Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-24-2018.pdf
PDF · 125.42 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/24/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcov: 1/ MUDr. G. T., bytom F. č. XXXX/ XX, XXX XX T., 2/ Y. T., bytom F. č. XXXX/XX, XXX XX T., právne zastúpených: JUDr. Vladimír Gembický, advokát, sídlo E. Belluša 6752/8, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky, sídlo Štefánikova tr. 69, 949 01 Nitra, za účasti: 1/ MVDr. G. H., 2/ MUDr. Y. H., obaja trvale bytom Ul. Q. č. X, XXX XX T., 3/ Slovenská pošta, a. s., Partizánska cesta č. 9, 975 99 Banská Bystrica, 4/ Mesto Šaľa, Nám. Sv. Trojice č. 7, 927 15 Šaľa, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-NR-OVBP2-2016/024947-003 zo dňa 21.06.2016, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
III. Ďalším účastníkom sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania 1. Mesto Šaľa, stavebný úrad (ďalej aj „stavebný úrad“) rozhodnutím prvého stupňa č. 03885/2015/ SU/00470 zo dňa 01.10.2015, vydaným podľa § 66 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a podľa § 10 Vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona (ďalej len „vyhláška č. 453/2000 Z. z.“), povolilo stavbu „Prístavby a zateplenie veterinárnej stanice súp. č. XXXX“ na pozemkoch register „C“ parc. č. 2056/16 a č. 2056/18 v katastrálnom území T., ktoré sú vo vlastníctve MVDr. G. H. a MUDr. Y. H. (ďalej len „stavebníci“), obaja trvale bytom Ul. Q. č. X, XXX XX T., s preložkou elektrickej prípojky na verejné priestranstvo, na pozemok parc. č. 2056/1 vo vlastníctve Mesta Šaľa, za účelom rozšírenia existujúcich priestorov a zateplenia celého objektu veterinárnej stanice. 2. Na odvolanie žalobcov v 1/ a 2/ rade proti prvostupňovému rozhodnutiu stavebného úradu žalovaný napadnutým rozhodnutím č. OU-NR-OVBP2-2016/024947-003 zo dňa 21.06.2016 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcov v 1/ a 2/ rade a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Mesta Šaľa (ďalej aj „stavebný úrad“) č. 03885/2015/SU/00470 zo dňa 01.10.2015.
II. Žaloba a jej dôvody
3. Žalobcovia v 1/ a 2/ rade v zákonom stanovenej lehote podali proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorou sa domáhali, aby správny súd rozhodnutie žalovaného č. OU-NR- OVBP2-2016/024947-003 zo dňa 21.06.2016 zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a žalobcom priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
4. S poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 46 a § 47 ods. 1 a 3 správneho poriadku žalobcovia napádali nedostatočné zistenie skutkového stavu stavebnými orgánmi oboch stupňov a nedostatočné zabezpečenie podkladov potrebných pre vydanie stavebného povolenia v danej veci. Dôvodili, že v preskúmavanom stavebnom konaní požadovali, aby Regionálny úrad verejného zdravotníctva dôsledne posúdil, či predmetná stavba ako celok spĺňa všetky požiadavky v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“, príp. „zákon č. 355/2007 Z. z.“) nie len pre nehnuteľnosť stavebníka, ale aj stavby vo vlastníctve žalobcov, a to s prihliadnutím na osobitý charakter využitia nehnuteľností ako humánne zdravotné stredisko vrátane psychiatrickej a psychologickej ambulancie. Zároveň žalobcovia uviedli, že v konaní nikdy nepožadovali, aby Regionálny úrad verejného zdravotníctva vypracoval „záväzné stanovisko“ k projektovej dokumentácii stavebníkov. Žalobcovia vyslovili nesúhlas s postupom žalovaného, ktorý akceptoval stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, že nie je oprávnený ani povinný vydávať k projektovým dokumentáciám záväzné stanoviská. Podľa názoru žalobcov mala byť požiadavka určenia výšky a intenzity hluku vplyvom plánovanej stavby postúpená na to kompetentnému orgánu, ktorý mohol poskytnúť relevantné informácie. V tejto súvislosti žalobcovia namietali, že stavebné orgány oboch stupňov nijako ďalej neskúmali možný vplyv plánovanej stavby na nehnuteľnosti žalobcov z pohľadu ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravia, pričom absenciu takéhoto vyjadrenia žalovaný vykladal de facto ako kladné hodnotenie v prospech stavebníkov a právo žalobcov a pacientov zdravotného strediska na ochranu zdravia ignoroval.
