Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Cb/67/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom JUDr. Petrom Dumanom v právnej veci žalobcu: E. S. K..S..B.., identifikačné č.: C.-XXXXX, N. A. Y. XX/a, XXXXX F. (C.), R. Q., pr. zast.: bnt attorneys-at-law, s. r. o., advokátska kancelária v Bratislave, proti žalovanému: SANTÉ DS s.r.o., IČO: 45 883 769, 564 Vrakúň, pr. zast.: JUDr. Zsolt Hodosi, advokát v Dunajskej Strede, o 197.292,09 € s prísl., takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 197.292,09 € s 8 %- ným ročným úrokom z omeškania:

- zo sumy 8.413,94 € od 16.5.2017 do zaplatenia,

- zo sumy 5.108,68 € od 16.6.2017 do zaplatenia,

- zo sumy 21.169,86 € od 31.7.2017 do zaplatenia,

- zo sumy 41.879,19 € od 16.8.2017 do zaplatenia,

- zo sumy 45,65 € od 16.8.2017 do zaplatenia,

- zo sumy 41.647,80 € od 1.9.2017 do zaplatenia,

- zo sumy 69.589,94 € od 16.9.2017 do zaplatenia,

- zo sumy 639,20 € od 16.9.2017 do zaplatenia a

- zo sumy 8.797,83 € od 1.10.2017 do zaplatenia.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou došlou Okresnému súdu Banská Bystrica 28.03.2018, postúpenou tunajšiemu súdu dňa 13.06.2018, domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy uvedenej vo výroku. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe e-mailových objednávok zo strany žalovaného dodával žalobca v období od apríla 2017 do augusta 2017 (vrátane) žalovanému drevené výrobky. Dodanie tovaru bolo zabezpečované prostredníctvom vybraných dopravcov, ktorí prevzali tovar od žalobcu, prepravili ho a odovzdali žalovanému, čo preukazujú prepravné doklady. Kúpnu cenu za jednotlivé dodávky vyúčtoval žalobca žalovanému faktúrami, ktoré žalovaný nezaplatil.

2. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu vydanému v upomínacom konaní žiadal žalobu zamietnuť, pretože osoba, ktorá robila objednávky, nebola spoločníkom, konateľom ani zamestnancom žalovaného a nikdy jej nebolo udelené poverenie alebo plnomocenstvo na zastupovanie žalovaného. Žalovaný si tovar neobjednal a tento tovar nebol ani dodaný do jeho spoločnosti. Žalobcove faktúry neboli doručené žalovanému, žalovaný ich neeviduje a neuviedol ich ani v kontrolnom výkaze DPH.

3. Súd na prejednanie veci nariadil na 26.03.2019 pojednávanie (§ 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku; ďalej len „CSP“), ktoré sa konalo za prítomnosti právnych zástupcov strán a na ktorom vykonal dokazovanie, vec právne posúdil a rozhodol.

A. Skutkový stav

4. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi: vzorový preklad prepravného dokumentu č. 1/6599 (č. l. 39 rub), preklad výpisu z obchodnej komory v C. (č. l. 40 až 59), vzorový preklad faktúry č. XXXXX (č. l. 60 rub), história talianskych úrokových sadzieb (č. l. 61), trestné oznámenie (č. l. 109 a 110), emailová komunikácia (č. l. 129 až 183), prepravné dokumenty (č. l. 189 až 192), emailová komunikácia (č. l. 193 až 249), vzorový preklad potvrdenia o vývoze tovaru (č. l. 266), vizitka (č. l. 280), písomné vyjadrenia pána O., pani Q. S.er a pána Q. S. (č. l. 281 až 286), vzorový preklad emailov (č. l. 288 až 295), vyjadrenie banky (č. l. 298), emaily (č. l. 292, (č. l. 299 a 300), prepravné dokumenty (č. l. 301 až 365), faktúry (č. l. 63 až 95), a na základe nich v spojení so skutočnosťami známymi súdu v zmysle § 186 a skutkovými tvrdeniami, ktoré sa považujú za nesporné (§ 151 , ustálil tento skutkový stav:

5. Žalobca je talianskou spoločnosťou s ústredím riadenia umiestneným v R., ktorá sa zaoberá obchodovaním s drevom a výrobkami a vedľajšími výrobkami drevárskeho priemyslu (nesporná skutočnosť, preklad výpisu z obchodnej komory v C., č. l. 50).

6. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa zaoberá o. i. maloobchodnou a veľkoobchodnou činnosťou aj montážou a demontážou nábytku a kompletných stolárskych výrobkov (údaje známe súdu z obchodného registra, trestné oznámenie, č. l. 109).

7. Medzi žalovaným a spoločnosťou PREWAS, s.r.o., IČO: 45 613 991 (ďalej len „PREWAS“) vznikla v roku 2015 obchodná spolupráca, predmetom ktorej bola realizácia projektov nábytkárskeho charakteru. Úlohy boli rozdelené tak, že základný materiál na výrobu nábytku zakúpil žalovaný a výrobu zabezpečovala PREWAS. Dodávatelia základného materiálu následne vyúčtovali žalovanému náklady na tento materiál a PREWAS náklady za prácu vyúčtovala žalovanému. Konečnému odberateľovi vystavoval faktúry vždy žalovaný, a to tak za základný materiál, ako aj za výrobné náklady, t. j. za prácu. Písomná zmluva nebola uzavretá. Takáto forma spolupráce trvala až do septembra 2017 (trestné oznámenie, č. l. 109).

8. V máji 2015 sa v sídle žalobcu uskutočnilo stretnutie medzi pánom Q. S. (z oddelenia predaja žalobcu), konateľom žalovaného - pánom Á. S. a A. Q.. Konateľ žalovaného sa predstavil ako majiteľ a pán Q. ako riaditeľ spoločnosti žalovaného. Konateľ žalovaného prejavil záujem nakupovať tovar od žalobcu. Pán Q. S. komunikoval v nasledujúcich rokoch s konateľom žalobcu emailom a s pánom Q. aj telefonicky, väčšinou na dennej báze (písomné vyjadrenie pána Q. S., č. l. 286). Začiatkom júla 2015 predložil žalobca žalovanému prvé ponuky a v nasledujúcich týždňoch dostal žalobca prvú zákazku a dodal tovar. Platobné podmienky boli dohodnuté telefonicky s konateľom žalovaného a ako kontaktná osoba u žalovaného bol označený pán Q.. Počas celého roku 2016 neboli žiadne zásadné problémy, emailová komunikácia ohľadom dopytov a objednávok prebiehala medzi pánom Q. Q. a pánom Q.. Faktúry síce neboli vždy uhrádzané včas, ale po telefonátoch s konateľom žalovaného boli faktúry zaplatené zväčša v nasledujúcich týždňoch. Žalovaný sa tak stal kmeňovým zákazníkom žalobcu (písomné vyjadrenie pána B. O. z oddelenia predaja žalobcu, č. l. 284). Obchodný vzťah pokračoval až do augusta 2017, keď žalobca pre vysoké nedoplatky žalovaného úplne zastavil dodávky, hoci konateľ žalovaného ho žiadal o trpezlivosť. V septembri 2017 sa konateľ žalovaného opäť dostavil do sídla žalobcu a ubezpečil ho, že uhradí všetky pohľadávky (písomné vyjadrenie pani Q. S., povereného spoločníka žalobcu, č. l. 285). Tieto listinné dôkazy tak podporujú tvrdenie, žalobcu takmer dva roky komunikoval s tými istými osobami na strane žalovaného, platby dostával z toho istého účtu, ktorý patril žalovanému (vyjadrenie banky, č. l. 298) a zmluvy boli plnené tým istým spôsobom (zápisnica z pojednávania, č. l. 395/rub). Žalovaný voči pravosti a pravdivosti týchto listinných dôkazov nenamietal, preto z nich súd vychádzal.

9. Emailmi odoslanými z adresy „Q..L.“ uskutočnil A. Q. objednávky, ktorými objednal od žalobcu tovar, ktorého označenie, množstvo a cena neboli predmetom sporu. Emaily podpísal údajmi „SANTÉ DS, s.r.o. Vrakúň 564, 93025 Vrakúň, Slowakei,… Q..L., Filiale: M. Q. X, XXX XX, Ž.….“ (č. l. 129 až 183 a č. l. 193 až 249). Nebolo sporné, že A.H. Q. mal prístup k emailovej schránke s adresou nesúcou obchodné meno žalovaného „@santeds.com“ a že emaily odoslal A. Q., v jednom prípade asistentka pani P. E., a v druhom jeho zástupca počas dovolenky pán O.Š. Z., ktorí dávali do kópie emailov pána Q.. Žalovaného tvrdenie, že žalovaný komunikoval z adresy končiacej „K..K., považoval súd za vyvrátené tým, že aj

samotný konateľ žalovaného, pán S., používal adresu s koncovkou „.com“ (email z 29.03.2017, č. l. 288, alebo email z 09.05.2017, č. l. 295).

