Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Cob/168/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Miroslavy Púchovskej, v právnej veci žalobcu Crossdefault Management Group, k.s., so sídlom Grösslingová 56, 811 09 Bratislava, IČO: 45 462 801, správca konkurznej podstaty úpadcu ETOP - TRADING, a. s. „v konkurze", so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 300 314, zastúpeného +ULTRA Legal s. r. o., advokátní kancelář, so sídlom Sokolovská 270/201, 190 00 Praha 9, Česká republika, IČ: 02 894 742, v ktorej mene poskytuje právne služby na území Slovenskej republiky organizačná zložka +ULTRA Legal s. r. o., advokátní kancelář, organizačná zložka, so sídlom Grösslingová 56, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 255 480, v mene ktorej koná Mgr. Tomáš Baštic, advokát/vedúci organizačnej zložky, proti žalovanému Benteler ČR s. r. o., so sídlom Školní 713, 463 31 Chrastava, Česká republika, IČ: 63 145 936, zastúpeného Jarabica, s. r. o. advokátska kancelária, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava, IČO: 47 454 831, o zaplatenie 7 152,-Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cb/106/2017-114 zo dňa 27.júla 2018 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 64Cb/106/2017-114 zo dňa 27. júla 2018, potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca si proti žalovanému uplatnil právo na zaplatenie sumy 7 152,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 10. 8. 2012 do zaplatenia. V žalobe žalobca uviedol, že správca z dostupnej účtovnej evidencie úpadcu zistil, že úpadca eviduje voči žalovanému splatné peňažné pohľadávky za dodanie tovaru celkom v sume 70.009,65 Eur. Správca vyzval listom zo dňa 12.6.2014 žalovaného na úhradu dlhu v celkovej výške 70.009,65 Eur. Dňa 27.6.2014 bola správcovi od žalovaného doručená odpoveď, v ktorej žalovaný uviedol, že voči úpadcovi eviduje iba dve neuhradené faktúry, a to faktúru č. 21200130 na sumu 7.152,- Eur, splatnú 9.8. 2012 a faktúru č. 31300202 na sumu 1.430,- Eur, splatnú dňa 29.6.2013. Zároveň správcovi oznámil, že na základe jeho výzvy uhradil časť dlhu vo výške 1.430,-Eur. Žalobca tvrdil, že úhradou tejto sumy žalovaný podľa § 323 ods. 2 a § 407 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka uznal zvyšok svojho záväzku vo výške 7.152,- Eur. Keďže sa žalovaný dostal počnúc dňom 10.8.2012 do omeškania so zaplatením kúpnej ceny za dodaný tovar v celkovej výške 7.152,- Eur, uplatnil si žalobca aj právo na úrok z omeškania v zákonnej výške.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení podľa (§ 167 ods. 1, 2 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žiadal žalobu zamietnuť a nárok žalobcu neuznával. Namietal, že z jeho strany nedošlo k fikcii uznania žalovaného nároku čiastočnou úhradou záväzku, nakoľko pokiaľ žalovaný v predchádzajúcej dobe plnil úpadcovi, robil tak na základe dojednaného zmluvného vzťahu a platby poukazoval vždy len voči oprávneným a splatným pohľadávkam úpadcu. Zo strany žalovaného teda nedošlo k čiastočnej úhrade práve žalovaných faktúr č. 201200130 a č. 31300202. Žalovaný má za to, že nemohlo dôjsť k fikcii uznania záväzku len tým, že žalovaný v minulosti uhradil faktúry iné. Faktúry, ktoré sú predmetom žaloby neboli totiž zo strany úpadcu vystavené po práve a plne v súlade s uzavretým zmluvným vzťahom. Žalovaný tvrdí, že zo strany úpadcu nedošlo k splneniu dojednaných povinností, na základe ktorých by bol, v prípade ich riadneho splnenia nárok oprávnený. Žalovaný zároveň namietal, že žaloba nespĺňa ani základnú náležitosť požadovanú procesnými predpismi, neobsahuje opis všetkých podstatných a rozhodujúcich skutočností, tvrdenie o tom, čo bolo obsahom faktúr, pričom len samotná faktúra nepreukazuje uzavretie nejakého zmluvného vzťahu. Žalobcom nie je ani tvrdené, čo bolo obsahom zmluvného vzťahu a z čoho žalovaný nárok pochádza, čo je titulom pre daný nárok. Žalovaný tvrdí, že v zmysle zásady dispozitívnosti konania nemôže žalovaný nahradzovať povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť žalobcu, nakoľko by dochádzalo k neprípustnému prenášaniu bremena tvrdenia na žalovaného, teda k porušeniu princípu rovnosti strán, kedy každý z účastníkov má preukazovať svoje vlastné tvrdenia. Takéto tvrdenia však v podanej žalobe absentujú. Žalovaný zároveň tvrdil, že žalobou uplatnený nárok nie je splatný a sám úpadca sa totiž dostal so splnením svojich povinností do omeškania, na základe čoho bol opakovane zo strany žalovaného písomne upozorňovaný. Zmluvný vzťah žalovaného a úpadcu bol založený na potvrdenej objednávke, pričom súčasťou zmluvných podmienok boli aj skutočnosti z potvrdených protokolov z jednania a nominačného dopisu. Z dojednaných platobných podmienok možno usudzovať na to, že úpadca mal po prípadnom splnení dodávky nárok na platbu doposiaľ nezaplatenej časti (20 %) dojednanej ceny po úspešnom prevedení programu „300“. Keďže nebola splnená jedna zo základných povinností zo strany úpadcu, nenastala ani splatnosť žalovaného nároku. Z dôvodu právnej istoty a procesnej opatrnosti žalovaný tiež vniesol námietku premlčania žalovaného nároku, keďže aj žalobcom je tvrdené, že omeškanie nároku malo nastať už 10.8 2012 a žaloba bola podaná 31.5.2017.