5. Žalobcovia vyjadrili nesúhlas s vyjadrením ÚVZ SR vo vzťahu k námietke žalobcom na zvýšenú hladinu hluku, v ktorom uviedol, že „..pôjde o hluk náhodného a nepravidelne sa vyskytujúceho charakteru, ktorého reprodukovateľnosť pri objektivizácii je veľmi obmedzená.“ Týmto vyjadrením bola podľa žalobcov čiastočne potvrdená ich námietka, že dôjde k zvýšeniu imisií hluku na pozemkoch žalobcov, len nevedel posúdiť ich intenzitu a kvalitu. Vyjadrili presvedčenie, že žalovaný mal dôsledne preskúmať intenzitu prípadných zvukových imisií na pozemky žalobcov aj s ohľadom na existenciu psychiatrickej a psychologickej ambulancie a veľmi špecifického typu pacientov týchto ambulancií a ich potrieb. Podľa žalobcov nie je podstatné, že môže ísť o náhodný alebo nepravidelne sa vyskytujúci hluk alebo súvislý, vytrvalý hluk, pretože podstatná je existencia zvýšeného hluku, čo žalobcovia považujú za zásah do svojich práv, ako aj do práv pacientov zdravotného strediska. Ďalej žalobcovia namietali, že počas preskúmavaného konania nebolo stavebným úradom požadované žiadne stanovisko z odboru humánnej medicíny, odboru psychiatrie s poukazom na skutočnosti namietané žalobcami, ale len posudky z oblasti veterinárnej starostlivosti. Možné vplyvy povolenej stavby na pacientov zdravotného strediska vo vlastníctve žalobcov neboli zo strany stavebného úradu vôbec skúmané, pričom vyhodnotil len stanovisko Regionálnej veterinárnej a potravinovej správy Šaľa v prospech stavebníkov, avšak návrh žalobcov na zabezpečenie obdobného posudku z odboru psychiatrie (prípadne psychológie) stavebný úrad ignoroval, ani sa k tomuto návrhu nevyjadril.
6. Ďalej žalobcovia napádali, že stavebný úrad nesprávne vyhodnotil námietku žalobcov ohľadom nedodržania odstupu povolenej stavby 2 metre od hranice pozemku žalobcov parc. č. 2056/17, kat. úz. T., v zmysle Vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška č. 532/2002 Z. z.“), pričom podľa názoru žalobcov neexistencia stavby na parc. č. 2056/17 je irelevantná. V tejto súvislosti žalobcovia namietali, že predmetná stavba je podľa projektovej dokumentácie realizovaná menej ako 2 metre od spoločnej hranice pozemku vo vlastníctve žalobcov, pričom priamo na tento pozemok sú smerované aj okná z plánovanej prístavby. Žalobcovia dodali, že stavebné úrady napriek výzvam žalobcov ignorovali a ignorujú skutočnosť, že stavebníci si bez platného povolenia bezprostredne na spoločnej hranici postavili približne 2,5 metra vysoký betónový múr.
7. V nadväznosti na uvedené žalobcovia namietali nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti tvrdenia, že navrhovanou prístavbou boli dodržané hygienické podmienky podľa § 6 ods. 1
vyhláška č. 532/2002, pretože žalobcom nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k uvedenému záveru, obzvlášť vo vzťahu k námietke vetrania veterinárnej ambulancie oknami smerom na pozemok žalobcov. Rovnako žalobcom nie je z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, z akých podkladov vychádzal žalovaný pri tvrdení, že navrhovanou prístavbou bola dodržaná požiadavka na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania pri realizácii prístavby vo vzdialenosti menšej ako 2 m od hranice spoločných pozemkov, keď sa žalovaný k uvedeným námietkam, ani k žiadnemu stanovisku alebo vyjadreniu k tejto otázke vôbec v napadnutom rozhodnutí nevyjadril.