10. Na základe emailových objednávok vyhotovil žalobca tieto prepravné doklady týkajúce sa dodávok tovaru v období od apríla 2017 do augusta 2017 (vrátane): 10.1 prepravný doklad č. 1/4824 zo dňa 04.04.2017, 10.2 prepravný doklad č. 1/4995 zo dňa 06.04.2017, 10.3 prepravný doklad č. 1/6599 zo dňa 11.05.2017, 10.4 prepravný doklad č. 1/8623 zo dňa 26.06.2017, 10.5 prepravný doklad č. 1/8624 zo dňa 26.06.2017, 10.6 prepravný doklad č. 1/8626 zo dňa 26.06.2017, 10.7 prepravný doklad č. 1/8637 zo dňa 26.06.2017, 10.8 prepravný doklad č. 1/8687 zo dňa 27.06.2017, 10.9 prepravný doklad č. 1/8688 zo dňa 27.06.2017, 10.10 prepravný doklad č. 1/8802 zo dňa 29.06.2017, 10.11 prepravný doklad č. 1/9037 zo dňa 05.07.2017, 10.12 prepravný doklad č. 1/9076 zo dňa 05.07.2017, 10.13 prepravný doklad č. 1/9139 zo dňa 06.07.2017, 10.14 prepravný doklad č. 1/9214 zo dňa 07.07.2017, 10.15 prepravný doklad č. 1/9279 zo dňa 10.07.2017, 10.16 prepravný doklad č. 1/9409 zo dňa 12.07.2017, 10.17 prepravný doklad č. 1/9417 zo dňa 12.07.2017, 10.18 prepravný doklad č. 4/982 zo dňa 07.07.2017, 10.19 prepravný doklad č. 1/9728 zo dňa 20.07.2017, 10.20 prepravný doklad č. 1/9914 zo dňa 25.07.2017, 10.21 prepravný doklad č. 1/10058 zo dňa 27.07.2017, 10.22 prepravný doklad č. 1/10059 zo dňa 27.07.2017, 10.23 prepravný doklad č. 1/10061 zo dňa 27.07.2017, 10.24 prepravný doklad č. 4/1069 zo dňa 25.07.2017, 10.25 prepravný doklad č. 4/1070 zo dňa 25.07.2017, 10.26 prepravný doklad č. 4/1093 zo dňa 27.07.2017, 10.27 prepravný doklad č. 1/10310 zo dňa 02.08.2017, 10.28 prepravný doklad č. 1/10312 zo dňa 02.08.2017, 10.29 prepravný doklad č. 1/10314 zo dňa 02.08.2017, 10.30 prepravný doklad č. 1/10526 zo dňa 07.08.2017, 10.31 prepravný doklad č. 1/10527 zo dňa 07.08.2017, 10.32 prepravný doklad č. 1/10669 zo dňa 09.08.2017, 10.33 prepravný doklad č. 1/10686 zo dňa 09.08.2017, 10.34 prepravný doklad č. 1/10722 zo dňa 10.08.2017, 10.35 prepravný doklad č. 1/10723 zo dňa 10.08.2017, 10.36 prepravný doklad č. 1/10728 zo dňa 10.08.2017, 10.37 prepravný doklad č. 1/10738 zo dňa 10.08.2017, 10.38 prepravný doklad č. 1/10792 zo dňa 11.08.2017, 10.39 prepravný doklad č. 1/10793 zo dňa 11.08.2017, 10.40 prepravný doklad č. 4/1148 zo dňa 07.08.2017, 10.41 prepravný doklad č. 4/1125 zo dňa 02.08.2017, 10.42 prepravný doklad č. 1/10887 zo dňa 18.08.2017, 10.43 prepravný doklad č. 1/10888 zo dňa 18.08.2017, 10.44 prepravný doklad č. 1/10909 zo dňa 18.08.2017,

11. Za jednotlivé dodávky tovaru vystavil žalobca žalovanému tieto faktúry (č. l. 63 až 95): 11.1 faktúra č. X/XXXX zo dňa 15.04.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných dokladoch č. 1/4824 a č. 1/4995, znejúca na sumu 8.413,94 €, splatná 15.05.2017, 11.2 faktúra č. X/XXXX zo dňa 15.05.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravnom doklade č. 1/6599, znejúca na sumu 5.108,68 €, splatná 15.06.2017, 11.3 faktúra č. X/XXXX zo dňa 30.06.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných dokladoch č. 1/8623, č. 1/8624, č. 1/8626, č. 1/8637, č. 1/8687, č. 1/8688 a č. 1/8802, znejúca na sumu 21.169,86 €, splatná 30.07.2017, faktúra č. X/XXXX zo dňa 15.07.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných

dokladoch č. 1/9037, č. 1/9076, č. 1/9139, č. 1/9214, č. 1/9279, č. 1/9409 a č. 1/9417, znejúca na sumu 41.879,19 €, splatná 15.08.2017, 11.4 faktúra č. X/XXXX zo dňa 15.07.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných dokladoch č. 4/982, znejúca na sumu 45,65 €, splatná 15.08.2017, 11.5 faktúra č. X/XXXX zo dňa 31.07.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných dokladoch č. 1/9728, č. 1/9914, č. 1/10058, č. 1/10059, č. 1/10061, č. 4/1069 č. 4/1070 a č. 4/1093, znejúca na sumu 41.647,80 €, splatná 31.08.2017, 11.6 faktúra č. X/XXXX zo dňa 15.08.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných dokladoch č. 1/10310, č. 1/10312, č. 1/10314, č. 1/10526, č. 1/10527, č. 1/10669, č. 1/10686, č. 1/10722, č. 1/10723, č. 1/10728, č. 1/10738, č. 1/10792 a č. 1/10793, znejúca na sumu 69.589,94 €, splatná 15.09.2017, 11.7 faktúra č. X/XXXX zo dňa 15.08.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných dokladoch č. 4/1148 a č. 4/1125, znejúca na sumu 639,20 €, splatná 15.09.2017 a 11.8 faktúra č. X/XXXX zo dňa 31.08.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných dokladoch č. 1/10887, č. 1/10888 a č. 1/10909, znejúca na sumu 8.797,83 €, splatná 30.09.2017.

12. Pán A.H. Q., označený ako zástupca žalovaného, podpísal v súvislosti s prepravnými dokladmi listinu s názvom „potvrdenie o vývoze tovaru“, v ktorom potvrdil, že v tejto listine vymedzený tovar „bol vyvezený z R. a dovezený na Slovensko vyzdvihnutím u spoločnosti E. S.… (teda zo sídla spoločnosti žalobcu). Potvrdenie obsahovalo ďalej tabuľku označujúcu okrem iného prepravný doklad, príjemcu faktúry „Sante DS S.R.O., SK-Vrakun“ a príjemcu tovaru „Sante DS S.R.O“.

13. Z prepravných dokladov je tak zrejmé, že ako zákazník bol označený žalovaný a kontaktnou osobou boli jednak „pán Q.“ a tiež konateľ žalovaného „pán S.“, teda „majitelia“. Prepravné doklady obsahovali identifikáciu tovaru jeho kódom a opisom, množstvo tovaru, iné technické údaje (akými boli napr. dĺžka a šírka), dopravcu, začiatok prepravy, váhu a podpisy vodiča a prijímateľa. Z potvrdení o vývoze tovaru plynie, že tovar bolo odovzdaný na prepravu v sídle žalobcu. Rovnako aj z faktúr je zrejmé, akého tovaru sa týkajú, kedy boli vystavené, aká bola cena a splatnosť vyúčtovanej sumy. Keďže žalovaný nespochybnil ani obsah žalobcom vystavených faktúr a predmet objednávok, teda množstvo, cena, dodacie podmienky neboli medzi stranami sporné, súd vychádzal z toho, že faktúry odzrkadľujú dohodu o predmete a podmienkach kúpy.

