Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoPr-1-2019.pdf
PDF · 112.27 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/1/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci žalobcu: Mgr. B. A., nar. XX.XX.XXXX,. trvale bytom I. X/XX, XXX XX F., právne zastúpeného JUDr. Vladimírom Kašubom, PhD., advokátom so sídlom kancelárie O. XX, XXX XX F., proti žalovanej: Základná škola Hany Zelinovej, so sídlom Čachovský rad 34, 038 61 Vrútky, IČO: 37811681, právne zastúpenej spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 9Cpr/15/2017-158 zo dňa 26.04. 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu, pokiaľ určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalovanou ako zamestnávateľom žalobcovi ako zamestnancovi, podaním zo dňa 23.06.2017, je neplatné, p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalovanou ako zamestnávateľom žalobcovi ako zamestnancovi podaním zo dňa 23.06.2017, je neplatné, o ďalšom nároku a o trovách konania si vyhradil rozhodnutie v konečnom rozsudku, ktorým rozhodne o zvyšných uplatnených procesných nárokoch. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalovaná ako zamestnávateľ podaním zo dňa 23.06.2017 ukončila pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom výpoveďou danou z dôvodov subsumovaných pod ustanovenie § 63 ods. 1 písm. e) ZP. Zo znenia tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že pre menej závažné porušenie môže zamestnávateľ dať zamestnancovi výpoveď iba v prípade, ak bol v posledných 6 mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede, inak môže dať podľa príslušného zákonného ustanovenia zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, pre ktoré by s ním mohol skončiť pracovný pomer okamžite. Z písomných dokladov označených ako písomné upozornenie na porušenie pracovných povinností, zvlášť hrubý spôsob porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 06.02.2017, ako i 18.01.2017, síce vyplýva, že žalobca mal na základe udalostí zo dňa 10.01.2017, resp. 31.01.2017 porušiť pracovnú disciplínu, na čo bol upozornený, avšak pokiaľ ide o upozornenie na možnosť výpovede, toto v predmetných upozorneniach absentuje. Z predmetných listín vyplýva upozornenie v znení: „Zamestnávateľ vyvodí voči takémuto správaniu dôsledky v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 ZP a ukončí s Vami pracovný pomer". Ust. § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 ZP však neupravuje výpovedný dôvod prezumovaný v ustanovení § 63 ods. 1 písm. e) ZP, ale výpovedný dôvod spočívajúci v tom, že zamestnanec neuspokojivo plní pracovné úlohy a zamestnávateľ ho v posledných 6 mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil. Z predmetných písomných upozornení nemožno jasne, určito a zrozumiteľne vyvodiť následok spočívajúci v porušení pracovnej disciplíny prezumovaný § 63 ods. 1 písm. e) ZP (odkazuje na iný výpovedný dôvod prezumovaný § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 ZP, navyše bez výslovného uvedenia možnosti výpovede), čo má za následok, že žalobca nebol zo strany svojho zamestnávateľa právne relevantným spôsobom upozornený na možnosť výpovede pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. Z uvedených dôvodov, prihliadnuc i na vyjadrenie právneho zástupcu žalovanej na pojednávaní zo dňa 04.04.2018 ako reakciu na predbežné právne posúdenie veci súdom, súd preskúmal dôvody uvedené vo výpovedi danej žalobcovi z hľadiska, či napĺňajú podmienky, pre ktoré by so žalobcom mohla žalovaná ako zamestnávateľ skončiť pracovný pomer okamžite. V intenciách vyššie uvedeného záveru sa zaoberal otázkou plynutia 2-mesačnej