III. Vyjadrenia žalovaného, žalobcu a ďalších účastníkov
8. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 9. V súvislosti s námietkou napádajúcou nedostatočné zabezpečenie vyjadrení dotknutých orgánov v danej veci žalovaný poukázal na kladné záväzné stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Nitre k návrhu na vydanie územného rozhodnutia, č. PPL/A/2013/02454 zo dňa 06.09.2013, v ktorom upozornil stavebníka na povinnosť vyžiadať si podľa § 13 ods. 4 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov posudok orgánu verejného zdravotníctva k návrhu na vydanie rozhodnutia na uvedenie priestorov do prevádzky. Toto stanovisko bolo podkladom na vydanie územného rozhodnutia Mesta Šaľa ako príslušným stavebným úradom, č. 05586/2014/SU/00794 zo dňa 14.10.2014, právoplatným dňa 05.11.2014. 10. K možnému vplyvu navrhovanej prístavby na prevádzku psychiatrickej ambulancie z hľadiska zvýšeného hluku žalovaný uviedol, že z hľadiska potrieb pacientov psychiatrickej ambulancie bude možné reálne posúdiť hlučnosť, keď bude stavba uskutočnená a užívaná, resp. pri posúdení návrhu na vydanie rozhodnutia o uvedení priestorov do prevádzky, resp. na základe posudkov a meraní až po uvedení priestorov veterinárnej stanice do prevádzky. Citujúc ustanovenie § 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. žalovaný uviedol, že konkrétne vzdialenosti v tomto ustanovení vyhlášky sú uvedené len na vzájomné odstupy rodinných domov. Podľa názoru žalovaného stavebný úrad môže v rozhodnutí zohľadniť len opodstatnené námietky, ktoré majú oporu v platných právnych predpisoch. 11. Ohľadom umiestnenia stavby žalovaný uviedol, že podľa § 6 ods. 2 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. je možné umiestniť stavbu na hranicu pozemku, ak jej umiestnením nebude obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel. V tejto súvislosti žalovaný dôvodil, že susedný pozemok parc. č. 2056/17 kat. úz. T. vo vlastníctve žalobcov je využívaný ako prístupový chodník, preto uskutočnením prístavby veterinárnej stanice v blízkosti tohto chodníka účel jeho využívania nebude trvalo obmedzený. Tento prístupový chodník pre psychiatrickú ambulanciu je oplotený pletivovým plotom. Prízemná stavba sa uskutočnila vo vzdialenosti 5,203 m od jestvujúceho dvojpodlažného objektu na pozemku parc. č. 2077/5, preto tienením nebude zasahovať do pohody užívania susedného objektu. Miestnosti prístavby (vyšetrovňa, sklad liekov a operačka) sú prístupné výhradne z pôvodného vstupu s využitím jestvujúcej čakárne vo vnútri veterinárnej stanice. Okno z priestoru vyšetrovne a operačky je smerované smerom na prístupový chodník a hlavne na verejné priestranstvo vedľa veterinárnej stanice, nie bezprostredne na susednú psychiatrickú ambulanciu. Odpad vznikajúci prevádzkou veterinárnej sanice a zneškodňuje firmami oprávnenými na túto činnosť. Voľný priestor na parc. č. 2056/18 medzi objektom psychiatrickej ambulancie a prístavby vyšetrovne (miestnosť č. 1.13) k veterinárnej stanici bude slúžiť ako dvor k udržiavaniu stavby a k návrhu na vydanie kolaudačného rozhodnutia bol stavebníkom predložený výkres skutočného vyhotovenia, kde bola zakreslená zmena - tento dvor je prístupný z miestnosti garáže, nie z miestnosti vyšetrovne. V súvislosti s námietkou v budúcnosti možného nadmerného obťažovania žalobcov v dôsledku využívania schválenej prístavby žalovaný dal do pozornosti do úvahy prichádzajúce možné riešenia využitím štátneho dohľadu alebo ochrany práv žalobcov uplatnením práv v občianskoprávnom konaní podľa § 127 Občianskeho zákonníka. 12. K námietke napádajúcej postavenie betónového múru na hranici susedného pozemku žalovaný uviedol, že táto stavba nebola predmetom stavebného konania, ale bola postavená na základe oznámenia stavebníkov podaného na stavebný úrad dňa 25.10.2013, ktorým ohlásili drobnú stavbu oplotenia vlastných pozemkov na parc. 2056/16 a č. 2056/18, z časti ako murované oplotenie a z časti z oceľového pletiva bez použitia susedných nehnuteľností, ktoré ohlásenie stavby stavebný úrad oznámením č. 05530/2013/SU/05027 zo dňa 11.11.2013 zobral na vedomie s tým, že nemá k ohlásenej stavbe námietky. Stavebníci uskutočnili oplotenie svojich pozemkov na základe tohto oznámenia stavebného úradu.