14. Žalovaného základná obrana spočívala v podstate v tom, že tovar si v jeho mene a na jeho účet objednala neoprávnená osoba. To je však v rozpore s vykonaným dokazovaním. Všetky vyššie opísané dôkazy vo vzájomnej súvislosti poskytujú dostatočne jasný obraz o tom, že pán Q. bol poverený činnosťou spojenou s vybavovaním objednávok za žalovaného a zabezpečovaním dopravy a dodávok tovaru. Podstatné je, že pán Q. sa na začiatku spolupráce medzi žalovaným a žalobcom dostavil v máji 2015 osobne s konateľom žalovaného k žalobcovi, kde bol predstavený ako „riaditeľ za žalovaného“. Pán Q. sa takto aj podpisoval v rámci emailovej komunikácie („direktor/riaditeľ“), na základe ktorej žalobca dodával žalovanému tovar. Žalovaný nespochybnil, že by sa toto stretnutie neudialo alebo že by malo iný priebeh. Z vykonaného dokazovanie nevyplynulo, že by v akomkoľvek momente od počiatku spolupráce až do jej ukončenia v auguste 2017 žalovaný upozorňoval žalobcu na to, že by pán Q. nebol oprávnený so žalobcom komunikovať za žalovaného. Z vyššie opísaného sledu udalostí sa mohol žalobca dôvodne domnievať, že pán Q. A.e naozaj oprávneným zástupcom žalovaného. Na viacerých z emailových komunikácií sa zúčastňoval aj sám konateľ žalovaného s tým, že oznamoval žalobcovi odoslanie platieb za dodaný tovar (napr. email z 29.03.2017, č. l. 288, alebo email z 09.05.2017, č. l. 295), čím len protistranu opakovane utvrdzoval, že s konaním a objednávkami zadanými pánom Q. súhlasí. Zo žiadneho správania žalovaného (prinajmenšom do septembra 2017) nemožno vyvodiť, že by to tak nebolo. Napokon, aj samotný žalovaný tvrdil, že o neoprávnenom konaní sa žalovaný dozvedel až v septembri 2017 (zápisnica, č. l. 395 rub).

15. Čo sa týka dodania tovaru, žalovaný namietal, že a tovar nebol dodaný „do spoločnosti žalovaného“, že prepravné doklady nie sú dodacími listmi a že chýbajú dodacie listy podpísané oprávneným zástupcom žalovaného. Žalobca však netvrdil, že by dodanie tovaru bolo dohodnuté tak, že ho žalobca musí prepraviť až „do spoločnosti žalovaného“ alebo na iné miesto, ale v žalobe tvrdil, že dodanie tovaru bolo zabezpečované prostredníctvom žalovaným vybraných dopravcov, ktorí prevzali tovar od žalobcu a následne ho prepravili a odovzdali žalovanému. Žalobca prepravnými dokladmi preukazoval svoje tvrdenie, že žalobca tovar odovzdal na prepravu. Tieto tvrdenia žalobcu ostali nepopreté, a teda sa považujú za nesporné. Súd preto vychádzal z toho, že dohoda medzi stranami bola taká, že dodanie

tovaru sa uskutočňuje odovzdaním tovaru prepravcovi. Tento záver podporujú aj potvrdenia o vývoze tovaru, ktoré za žalovaného potvrdzujú skutočnosť, že tovar bol „vyzdvihnutý v sídle žalobcu“. Preto vôbec nie je rozhodujúce, či bol tovar dodaný „do spoločnosti“ žalovaného. Potom nie je ani podstatné, či chýbajú dodacie listy podpísané oprávnenou osobou. Sám žalovaný predsa tvrdí, že prepravné doklady nie sú dodacími listami, s čím možno súhlasiť. Prepravný doklad potvrdzuje v tomto kontexte odovzdanie tovaru prepravcovi a dodací list odovzdanie tovaru v mieste jeho vykládky. To, či bol tovar dodaný do spoločnosti žalovaného, tak napokon nie je vôbec rozhodujúce. Podstatné z hľadiska čl. 31 písm. a) Dohovoru OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru (oznámenie č. 160/1991 Zb.; ďalej len „Dohovor“) totiž je, že tovar bol odovzdaný na prepravu, čo potvrdzujú potvrdenia o vývoze (pozri body 35 a 49 nižšie). Z rovnakého dôvodu nie je podstatná námietka žalovaného, že prepravné doklady nie sú dodacími listami a dodacie listy neboli podpísané oprávnenou osobou.

16. Okrem toho však súd považuje za vhodné poukázať aj na to, že ani otázka dodania tovaru nebola v konečnom dôsledku sporná, pretože žalovaného námietka nemôže byť účinná. Žalovaný v odpore tvrdil v podstate len to, že na adrese Dolné Rudiny 1, Žilina nikdy nemal sídlo ani prevádzkareň. Keďže spoločnosť žalovaného má sídlo vo Vrakúni a žalovaný tvrdil, že tovar nebol dodaný do „spoločnosti žalovaného“, znamená to, že nespochybňuje, že tovar bol dodaný na adresu Dolné Rudiny 1 v Žiline. S tým súvisí aj žalovaného zmätočné tvrdenie v odpore, že žalobcov tovar nikdy nebol potrebný pre podnikanie žalovaného. Toto je totiž v rozpore s jeho vlastným trestným oznámením, v ktorom konštatuje, že „aj v iných otvorených projektoch našej spoločnosti“ (teda projektoch spoločnosti žalovaného), nakúpila spoločnosť PREWAS „tovar potrebný na výrobu týchto zákaziek, napr. od dodávateľov S., …“ (teda od žalobcu, ktorého úplné obchodné meno je E. S. K.. S.. B..; trestné oznámenie, č. l. 110). Tým si žalovaný protirečí, pretože v trestnom oznámení tvrdí opak toho, čo v odpore, a síce že tovar od žalobcu bol potrebný na splnenie zákazky žalovaného. Tvrdenia žalovaného sú tak zjavne účelové, čo napokon plynie aj z potvrdení o vývoze tovaru, ktoré žalovaný ani nenamietal. Pokiaľ tieto za žalovaného potvrdzujú, že tovar bol vyzdvihnutý v sídle žalobcu v R., je len logické, že tovar musel byť žalovanému aj riadne dodaný. Žalovaný by celkom určite nepotvrdzoval prevzatie tovaru, pokiaľ by s ním nemal možnosť nakladať.

17. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že medzi stranami fungovala takmer 2 roky zaužívaná obchodná prax s pomerne jasnými kontúrami. A. Q., predstavený žalobcovi ako riaditeľ žalovaného, objednal za žalovaného tovar emailom za ceny vopred dohodnuté s konateľom žalovaného, na čo žalobca tovar pripravil a riadne odovzdal na prepravu. Tovar bol prepravcami prepravený na adresu Dolné Rudiny 1, Žilina. Žalobca následne vystavil príslušné faktúry, ktoré žalovaný s väčšou či menšou presnosťou zaplatil. Prestal tak robiť až v máji 2017, keď sa dostal do omeškania s platením prvej zo žalovaných faktúr (faktúra č. X/XXXX zo dňa 15.04.2017, splatná 15.05.2017). Je zrejmé, že zmluvy boli plnené tým istým spôsobom. Účelovosť tvrdení žalovaného o tom, že o objednávkach nemá vedomosť, je zrejmá aj z jeho trestného oznámenia, kde tvrdil, že údajný páchateľ mal konať neoprávnene v mene žalovaného až od 19.06.2017. Žalovaný ale neuhradil ani žalobcove faktúry za apríl, máj a časť júna, čo predstavuje asi polovicu žalovanej sumy. Navyše, žalovaný faktúry nepopieral a v júli 2017 dokonca reklamoval u žalobcu tovar a žalobca mu vyhovel (nepopreté tvrdenie žalobcu, zápisnica, č. l. 395 rub). Pokiaľ by o objednávkach nevedel alebo by nebol uzrozumený s tým, že tieto uskutočňuje pán Q., zjavne by tak nerobil. Takisto by v septembri 2017 nenavštevoval žalobcu a nesľuboval mu úhradu pohľadávok (písomné vyjadrenie pani Q. S., č. l. 285). Napokon, v trestnom oznámení žalovaný tvrdil, že spolupráca s PREWAS trvala do septembra 2017. Sporné faktúry však boli vystavené za obdobie mesiacov apríl až august 2017.

