pochybenie samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.“ Odvolací súd preto nemohol konštatovať dôvodnosť tejto odvolacej námietky žalobcu.
62. Odvolateľ poukazoval v odvolaní i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 92/2012. Odvolací súd sa oboznámil s týmto rozhodnutím avšak nezistil dôvodnosť poukazu naň, keďže závery okresného súdu boli odvolacím súdom po vykonaní odvolacieho prieskumu vyhodnotené ako dostatočne odôvodnené, zrejmé. Okresný súd v danom prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci. Z uvedeného potom vyplýva, že k aplikácií záverov predmetného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 92/2012 s dôrazom na vyššie uvedené skutočnosti, okolnosti prejednávanej veci nebol daný priestor pre odvolací súd a ani pre záver, že napadnutý rozsudok okresného súdu je prekvapivé rozhodnutie.
63. V tomto smere krajský súd pre úplnosť poukazuje i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03, podľa ktorého § 157 ods. 2 OSP je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, čo v danom prípade prvostupňový súd vo svojom napadnutom rozhodnutí dodržal.
64. Vo vzťahu ku konaniu, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku okresného súdu, je v zásade možné súhlasiť s odvolateľom, že z hľadiska ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces je jednou zo základných požiadaviek na súdne rozhodnutie jeho predvídateľnosť. K otázke, čo možno považovať za prekvapivé, či (ne)predvídateľné rozhodnutie súdu, sa už v minulosti vyjadroval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. Podľa neho, „O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie nejavili ako významné“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 1/2018 z 21. marca 2018). „Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo 42/2010).
65. Zo žalobcom namietaného postupu okresného súdu, po jeho preskúmaní, odvolací súd nezistil dôvodnosť námietky žalobcu o takom procesnom postupe súdu prvej inštancie, výsledkom ktorého by došlo k prijatiu prekvapivého (nepredvídateľného) rozhodnutia vo veci samej. Pri zhodnotení celého priebehu prvoinštančného konania mal žalobca, a to od momentu doručenia žaloby s prílohami okresnému súdu až do momentu vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania na pojednávaní dňa 28.09.2017, vytvorený dostatočný priestor pre produkovanie dôkazov voči žalovanému. Z postupu súdu, tak ako vyplýva z obsahu spisu o priebehu prvoinštančného konania, sa nepotvrdilo tvrdenie odvolateľa o absencií predbežne vysloveného právneho posúdenia veci na pojednávaní, pričom sa poukazuje na zápisnicu o pojednávaní zo dňa 28.09.2017. Pritom ani súdom predbežne vyjadrené právne posúdenie veci samé o sebe nie je pre konečné rozhodnutie vo veci samej záväzné.
66. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery. S tým súvisí aj odvolateľom namietané zhodnotenie dôkazného bremena v spore. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).
67. V posudzovanom prípade bolo podstatné tvrdenie žalobcu v žalobe, že „Žalovaný si u žalobcu objednal sprostredkovanie zamestnania na pozíciu manažér kvality, a to dňa 20.06.2016, kde si zároveň dohodli odmenu za sprostredkovanie vo výške 2 - násobku predpokladanej hrubej mesačnej mzdy + DPH (dôkaz č. 1), pričom predpokladaná mzda bola dohodnutá na 2.000€ až 4.500€. Žalobca pre žalovaného vyššie uvedenú službu vykonal a našiel pre žalovaného zamestnanca, Ing. D. P., ktorý nastúpil do zamestnania ku žalovanému vo februári 2017. O skutočnosti, že Ing. D. P. bol zamestnaný u žalovaného na základe sprostredkovania žalobcu svedčí komunikácia medzi žalobcom a žalovaným a žalobcom a Ing. D. P. (dôkaz č. 2).