Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8To/42/2018

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.03.2019 v Prešove, v trestnej veci proti obžalovanému H. J. pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 6T/24/2016 zo dňa 04.09.2018 takto

rozhodol:

Podľa § 319 Tr. poriadku odvolanie obžalovaného H. J. z a m i e t a .

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 6T/24/2016 zo dňa 04.09.2018 bol obžalovaný H. J., nar. XX.XX.XXXX/XXXX v F., trvale bytom ul. R. L., N.. B. Č.. XXX/XX, okres F.Ž., uznaný vinným z prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- spoločne po predchádzajúcej vzájomnej dohode s odsúdeným H.. E. H. dňa 29.05.2015 po tom, ako sa stretli na autobusovej zastávke na ul. R. v R. L. asi okolo pol noci šli spoločne na ul. G. pred pohostinstvo zv. „Z.“, tam si spoločne nasadili na hlavu lyžiarske kukly, na ruky si dali rukavice, ktoré mal obžalovaný H. J. pri sebe, H. J. vytiahol z ruksaku pajser - dlhú železnú tyč, s ktorou vylomil visiaci kovový zámok na ochrannej mreži vchodu do pohostinstva, s pajserom zatlačil na uzamknuté vchodové dvere v oblasti zámku a vypáčil ich zo zárubne, obžalovaný H. J. vošiel dnu a odsúdený H.. E. H. vonku dával pozor, pričom H. J. vzal z pultu kovovú pokladňu, ktorú si dal do ruksaku a tak z miesta dajúc si dole kukly a rukavice odišli do záhrady domu na ul. B. Č.. XXX/XX, kde býval H. J., kde H. J. vošiel do garáže, odsúdený H.. E. H. vonku dával pozor a obžalovaný H. J. vyšiel von z garáže po chvíli a dal odsúdenému H.. E. H. 10,- eur so slovami, že v pokladni bolo len 30,- eur, čím takto spôsobili pre E. D. škodu krádežou finančnej hotovosti a kovovej kasy v sume cca 110,- eur a škodu na zariadení v sume 21,- eur.

Za to mu bol uložený podľa § 212 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 37 písm. h), písm. m) Tr. zákona, § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona, § 41 ods. 1 Tr. zákona § 42 ods. 1 Tr. zákona súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 (osem) mesiacov nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zákona súd zároveň zrušil výrok o treste z rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T 61/2016 zo dňa 22.09.2016 právoplatný dňa 22.09.2016, ktorým bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 mesiacov nepodmienečne so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku súd odkázal poškodenú stranu E. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. L., N.. F. Č.. XXX/XX, okres F. s jeho nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote obžalovaný H. J. odvolanie, ktoré dodatočne písomne prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnil tým, že podľa jeho názoru okresný súd vychádzal pri uznaní viny z dôkazov, ktoré boli získané nezákonne a tak nemohli slúžiť k trestnému konaniu, keď vychádzal z výpovede údajného spolupáchateľa, ktorá bola urobená v prípravnom konaní v pozícii svedka a výpoveď nebola zopakovaná po vznesení obvinenia. Nešlo pritom o úkon neopakovateľný a tento dôkaz bol získaný pred vznesením obvinenia. Podľa názoru obžalovaného skutočnosť, že svedok na hlavnom pojednávaní nevypovedal, nie je dôvodom, aby mohla byť prečítaná jeho svedecká výpoveď pred vznesením obvinenia. Obžalovaný dodal, že existencia kamerového záznamu nebola preukázaná na hlavnom pojednávaní, čím podľa názoru odvolateľa boli porušené základné princípy trestného konania, keď sa okresný súd na tento dôkaz odvolával, ako na dôkaz svedčiaci v neprospech obžalovaného, keď tento dôkaz na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný. Podľa odvolateľa, existuje len svedecká výpoveď poškodeného, ktorý mal údajne odvolateľa opoznať na kamerovom zázname, pričom páchateľ mal na hlave lyžiarsku kuklu. Odvolateľ vytkol okresnému súdu, že si nepreveril svetelné pomery a ďalšie okolnosti, z ktorých by mohlo byť zrejmé, akú šancu mal poškodený kohokoľvek na tomto zázname opoznať. Ďalej obžalovaný odôvodňoval svoje odvolanie tým, že predložil potvrdenie Psychologického centra Stará Ľubovňa zo dňa 23.01.2019 tvrdiac, že vzhľadom na charakter osobnosti obžalovaného, tento mal byť od začiatku zastúpený advokátom, keďže nie je spôsobilý sa brániť, nechápe následky trestného konania, a teda, podľa jeho názoru, ak súd s ním konal bez toho, aby ustanovil advokáta, boli porušené jeho práva na obhajobu a spravodlivý súdny proces a skutočnosť, že v jeho prípade ide o osobu so zhoršenými vyjadrovacími schopnosťami a s ťažším vyjadrovaním, je podľa jeho názoru zrejmé, že túto skutočnosť si mal všimnúť prvostupňový súd resp. orgány činné v trestnom konaní a za tejto situácie mal mu ustanoviť obhajcu. Výpoveď poškodeného tak, ako bola vykonaná súdom, je podľa odvolateľa jediným a zároveň nedostatočným dôkazom na odsúdenie obžalovaného a preto navrhol, aby odvolací súd vo vzťahu k odvolateľovi napadnutý rozsudok zrušil a obžalovaného minimálne pre nedostatok dôkazov oslobodil alebo vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie pri zachovaní ústavných práv obžalovaného na spravodlivý súdny proces a obhajobu.