18. Nebolo preukázané, že by poverenie na vykonávanie činností súvisiacej s komunikáciou so žalobcom ohľadom objednávok a dodávok tovaru pre A. Q. bolo nejakým spôsobom obmedzené, ako ani to, že by o prípadných obmedzeniach žalovaný informoval svojich obchodných partnerov, medzi nimi aj žalobcu (nesporné skutočnosti) pred septembrom 2017, keď konateľ žalovaného navštívil žalobcu a naznačil potrebu vysporiadať určité vzťahy so spoločnosťou PREWAS. Vedomosť o tom, že by mohlo dôjsť k neoprávneným objednávkam, tak mohol žalobca získať od žalovaného najskôr až v septembri 2017, čo už ale bolo až po dodaní tovaru podľa poslednej faktúry (faktúra č. X/XXXX zo dňa 31.08.2017 za dodanie tovaru uvedeného v prepravných dokladoch č. 1/10887, č. 1/10888 a č. 1/10909, znejúca na sumu 8.797,83 €, splatná 30.09.2017).

19. Zo zisteného skutkového stavu nevyplynulo, že by strany vylúčili uplatnenie Dohovoru na ich vzťahy.

20. Súd nemal pochybnosť o správnosti žalobcom uvedeného obsahu talianskeho práva (najmä sadzby úroku z omeškania 8 % ročne), keďže ani medzi stranami táto okolnosť nebola sporná. Preto súd nepovažoval vôbec za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie cudzieho práva podľa § 185 ods. 3 v tomto smere. Napokon, súd môže zisťovať obsah cudzieho práva aj v súčinnosti so stranami, čo sa v tejto veci v podstate aj stalo. Vzhľadom na to mal súd za ustálený takýto obsah cudzieho práva:

V zmysle čl. 3 talianskeho legislatívneho dekrétu č. 231/2002 (Decreto legislativo n. 231/2002), ktorým sa riadia omeškanie s platbou a úroky pri obchodných vzťahoch medzi podnikateľmi má veriteľ nárok na úrok z omeškania z dlžnej sumy v zmysle čl. 4 a 5, pokiaľ dlžník nepreukáže, že k omeškaniu s platbou došlo v dôsledku ním [dlžníkom] nezavinenej nemožnosti plnenia. V zmysle čl. 4 talianskeho legislatívneho dekrétu č. 231/2002 (Decreto legislativo n. 231/2002) sú úroky z omeškania splatné odo dňa nasledujúceho po uplynutí doby splatnosti pohľadávky. V zmysle čl. 5 talianskeho legislatívneho dekrétu č. 231/2002 (Decreto legislativo n. 231/2002) určuje polročne výšku úrokov z omeškania Ministerstvo hospodárstva a financií, pričom výška úrokov od druhého polroka 2016 až dodnes predstavuje 8 % (história talianskych úrokových sadzieb, č. l. 61).

21. Súd nevykonal dokazovanie spis uznesením policajta k trestnému oznámeniu žalovaného a výpoveďou pani E. zo spisu 19Cb/14/2018, ktorými chcel žalovaný preukázať vzťah pani E. k žalovanému a akým spôsobom bolo vybavené trestné oznámenie žalovaného. Predovšetkým vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ale ani v iných súvislostiach v tejto veci osoba s menom E.Í. vôbec nevystupovala. V tomto konaní preto nie je potrebné skúmať vzťah tejto osoby k žalovanému, pretože tu nijakým spôsobom nevystupuje. Otázka spôsobu vybavenia trestného oznámenia žalovaného taktiež nie je rozhodujúca, pretože rozhodnutie policajta ako orgánu činného v trestnom konaní o trestnom oznámení, nemá žiaden vplyv na rozhodovanie súdu v tejto veci. Navyše, nešlo by ani o rozhodnutie o trestnom čine, ktoré by za určitých okolností a v určitom rozsahu zaväzovalo aj civilný súd, pretože rozhodnutie o vine môže vydať len súd v trestnom konaní. Okrem toho, uznesenie policajta sa podľa § 197 ods. 3 doručuje aj žalovanému, takže ním žalovaný bezpochyby disponuje. Žalovaný má tiež ako poškodený v trestnom konaní podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku právo nazerať do spisov a preštudovať ich a právo sa kedykoľvek v priebehu trestného konania informovať o stave trestného konania. Žalovaný neozrejmil, prečo by sám nemohol predložiť uznesenie policajta, prípadne iné informácie z trestného spisu. Súdu je však z vlastnej činnosti známe (spis 19Cb/14/2018), že trestné oznámenie žalovaného bolo odmietnuté. Súd tiež nepovažoval za potrebné zaobstarávať úradné preklady prepravných dokladov, potvrdení o vývoze tovaru a faktúr, ktoré boli vystavené v nemeckom jazyku. Ako bolo uvedené vyššie, žalovaný ich obsah nikdy nespochybnil, v dôsledku čoho zostal nesporný. Navyše, žalobca predložil vzorový preklad prepravného dokladu (č. l. 39 rub), potvrdenia o vývoze tovaru (č. l. 266) a faktúry (č. l. 60 rub), ktoré zrozumiteľne objasňujú obsah týchto dokumentov v slovenskom jazyku. Použitím týchto vzorových prekladov sa možno pomerne ľahko oboznámiť s obsahom aj ostatných nepreložených listín, pretože v týchto sa mení len označenie tovaru v medzinárodnom tvare, suma a dátumy.

B. Právne posúdenie

22. Predmetom sporu je povinnosť žalovaného zaplatiť kúpnu cenu za tovar, ktorý žalobca dodal na základe emailových objednávok. Medzi stranami nebola sporná výška kúpnej ceny, ani množstvo, či akosť dodaného tovaru. Jadrom sporu bolo, či osoby, ktoré tovar objednávali a preberali, mali oprávnenie tak urobiť za žalovaného. Úlohou súdu teda bolo vyhodnotiť, či žalovaného zaväzovali úkony osôb, ktoré kúpne zmluvy uzatvárali.

23. Súd v prvom rade skúmal svoju právomoc konať a rozhodovať v tomto spore. Vychádzajúc z toho, že strany majú sídlo v odlišných krajinách, ide totiž o spor s medzinárodným prvkom. Keďže sídla strán sa nachádzajú v členských krajinách Európskej únie, je potrebné uplatniť právo Únie, konkrétne nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie Brusel I bis“). Po zistení, že nariadenie Brusel I bis sa v zmysle čl. 1 uplatní aj na tento obchodnoprávny spor, súd dospel k záveru, že keďže žalovaný má sídlo v Slovenskej republike, právomoc tunajšieho súdu je daná na základe čl. 4 ods. 1 nariadenia Brusel I bis.

24. Rozhodným právom, podľa ktorého sa má vzťah medzi stranami postupovať, však nie je rýdzo talianske právo, ako to v žalobe tvrdil žalobca. V rámci dokazovania nebolo zistené, že by sa strany dohodli na voľbe práva a aj žalobca v žalobe v podstate tvrdil a vychádzal z tohto, že dohoda o voľbe práva nebola uzavretá. Do úvahy tak prichádza nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 593/2008 (ďalej len „nariadenie Rím I“) a Dohovor OSN o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru. Podľa názoru súdu je rozhodným právom pre kúpnu zmluvu (zmluvu o predaji tovaru), o akú ide aj v tejto veci, práve Dohovor. Je to tak preto, lebo Dohovor predstavuje tzv. priamu úpravu, kým nariadenie Rím I je len úpravou kolíznou, ktorá odkazuje na vnútroštátne právo (pozri čl. 4 nariadenia). V porovnaní s nariadením Rím I obsahuje Dohovor úpravu hmotného práva a vrátane nej aj osobitnú úpravu kúpnej zmluvy (zmluvy o predaji tovaru). Naproti tomu nariadenie Rím I má len všeobecný charakter. Navyše, podľa čl. 25 ods. 1 a 2 nariadenia Rím I má nariadenie vplyv v podstate len v prípadoch dvojstranných zmlúv, kým Dohovor je viacstranným medzinárodným dohovorom a jeho signatármi sú aj štáty mimo EÚ, takže nariadenie sa môže týkať len otázok, ktoré dohovor neupravuje. Tak je to napríklad v prípade úroku z omeškania, ktorý Dohovor neupravuje v čl. 78 vyčerpávajúcim spôsobom. Tu možno súhlasiť so žalobcom, že na základe čl. 7 ods. 2 Dohovoru treba uplatniť nariadenie Rím I. Rozhodným právom podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) nariadenia Rím I je potom právny poriadok krajiny obvyklého pobytu predajcu. Obvyklým pobytom predajcu sa podľa článku 19 ods. 1 nariadenia rozumie miesto ústredia jeho riadenia. Keďže žalobca vystupoval ako predajca tovaru a podľa zisteného skutkového stavu sa miesto ústredia jeho riadenia nachádza v R., ďalšie otázky súvisiace s úrokmi z omeškania, ktoré Dohovor vyslovene nerieši, sa spravujú talianskym právom.

