Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/8/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Karola Riháka a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: X.. S. I., D. C. D. XX D. X. Z., zast. advokátom JUDr. Ing. Bernardom Pekárom, PhD., Kukučínova ul. č. 24, Banská Bystrica, proti žalovanému: Slovenská W., U.. K. C. I., N. B.. Č.. X, D., o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 12. júna 2017 č.k. 18C 87/2008-257, pomerom hlasov 3:0, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom vyhovujúcom výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 780 eur, m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 163,15 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V časti prevyšujúcej 163,15 eur do sumy 780 eur sa napadnutý rozsudok m e n í tak, že žaloba sa v tejto časti z a m i e t a.

V časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.116,24 eur, sa napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,84 %.

odôvodnenie:

1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.116,24 eur z titulu náhrady škody pozostávajúcej z trov obhajoby a 780 eur z titulu ušlého zisku, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90 %.

2/ Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva PZ Bratislava III uznesením z 22.6.2004 č. Č.:V.-XXX/XX-XXXX vzniesla proti žalobcovi obvinenie pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 Trestného zákona, pretože žalobca ako konateľ spoločnosti K..O..P..V.., I.. I. W.. V.. v presne nezistenom období od 30.9.1999 skrátil daň z pridanej hodnoty tým, že v prvom prípade tovar označený ako súprava I. XX v hodnote 81.000 CZK, ktorý bol dňa 5.2.1999 Colným úradom Senica pobočka Kúty - diaľnica prepustený do colného režimu „tranzit“ rozhodnutím č. XXXXXXXXXXXXX a na základe colného vyhlásenia zo 7.4.1999 bol tovar rozhodnutím č. XXXXXXXXXXXXX z 26.4.1999 prepustený do colného režimu „uskladňovania v colnom sklade“ a bol uskladnený vo verejnom colnom sklade a v druhom prípade tovar označený ako systém W. P. A. v hodnote 262.062 CZK, ktorý Colný úrad Bratislava pobočka letisko rozhodnutím č. XXXXXXXXXXXX dňa 11.2.1999 prepustil do colného režimu „tranzit“ a na základe colného vyhlásenia zo 7.4.1999 bol tovar rozhodnutím č. 0526810901120 z 26. 4. 1999 prepustený do colného režimu „uskladňovania v colnom sklade“ a bol uskladnený vo verejnom colnom sklade, uvedený tovar, ktorý mal byť v oboch prípadoch dodaný Colnému úradu Bratislava - Petržalka v lehote do 29.9.1999 a vyvezený do Českej republiky, odňal spod colného dohľadu, pričom následne bolo zistené, že tovar nevystúpil z územia Slovenskej republiky, ani nebol dodaný na žiadny colný úrad, čím boli porušené podmienky pre režim tranzit stanovené Colným zákonom, čím vznikol colný dlh vo výške 135.756 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III uznesením z 27.1.2006 č. 1Pv 641/03- 35 sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava III uznesením z 26.1.2007 č. 1Pv 641/03- 51 trestné stíhanie žalobcu zastavil podľa § 215 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku z dôvodu, že skutok nespáchal obvinený - žalobca, pretože v rozhodnom období sa preukázateľne nezdržiaval na území Slovenskej republiky, nezúčastnil sa predmetného colného konania a teda s tovarom, ktorý bol predmetom colného konania, nemohol nijakým spôsobom nakladať. Žalobca bol v trestnom konaní zastúpený advokátom S.. X.. D. N.. Žalobca sa domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa, ktorý na základe nedostatočne zistených skutkových okolností vzniesol voči nemu obvinenie. Škodu vyčíslil tak, že táto pozostáva z trov obhajoby v trestnom konaní spolu vo výške 1.206,02 eur (5 úkonov právnej služby spolu za 258,19 eur, cestovné 541,13 eur, náhrada za stratu času 406,70 eur; 258,19 + 541,13 + 406,70 = 1.206,02 eur), ušlý zisk - strata na zárobku za 3 dni 280 eur, náklady na opotrebenie vozidla 320 eur, náklady na pohonné hmoty pri ceste motorovým vozidlom z Belgicka do Bratislavy na výsluch vo výške 180 eur, spolu 780 eur (viď vyčíslenie nároku na č.l. 137 - 139). Žalobca listom z 27.11.2007 adresovaným Z. N. I. požiadal o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Z. N. túto žiadosť žalobcu postúpila K. I. I., o čom upovedomila žalobcu listom zo 17.1.2008 (č.l. 48). Z toho vyplýva, že v čase podania žaloby (9.5.2008) ešte plynula 6 - mesačná lehota uvedená v § 10 zák. č. 58/1969 Zb.