4. V podaní zo dňa 6.4.2018 v zmysle § 167 ods. 3 žalobca uviedol, že predmetom vymáhania v tomto súdnom konaní, ako to jasne vyplýva z podanej žaloby, je pohľadávka vyúčtovaná faktúrou č. 2120013 vo výške 7.125,- Eur. Žalobca tiež poznamenal, že z odpovede žalovaného na výzvu správcu, ako aj z listinných dôkazov predložených žalovaným v rámci jeho vyjadrenia, vyplýva existencia zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, na základe ktorého úpadca vystavil žalovanému jednotlivé faktúry, medzi nimi aj žalovanú faktúru. Možno teda konštatovať, že suma fakturovaná faktúrou predstavuje iba časť celkového peňažného záväzku žalovaného voči úpadcovi z titulu tohto zmluvného vzťahu. Zvyšná časť bola žalovaným úpadcovi už uhradená, a to naposledy poukázaním sumy vo výške 1.430,- Eur dňa 27.6.2014 na účet úpadcu. Žalobca má za to, že žaloba spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, vrátane tvrdenia o právnom titule uplatneného nároku, ktorým je nárok na úhradu kúpnej ceny za dodanie tovaru na základe existujúceho zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným. Žalobca k žalobe priložil vzájomnú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej vyplýva, že žalovaný uznáva tak existenciu zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, ako aj potvrdzuje evidenciu jednotlivých faktúr vystavených úpadcom na podklade tohto zmluvného vzťahu, vrátane žalovanej faktúry. Žalobca taktiež poznamenal, že predmetom dokazovania v sporovom konaní sú len medzi stranami sporné skutočnosti. Okrem žalobcom predloženej komunikácie medzi stranami poukázal žalobca aj na existenciu a obsah zmluvného vzťahu, ktorý je právnym titulom žalovanej pohľadávky, a aj na listinné dôkazy predložené žalovaným, a to objednávku, nominačný dopis a protokol z jednania. V zmysle objednávky a protokolu z jednania bola medzi úpadcom a žalovaným dohodnutá cena za dodanie nástrojov, a to konkrétne LIS. Sériový nástroj pro díl C. N. vo výške 29.800,- Eur bez DPH, t. j. cena 35.760,- Eur s DPH, pričom splatnosť tejto ceny bola zmluvnými stranami dohodnutá tak, že 80 % z ceny po ovzorovaní prvých dielov a zvyšných 20 % z ceny, ktorá predstavuje konkrétne sumu 7.152,- Eur, teda zodpovedá žalovanej sume, mala byť podľa dohody strán splatná po úspešnom prevedení programu „300“ (Dvoudenní produkce). S poukazom na § 46 ods. 1 Zákona č. 7/2005 Z. z. je jedným z účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu aj zosplatnenie pohľadávok úpadcu ku dňu vyhlásenia konkurzu. Vychádzajúc z tvrdenia žalovaného, že pohľadávka úpadcu na úhradu zostatku dojednanej ceny nenadobudla splatnosť v zmysle zmluvne dohodnutých podmienok splatnosti, žalobca konštatuje, že táto pohľadávka sa stala priamo zo zákona splatnou vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, t. j. ku dňu 14.2.2014. Žalobca zároveň tvrdí, že námietka premlčania nie je dôvodná, a to s ohľadom na skutočnosť, že pohľadávka nadobudla splatnosť vyhlásením konkurzu dňa 14.2.2014 a žaloba bola podaná dňa 29. 5.2017, t. j. v rámci štvorročnej premlčacej doby.