25. Pokiaľ ale ide o stranami nastolenú otázku zastúpenia, nariadenie Rím I sa síce dotýka zmluvného zastúpenia, no jeho čl. 1 ods. 2 písm. g) vylučuje z vecnej pôsobnosti nariadenia otázku, či môže splnomocnenec zaväzovať voči tretej strane osobu, na ktorej účet údajne koná. V tomto rozsahu tak nariadenie Rím I nie je použiteľné a nastupuje ďalšia kolízna úprav, ktorou je zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len „zákon o MPSaP“). Podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona o MPSaP sa príkazné zmluvy a im podobné zmluvy spravujú právom miesta, kde má sídlo (bydlisko) ten, kto vykonáva príkaz, v čase uzavretia zmluvy, teda v danom prípade právom slovenským. Pod zmluvami podobnými príkaznými zmluvami možno podľa názoru súdu rozumieť aj dohody o plnomocenstve alebo vzťahy vyplývajúce s poverenia (napr. podľa § 33 alebo § 15 . Dohovor je nepochybne súčasťou slovenského právneho poriadku, a vzhľadom na svoju právnu silu má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky v rozsahu, v akom určitú otázku rieši. Preto treba otázku konania za žalovaného, ktoré predchádzalo uzavretiu kúpnych zmlúv, posudzovať prednostne podľa Dohovoru a ak tento neposkytuje dostatočné usmernenia, prichádza do úvahy posúdenie tejto otázky podľa právnych noriem nižšej právnej sily (v tomto prípade Obchodného a Občianskeho zákonníka).

26. Dohovor obsahuje v čl. 7 výkladové pravidlá, podľa ktorých treba postupovať pri jeho uplatňovaní. Čl. 7 ods. 1 ukladá prihliadať na jeho medzinárodnú povahu a na potrebu podporovať jednotnosť pri jeho použití a dodržiavaní dobromyseľnosti v medzinárodnom obchode. Článok 7 ods. 2 Dohovoru stanovuje, že otázky, ktoré Dohovor výslovne nerieši, sa riešia podľa všeobecných zásad, na ktorých Dohovor spočíva, alebo, ak také zásady chýbajú, podľa ustanovení právneho poriadku rozhodného podľa ustanovení medzinárodného práva súkromného. Jednotnosť možno podľa názoru súdu zabezpečiť predovšetkým prihliadaním na existujúcu judikatúru k Dohovoru, ktorá vykladá jeho ustanovenia. Skutkovo obdobné prípady medzinárodnej kúpy tovaru by sa preto mali vyhodnocovať vo všetkých zmluvných štátoch na základe právnych noriem Dohovoru zhodne, teda súd by mal byť vedený snahou dospieť k rovnakému riešeniu sporu. To umožňuje už zmieňovaná súdna prax, ktorá je dostupná na www.cisg.sk a podporne aj na www.unilex.info.

27. Vecná pôsobnosť Dohovoru je upravená v čl. 4, podľa upravuje iba uzavieranie zmluvy o kúpe a práva a povinnosti predávajúceho a kupujúceho vznikajúce z takej zmluvy. Dohovor ďalej výslovne vymenúva rozsah právnych otázok, ktoré nespadajú do pôsobnosti Dohovoru (s výnimkou prípadov, keď Dohovor určitú čiastkovú otázku výslovne upravuje, napr. už spomenutá výška úroku z omeškania). Dohovor sa tak neuplatní v podstate pri posudzovaní platnosti právnych úkonov a účinkov zmluvy na vlastnícke právo. Tento okruh otázok však nebol relevantný v prejednávanej veci. Medzi stranami totiž nebola sporná platnosť kúpnych zmlúv, ale len otázka ich záväznosti pre žalovaného a to, či žalobca z nich riadne plnil. Konanie sa taktiež netýkalo vlastníckeho práva strán.

28. Dohovor v čl. 8 ods. 1 ďalej stanovuje, že správanie strany sa má vykladať podľa jej úmyslu, ak druhej strane bol tento úmysel známy alebo jej nemohol byť neznámy. Tretí odsek dopĺňa ďalšie výkladové pravidlo, podľa ktorého treba pri určovaní úmyslu strany vziať náležitý zreteľ na všetky rozhodné okolnosti prípadu, včítane rokovania o zmluve, praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, zvyklostí a následného správania sa strán. Práve tieto pravidlá sú podľa názoru súdu dôležité pri posudzovaní prejednávanej veci.

29. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že medzi stranami existovala určitá obchodná prax, ktorej počiatky siahajú do obdobia mája 2015. V tom čase sa medzi stranami odohralo stretnutie, ktorého sa za žalovaného zúčastnil konateľ žalovaného a A. Q.. A. Q. komunikoval so žalobcom formou emailov, ktorými objednával tovar a používal pritom emailovú adresu s obchodným menom žalovaného, ako aj obchodné údaje žalovaného v podpisovej časti emailov. Žalobca ho považoval za kontaktnú osobu, keďže jeho meno a telefonický kontakt uvádzal v prepravných dokladoch popri mene a telefonickom kontakte konateľa žalovaného s poznámkou „majitelia“. Žalobca takto dodával tovar žalovanému stále rovnakým spôsobom odovzdaním tovaru prepravcom určeným žalovaným, ktorý tovar prepravovali na rovnakú adresu. Žalovaný žalobcove faktúry uhrádzal až do mája 2017, keď faktúry prestal platiť. Žalobca dodávky zastavil až v auguste 2017, pretože napriek nedoplatky žalovaného dosiahli pre neho neúnosnú mieru.

30. Ako je zrejmé z čl. 7 ods. 1 Dohovoru, v oblasti medzinárodného obchodného styku vrátane kúpy tovaru sa kladie veľký dôraz na ochranu dobromyseľnosti. Súd sa stotožňuje s názorom Ulricha Magnusa, profesora práva na Univerzite v Hamburgu a sudcu Odvolacieho súdu v Hamburgu, ktorý vysvetľuje, že záväzný účinok určitého správania vyplýva práve zo zásady ochrany dobromyseľnosti, ktorá spočíva v tom, že nikto by nemal mať prospech z úkonov, ktoré sú nezlučiteľné s jeho dovtedajším správaním (zákaz venire contra factum proprium) (MAGNUS, U.: Guide to Article 7. Dostupné na: http://cisgw3.law.pace.edu/cisg/principles/uni7.html). Pre úplnosť súd poukazuje aj čl. 1.7 Zásad medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT, ktoré vychádzajú z rovnakého predpokladu ochrany dobromyseľnosti. V kontexte Zásad medzinárodných obchodných zmlúv UNIDROIT, sa ochrana dobromyseľnosti pretavuje okrem iného aj do pojmu tzv. zjavného oprávnenia (apparent authority), upraveného v čl. 2.2.5 Zásad. Podľa tohto ustanovenia sa zastúpený, ktorého správanie vyvoláva v tretej osobe dôvodné presvedčenie, že zástupca je oprávnený konať za zastúpeného, nemôže namietať nedostatok oprávnenia zástupcu, a je preto viazaný úkonmi zástupcu. Podľa Medzinárodného inštitútu pre unifikáciu súkromného práva nachádza inštitút zjavného oprávnenia svoje uplatnenie predovšetkým v situáciách, keď zastúpeným nie je jednotlivec, ale organizácia. V styku so spoločnosťami a podobnými organizáciami môže byť pre tretiu osobu problematické zistiť, či majú osoby konajúce za danú spoločnosť alebo organizáciu v skutočnosti oprávnenie tak robiť, a preto majú právo všade tam, kde to je možné, spoliehať sa na existenciu zjavného oprávnenia týchto osôb (porov. https://www.unidroit.org/instruments/commercial-contracts/unidroit-principles-2010/394- chapter-2-formation-and-authority-of-agents-section-2-authority-of-agents/905-article-2-2-5-agent- acting-without-or-exceeding-its-authority).