3/ Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čiastočne dôvodná. Pokiaľ ide o základ nároku súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že tento je plne opodstatnený. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 (publikovaný v Zo súdnej praxe 6/2010 pod č. 57, strana 205 a nasl. ) "za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. Za takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo."

4/ Žalobca uplatnil v rámci náhrady škody škodu pozostávajúcu z trov obhajoby v trestnom konaní. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi náhradu škody pozostávajúcej z trov obhajoby vo výške 207,46 eur, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o preukázanie vzniku škody v súvislosti s úhradou trov obhajoby, z predloženej faktúry Č.. XX/XXXX a príjmového pokladničného dokladu zo dňa 10.2.2007 súd zistil, že žalobca obhajcovi uhradil sumu vo výške 40.000 Sk (t.j. 1.327,76 eur), čím je nepochybné, že o túto čiastku sa majetkový stav na strane žalobcu zmenšil a že tieto náklady vznikli v dôsledku trestného konania a uvedená čiastka spĺňa znaky skutočnej škody v zmysle § 442 Obč. zákonníka. Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., nejde o prípad, kedy o výške odmeny rozhoduje súd a odmenu určuje podľa úpravy o tarifnej odmene. Nárok na náhradu škody podľa tohto zákona je odlišný od nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva klientovi proti inej fyzickej alebo právnickej osobe poskytujúcej právnu pomoc. Konanie o nároku na náhradu škody podľa tohto zákona je totiž samostatným od pôvodného trestného konania odlišným konaním, v ktorom sa rozhoduje o reparačnej povinnosti štátu voči osobe, ktorá v dôsledku nezákonného rozhodnutia vynaložila náklady, napr. i formou zaplatenia odmeny za obhajobu v trestnom konaní. Preto náklady vynaložené poškodeným na zaplatenie odmeny advokátovi za obhajobu spĺňajú znaky skutočnej škody podľa § 442 Obč. zák. V prípade ak žalobca náhradu trov obhajoby odôvodňuje výpočtom podľa advokátskej tarify, tak v tomto smere je potrebné aby jednotlivé úkony, ktorých náhradu si uplatňuje, zodpovedali úkonom, za ktoré odmena advokátovi prislúcha. Vzhľadom k tomu súd žalobcovi nepriznal náhradu škody za úkon "podanie oznámenia zo dňa 20.1.2006", nakoľko z obsahu trestného spisu vyplýva, že sa jedná o oznámenie obhajcu adresovaného orgánom činným v trestnom konaní o prevzatí obhajoby žalobcu a teda sa nejedná o úkon, za ktorý by podľa advokátskej tarify prislúchal advokátovi nárok na odmenu, keďže sa nejedná o úkon vo veci samej. Vzhľadom k tomu súd žalobcovi priznal náhradu nákladov za obhajobu v trestnom konaní vo výške 207,46 eur (prevzatie, príprava obhajoby vrátane prvej porady s klientom - 45,31 eur, účasť na výsluchu dňa 27.10.2006 - 45,31 eur, účasť na úkone o vykonaní skúšky písma dňa 14.12.2006 - 45,31 eur, preštudovanie vyšetrovacieho spisu dňa 11.1.2007 - 49,29 eur + režijný paušál vo výške 3x 5,44 eur a 1x5,90 eur).“