prekluzívnej lehoty ohľadne v poradí prvých dvoch vo výpovedi uvedených porušení pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, keď zo samotnej výpovede zo dňa 23.06.2017, ako aj z písomných upozornení zo dňa 18.01.2017 a 06.02.2017 mal súd preukázané, že o porušení pracovnej disciplíny, ktoré spočívalo v tom, že žalobca 10.01.2017 nevykonal pedagogický dozor v školskej jedálni v čase od 13:15 hod., sa žalovaná dozvedela najneskôr dňa 18.01.2017 a o porušení pracovných povinností žalobcu pripraviť a organizačne zabezpečiť lyžiarsky výcvik pre žiakov 7. ročníka sa žalovaná dozvedela najneskôr 06.02.2017. Ohľadne týchto dvoch výpovedných dôvodov uplynula 2-mesačná subjektívna prekluzívna lehota na danie výpovede 18.03.2017, resp. 06.04.2017, ako to predpokladá ustanovenie § 63 ods. 4 ZP. Ohľadne dôvodu výpovede zo dňa 29.05.2017, ktorý mal spočívať v tom, že žalobca sa na tretiu vyučovaciu hodinu v triede 6.A, predmet Technická výchova, ktorá podľa rozvrhu začala o 09:45 hod., nedostavil včas, keď o 09:57 hod. bol videný, ako prichádza z mimoškolského areálu do budovy školy, na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca síce porušil pracovnú disciplínu tým, že sa oneskorene dostavil na predmetnú vyučovaciu hodinu, dané porušenie pracovnej disciplíny však považoval za menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, a to i s poukazom na čl. 9 Pracovného poriadku žalovanej, ako i skutočnosť, že dozor na žiakmi bol v čase meškania žalobcu na vyučovaciu hodinu zabezpečený zo strany učiteľa J. G.. Za nepreukázanú v spore považoval skutočnosť, že by žalobca bezdôvodne opustil pracovisko, keď mal byť videný, ako o 9:57 hod. prichádza z mimoškolského areálu do budovy školy, kde ani jeden z vypočutých svedkov nevedel presne popísať miesto, odkiaľ žalobca prichádzal do budovy školy. To, že mal v rozhodnom čase opustiť areál žalovanej, vychádza iba z indícií a predpokladov zakladajúcich síce určitú mieru pravdepodobnosti, ale exaktne nepreukazu-júcich správnosť domnienok. Pri posudzovaní rozsahu závažnosti porušenia pracovnej disciplíny žalobcu 08.06.2017, kedy o 7:55 hod. mal počas výučby TV v triede 5.A nechať pred telocvičňou sedieť osamotené žiačky z 5.A triedy, E. K. a E. V., súd vzhliadol porušenie pracovnej disciplíny v tom, že nad uvedenými necvičiacimi žiačkami žalobca nevykonával dozor náležitým spôsobom počas predmetnej hodiny TV, avšak z hľadiska rozsahu závažnosti poukázal na to, že uvedené žiačky sa nachádzali v areáli školy, čo podstatne znižovalo riziko, ktoré vzniklo z porušenia tejto povinnosti, ako aj skutočnosť, že žalobca po tom, ako zistil, že predmetné dve žiačky sa nenachádzajú v skupine ostatných žiakov, začal tieto žiačky spolu s ostatnými žiakmi hľadať. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by uvedené žiačky bez dozoru vykonávali akúkoľvek rizikovú činnosť (mali sedieť alebo stáť pred telocvičňou), pričom nebolo ani tvrdené ani preukázané, že by sa jednalo o opakované porušenie povinností. Jednorazovo toto porušenie bez vzniku negatívneho následku z hľadiska závažnosti nenapĺňa znaky, pre ktoré by zamestnávateľ mohol so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer. V poradí k poslednému výpovednému dôvodu spočívajúcu v udalosti zo dňa 22.06.2017, kedy sa žalobca ráno o 07:15 hod. zapísal do dochádzky zamestnancov, podľa rozvrhu práce odučil hodinu TV v triede 5.A/B, hodinu TV v triede 7.B/C a vykonal dozor počas veľkej prestávky na II. poschodí v budove 2. Stupňa a o 09:44 hod. sa mal svojvoľne, bez priepustky alebo súhlasu vedenia školy vzdialiť z pracoviska a vrátiť sa približne o 