Na základe takto podaného odvolania postupoval krajský súd v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a nezistiac také chyby dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že okresný súd obhajobu obžalovaného považoval okresný súd za vyvrátenú svedeckou výpoveďou E. H. ako priameho svedka, ktorý detailne opísal okolností, za ktorých došlo k spáchaniu skutku, keď v súlade s ňou vyznela výpoveď svedka poškodeného E. D., ktorý síce nebol priamym svedkom krádeže, avšak pred súdom uvádzal, že po vzhliadnutí kamerového záznamu, na ktorom bol zachytený priebeh celého incidentu, opoznal oboch páchateľov, a to E. H. a obžalovaného H. J. a že tomuto svedkovi priznal E. H., že skutku sa dopustil spolu s obžalovaným. Výpovede svedkov H. J., E. J. a U. J. okresný súd považoval za nevierohodné, účelovo podané v snahe pomôcť obžalovanému vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok. Okresný súd pripustil možnosť, že obžalovaný sa v predmetný večer nachádzal doma spolu s rodičmi, avšak vzhľadom na dobu spáchania skutku okolo polnoci, ako aj vzhľadom na vyjadrenie všetkých členov rodiny, že dom sa síce na noc uzamyká, ale kľúče ostávajú v zámku, alebo sú zavesené vedľa dverí, nič nebránilo obžalovanému v noci z domu odísť bez vedomia príbuzných a po spáchaní skutku sa vrátiť domov, tak aby rodina o jeho odchode vedomosť nemala. Rovnako tak sa mohol dostať aj ku kľúčom od garáže, v ktorom mal otec obžalovaného uložené náradie, medzi ktorými ako sám uviedol mal aj pajser a káľačku. Výpovede vyššie uvedených svedkov boli podľa okresného súdu vyvrátené výpoveďou priameho svedka E. H., ktorý detailne opísal okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu skutku a v istom detaile, ktorým bolo na jednej strane tvrdenie rodičov, že ich syn v inkriminovanú noc spal s nimi v jednej izbe a na strane druhej tvrdenie obžalovaného, že v danú noc spal v jednej izbe s mamou, aj rozporné. Okresný súd odkázal aj na dlhšiu dobu od skutku, keď boli rodičia a stará matka obžalovaného vypočutí. Aj keď výpovede svedka poškodeného E. D., svedkov H. P., Y.K. J. súd vyhodnotil ako nepriame dôkazy