13. Stavebníci MVDr. G. H. a MUDr. Y. H. sa vo vyjadrení k podanej žalobe plne stotožnili s napadnutým rozhodnutím žalovaného a navrhli, aby správny súd žalobu zamietol. Konanie žalobcov považujú za pokračovanie v šikanóznom konaní voči ich osobám a voči príslušným úradom. Dali do pozornosti, že v preskúmavanom konaní boli vypracované opakovane súhlasné stanoviská dotknutých orgánov, pričom prístavbou veterinárnej stanice nemalo dôjsť k zmene poskytovaniu služieb, ale len o zlepšenie a skvalitnenie poskytovania takmer identických služieb. S poukazom na dlhodobé, bezmála 20 rokov trvajúce, problémy vznikajúce medzi nimi a žalobcami v súvislosti s užívaním susedných pozemkov, pri ktorom žalobcovia pribratým účastníkom znepríjemňujú život, označili žalobné námietky o možnom zvýšení hluku a zásahov do práv žalobcov za vyfabulované a ničím nepodložené tvrdenia v teoretickej rovine, bez uvedenia konkrétnych rozporov napadnutého rozhodnutia s ustanoveniami hmotného práva a bez predloženia dôkazov. Vo vzťahu k spornej stavbe stavebníci poukázali na fakt, že táto prístavba a zateplenie veterinárnej stanice je už zrealizovaná a nové priestory prístavby sú v prevádzke. Tvrdenie žalobcov, že prístavba je vzdialená menej ako 2 m od hranice pozemku, označili stavebníci za lož. Uviedli, že v tejto časti je medzi ich pozemkom a pozemkom žalobcov ešte pozemok mesta, takže ich argumenty o metroch a vetraní sú irelevantné a nepodložené. Taktiež nie je podľa tvrdenia stavebníkov pravdivé tvrdenie žalobcov o výške betónového plota 2,5 metra. V tejto súvislosti uviedli, že disponujú rozhodnutím o povolení realizácie drobnej stavby, t. j. betónového múru. 14. Žalobcovia replikou na podané vyjadrenia v lehote stanovenej správnym súdom nereagovali.
IV. Relevantná právna úprava
15. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
16. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
17. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
18. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
19. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.
20. Podľa § 59 ods. 1 správneho poriadku odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.
21. Podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku, ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.
22. Podľa § 37 ods. 1 stavebného zákona podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány obcí a zón. Ak pre územie nebol spracovaný územný plán obce alebo zóny, podkladom na vydanie územného rozhodnutia sú spracované územnoplánovacie podklady podľa § 3 a ostatné existujúce podklady podľa § 7a; inak stavebný úrad obstará v rozsahu nevyhnutnom na vydanie územného rozhodnutia iné podklady, najmä skutočnosti získané vlastným prieskumom alebo zistené pri miestnom zisťovaní.
23. Podľa § 37 ods. 2 stavebného zákona stavebný úrad v územnom konaní posúdi návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a potrieb požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov; preskúma návrh a jeho súlad s podkladmi podľa odseku 1 a predchádzajúcimi rozhodnutiami o
území, posúdi, či vyhovuje všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým požiadavkám na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické, protipožiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a pod., pokiaľ posúdenie nepatrí iným orgánom.