10:20 hod. do zborovne, súd poukázal na čl. 14 Pracovného poriadku žalovaného, pričom za podstatný v tejto súvislosti považoval čl. 14 ods. 4 a ods. 8 Pracovného poriadku žalovanej, nadväzne § 88 ZP upravujúci pružný pracovný čas. K žalovanej poukazovanému čl. 14 ods. 6 Pracovného poriadku súd uviedol, že predmetné ustanovenie neupravuje koniec pracovného času, pričom z poukazovaných ustanovení vyvodil, že žalobca 22.06.2017 po vykonaní dozoru počas veľkej prestávky nebol povinný sa zdržiavať na pracovisku, keď podľa čl. 14 ods. 3 Pracovného poriadku mohol vykonávať prácu v mieste svojho trvalého bydliska. Porušenie pracovnej disciplíny vzhliadol v tom, že žalobca sa v rozhodnom čase nenachádzal v mieste svojho trvalého bydliska, navštívil primátora mesta Vrútky za účelom sťažnosti na riaditeľku žalovanej, tým porušil pracovnú disciplínu. Avšak vzhľadom na to, že v uvedenom čase nevykonával pedagogickú činnosť, mal tzv. voľnú hodinu, nemal nariadený dozor, nemožno takéto porušenie pracovnej disciplíny považovať za porušenie pracovnej disciplíny, pre ktoré by s ním mohla žalovaná okamžite skončiť pracovný pomer. Žalovanou poukazované ďalšie porušenie pracovnej disciplíny v tom, že sa mal žalobca vzdialiť z pracoviska bez priepustky alebo súhlasu vedenia školy, sa v konaní nepreukázalo, nakoľko žalobca predložením fotokópie priepustky preukázal, že takáto priepustka mu bola zástupcom riaditeľky školy vydaná. Pokiaľ i svedok Mgr. F. A. - zástupca riaditeľa školy vylúčil, že by takúto priepustku na uvedený dátum žalobcovi vystavil, z hľadiska unesenia dôkazného bremena bolo v záujme žalovanej ako zamestnávateľa, aby vydávala priepustky s jasným a určitým obsahom, nakoľko v prípade vzniku pochybností, resp. sporu práve ona musí preukázať, že priepustka zamestnancovi na dotknutý termín udelená nebola. Svedok A. sám priznal, že niekedy sa dátumy na priepustkách uvádzajú dodatočne, čím sa zamestnávateľ sám vystavuje riziku, že v prípade spornosti udelenia priepustky bude musieť preukázať, že dotknutému zamestnancovi na dotknutý deň priepustka vydaná nebola. V nadväznosti na uvedené súd ustálil, že v tomto prípade sa nejednalo o tak závažné porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, ktoré by zakladalo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej, nakoľko žalobca opustil pracovisko po splnení si svojej povinnosti vykonať dozor a mimo pracoviska sa nachádzal v čase, keď mal voľnú hodinu a nebolo mu nariadené zastupovanie. Za podstatné považoval okresný súd dodať, že jednotlivé dôvody porušenia pracovnej disciplíny posudzoval individuálne, t.j. každý z dôvodov samostatne, pričom ani jeden z vyššie uvedených dôvodov nezakladá dôvodnosť takého závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktorý by žalovaná mohla so žalobcom skončiť pracovný pomer podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP výpoveďou. Čiastočným rozsudkom preto žalobe žalobcu vyhovel a rozhodol, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou danou žalovanou žalobcovi podaním zo dňa 23.06.2017, je neplatné. Pokiaľ žalobca poukazoval na dôvody neplatnosti predmetnej výpovede spočívajúce v porušení povinnosti žalovanej ako zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď danú žalobcovi, v konaní bolo preukázané, že žalovaná si túto svoju povinnosť splnila, keď k prerokovaniu výpovede zo strany zástupcov zamestnancov došlo dňa 23.06.2018. Pokiaľ ďalej žalobca namietal porušenie § 63 ods. 6 ZP, ako aj čl. 6 Pracovného poriadku, súd konštatoval, že s porušením predmetného ustanovenia platný právny poriadok nespája bez ďalšieho neplatnosť výpovede.
2. Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote doručila odvolanie žalovaná. Postup okresného súdu v súvislosti s posúdením upozornenia žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.01.2017 a 06.02.2017 považovala za príliš formalistický, nakoľko žalovaná upozornila žalobcu na porušenie pracovnej disciplíny, zároveň ho upozornila, že v prípade, ak sa bude zo strany žalobcu takéto konanie opakovať, vyvodí voči takémuto správaniu žalobcu dôsledky a ukončí s ním pracovný pomer. Je síce pravdou, že žalovaná v písomnom upozornení na neuspokojivé plnenie pracovných úloh a menej závažné porušenie pracovnej disciplíny nepoužila explicitne výraz „výpoveď“, avšak nepochybne jednoznačným a nezameniteľným spôsobom upozornila žalobcu na možné následky v prípade opätovného porušenia pracovnej disciplíny, t.j. skončení pracovného pomeru. Zastala názor, že doručením písomného upozornenia na neuspokojivé plnenie pracovných úloh a menej závažné porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 18.01.2017 a 06.02.2018 splnila hmotnoprávnu podmienku pre danie výpovede v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. e) za bodkočiarkou, ďalej však zotrvala na presvedčení o tom, že porušenie pracovnej disciplíny žalobcom zo dňa 29.05.2017, 08.06.2017 a 22.06.2017 treba klasifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny. K udalosti zo dňa 29.05.2017 uviedla, že žalobca sa dostavil do budovy školy 12 minút po začiatku vyučovacej hodiny, žiakov si podľa výpovede svedka G. vyzdvihol 15-20 minút po začiatku vyučovacej hodiny a samotné vyučovanie tak bolo zahájené po uplynutí 1/2 trvania vyučovacej hodiny. Podotkla, že u žalovaného sa nejednalo o porušenie pracovnej disciplíny jednorazového charakteru, ale o opakované nedostatočné plnenie a omeškávanie sa s plnením pracovných úloh a ani to, že dozor nad žiakmi vykonával v tom čase učiteľ G., neznižuje závažnosť žalobcovho konania, nakoľko o meškaní na vyučovaciu hodinu nikoho neinformoval a nevykonal žiadne kroky k tomu, aby za seba zabezpečil náhradu. Taktiež ďalej vytýkala, že súd nedostatočne vyhodnotil dôkazy ohľadne miesta, kde sa žalobca počas svojho omeškania s príchodom na vyučovaciu hodinu zdržiaval, keď podľa nej možno na základe vykonaného dokazovania dospieť k presvedčivému záveru, že žalobca porušil pracovnú disciplínu aj tým, že opustil svoje pracovisko, čo je v rozpore s ustanovením III. časti čl. 10 písm. b) Pracovného poriadku. K porušeniu pracovnej disciplíny zo dňa 08.06.2017 žalovaná uviedla, že v danom prípade ide o závažné porušenie pracovnej disciplíny, keď žalobca počas hodiny telesnej výchovy nechal sedieť pred budovou telocvične necvičiace žiačky a s ostatnými žiakmi odišiel cvičiť na multifunkčné ihrisko. Každopádne, žalobca nechal žiačky minimálne 2/3 vyučovacej hodiny bez dozoru, čím porušil svoje základné povinnosti učiteľa, ktoré vyplývajú z povahy jeho práce, ako i všeobecne záväzných predpisov a vnútorných predpisov žalovanej. V prípade žiačok 5. ročníka ide o maloleté deti vo veku 10-11 rokov, to znamená, že ide o deti, u ktorých pre ich ešte stále nízky vek nemožno vylúčiť excesy z bežného správania, nepredvídané detské nápady. Akékoľvek opomenutie splnenia tejto povinnosti nie je možné bagatelizovať, treba ho považovať za flagrantné porušenie povinností pedagogického pracovníka. Za nesprávny označil i záver súdu pri analýze úpravy pružného pracovného času v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny zo dňa 22.06.2017, kde v zmysle v čl. 14 ods. 4 Pracovného poriadku možno vyvodiť, že v čase základného pracovného času, ktorého začiatok a koniec je vymedzený rozvrhom hodín pedagogického zamestnanca, je pedagogický zamestnanec povinný zdržiavať sa na pracovisku. Žalobca