Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-23-2018.pdf
PDF · 147.7 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/23/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivice Čelkovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu: Top Pharmex Topoľčany, spol. s r.o., so sídlom Odbojárov 340/29, 955 01 Topoľčany, IČO: 31 420 761, právne zastúpeného S.. K. J., advokátom so sídlom T. XXXX/X, XXX XX T., proti žalovanému: Mesto Bánovce nad Bebravou, so sídlom Mestský úrad, Námestie Ľ. Štúra 1/1, 957 01 Bánovce nad Bebravou, IČO: 00 310 182, právne zastúpenému S.. W. D., advokátom so sídlom I. 1, XXX XX D., v spore o zaplatenie 220.345,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č. k. 3Cb/5/2016-124 zo dňa 23. januára 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 192.000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 25.02.2014 do zaplatenia zo sumy 192.000 Eur, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v späťvzatej časti z r u š u j e a konanie o zaplatenie 192.000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 25.02.2014 do zaplatenia z a s t a v u j e.
Vo zvyšnej časti vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Vo výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal zaplatenia sumy 220.345,80 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne z dlžnej sumy od 25.02.2014 do zaplatenia z titulu náhrady škody a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že neboli splnené zákonné predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody. Žalobca v žalobe uviedol, že uznesením Mestského zastupiteľstva žalovaného č. 11/2004 zo dňa 22.06.2004 mu bol schválený odpredaj pozemku v k.ú. D. R. D. v lokalite za jestvujúcou stavbou S. SD T. za účelom výstavby polyfunkčného objektu spoločnosti s.r.o. Top Pharmex Topoľčany, Ul. Odbojárov 340/29 za tam určených podmienok a preto on v dobrej viere, že žalovaný bude plniť povinnosti vyplývajúce z tohto uznesenia, vynaložil nemalé finančné náklady na prípravu výstavby polyfunkčného domu, nakoľko bol presvedčený, že mu bude odpredaný pozemok a že bude realizovať výstavbu polyfunkčného domu. Bolo vydaných viacero súhlasných stanovísk žalovaného, ktorý si musel byť vedomý, že on žalobca do uvedeného projektu investoval nemalé finančné prostriedky. Žalobca uzatvoril dňa 01.03.2009 so spoločnosťou X. s.r.o., X.: XX XXX XXX
Zmluvu o uzatvorení budúcej nájomnej zmluvy a Zmluvu o odstúpení prevádzky, na základe ktorej sa zaviazal odstúpiť uvedenej spoločnosti prevádzku lekárne, pričom mal obdržať jednorazové odstupné vo výške 192.000,00 Eur. Mestské zastupiteľstvo žalovaného však bez súhlasu a vedomia žalobcu prijalo dňa 25.02.2014 uznesenie č. 526/2014 k zrušeniu uznesení k výstavbe polyfunkčného objektu spoločnosti TOP PHARMEX, ktorým sa zrušilo uznesenie č. 11/2004, bod B/14 zo dňa 22.06.2004, č. 13/2004, bod B/10 zo dňa 26.10.2004, č. 21/2005, bod B/7 zo dňa 25.10.2005, č. 105/2011 zo dňa 06.09.2011, č. 106/2011 zo dňa 06.09.2011. V zmysle uvedeného uznesenia č. 526/2014 teda Mestské zastupiteľstvo žalovaného zrušilo všetky svoje dovtedajšie uznesenia týkajúce sa predaja pozemku a výstavby polyfunkčného domu žalobcu, čím žalobcovi vznikla škoda. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu škody a mimosúdne vyriešenie sporu, na čo žalovaný uviedol, že z jeho vlastných uznesení nevyplýva žiadna finančná povinnosť voči žalobcovi, a preto považuje výzvu za bezpredmetnú. Žalobca ďalej uviedol, že sú splnené všetky predpoklady na priznanie nároku na náhradu škody, a to 1. porušenie zákonnej a zmluvnej povinnosti/protiprávnosť konania, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením zmluvnej alebo zákonnej povinnosti. Žalobca tvrdil, že žalovaný porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ"), ako aj povinnosť podľa § 850 OZ, nakoľko žalovaný dal žalobcovi vyššie uvedenými uzneseniami o odpredaji pozemku verejný prísľub. Žalobca uviedol, že konaním žalovaného mu vznikla škoda, a to skutočná škoda titulom nákladov za služby spojené s prípravou projektu v sume 28.345,80 Eur, ktoré žalobca uhradil spoločnosti W., spol. s r.o., X.: XX XXX XXX, ako aj ušlý zisk v dôsledku nerealizovania Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy a Zmluvy o odstúpení prevádzky zo dňa 01.03.2009 a tým neobdržaním odplaty za odstúpenie prevádzky (priestorov budúcej lekárne) vo výške 192.000,00 Eur. Žalobca bol názoru, že k vzniku škody došlo v bezprostrednej príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaného, lebo ak by si žalovaný splnil svoju povinnosť odpredať pozemok žalobcovi, mohlo dôjsť k postaveniu polyfunkčného objektu žalobcom a žalobca si mohol splniť svoje povinnosti zo Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy a Zmluvy o odstúpení prevádzky, a tým by získal od spoločnosti X. s.r.o. jednorázové odstupné vo výške 192.000,00 Eur a rovnako by žalobca nevynaložil zbytočne náklady vo výške 28.345,80 Eur na prípravu stavby. Podľa žalobcu vznikla škoda výlučne v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného, bez pričinenia žalobcu alebo existencie akýchkoľvek iných okolností majúcich vplyv na jej vznik a výšku. Žalobca tiež poukazoval na to, že žalovaný sa nesprával férovo, keďže jednak bol vlastníkom pozemku, na ktorom sa mal polyfunkčný objekt stavať, a zároveň sa v stavebnom konaní vyjadroval ako dotknutý orgán a napokon bol aj orgánom, ktorý rozhodoval v konaniach podľa stavebného zákona a nakoniec pôvodné uznesenie Mestského zastupiteľstva zrušil, čím ukončil možnosť realizácie investičného zámeru. Neférovosť konania žalovaného spočívala