a mal zato, že v spojení s priamym dôkazom, ktorým bola výpoveď svedka E. H., možno výpovede týchto svedkov vyhodnotiť ako dôkazy usvedčujúce obžalovaného zo žalovanej trestnej činnosti. Okresný súd pri úprave skutkovej vety o doplnenie osoby, s ktorou sa obžalovaný spoločne dohodol na spáchaní skutku, a to odsúdeného E. H., času spáchania skutku a výšky škody spôsobenej krádežou finančnej hotovosti a kovovej kasy na sumu cca 110,- eur, vychádzal jednak z odborného vyjadrenia a z výpovedí svedkov poškodeného E. D. a Y. J., kedy obaja zhodne uviedli, že v odcudzenej pokladni bolo približne 60,- eur.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, na súde prvého stupňa vykonané dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. poriadku pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné. Prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil spôsobom uvedeným v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým záverom. Krajský súd doplnil dokazovanie len v súvislosti s časťou odvolacích námietok prečítaním správy z psychologického vyšetrenia obžalovaného a pre účely posúdenia osoby obžalovaného lustráciou z Registra priestupkov.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne preukázané, že skutok tak, ako ho prvostupňový súd ustálil, sa stal a že sa na jeho spáchaní podieľal ako spolupáchateľ obžalovaný H. J..

Krajský súd považoval obhajobu obžalovaného H. J., že v noci z XX.XX.XXXX X. XX.XX.XXXX sa nachádzal doma v R.R. L., X. N.. B. XX u svojich rodičov, spal s mamou v jednej izbe, otec spal v druhej, že dňa 29.05.2015 sa s E. H. nestretol a nikdy nebol v bare Z., za účelovú a nezodpovedajúcu skutočnosti.

E. H., ktorý bol vo veci už odsúdený na základe rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 03.03.2016, ako svedok na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že vypovedať nebude a bola tak podľa § 263 ods. 3 písm. c) Tr. poriadku prečítaná zápisnica o jeho výpovedi svedka z prípravného konania zo dňa 17.06.2015 za okolnosti, že trestné stíhanie začalo uznesením zo dňa 30.05.2015, pričom uznesenie o vznesení obvinenia mu bolo obžalovanému oznámené dňa 22.06.2015. Počas tohto výsluchu v prípravnom konaní uviedol, že dňa XX.XX.XXXX sa okolo 15.00 hod. dohodol so svojim kamarátom, obžalovaným H. J., že pôjdu niečo zrobiť a tak sa v ten istý deň okolo polnoci obaja stretli na zastávke SAD v R. L., H. J. ho už čakal s ruksakom na chrbte, v ktorom mal kálačku a pajser a povedal mu, že idú do krčmy R., teraz už s názvom Z. v R. L. X. N. G.. Prišli k dverám uvedeného pohostinstva, kde si dali na hlavy lyžiarske kukly, na ruky rukavice, H. J. začal s ťažkým kladivom búchať po visiacom zámku na zamrežovanej mreži, až kým sa nezlomil, následne s pajserom vylomil dvere v oblasti zámku a vošiel dovnútra, on zatiaľ čakal vonku, kým ho H. J. nezavolal dnu. Po vojdení do pohostinstva podišli k barovému pultu, spoza ktorého H. J. zobral kovovú pokladňu a túto vložil do ruksaku, potom z pohostinstva utiekli ku H. J., kde H. vošiel do garáže, on zatiaľ čakal pred garážou. Asi po pol hodine mu H. dal 10,- eur, s tým, že v pokladni bolo spolu 30,- eur. Zároveň uviedol, že tieto peniaze minul na cigarety, ľutuje svoje konanie. Po prečítaní tejto výpovede na hlavnom pojednávaní dňa 20.07.2018 uviedol, že trvá na tých výpovediach, ktoré sú uvedené v obžalobe.

Zo spáchania žalovaného skutku obžalovaný bol teda priamo usvedčovaný výpoveďou E. H., a to svojou výpoveďou, ktorú urobil v procesnom postavení svedka ešte v prípravnom konaní. Pokiaľ na hlavnom pojednávaní využil svoje právo a odmietol vypovedať ako svedok, tak po prečítaní tejto usvedčujúcej výpovede využil svoje právo sa k nej vyjadriť, no jej obsah nijako nenamietal. Nemožno prisvedčiť námietkam obhajoby proti zákonnosti takto získaného a vykonaného dôkazu, pretože E. H. bol v prípravnom konaní ako svedok o svojich právach a povinnostiach poučený podľa Trestného poriadku za okolnosti, že pri vykonaní tohto úkonu trestného konania nedošlo k takým chybám, pre ktoré by nebolo možné naň prihliadať. Následne sa zmenilo jeho procesné postavenie, stal sa obvineným. Nakoľko E. H. mal od vznesenia obvinenia do vyhlásenia rozsudku, ktorým bol právoplatne odsúdený postavenie obvineného, objektívne bolo možné až po jeho odsúdení znova ho vypočuť ako svedka. K zákonne vykonanému dôkazu výsluchom svedka na hlavnom pojednávaní mal obžalovaný pritom možnosť sa vyjadriť, a tak aj z tohto hľadiska bola kontradiktórna povaha trestného konania zachovaná.

