Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_43Ek-290-2017.pdf
PDF · 104.28 KB
Case nature
Subarea
43Ek/290/2017
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. U. XXXX/X, XXX XX C. - E. N., právne zastúpený Advokátska kancelária Mandzák a spol., s.r.o., Zámocká 6954/5, 811 01 Bratislava IČO 35 943 882 proti povinnému Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo námestie 1, 810 00 Bratislava - Staré Mesto, IČO 30 845 157, právne zastúpený JUDr. Ľubomír Schweighofer, advokát, Šafárikovo nám. 2, 811 02 Bratislava, o vymoženie 50.232,36 eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Štefanom Hrebíkom, Exekútorský úrad Malacky, Duklianskych hrdinov 2946/6, 901 01 Malacky, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Ek/290/2017 zo dňa 19.09.2018 takto
rozhodol:
Sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Ek/290/2017 zo dňa 19.09.2018 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 43Ek/290/201 zo dňa 19.09.2018, ktoré vydal vyšší súdny úradník, návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinný sa domáhal zastavenia exekúcie z viacerých dôvodov, ktoré podľa názoru povinného bránia vymáhateľnosti exekučného titulu a teda sú dôvodom na zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Prvým z dôvodov zastavenia exekúcie bola skutočnosť, že exekúcia je vedená proti inému subjektu ako je uvedený v exekučnom titule a teda povinný nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto exekučnom konaní. Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie svoje tvrdenie odôvodnil tým, že v upovedomení o začatí exekúcie zo dňa 31.05.2018 je povinný vymedzený ako „Slovenská republika, Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Hodžovo námestie 1, Bratislava, IČO: 30845157.“ V exekučných tituloch je povinný označený ako Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo námestie 1, Bratislava. Povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 1 ods. 3 zákona NR SR č. 16/1993 Z. z.. o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky. Podľa názoru povinného nie je možné stotožňovať Slovenskú republiku ako subjekt práva a Kanceláriu prezidenta Slovenskej republiky ako samostatnú právnickú osobu - subjekt práva. Povinnému je z doručeného upovedomenia o začatí exekúcie zrejmé, že povinným v tejto exekúcii je Slovenská republika zastúpená Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky. V tejto súvislosti exekučný súd v napadnutom uznesení dal do pozornosti, že v poverení na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora zo dňa 17.04.2018 je povinný subjekt vymedzený ako „Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo námestie 1, 810 00 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 30 845 157“. Jednou z obsahových náležitostí poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1 Exekučného poriadku je aj presné označenie oprávneného a povinného. Uviedol, že ak súdny exekútor v upovedomení o začatí exekúcie označil povinný subjekt ako Slovenská republika zastúpená Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky, ide o chybu v písaní, resp. inú zrejmú nesprávnosť pri vyhotovení upovedomenia o začatí exekúcie súdnym exekútorom. Súd dal do pozornosti tú skutočnosť, že exekúciu vedie poverený súdny exekútor na podklade poverenia na vykonanie exekúcie vydaného súdom v exekučnom konaní a je ním viazaný. Z tohto dôvodu exekúcia je vedená proti povinnému tak ako je uvedený v poverení na vykonanie exekúcie, tzn. Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo námestie 1, 810 00 Bratislava - Staré Mesto, IČO 30 845 157. Na základe vyššie uvedeného vyšší súdny úradník skonštatoval, že povinný je pasívne vecne legitimovaný v tomto exekučnom konaní a exekúcia je vedená proti subjektu, ktorému exekučný titul uložil povinnosť na plnenie nároku vymáhaného v tejto exekúcii voči oprávnenému.