aj v tom, že v auguste 2004 to isté Mestské zastupiteľstvo v Bánovciach nad Bebravou schválilo výstavbu v danej lokalite, na rovnakom parkovisku aj pre ďalších troch investorov, pričom táto následná výstavba by zásadným spôsobom menila možnosť pôvodného využitia danej lokality (úplné zabratie verejného parkoviska) a tým aj zásadne zmenila podmienky parkovania. Výsledok uvedeného involvovania ďalších troch investorov v danej lokalite viedol k nemožnosti zabezpečenia parkovacích miest pre projekt žalobcu ako aj pre projekty uvedených troch investorov a vytvoril požiadavku vybudovania okružnej križovatky v danej lokalite, ktorú žalovaný chcel preniesť, či už úplne alebo v podstatnej miere, na žalobcu a uvedených troch investorov. Takáto činnosť žalovaného však podstatným spôsobom zmenila pravidlá hry resp. podmienky právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, založeného pôvodným uznesením Mestského zastupiteľstva v Bánovciach nad Bebravou č. 11/2004 zo dňa 22.06.2004. Zo strany žalovaného vlastne ani nedošlo k určeniu lokality vybudovania nových parkovísk, ktoré mali byť vybudované žalobcom namiesto parkovísk zabratých, ako bolo pôvodne dohodnuté. Následne žalovaný pre účely územného konania nedal žalobcovi súhlas s použitím svojich pozemkov na účely realizácie projektu a na podklade absencie tohto súhlasu bolo územné konanie zastavené, čo malo za následok zrušenie uznesení Mestského zastupiteľstva žalovaného, a teda definitívne zmarenie podnikateľského zámeru žalobcu. So všetkými troma ďalšími investormi v danej lokalite sa žalovaný po zrušení obdobných uznesení MsZ v Bánovciach nad Bebravou týkajúcich sa súboru polyfunkčných objektov na Ul. H. vysporiadal, a to či už v roku 2009 so spoločnosťou I., s.r.o. a s X. alebo v roku 2013 so spoločnosťou W. a.s. Už v roku 2009 teda žalovaný rozhodol, že výstavba sa v danej lokalite realizovať nebude. Kým však s ostatnými investormi začal a aj úspešne ukončil rokovania o kompenzácii škôd, ktoré im v súvislosti s týmto rozhodnutím žalovaného ako vlastníka v danej
lokalite vznikli, ponechal žalobcu v stave, keď žalobca stále vyvíjal činnosť a náklady smerujúce k realizácii svojho investičného zámeru. Nakoniec však žalovaný ako vlastník dotknutého pozemku pre účely stavebného konania neposkytol žalobcovi súhlas s umiestnením stavby na uvedenom pozemku. Žalovaný označil žalobu za nedôvodnú, nakoľko neboli kumulatívne splnené podmienky na vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, keďže z jeho strany nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti ani k protiprávnemu konaniu. Pokiaľ bol žalobca názoru, že mu vznikla nejaká škoda, tak táto mohla v tomto prípade vyplývať len z jeho vlastného podnikateľského rizika, lebo mesto prostredníctvom mestského zastupiteľstva ako kolektívneho orgánu mesta je plne oprávnené podľa zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení prijímať, ako aj rušiť prijaté uznesenia. Žalovaný uviedol, že neporušil všeobecnú prevenčnú povinnosť podľa § 415 OZ a že uznesenie mestského zastupiteľstva nezakladá mestu takú povinnosť, ktorej porušenie by mohlo založiť zodpovednosť za vznik škody. Pri verejnom prísľube sa jedná o jednostranný právny úkon subjektu smerujúci k jednému alebo niekoľkým, z bližšie neobmedzeného počtu osôb, že za splnenie určitej podmienky verejne prisľúbi určité plnenie. Podľa žalovaného tento inštitút súkromného práva nie je možné aplikovať v tomto prípade, nakoľko uznesenie mestského zastupiteľstva nemá povahu verejného prísľubu ani po obsahovej stránke. Žalovaný poukázal na vecné a časové súvislosti, keď dňa 01.03.2004 bola podaná žiadosť spoločnosti žalobcu o prejednanie investovania v Meste Bánovce nad Bebravou (investícia v sume 10 až 12 miliónov Sk.), dňa 26.10.2004 bola žalovaným schválená predbežná štúdia zástavby polyfunkčných objektov, dňa 05.08.2005 bola podaná žiadosť žalobcu na vydanie územného rozhodnutia, dňa 27.07.2010 žalobca požiadal o vydanie územného rozhodnutia na stavbu, dňa 26.08.2010 Mesto Bánovce nad Bebravou vydalo rozhodnutie o prerušení tohto konania a vyzvalo na doplnenie žiadosti, dňa 06.12.2010 Mesto Bánovce nad Bebravou vydalo rozhodnutie o zastavení, nakoľko zo strany žalobcu neboli odstránené nedostatky a neprišlo k doplneniu žiadosti, dňa 14.02.2013 žalobca podal návrh na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby "polyfunkčný objekt", dňa 02.05.2013 Mesto Bánovce nad Bebravou opätovne vyzvalo na doplnenie podania predpísanými náležitosťami žalobcu, pričom dňa 16.07.2013 Mesto Bánovce nad Bebravou prijalo rozhodnutie o zastavení konania, nakoľko nedostatky neboli odstránené. V následnom odvolacom konaní Okresný úrad Trenčín - odbor výstavby a bytovej politiky rozhodol o zamietnutí odvolania žalobcu. Podľa názoru žalovaného nebola splnená podmienka kumulatívnej väzby, nakoľko neprišlo k protiprávnemu konaniu zo strany žalovaného, pretože ten postupoval v zmysle príslušných správnych noriem, zabezpečujúc ochranu svojich záujmov pri správe vlastného majetku. Súd prvej inštancie na základe dokazovania vykonaného oboznámením listinných dôkazov, vyjadrení strán sporu a výsluchom svedka X.. J. mal za preukázané, že uznesením Mestského zastupiteľstva žalovaného č. 11/2004 zo dňa 22.06.2004 bol schválený odpredaj pozemku v k.ú. D. nad D. v lokalite za jestvujúcou stavbou S. SD T. za účelom výstavby polyfunkčného objektu spoločnosti Top Pharmex Topoľčany, spol. s r.o. za podmienok:
- účel využitia: obchodné a kancelárske priestory,
- zabraté parkovacie miesta z verejného parkoviska budú nahradené novými, ktoré zrealizuje žiadateľ na vlastné náklady v lokalite, ktorú určí Mestský úrad po prerokovaní v komisii správy mestských komunikácií,