“ (č.l. 10 rub spisu). Uvedeným tvrdeniam žalobcu, o ktoré opieral svoj nárok zodpovedajú i skutočnosti uvádzané napr. predžalobnej výzve, oznámení o prevzatí zastúpenia zo dňa 12.4.2017 (č.l. 20 spisu), v Odpovedi na list zo dňa 10.05.2017 (č.l. 22 spisu), v Návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa 15.8.2017 (č.l. 56 spisu), a v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 28.9.2017, v ktorej žalobca odkazoval „na podanú žalobu“ (č.l. 85 rub spisu). Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 28.9.2017, vyplýva, že „Pokiaľ sa žalovaný bráni argumentáciou, že žalobca neposkytol súčinnosť pri uzatváraní zmluvného vzťahu s p. F., na základe čoho si uplatňuje províziu týmto žalobným návrhom, poukazujem, že žalobca sa dozvedel o tom, že žalovaný prijal do zamestnania p. F., ktorého sprostredkoval na základe objednávky žalovaného, objednávky zo dňa 20.6.2016 žalobca, tak preto si nevystavil faktúru a nevyúčtoval províziu skôr lebo na základe tejto objednávky prebehlo kolo výberového konania na požadovanú pozíciu u žalovaného, na základe podnetu aj žalobcu, ktorý vybral do finále tohto výberového konania dvoch. Pokiaľ sa žalovaný bráni, že nenastúpil p. F. v termíne podľa objednávky do 1.8.2016, poukazujem na to, že zo strany žalovaného boli požiadavky, aby sa tento proces posunul aj na ďalšie obdobie s ohľadom na tú skutočnosť, že žalovaný mal záujem, aby sa tohto výberového konania zúčastnili aj uchádzači z Nemecka, preto požadoval“. Pripomína odvolací súd, že je potrebné vo všeobecnej rovine uviesť, že v rámci procesných princípov, na ktorých stojí CSP, je žalobca dominus litis (pán sporu), ktorý v procesnej právnej rovine má zodpovednosť za ochranu svojich práv, pričom na strane žalobcu sa táto zodpovednosť ako účastníka konania premieta do jeho povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti. Realizáciou týchto povinností zo strany žalobcu v rovine povinnosti tvrdenia je predovšetkým vyjadrenie žalobného nároku v žalobe. No nielen výlučne petit samotný, teda presné vyčíslenie nároku v peniazoch v ňom je rozhodujúce pre vymedzenie daného konania. Vymedzujúcimi kritériami sú tiež také skutočnosti, ktorými sa definuje skutok, na základe ktorého je nárok uplatňovaný (skutkový dej), pričom jedinou a nevyhnutnou podmienkou je, aby popis skutku bol v žalobe individualizovaný tak, aby bola vylúčená jeho zámena s iným skutkom. Rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré sú spoluurčujúcimi kritériami pre vymedzenie predmetu konania (po skutkovej stránke), sú tiež také údaje, ktoré sú nevyhnutné pre úvahu o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Pre vymedzenie predmetu konania (t.z. pre záver čoho sa žalobca domáha a na základe akých rozhodujúcich skutočností) je rozhodujúce nielen žiadané peňažné plnenie ako také, ale posúdenie žaloby ako celku. Podľa zistení odvolacieho súdu, v odvolaní žalobca uvádzal, že „Je nepochybné, že žalobca si svoju povinnosť splnil, a teda nárok na sprostredkovateľskú odmenu vznikol
žalobcovi už dodaním kandidátov na pracovnú pozíciu.“, ktorú argumentáciu však rozhodne nie je možné stotožniť s tvrdeniami žalobcu v ním produkovaných listinných dôkazoch, listinách doložených do spisu, o ktoré opieral svoj nárok napr. v predžalobnej výzve, v Oznámení o prevzatí zastúpenia zo dňa 12.4.2017 (č.l. 20 spisu), v Odpovedi na list zo dňa 10.05.2017 (č.l. 22 spisu), v Návrhu na pokračovanie v konaní zo dňa 15.8.2017 (č.l. 56 spisu), a v zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 28.9.2017, v ktorej žalobca odkazoval „na podanú žalobu“ (č.l. 85 rub spisu), v ktorých tvrdil, že nárok uplatnený žalobou mu vznikol na základe toho, že „Žalobca pre žalovaného vyššie uvedenú službu vykonal a našiel pre žalovaného zamestnanca, Ing. D. P., ktorý nastúpil do zamestnania ku žalovanému vo februári 2017. O skutočnosti, že Ing. D. P. bol zamestnaný u žalovaného na základe sprostredkovania žalobcu svedčí komunikácia medzi žalobcom a žalovaným a žalobcom a Ing. D. P. (dôkaz č. 2).“ V relevantnom štádiu konania pred okresným súdom teda nebolo žalobcom tvrdené v zmysle § 645 Obchodného zákonníka, že bolo medzi stranami dohodnuté, že sprostredkovateľ - teda žalobca bol povinný len zaobstarať pre záujemcu
