Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11S-55-2018.pdf
PDF · 155.51 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/55/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu JUDr. Evy Šiškovej a JUDr. Oľgy Kováčovej, v právnej veci žalobcu: Richard Tóth, nar. XX. XX. XXXX, Hollého 1847/34, Šaľa, IČO: 34 761 543, zastúpeného JUDr. Ivom Babjakom, advokátom, Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o správnej žalobe zo dňa 21. 03. 2018 proti rozhodnutiu žalovaného č. 100222002/2018 zo dňa 24. 01. 2018, takto
rozhodol:
Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. . 100222002/2018 zo dňa 24. 01. 2018 ako i rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 102298480/2017 zo dňa 03. 11. 2017 a v e c v r a c i a Daňovému úradu Nitra na ďalšie konanie.
Súd p r i z n á v a žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Na základe oznámenia správcu dane zo dňa 02. 07. 2015 sa u žalobcu začala dňa 10. 07. 2015 daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie apríl 2015, o čom bola dňa 10. 07. 2015 spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní.
2. Rozhodnutím zo dňa 17. 03. 2016 (doručeným žalobcovi dňa 22. 03. 2016) bola predmetná daňová kontrola prerušená z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, a to od 22. 03. 2016 do dňa, keď správca dane získa potrebné informácie pre správne určenie dane. V odôvodnení tohto rozhodnutia správca dane uviedol, že zaslal žiadosti (v počte šesť) o medzinárodnú výmenu informácií. Oznámením zo dňa 16. 01. 2017 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 12. 01. 2017 mu bola doručená posledná odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a týmto dňom pominuli prekážky prerušenia daňovej kontroly a táto pokračuje. 3. Rozhodnutím zo dňa 19. 01. 2017 (doručeným zástupcovi žalobcu dňa 24. 01. 2017) bola predmetná daňová kontrola opätovne prerušená z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu, a to od 20. 01. 2017 do dňa, keď správca dane získa potrebné informácie pre správne určenie dane. V odôvodnení tohto rozhodnutia správca dane uviedol, že zaslal žiadosti (v počte deväť) o medzinárodnú výmenu informácií. Oznámením zo dňa 19. 07. 2017 správca dane oznámil žalobcovi, že dňa 18. 07. 2017 mu bola doručená posledná odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a týmto dňom pominuli prekážky prerušenia daňovej kontroly a táto pokračuje.
4. V podaní zo dňa 30. 08. 2017 správca dane oboznámil žalobcu so zisteniami v rámci daňovej kontroly a vyzval ho, aby sa k zisteným pochybnostiam vyjadril. Žalobca reagoval v podaní zo dňa 14. 09. 2017.
5. Dňa 06. 10. 2017 správca dane vyhotovil protokol z predmetnej daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na dani z pridanej hodnoty pod č. 102118312/2017, ktorý bol doručený zástupcovi žalobcu dňa 10. 10. 2017 so záverom, že nebol zistený rozdiel dane z pridanej hodnoty oproti vyrubenej dani. Žalobca podal vyjadrenie zo dňa 26. 10. 2017 k protokolu, v ktorom navrhol zastaviť daňové konanie. Dňa 07. 12. 2017 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní za účelom prerokovania pripomienok žalobcu k zisteniam uvedeným v protokole.
6. Dňa 20. 12. 2017 vydal správca dane rozhodnutie, v ktorom žalobcovi určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 71.642,87 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015 a nadmerný odpočet mu znížil zo sumy 72.185,60 eur na sumu 542,73 eur (nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní doručenom dňa 22. 05. 2015 v sume 72.185,60 eur, nadmerný odpočet priznaný správcom dane vo vyrubovacom konaní v sume 542,73 eur, rozdiel nadmerného odpočtu v sume 71.642,87 eur s tým, že suma nadmerného odpočtu 542,73 eur bude vrátená žalobcovi do 10 dní od skončenia daňovej kontroly). Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 25. 01. 2018, ktoré doplnil v podaní zo dňa 20. 02. 2018. Rozhodnutie žalovaného o podanom odvolaní sa v administratívnom spise nenachádza.