- odpredaj nehnuteľnosti až po vydaní kolaudačného rozhodnutia,
- termín začatia: ihneď po vydaní právoplatného stavebného povolenia a ďalšie podmienky. Následne žalobca viackrát požiadal žalovaného o začatie konaní, avšak mesto v súvislosti s dodržaním zákonných ustanovení žiadalo doplnenie žiadosti o predpísané náležitosti, ktoré však žalobca nezabezpečil, a preto vydal žalovaný rozhodnutie zastavení konania, ktoré potvrdil aj Okresný úrad Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky ako druhostupňový odvolací orgán, ktorý rozhodoval o odvolaní žalobcu, z čoho je zrejmý nesúlad konania žalobcu so stavebným zákonom. Následne Mestské zastupiteľstvo žalovaného zrušilo uznesenia č. 11/2004, bod B/14 zo dňa 22.06.2004, č. 13/2004, bod B/10 zo dňa 26.10.2004, č. 21/2005, bod B/7 zo dňa 25.10.2005, č. 105/2011 zo dňa 06.09.2011, č. 106/2011 zo dňa 06.09.2011 týkajúce sa výstavby polyfunkčného objektu spoločnosti Top Pharmex Topoľčany, spol. s r.o. Žalobca si uplatnil náhradu škody, a to skutočnú škodu titulom nákladov za služby spojené s prípravou projektu v sume 28.345,80 Eur, ktoré žalobca uhradil spoločnosti W., spol. s r.o., X.: XX XXX XXX na základe Zmluvy o dielo zo dňa 01.03.2009, ako aj ušlý zisk v dôsledku nerealizovania Zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy a Zmluvy o odstúpení prevádzky zo dňa 01.03.2009 a tým neobdržaním odplaty za odstúpenie prevádzky (priestorov budúcej lekárne) vo výške 192.000,00 Eur. Pri právnom posúdení veci súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 3 ods. 1, § 415, § 420 ods. 1 až 3, § 424,
§ 442 ods. 1 a § 850 Obč. zák. a po zhodnotení výsledkov dokazovania dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Poukázal na to, že predzmluvná zodpovednosť (culpa in contrahendo) je inštitút, ktorý je možné voľne chápať ako zodpovednosť za porušenie povinností v právnom vzťahu medzi potenciálnymi účastníkmi budúcej zmluvy v procese kontraktácie. Uviedol, že predzmluvnú zodpovednosť možno odvodzovať zo všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 OZ v spojení so všeobecnou úpravou náhrady škody podľa § 420 OZ, respektíve v spojení s § 424 OZ (úmyselné konanie proti dobrým mravom). Ustanovenie § 415 OZ zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť či už fyzických alebo právnických osôb počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo. Ak došlo k zásahu do chránených statkov uvedených v § 415 OZ, ktorým sa spôsobila určitá škoda na týchto statkoch, je potrebné zistiť, či ten, kto takto zasahoval, si počínal tak, aby nedochádzalo ku škodám, alebo či si takto nepočínal. Porušenie preventívnych povinností, ktorým vznikla škoda, môže byť dôvodom vzniku zodpovednosti za škodu (§ 420 OZ). V § 420 OZ je zakotvená všeobecná zodpovednosť fyzických a právnických osôb za škodu, ktorá prichádza do úvahy vždy vtedy, keď nejde o niektorý z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu upravený v inom ustanovení OZ alebo v inom zákone. Predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je: 1. protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody a 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou, pričom v niektorých prípadoch sa vyžaduje aj zavinenie. Všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420 OZ spočíva v zavinení škodcu, pričom zavinenie škodcu sa podľa zákona predpokladá (prezumpcia zavinenia). Občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových povinností (tzv. zmluvná alebo záväzková zodpovednosť), ako aj z porušenia iných povinností zákonom uložených (tzv. mimozáväzková zodpovednosť). Ustanovenie § 420 OZ o všeobecnej zodpovednosti za škodu je možné aplikovať v prípadoch záväzkovej, ako aj mimozáväzkovej zodpovednosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. Ďalšou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ je aj zavinené konanie škodcu, hoci zavinenie škodcu sa podľa odseku 3 predpokladá, avšak prezumpcia zavinenia je vyvrátiteľnou domnienkou a dôkazné bremeno v tomto prípade postihuje škodcu. V zmysle § 442 OZ sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, pričom skutočná škoda aj ušlý zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú niekto iný spôsobil poškodenému a následky tejto majetkovej ujmy možno spravidla odstrániť peňažným plnením. Skutočná škoda spočíva v zmenšení majetku poškodeného a v podstate ide o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody. Inak povedané v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade sa žalobca domáhal náhrady škody z titulu existencie predzmluvných vzťahov, pričom škodu mal žalovaný spôsobiť svojím protiprávnym konaním spočívajúcim v porušení všeobecnej prevenčnej povinnosti tým, že uznesením Mestského zastupiteľstva žalovaného č. 526/2014 zo dňa 25.02.2014 došlo k zrušeniu predchádzajúcich uznesení týkajúcich sa predaja pozemku a výstavby polyfunkčného domu žalobcu, pričom žalobcovi už vznikli s predmetným investičným zámerom nejaké náklady a zároveň mu tým mal byť spôsobený ušlý zisk. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie nemal preukázané, že sú tu dôvody, aby žalobe vyhovel, nakoľko nemal preukázané naplnenie všetkých podmienok, ktoré musia byť súčasne splnené na to, aby mohol konštatovať, že vznikla škoda (či už skutočná alebo ušlý zisk) v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Zdôraznil, že popri bežných náležitostiach preukázania škody v bežnom civilnom konaní, pri konaniach, v ktorých sa žalobca domáha náhrady škody z predzmluvných vzťahov musí preukázať ďalšie skutočnosti, ktoré sú nevyhnutné na to, aby mu mohla byť škoda z titulu existencie predzmluvných vzťahov uhradená. V danom prípade okrem bežných znakov nároku na náhrady škody to bola aj existencia dlhotrvajúcich rokovaní, nakoľko jednak z uznesení Mestského zastupiteľstva žalovaného, obsahu rokovaní, ako aj z výsluchu svedka, ktorý bol účastný rokovaní, resp. žalobcu priamo na týchto rokovaniach zastupoval, vyplynulo, že k takýmto rokovaniam počas dlhšej doby skutočne dochádzalo. Okrem toho musí byť jednoznačne preukázaná aj skutočnosť, že od týchto rokovaní sa zo strany druhej zmluvnej strany (žalovaného) odstúpilo bezdôvodne. Súd prvej inštancie skonštatoval, že toto preukázané nebolo, lebo skutočnosťou, pre ktorú zo strany žalovaného