5. Žalovaný reagoval na vyjadrenie žalobcu v zmysle § 167 ods. 4 podaním zo dňa 4.5.2018 a uviedol, že faktúra č. 31300202 bola zo strany žalovaného uhradená nie k výzve žalobcu, ale preto, že bola vystavená oprávnene a nárok touto faktúrou fakturovaný bol po práve. Touto faktúrou totiž dodávateľ fakturoval nie dodávku lisovacieho stroja, ale dodávku dielov, čo vyplýva z faktúry, z dodacieho listu a prepravného listu. Nejedná sa teda o dielčie plnenie nejakého kontraktu, či fikciu uznania záväzku z dôvodu čiastočného plnenia. Samotná faktúra nepreukazuje sama o sebe uzavretie zmluvného vzťahu. Žalovaný však činí sporným to, že by zo strany žalujúcej strany došlo k akémukoľvek plneniu, ktoré je predmetom žalovanej faktúry, t. j. napríklad prevedenie programu „300“. V rámci konkurzu nie je možné zamieňať splatnosť oprávnenej pohľadávky, so splatnosťou pohľadávky, ktorá neexistuje, z dôvodu toho, že napríklad ani nebolo plnené. Výklad žalobcu o tom, že všetky nesplatné pohľadávky sa stávajú splatnými vyhlásením konkurzu by ad absurdum znamenal, že by sa takto mali stať splatnými všetky faktúry, ktoré úpadca vydal, napriek tomu, že by v súlade s touto fakturáciou neposkytol riadne plnenie. Žalobca teda nepreukázal, že by faktúrou č. 2012013 fakturoval zostatok dojednanej ceny stroja, a že by tak robil oprávnene.

6. Súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že z dôkazov žalobcu označených a priložených k žalobe považoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že dňa 12.6.2014 vyzýval žalovaného aj na úhradu peňažnej pohľadávky vyplývajúcej z faktúry č. 21200130 na sumu 7.152,-Eur a faktúry č. 31300302 na sumu 1.430,-Eur a považoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že v odpovedi zo dňa 27.6.2014 žalobca žalovanému oznámil, že faktúru č. 313000202 na sumu 1.430,-Eur zaplatil dňa 27.6.2014.

7. Následne súd konštatoval, že z dôkazov žalovaného pripojených k vyjadreniu k žalobe považoval za preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovaný dňa 13.8.2012 vystavil objednávku na LIS sériový nástroj v cene 29.800,-Eur bez DPH s tým, že objednávka bola vystavená na základe potvrdených Protokolov z jednania a Nominančného dopisu zo dňa 17.2.2012 a považoval za preukázané tiež tvrdenie, že celková dohodnutá cena nástrojov predstavovala 29.800,-Eur a platobné podmienky na nástroje boli, že 80 % po odovzdaní prvých dielov zo seriového nástroja bez pripomienky zo strany objednávateľa a 20 % po úspešnom prevedení programu „300“ ( dvojdenná produkcia ). Taktiež súd z dôkazov predložených zo strany žalovaného považoval za preukázané jeho tvrdenie, že daňovým dokladom

- faktúrou č. 31300202 úpadca fakturoval žalovanému sumu 1.430,-Eur za dodávku špecifikovaných dielov a dopravu.