- žalovaného príležitosť uzavrieť s treťou osobou zmluvu s určitým obsahom, preto mu vznikol čoby sprostredkovateľovi nárok na províziu už zaobstaraním tejto príležitosti. Odvolací súd uvádza, že sa s odvolacou argumentáciou žalobcu v tejto rovine nemohol stotožniť, vzhľadom na obsah spisového materiálu, s dôrazom na tvrdenia samotného žalobcu a plnenie dôkaznej povinnosti v prvoinštančnom konaní. K relevancií tejto odvolacej argumentácie neprispievajú skutočnosti uvádzané žalobcom, ktorý základ svojho nároku postavil v prvoinštančnom konaní na uzavretí zmluvy medzi p. Ing. P. a žalovaným, pričom celá jeho argumentácia spočívala práve v jeho pričinení pri uzatvorení predmetnej zmluvy, avšak v odvolacom konaní už je postačujúca, podľa žalobcu, len skutočnosť „Žalobca mal podľa objednávky, t. j. sprostredkovateľskej zmluvy dodať žalovanému 7 kandidátov na pozíciu, ktorú žalovaný vo svojej spoločnosti obsadzoval. Je nepochybné, že žalobca si svoju povinnosť splnil, a teda nárok na sprostredkovateľskú odmenu vznikol žalobcovi už dodaním kandidátov na pracovnú pozíciu.“ Nemožno v tomto smere odhliadnuť od rozdielnych skutkových tvrdení žalobcu v konaní pred súdom prvého stupňa v odvolacom konaní, od ktorých sa potom odvíjalo právne hodnotenie daného skutkového stavu okresným súdom, a už vôbec ho v týchto intenciách vyššie uvedených odvolacích dôvodov, potom vyhodnotiť ako nesprávne. „...Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, ţe v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené....“ (Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010).
68. Žalobca v odvolaní namietal závery okresného súdu, že „nebola naplnená podmienka, a to, že zmluva s Ing. P. nebola uzatvorená v súčinnosti so žalobcom, a teda nemá nárok na províziu (- nesprávne právne posúdenie). Súd však nijakým spôsobom neuviedol, z čoho toto konštatovanie odvodil. Súd tiež uvádza, že žalobca nebol súčinný pri uzatváraní pracovnej zmluvy“. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že „...Žalobca v konaní nepreukázal tieto rozhodujúce skutočnosti pre vznik práva žalobcu na províziu po zániku zmluvy v zmysle § 651 OBZ, nakoľko nepreukázal žiadnu rozhodujúcu skutočnosť po zániku zmluvy pre vznik jeho práva na províziu, podnietenú jeho činnosťou - podľa názoru súdu nestačí len, že sa od p. P. dozvedel, že vo februári nastúpi u žalovaného na predmetnú pozíciu, a ani to, že p. P. vedel o spoločnosti žalovaného od žalobcu; toto nemožno vyhodnotiť v zmysle ust. § 651 OBZ, že k uzavretiu sprostredkúvanej zmluvy došlo pričinením sprostredkovateľa jeho predchádzajúcou sprostredkovateľskou činnosťou. Preto bola dôvodná aplikácia ust. § 647 ods. 1 druhá veta OBZ, podľa ktorého sprostredkovateľovi nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti. Žalobca ani sám netvrdil súčinnosť v období od zániku zmluvy až do vzniku zmluvy medzi žalovaným a p. P..