došlo k ukončeniu rokovaní bolo rozhodnutie druhostupňového orgánu, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie žalovaného o zastavení konania o umiestnení stavby z dôvodu nedoplnenia podania o predpísané náležitosti, v zmysle ktorého už žalovaný následne nemal reálny právny dôvod vôbec zaoberať sa predmetným investičným plánom, nakoľko rozhodnutie z Okresného úradu Trenčín - odbor výstavby a bytovej politiky možnosť realizácie takéhoto investičného plánu zamedzilo. Vzhľadom na túto skutočnosť, ukončenie rokovania zo strany žalovaného so žalobcom nebolo bezdôvodným ukončením rokovaní, nakoľko žalobca konal v zmysle zákona. Uvedený predpoklad pre uplatňovanie nároku na náhradu škody z predzmluvných vzťahov teda nebol naplnený, súd prvej inštancie ďalej nemal dôvod reálne skúmať, či tu škoda vznikla a či je preukázaná. V súvislosti s uplatňovanou náhradou škody z ušlého zisku v sume 192.000,00 Eur z titulu nerealizovania zmluvy o uzavretí budúcej nájomnej zmluvy a o odstúpení prevádzky, prvoinštančný súd skonštatoval, že túto uplatňovanú škodu nemožno považovať ako reálne preukázaný nárok na náhradu vzniknutej škody, nakoľko tak, ako to bolo aj zo strany žalovaného na to poukázané v priebehu konania, táto škoda nielenže nevznikla, ale nemožno ju uplatňovať ani ako ušlý zisk, nakoľko predmet nájmu ešte neexistoval, ani nebolo udelené povolenie na to, aby vôbec vznikol, pričom neboli vynaložené žiadne náklady z pohľadu stavebných prác na to, aby bol vybudovaný. V tejto časti teda nebol nárok na náhradu škody preukázaný. Taktiež nebol preukázaný ani nárok na náhradu škodu pozostávajúcej zo skutočných nákladov spojených s predmetným investičným zámerom na základe faktúry vystavenej spoločnosťou W., spol. s r.o. v sume 28.345,80 Eur z titulu Zmluvy o dielo zo dňa 01.03.2009. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ bolo zrejmé, že pôvodný investičný zámer nemôže byť realizovaný (ešte v roku 2007, keď bolo zrejmé zo stanoviska dopravného inšpektorátu Trenčín, že v lokalite bude potrebné vybudovať okružnú križovatku, čím sa zúži rozsah voľných parkovacích miest, ktorý spôsobí, že stavebný zámer tak, ako bol pôvodne navrhovaný nebude realizovateľný a jediná možnosť realizácie projektu v súlade s technickými normami stanovujúcimi primeraný počet parkovacích miest by bola za využitia parkovacích miest, s ktorými disponoval žalovaný, s čím však tento nesúhlasil), bolo potom nepochopiteľné a v rozpore s § 415 OZ o predchádzaní škodám z pohľadu podnikateľského rizika, prečo si žalobca uplatňuje náklady vzniknuté od roku 2009 s realizáciou prác, resp. projektov, o ktorých už vedel, že nebudú môcť byť úspešne realizované. Už z výsluchu samotného svedka vyplynulo (moment kedy tento svedok začal realizovať projektové práce bol až rok 2009), že projekt ním predkladaný nespĺňal všetky predpoklady kladené na takýto projekt zo strany technických noriem. Za takýchto okolností bolo zjavné, že žalobca nemohol reálne pri nesúhlase druhej strany predpokladať, že takýto projekt úspešne prejde nielen rokovacou časťou medzi subjektmi (ako mestom a investorom), ale aj v rámci stavebného konania. Pokiaľ žalobca vynakladal náklady, ktoré si v súčasnosti uplatňuje ako nárok na náhradu skutočnej škody v sume 28.345,80 Eur z titulu faktúry za služby spojené s prípravou projektu na základe Zmluvy o dielo zo dňa 01.03.2009, hoci vedel, že jeho investičný zámer nebude možné realizovať tak, ako to navrhoval, a teda mohol a mal predpokladať, že jeho investičný zámer bude neúspešný, súd prvej inštancie skonštatoval, že tieto náklady žalobca vynakladal dobrovoľne, v rámci svojho podnikateľského rizika a v rozpore so zásadou predchádzať škodám, a preto si tieto náklady nemôže uplatňovať ako nárok na náhradu škody od žalovaného. Nakoľko neboli preukázané všetky predpoklady na priznanie nároku na náhradu škody z predzmluvných vzťahov, nebol preukázaný nárok na náhradu škody, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 CSP a platným úspechom žalovaného v predmetnom spore.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca vyjadril presvedčenie, že chronológiou vzťahu so žalovaným od roku 2004 až do roku 2014 veľmi zreteľne preukázal, v čom žalovaný nekonal v súlade so všeobecnou prevenčnou povinnosťou a aké konanie žalovaného v uvedenom vzťahu mu spôsobilo škodu. Za zásadné pochybenie prvoinštančného súdu považoval žalobca to, ako sa súd vyporiadal s dôvodmi zrušenia pôvodných uznesení Mestského zastupiteľstva žalovaného o investičnej výstavbe žalobcu, keď sa obmedzil na konštatovanie, že došlo k právoplatnému zastaveniu konania o umiestnení stavby z dôvodu nedoplnenia náležitostí podania zo strany žalobcu. Súd prvej inštancie však opomenul skutočnosť, že žalobca tieto doklady nemohol doložiť, lebo mu ich mal poskytnúť pre účely územného konania sám žalovaný, a to súhlas vlastníka pozemku s umiestením stavby a tiež mu mal určiť lokalitu pre náhradné parkovacie miesta, na základe čoho by sám žalovaný vydal pre účely územného konania vyjadrenie na úseku dopravy. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný preukázateľne úmyselne zmaril