24. Podľa § 37 ods. 3 stavebného zákona stavebný úrad v územnom konaní zabezpečí stanoviská dotknutých orgánov a ich vzájomný súlad a posúdi vyjadrenie účastníkov a ich námietky. Stavebný úrad neprihliadne na námietky a pripomienky, ktoré sú v rozpore so schválenou územnoplánovacou dokumentáciou.
25. Podľa § 37 ods. 4 stavebného zákona, ak stavebný úrad po posúdení návrhu podľa odsekov 1 až 3 zistí, že návrh alebo predložená dokumentácia nie je v súlade s podkladmi podľa odseku 1, s predchádzajúcimi územnými rozhodnutiami, so všeobecnými technickými požiadavkami alebo s predpismi uvedenými v odseku 2, návrh zamietne.
26. Podľa § 140b ods. 1 stavebného zákona záväzné stanovisko je na účely konaní podľa tohto zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci.
27. Podľa § 140b ods. 2 stavebného zákona dotknutý orgán je oprávnený uplatňovať požiadavky v rozsahu svojej pôsobnosti ustanovenej osobitným predpisom. Vo svojom záväznom stanovisku je povinný vždy uviesť ustanovenie osobitného predpisu, na základe ktorého uplatňuje svoju pôsobnosť, a údaj, či týmto záväzným stanoviskom zároveň nahrádza stanovisko pre konanie nasledujúce podľa tohto zákona.
28. Podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona, ak odvolanie proti rozhodnutiu podľa tohto zákona smeruje proti obsahu záväzného stanoviska, odvolací orgán konanie preruší a vyžiada si stanovisko k obsahu odvolania od dotknutého orgánu príslušného na vydanie záväzného stanoviska. Odvolanie spolu so stanoviskom dotknutého orgánu k obsahu odvolania predloží stavebný úrad orgánu, ktorý je nadriadeným orgánom dotknutého orgánu a vyžiada si od neho potvrdenie alebo zmenu záväzného stanoviska. Počas prerušenia konania neplynú lehoty na rozhodnutie o odvolaní.
29. Podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Preto najmä nesmie ohroziť susedovu stavbu alebo pozemok úpravami pozemku alebo úpravami stavby na ňom zriadenej bez toho, že by urobil dostatočné opatrenie na upevnenie stavby alebo pozemku, nesmie nad mieru primeranú pomerom obťažovať susedov hlukom, prachom, popolčekom, dymom, plynmi, parami, pachmi, pevnými a tekutými odpadmi, svetlom, tienením a vibráciami, nesmie nechať chované zvieratá vnikať na susediaci pozemok a nešetrne, prípadne v nevhodnej ročnej dobe odstraňovať zo svojej pôdy korene stromu alebo odstraňovať vetvy stromu presahujúce na jeho pozemok.
30. Podľa § 4 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhláška“), pri umiestňovaní stavby a jej začleňovaní do územia sa musia rešpektovať obmedzenia vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov chrániacich verejné záujmy a predpokladaný rozvoj územia podľa územného plánu obce, prípadne územného plánu zóny.
31. Podľa § 4 ods. 2 vyhlášky umiestnením stavby a jej užívaním nesmie byť zaťažené okolie nad prípustnú mieru a ohrozovaná bezpečnosť a plynulosť prevádzky na priľahlých pozemných komunikáciách. Umiestnenie stavby musí zodpovedať urbanistickému a architektonickému charakteru prostredia a požiadavkám na zachovanie pohody bývania.
32. Podľa § 6 ods. 1 vyhlášky vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky urbanistické, architektonické, životného prostredia, hygienické, veterinárne, ochrany povrchových a podzemných vôd, ochrany pamiatok, požiarnej bezpečnosti, civilnej ochrany, požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Odstupy musia umožňovať údržbu stavieb a užívanie priestorov medzi stavbami na technické alebo iné vybavenie územia a činnosti, ktoré súvisia s funkčným využívaním územia.
33. Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky stavbu možno umiestniť na hranici pozemku, len ak jej umiestnením nebude trvalo obmedzené užívanie susedného pozemku na určený účel.
34. Podľa § 6 ods. 3 vyhlášky, ak rodinné domy vytvárajú medzi sebou voľný priestor, vzdialenosť medzi nimi nesmie byť menšia ako 7 m. Vzdialenosť rodinných domov od spoločných hraníc pozemkov nesmie byť menšia ako 2 m.
35. Podľa § 6 ods. 4 vyhlášky v stiesnených územných podmienkach možno vzdialenosť medzi rodinnými domami znížiť až na 4 m, ak v žiadnej z protiľahlých častí stien nie sú okná obytných miestností; v týchto prípadoch sa nevyžaduje dodržanie vzdialeností od spoločných hraníc pozemkov podľa odseku 3.
36. Podľa § 6 ods. 5 vyhlášky iné riešenia vzdialeností rodinných domov, ako sú ustanovené v odsekoch 3 a 4, možno určiť iba na podklade výpočtov a meraní preukazujúcich splnenie požiadaviek na vzájomné vzdialenosti podľa odseku 1 alebo podľa územného plánu zóny.
37. Podľa § 6 ods. 6 vyhlášky vzdialenosť priečelí budov, v ktorých sú okná obytných miestností, musí byť najmenej 3 m od okraja pozemnej komunikácie; táto požiadavka neplatí pre budovy umiestňované v stavebných medzerách radovej zástavby.
V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
38. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu správneho orgánu, preskúmal napadnuté rozhodnutia, ako i postup predchádzajúci ich vydaniu v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
39. Podstatnými žalobnými bodmi žalobcovia namietali nedostatočné a nedôsledné posúdenie vplyvu navrhovanej prístavby veterinárnej stanice Regionálnym úradom verejného zdravotníctva v zmysle zákona o ochrane verejného zdravia na nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov, predovšetkým s ohľadom na osobitý charakter ich využitia prevádzkovaním humánneho zdravotného strediska, vrátane psychiatrickej a psychologickej ambulancie a zároveň namietali umiestnenie plánovanej prístavby vo vzdialenosti menšej ako 2 metre od spoločnej hranice pozemku vo vlastníctve žalobcov.
40. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že na odvolanie žalobcov namietajúcich zvýšenú mieru nežiadúcich javov znečistením hlukom a zápachom vplyvom prevádzky navrhovanej prístavby, správny orgán postupom podľa § 140b ods. 6 stavebného zákona zabezpečil opätovné stanoviská Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Nitra a Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.
41. Regionálny úrad verejného zdravotníctva Nitra listom č. PPL/A/2015/3734 zo dňa 18.12.2016 potvrdil svoje pôvodné súhlasné stanovisko s odôvodnením, že umiestnenie predmetnej veterinárnej stanice, ako aj jej rozšírenie nie je v rozpore s požiadavkami zákona o ochrane verejného zdravia. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky listom č. OPL/639/2016 zo dňa 09.02.2016 oznámil, že vydané záväzné stanovisko Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Nitra nemalo byť vydané, nakoľko v zmysle ustanovenia § 13 ods. 3 zákona o ochrane verejného zdravia orgány verejného zdravotníctva nie sú oprávnené a ani povinné vydávať k projektovým dokumentáciám záväzné stanoviská. Rovnako na pôvodnom súhlasnom stanovisku k navrhovanej prístavbe veterinárnej stanice zotrvala aj Regionálna veterinárna a potravinová správa Šaľa, ktorej záväzné stanovisko bolo potvrdené
súhlasným stanoviskom Štátnej veterinárnej a potravinovej správy Slovenskej republiky č. 204/2016 zo dňa 20.01.2016 s poukazom, že námietky žalobcov nepatria do predmetu zákona o veterinárnej starostlivosti.