Aj znalecký posudok KUE PZ Košice, ktorým bolo objektívne zistené, že zaistené stopy získané z pokladničky výherného automatu boli spôsobené nezisteným druhom plochého páčidla potvrdili výpoveď svedka E. H..

Samotný obžalovaný potvrdil, že vedel o tom, že káľačku a pajser má jeho otec v garáži, ktorú si zamyká.

Z výpovede poškodeného E. D. vyplynulo, že tento videl kamerový záznam, na ktorom, ako uviedol obžalovaného spoznal. Je pravdou, že tento svedok odkazoval na zdroj svojho poznania v podobe kamerového záznamu, ktorý nemožno preveriť, lebo tento záznam nebol zabezpečený pre potreby trestného konania, no skutočnosti, na ktoré svedok odkazoval, že zistil z tohto záznamu, možno podrobiť previerke zo strany iných dôkazov. Hodnovernou je potom minimálne skutočnosť, že poškodený takto vnímal prítomnosť dvoch páchateľov na mieste činu, čo zodpovedá výpovedi svedka E. H., ktorý identifikoval svojho spolupáchateľa ako obžalovaného H. J.. Skutočnosť, že v žalovanom čase a mieste k predmetnému trestnému činu došlo, dosvedčila aj svedkyňa H. P., ktorá si ráno, keď išla do práce okolo podniku Z., všimla pootvorené dvere, zavolala majiteľke objektu pani Z. a táto kontaktovala pána D.. Aj zo zápisnice o obhliadke miesta činu v tomto smere vyplýva dôvodnosť obžaloby. Svedok Y. J. potvrdil, že bola ukradnutá príručná pokladňa, kde mohla byť hotovosť okolo 60,- eur a poškrabaná bola farba v oblasti zámku na výhernom automate.

K hodnoteniu výpovedí vypočutých rodinných príslušníkov obžalovaného sa krajský súd pripája. Z ich výpovedí totiž jednoznačne nevyplynulo, že by obžalovaný skutočne celú noc zo dňa XX.XX.XXXX X. XX.XX.XXXX nemohol byť na mieste činu a že nemohol trestný čin spáchať. Podľa výpovede svedka E. H., práve obžalovaný doniesol predmetné náradie, s ktorým vykonali predmetný trestný čin. Pritom aj keď dom, v ktorom mal obžalovaný vtedy spať je zamykaný, nič nebránilo tomu, aby sa z neho dostal, lebo kľúče boli voľne dostupné, a keďže jeho otec, ako tento sám uvádzal v dome spal, nebolo vylúčené, že by sa obžalovaný nemohol bez jeho vedomia dostať do garáže. Skutočnosť, že matka či stará matka obžalovaného nevedeli, že obžalovaný disponoval lyžiarskou kuklou, zásadne nevyvracia výpoveď svedka E. H.Č.. Obžalovaný totiž použil túto vec na maskovanie tváre za účelom vykonania protiprávneho konania, a tak je logické, že nemal dôvod priznávať ani svojim blízkym, že ju má.

Okresný súd správne dospel k záveru, že obžalovaný spoločným konaním prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a čin spáchal vlámaním, čím spáchal prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona. Krajský súd nezistil, že by v predmetnom trestnom konaní boli porušené práva obžalovaného na obhajobu tak, ako to odvolateľ v podanom odvolaní namietal.

Právo na obhajobu zahŕňa právo brániť sa proti tvrdeniam obžaloby spôsobom primeraným vznesenému obvineniu a skutočnosti, že v konaní ako „protistrana“ vystupuje štát zastúpený prokurátorom, teda osobou znalou práva, ktorá je v prípravnom konaní považovaná za dominus litis a koná z pozície verejnej moci. Požiadavka primeranosti je naplnená najmä vtedy, ak je obvinený zastúpený advokátom ako osobou kvalifikovanou a schopnou náležite reagovať na argumenty obžaloby. V prípade samoobhajoby je vždy namieste zváženie využitia inštitútu § 37 ods. 2 Tr. poriadku, podľa ktorého obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať.