investičný zámer žalobcu. Žalobca zdôraznil, že nikdy nekonal v rozpore so zákonom, od roku 2004, keď bol schválený pre neho odpredaj pozemku za dohodnutých podmienok na dohodnutý účel a bolo schválené aj umiestnenie stavby, konal v dobrej viere, že žalovaný bude plniť povinnosti vyplývajúce z jeho vlastných uznesení. V danom prípade bol súhlas žalovaného ako vlastníka pozemku zásadným a kľúčovým úkonom a keďže žalovaný tento súhlas nedal, bolo logické, že konanie o umiestnení stavby bude zastavené. Žalobca opätovne poukázal na skutočnosť, že v čase schvaľovanie uznesenia Mestského zastupiteľstva č. 11/2004 pre jeho investičný zámer sa v danej lokalite neuvažovalo so žiadnou inou zástavbou, a teda nebola potreba vybudovania okružnej križovatky a už vôbec nie na náklady investora a nebola ani potreba zabezpečovania veľkého počtu náhradných parkovacích miest. Žalovaný ako vlastník pozemku však zmenil dohodnuté pravidlá hry a základné podmienky, na ktorých sa strany dohodli a ktoré boli zakotvené v uznesení Mestského zastupiteľstva č. 11/2004 zo dňa 22.06.2004, keď involvoval do danej lokality ďalších troch investorov, čo viedlo k zásadným zmenám najmä dopravnej situácie a podmienok parkovania. V tom čase však žalovaný bol v predzmluvnom vzťahu so žalobcom a zmeny jeho názoru, na ktoré síce mal právo, mali podstatný vplyv na projekt žalobcu. Žalovaný si musel byť vedomý toho, že ak zruší vlastné uznesenia týkajúce sa schválenej investičnej výstavby bude musieť nahradiť škodu spôsobenú vynaložením nákladov na prípravu projektov. Takto došlo v roku 2009 k zrušeniu uznesení Mestského zastupiteľstva týkajúcich sa súboru polyfunkčných objektov dvoch z troch investorov, a to spoločnosti I..K., s.r.o. a X.. S. D., ktorým žalovaný schválil poskytnutie úhrady preukázaných nevyhnutných opravných nákladov, a to spoločnosti I..K., s.r.o. vo výške 15.800,33 Eur a X.. S. D. vo výške 5.544,38 Eur. Po ukončení vzťahu s ním, žalobcom však žalovaný neprejavil žiaden záujem o vyporiadanie, ale využil skutočnosť, že on sám je vo veci umiestnenia stavby zároveň aj stavebným orgánom aj vlastníkom, ktorý môže nevydaním súhlasu s výstavbou investičný zámer žalobcu zmariť. Ak by žalovaný určil lokalitu, v ktorej majú byť vybudované nové parkovacie miesta ako náhrada za zabraté parkovacie miesta z verejného parkoviska, ak by poskytol pre účely stavebného konania svoj súhlas s umiestnením stavby, potom by sám žalovaný ako prvostupňový orgán stavebného konania nemal dôvod na zastavenie konania o umiestnení jeho stavby. Žalobca tiež poukázal na to, že zo žiadneho právneho predpisu ani obvyklej praxe nevyplýva povinnosť kupujúceho, ktorý riadne zaplatí dohodnutú kúpnu cenu, aby bol dodatočne, v rozpore s pôvodne dohodnutými podmienkami, zaviazaný na vlastné náklady vybudovať akékoľvek dopravnú stavbu, v danom prípade okružnú križovatku, náklady na vybudovanej ktorej boli obrovské, nepomerne vyššie ako plánovaná investícia. Žalobca poukázal na to, že od roku 2009 bola do prípravy jeho projektu pribratá spoločnosť W. spol. s r.o. a až do roku 2014, kedy došlo k zrušeniu uznesení Mestského zastupiteľstva týkajúcich sa jeho investičného zámeru, uskutočnilo sa množstvo rokovaní a bolo vykonané množstvo práce na projekte žalobcu, o čom svedčí napríklad uznesenie Mestského zastupiteľstva č. 105 z roku 2011 vo veci umiestnenia stavby žalobcu, čo je dôkazom skutočnosti, že žalovaný aj v roku 2011 komunikoval s ním, žalobcom v tejto veci a teda on nemal dôvod domnievať sa, že projekt bude zmarený. Žalovaný napokon odškodnil aj posledného tretieho investora v roku 2013 a to so spoločnosť W., a.s. vo výške 29.341,42 Eur a len s ním, so žalobcom, sa nijako nevyporiadal, ponechal ho v stave, keď stále vyvíjal činnosť a vynakladal náklady smerujúce k realizácii svojho investičného zámeru. Žalobca uviedol, že on v roku 2009 nemal o ukončení vzťahu žalovaného s dvoma investormi vedomosť a nevedel o ich vzájomnom vyporiadaní. Žalobca tiež uviedol, že vo vykonanom dokazovaní nemá oporu ani záver prvoinštančného súdu, podľa ktorého už z výsluchu samotného svedka vyplynulo, že projekt ním predkladaný nespĺňal všetky predpoklady kladené na takýto projekt zo strany technických noriem. Žalobca zdôraznil, že v čase, keď svedok začal na projekte participovať, teda v roku 2009, technické normy vyžadovali zabezpečenie parkovacích miest v určitom počte. Tým, že oproti pôvodnému projektu žalobcu z roku 2004 bol do danej lokality involvovaný ďalší investor, na účely plánovanej výstavby sa mala zabrať väčšia časť pôvodného parkoviska, a teda pôvodný potrebný počet náhradných parkovacích miest sa rapídne zväčšil. Žalobca však poukázal na to, že od roku 2004 sa uvažovalo o tom, že náhradné parkovacie miesta nebude zabezpečovať on sám, ale zabraté parkovacie miesta z verejného parkoviska mali byť nahradené novými, ktoré mal zrealizovať na vlastné náklady v lokalite, ktorú určí žalovaný. Toto žalobca aj chcel, avšak žalovaný mu takú lokalitu neurčil. Žalobca uviedol, že nakoľko od roku 2013, kedy došlo k zrušeniu uznesenia mestského zastupiteľstva o investičnej výstavbe aj vo vzťahu k tretiemu investorovi - W., a.s., žalovaný už nebol viazaný žiadnym vzťahom s ostatnými investormi a teda teoreticky bol zámer jeho, žalobcu v danej lokalite realizovateľný bez okružnej križovatky a aj bez potreby vytvárania nových náhradných parkovacích miest v inej lokalite. Žalovaný sa však rozhodol, že danú lokalitu využije inak a urobil tak bez toho, aby mu nahradil škody, ktoré mu svojim konaním spôsobil. Rozpor konania žalovaného s dobrými mravmi spočíval v tom, že žalovaný mu najskôr uznesením Mestského zastupiteľstva schválil odpredaj pozemkov za určených podmienok, potom zmenil názor na využitie danej lokality, nechal