8. Súd konštatoval, že v súlade s názorom žalovaného má za to, že žalobca v podanej žalobe neuviedol všetky podstatné rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa jeho nároku a rovnako žalobca v žalobe neoznačil, a teda ani nepredložil relevantné dôkazy na preukázanie uplatneného nároku, pričom mal za to, že nie je možné prenášať zo žalobcu na žalovaného povinnosť tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť, ktorú má žalobca vo vzťahu k nim uplatnenému nároku. Súd konštatoval, že žalobca v žalobe poukázal len na existenciu faktúry č. 21200130, ktorú však v konaní ako dôkaz neoznačil, teda ani nepredložil a poukázal v žalobe na účinky uznania uplatneného nároku z dôvodu poskytnutia čiastočného plnenia žalovaným a ako dôkazy žalobca v žalobe označil a ako k žalobe pripojil výzvu žalobcu zo dňa 12.6.2014 a odpoveď žalovaného na výzvu žalobcu spolu s výpisom z účtu žalovaného. Súd mal za to, že faktúra sama o sebe nie je dôkazom spôsobilým preukázať existenciu nároku v súdnom konaní, keďže faktúre nemožno pripisovať viac účinkov ako má, nakoľko faktúra je účtovným, resp. daňovým dokladom. Tiež súd uviedol, že ak dlžník čiastočne plní svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu v súlade s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, avšak pri uznaní môžu nastať len vo vzťahu ku konkrétnemu záväzku dlžníka, na ktorý dlžník plnil, nie vo vzťahu aj k inému záväzku dlžníka voči veriteľovi. Súd konštatoval, že bolo preto na žalobcovi, aby preukázal, že plnením dňa 27.6.2014 vo výške 1.430,-Eur žalovaný ako dlžník čiastočne plnil ten istý záväzok, úhrada zostatku ktorého mala byť predmetom tohto súdneho konania. Súd však dospel k záveru, že žalobca svoje tvrdenia žiadnymi relevantnými dôkazmi neoznačil, a teda ani nepredložil. Žalovaný naopak preukázal, že plnenie žalovaným dňa 27.6.2014 v sume 1.400,-Eur predstavoval samostatný nárok, keď žalovaný aj v odpovedi k faktúre č. 21200013 na sumu 7.152,-Eur uviedol, že je doposiaľ neuhradená, pretože dodávateľ, t.j. úpadca nesplnil dvojdennú produkciu. Úhrada plnenia podľa faktúry č. 31300202 teda nemohla predstavovať čiastočné plnenie k nároku uplatnenému žalobcom v tomto konaní. Nakoľko žalobca nepreukázal vznik účinkov uznania záväzku, a teda v danom prípade nedošlo k vzniku vyvrátiteľnej právnej domnienky existencie záväzku ( § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka ), čím dôkazné bremeno o neexistencii uznaného záväzku sa neprenieslo na žalovaného, ale naďalej zostala v konaní zachovaná povinnosť žalobcu preukázať existenciu uplatneného nároku.

9. Súd prvej inštancie právne rozobral záväzkovo-právny vzťah a konštatoval, že bolo povinnosťou tvrdenia a následne aj dôkaznou povinnosťou žalobcu v tomto civilnom sporovom konaní uviesť a preukázať z akého konkrétneho vzťahu a s akým konkrétnym obsahom si svoj nárok uplatňuje, teda uviesť a preukázať, že úpadca poskytol žalovanému plnenie, za ktoré vznikla úpadcovi pohľadávka v žalovanej sume, a teda že žalovanému vznikol záväzok v žalovanej sume. Súd dospel k záveru, že žalobca netvrdil, ani nepreukázal, kedy aké konkrétne plnenie úpadca žalovanému poskytol, a najmä žalobca netvrdil, a teda ani nepreukázal, že úpadca poskytol žalovanému plnenie spočívajúce v úspešnom prevedení programu „300“, teda v dvojdennej produkcii. Ak teda úpadca žalovanému plnenie neposkytol, nemohla vzniknúť pohľadávka úpadcu proti žalovanému. Súd preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu pohľadávky úpadcu proti žalovanému.