31. V danom prípade sa o dobromyseľnosť opieral žalobca, pretože bol dôvodne presvedčený o tom, že osoby, ktoré u neho prejavili záujem o nadviazanie spolupráce ešte v máji 2015 a ktoré sa vydávali za zástupcov žalovaného, boli oprávnené konať za žalovaného. V konaní pritom nevyšli najavo žiadne také okolnosti, ktoré by mohli túto dobromyseľnosť vyvrátiť, prinajmenšom nie do septembra 2017, keď už ale boli všetky žalované objednávky zo strany žalobcu splnené. Vo viere, že žalobca koná s oprávnenou osobou, keď dodáva objednávky zadávané pánom Q., žalobcu neustále utvrdzovalo aj to, že s ním komunikuje z emailovej adresy obsahujúcej obchodné meno žalovaného a že žalovaný jeho faktúry preplácal. Ďalšie okolnosti podporujúce jeho dobromyseľnosť spočívali v tom, že tovar sa žalobcovi nevracal ako neprebratý a žalovaný dokonca ešte v júli 2017 (v čase, keď už bol v dvojmesačnom omeškaní s prvou faktúrou), reklamoval určitý tovar u žalobcu, ktorý tejto reklamácii aj vyhovel.

32. V takomto správaní žalovaného podľa názoru súdu nemožno vidieť nič iné, než to, že uvedený spôsob objednávania a dodávania tovaru akceptoval. Toto správanie žalovaného treba vykladať podľa už spomenutého článku 8 ods. 3 Dohovoru, ktorý ukladá brať náležitý zreteľ na rokovania o zmluve, prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli, zvyklosti a následné správanie sa strán. Všetky tieto hľadiská, najmä následné správanie žalovaného, smerujú k jedinému záveru: každá rozumná osoba by v správaní

žalovaného videla úmysel byť viazaný objednávkami uskutočňovanými A. Q. a spôsobom, ktorý sa stal medzi stranami zaužívaným.

33. V tejto súvislosti je nápomocná aj existujúca súdna prax k Dohovoru. Rozhodnutím z 19.12.1995 Obergericht des Kantons Thurgau (sp. zn. ZB 95.22) vykladal článok 8 Dohovoru v tom zmysle, že ak bola vypracovaná ponuka obsiahnutá na hlavičkovom papieri výrobcu, svedčí to o tom, že mal v úmysle stať sa zmluvnou stranou kúpnej zmluvy podľa čl. 14 ods. 1 Dohovoru. Súd vyzdvihol skutočnosť, že druhá strana (v tamojšom prípade kupujúci) mala možnosť kontaktovať výrobcu použitím jeho kontaktných údajov (na telefónnom a faxovom čísle). Súd ďalej poznamenal, že skutočnosť, že kupujúci adresoval vždy všetky požiadavky alebo reklamácie priamo výrobcovi, a nie distribútorovi, treba považovať za dôkaz o výrobcovom úmysle byť viazaný v čase jeho ponuky. Navyše, komunikácia medzi stranami sa týkala vždy len výrobcu, a nie distribútora. Dané rozhodnutie kladie teda dôraz na to, ako vnímala ponuku výrobcu druhá strana (terminológiou čl. 8 ods. 3 „rozumná osoba“). Obdobne treba preto nazerať aj na prejednávaný prípad a na objednávky uskutočňované za žalovaného, z obsahu ktorých je zrejmé, aký subjekt majú zaväzovať. Takisto pokiaľ sa žalovaný v júli 2017 obrátil s reklamáciou priamo na žalobcu, je zrejmé, že žalovaný vnímal žalobcu ako zmluvnú stranu, u ktorej si môže uplatniť nároky z vád. Takéto konanie nijako nenasvedčuje výkladu žalovaného, že z objednávok je (napr. podľa § 33 ods. 2 OZ, ak by sa uplatnil) zaviazaná fyzická osoba, ktorá ich urobila.

34. Pokiaľ ide o okolnosti týkajúce sa návrhu na uzavretie zmluvy a jej prijatia, podľa čl. 18 Dohovoru sa zmluva o kúpe nemusí uzavrieť alebo preukazovať písomne a nevyžadujú sa pri nej žiadne iné formálne náležitosti; možno ju preukazovať akýmikoľvek prostriedkami, včítane svedkov. Nadväzujúci článok 19, a konkrétne jeho prvý odsek spresňuje, že konanie osoby, ktorej je ponuka určená, naznačujúce jej súhlas s ponukou, je prijatím. Súhlas s ponukou možno vykonať aj bez upovedomenia navrhovateľa (tu kupujúceho) napríklad odoslaním tovaru. Články 8 a 18 vykladal aj Cour d'Appel de Grenoble, ktorý v rozhodnutí z 21.10.1999 (sp. zn. 96J/00101) posudzoval námietku predávajúceho (obdobnú tvrdeniu, že objednávky neboli vykonané), že objednávky kupujúceho neprijal. Súd rozhodol, že podstatná bola prax zavedená medzi stranami, v zmysle ktorej predávajúci plnil objednávky bez toho, aby ich výslovne prijal. V inom rozhodnutí zase Mestský súd v Budapešti skonštatoval, že ponuka vyhovuje článku 14 ods. 1 Dohovoru z hľadiska požiadavky určitosti, ak množstvo, akosť a cena tovaru boli vyplývalo z praxe zavedenej medzi stranami podľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru, keďže predávajúci opakovane dodával rovnaký druh tovaru kupujúcemu, ktorý cenu vždy zaplatil (rozhodnutie z 24.03.1992, sp. zn. AZ 12.G.41.471/1991). Nie je bez významu ani žalobcova poznámka, že žalovaný voči faktúram nikdy nenamietal, a prvýkrát tak urobil až v odpore. V rozhodnutí z 03.07.1997 (sp. zn. 3PZ 97/18) Bezirksgericht St. Gallen vyjadril názor, že ak kupujúci nenamietal faktúry vystavené predávajúcim „v krátkom čase“, cenu uvedenú vo faktúre možno považovať za cenu zodpovedajúcu kúpnej cene, ktorá sa všeobecne účtovala v dobe uzavretia zmluvy za taký tovar za porovnateľných okolností v príslušnom obchodnom odvetví. Tento záver podľa názoru súdu možno uplatniť nielen na výšku ceny, ale aj na jej základ, teda na samotnú povinnosť zaplatiť ju.

35. Takže súd aj s odkazom na zistený skutkový stav mal za dostatočne ustálené, že na základe jednotlivých objednávok v podobe emailov vyhovujúcich čl. 11 a čl. 18 Dohovoru vznikla kúpna zmluva, obsahom ktorej bol záväzok žalobcu dodať určený tovar v zmysle čl. 31 písm. a) Dohovoru odovzdaním tovaru prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho a na druhej strane podľa čl. 58 a 59 Dohovoru záväzok kupujúceho zaplatiť cenu, ktorú žalobca vyúčtoval svojimi faktúrami.

36. K rovnakému záveru by bolo možné dospieť aj podľa slovenského Obchodného zákonníka, pokiaľ by sa sporné právne úkony mali vykladať vzhľadom na čl. 1 ods. 2 písm. g) nariadenia Rím a § 10 ods. 1 písm. a) zákona o MPSaP v súlade so slovenskými predpismi s nižšou právnou silou v porovnaní s Dohovorom.

37. Keďže na žalobcu ako zahraničnú osobu sa uplatní § 21 ods. 1 OBZ, strany možno považovať za obchodné spoločnosti založené na účel podnikania podľa § 56 ods. 1 OBZ, teda v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) za podnikateľov, ktorí konali v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Preto sa podľa § 261 ods. 1 vzťahy medzi nimi spravujú treťou časťou Obchodného zákonníka, ktorá vo svojej druhej hlave upravuje práva a povinnosti vyplývajúce z kúpnych zmlúv uzatváraných takýmito subjektmi.

38. Základným ustanovením kúpnej zmluvy ako osobitného typu zmluvy je kogentné (§ 263 ods. 1 ustanovenie § 409 OBZ, ktoré vymedzuje záväzok predávajúceho dodať kupujúcemu hnuteľnú vec (tovar) určenú jednotlivo alebo čo do množstva a druhu a previesť na neho vlastnícke právo k tejto veci a tomu zodpovedajúcu povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu. Zákon nekladie žiadne formálne požiadavky na tento typ zmluvy, čo znamená, že kúpnu zmluvu podľa § 409 a nasl. možno uzavrieť v akejkoľvek forme.