Dôvod pochybnosti nemusí byť vždy zjavný, preto riadnej aplikácii inštitútu povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 2 Tr. poriadku zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdov ex offo prihliadať na informácie, okolnosti a tiež spôsob, akým obvinený (pri samoobhajobe) uplatňuje a využíva svoje práva, a to v každom štádiu konania. Opomenutie tejto povinnosti by v prípade odôvodnenosti nutne viedla k svojvoľnosti (arbitrárnosti) úvahy orgánov činných v trestnom konaní a súdu o nevyhnutnosti využitia inštitútu § 37 ods. 2 Tr. poriadku a k porušeniu práv obvineného i zásad trestného konania.

Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že do zápisnice o výsluchu uskutočnenom v rámci prípravného konania dňa 16.08.2015 obžalovaný uviedol, že doručené uznesenie o vznesení obvinenie si prečítal, porozumel mu, nepodal proti nemu sťažnosť, obhajcu si nevolí, k veci sa chce vyjadriť, vypovedať bude a vyhlásil, že skutok, za ktorý je obvinený, nespáchal, ako je to uvedené v predmetnom uznesení. Obžalovaný pritom vypovedal a vypovedal k veci aj v rámci konfrontácie s H.. E. H. dňa 03.09.2015. Z obsahu zápisníc o týchto úkonoch pritom, podľa názoru krajského súdu, vyplývajú

vecné vyjadrenia odvolateľa spojené jasným a zrozumiteľným odmietaním trestnej zodpovednosti za predmetný skutok. Už z uvedených úkonov trestného konania je zrejmá schopnosť obžalovaného H. J. sa brániť vznesenému obvineniu, a takto uplatňovať svoje právo na obhajobu vrátene jeho spôsobilosti rozhodnúť, či využije aj právo zvoliť si obhajcu.

Ani z ďalšieho obsahu spisu nevyplynulo, že by obžalovaný uvádzal nejakú okolnosť, z ktorej by orgány činné v trestnom konaní či súd mohli nadobudnúť pochybnosť o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať, ani to, že by jeho vyjadrenia svedčili o určitej dezorientovanosti v danej problematike a v spôsobe vedenia vlastnej obhajoby.

Obžalovaný v odvolacom konaní predložil Psychologickú správu - nález Psychologického centra Stará Ľubovňa zo dňa 23.01.2019, z ktorej vyplynul psychologický záver, že osobnosť obžalovaného je jednoducho štruktúrovaná, submisívna, zvýšene sugestibilná a ľahko ovplyvniteľná, dôverčivá, bez postranných úmyslov, má znížené sociálne spôsobilosti v zmysle schopnosti rozhodovať, jednať, vystupovať, efektívne sa brániť, prežívanie je u neho úzkostné, zistená bola vnútorná neistota a nízke sebavedomie, zvýšené vnútorné pnutie a obavnosť v situáciách konfrontácie a záťaže, pričom intelektové schopnosti obžalovaného boli označené ako podpriemerné.

Ani z podanej správy teda nevyplynulo, že by obžalovaný nebol časom a miestom orientovaný, že by jeho vnímanie tvarov a priestoru bolo poškodené, že by jeho pozornosť bola dekoncentrovaná, že by aktuálny intelektový výkon obžalovaného bol v pásme poškodenia, že by mal výrazne nízke IQ, že by niektoré farby nerozlišoval či nezvládal ani jednoduché aritmetické úkony na konkrétnej úrovni, nevedel sa správne podpísať, nevedel prečítať ani jednoduché slová, prípadne iné jeho prejavy nezodpovedali veku dospelej osoby, že by pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav nebol schopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie a podobne. Nič nenasvedčuje tomu, že by obžalovaný v priebehu trestného konania trpel na nejakú duševnú poruchu či bol mentálne retardovaný, ktorá by mala vplyv na jeho schopnosti a podobne. Nebolo zistené ani to, že by bol obžalovaný mentálne retardovaný, teda že by trpel duševnou zaostalosťou, resp. poruchou, ktorá je charakterizovaná ako zastavenie alebo nedokončenie vývinu intelektu, teda poškodenie schopností patriacich k celkovej úrovni inteligencie, t.j. poznávacích, jazykových, pohybových a sociálnych schopností a už vôbec nebolo zistené, že by obžalovaný patril na dolnú hranicu stredného či nižšieho stupňa duševnej zaostalosti.