“ Z napadnutého rozsudku okresného súdu tiež vyplýva, že „ Súd s ohľadom na časové súvislosti ukončenia zmluvy o sprostredkovaní, prípravy pracovnej zmluvy pre tretiu osobu p. F. a následne uzatvorenie pracovnej zmluvy na predmetnú pozíciu s p. P. vo februári 2016 nemal za to, že išlo o účelové konanie žalovaného, ako to tvrdil žalobca, a to aj preto, že žalobca nevyvrátil tvrdenie žalovaného o tom, že p. P. sám kontaktoval žalovaného už po zániku zmluvy o sprostredkovaní, keď sa dozvedel, že p. F. k žalovanému nenastúpil, komunikoval s p. C., ktorá nemala vedomosť o tom, že p. P. sa zúčastnil výberového konania ako osoba sprostredkovaná na predmetnú pozíciu u žalovaného žalobcom v rámci plnenia jeho povinnosti zo zmluvy o sprostredkovaní na základe objednávky zo dňa 20.6.2016, že pri stretnutí p. C., p. P. a p. U. - riaditeľa žalovaného, dohodli, že nastúpi p. P. na túto pozíciu a tieto rokovania prebiehali bez účasti žalobcu na obsadenie
tohto miesta - toto žalobca nepopieral. Pokiaľ žalobca prostredníctvom svojho PZ odkazoval na mailovú komunikáciu p. P. a žalobcu, súd odkazuje na vyjadrenia žalovaného, s ktorými sa stotožňuje, že táto práve preukazuje skutočnosť, že žalobca nemal vedomosť od zániku zmluvy v septembri 2016, že p. P. sa má zúčastniť pracovného pohovoru u žalovaného na obsadenie predmetnej pracovnej pozície. K tvrdeniu žalobcu o tom, že konanie žalovaného, keď uzatvoril zmluvu na pracovnú pozíciu, ktorá bola predmetom zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovaným, je obchádzaním tejto zmluvy, súd uvádza, že s touto argumentáciou sa súd nestotožňuje a bez ďalšieho túto argumentáciu žalobcu súd nevyhodnotil, že ide o rozhodujúce skutočnosti pre vznik práva žalobcu na províziu po zrušení zmluvy podnietené činnosťou sprostredkovateľa - žalobcu. “, ktoré skutočnosti nenašli premietnutie v odvolacej argumentácií žalobcu. V podrobnostiach, v tejto časti, odvolací súd odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP.
69. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedených záverov na dotvrdenie správnosti svojich záverov poukazuje na skutočnosti vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky primerane a podporne sp.zn. 3 Obdo/65/2018 „...vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že: I. Nárok sprostredkovateľa na províziu podľa § 644 Obchodného zákonníka vzniká jedine vtedy, ak je pričinením sprostredkovateľa uzavretá zmluva medzi záujemcom a treťou osobou, ktorá je predmetom sprostredkovania. Ak k uzavretiu sprostredkúvanej zmluvy nedôjde, nárok na províziu podľa predmetného ustanovenia nevznikne. II. Ak nárok na províziu podľa § 644 Obchodného zákonníka nevznikne v dôsledku neuzavretia zmluvy, ktorá bola predmetom sprostredkovania, nie je možné na vznik nároku sprostredkovateľa na províziu aplikovať ustanovenie § 646 prvá veta Obchodného zákonníka ani v prípadoch, kedy sprostredkúvaná zmluva nebola uzatvorená z dôvodu, za ktorý zodpovedá záujemca, a to ani analogicky.“
70. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že „Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu odkazoval na aplikáciu § 647 ods. 1 druhá veta OBZ, že žalobca bol v rozpore so zmluvou činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou sa uzavrela sprostredkovaná zmluva a ktorá skutočnosť vyplýva z komunikácie medzi žalobcom a Ing. P. - opísaný obsah dohody je v ods. 23. Obsah tejto tvrdenej dohody žalobca v konaní nepoprel a skutočne komunikácia medzi žalobcom a p. P. na č. l. 18/rub preukazuje, že žalobca bol činný aj pre p. P., keď na jeho žiadosť na i. obdobnú pracovnú pozíciu v ZA-kraji prisľúbil, že keď bude mať pozíciu v Žiline/Martin okolie, určite zavolá. Žalobca konal v rozpore so zmluvou a právo na províziu žalobcovi nevzniklo ani v zmysle § 647 ods. 1 druhá veta OBZ
- sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti alebo ak v rozpore so zmluvou bol činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou uzavrela sprostredkúvaná zmluva.“, ktoré závery v odvolaní žalobca nevyvrátil.
71. Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd nevykonal dôkaz listinou zákonom predvídaným spôsobom a tiež že „...nevykonal riadne dokazovanie listinami v zmysle § 204 CSP, nakoľko zo zápisníc z jednotlivých pojednávaní vyplýva, že súd sa len oboznámil doterajším priebehom konania. Zo zápisnice z pojednávaní nie je zrejmé, s ktorými listinami sa súd oboznámil a s ktorými nie.“ V tejto súvislosti sa odvolací súd oboznámil s celým spisovým materiálom s dôrazom na obsah zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 28.9.2017, z ktorej vyplýva, že „Súd pristupuje k oboznamovaniu listín, ktoré sú doložené do spisu: oboznamuje sa objednávka na č.l. 12, mail z 28.7.2016 na č.l. 13, č.l. 13/rub, č.l. 14 - číta sa tento mail s ťažkosťami nakoľko je ťažko čitateľný, č.l. 14/rub, č.l. 15 - mail, č.l. 15/ rub, č.l. 16, č.l. 16/rub, č.l. 17 a 17/rub, mail na č.l. 18, č.l. 18/rub, č.l. 19, č.l. 19/rub, predžalobná výzva a prevzatie právneho zastúpenia, č.l. 20, odpoveď na č.l. 22, komunikácia medzi stranami sporu na č.l. 15 a nasl., oboznamuje sa mailová komunikácia doručená na dnešnom pojednávaní od PZ žalovaného, je vykonaný obsah - 1x sa doručuje krátkou cestou PZ žalobcu. Súd poučuje podľa § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania, že všetky dôkazy je povinné označiť na tomto pojednávaní najneskôr, ak sú im známe, na neskôr predložené dôkazy súd nebude prihliadať. Súd poučuje strany sporu podľa § 154 CSP, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.“ Následne obaja právni zástupcovia sa vyjadrovali k vykonanému dokazovaniu, okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým návrhy v zmysle prednesov právnych zástupcov žalobcu a žalovaného zamietol. Z obsahu zápisnice zo dňa 28.9.2017 a z obsahu spisového materiálu tiež vyplýva, že námietky voči zápisnici zo dňa 28.9.2017 podané neboli. Žalobcom namietaný postup okresného súdu, ktorý spojil s poukazom na rozhodnutie Najvyššie súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 129/2009, nemohol byť vyhodnotený odvolacím súdom ako rozporný so zákonnou úpravou, keďže spôsob vykonania vyplýval zo zápisnice o pojednávaní, žalobca
mal možnosť sa k listinným dôkazom vyjadriť a prípadne ich namietať. Ak žalobca túto možnosť nevyužil v dostatočnom rámci, tak dôsledky takéhoto postupu nemožno pripísať na ťarchu postupu okresného súdu. Odvolací súd len primerane a podporne poukazuje na závery, ktoré si osvojil a v zmysle ktorých „...Podľa citovaného ustanovenia sa dôkaz listinou v rámci pojednávania vykoná tak, že predseda senátu buď listinu prečíta alebo oznámi účastníkom konania jej obsah. Spôsob vykonania dôkazu musí byť zaznamenaný v zápisnici o pojednávaní. Zmyslom správneho spôsobu vykonania dôkazu listinou je dať účastníkom možnosť, aby sa vyjadrili k jej obsahu, prípadne vzniesli námietky voči nej. Účastníci tak v súlade so zásadou kontradiktórnosti konania a zásadou ,,rovnosti zbraní,, majú právo sa vyjadriť k jednotlivým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.). Vyjadrenia účastníkov k vykonanému dôkazu sú potom jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy. Podstatou a zmyslom všetkých ustanovení občianskeho súdneho poriadku týkajúcich sa dokazovania a určovania spôsobu vykonania dôkazov je sledovanie naplnenia obsahu práva účastníkov na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a uplatniť tak svoj vplyv na výsledok konania. Inými slovami ide o právo účastníka oboznámiť sa s tými skutkovými otázkami vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov, ktoré budú tvoriť základ pre rozhodnutie súdu a umožniť mu následne tieto výsledky dokazovania ovplyvniť. Ak bola táto podstata dokazovania zachovaná, potom formálne nedostatky, ktorých sa súd v rámci vykonania dokazovania dopustí, nemôžu viesť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.“(rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 547/2014 z 26. júna 2016).