žalobcu mnohokrát prepracovať projekt, až napokon ako orgán verejnej správy rozhodol o zastavení konania pre nedoplnenie podania o dokument, ktorý mal vydať on sám. Žalobca uviedol, že je síce pravdou, že náklady na svoj projekt vynakladal dobrovoľne a pri zvážení podnikateľského rizika, avšak v žiadnom prípade nie v rozpore so zásadou predchádzania škodám, ako to uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku. Zdôraznil, že náklady vynakladal preto, lebo žalovaný stále kládol nové podmienky, ktoré znamenali prepracovanie projektovej dokumentácie, aj keď sa javí ako zrejmé, že už od roku 2009 mal žalovaný s danou lokalitou iné plány. Ak by žalovaný konal štandardne a transparentne, on žalobca mohol svoj investičný zámer zrealizovať, nevznikla by mu škoda, ktorá je predmetom sporu. Žalovaný tak však nekonal, a teda porušenie jeho všeobecnej prevenčnej povinnosti nespôsobiť škodu je v zjavnej príčinnej súvislosti so vzniknutou škodou, lebo porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti mu žalovaný zmaril možnosť realizácie jeho investičného zámeru a spôsobil mu škodu. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že odvolanie žalobcu je nedôvodné. Súd prvej inštancie skutkový stav zistil dostatočne a vec správne právne posúdil. Navrhol preto napadnutý rozsudok potvrdiť.
4. Skôr, než odvolací súd rozhodol o odvolaní žalobcu, písomným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 27.02.2019 vzal žalobca čiastočne žalobu späť, a to v časti o zaplatenie 192.000 Eur s 8,05 % úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 25.02.2014 do zaplatenia. Uviedol, že upúšťa od vymáhania ušlého zisku vo výške 192.000 Eur s príslušným úrokom z omeškania a naďalej trvá na zaplatení 28.345,80 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % z uvedenej sumy od 25.02.2014 do zaplatenia.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 06.03.2019 vyjadril súhlas s čiastočným späťvzatím žaloby.
6. Podľa § 370 ods. 1, 2, 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane.
7. Pretože k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, než rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, a žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil, odvolací súd postupom podľa § 370 ods. 1, 2, 3 rozhodol tak, že pripustil späťvzatie žaloby v časti o zaplatenie 192.000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 25.02.2014 do zaplatenia zo sumy 192.000 Eur, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v späťvzatej časti zrušil a konanie o zaplatenie 192.000 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od 25.02.2014 do zaplatenia zastavil.
8. Po rozhodnutí odvolacieho súdu o čiastočnom zatavení konania zostalo predmetom odvolacieho konania preskúmanie vecnej správnosti zamietajúceho rozhodnutia prvoinštančného súdu o nároku žalobcu na zaplatenie 28.345,80 Eur s príslušenstvom a rozhodnutie o náhrade trov konania.
9. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 380 CSP v rozsahu podaného odvolania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a že rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti vo výroku I. a vo výroku II. je potrebné potvrdiť ako vecne správny. O odvolaní žalobcu rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.
10. Z úradnej povinnosti vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 CSP, odvolací súd skúmal, či konanie pred súdom prvej inštancie nebolo zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci odvolací súd nezistil procesné vady zakladajúce dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) CSP.
11. Preskúmaním napadnutého rozsudku vo zvyšnej časti zamietajúceho výroku I. a konania mu predchádzajúceho odvolací súd dospel k názoru, že súd prvej inštancie zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver o tom, že žalobca nepreukázal splnenie všetkých predpokladov pre priznanie nároku na náhradu škody tak, ako to predpokladá právna úprava obsiahnutá v ust. § 420 Obč. zák.
12. Súd prvej inštancie založil dôvody svojho rozhodnutia, ktorým zamietol žalobu aj v časti nároku na náhradu škody vo výške 28.345,80 Eur s príslušným úrokom z omeškania predstavujúcu výšku skutočne vynaložených nákladov za služby spojené s prípravou projektu realizovaných spoločnosťou W. na základe zmluvy o dielo zo dňa 01.03.2009 na konštatovaní, že žalobca tieto náklady vynaložil dobrovoľne, v rámci svojho podnikateľského rizika a v rozpore so zásadou o predchádzaní škodám, a preto ich nemôže uplatňovať titulom náhrady škody. Poukázal na to, že pokiaľ bolo už v roku 2007 zrejmé, že pôvodný investičný zámer nemôže byť realizovaný, lebo príslušný dopravný inšpektorát podmieňoval jeho realizáciu vybudovaním okružnej križovatky, čo by malo za následok nerealizovateľnosť pôvodného stavebného zámeru navrhovaného žalovaným v dôsledku nedodržania primeraného počtu parkovacích miest stanoveného technickými normami, konanie žalovaného, ktorý v roku 2009 vynakladal peňažné prostriedky na projekty, o ktorých už v tom čase vedel, že nebudú môcť byť úspešne realizované, bolo v rozpore s § 415 Obč. zák. o predchádzaní škodám. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením napadnutého rozsudku plne stotožnil.