Za okolnosti, že predmetná trestná vec nevykazuje právnej zložitosti, nebol zistený dôvod pre to, aby doposiaľ zistené informácie a reakcie obžalovaného mali objektívne viesť orgány činné v trestnom konaní a súdy k pochybnostiam o schopnosti obžalovaného obhajovať sa a k skúmaniu potreby ustanoviť mu obhajcu v konaní podľa § 37 ods. 2 Tr. poriadku Obžalovaný si obhajcu zvolil až v odvolacom konaní, teda potom, čo bol vyhlásený predmetný odsudzujúci rozsudok a aj z jeho vystupovania pred odvolacím súdom nevyplynulo, že by si neuvedomoval doterajšie či súčasné konanie.

Pochybnosti o spôsobilosti obžalovaného samostatne sa obhajovať teda odvolací súd po preštudovaní spisového materiálu a z reakcií obžalovaného v konaní pred súdom nenadobudol a vyslovuje názor, že osobu s uvedenými charakteristikami a prejavmi treba považovať za schopnú samostatne sa brániť a adekvátne viesť obhajobu vo vlastnej veci, riadne zvládnuť predmetné trestné konanie a kvalifikovane si sám po úvahe zvoli obhajcu, ako sa to v prejednávanej veci stalo.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, ktoré skutočnosti vzal súd prvého stupňa do úvahy pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu. Plynie z neho, že prihliadal najmä na jednotlivé hľadiska ukladania trestov vyplývajúce z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Z predložených listín, najmä z odpisu registra trestov a predložených spisov vyplynul výrazný sklon obžalovaného k páchaniu trestnej činnosti, pričom napriek trestu uloženému trestným rozkazom Okresného súdu Kežmarok pod sp. zn. 0T/11/2013 zo dňa 21.02.2013, právoplatným dňa 21.02.2016, doručeným obžalovanému dňa 21.02.2013, ktorým súd obžalovaného H. J. uznal vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a iné, za ktoré mu bol uložený trest zákazu činnosti na 3 roky a trest odňatia slobody vo výmere 8 mesiacov so skúšobnou dobou na 18 mesiacov, ktorého výkon bol však nariadený dňa 23.04.2016 a z jeho výkonu bol podmienečne prepustený dňa 09.01.2018 so skúšobnou dobou na 3 roky a odsúdeniu rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 2T/35/2014 zo dňa 04.12.2014,

právoplatným 04.12.2014, keď bol odsúdený za prečin krádeže podľa § 212 Tr. zákona, spáchal už 29.05.2015 predmetný trestný čin a ani nie jeden rok na to dňa 24.02.2016 aj trestný čin, za ktorý bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T/61/2016 zo dňa 22.09.2016, právoplatným dňa 22.09.2016, ktorým bol uznal vinným z prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, z výkonu ktorého bol podmienečne prepustený dňa 09.01.2018 so skúšobnou dobou na 3 roky.

Správne okresný súd v rámci uloženia súhrnného trestu zrušil len výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 7T/61/2016 zo dňa 22.09.2016, ktorý sa týkal odsúdenia za skutok spáchaný dňa 24.02.2016. Tento skutok bol totiž v súbehu len so skutkom, ktorý obžalovaný spáchal v prejednávanej veci, teda medzi týmito skutkami nedošlo ani k doručeniu trestného rozkazu v nejakej inej trestnej veci ani k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku pre nejaký iný trestný čin.

Súd prvého stupňa, podľa názoru krajského súdu, odôvodnene a zákonne dospel k výroku o spôsobe výkonu uloženého úhrnného trestu odňatia slobody, a tak sa krajský súd nemal dôvod s ním nestotožniť.

Rovnako krajský súd nezistil dôvody pre zmenu výroku o náhrade škody a nakoľko ani v konaní, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo nezistil žiadne pochybenie pre ktoré by bolo namieste zasahovať do rozsudku súdu prvého stupňa, odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietol. jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.