39. Kúpna zmluva ako dvojstranný právny úkon vzniká na základe návrhu na uzavretie zmluvy, ktorý je stelesnením prejavom vôle určeným jednej alebo viacerým určitým osobám podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Takýto prejav vôle môže byť zachytený aj elektronickými prostriedkami, napríklad v podobe emailu. Podľa § 45 ods. 1 pôsobí prejav vôle (teda aj návrh na uzavretie zmluvy) voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Zmluva je potom podľa § 44 ods. 1 uzavretá okamihom, keď prijatie návrhu na uzavretie zmluvy nadobúda účinnosť. Návrh možno prijať v zmysle § 43c ods. 1 buď včasným vyhlásením urobeným osobou, ktorej bol návrh určený, alebo iným včasným konaním, z ktorého možno vyvodiť jej súhlas.

40. Žalovaný je právnickou osobou - podnikateľom, takže jeho konanie sa spravuje § 13 a nasl. Obchodného zákonníka. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Zástupcami s osobitným splnomocnením konať za podnikateľa sú predovšetkým vedúci organizačnej zložky podniku (§ 13 ods. 5 alebo prokurista (§ 14 ods. 1 . Podnikateľa však okrem konania inej osoby v jeho prevádzkarni (§ 16 zaväzuje aj konanie osoby, ktorá bola pri prevádzkovaní podniku poverená určitou činnosťou. Podľa § 15 ods. 1 je takáto osoba splnomocnená na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. Toto zastúpenie nemá zmluvný podklad a vzniká priamo zo zákona, čo znamená, že ide o formu zákonného zastúpenia. Zákonné zastúpenie sa tak odlišuje od zmluvného zastúpenia v tom, že kým pri zmluvnom zastúpení vzniká oprávnenie konať za zastúpeného na základe splnomocnenia, v prípade zákonného zastúpenia podľa § 15 ods. 1 je to v dôsledku poverenia určitou činnosťou. Poverenie určitou činnosťou je zároveň prvou podmienkou vzniku oprávnenia poverenej osoby zastupovať podnikateľa priamo zo zákona bez osobitného (zmluvného) splnomocnenia. Druhou podmienkou je, že činnosť, ktorou bola táto osoba poverená, je činnosťou pri prevádzke podniku (pozri v tomto zmysle Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32/Odo/766/2003, či 23Cdo/3568/2009).

41. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že objednávky odosielal žalobcovi A. Q.. Táto osoba bola žalobcovi predstavená na stretnutí v jeho sídle v máji 2015, na ktoré prišiel spolu s konateľom žalovaného. Je zrejmé, že jeho činnosť ako „riaditeľa“ spoločnosti žalovaného zahŕňa činnosť súvisiacu s objednávaním výrobkov a materiálov. Zmysluplné je totiž očakávať, že osoba, ktorá spolu so štatutárnym zástupcom podnikateľa zúčastní nadviazania obchodnej spolupráce, bude aj osobou oprávnenou objednávku zadať, teda učiniť právne záväzný návrh na uzavretie zmluvy a vykonať s tým spojené právne úkony. Preto je tiež správny záver, že A. Q. bol zriadený prístup do emailovej schránky s adresou, ktorá obsahovala obchodné meno žalovaného (či už K..K. alebo K..L.), práve na účel uskutočňovania objednávok „pod hlavičkou“, teda za žalovaného. To sa prejavilo nielen v podobe emailovej adresy, ktorú používal, ale aj v podpisovej časti emailov, kde uvádzal údaj o obchodnom mene, sídle a emailovej adrese žalovaného. Všetky tieto okolnosti potvrdzujú skutočnosť, že A. Q. bol poverený činnosťou súvisiacou so zabezpečovaním zákaziek vrátane činnosti spočívajúcej v zadávaní objednávok za žalovaného. Zadávanie objednávok subdodávateľom je totiž nepochybne činnosťou, ku ktorej obvykle dochádza pri zabezpečovaní zákaziek.

42. Pokiaľ ide o druhú podmienku, že poverenie určitou činnosťou sa musí udiať v súvislosti s prevádzkovaním podniku, aj tá je podľa názoru súdu splnená. Uskutočňovanie objednávok, ktorých cieľom je uzatvorenie kúpnych zmlúv so subdodávateľmi na dodávku tovaru potrebného na splnenie zákazky pre klienta, je bezpochyby činnosťou smerujúcou k dosiahnutiu zisku, čo je v zmysle § 2 ods. 1 jedna z charakteristických čŕt pojmu podnikanie. Prevádzkovanie podniku potom celkom zjavne zahŕňa vykonávanie činnosti predstavujúcej samotnú podstatu podnikania, akou je spravovanie zmluvných vzťahov so subdodávateľmi, teda ich uzatváranie, plnenie a ukončovanie. Pokiaľ teda podnikateľ poverí určitú osobu, aby uskutočňovala objednávky, pôjde vždy o činnosť pri prevádzkovaní podniku.

43. Vzhľadom na tieto úvahy je nepochybné, že A. Q. mal aj podľa Obchodného zákonníka oprávnenie odoslať žalobcovi za žalovaného emaily s požiadavkou na dodanie tovaru. Tieto emaily ako právne úkony predstavujúce návrh na uzavretie kúpnej zmluvy podľa § 409 tak zaväzujú žalovaného podľa § 15 ods. 1 zo zákona, bez potreby osobitného splnomocnenia.

44. Pre úplnosť treba dodať, že myslí aj na ochranu zastúpeného, keď v § 15 ods. 2 obmedzuje účinky zákonného zastúpenia podľa § 15 ods. 1. V prípade, že daná osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia, toto konanie zaväzuje podnikateľa len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť.

45. Toto obmedzenie však v danej veci neprichádza do úvahy. Žalovaný v prvom rade nikde netvrdil, že by A. Q. prekročil rozsah poverenia (namietal len neexistenciu oprávnenia) a ani to, že žalobca o tomto prekročení mohol vedieť. Hoci dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalovaného, pretože len on by z týchto skutočností mohol pre seba vyvodzovať priaznivé následky, zo zisteného skutkového stavu inak vyplýva opak. Sporné objednávky neboli totiž prvými, ktoré žalobca od A. Q. prijal. V predchádzajúcom období žalobca plnil na základe viacerých objednávok a žalovaný faktúry vystavené žalobcom riadne uhrádzal. Nebolo sporné, že aj tieto objednávky uskutočnila za žalovaného tá istá osoba a že tovar žalobca riadne dodal rovnakým spôsobom. Možno totiž konštatovať, že v obchodnom styku je aj podľa § 264 obvyklé očakávať, že pokiaľ predávajúci podnikateľ akceptuje objednávky, ktoré uskutočnila určitá osoba vydávajúca sa za zástupcu kupujúceho, tým, že požadovaný tovar kupujúcemu ako objednávateľovi dodá, a tento následne zaplatí predávajúcim vystavené faktúry, hoci sa to všetko udeje bez predchádzajúcej písomnej (rámcovej) zmluvy, tak aj budúce objednávky uskutočnené tou istou osobou (zástupcom), bude považovať za objednávky uskutočnené osobou oprávnenou konať za kupujúceho. Keďže to žalovaný netvrdil a v konaní ani nevyšli najavo žiadne také okolnosti, o ktorých by žalobca mohol vedieť a ktoré by naznačovali, že A. Q. v čase uskutočnenia objednávok (apríl až august 2017) prekročil rozsah poverenia, neboli tu splnené podmienky podľa § 15 ods. 2 na oslobodenie žalovaného od záväzkov, ktoré mu vznikli v dôsledku jej konania. Nebolo to tak ani v čase plnenia objednávok, teda keď bol tovar dodaný. Žalobca mohol nadobudnúť pochybnosti až na základe návštevy konateľa žalovaného v sídle žalobcu v septembri 2017, keď prvýkrát načrtol problém s objednávkami. V tom čase už ale záväzok žalovaného existoval, a preto jeho správanie nemohlo mať vplyv na účinky, ktoré nastali podľa § 15 ods. 1 OBZ.