5/ Ďalej súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobcovi náhradu cestovných nákladov v súvislosti s obhajobou vo výške 502,09 eur, pričom v tejto časti rozsudok odôvodnil nasledovne: „Pri určení výšky nároku vychádzal s priemernej spotreby motorového vozidla 5,6 l a priemernej ceny benzínu vo výške 1,16/litra, súčasne zohľadnil počet absolvovaných kilometrov a opotrebenie vozidla (450 km x 3 cesty (Banská Bystrica - Bratislava), t.j. spotreba 2.646,- Sk + 1.350 km x 6,40,- Sk = 8.640,- Sk opotrebenie vozidla, cesta z Bratislavy do Viedne a späť 600 km, spotreba 1.176,- Sk, opotrebenie vozidla 600 km x 6,40 = 3.840,- Sk, spolu 15.126- Sk, t.j. 502,09 eur).“ Súd prvej inštancie tiež žalobcovi priznal náhradu škody pozostávajúcej zo stratou času v súvislosti s úkonmi obhajoby v trestnom konaní vo výške 406,70 eur, pričom škodu vyčíslil v odôvodnení napadnutého rozsudku takto: „V prípade náhrady za stratu času v súvislosti s úkonmi obhajoby v trestnom konaní súd vychádzal z nasledovného výpočtu: 5 hodín x 3 cesty = 15 hodín, 7 hodín cesta Banská Bystrica - Viedeň a späť za rok 2006 t.j. 17 hodín = 34 polhodín x 273,- Sk (9,06 eur) = 9.282,- Sk a za rok 2007 t.j. 5 hodín a teda 10 polhodín x 297=2.970,- Sk, t.j. spolu 12.252 Sk = 406,70 eur.“ Spolu teda súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobcovi priznal náhradu škody pozostávajúcej z trov obhajoby vo výške 1.116,69 eur (207,46 + 502,09 + 406,70 = 1.116,69 eur).

6/ Napokon súd prvej inštancie žalobcovi v rámci náhrady škody priznal napadnutým rozsudkom súdu 780 eur s týmto odôvodnením: „Pokiaľ ide o náklady žalobcu spôsobené nezákonným rozhodnutím, tieto žalobca vyčíslil v celkovej výške 780 eur. Uplatnený nárok žalobca dostatočným spôsobom preukázal doložením pracovnej zmluvy, platobného výmeru, z daní z príjmu za rok 2006, ďalej zápisnicou z výsluchu zo dňa 27.10.2006, technickým preukazom k motorovému vozidlu. Uvedená suma pozostáva z 280 eur, ktoré predstavujú stratu na zárobku v súvislosti s účasťou na vyšetrovacom úkone dňa 27.10.2006, kedy bol nútený čerpať dovolenku v rozsahu 3 dni, z toho 2 dni na dopravu z miesta bydliska, t.j. Z., D. do miesta vykonania vyšetrovacieho úkonu, t.j. Bratislava, Slovenská republika a späť. Ďalšiu časť uplatneného nároku zo sumy 780 eur predstavujú náklady spojené s dopravou motorovým vozidlom zn. W. K. I. v rozsahu 500 eur, z toho 180 eur predstavuje náklady na pohonnú hmotu a 320 eur opotrebenie vozidla pri priemernej spotrebe 5,4 l a priemernej cene benzínu vo výške 35,- Sk. I napriek námietke žalovanej súd považoval uplatnené náklady za preukázané a primerané a preto žalobcovi jeho náhradu priznal v plnom rozsahu. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že náklady uplatňované žalobcom spôsobila žalovaná v dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia proti osobe žalobcu a teda v dôsledku nezákonného trestného konania, súčasťou ktorého bol výsluch žalobcu pred orgánmi činnými v trestnom konaní mimo miesta jeho trvalého bydliska. Pravdou je, že žalobca mohol použiť aj iný dopravný prostriedok napr. leteckú dopravu alebo autobusovú dopravu, avšak žalovaná v súvislosti s námietkou neuviedla, ktorý spôsob dopravy prichádzajúci do úvahy by bol z hľadiska účelnosti najefektívnejší, navyše zákon č. 58/1969 Zb. v súvislosti s náhradou škody nepodmieňuje oprávnenosť nároku s jeho účelnosť.“

7/ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.116,24 eur z titulu náhrady škody pozostávajúcej z trov obhajoby a 780 eur z titulu ušlého zisku, opotrebenia motorového vozidla a nákladov na pohonné hmoty a vo zvyšku žalobu zamietol.