3. Ďalším dôvodom na zastavenie exekúcie uvádzaným právnym zástupcom povinného v návrhu na zastavenie exekúcie je existencia prekážky rozhodnutej veci v tejto exekúcii. Na základe podania právneho zástupcu oprávneného zo dňa 18.01.2018 označeného ako „Vyjadrenie k úrokom z omeškania“ sa súd dozvedel ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, že medzi oprávneným a povinným na podklade tých istých exekučných titulov ohľadom toho istého nároku už bolo vedené exekučné konanie na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3Er/362/2013, v ktorom Okresný súd Bratislava I dňa 07.03.2013 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora Mgr. Ing. Štefana Majchráka. Táto exekúcia bola podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.06.2017 zastavená. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.07.2017. V odôvodnení uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3Er/362/2013, ktorým bola exekúcia zastavená, je uvedené, že počas exekúcie sa nepodarilo zistiť žiaden majetok vo vlastníctve povinného, ktorý by nebol z exekúcie vylúčený, resp. by nepodliehal exekúcii a aj napriek výhradám oprávneného s postupom súdneho exekútora, ktorého šetrenie považoval za nedostatočné, oprávnený navrhol podnetu súdneho exekútora vyhovieť. Vzhľadom na to, že Okresný súd Bratislava I exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 ako celok je nepochybné, že celý majetok povinného nebolo možné postihnúť exekúciou, vyšší súdny úradík uzavrel, že takéto zastavenie exekúcie možno prirovnať k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, ktoré prekážku rozhodnutej veci nezakladá a oprávnený môže opätovne navrhnúť vykonanie exekúcie proti povinnému na podklade toho istého exekučného titulu. Rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017 je procesným rozhodnutím a teda nezakladá prekážku rozhodnutej veci s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 111/2011 zo dňa 04. júla 2012. Ďalej v napadnutom uznesením dodal, že súd už pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie mal vedomosť o tom, že medzi tými istými účastníkmi bolo už vedené exekučné konanie, ktoré bolo zastavené a preto musel z úradnej povinnosti preskúmať existenciu vady podmienok konania spočívajúce v prekážke rozhodnutej veci. Súd ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie preskúmal povahu rozhodnutia, ktorým bola predchádzajúca exekúcia medzi tými istými účastníkmi konania na podklade toho istého exekučného titulu zastavená s tým, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie nezamietol, ale vydal poverenie na vykonanie exekúcie, pretože zistil, že tu nie je prekážka rozhodnutej veci. Od vydania poverenia na vykonanie exekúcie až do času vydania tohto uznesenia súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla toto zistenie zmeniť a mať za následok vznik prekážky rozhodnutej veci. Na základe vyššie uvedeného vyšší súdny úradník skonštatoval, že tu nie je prekážka rozhodnutej veci a v tejto exekúcii možno ďalej pokračovať.
4. Posledným dôvodom, pre ktorý povinný navrhol zastavenie exekúcie, je tvrdenie, že všetok majetok povinného nepodlieha exekúcii v zmysle § 61s ods. 1 Exekučného poriadku a zároveň aj poukázal na ustanovenie § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Oprávnený vo vyjadrení k návrhu povinného na zastavenie exekúcie uviedol, že nie je možné jednostranne prihliadať len na subjektívne tvrdenie povinného bez ohľadu na to, aby bolo vykonané dostatočné šetrenie majetku súdnym exekútorom. V bode 23 odôvodnenia napadnutého uznesenia vyšší súdny úradník poukázal vo všeobecnosti, na to, že predmetom konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie je spor medzi oprávneným a povinným o ďalšie pokračovanie exekúcie. Súd o návrhu povinného na zastavenie exekúcie rozhoduje len v prípade, ak oprávnený so zastavením exekúcie nesúhlasí (§ 61k ods. 5 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že podstatou konania o návrhu povinného na zastavenie exekúcie je spor medzi oprávneným a povinným o ďalšie pokračovanie exekúcie, je potrebné na toto konanie aplikovať zásady civilného procesu platné pre sporové konania. V civilnom sporovom procese platí, že strana sporu je povinná svoje skutkové tvrdenia podoprieť dôkazmi (článok 8 základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok). V konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie dôkazné bremeno preukázania zastavenia exekúcie zaťažuje toho, kto návrh na zastavenie exekúcie podal, t. j. povinného. Povinný v návrhu na zastavene exekúcie len skonštatoval, že povinný má vo svojej dispozícii len majetok, ktorý nepodlieha exekúcii a to odkazom na znenia príslušných právnych predpisov. Ďalej poznamenal, že v prípade, ak by sa aj stotožnil s tvrdením povinného, že disponuje len majetkom, ktorý nepodlieha exekúcii a exekúciu by v celom rozsahu zastavil, došlo by k vylúčeniu zákonnej možnosti viesť akúkoľvek exekúciu podľa Exekučného poriadku voči povinnému subjektu. Exekučný poriadok v ustanovení § 61s ods. 1 poskytuje exekučnú imunitu len majetku v ňom presne vymedzenom a nie subjektu, ktorý vlastní takýto majetok. Z ustanovenia § 61s ods. 1 Exekučného poriadku je nepochybné, že exekúcii nepodlieha len majetok, ktorý je v predmetnom ustanovení Exekučného poriadku vymedzený taxatívnym spôsobom. Ostatný majetok povinného už exekúcii podlieha a je ho možné postihnúť pri nútenom výkone rozhodnutia - exekúcii podľa Exekučného poriadku. Predmetné ustanovenie Exekučného poriadku poskytuje iba vecnú exekučnú imunitu a nie osobnú exekučnú imunitu. Ohľadom osobnej exekučnej imunity štátu sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL. ÚS 111/2011 zo dňa 04. júla 2012, v ktorom skonštatoval, že úplná exekučná imunita štátu neprešla testom proporcionality a nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd ďalej poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 509/2010 zo dňa 17. marca 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona z exekúcie vylúčený nie je. Zastavenie exekúcie bez toho aby bolo v exekúcii riadne preukázané, že povinný nemá žiaden majetok podliehajúci exekúcii by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, princípom legitímnych očakávaní oprávneného o uspokojení jeho pohľadávky a zároveň by mohlo dôjsť k porušeniu ústavného práva oprávneného na súdnu ochranu a ústavného práva oprávneného vlastniť majetok a pokojne užívať majetok. Na základe vyššie uvedeného vyšší súdny úradník dospel k záveru, že povinný nepreukázal skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu a vyhodnotil dôvody uvedené povinným v návrhu na zastavenie exekúcie ako nedôvodné pre zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a preto návrh povinného na zastavenie exekúcie ako nedôvodný zamietol
5. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 56 ods. 1 písm. d), § 61k ods. 1 písm. d), § 61k ods. 2, § 61l ods. 1, § 61l ods. 3 prvá veta a § 61s ods. 1 Exekučného poriadku.
6. Proti tomuto uzneseniu podal povinný prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote sťažnosť. V nej zopakoval tie isté tri okruhy dôvodov pre zastavenie predmetnej exekúcie a v sťažnosti poukázal na to, že vyšší súdny úradník sa nesprávne vysporiadal s predloženými dôvodmi. Opätovne skonštatoval, že označenie povinného subjektu ako „Štát - Slovenskú republiku“, je v priamom rozpore s exekučným titulom - s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.12.2008, č. k. 21C 118/2007-74 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.11.2009, č. k. 6Co/66/2009-126, kde je jednoznačne uvedené, že účastníkom konania na strane žalovaného (odporcu) bola v pôvodnom konaní o náhradu mzdy Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Hodžovo nám. 1, Bratislava. Hoci súd na základe výzvy zo dňa 27.12.2017 vyzval oprávneného na opravu návrhu na vykonanie exekúcie, predmetom opravy malo byť iba predloženie výzvy adresovanej povinnému na splnenie pohľadávky nie staršej ako tri mesiace pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie alebo predložení dohody uzavretej s povinným o postupnom splnení pohľadávky priznanej exekučným titulom v priebehu troch rokov od nadobudnutia vykonateľnosti exekučného titulu. Ustanovenie § 52 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku jednoznačne upravuje postup, akým je potrebné odstrániť vady návrhu na vykonanie exekúcie v dôsledku ktorých je návrh nejasný alebo neúplný, pričom v opačnom prípade súd takýto návrh odmietne. Z dokumentov nachádzajúcich sa v elektronickom spise sp. zn. 43Ek/290/2017 jednoznačne vyplýva, že pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Ing. Štefana Hrebíka súd nevyzval oprávneného na odstránenie vady spočívajúcej v rozpore vymedzenia povinného subjektu medzi návrhom a exekučným titulom a v elektronickom súdnom spise sa takáto oprava návrhu nenachádza. Povinný má na základe vyššie uvedeného za to, že tento rozpor nebol pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie odstránený a je zrejmé, že exekučné konanie je naďalej zaťažené touto vadou. Možno považovať za jednoznačné procesné pochybenie súdu, že nevyzval oprávneného na opravu návrhu na vykonanie exekúcie pre nezrozumiteľné a nesprávne označenie povinného subjektu, ktoré je v rozpore s exekučným titulom, pričom oprávnený takúto opravu nevykonal ani z vlastnej iniciatívy. V tejto súvislosti podotkol, že v zmysle zásad civilného procesu súd nemôže opravovať vady, ktoré spôsobili svojou nepozornosťou alebo neznalosťou účastníci konania s poukazom na nález Ústavného súdu SR z 24. júla 2014, sp. zn. II. ÚS 576/2013-30), resp. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 09.02.2018, spis. zn. 3 M Cdo 21/2008.
7. Čo sa týka námietky povinného k prekážke veci rozhodnutej, povinný uviedol, že so závermi uvedenými v tejto časti napadnutého uznesenia nesúhlasí a považuje ich za nesprávne. V zmysle citovaného uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.06.2017, č. k. 3Er/362/2013-270 je zrejmé, že skoršia exekúcia bola zastavená s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, teda z dôvodu, že exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Povinný v sťažnosti zdôraznil najmä tú skutočnosť, že podnet na zastavenie exekúcie podal v tomto prípade samotný súdny exekútor Mgr. Ing. Štefan Majchrák, ktorý vo veci vykonal dostatočné a rozsiahle šetrenie za účelom zistenia stavu, povahy a štruktúry majetku Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky. Výsledky šetrenia, ktoré je v plnej miere možné použiť aj na túto exekúciu, sú súčasťou súdneho spisu sp. zn. 3Er/362/2013 na Okresnom súde Bratislava I a exekučného spisu 41EX 10/13 u súdneho exekútora Mgr. Ing. Štefana Majchráka. Nemožno mať žiadne pochybnosti o tom, že súdny exekútor Mgr. Ing. Štefan Majchrák dôsledne zistil stav nehnuteľného a hnuteľného majetku, ktorý je v správe povinného. Podľa povinného nemožno zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do31.03.2017 stotožňovať, resp. pripodobňovať k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017. Opätovné vedenie exekúcie proti subjektu, proti ktorému bola exekúcia skôr zastavená pre jeho nemajetnosť je fakticky možné a zmysluplné len za predpokladu, že povinný subjekt neskôr nadobudol nový majetok, ktorý by mohol podliehať exekúcii, resp. že v jeho majetkovej sfére došlo k určitej zmene, ktorá takýto postup odôvodňuje. V opačnom prípade by opätovné vedenie exekúcie proti nemajetnému subjektu bolo absolútne nevykonateľné a priam nezmyselné, zbytočne zaťažujúce zainteresované subjekty. Ďalej povinný uviedol, že vyšší súdny úradník v napadnutom uznesení absolútne nevzal do úvahy tú skutočnosť, že odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie, t. j. odo dňa 17.07.2017 sa stav ani štruktúra majetku Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky žiadnym spôsobom nezmenili.
8. K poslednému dôvodu obrany povinného týkajúcej sa skutočnosti, že akýkoľvek majetok Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky nepodlieha exekúcii podľa ustanovenia § 61s ods. 1 Exekučného poriadku uviedol, že povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie netvrdil, že povinný ako subjekt nepodlieha exekúcií, teda že by malo ísť o osobnú exekučnú imunitu. Povinný opätovne zdôraznil špecifické postavenie povinného, ktoré súd absolútne nevzal do úvahy a túto skutočnosť dostatočne vo svojom uznesení nereflektoval, a to so zreteľom na § 1 ods. 5 zákona č. 16/1993 Z. z. o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky v platnom znení. Povinný ďalej zdôraznil, že Kancelária prezidenta SR nie je podnikateľský subjekt a nemá žiadne vlastné finančné prostriedky, ani žiaden vlastný nehnuteľný či hnuteľný majetok, naopak Kancelária prezidenta SR hnuteľný a nehnuteľný majetok štátu len spravuje a vo svojich príjmoch a výdavkov je prísne viazaná na rozpočtovú kapitolu štátneho rozpočtu Slovenskej republiky. Ďalej dal do pozornosti právnu úpravu vzťahujúcu sa k tejto problematike, a to § 61s ods. Exekučného poriadku, § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom zdôraznil, že povinný nie je orgánom verejnej moci, nakoľko pri svojej činnosti nerozhoduje o právach, povinnostiach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb, ale jeho právne postavenie je definované samostatným zákonom č. 16/1993 Z. z. o Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Na druhej strane uviedol, že Kancelária prezidenta Slovenskej republiky však plní úlohy štátu a akýkoľvek majetok, ktorý bol Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky za týmto účelom zverený do správy alebo do užívania, je určený na využívanie na verejnoprospešné účely a vo verejnom záujme. Z týchto dôvodov povinný vyvodil, že neudržateľné a právne neakceptovateľné by bolo naopak pokračovanie v exekúcií proti majetku štátu, ktorý je určený na plnenie úloh štátu, ktorých plnenie bolo zákonom zverené povinnému. Na záver povinný vyhlásil, že je jeho prioritou zaoberať sa a vyriešiť situáciu s oprávneným, avšak je neprijateľné za týmto účelom viesť nezákonnú a neprípustnú exekúciu. Povinný má naďalej za to, že vyššie uvedené skutočnosti trvalým spôsobom bránia vymáhateľnosti nároku oprávneného a tým zakladajú dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku .Na základe vyššie uvedeného povinný žiada, aby jeho sťažnosti bolo v plnom rozsahu vyhovené.
9. Právny zástupca oprávneného dňa 02.11.2019 podal vyjadrenie k sťažnosti povinného, ktoré rovnako štrukturoval do troch okruhov podľa dôvodov návrhu na zastavenie exekúcie i podanej sťažnosti. K prvému bodu vo vyjadrení právny zástupca uviedol, že oprávnený zotrváva na názore, že pokiaľ by súd považoval návrh na vykonanie exekúcie za neurčitý, resp. zmätočný vyzval by oprávneného v zmysle § 52 ods. 1 Exekučného poriadku na odstránenie vád podania. Skonštatoval, že je nevyhnutné vziať na zreteľ i základnú požiadavku spravodlivosti, ktorá pretína i exekučné konanie. Z podaní je predsa zrejmý úmysel oprávneného viesť exekúciu proti Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky. Z postupu konajúceho súdu je však zrejmé, že označenie v návrhu na vykonanie exekúcie nepovažoval za takú vadu, pre ktorú by sa nemohlo pokračovať v konaní. Z uvedeného dôvodu, preto nemôže oprávnený súhlasiť s názorom povinného, že súd konvalidoval vady návrhu na vykonanie exekúcie namiesto oprávneného a že manipuloval s poverením na vykonanie exekúcie. K druhému bodu, t. j. k námietke res iudicata oprávnený uviedol, že plne súhlasí s názorom súdu uvedenom v napadnutom uznesení a že túto situáciu možno prirovnať k zastaveniu exekúcie pre nemajetnosť povinného. Taktiež uviedol, že od vydania uvedeného uznesenia uplynul viac než rok a teda je možné predpokladať, že povinnému pribudol majetok, ktorý by exekúcii podliehať mohol. K poslednému bodu obrany povinného v sťažnosti oprávnený uviedol, že majetok v zmysle § 61s ods. 1 Exekučného poriadku skutočne nepodlieha exekúcii. Na druhej strane sa povinný nemôže exekúcie „ zbaviť“ tým, že vyhlási, že nedisponuje žiadnym majetkom, ktorý by exekúcii podliehal, alebo bol vylúčený. V tomto zmysle poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Burbov proti Rusku, rozsudok, 7.5.2002 č. 59498/00), resp. (na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 397/2014 zo dňa 04.12.2014. Vzhľadom na uvedené skutočnosti oprávnený navrhol sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť.
10. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
11. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
12. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
13. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
14. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
15. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
16. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
17. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Súd v rozhodnutí vydanom vyšším súdnym úradníkom v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu konania o sťažnosti sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, súd musel sťažnosť povinného ako nedôvodnú zamietnuť a sudca sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
18. Napriek zneniu cit. ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku súd k veci ešte uvádza, že pokiaľ ide o prvú námietku povinného a to nedostatok pasívnej legitimácie Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, exekučný súd musí skonštatovať, že ju považuje za účelovú obranu. Z exekučných titulov ako aj z návrhu na vykonanie exekúcie a to aj cez iné identifikačné znaky subjektu povinného (napr. adresu i IČO ) nemožno mať rozumnú pochybnosť, kto je povinným v danej exekúcie. Takéto „hranie sa“ so slovíčkami ako to prezentuje povinný v návrhu na zastavenie exekúcie i sťažnosti má ďaleko od materiálneho chápania právneho štátu a materiálnej spravodlivosti. V tomto smere exekučný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v podobných prípadoch viackrát rozhodol, napr. „Vychádzajúc zo zmyslu súdneho konania, ktorým je poskytovanie ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, nie je dôvodné pri skúmaní, kto je v žalobe označený za účastníka konania, uprednostniť iba jednu časť označenia, navyše sú, ktorá umožňuje výklad, že označený subjekt nemôže byť účastníkom konania. Súčasťou označenia účastníkov v žalobe je aj identifikačné číslo, ak bolo pridelené, ktoré slúži na jednoznačnú identifikáciu právnickej osoby podnikateľa.“ (rozsudok Najvyššieho súd SR, sp. zn. 1 Obdo V 4/2005 zo dňa 27. 2. 2006). Pasívna vecná legitimácia povinného je daná a korešponduje s predloženými exekučnými titulmi a preto túto námietku povinného exekučný súd považuje za neopodstatnenú.
19. Pokiaľ ide o druhú námietku povinného, a to námietku res iudicata, t. j. prekážky rozhodnutej veci, exekučný súd ju taktiež považuje za nedôvodnú. Pokiaľ uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.06.2017, č. k. 3Er/362/2013-270 bola skoršia exekúcia medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým predmetom zastavená s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, nemožno uvedené uznesenie považovať za meritórne a teda majúce účinky prekážky rozhodnutej veci. Nie každé právoplatné uznesenie o zastavení exekúcie, resp. o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie tvorí prekážku res iudicata, ale iba také rozhodnutie, ktorého dôvody sú trvalého, resp. nezvratného charakteru. Nejde teda o dôvody „pre tentokrát“ (napríklad neexistencia exekvovateľného majetku u povinného, t. j. bývalé dôvody zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. d) ale napr. i h) Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017) ale ide o také dôvody, pre ktoré nemožno ani v budúcnosti objektívne viesť riadne exekúciu (ide o napr. niektoré vady exekučného titulu, zániku pohľadávky, vady legitimácie a podobne).
20. Pokiaľ ide o poslednú námietku povinného, že majetok povinného je vylúčený z exekúcie v zmysle § 61s ods. 1 Exekučného poriadku, táto obrana nemôže byť základom návrhu na zastavenie exekúcie podľa novej právnej úpravy exekučného konania. Neexistencia exekvovateľného majetku u povinného už nie je dôvodom na zastavenie exekúcie rozhodnutím súdu ako to bolo podľa právnej úpravy účinnej do 31.03.2017. Súdny exekútor ako verejný činiteľ a zároveň osoba s odbornou spôsobilosťou pre realizáciu núteného výkonu musí vedieť ako sa vedie exekúcia i proti povinnému, ktorým je Kancelária prezidenta Slovenskej republiky a to v zmysle Exekučného poriadku i ostatných právnych predpisov citovaných povinným. Pri každej exekúcii súdny exekútor zisťuje možnosti exekúcie a predovšetkým existenciu exekvovateľného majetku. Ak takýto exekvovateľný majetok nezistí, tak postupuje podľa § 61n ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku. To platí i v danej exekúcii. Súdny exekútor musí vediť, že podľa § 61s ods.1 Exekučného poriadku i iných právnych predpisov, ktorý majetok exekvovať môže. Pokiaľ takýto majetok zistí, exekúcie realizuje. V tomto prípade povinný sa môže brániť podaním návrh na vylúčenie veci z exekúcie nie návrhom na zastavenie exekúcie. Pritom však musí byť ale zrejmé, aké veci povinného chce exekútor exekvovať a teda musí tu byť jeho procesný úkon, ktorým tieto veci vyšpecifikuje. Až po tomto momente je možná obrana povinného o vylúčení veci z exekúcie.
21. Zhrnutím vyššie uvedeného exekučný súd musí skonštatovať, že dôvody povinného uvedené v sťažnosti sú irelevantné a keďže súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bránili vymáhateľnosti exekučného titulu, rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 43Ek/290/2017 zo dňa 19.09.2018 zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.