opustil pracovisko počas tzv. voľnej hodiny, následne sa na pracovisko vrátil a pokračoval vo výkone pedagogickej činnosti ďalšou vyučovacou hodinou, základný pracovný čas v danej chvíli nebol ukončený. Žalovaná sa preto nestotožnila so záverom súdu, že žalobca bol oprávnený aplikovať ustanovenie článku 14, ods. 3 Pracovného poriadku a vykonávať činnosť súvisiacu s výchovno-vzdelávacím procesom v mieste svojho trvalého bydliska. Zastala názor, že žalobca porušil pracovnú disciplínu, keďže v rozhodnom čase navštívil primátora mesta Vrútky za účelom sťažnosti na riaditeľku žalovanej, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za činnosť súvisiacu s výchovnovzdelávacím procesom. Na rozdiel od okresného súdu vyjadrila presvedčenie, že aj keď mal žalobca v danom čase tzv. voľnú hodinu, bol oprávnený opustiť pracovisko len s vedomím zástupcu riaditeľa za účelom súvisiacim s výkonom práce. Pokiaľ sa týkalo priepustky udelenej zástupcom riaditeľky žalovanej žalobcovi na deň 22.06.2017, svedok síce potvrdil, že meno žalobcu podpis na fotokópii priepustky, ako aj údaj o čase, je vypísaný jeho rukou, na druhej spochybnil, že by dátum na priepustke bol uvedený jeho písmom. Uviedol, že sa v jeho evidencii priepustka vystavená na deň 22.06.2017 nenachádza. Z uvedeného možno vyvodiť, že priepustka na uvedený deň žalobcovi udelená nebola a uvedené žalobca neuviedol ani počas prerokovania výpovede 23.06.2017, ani v žalobe, ani v duplike a replike žalovanej. Fotokópiu, nie originál priepustky, predložil a prvýkrát ju spomenul až na pojednávaní 04.04.2017, čo vyvoláva pochybnosť o autenticite tejto listiny. V nadväznosti na uvedené žiadala rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.
3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že ani on nesúhlasí s viacerými závermi súdu prvej inštancie, osobitne v jeho posúdení skutkových okolností upínajúcich sa ku dňu 29.05.2017 a 08.06.2017. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie však zodpovedá podanej žalobe, a preto nie je v zmysle ustanovenia § 359 CSP stranou, ktorá by bola oprávnená odvolanie podať. Na druhej strane uznal, hoci i na úkor vlastných pozícií, že napadnutému rozsudku a jeho odôvodneniu nie je v žiadnom prípade možné odoprieť logickú ucelenosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť. Nepovažoval za prílišný formalizmus, ak súd prvej inštancie poukázal na to, že mu je vytknuté nedostatočné plnenie pracovných úloh a upozornenie na následky sa viaže k ustanoveniu § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 Zákonníka práce, nakoľko súd vyložil obsah tohto jednostranného právneho úkonu v súlade s vôľou konajúcej osoby v danom konkrétnom čase. Pokiaľ sa týka skutkových udalostí v deň 29.05.2017, súd v odôvodnení rozsudku uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a pokiaľ i skonštatoval, že žalobca porušil pracovnú disciplínu, uvedený záver by bol pre neho akceptovateľný, ak by nebol na toalete. Úvahy žalovanej o tom, že hrozilo nebezpečenstvo, že žiaci ostanú bez dozoru, nie sú ničím podložené. V čase jeho neprítomnosti vyvolanej fyziologickými potrebami vedel to, že so žiakmi je kolega J. G.. Ku skutku, ktorý sa udial 08.06.2017, pripojil vyjadrenia žiakov na sociálnej sieti, pracovný posudok z inej školy, kde pracoval, čestné vyhlásenia rodiča spolužiaka dievčat, ktoré mal nechať pred telocvičňou. Pokiaľ ide o udalosť zo dňa 22.06.2017, úvahám súdu nemal čo vytknúť, žalovaná v tejto časti odvolania obchádza odpoveď na otázku, odkiaľ by mohol mať priepustku s podpisom zástupcu riaditeľa školy. Mohol ju mať iba od neho, od nikoho iného. Pokiaľ žalovaná podsúva, akoby tento doklad sfalšoval, sám zástupca riaditeľky uviedol, že je to ním podpísaná priepustka.