10. K tvrdeniu žalobcu v konaní, že vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu sa stala splatná zostávajúca časť ceny v rozsahu 20 %, t.j. v žalovanej sume, súd konštatoval, že je pravda, že nesplatné pohľadávky a záväzky úpadcu, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu a ktoré sa týkajú majetku podliehajúcemu konkurzu, sa od vyhlásenia konkurzu až do zrušenia konkurzu považujú za splatné. Časť plnenia, teda splatnosť pohľadávky však môže nastať len pri existujúcej pohľadávke, pretože časť plnenia a vznik pohľadávky nie sú totožné inštitúty. Nesplatná pohľadávka preto neznamená, že veriteľ nebol povinný splniť svoju povinnosť, ale znamená, že veriteľ svoju povinnosť splnil, teda že pohľadávka vznikla, len ešte nenastal čas jej splatnosti. V danom prípade mal súd za to, že pohľadávka úpadcu proti žalovanému nevznikla, a preto nemohla vyhlásením konkurzu nastať jej splatnosť. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

12. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu 7.152,-Eur spolu 8,75 % ročným úrokom z omeškania od 10.8.2012 do zaplatenia a aby rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania na súde prvej inštancie a trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

13. Žalobca v odvolaní uviedol, že namieta nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie, na základe ktorého súd dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu o neexistencii pohľadávky úpadcu voči žalovanému, pričom žalobca nesúhlasí s právnym posúdením súdu prvej inštancie v častiach, ktoré v odvolaní citoval. Považuje ich za nesprávne. Žalobca tvrdí, že v konaní bolo preukázané, že dohodnutá kúpna cena objednaného nástroja predstavovala sumu 29.800,-Eur bez DPH, pričom platobné podmienky na úhradu tejto kúpnej ceny boli nasledovné: 80 % po odovzdaní prvých dielov zo sériového nástroja bez pripomienky zo strany objednávateľa a 20 % po úspešnom prevedení programu „300“ ( dvojdenná produkcia ). Z uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že plnením v zmysle kúpnej zmluvy bolo na strane úpadcu ako dodávateľa dodanie objednaného nástroja a na strane žalovaného, ako objednávateľa zaplatenie kúpnej ceny. Dojednanie zmluvných strán o platobných podmienkach potom predstavovalo dojednanie času plnenia kúpnej ceny, t.j. upravovalo otázku splatnosti kúpnej ceny. Z obsahu listinných dôkazov je zrejmé, že objednaný lisovací nástroj mal slúžiť na výrobu dielov označených ako C. N., pričom podmienky splatnosti kúpnej ceny za dodaný nástroj spočívali v skúšobnej prevádzke tohto nástroja formou tzv. obzorovania prvých dielov a formou uskutočnenia tzv. dvojdennej produkcie. V tejto súvislosti žalobca tiež poznamenal, že samotné dodanie objednaného lisovacieho stroja žalovanému nikdy nebolo v konaní sporné. Rovnako medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný uhradil prvú časť kúpnej ceny ( 80 % ) za predmetný lisovací nástroj. Nakoľko úpadca, ako dodávateľ vstúpil dňa 14.2.2014 do konkurzu, teda ukončil svoju činnosť, splnenie dohodnutej podmienky splatnosti žalovanej pohľadávky v podobe uskutočnenia tzv. programu „300“ ( dvojdenná produkcia ) sa stalo nemožným. Zároveň však vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu nastali účinky vyhlásenia konkurzu v podobe zosplatnenia nesplatných pohľadávok úpadcu, medzi inými pohľadávky voči žalovanému.