7. Dňa 03. 11. 2017 vydal správca dane rozhodnutie, ktorým žalobcovi priznal úrok z nadmerného odpočtu v sume 14,20 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu 542,73 eur. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že žalobca podal dňa 22. 05. 2015 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015, v ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume 72.185,60 eur. Za nasledujúce zdaňovacie obdobie (máj 2015) podal daňové priznanie dňa 16. 06. 2015, v ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume 46.446,97 eur. Lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobe apríl 2015 bola dňa 16. 07. 2015. Dňa 10. 07. 2015 začala daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2015, t. j. v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu. O výsledku daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2015 bol vyhotovený protokol zo dňa 06. 10. 2017, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 10. 10. 2017, a týmto dňom bola daňová kontrola ukončená. Nadmerný odpočet určený po kontrole v sume 542,73 eur bol žalobcovi vrátený do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, t. j. dňa 19. 10. 2017. Vzhľadom na to, že od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie apríl 2015 uplynulo viac ako šesť mesiacov, správca dane priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 19. 11. 2017.
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
8. Žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí č. 100222002/2018 zo dňa 24. 01. 2018 potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 03. 11. 2017, ktorým správca dane podľa ust. § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu v sume 14,20 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu 542,73 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015.
Uviedol, že žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty podal dňa 22. 05. 2015 daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015, v ktorom uplatnil nadmerný odpočet v sume 72.185,60 eur. Nadmerný odpočet uplatnil aj v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za nasledujúce zdaňovacie obdobie máj 2015, ktoré podal dňa 16. 06. 2015. Pretože v nasledujúcom zdaňovacom období nemohol nadmerný odpočet odpočítať od vlastnej daňovej povinnosti, v zmysle ust. § 79 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty začala Daňovému úradu Nitra dňa 17. 06. 2015 plynúť 30-dňová lehota na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá mala uplynúť dňa 16. 07. 2015. V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, konkrétne dňa 10. 07. 2015, správca dane začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015. Daňová kontrola bola ukončená dňa 10. 10. 2017 a nadmerný odpočet v sume zistenej správcom dane (542,738 eur) bol žalobcovi vrátený do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, dňa 19. 10. 2017.
Vzhľadom k tomu, že platiteľ dane počas výkonu daňovej kontrole nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu s účinnosťou od 01. 01. 2017 bolo do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov vložené ust. § 79a, ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, pre ktorú zavádza legislatívnu skratku „úrok z nadmerného odpočtu“.
Posledným dňom na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1 veta druhá vyššie citovaného zákona bol v posudzovanom prípade 16. júl 2015. Nadmerný odpočet v sume zistenej správcom dane, t.j. 542,73 eur bol žalobcovi vrátený dňa 19. 10. 2017. Pretože nadmerný odpočet v sume zistenej správcom dane nebol vrátený do 16. 01. 2016 vrátane (do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorým bol 16. júl 2015), žalobca má podľa ust. § 79a ods. 1 v spojení s ust. § 85ke zákona o dani z pridanej hodnoty nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa odseku 2.
V posudzovanom prípade má žalobca nárok na úrok z nadmerného odpočtu od 17. 01. 2016 vrátane do 19. 10. 2017 vrátane, to znamená za 642 dní jeho zadržania, z toho 350 dní v roku 2016 a 292 dní v roku 2017. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, nedosiahla 1,5 %, preto správca dane priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu vo výške ročnej úrokovej sadzby (1,5 %) zo sumy vráteného nadmerného odpočtu (542,73 eur) za 642 dní zadržania nadmerného odpočtu, podľa algoritmu, ktorý žalovaný vo svojom v rozhodnutí uviedol. 9. K námietkam žalobcu žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na čl. 183 Smernice 2006/112/ES, z ktorého vyplýva, že ak vznikne nadmerný odpočet, členské štáty ho môžu preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré si tieto členské štáty ustanovia vo svojej vnútroštátnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty. Článok 183 bol do zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov prevzatý prostredníctvom ust. § 79, ktorý v odsekoch 1, 2 a 5 určuje tzv. „bežné“ lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu a v ods. 6 tzv. „osobitné“ lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Ustanovenia § 79 vyššie citovaného zákona však neobsahujú priznanie finančnej kompenzácie za obdobie, keď platiteľovi boli počas výkonu daňovej kontroly zadržané finančné prostriedky vo výške nadmerného odpočtu.
10. Žalobca sa domáhal priznania úroku s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä na rozsudok C-107/10 z 12. 05. 2011 (Enel Marica Iztok 3AD proti Direktor) a uznesenie C-102/15 z 21. 10. 2015 (Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice), ktoré interpretujú článok 183 prvý odsek Smernice tak, že: „Ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítateľnej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“.
Ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, nárok na finančnú náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu by mal byť súčasťou podmienok, ktoré členský štát v súvislosti s vrátením nadmerných odpočtov má ustanoviť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Novelou zákona o dani z pridanej hodnoty - zákonom č. 297/2016 Z. z. sa táto absentujúca právna úprava doplnila s účinnosťou od 01. 01. 2017, vložením § 79a s nadpisom: „Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly“, ktorý pre túto absentujúcu právnu úpravu zavádza legislatívnu skratku „úrok z nadmerného odpočtu“. Základným predpokladom priznania úroku z nadmerného odpočtu je skutočnosť, že si platiteľ uplatňuje sumu nadmerného odpočtu oprávnene, čo znamená, že úrok z nadmerného odpočtu a jeho výška prvotne závisia od výsledku zistenia daňovým úradom. Z ust. § 79a ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty vyplýva, že štát si ponecháva určitý čas (šesť mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5), aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať správnosť výšky uplatneného nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu.
11. Žalobca sa domáha priznania úroku na základe ust. § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorý má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu počas vykonávania daňovej kontroly nemôže mať povahu sankcie pre správcu dane. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov.
Túto kompenzáciu, ktorá bola do zákona o dani z pridanej hodnoty zakomponovaná s účinnosťou od 01. 01. 2017 (§ 79a) je nutné odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu podľa § 79 daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení nadmerného odpočtu od uplynutia zákonných lehôt, v ktorých je správca dane povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má pre správcu dane povahu sankcie za porušenie povinnosti stanovenej zákonom.
12. Žalovaný dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné potvrdiť s poukazom na existenciu ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty, na základnú zásadu správy daní (zásadu zákonnosti) určenú ustanovením § 3 ods. 1 daňového poriadku a na dôvodovú správu k návrhu novely zákona o dani z pridanej hodnoty, v závere ktorej sa konštatuje, že nie je v rozpore s právom komunitárnym, keď: „predkladaný návrh je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, s inými zákonmi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj v súlade s právom Európskej únie“.
III. Zhrnutie argumentov žalobcu v podanej žalobe
13. Žalobca v podanej žalobe zo dňa 21. 03. 2018 žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. 01. 2018, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 03. 11. 2017. Žalobca mal za to, že rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach.
14. Poukázal na to, že podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má povahu prameňa európskeho práva. Všeobecne záväzný výklad článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES ohľadom momentu, od ktorého vzniká daňovému subjektu nárok na úroky z nadmerného odpočtu, ktorého vrátenie je zadržiavané správcom dane z dôvodu začatia daňovej kontroly, podal Súdny dvor EÚ v rozsudku vo veci C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD, ktorého časť v žalobe citoval. Súdny dvor v tomto rozsudku jednoznačne poukázal na tú skutočnosť, že úroky z nadmerného odpočtu vráteného po daňovej kontrole sa nemajú vypočítať odo dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu plynúcej po skončení daňovej kontroly stanovenej vnútroštátnym právom, ale že ich výpočet sa musí odvíjať odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený podľa podaného daňového priznania.
15. Žalobca uviedol, že problematika lehoty, za ktorú patrí daňovému subjektu úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu a výška tohto úroku už bola opakovane riešená Najvyšším súdom SR, ktorý v rozsudkoch pod sp. zn. 8Sžf/115/2013, spojené veci sp. zn. 4Sžf/65/2014, 4Sžf/68/2014, sp. zn. 3Sžf/34/2016, sp. zn. 4Sžf/57/2016 poukazoval na prednosť komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. Najvyšší súd SR zaujal jednoznačné stanovisko, že úroky zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly sa počítajú odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet podľa daňového priznania vrátený, keby sa daňová kontrola nebola začala. Žalobca uvedené rozsudky v abstrakte i citoval.
16. V prejednávanej veci žalobca vo svojom odvolaní poukázal na tú skutočnosť, že ust.§ 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov je v rozpore s výkladom článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES, k čomu žalovaný zaujal taký názor, že o tom, či sú takto stanovené podmienky vzniku práva na úrok zo zadržania nadmerného odpočtu počas šiestich mesiacov bez finančnej kompenzácie správne zákonom nastavené, môže rozhodnúť len súd. Toto stanovisko žalovaného považuje žalobca za alibistické, prenášajúce zodpovednosť z aplikácie správneho právneho predpisu vo svojej činnosti na súd. Aby sa dalo povedať, že žalovaný a tiež prvostupňový orgán postupujú v súlade so základnou zásadou správy daní, ktorou je zásada zákonnosti, potom je nevyhnutné, aby obidva orgány verejnej správy rešpektovali prednosť komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06. 06. 2017 v plnej miere potvrdil nárok žalobcu na výšku úroku tak, ako žalobca vo svojom odvolaní požadoval.
17. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa názoru žalobcu postihnuté aj ďalšou vadou nezákonnosti, a tou je nevysporiadanie sa so všetkými námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní zo dňa 19. 11. 2017, čím došlo k porušeniu ust. § 74 ods. 2 daňového poriadku. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí s námietkami žalobcu, týkajúcimi sa prednosti komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym a s argumentáciou žalobcu judikatúrou Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR žiadnym spôsobom nevysporiadal a k námietkam nezaujal žiadne stanovisko.
IV. Vyjadrenie žalovaného
18. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 24. 09. 2018 k podanej žalobe uviedol podstatné dôvody svojho rozhodnutia, poukázal na obsah odvolania podaného žalobcom a vyjadril sa k námietkam žalobcu uvedených v žalobe. Poukázal na čl. 183 Smernice 2006/112/ES, z ktorého vyplýva, že ak vznikne nadmerný odpočet, členské štáty ho môžu preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré si tieto členské štáty ustanovia vo svojej vnútroštátnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty. Článok 183 bol do zákona o dani z pridanej hodnoty prevzatý prostredníctvom § 79, ktorý v odsekoch 1, 2 a 5 určuje tzv. „bežné“ lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu a v odseku 6 tzv. „osobitné“ lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ustanovenia § 79 zákona o dani z pridanej hodnoty však neobsahujú priznanie finančnej kompenzácie za obdobie, keď platiteľovi boli počas výkonu daňovej kontroly zadržané finančné prostriedky vo výške nadmerného odpočtu.
19. Žalobca sa domáhal priznania úroku s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä na rozsudok C-107/10 z 12. 05. 2011 (Enel Marica Iztok 3 AD proti Direktor) a uznesenie C-120/15 z 21. 10. 2015 (Kovozber s.r.o. proti Daňový úrad Košice), ktoré interpretujú článok 183 prvý odsek Smernice, ktorý vo vyjadrení žalovaný citoval. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci Kovozber, ktoré sa týka slovenského právneho poriadku, vyslovuje jednoznačný záver, že uvedený článok sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly, pričom konštatuje, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Zároveň Súdny dvor EÚ zdôraznil, že nakoľko zdaniteľná osoba nemôže dočasne disponovať s finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Rovnako Súdny dvor EÚ vyjadril názor, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal byť nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v súlade so Smernicou obvykle vrátený.
20. Novelou zákona o dani z pridanej hodnoty, zákonom č. 297/2016 Z. z. sa absentujúca práva úprava doplnila s účinnosťou od 01. 01. 2017 vložením § 79a, ktorý pre túto absentujúcu právnu úpravu zavádza legislatívnu skratku „úrok z nadmerného odpočtu“. Základným predpokladom pre priznanie úroku z nadmerného odpočtu je skutočnosť, že platiteľ si uplatňuje sumu nadmerného odpočtu oprávnene, čo znamená, že úrok z nadmerného odpočtu a jeho výška prvotne závisia od výsledku zistenia daňovým úradom. Podstata tohto práva na úrok neznamená spochybňovanie práva kontrolovať uplatnenú výšku nadmerného odpočtu, ale je priznaním finančnej náhrady, ak si okolnosti preverovania vyžadujú dlhší čas na kontrolu, ako je šesť mesiacov. Z ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty vyplýva, že štát si ponecháva určitý čas (6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa ust. § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5), aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať správnosť výšky uplatneného nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania finančných prostriedkov vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu. O tom, či sú takto stanovené podmienky vzniku práva na úrok zo zadržania nadmerného odpočtu počas šiestich mesiacov bez finančnej kompenzácie správne zákonom nastavené, môže rozhodnúť výlučne súd.
21. V závere svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že túto kompenzáciu, ktorá bola do zákona o dani z pridanej hodnoty zakomponovaná s účinnosťou od 01. 01. 2017, je nutné odlišovať od úroku z nadmerného odpočtu podľa § 79 daňového poriadku, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení nadmerného odpočtu od uplynutia zákonných lehôt, v ktorých správca dane je povinný nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má pre správcu dane povahu sankcie za porušenie povinnosti stanovenej zákonom.
Žalovaný navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodne podanú zamietnuť.
V. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov
22. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v predmetnej veci, viazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (ust. § 134 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. 01. 2018 a rozhodnutie správcu dane zo dňa 03. 11. 2017, ako i konanie, ktoré predchádzalo vydaniu týchto rozhodnutí, pričom dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ako i rozhodnutie správcu dane je potrebné zrušiť podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie, nakoľko obidve rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci.
23. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 24. Podľa článku 183 veta prvá Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.
Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.
25. Podľa § 5 ods. 2, 3, 4 SSP, konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu. Správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona.
Podľa § 134 ods. 1, 2 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 191 ods. 1 písm. c/, ods. 3 písm. a/, ods. 6 veta prvá SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, Ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne a/ zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo,
Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.
26. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3, 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2018, teda i v čase vydania rozhodnutia žalovaného, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 vyššie citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
27. Podľa § 79 ods. 1, 2, 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom do 30. 06. 2015, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. Daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a/ zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac,
b/ platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c/ platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov. 29b) Ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
28. Podľa § 79a ods. 1, 2, 3 vyššie citovaného zákona v znení účinnom od 01. 01. 2017, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2. Platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. O priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. Podľa § 85ke vyššie citovaného zákona (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017), platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.
29. Predmetnom súdneho prieskumu v tomto konaní je preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 100222002/2018 zo dňa 24. 01. 2018, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane, t.j. Daňového úradu Nitra zo dňa 03. 11. 2017, ktorým správca dane podľa ust. § 79a ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov priznal žalobcovi úrok z nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty v sume 14,20 eur zo sumy vráteného nadmerného odpočtu v sume 542,73 eur za zdaňovacie obdobie apríl 2015.
30. Spornou otázkou v predmetnom konaní je posúdenie, od ktorého dňa a v akej výške prináleží žalobcovi úrok z omeškania z nevyplateného nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začala daňová kontrola. Žalobca s poukázaním na judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR tvrdil, že úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly sa počíta odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet podľa daňového priznania vrátený, keby sa daňová kontrola nebola začala. Podľa názoru žalovaného, ktorý je premietnutý aj v žalobou napadnutom rozhodnutí, nárok na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi patrí v súlade s ust. § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (účinného od 01. 01. 2017) až po ukončení daňovej kontroly (začatej v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu), a to po uplynutí šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie kontrolou zisteného oprávnene uplatneného nadmerného odpočtu.
31. V predmetnom konaní je nesporné, že správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015 (30 dňová lehota na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu správcovi dane začala plynúť dňa 17. 06. 2015 a mala uplynúť dňa 16. 07. 2015). V lehote na vrátenie nadmerného odpočtu (dňa 10. 07. 2015) začala u žalobcu daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2015 a bola ukončená dňa 10. 10. 2017 (dňom doručenia protokolu zo dňa 06. 10. 2017 žalobcovi). Nadmerný odpočet v sume zistenej správcom dane (542,73 eur) bol žalobcovi vrátený v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, t. j. dňa 19. 10. 2017. Nadmerný odpočet nebol žalobcovi vrátený do 16. 01. 2016, kedy uplynula lehota šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu (16. 07. 2015). Podľa názoru žalovaného vznikol žalobcovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa ust. § 79a ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 01. 2017 v spojení s ust. § 85ke tohto zákona, a to od 17. 01. 2016 vrátane (deň nasledujúci po uplynutí lehoty šiestich mesiacov od lehoty na vrátenie neodpočítaného nadmerného odpočtu) do 19. 10. 2017 vrátane (deň vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi), t.j. za 642 dní jeho zadržania, a to vo výške 1,5 % ročnej úrokovej sadzby, ktorý mu správca dane priznal rozhodnutím č. 102298480/2017 zo dňa 03. 11. 2017 v sume 14,20 eur.
32. Podľa ust. § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.
33. Do 31. 12. 2016 vrátane vnútroštátne predpisy Slovenskej republiky, a to zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neobsahovali osobitné a jednoznačné ustanovenia o priznaní, výpočte a zaplatení úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly a konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, ani obdobie, za ktoré má byť úrok priznaný. Podľa čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej dane z pridanej hodnoty, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.
34. Otázkou prednosti aplikácie práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom a povinnosťou zdržať sa ust. § 79 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty v prospech práva Európskej únie, pokiaľ uvedené ustanovenie nie je možné interpretovať eurokonformne, sa zaoberal vo svojom rozhodnutí Najvyšší súd SR, a to v rozsudku pod sp. zn. 4Sžf/65/2014 zo dňa 02. 06. 2015, na ktorý poukazoval aj žalobca (spolu s ďalšími rozhodnutiami NS SR uvedenými v žalobe). Z odôvodnenia citovaného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva: „že v demokratickom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát nemožno pripustiť použitie zákonného alebo podzákonného ustanovenia, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Pri aplikácii ustanovenia pripúšťajúceho viacero výkladov je úlohou všetkých štátnych orgánov interpretovať dané ustanovenia ústavne konformným i eurokonformným spôsobom. Súd poukazuje na viackrát vyslovený právny názoru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého za určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy, bez ohľadu na ich právnu silu. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržať všetky zložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca, aj súdne orgány.“
35. Najvyšší súd SR v citovanom rozsudku (sp. zn. 4Sžf/65/2014) vyslovil názor, že by bolo v rozpore s princípom právneho štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola uskutočnená daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr, bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia uvedenej všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia.
36. Výklad a aplikácia čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES bol realizovaný rozsudkom Európskeho súdneho dvora C-107/10 Enel Marica Iztok 3 AD, na ktorý tiež poukazoval právny zástupca žalobcu v podanej žalobe a podľa ktorého čl. 183 tejto Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť, sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly. Aj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty upraveného v čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov, nič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa ustálenej judikatúry navyše platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní právnej úpravy únie dodržiavať zásadu ochrany legitímnej dôvery. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES stanoviť, aby bol nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty buď prenesený do nasledujúceho obdobia alebo vrátený, Súdny dvor EÚ spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, tieto podmienky nemôže spochybňovať zásadu daňovej neutrality tým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti, alebo porovnateľným spôsobom a prijatý spôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko.
37. Aplikáciou a výkladom čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave v Slovenskej republike stanovujúcej výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty sa zaoberal a rozhodoval Súdny dvor EÚ uznesením vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. a dospel k záveru, že čl. 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.
38. Doterajšia judikatúra Najvyššieho súdu SR pri riešení problematiky týkajúcej sa úroku z nadmerného odpočtu bola vydaná v období pred prijatím novely zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, účinnej od 01. 01. 2017. Novelou, zákonom č. 297/2016 Z. z. je upravený úrok z nadmerného odpočtu, a to konkrétne v ust. § 79a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, pod ktorý správne orgány i subsumovali rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania u žalobcu v súlade s ust. § 85ke tohto zákona tvrdiac, že prijatím právnej úpravy úroku z omeškania do vnútroštátneho právneho predpisu sú povinné sa riadiť výslovne vnútroštátnou právnou normou.
39. Napriek prijatiu novely zákona o dani z pridanej hodnoty (ust. § 79a), správny súd je povinný (rovnako ak i správne orgány) pri aplikácii noriem uprednostniť komunitárne právo a judikatúru Súdneho dvora EÚ pred vnútroštátnou právnou úpravou, pokiaľ táto nie je eurokonformná. Podstatou princípu prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom je to, že komunitárne právo má v procese používania práva v členskom štáte prednosť pred vnútroštátnym právom. Prednosť sa prejavuje len v konkrétnom prípade, v ktorom treba použiť právo. Ak sa vnútroštátne právne pravidlo v procese jeho používania v konkrétnom prípade dostalo do rozporu s presne identifikovaným komunitárnym pravidlom, potom sa musí použiť priamo účinné komunitárne pravidlo a vnútroštátna právna norma sa nepoužije. Komunitárne právo teda neruší rozporné vnútroštátne právo, ale spôsobuje len jeho neaplikovateľnosť. Ide vlastne o aplikačnú prednosť komunitárneho práva.
Je potrebné zdôrazniť, že Smernica Rady 2006/112/ES je prameňom práva Európskej únie, pre členský štát je nielenže záväzná, ale má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť aj pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry najvyššej súdnej autority Slovenskej republiky, ktorá výslovne stanovuje, že úniová norma, ktorou je Slovenská republika viazaná, má vždy vyššiu právnu silu, ako akákoľvek vnútroštátna norma (napr. rozsudok NS SR vo veci vednej pod sp. zn. 4Sžf/57/2016).
40. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd nepovažuje za správnu a udržateľnú právnu argumentáciu žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí a je toho názoru, že pre právne posúdenie tejto veci sú rozhodujúce právne názory vyslovené v jednotlivých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, najmä C-120/15 Kovozber ako aj v ďalšej judikatúre, napr. C-107/10 Enel Maritsa Iztok, ktoré podávajú výklad aplikácie čl. 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES, ktorá je pre Slovenskú republiku, ako členský štát Európskej únie právne záväzná.
41. Správny súd považuje za potrebné poukázať na aj na to, že správca dane má právo (a zároveň aj zákonnú povinnosť) skontrolovať správnosť uplatneného odpočtu, pretože je všeobecne známe, že nadmerný odpočet je inštitútom dane z pridanej hodnoty, ktorý je často zneužívaný na daňové podvody. Je preto legitímnym záujmom štátu viesť daňové subjekty k tomu, aby si plnili svoje povinnosti riadne, v súlade so zákonom. K dosiahnutiu tohto cieľa musí mať aj adekvátne prostriedky smerujúce k tomu, aby mohol nárok v potrebnej miere preveriť, predísť daňovým podvodom a kontrolovať plnenie daňových povinností. Finančné orgány majú v prípade pochybností o uplatnenom nároku povinnosť tieto pochybnosti odstrániť, a k tomu im musí byť daná primeraná lehota. Pokiaľ však túto lehotu prekročia, musia daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať po dobu, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Pri strete legitímneho záujmu platiteľa dane na včasné vrátenie nadmerného odpočtu a správcu dane tento nárok preveriť, je potrebné uzavrieť, že daňový subjekt je povinný znášať „bezodplatne“ takéto preverovanie len po určitú primeranú dobu. Vzhľadom na skutočnosť, že negatívne majetkové dopady dlhého čakania na nadmerný odpočet v zásade predstavujú pre platiteľov dane z pridanej hodnoty závažný zásah do garantovaného práva vlastniť majetok, ako aj práva na podnikanie je potrebné, aby nad rámec tejto doby obdržal od štátu kompenzáciu predstavujúcu paušalizovanú náhradu za majetkovú ujmu spočívajúcu v nemožnosti disponovať s prostriedkami v hodnote nadmerného odpočtu. Aj uvedené závery plne vyplývajú z vyššie citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ.
42. Správny súd dospel na základe vyššie uvedených východísk k takému záveru, že u žalobcu nebolo možné aplikovať ust. § 79a zákona o dani z pridanej hodnoty (účinné od 01. 01. 2017) z dôvodu, že tomu bráni judikatúra Súdneho dvora EÚ uvedená v predchádzajúcich bodoch tohto rozsudku, z ktorej jednoznačne vyplýva, že platiteľ dane z pridanej hodnoty nemôže byť znevýhodnený tým, že mu správca dane začne vykonávať daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti v období, kedy mu beží lehota na vrátenie nadmerného odpočtu, a priznať úrok z nadmerného odpočtu len za obdobie po uplynutí šiestich mesiacov na vykonanie kontroly až do vrátenia nadmerného odpočtu. Súd nespochybňuje právo správcu dane vykonať kontrolu oprávnenosti nadmerného odpočtu, ani lehotu na jej vykonanie, ktorá je riešená v iných ustanoveniach daňového poriadku. Pokiaľ však správca dane zistí, že si platiteľ dane oprávnene uplatnil nadmerný odpočet, ktorý mu po vykonaní kontroly vráti v zákonom stanovenej lehote, nemôže ho znevýhodniť tým, že finančnými prostriedkami nemôže disponovať počas šiestich mesiacov, kedy správca dane vykonáva kontrolu oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu. Takýmto postupom by došlo k znevýhodneniu platiteľa oproti tým daňovým subjektom, ktorým správca dane vráti nadmerný odpočet bez vykonania daňovej kontroly, a tým by došlo k porušeniu zásady neutrality dane a daňovej rovnosti. Neutralita daní znamená, že dane sú zamerané na výber príjmov pre štátny rozpočet a nemali by byť predmetom výnimiek alebo úľav a že princípy zdanenia by nemali narúšať konkurenčné prostredie. Daňová rovnosť sa vzťahuje na rovnaké zaobchádzanie so všetkými daňovými poplatníkmi a oblasťami ekonomickej aktivity.
43. Správny súd zdôrazňuje, že tak z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako i Najvyššieho súdu SR možno konštatovať, že v prípade, ak zdaniteľnej osobe bol vrátený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty po skončení daňovej kontroly a z tohto dôvodu zdaniteľná osoba dočasne nemohla disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, bola postihnutá dočasným hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržane zásady daňovej neutrality. Tento úrok nie je možné chápať ako sankciu pre správcu dane, ale v zásade ako paušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre dotknutého platiteľa tejto dane za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu. Pri výpočte úroku sa musí ako počiatočný okamih zobrať do úvahy deň, keď mal byť nadmerný odpočet v súlade so Smernicou Rady 2006/112/ES obvykle vrátený (C-107/10 Enel Maritsa Iztok, bod 53, C-120/15 Kovozber, bod 24 a 29).
44. Správny súd je toho názoru, že žalobcovi prináleží úrok z nadmerného odpočtu odo dňa nasledujúceho, kedy by mu bol vyplatený, ak by nebol správca dane vykonal daňovú kontrolu, t. j. od 17. 07. 2015 do 19. 10. 2017, kedy mu bol nadmerný odpočet vo výške zistenej správcom dane vrátený.
45. Pokiaľ ide o výšku úroku z omeškania, túto zákon o dani z pridanej hodnoty s účinnosťou od 01. 01. 2017 upravil tak, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak táto úroková sadzba nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. (ust. 79a ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty). Takáto vnútroštátna právna úprava nie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ani s čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ ES a podľa názoru súdu, by mal byť úrok v prípade žalobcu počítaný úrokovou sadzbou 1,5 % ročne.
46. Správny súd po preskúmaní veci s poukázaním na vyššie uvedené dospel k záveru, že žalovaný sa v rozhodnutí riadne nezaoberal judikatúrou Súdneho dvora EÚ, jeho aplikáciou vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave a nedal prednosť komunitárnemu právu pred vnútroštátnym právom, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil.
Z uvedených dôvodov podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ SSP rozhodnutie žalovaného zrušil. Žalobca žiadal zrušiť i rozhodnutie správcu dane, a preto v súlade s sut. § 191 ods. 3 písm. a/ SSP zrušil súd i rozhodnutie Daňového úradu Nitra zo dňa 03. 11. 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Právnym názorom správneho súdu sú správne orgány viazané.
47. Úlohou správneho orgánu bude v ďalšom konaní, pri rešpektovaní právneho názoru vysloveného v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 SSP), opätovne posúdiť nárok žalobcu na úrok z nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia apríl 2015 vráteného správcom dane dňa 19. 10. 2017 a vo veci opätovne rozhodnúť.
48. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého priznal súd žalobcovi, ktorý bol v celom rozsahu úspešný voči žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal, právo na ich plnú náhradu. O výške účelne vynaložených trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 175 ods. 2 a 3 SSP.
49. Súd takto rozhodol v pomere hlasov 2 : 1, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu správneho súdu nie je prípustný opravný prostriedok, ak tento zákon neustanovuje inak. (ust. § 133 ods. 2 SSP).
Proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu je prípustná kasačná sťažnosť, ak zákon neustanovuje inak (ust. § 439 ods. 1, 2, 3 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v ust. § 440 ods.1, 2 SSP. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu subjektu oprávnenému na jej podanie, ak nie je ustanovené inak. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu v prípadoch uvedených v § 145 ods. 2 SSP. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh), pričom sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) a v prípade, ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.