8/ Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „O trovách konania súd rozhodol podľa zásady úspechu podľa § 255 ods.1, 262 ods.1 Civilného sporového poriadku a žalobcovi priznal nárok vo výške 90 %.“

9/ Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietla, že v prejednávanej veci orgánom zastupujúcim štát nie je K. C. I., ale K. I. I., prípadne Z. N. I.. Ďalej žalovaná v odvolaní poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, v ktorom ústavný súd uviedol, že „vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila.“ Podľa žalovanej sa súd prvej inštancie nevysporiadal v napadnutom rozsudku s tým, či je v danom prípade začatie trestného stíhania žalobcu, ktoré sa neskončilo jeho právoplatným odsúdením, dôvodom, ktorý napĺňa prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody (protiprávny úkon v podobe nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu). Žalovaná tiež namietla, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, podľa ustálenej judikatúry sa však na nesprávny úradný postup neprihliada v prípade, ak sa konanie skončí vydaním rozhodnutia. Pokiaľ ide o výšku škody, žalovaná v odvolaní uviedla, že žalobca nepreukázal existenciu škody vo výške 780 eur. Škodu v tejto výške totiž žalobca vyčíslil výlučne na základe vzorca, ktorý je však aplikovateľný na situácie týkajúce sa použitia motorového vozidla zamestnancom v zamestnaneckom pomere. Žalobca podľa žalovanej nepreukázal vznik a existenciu skutočnej škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku toho, že na výsluch v trestnom konaní cestoval zo zahraničia a túto škodu nedoložil žiadnym relevantným dokladom. Napokon žalovaná v odvolaní vytkla súdu prvej inštancie, že napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil.

10/ Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

11/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

12/ V prejednávanej veci je nezákonným rozhodnutím uznesenie vyšetrovateľky OR PZ Bratislava III z 22.6.2004 č. Č.:V.-XXX/XX- XXXX, ktorým bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 Tr. zák. Toto uznesenie bolo teda vydané pred tým, ako nadobudol účinnosť zák. č. 514/2003 Z.z., t. j. pred 1. 7. 2004 a preto treba vec posúdiť podľa zák. č. 58/1969 Zb., ako to správne urobil aj súd prvej inštancie (§ 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

13/ Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia zo 4. 8. 2011 č. k. 6Co/65/2011- 131 okrem oného uviedol: „Pasívne vecne legitimovaným subjektom v prejednávanej veci je štát zastúpený ústredným orgánom, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo vydané uznesenie vyšetrovateľky PZ z 22. 6. 2004 č. P.:V.-XXX/XX-XXXX ( § 9 ods. 1 písm. b/ zák. č. 58/1969 Zb. ). Týmto orgánom je K. C. I..“. Odvolací súd trvá na tomto právnom názore, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie. K tomu treba uviesť, že zák. č. 58/1969 Zb. neobsahuje úpravu, ktorá by bola obdobná ust. § 4 zák. č. 514/2003 Z.z. a teda výslovne neurčuje, ktorý orgán verejnej moci koná za štát. Treba preto vychádzať z toho, že vo veciach, ktoré sa spravujú zákonom č. 58/1969 Zb. je týmto orgánom ten orgán, ktorý je príslušný na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Týmto orgánom je v zmysle § 9 ods. 1 písm. b/ zák. č. 58/1969 Zb. K. C. I.. Je právne bezvýznamné, že v prípade, ak by sa prejednávaná vec posúdila podľa zák. č. 514/2003 Z.z., orgánom zastupujúcim štát by bola Z. N.W. I. v zmysle § 4 ods. 1 písm. f/ tohto zákona. Naviac, odvolací súd poukazuje na to, že pasívne vecne legitimovaným subjektom v prejednávanej veci je štát a bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonomiky, ak by mal odvolací súd zrušiť napadnutý rozsudok iba z dôvodu, že štát by mal byť zastúpený iným subjektom ako ministerstvom vnútra.