13. Zo skutkových zistení na základe vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalobca svoj nárok na náhradu nákladov, ktoré vynaložil preukázateľne dňa 20.01.2016 vo výške 28.345,80 Eur úhradou faktúry č. 1216002 zo dňa 08.01.2016 splatnej dňa 07.02.2016 vystavenej spoločnosťou W. s.r.o. za služby spojené s prípravou projektu polyfunkčného objektu založil na tom, že dňa 22.06.2004 mu mestské zastupiteľstvo žalovaného schválilo odpredaj pozemku za účelom výstavby polyfunkčného objektu za presne určených podmienok. Keďže žalovaný napokon na základe uznesenia mestského zastupiteľstva zo dňa 25.02.2014 zrušil všetky uznesenia k výstavbe polyfunkčného objektu žalobcu, a to bez dôvodov na strane žalobcu, je povinný mu nahradiť náklady vynaložené v súvislosti s prípravou projektovej dokumentácie, ktoré on zaplatil spoločnosti W. s.r.o.
14. Za zásadné odvolacie námietky považoval odvolací súd tvrdenie žalobcu, že žalovaný konal netransparentným spôsobom a menil tzv. pravidlá hry, keďže od roku 2004 postupne do určenej lokality involvoval aj ďalších investorov a následne začal podmieňovať výstavbu v danej lokalite vybudovaním okružnej križovatky za účelom riešenia dopravnej situácie, pričom toto konanie žalovaného, ktorý ako vlastník pozemku mu neurčil náhradný pozemok na vybudovanie parkovacích miest a nedal mu súhlas s umiestnením stavby, a následne v pozícii správneho orgánu - ako stavebný úrad, zastavil územné konanie, je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Ďalšou odvolacou námietkou bola argumentácia žalobcu o nerovnakom prístupe žalobcu k jednotlivým záujemcom o výstavbu polyfunkčných objektov, pretože ostatní záujemcovia boli odškodnení, posledný z nich, spoločnosť W., a.s. bola odškodnená v roku 2013 vo výške 29.341,42 Eur.
15. K námietke žalobcu o netransparentnosti konania žalovaného odporujúceho dobrým mravom, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu škody, odvolací súd odkazuje na závery formulované v odsekoch 25. a 26. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil, prečo v danom prípade neboli naplnené predpoklady pre uplatnenie nároku na náhradu škody z porušenia predzmluvnej povinnosti s poukazom na ust. § 415, § 420 a § 424 Obč. zák. Medzi stranami nebola sporná skutočnosť, že predzmluvný vzťah bol vytvorený uznesením Mestského zastupiteľstva žalovaného č. 11/2004 zo dňa 22.06.2004 a k ukončeniu možnej realizácie zámerov žalobcu vedúcej k výstavbe polyfunkčného objektu na pozemkoch, ktoré mal za splnenia určených podmienok žalovaný predať žalobcovi, došlo dňa 25.02.2014 na základe uznesenia Mestského zastupiteľstva žalovaného č. 526/2014, avšak, ako správne dôvodil súd prvej inštancie, k ukončeniu rokovaní vedúcich k možnej realizácii investičných zámerov žalobcu nedošlo zo strany žalovaného bezdôvodne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na právne postavenie žalovaného, ktorého základné úlohy, orgány a ich kompetencie a právomoci upravuje zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. V zmysle citovaného zákona základnou úlohou obce pri výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj jej územia a o potreby jej obyvateľov (§ 2, veta prvá). Obec samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky záležitosti, ktoré ako
jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba (§ 4 ods. 1). Okrem toho, v zmysle § 5 ods. 1 citovaného zákona obec plní aj zákonom prenesené niektoré úlohy štátnej správy. S poukazom na právne postavenie žalovaného ako obce pri výkone samosprávy a štátnej správy bol postup žalovaného pri rokovaniach o investičných zámeroch na jeho území plne legitímny, tak, ako to správne konštatoval aj prvoinštančný súd. O požiadavke dopravného inšpektorátu o potrebe riešenia dopravy v lokalite, kde malo byť vybudovaných niekoľko polyfunkčných objektov, vedeli všetky zainteresované strany (vrátane žalovaného) už v roku 2007. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že žalovaný postupne od roku 2004 menil tzv. pravidlá hry, až napokon v roku 2014 celkom ustúpil od zámeru predať mu pozemky za účelom výstavby polyfunkčného objektu, odvolací súd zdôrazňuje, že z obsahu uznesení Mestského zastupiteľstva žalovaného od roku 2005 nepochybne vyplývala snaha žalovaného o zosúladenie možných zámerov investorov s riešením dopravy a parkovania na území mesta. Takýto postup žalovaného bol plne súladný so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Žalobca v súvislosti s požiadavkami žalovaného a dopravného inšpektorátu na riešenie dopravnej situácie v danej lokalite v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil žiadne skutkové okolnosti a nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že sa oprávnene mohol domnievať, že podmienky, za ktorých mu Mestské zastupiteľstvo žalovaného v roku 2004 odsúhlasilo predaj pozemkov, zostali nezmenené po roku 2007 až do roku 2014, aj keď k zrušeniu samotného uznesenia Mestského zastupiteľstva č. 11/2004 a ďalších s ním súvisiacich uznesení došlo až v roku 2014. Naopak, z listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, a to z obsahu jednotlivých uznesení Mestského zastupiteľstva žalovaného je zrejmé, že žalobca mal vedomosť o podmienení zámeru žalovaného umožniť investorom výstavbu polyfunkčných objektov len s vyriešením dopravnej situácie v danej lokalite, a to vybudovaním okružnej križovatky. Súd prvej inštancie preto správne poukázal na časové a vecné súvislosti (keď požiadavka dopravného inšpektorátu bola zainteresovaným stranám, teda aj žalobcovi, známa už v roku 2007 a žalovaný v roku 2009 uzatvoril zmluvu o dielo na zhotovenie projektov), ktoré z hľadiska princípu o predchádzaní škodám v zmysle § 415 Obč. zák. boli podstatnými pre jeho záver o tom, že ak žalobca v roku 2009 začal realizovať projektové práce, hoci vedel, že jeho investičný zámer nebude úspešný v rámci územného, resp. stavebného konania, takéto prostriedky vynaložil dobrovoľne, v rámci svojho podnikateľského rizika a v rozpore so zásadou predchádzať škodám. Odvolací súd len pre úplnosť podotýka, že hoci žalobca reálne vynaložil sumu 28.345,80 Eur titulom úhrady faktúry za prípravu projektov vystavenej spoločnosťou W. s.r.o. až dňa 20.01.2016, úrok z omeškania požadoval už od 25.02.2014. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu veci tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, nevzhliadol v postupe a konaní žalovaného rozpor s dobrými mravmi. Riešenie infraštruktúry mesta v súlade s potrebami a záujmami jeho obyvateľov a v tej súvislosti riešenie dopravy a parkovania pri rozširovaní výstavby bolo v plnej kompetencii žalovaného, nešlo teda o zmenu pravidiel hry, ako to tvrdil žalobca, ale o zosúladenie požiadaviek štátnych orgánov a záujmov žalovaného na zabezpečenie fungujúceho systému v oblasti dopravy na území mesta. Žalobca po roku 2007 musel predpokladať, že požiadavka dopravného inšpektorátu bude znamenať aj zmenu podmienok, za ktorých bude možné realizovať výstavbu polyfunkčného objektu. Za takej situácie žalobca nemohol dôvodne očakávať, že k realizácii jeho zámeru dôjde bezvýhradne za podmienok uvedených v uznesení Mestského zastupiteľstva č. 11/2004 zo dňa 22.06.2004.
16. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu týkajúcu sa nerovnakého prístupu žalovaného k nemu a k ostatným záujemcom o výstavbu polyfunkčných objektov. Z obsahu listinných dôkazov predložených samotným žalobcom totiž vyplýva, že po tom, čo uznesením Mestského zastupiteľstva žalovaného č. 16/2009 zo dňa 12.03.2009 bola zrušená realizácia výstavby súboru polyfunkčných objektov, žalovaný uhradil týmto subjektom nevyhnutné oprávnené náklady, avšak len tie, ktoré boli vynaložené do konca roku 2008 (ešte v mene Sk) a to nielen spoločnosti I..K. s.r.o. (476.000,60 Sk, čo v platnej mene predstavovalo 15.800,33 Eur) a X.. S. D. (167.030 Sk, čo v platnej mene predstavovalo 5.544,38 Eur), ale aj spoločnosti W., a.s., ktorej náklady boli rovnako uplatnené ešte v Sk a v platnej mene predstavovali 29.341,42 Eur. Výška týchto uznaných oprávnených nákladov vzniknutých do dňa 12.03.2009, kedy došlo k zrušeniu zámeru výstavby polyfunkčných objektov, vyplýva z uznesení Mestského zastupiteľstva žalovaného z roku 2009 (č. 19) a z roku 2013 (č. 344), ako aj zo zmluvy M11/11-15/2013 o poskytnutí úhrady preukázaných nákladov uzatvorenej medzi žalovaným a W., a.s. Zo žiadneho z dôkazov predložených stranami sporu nevyplýva, že by žalovaný uhradil niektorému zo záujemcov o výstavbu polyfunkčného objektu náklady vynaložené po 12.03.2009. Žalobca však požadoval náhradu nákladov, ktoré mu vznikli reálne až v roku 2016, kedy sumu 28.345,80 Eur uhradil spoločnosti W. s.r.o. titulom ceny za služby spojené s prípravou projektu, ktorého realizáciu
odvodzoval zo súhlasného stanoviska žalovaného ešte v roku 2004. Žalobca teda nepožadoval náhradu nákladov, ktoré by mu vznikli do momentu, kedy sa žalovaný rozhodol zrušiť realizáciu výstavby súboru polyfunkčných objektov podmienenú riešením dopravnej situácie za súčinnosti investorov, ale požadoval náhradu nákladov, ktoré mu vznikli až 20.01.2016, kedy tieto preukázateľne vynaložil zo svojho majetku na základe zmluvy o dielo uzavretej so spoločnosťou W. s.r.o. dňa 01.03.2009. Za uvedenej situácie tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní o nerovnakom prístupe žalovaného k jednotlivým záujemcom o výstavbu polyfunkčných objektov nie je opodstatnené.
17. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania nemožno dospieť k inému právnemu záveru, než k akému dospel prvoinštančný súd, podľa ktorého ak žalobca vynaložil dňa 20.01.2016 náklady vo výške 28.345,80 Eur v súvislosti s plánovaným projektom, za účelom realizácie ktorého mu žalovaný na Mestskom zastupiteľstve dňa 22.06.2004 odsúhlasil za určitých podmienok predaj pozemku na výstavbu polyfunkčného objektu, konal tak dobrovoľne, v rámci svojho podnikateľského rizika.
18. Odvolací súd preto potvrdil napadnutý rozsudok vo zvyšnej zamietajúcej časti vo výroku I. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP. Ako vecne správny potvrdil aj výrok II. napadnutého rozsudku o trovách konania, aj keď čiastočne z iných dôvodov. Žalovanému totiž patrí náhrada trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %, avšak čiastočne z dôvodov uvedených v § 256 ods. 1 CSP, keďže žalobca z procesného hľadiska zavinil zastavenie konania späťvzatím žaloby bez uvedenia dôvodu v časti o zaplatenie 192.000 Eur a čiastočne z dôvodov uvedených v § 255 ods. 1 CSP, lebo v spore bol vo zvyšnej časti úspešný.
19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K čiastočnému späťvzatiu žaloby o zaplatenie 192.000 Eur došlo pred rozhodnutím odvolacieho súdu a vo zvyšnej časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá, bol úspešný žalovaný. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady všetkých trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, vydaným po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).