72. Žalobca v odvolaní osobitne namietal, že „Súd taktiež nevykonal dôkazy, výsluchy svedkov, ktoré navrhoval žalobca a ani nezdôvodnil, prečo tieto dôkazy vykonané nebudú.“ V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje opäť na obsah Zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 28.9.2017, na uznesenie okresného súdu, ktorým zamietol návrhy na dokazovanie v zmysle prednesov právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného a k tomu prináležiace odôvodnenie (rub č.l. 88 spisu) a celé odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, najmä s dôrazom na jeho body 78., 79., 81. Súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017) .
73. Len k úplnosti krajský súd dodáva, že pokiaľ by aj boli námietky vznesené proti úplnosti alebo k zneniu Zápisnice o pojednávaní opodstatnené (čo v danej veci nebolo preukázané), bez ďalšieho by nesprávnosť v zápisnici sama o sebe nebola spôsobilá založiť vady konania a v takomto prípade by mohlo ísť (nanajvýš) o nedostatky, ktoré sa spájajú s tzv. inou vadou konania, ktorá by mohla viesť k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci, čo v danom prípade nebolo žalobcom preukázané (primerane uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo 252/2014 zo dňa 10. decembra 2014).
74. Odvolací súd k vyššie uvedenému zvýrazňuje, že o porušení práva na spravodlivý proces je možné hovoriť len v takom prípade, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožní strane uskutočniť jej patriace procesné úkony, a to v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Miera porušenia procesných práv niektorej zo strán sporu musí nadobudnúť takú intenzitu porušenia, ktorá vyvodzuje porušenie jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 69/2017). V prejednávanej veci odvolací súd po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že žalobcovi neboli porušené jemu patriace procesné práva, čím nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže žalobca nebol vylúčený z výkonu žiadneho práva, ktoré mu priznáva procesnoprávny predpis, a to Civilný sporový poriadok.
75. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní, nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 2 ústavy), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. IV. ÚS 19/2012 <., III. ÚS 37/2012 <.).
76. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.
77. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. K námietke odvolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 M Cdo 4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
78. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľom namietané vady procesného postupu v prvoinštančnom konaní, či nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v meritórnom prvom výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Relevantný pre rozhodnutie bol záver o nepreukázaní splnenia zmluvne dojednanej povinnosti.
79. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne rozhodnutie, a to vo výroku vo veci samej, ako i v závislom výroku o trovách konania. V podrobnostiach odkazuje za primeranej aplikácie § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
80. Len pre úplnosť a na margo k veci odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalobca predložil v priebehu odvolacieho konania viaceré rozsudky Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave, Okresného súdu Nové Zámky, podľa neho v obdobných veciach, tak tieto rozhodnutia sa však priamo prejednávanej veci netýkajú a nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP, preto pri rozhodovaní v odvolacej veci na tieto rozhodnutia krajský súd neprihliadal.
81. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby
všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
82. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
83. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.
84. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.