14/ Odvolací súd v odôvodnení zrušujúceho uznesenia zo 4.8.2011 č.k. 6Co/65/2011-131 uviedol: „Je ustálenou súdnou praxou, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. zodpovedá štát i za škodu, ktorá bola spôsobená začatím (vedením) konania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Keďže zák. č. 58/1969 Zb. tento nárok výslovne neupravuje, vychádza sa z analogického použitia najbližšej úpravy, ktorou je úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, i keď rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie začaté, nebolo pre nezákonnosť zrušené. Neposudzuje sa tu správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní (nejde o nesprávny úradný postup), ale rozhodujúci je výsledok trestného konania. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu totiž zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená (viď rozsudok Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 25 Cdo 4705/2007 z 28.1.2010). K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd SR, ktorý v uznesení sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 uviedol: „Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.“ Keďže v prejednávanej veci Okresná prokuratúra Bratislava III uznesením z 27.1.2006 č. 1 Pv 641/03-51 trestné stíhanie žalobcu zastavila z dôvodu, že skutok nespáchal obvinený žalobca), zastavenie trestného stíhania má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. Treba preto vychádzať z toho, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom a ide preto o nezákonné rozhodnutie (§ 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.). Rovnako vec posúdil aj súd prvej inštancie (viď bod. 5.1 posledný odsek str. 3 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Z týchto dôvodov nemôže obstáť argumentácia žalovanej, podľa ktorej začatie trestného stíhania žalobcu nie je dôvodom, ktorý napĺňa prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody, ktorým je protiprávny úkon ( nezákonné rozhodnutie ). Okrem toho, túto argumentáciu žalovaná nijako nekonkretizovala, pretože neuviedla, prečo by uznesenie o začatí trestného stíhania nemalo byť nezákonným rozhodnutím za situácie, keď trestné stíhanie bolo zastavené. V tejto súvislosti treba dodať, že v uznesení o zastavení trestného stíhania sa uvádza, že žalobca sa v rozhodnom období preukázateľne nezdržiaval na území Slovenskej republiky, nezúčastnil sa predmetného colného konania a teda s tovarom, ktorý bol predmetom colného konania, nemohol nijakým spôsobom nakladať. Vzhľadom na to neprichádza do úvahy záver o tom, že by uznesenie o začatí trestného stíhania nebolo možné považovať za nezákonné rozhodnutie, resp. nebola v konaní zistená žiadna taká okolnosť, ktorá by mohla spochybniť nezákonnosť uznesenia o začatí trestného stíhania.

15/ Žalobca v konaní uviedol, že v súvislosti s jeho účasťou na výsluchu dňa 27.10.2006 mu vznikla strana na zárobku - ušlý zisk vo výške 280 eur a to za 3 dni ( 26.10.2006 - cesta z Belgicka do Bratislavy, 27.10.2006 - účasť na výsluchu, 28.10.2006 - cesta z Bratislava do Belgicka). V podaní z 22.1.2013 (č.l. 137) uviedol, že dovolenkový lístok, resp. iný písomný doklad o tom, že v dňoch 26.10. až 28.10.2006 čerpal dovolenku, nemá možnosť predložiť, keďže „v súkromnej spoločnosti sa v Belgicku tieto nepoužívajú.“ Vzhľadom na to je odvolací súd je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by mu v dôsledku účasti na výsluchu vykonaného dňa 27.10.2006 vznikla strata na zárobku, resp. ušlý zisk a v akej výške. Strata na zárobku by mu vznikla v prípade, ak by v dňoch 26. až 28.10.2006 čerpal dovolenku, pričom náhrada mzdy za dovolenku by bola nižšia než jeho zárobok, ktorý by v tomto období dosiahol. Ako je to však uvedené vyššie, žalobca nedisponuje dokladom, z ktorého by vyplývalo, že v spomenutom období čerpal dovolenku. Doklad o výške jeho mzdy (č.l. 146) výšku straty na zárobku (ušlého zisku) nepreukazuje. Takýmto dôkazom nie je ani daňové priznanie žalobcu za rok 2006 (č.l. 163). Z prekladu daňového priznania žalobcu (č.l. 170 - 175) vyplýva iba to, že v roku 2006 dosiahol príjem 23.515,70 eur, nevyplýva z neho však, aký príjem by dosiahol, ak by sa predmetného výsluchu nezúčastnil.