46. Námietka žalovaného, že A. Q., nebol jeho štatutárnym orgánom, ani zamestnancom, nie je spôsobilá spochybniť záver uvedený v predchádzajúcom bode. Ustanovenia Dohovoru, ale ani § 15 nepožaduje, aby medzi podnikateľom a osobou poverenou určitou činnosťou existoval vzťah na základe zmluvy o výkone funkcie, mandátnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy. Takáto osoba nemusí mať vo vzťahu k podnikateľovi žiadne osobitné postavenie. Konanie štatutárov upravujú iné ustanovenia zákona (§ 13 ods. 1 a osobitné ustanovenia o jednotlivých obchodných spoločnostiach a o družstve), a preto nie je účelom § 15 zakladať oprávnenie štatutárov konať za podnikateľa. Pokiaľ ide o existenciu pracovného alebo iného obdobné pomeru, podstatné z hľadiska § 15 ods. 1 je len to, že daná osoba bola určitou činnosťou poverená. Navyše, pokiaľ by sa vyžadoval pracovnoprávny vzťah, účinky § 15 by tým boli značne oklieštené. Na jeho plné uplatnenie by sa musela daná osoba pred vykonaním úkonu tretej osobe preukazovať pracovnou alebo inou zmluvou, v opačnom prípade by mohol podnikateľ vždy spochybniť účinky právnych úkonov tejto osoby vo vzťahu k podnikateľovi, čím by strácal zmysel druhý odsek tohto ustanovenia. Z § 15 teda nevyplýva žiadne obmedzenie týkajúce sa pomeru tejto osoby k podnikateľovi, za ktorého koná (pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32Cdo/317/2005).

47. Pokiaľ ide o žalovaného argument, že podľa § 33 ods. 2 nie je pasívne vecne legitimovaný, pretože A. Q. konal bez plnomocenstva, z čoho je zaviazaný jedine on sám, toto ustanovenie sa neuplatní, pretože prednosť má práve § 15 OBZ, a to konkrétne jeho druhý odsek, ktorý rieši otázku dôsledkov prekročenia oprávnenia konať za podnikateľa. Takéto okolnosti, ale ani okolnosti, na ktorých sa zakladá § 33 ods. 2 OZ, však v konaní zistené neboli.

48. Ako už bolo uvedené vyššie, námietka žalovaného, že prepravné doklady nie sú dodacími listami, nie je spôsobilá spochybniť nárok žalobcu. Zo zisteného skutkového stavu je totiž zrejmé, že dodanie tovaru jeho odovzdaním prepravcovi preukazujú potvrdenia o vývoze tovaru, ktoré za žalovaného podpísala opäť tá istá osoba, A. Q.. Predchádzajúca prax medzi žalobcom a žalovaným, používanie údajov

žalovaného a platenie faktúr žalovaným mohli žalobcu len utvrdzovať v tom, že tovar dodáva správnym spôsobom a v konečnom dôsledku bol prepravený aj na správne miesto. Na tieto okolnosti sa preto rovnako uplatnia právne závery uvedené vyššie, predovšetkým účinky čl. 7 a 8 ods. 3 Dohovoru, resp. ustanovenia Obchodného, či Občianskeho zákonníka. Aj tu možno vychádzať z rovnakého skutkového základu, teda, že konateľ žalovaného poveril A. Q. činnosťou, ktorá zahŕňala aj preberanie tovaru a potvrdzovanie jeho dodania. Súčasťou tejto činnosti je aj potvrdzovanie dodacích listov, pretože takéto potvrdenie je formou kvitancie (§ 569 ods. 1 a bez neho by mohol dopravca odoprieť tovar odovzdať (§ 569 ods. 2 , v dôsledku čoho by nemohol byť naplnený účel podnikania ani jednej zo strán. Aj v tejto súvislosti je preto nepochybné, že išlo o činnosť pri prevádzkovaní podniku. Preto tu sú takisto splnené všetky podmienky stanovené § 15 ods. 1 OBZ. Zároveň súd nezistil žiadne také okolnosti, ktoré by umožnili uplatnenie obmedzenia podľa § 15 ods. 2 OBZ.

49. Okrem toho, ak sa žalovaný bráni tým, že si tovar vôbec neobjednal, nemôže obstáť bez ďalšieho námietka, že tovar nebol riadne dodaný. Podľa čl. 31 písm. a) Dohovoru platí, že predávajúceho povinnosť v zásade spočíva v odovzdaní tovaru prvému dopravcovi na prepravu pre kupujúceho. To, že žalobca odovzdal tovar prvému dopravcovi, potvrdzujú práve prepravné doklady, ktorých pravosť a pravdivosť žalovaný nespochybnil (spochybňoval len existenciu dodacích listov a oprávnenie osoby, ktorá podpísala dodacie listy). Z týchto dôkazov je zrejmé, že žalobca si splnil svoju povinnosť a tovar riadne odovzdal na prepravu.

50. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti potom vôbec nie je podstatné to, čo tvrdí žalovaný v trestnom oznámení, teda či sa určitá osoba dopustila trestného činu tým, že konala za žalovaného bez plnomocenstva alebo poverenia. Prípadný trestnoprávny postih takejto osoby nemá vplyv na účinky ňou vykonaných úkonov, pokiaľ tieto žalovaného zaväzujú podľa vyššie vykladaných článkov Dohovoru alebo Obchodného, či Občianskeho zákonníka. Civilnoprávna úprava je totiž založená na ochrane dobromyseľnosti tretej osoby, ktorá je oslabená možnosťou zástupcu preukázať, že tretia osoba mohla vedieť o neexistencii oprávnenia zástupcu. Žalovaný však v tejto veci svoje dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia neuniesol.

51. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným bola v súlade s čl. 11 a 18 Dohovoru uzavretá kúpna zmluva, žalobca tovar podľa § čl. 31 písm. a) riadne dodal a žalovanému tak vznikla podľa čl. 58 a 59 Dohovoru povinnosť zaplatiť za tovar kúpnu cenu vyúčtovanú spornými faktúrami. Keďže žalovaný kúpnu cenu, ktorej výška nebola medzi stranami ani sporná, nezaplatil, žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy 197.292,09 € je dôvodný.

52. Čo sa týka žalobcom uplatňovaného úroku z omeškania, splatnosť kúpnej ceny nastáva v zmysle čl. 58 Dohovoru, keď predávajúci umožní kupujúcemu nakladať s tovarom, prípadne v „inej určitej dobe“. Za takúto inú určitú dobu možno podľa súdu považovať aj dátum určený v príslušnej faktúre. Pokiaľ by to tak nebolo, kúpna cena by sa stala splatnou ešte skôr, pretože žalobca umožnil žalovanému nakladať s tovarom už v čase prepravy, pretože prepravcov si vyberal žalovaný. Nie je preto vôbec podstatná námietka žalovaného, že faktúry mu neboli doručené (hoci zo skutkového stavu je zrejmé, že nimi disponoval najneskôr v septembri 2017, keď konateľ žalovaného prisľúbil úhradu „svojich“ pohľadávok). Ako bolo uvedené vyššie, Dohovor síce upravuje v čl. 78 nárok na úrok z omeškania, no neobsahuje komplexnú úpravu spôsobu jeho výpočtu. Čl. 7 ods. 2 Dohovor však odkazuje na ďalšie kolízne normy a medzi nimi na nariadenie Rím I, ktoré umožňuje zistiť rozhodné právo. Rozhodným právom podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) nariadenia Rím I je tak právny poriadok krajiny obvyklého pobytu predajcu. Obvyklým pobytom predajcu sa podľa článku 19 ods. 1 nariadenia rozumie miesto ústredia jeho riadenia. Keďže žalobca vystupoval ako predajca tovaru a podľa jeho tvrdenia sa miesto ústredia jeho riadenia nachádza v R., otázku výšky úroku z omeškania rieši talianske právo, ktorého obsah nebol sporný (pozri časť A. vyššie). V dôsledku omeškania žalovaného tak vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa čl. 4 talianskeho legislatívneho dekrétu č. 231/2002, teda najneskôr v deň nasledujúci po dni splatnosti jednotlivých faktúr. Podľa čl. 5 talianskeho legislatívneho dekrétu č. 231/2002 bola ročná sadzba úroku z omeškania od druhého polroka 2016 až dodnes predstavuje 8 %. Žaloba je aj preto v tejto časti dôvodná.

53. Na základe vyššie uvedených záverov tak súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 197.292,09 € s príslušenstvom (výrok I)

54. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 vychádzal súd z toho, že žalobcovi ako úspešnej strane patrí nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 , a preto mu tento nárok priznal (výrok II).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Odvolanie možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú vykonateľným rozsudkom, môže sa žalobca domáhať jej splnenia v exekúcii.