4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že čestné vyhlásenie P. A. je nedôveryhodné, pričom za relevantnú v konaní považovala výpoveď vedúcej školskej jedálne. Pokiaľ sa žalobca snaží súdu preukazovať dôkazy, že je dobrým učiteľom, obľúbeným medzi žiakmi, predmetom tohto sporu nie sú pedagogické kvality žalobcu, ale jeho pracovná disciplína, teda odlišné kategórie. K priepustke zo dňa 22.06.2017 uviedla, že svedok A. síce potvrdil, že priepustku podpísal, avšak dátum na nej písaný jeho rukou nie je.
5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedol, že ním predložené dôkazné prostriedky boli iba reakciou na prejavy nenávistného vzťahu k jeho osobe. Žalovaná uvádza iba číre špekulácie, vo vzťahu k nemu ako k zamestnancovi je potrebné aplikovať ustanovenie § 320 CSP.
6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní a súc viazaný odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 CSP) preskúmal vec postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, na podklade vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
8. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa v plnom rozsahu stotožnil s postupom prvoinštančného súdu pri hodnotení písomných dokladov žalovaného označených ako písomné upozornenie na porušenie pracovných povinností, zvlášť hrubý spôsob porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 06.02.2017 a zo dňa 18.01.2017, nakoľko z oboch listín vyplýva upozornenie na možnosť skončenia pracovného pomeru postupom podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 ZP, pričom napriek uvedenému žalovaný ako zamestnávateľ skončil so žalobcom pracovný pomer výpoveďou danou z dôvodov prezumovaných v ustanovení § 63 ods. 1 písm. e) ZP. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zákonodarca v ustanovení § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 a v ustanovení § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce rozlíšil dôvody výpovede, keď v ustanovení § 63 ods. 1 písm. d) bod 4 umožnil zamestnávateľovi dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu neuspokojivého plnenia pracovných úloh za predpokladu, že zamestnávateľ ho v posledných 6 mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil a v ustanovení § 63 ods. 1 písm. e) umožnil zamestnávateľovi dať zamestnancovi výpoveď, ak sú u zamestnanca dôvody, pre ktoré by s ním zamestnávateľ mohol okamžite skončiť pracovný pomer alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny; ak bol v posledných 6 mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornený na možnosť výpovede. To znamená, že pokiaľ i zamestnávateľ upozornil žalobcu ako zamestnanca na možnosť výpovede v zmysle ustanovenia § 63 ods. 1 písm. d) bod 4, mohol s ním ukončiť pracovný pomer iba z dôvodov neuspokojivého plnenia pracovných úloh, avšak nie z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. e) ZP. V nadväznosti na uvedené sa preto odvolací súd stotožnil s postupom okresného súdu, pokiaľ každý výpovedný dôvod vymedzený žalovanou v podanej výpovedi posudzoval samostatne a predovšetkým z pohľadu, či žalovanou vytýkané porušenie pracovnej disciplíny je tak závažné a takej intenzity, že by žalovaná ako zamestnávateľ mohla so žalobcom ako zamestnancom skončiť pracovný pomer okamžite. Pokiaľ ide o výpovedný dôvod zo dňa 29.05.2017 spočívajúci v tom, že žalobca sa na tretiu vyučovaciu hodinu v triede 6.A na predmet Technická výchova nedostavil včas, odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania a skutkové okolnosti ide v danom prípade o menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko dozor na žiakmi v triede v čase meškania žalobcu bol zabezpečený zo strany iného učiteľa a to, že by žalobca bezdôvodne opustil pracovisko a nachádzal sa mimo školského areálu, v konaní preukázané nebolo. V tejto súvislosti správne prvoinštančný súd ustálil, že žalovaná v rámci unesenia dôkazného bremena mala preukázať skutočnosť, že žalovaný opustil pracovisko a nie skutočnosť, kde na pracovisku počas pracovnej doby nemohol byť, resp. kde sa nachádzať nemohol. K udalosti zo dňa 08.06.2017 spočívajúcej v zanedbaní dozoru žalobcu nad necvičiacimi žiačkami z 5.A triedy počas výučby TV 5.A, odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že správne okresný súd vzhliadol porušenie povinností žalobcu v tom, že nad necvičiacimi žiačkami nevykonal dozor náležitým spôsobom, keď s ostatnými žiakmi odišiel na multifunkčné ihrisko, avšak na druhej strane nemožno opomenúť skutočnosť, že tieto žiačky nerešpektovali rozhodnutie žalobcu odučiť hodinu telesnej výchovy na multifunkčnom ihrisku a nie v telocvični a nepripojili sa k ostatným žiakom. Ani to, že išlo o necvičiace žiačky, neznamená, že počas telesnej výchovy nie sú povinné riadiť sa príkazmi vyučujúceho a presunúť sa s ostatnými žiakmi na miesto, ktoré vyučujúci určí. V konaní totiž nebolo tvrdené ani preukázané, že by necvičiace žiačky ostali bez dozoru pred telocvičňou sedieť na príkaz žalobcu ako vyučujúceho, naopak, správali sa svojvoľne, keď sa nepripojili k ostatným žiakom a príkaz žalobcu ako vyučujúceho presunúť sa na multifunkčné ihrisko nerešpektovali. K výpovednému dôvodu zo dňa 22.06.2017 odvolací súd považoval za potrebné dodať, že žalobca sa síce vzdialil z pracoviska, aj keď tak neurobil v súvislosti s činnosťou súvisiacou s výchovno-vzdelávacím procesom, čím porušil pracovnú disciplínu, na druhej strane bolo v konaní preukázané, že mal tzv. voľnú hodinu, nemal nariadený dozor a fotokópiou priepustky podpísanej zástupcom riaditeľa školy Mgr. A. poprel, že by sa z pracoviska vzdialil bez vedomia vedenia školy. Pokiaľ i žalovaná namieta, že v predmetnej priepustke nebol dátum vyznačený zástupcom riaditeľa školy, žalovaná neuniesla dôkazné bremeno o tom, že na dotknutý termín žalobcovi priepustka udelená nebola, pričom i odvolací súd považoval za potrebné z hľadiska závažnosti porušenia pracovnej disciplíny a jej intenzity zohľadniť, že žalobca síce opustil pracovisko, ale urobil tak po splnení si svojej povinnosti vykonať dozor, mimo pracoviska sa nachádzal v čase, keď mal voľnú hodinu, nebolo mu nariadené zastupovanie a i keď pracovisko neopustil v súvislosti s výchovno-vzdelávacím procesom, opustil ho s vedomím vedenia školy.
9. V nadväznosti na uvedené v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany prvoinštančného súdu preto odvolací súd rozsudok okresného súdu ako správny postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. Pokiaľ sa týkalo rozhodnutia o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, odvolací súd vzhľadom na to, že sa jednalo o čiastkový rozsudok okresného súdu, považoval za potrebné o tomto rozhodnúť, nakoľko podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania, nie o trovách konania ako takých, a preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania súvisiacich s touto časťou predmetu konania odvolací súd považoval za potrebné rozhodnúť, nakoľko iba na podklade takéhoto rozhodnutia bude môcť po právoplatnom skončení veci prvoinštančný súd rozhodnúť i o výške takto vzniknutých trov.
10. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)