16. Pokiaľ ide o sumu 500 eur, ktorá predstavuje cestovné a opotrebenie jeho motorového vozidla počas cesty z Belgicka do Bratislavy na výsluch konaný dňa 27.10.2006, žalobca uvádzal, že táto suma pozostáva z nákladov na pohonné hmoty vo výške 180 eur a z nákladov na opotrebenie vozidla vo výške 320 eur (viď podanie žalobcu z 22.1.2013 na č.l. 137). Odvolací súd je toho názoru, že náhrada za opotrebenie (použitie) vozidla žalobcovi nepatrí, pretože takúto náhradu možno priznať iba v prípadoch upravených vyhláškou č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, konkrétne v prípadoch vymenovaných v § 1 tejto vyhlášky. Je nepochybné, že táto vyhláška sa na cestu žalobcu na výsluch v rámci trestného konania do Bratislavy jeho motorovým vozidlom nevzťahuje. Na druhej strane odvolací súd je toho názoru, že za skutočnú škodu vzniknutú žalobcovi možno považovať náklady žalobcu pozostávajúce zo spotreby pohonných hmôt na ceste Belgicko - Bratislava a späť. Pri počte prejdených kilometrov 2 x 1.300, spotrebe pohonných hmôt 5,4 l/100 km a cene pohonných hmôt 35 Sk/l, tieto náklady predstavujú sumu 163,15 eur (2 x 1.300 km = 2.600 km; 2.600 km : 100 = 26; 26 x 5,4 = 140,4 l použitých pohonných hmôt; 140,4 x 35 = 4.914 Sk = 163,15 eur). Odvolací súd poukazuje na výpočet žalobcu obsiahnutý v jeho podaní z 22.1.2013 na č.l. 139, v ktorom však žalobca dospel k nesprávnemu výsledku 180 eur namiesto správneho výsledku 163,15 eur.

17. Z týchto dôvodov odvolací súd zmenil podľa § 388 C.s.p. výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 780 eur, tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 163,15 eur a vo zvyšku do sumy 780 eur žalobu zamietol (780 eur - ušlý zisk 280 eur = 500 eur - náhrada za opotrebenie vozidla 320 eur = 180 eur; 180 eur - 163,15 eur = 16,85; 180 eur - 16,85 eur = 163,15 eur). inými slovami, odvolací súd je toho názoru, že žalobcovi z ním uplatnenej sumy 780 eur vznikol nárok iba na zaplatenie 163,15 eur z titulu náhrady za spotrebované pohonné hmoty.

18/ Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.116,24 eur z titulu náhrady škody pozostávajúcej z trov obhajoby v trestnom konaní. Ako je to totiž uvedené už vyššie, žaloba je čo do základu plne opodstatnená, pričom žalovaná v odvolaní výšku tohto nároku nespochybnila, resp. neuviedla žiadne argumenty, z ktorých by vyplývalo, že by súd prvej inštancie náhradu škody v tejto časti nesprávne vyčíslil. Odvolací súd súc viazaný aj dôvodmi odvolania preto výšku náhrady škody pozostávajúcej z trov obhajoby v trestnom konaní nemohol v odvolacom konaní preskúmavať.

19/ Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

20/ O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. Žalobca v konaní uplatnil sumu 1.986,02 eur a bola mu priznaná suma 1.279,39 eur (1.116,24 + 163,15 = 1.279,39 eur). Žalobca bol teda v konaní úspešný v pomere 64,42 % a neúspešný bol v pomere 35,58 % (1.986,02 eur = 100 %; 1 % = 19,86 eur; 1.279,39 : 19,86 = 64,42 %, 100 % - 64,42 % = 35,58 %). Po odpočítaní úspechu žalobcu od jeho neúspechu žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,84 % (64,42 - 35,58 = 28,84 %). Vzhľadom na to odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,84 %.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).