42. Pokiaľ ide o požiadavku žalobcov na posúdenie vplyvu zvýšeného hluku alebo zápachu využívaním budúcej prevádzky rozšírenej veterinárnej stanice na úroveň kvality prostredia, v ktorom žalobcovia poskytujú zdravotnú starostlivosť pacientom psychiatrickej a psychologickej ambulancie, správny súd konštatuje, že v rámci stavebného konania o povolení prístavby, s prihliadnutím na účel a predmet zákona č. 355/2007 Z. z., ako aj na kompetencie orgánov a úlohy orgánov verejného zdravotníctva podľa citovaného zákona (§ 1, § 3 až § 8 zákona o ochrane verejného zdravia), nie je požiadavka žalobcov oprávnená a príslušné orgány verejného zdravotníctva neboli povinné vypracovať stanovisko k budúcim vplyvom predpokladaného hluku na pracovisko humánnej medicíny prevádzkované v susedných nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcov.
43. Žalobcovia neidentifikovali zdroje hluku, ktoré by podľa účelu využívania prístavby veterinárnej stanice mali stavebníci prevádzkovať alebo ktoré by v prevádzke mali hluk produkovať, a z tohto dôvodu by im ako fyzickým osobám - podnikateľom mala pripadnúť povinnosť podľa § 27 zákona o ochrane verejného zdravia zabezpečiť prípustnú expozíciu obyvateľov a ich prostredia, aby neprekročila prípustné hodnoty pre deň, večer a noc ustanovené vykonávacím predpisom podľa § 62 písm. m) citovaného zákona. Z kontextu ustanovenia § 27 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia, v spojení s účelom a predmetom zákonnej úpravy posudzovania a kontroly hluku vo vonkajšom prostredí podľa zákona č. 2/2005 Z. z. o posudzovaní a kontrole hluku vo vonkajšom prostredí a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov, tieto povinnosti sa vzťahujú predovšetkým na prevádzkovateľov zdrojov hluku, infrazvuku a vibrácií vznikajúcich pri prevádzkovaní pozemných komunikácií, vodnej cesty, dráhy, letísk a podobne. Hluk vo vonkajšom prostredí je definovaný ako nežiaduci alebo škodlivý vonkajší zvuk vytvorený ľudskými činnosťami, najmä hluk z dopravy na pozemných komunikáciách, železničnej dopravy, leteckej dopravy a priemyselnej činnosti, pričom jeho škodlivosť spočíva v škodlivom účinku na ľudské zdravie (§ 3 písm. a/, b/ zákona č. 2/2005 Z. z.). Preto aj posudková činnosť príslušných orgánov verejného zdravotníctva podľa § 13 zákona o ochrane verejného zdravia je pri posudzovaní a kontrole expozície hluku zameraná na hľadisko jeho možného negatívneho vplyvu na verejné zdravie s ohľadom na vyššie uvedené typy prevádzok a ich vplyvu na široké okolie, a nie na predpokladané budúce narúšanie užívania susednej nehnuteľnosti z dôvodu dočasného výskytu zvierat na pozemku žiadateľov o vydanie stavebného povolenia.
44. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia považujú za dôvod zvýšenej hladiny hluku pri prevádzke veterinárnej stanice predpokladaný zvýšený výskyt zvierat, nie je možné prisvedčiť ich požiadavke na vypracovanie stanoviska regionálnym úradom verejného zdravotníctva o vplyve prevádzky stavebníkov na poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobcami a komfort ich pacientov. V štádiu povolenia prístavby veterinárnej stanice ide len o hypotetický predpoklad udalostí rušiacich výkon vlastníckeho práva žalobcov a užívanie susediacich nehnuteľností, ktorý nemusí v budúcnosti nastať v takom rozsahu a ani v intenzite, ako žalobcovia predpokladajú.
45. Námietky žalobcov smerujúce proti nadmernému hluku a zápachu svojou podstatou a charakterom spadajú do súboru pravidiel správania sa pri výkone vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, vyplývajúcich zo zákonnej úpravy obmedzení vlastníckeho práva alebo práv odvíjajúcich sa od vlastníctva podľa § 127 Občianskeho zákonníka (tzv. susedské práva), ktoré vlastníka nehnuteľností obmedzujú v tom, aby neprimerane nežiadúcim rušením a obťažovaním výkonom svojho vlastníckeho práva ohrozoval výkon vlastníckeho práva svojich susedov. V tomto ohľade správne orgány oboch stupňov správne, s poukazom na zákonnú úpravu susedských vzťahov podľa § 127 Občianskeho zákonníka, vyhodnotili, že pokiaľ žalobcami predpokladané budúce prekročenie imisií hluku, prachu a zápachu z dôvodu prevádzky veterinárnej stanice na základe meraní bude preukázané, budú sa môcť dožadovať nápravy využitím súdnej ochrany v sporovom konaní.
46. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že navrhovaná prístavba existujúcej veterinárnej stanice nie je v rozpore s územným plánom predmetnej obytnej zóny mesta, ani s jeho účelovým určením, pričom povolením predmetnej prístavby sa nezmení ani doterajší účel už využívanej existujúcej stavby
stavebníkov v susedstve žalobcov. Navyše, z projektovej dokumentácie vyplýva, že prístavba nie je nasmerovaná k obytným nehnuteľnostiam žalobcov.
47. Možno konštatovať, že stavebný úrad a žalovaný dostatočne zistili skutkový stav veci, zabezpečili všetky potrebné stanoviská dotknutých orgánov a pri ich vyhodnotení ako i pri hodnotení odvolacích námietok žalobcov správne a s prihliadnutím na dodržanie zásady proporcionality medzi oprávnenými záujmami stavebníkov a žalobcov ako vlastníkov susedných pozemkov vyhodnotili vplyv umiestňovanej stavby na účel užívania nehnuteľností v jeho vlastníctve ako aj na výhľadovo do budúcnosti žalobcami predpokladané vplyvy prevádzky veterinárnej stanice.
48. Pokiaľ ide o dodržanie vzdialenosti povoľovanej prístavby od hraníc pozemku vo vlastníctve žalobcov na parc. č. 2056/17 kat. úz. T., správny súd v schválenom projekte nevzhliadol porušenie práv a oprávnených záujmov žalobcov, nakoľko ide o úzky prístupový chodník o výmere 15 m2, ústiaci na parc. č. 2056/1, čo je verejné priestranstvo vo vlastníctve mesta, pričom už z charakteru a z veľkosti predmetnej parcely je zrejmé, že tento pozemok nie je určený, ani vhodný pre umiestnenie stavby. Preto možno konštatovať, že stavebné orgány oboch stupňov správne vyhodnotili umiestnenie povolenej prístavby od hranice uvedenej parcely, s prihliadnutím na kritérium podľa § 6 ods. 2 vyhlášky, zohľadniac, že nebude obmedzené užívanie susedného pozemku parc. č. 2056/17 kat. úz. na doterajší, ani budúci účel. Rovnako z projektu navrhovanej prístavby nevyplýva, že by okná a vetranie z plánovanej operačnej sály a z ďalších funkčných miestností boli smerované k oknám psychiatrickej a psychologickej ambulancie alebo k obytným miestnostiam žalobcov.
49. Vo vzťahu k námietke smerujúcej proti postaveniu oplotenia stavebníkmi na vlastných pozemkoch, parc. č. 2056/16 a č. 2056/18 správny súd uvádza, že ohlasovacie konanie o zriadení drobnej stavby nie je predmetom súdneho prieskumu zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného. Navyše, z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že predmetné oplotenie (murované a čiastočne zhotovené z oceľového pletiva), bolo realizované stavebníkmi bez použitia susedných nehnuteľností a s predchádzajúcim súhlasom príslušného stavebného úradu, resp. s jeho vedomím (oznámenie stavebného úradu č. 05530/2013/SU/05027 zo dňa 11.11.2013).
50. Správny súd s prihliadnutím na podstatné žalobné body po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov a postupu predchádzajúceho ich vydaniu nezistil porušenie zákonov, ani práv a právom chránených záujmov žalobcov, na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP).
51. Právo na plnú náhradu trov konania správny súd úspešnému žalovanému nepriznal, nakoľko si žiadne neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
52. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP)
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).