14. Žalobca tiež nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že v žalobe neuviedol všetky podstatné rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa jeho nároku. Tvrdí, že žalobcom podaná žaloba spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti, vrátane tvrdenia o právnom titule uplatneného nároku. Právnym titulom uplatneného nároku je nárok na úhradu kúpnej ceny za dodanie tovaru na základe existujúceho zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným. Žalobca v rámci príloh k podanej žalobe predložil súdu vzájomnú komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorej vyplýva, že sám žalovaný uznáva tak existenciu zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, ako aj potvrdzuje evidenciu jednotlivých faktúr vystavených úpadcom na podklade tohto zmluvného vzťahu, vrátane žalovanej faktúry. V tejto súvislosti tiež poznamenal, že predmetom dokazovania v sporovom konaní sú len medzi stranami sporné skutočnosti a poukázal na ustanovenie § 186 ods. 2 a § 151 ods. 1 CSP. Žalobca tvrdí, že v zmysle princípov hospodárnosti a rýchlosti konania, uvedených v týchto zákonných ustanoveniach súd sa nemá zameriavať na dokazovanie zhodných skutočností tvrdených stranami sporu, ale je povinný vychádzať zo zhodných tvrdení strán. Ak teda súd prvej inštancie kladie žalobcovi za vinu, že v konaní nepredložil dôkazy na preukázanie nesporných tvrdení sporových strán, takýto postup súdu považuje za rozporný so základnými princípmi civilného sporového konania a procesnými pravidlami dokazovania. Žalobca taktiež uviedol, že z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie možno vyvodiť záver, že žalovaný vo svojom účtovníctve eviduje faktúru č. 2120013, ktorou bola vyúčtovaná žalovaná pohľadávka úpadcu v rámci existujúceho zmluvného vzťahu medzi úpadcom a žalovaným, teda žalovaný túto faktúru neodmietol, ale ju zaevidoval riadne ako existujúcu, ale ešte nesplatenú pohľadávku. Vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu však táto prekážka k jej úhrade odpadla a pohľadávka sa stala splatnou. Žalobca je preto toho názoru, že pri správnom právnom posúdení zmluvného dojednania strán o platobných podmienkach žalovanej pohľadávky, mal súd prvej inštancie dospieť k zisteniu o existencii a splatnosti žalovanej pohľadávky. Z uvedených dôvod žiada zmeniť napadnutý rozsudok v súlade s § 388 a vyúčtoval si trovy konania a trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 1.784,88 Eur.

15. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

16. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

17. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

18. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odvolaní obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

20. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

21. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu o zaplatenie 7.152,-Eur s príslušenstvom zamietol a priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Základnou odvolacou námietkou žalobcu k týmto výrokom je tvrdenie, že žalobca dostatočným spôsobom opísal skutkový a právny stav, preukázal dostatočným spôsobom dôvodnosť uplatneného nároku a zastával názor, že vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu došlo k zosplatneniu žalovanej pohľadávky v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, teda nárok nie je premlčaný tak ako tvrdil žalovaný, keďže k zosplatneniu došlo dňom vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu a žaloba bola uplatnená v 4-ročnej premlčacej lehote. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami konštatuje, že tieto nemôžu viesť k záveru o nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.

22. Odvolací súd uvádza, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje. Strana musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jej tvrdenia za základ svojho rozhodnutia. V danom prípade, ako správne uviedol aj súd prvej inštancie žalobca k žalobe nepredložil žiadne listinné dôkazy preukazujúce oprávnenosť žalobného návrhu. Odvolací súd uvádza, že žalobca k žalobe nepriložil ani len samotnú faktúru, ktorej zaplatenia sa v konaní domáha. Zároveň nepredložil doklad o splnení, ktorým by preukázal, že plnenie úpadca žalovanému poskytol, ba práva naopak zo samotného znenia podaného odvolania vyplýva, že k prevedeniu „programu 300“ nedošlo zo strany úpadcu, nakoľko na jeho majetok bol vyhlásený konkurz. Z tohto dôvodu odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie, že vyhlásením konkurzu môže dôjsť k zosplatneniu len tých pohľadávok, na ktoré vznikol právny nárok, ktorý však v danom prípade nevznikol, keďže plnenie nebolo poskytnuté tak, ako bolo dohodnuté, teda nebolo splnené. nevznikol.

23. Odvolací súd sa zároveň stotožňuje s tým, že plnením faktúr zo strany žalovaného nedošlo k čiastočnému plneniu nároku uplatneného žalobcom v tomto súdnom konaní. Nemohlo teda dôjsť k účinkom uznania zvyšku dlhu vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobcom v konaní.

24. Na základe vyššie uvedeného v súlade s názorom súdu prvej inštancie má odvolací súd za to, že žalobca nepreukázal existenciu pohľadávky úpadcu proti žalovanému, sám v odvolaní potvrdil, že dohodnuté plnenie „uskutočnenie programu 300“ nebolo splnené, teda nemohla vzniknúť existujúca pohľadávka, ktorá by sa stala momentom vyhlásenia konkurzu splatnou.

25. Preskúmaním veci teda odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu v danej veci nie je dôvodné, nakoľko žalobca nepredložil dôkazy spôsobilé na preukázanie dôvodnosti a výšky nároku žalobcu.

26. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správny potvrdil.

27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 a v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle § 255 ods. 1 priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.

28. Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi odvolacieho senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .