Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoPr-8-2018.pdf
PDF · 102.11 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/8/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Zuzany Kučerovej a JUDr. Karola Riháka v právnej veci žalobcu: A. L., U.. XX.X.XXXX, R. N. Z.. Č.. XXX/ XX, D., zast. AK JUDr. Bohuslav Majchrák, advokát, spol. s r. o., Nová Bystrica č. 850, proti žalovanému: A., K..E.., D. Z.. Č.. XX, R., zast. Mgr. Mariánom Fridrichovským, Tallerova ul. č. 7, Bratislava, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 3. júla 2017 č.k. 18Cpr 5/2013-205 v spojení s opravným uznesením z 25. augusta 2017 č.k. 18Cpr 5/2013- 235, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutých výrokoch p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobcom podaním zo dňa 28.8.2012 je neplatné, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.663,34 eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 26.10.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, konanie v časti o zaplatenie 2.336,66 eur zastavil žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 30.4.2009 vznikol medzi žalobcom a žalovaným pracovný pomer uzavretý na dobu neurčitú. Miesto výkonu práce bolo dohodnuté v sídle zamestnávateľa, t.j. Bratislava, pričom súčasne bolo dohodnuté oprávnenia zamestnávateľa vysielať zamestnanca na práce mimo obvod obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca. Dňa 20.2.2012 strany uzavreli dohodu o zmene pracovnej zmluvy, na základe ktorej došlo k zmene dohodnutých pracovných podmienok v pracovnej zmluve v súvislosti s dočasným vyslaním žalobcu na pracovnú cestu do Švédska. Žalobcovi po návrate z cudziny v súvislosti s plnením pracovných úloh v zmysle dohody o zmene pracovnej zmluvy žalovaný pred samotným doručením skončenia pracovného pomeru doručil upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 21.8.2012, v ktorom žalovaný žalobcovi oznamuje, mu bola dňa 1.8.2012 vykázaná neospravedlnená absencia z dôvodu že sa nedostavil do práce, čím opakovane porušil Zákonník práce, ako aj ustanovenia pracovnej zmluvy. Súčasne bol upozornený na to, že zamestnávateľ zvažuje formu rozviazania pracovného pomeru. Následne na to žalovaný to dňa 31.8.2012 žalobcovi doručil okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 28.8.2012 podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce. V okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný vymedzil tri skutkové podstaty závažného porušenia nasledovného znenia. Prvý dôvod žalovaný formuloval nasledovne: „Dňa 26.6.2012, zneužijúc termínovú tieseň zamestnávateľa voči objednávateľovi U. K. E., Š. (ďalej len „objednávateľ“), ste sa nedostavili na miesto výkonu práce, zotrvali v kontajneri, odpočívali a odmietali ísť pracovať na stavenisko Metro E., Š., čím ste ďalej
ohrozili výkon prác v stavebnom procese, časový harmonogram, náväznosť a plynulosť prác, ako aj plnenie zmluvných povinností zamestnávateľa voči objednávateľovi, nakoľko ste boli jedným z iba troch pracovníkov a zamestnávateľ kvôli veľkej diaľke nemal možnosť vyslať na pracovisko náhradného pracovníka. Po Vašom nátlaku zamestnávateľ súhlasil s jednorazovou úhradou 500 eur (nad rámec povinností z pracovnej zmluvy) vo Váš prospech a až potom ste sa, po viac ako jednej hodine, dostavili na pracovisko, kde ste podali slabý pracovný výkon, nakoľko ste vykonali práce len na 50 % štandardne denne spracovávanej plochy. Toto konanie ste do dnešného dňa nijako neospravedlnili. Uvedeným konaním ste porušili ustanovenia § 81 písmeno b/ ZP, keďže ste sa svojvoľne a úmyselne nedostavili na pracovisko (včas) a § 144 ods. 2 ZP, keďže ste porušili svoju povinnosť oznámiť a následne preukázať zamestnávateľovi existenciu alebo trvanie prekážky v práci. Druhý dôvod žalovaný formuloval nasledovne: „Počas výkonu prác v E. ste v rozpore s ustanoveniami pracovnej zmluvy o povinnosti zachovávať mlčanlivosť o jej obsahu, viacerým osobám, aj pracovníkom konkurenčnej spoločnosti, resp. pracovníkom objednávateľa vyzradili niektoré skutočnosti obsiahnuté v pracovnej zmluve, najmä mzdové podmienky a nepravdivo tvrdili, že ste zamestnávateľom okrádaný, že Vám nie je vyplácané to, čo Vám podľa Vášho názoru a odhadu prináleží, v dôsledku čoho došlo u objednávateľa k naštrbeniu dôvery u zamestnávateľa (prejaviacej sa v okamžitých úkonoch objednávateľa voči zamestnávateľovi), k ohrozeniu jeho zmluvného vzťahu s objednávateľom a k strate dobrej povesti Vášho zamestnávateľa u objednávateľa. Uvedeným konaním ste porušili § 81 písmeno e/ ZP, nakoľko ste konali v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, čím ste závažne porušili pracovnú disciplínu. V dôsledku uvedeného odmietol objednávateľ výkon prác Vašou osobou, takže v dôsledku Vami zavineného konania ste nemohli byť zamestnávateľom nasadený na prácu, celý deň ste museli zotrvať na ubytovni a predčasne, mimo harmonogram, ste museli opustiť miesto výkonu práce a letecky sa vrátiť do SR, čím zamestnávateľovi vznikla škoda. Uvedeným konaním ste opakovane porušili ustanovenia §81 písmeno b/ ZP, keďže ste sa opakovane nedostavili na pracovisko a § 144 ods. 2 ZP, nakoľko ste porušili svoju povinnosť oznámiť a následne preukázať zamestnávateľovi existenciu alebo trvanie prekážky v práci. Vaše konanie považuje zamestnávateľ za opakované neospravedlnené zameškanie práce v súlade s ustanovením §144 ZP, čím ste závažne porušili pracovnú disciplínu. Tretí dôvod žalovaný formuloval nasledovne: „V deň 1.8. ste opäť porušili pracovnú disciplínu tým, že ste sa 1 (jeden) pracovný deň nedostavili na pracovisko a svoju neprítomnosť do dnešného dňa nijako neospravedlnili. Uvedeným konaním ste opakovane porušili ustanovenia § 81 písm. b/ ZP, keďže ste sa opakovane nedostavili na pracovisko a §144 ods. 2 ZP, nakoľko ste porušili svoju povinnosť oznámiť a následne preukázať zamestnávateľovi existenciu alebo trvanie prekážky v práci. Vaše konanie považuje zamestnávateľ za opakované neospravedlnené zameškanie práce v súlade s ust. § 144 ZP, čím ste závažne porušili pracovnú disciplínu.“
3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je dôvodná. Súd prvej inštancie v prvom rade venoval pozornosť tomu, či k okamžitému skončeniu pracovného pomeru došlo včas, t.j. pred uplynutím 2 - mesačnej lehoty uvedenej v § 68 ods. 2 Zák. práce. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o dodržanie prekluzívnej lehoty na platné skončenie pracovného pomeru v tejto v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaný skočil pracovný pomer so žalobcom za porušenia pracovnej disciplíny z troch dôvodov, ktoré každé vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom prvé dva dôvody porušenia pracovnej disciplíny nastali počas plnenia pracovných povinností žalobcu v cudzine na základe jeho vyslania žalovaným do Švédska. Prvý dôvod porušenia pracovných povinností je určený dátumom 26.6.2012, druhý dôvod závažného porušenia pracovnej disciplíny je vymedzený slovami.. „počas výkonu prác v E.". Pokiaľ súd vychádza z termínu návratu žalobcu z cudziny, ktorý žalobca uviedol vo svojom písomnom vyjadrení, t.j. 29.6.2012, ktorý navyše zo strany žalovaného nebol spochybnený, tak subjektívna prekluzívna lehota na uplatnenie prvých dvoch dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru uplynula dňom 30.8.2012, pričom písomné okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 31.8.2012, t.j. po uplynutí prekluzívnej lehoty. Vzhľadom k uvedenému je možné konštatovať, že právo žalovaného v súvislosti s ukončením pracovného pomeru so žalobcom na základe porušenia pracovnej disciplíny špecifikovanej v prvých dvoch dôvodoch uvedených v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 28.8.2012 bolo prekludované.“
4. Pokiaľ ide o prvý a druhý skutok, v ktorom žalovaný videl závažné porušenie pracovnej disciplíny, súd prvej inštancie - nad rámec záveru o oneskorenom okamžitom skončení pracovného pomeru (viď predchádzajúci odsek) - v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „v prvom aj druhom prípade nie sú dôvody porušenia pracovnej disciplíny formulované dostatočne určite z hľadiska intenzity vyžadujúcej
pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Nie je v nich dostatočným spôsobom konkretizované miesto porušenia pracovnej disciplíny, dôsledok konania alebo nekonania žalobcu, navyše druhý dôvod porušenia pracovnej disciplíny ani nemá oporu v pracovnej zmluve, v dohode o jej zmene, nakoľko takáto povinnosť žalobcovi z predložených listinných dôkazov vo vzťahu k žalovanému nevyplýva.“
5. V prípade tretieho dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j. neospravedlnenej absencie žalobcu dňa 1.8.2012, súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalobcu spočívajúcou v tom, že jednodňová absencia zamestnanca v práci pokiaľ nie je spojená s nenapraviteľným negatívnym následkom, z hľadiska porušenia pracovnej disciplíny nenapĺňa skutkovú podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny v zmysle § 68 ods. 1 Zák. práce. Navyše v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozpor medzi argumentáciou žalovaného v konaní obhajujúcou oprávnenosť jeho postupu a reálnym konaním žalovaného. Tento rozpor podľa súdu prvej inštancie spočíva v tom, že jednotlivé kroky žalovaného proti žalobcovi pred ukončením pracovného pomeru nenasvedčujú tomu, že by žalovaný považoval jednodňovú neprítomnosť žalobcu v práci za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, že by ďalšia prítomnosť zamestnanca na pracovisku počas plynutia výpovednej doby bola pre zamestnávateľa neprijateľná. Žalobca dňom 2.8.2012 nastúpil do práce a v tejto pokračoval s prestávkami z dôvodu PN alebo dovolenky až do dňa kedy mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru. Medzitým žalovaný žalobcovi doručil písomné upozornenie o porušení pracovnej disciplíny v súvislosti s absenciou v ktorom mu oznamuje že s ním zvažuje možnosť skončenia pracovného pomeru. V prípade, ak žalovaný považoval absenciu žalobcu za závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 Zák. práce, tak by mala nasledovať aj zodpovedajúca reakcia a to okamžité zamedzenie prístupu žalobcu na pracovisko. V opačnom prípade môže konanie žalobcu byť posúdené maximálne ako porušenie pracovnej disciplíny s následkom výpovede z pracovného pomeru.
6. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že predmetné okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.
7. Výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 5.663,34 eur z titulu náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru súd prvej inštancie odôvodnil nasledovne: „Žalobca si v rámci konania uplatnil aj nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 79 Zák. práce za obdobie dvoch mesiacov, t.j. 9/2012 a 10/2012 vo výške 5.663,34 eur s prísl. Vzhľadom k tomu, že súd dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom je neplatné, nárok žalobcu na náhradu mzdy za uplatnené obdobie považoval za dôvodný. Pri posudzovaní jeho oprávnenosti z hľadiska uplatnenej výšky vychádzal z predložených mzdových podkladov za rozhodné obdobie, t.j. obdobie apríl - jún 2012, z ktorých zistil priemerný mesačný zárobok žalobcu vo výške 2.831,67 eur (apríl 2012 = 2.432,06 eur brutto, odpracovaných 160 hodín, máj 2012 = 2869,23 eur brutto, odpracovaných 163 hodín, jún 2012 = 2.752,17 eur brutto, odpracovaných 151 hodín, priemerný hodinový zárobok 16,99 eur, priemerný mesačný zárobok = priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku 2012 na 1 mesiac, t.j. 2000 hodín /12 =166,66 hod./mesiac, potom priemerný zárobok = 166,66 x 16,99 eur = 2.831,66 eur ). Za obdobie 2 mesiacov predstavuje náhrada mzdy 5.663,34 eur.“
8. Keďže žalobca vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy 2.336,66 eur späť, súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil v zmysle § 145 ods. 2 C.s.p.
9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
10. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne alebo aby ho v napadnutých výrokoch zrušil a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o skutky 1 a 2, žalovaný v odvolaní uviedol, že žalobca síce nemal v pracovnej zmluve zvlášť upravenú povinnosť mlčanlivosti, ale platí preň ust. § 81 písm. e/ Zák. práce, podľa ktorého zamestnanec nesmie konať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Ku konkretizácii vyzradených skutočností žalovaný uviedol, že išlo o skutočnosti ohľadom mzdových podmienok (so zámerom vyvolať zo strany objednávateľa nátlak na žalovaného a v jeho dôsledku získať vyššiu mzdu) spolu s nepravdivým tvrdením, že žalovaný okráda žalobcu a jeho kolegov, pričom toto bolo smerované rôznym pracovníkom na stavbe. Ohľadom nedostatku uvedenia dôsledku konania či
nekonania žalobcu, žalovaný poukázal na to, že v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedol, že konanie žalobcu malo za následok okamžité úkony objednávateľa voči zamestnávateľovi - žalovanému, čo viedlo k ohrozeniu jeho zmluvného vzťahu s objednávateľom a k strate dobrej povesti žalovaného u objednávateľa. Žalovaný vo vzťahu k tretiemu k skutku v odvolaní okrem toho uviedol: „Pokiaľ žalobca nespôsoboval na pracovisku hmotné škody, alebo zámerne nekonal proti či na škodu zamestnávateľa, nie je takýto, najmä z minulosti známy radikálny prístup, akým je zamedzenie vstupu na pracovisko, nutný. O to väčšmi, ak žalovaný musí spĺňať isté náročné štandardy, ktoré od neho vyžaduje zahraničná legislatíva a zahraniční objednávatelia. Ako bolo uvedené, vzhľadom na zákazku vo Švédsku bol žalovaný okrem ustanovení slovenského práva povinný dodržiavať aj ustanovenia švédskeho práva, v prípade okamžitého skončenia pracovného pomeru vyžaduje súvisiaca švédska legislatíva, aby zamestnávateľ viedol v tejto veci rozhovor so zamestnancom, aby sa okrem iného presvedčil, či neexistoval závažný dôvod, pre ktorý zamestnanec bol nútený závažne porušiť pracovnú disciplínu. Žalovaný musel vyčkať na návrat predsedu predstavenstva pána D. L., ktorý sa vtedy nachádzal na pracovnej ceste na stavbe v Indii a ktorý mal právomoc rozhodnúť o okamžitom skončení pracovného pomeru. V zmysle nárokov švédskej legislatívy bol následne žalobca opakovane pozývaný na rozhovor, avšak nereagoval na telefonáty, ani odkazy, takže mu bol 22.8.2012 doporučene zaslaný list. Všetky pokusy zostali bez odozvy. Následne došlo k doporučenému zaslaniu okamžitého skončenia pracovného pomeru.“ Napokon žalovaný v odvolaní poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 5.8.2010 sp. zn. 3 Cdo 316/2009. V súvislosti s týmto rozhodnutím žalovaný v odvolaní uviedol: „Ak by sa uvedeným (súd prvej inštancie - pozn. odvolacieho súdu) zapodieval, došiel by k tomu, že žalobca si v kritériách odôvodnenia cit. rozhodnutia nemôže pripísať ani jeden kladný bod a jeho profil zamestnanca je záporný a musí naň prihliadať súd pri svojom rozhodnutí.“
11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil.
12. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými bolo žalobe vyhovené a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
13. Súd prvej inštancie vo vzťahu k prvým dvom skutkom, v ktorých žalovaný videl závažné porušenia pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom oneskorene - po márnom uplynutí 2 - mesačnej prekluzívnej lehoty uvedenej v § 68 ods. 2 Zák. práce v znení platnom ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru, teda ku dňu 31.8.2012. Žalovaný v odvolaní na tento záver súdu prvej inštancie nijako nereagoval, správnosť tohto záveru súdu prvej inštancie nespochybnil a v jeho odvolaní chýba akákoľvek argumentácia, ktorá by svedčila o nesprávnosti tohto záveru súdu prvej inštancie, prípadne o jeho predčasnosti, resp. nepodloženosti. Za tohto stavu súd prvej inštancie, ktorý bol viazaný aj dôvodmi odvolania, nemohol preskúmať správnosť uvedeného záveru súdu prvej inštancie, pretože mu na to chýbal podklad v podobe odvolacieho dôvodu. Vzhľadom na to musel aj odvolací súd vychádzať z toho, že vo vzťahu k prvým dvom skutkom uvedeným v okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom oneskorene - po márnom uplynutí 2 - mesačnej subjektívnej lehoty uvedenej v § 68 ods. 2 Zák. práce v znení platnom ku dňu 31.8.2012.
14. Z ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce v znení platnom ku dňu 31.8.2012 vyplýva, že zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom iba výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec závažne porušil pracovnú disciplínu. Z tohto znenia ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce možno vyvodiť, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa tohto ustanovenia je v porovnaní s výpoveďou z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce výnimočným opatrením. Pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny môže dať zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ veta za bodkočiarkou Zák. práce. To znamená, že ak zamestnanec porušil pracovnú disciplínu, zamestnávateľ musí posúdiť, či ide o závažné alebo menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Ak ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny, zamestnávateľ musí posúdiť, či tu je dôvod pre výpoveď z pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce alebo či porušenie pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca má tak závažný charakter, že nie je možné jeho zotrvanie v pracovnom pomere ani do uplynutia výpovednej lehoty. V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že i keď neospravedlnenú absenciu žalobcu v práci dňa 1.8.2012 treba vyhodnotiť ako porušenie pracovnej disciplíny, žalovaný v konaní
nepreukázal, že ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Žalovaný totiž neprodukoval dôkazy, z ktorých by sa dalo vyvodiť, že už jednodňová neospravedlnená absencia žalobcu mala pre žalovaného také dôsledky, že ju treba vyhodnotiť ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. I keby bolo možné urobiť záver o tom, že išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny, žalovaný nepreukázal, že je namieste výnimočné opatrenie v podobe okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle § 68 ods. 1 písm. b/ Zák. práce a že teda nepostačuje výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e/ Zák. práce. Ak žalobca po 1.8.2012 ďalej u žalovaného riadne pracoval až do okamžitého skončenia pracovného pomeru, t.j. do 31.8.2012 a žalovaný mu v tomto čase riadne prideľoval prácu, nie je tu podklad pre záver, že by v dôsledku porušenia pracovnej disciplíny nebolo možné zotrvanie žalobcu v pracovnom pomere u žalovaného ani do skončenia výpovednej doby. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ods. 6.3. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Poukaz žalovaného na ustanovenia švédskeho práva je irelevantný, pretože v prípade žalovaného ide o spoločnosť založenú podľa slovenského práva (viď Obch. register, vl. č. 4048/B) a žalobca je slovenským štátnym príslušníkom.
15. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny vo výroku, ktorým bola určená neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Preto odvolací súd tento výrok napadnutého rozsudku potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. Žalovaný v odvolaní síce výslovne nenapadol výrok o náhrade mzdy, ale keďže tu ide vo vzťahu k výroku o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru o závislý výrok (§ 367 ods. 2 druhá veta C.s.p.), odvolanie sa vzťahuje aj na tento výrok. Odvolací súd aj tento výrok napadnutého rozsudku potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p., pretože žalovaný v odvolaní neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by správnosť výroku o náhrade mzdy spochybnila.
16. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bolo konania v časti týkajúcej sa sumy 2.336,66 eur zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.
17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).