Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/259/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného Advokátska kancelária Korytár s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, IČO: 47 243 279 proti žalovanej N. O., nar. XX.XX.XXXX, štátnej občianke G. republiky, bytom L. T. XXX, Q., o zaplatenie 1.454,45 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 12C/136/2014-75 zo dňa 16. októbra 2017, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti žaloby p o t v r d z u j e .

Žalovanej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 215,11 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 215,11 eur od 22.11.2013 do zaplatenia a to všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku /výrok I./, vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol /výrok II./ a žalovanej právo na náhradu trov konania nepriznal /výrok III./. Na odôvodnenie tohto rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovanú k zaplateniu sumy 1.454,45 eur s príslušenstvom s odôvodnením, že uzatvorili so žalovanou úverovú zmluvu, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 1.327,76 eur, ktorý žalovaná v dohodnutej lehote nevrátila. Žalovaná suma vo výške 1.454,45 eur predstavuje istinu 38,71 eur, poistenie 9,56 eur, úrok 76,21 eur, zosplatnenú istinu 995,16 eur, pokutu (ušlý úrok) 118,09 eur, sankčný úrok z omeškania 214,86 eur a dopočet k žalobe 1,86 eur. Súd vykonal v spore dokazovanie, z ktorého zistil, že žalobca je obchodná spoločnosť zapísaná v obchodnom registri s predmetom činnosti

- poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, žalovaná je fyzická osoba - nepodnikateľ. Dňa 18.11.2008 strany sporu uzatvorili úverovú zmluvu č. 3811071666 na základe ktorej žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníkovi úver vo výške 40.000,- Sk (1.327,76 eur), ktorý sa žalovaná zaviazala splácať v 84-och mesačných splátkach po 1.021,- Sk (33,89 eur) pri ročnej úrokovej sadzbe 25,03 eur, výške RPMN 28,5%, priemernej RPMN 20,40 % Eur a celkových nákladoch spotrebiteľa 39.716,- Sk (1.318,33 eur), pričom skutočná výška nákladov je 1.519,- eur a výška RPMN 28,49 %. Z prehľadu čerpania splátok a úhrad vyplýva, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1.327,76 eur, pričom celková výška úhrad z jej strany predstavuje 1.112,65 eur. Uvedené skutočnosti súd posúdil podľa § 497 ods. 1, § 499, § 502 ods. 1, § 369, § 502 Obchodného zákonníka, podľa čl. 3, 5, 6 a 7 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34), podľa § 2 písm. a), b) a c), § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 až 4, § 5 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere (ďalej len "zákona č. 258/2001 Z.z."), § 10c a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 52 ods. 1 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že medzi stranami sporu vznikol spotrebiteľský vzťah. Predmetná zmluva spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, bola uzavretá medzi veriteľom - žalobcom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti o. i. poskytovanie úverov z vlastných zdrojov ako podnikanie a spotrebiteľom - žalovanou ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver ako vyplýva z predmetnej zmluvy na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver, teda dočasne poskytnúť peňažné prostriedky na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere v inej právnej forme - vo forme úveru a spotrebiteľ sa zaväzuje tieto vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. V zmluve o úvere absentujú niektoré podmienky, s ktorými zákon o spotrebiteľských úveroch spája právo žalobcu ako dodávateľa požadovať späť len poskytnutý úver, bez úrokov a bez poplatkov a povinnosť dlžníka ako spotrebiteľa splatiť úver iba vo výške poskytnutých peňažných prostriedkov, bez úrokov a bez poplatkov. V danom prípade zmluve chýbajú najmä náležitosti určené v § 4 ods. 2 písm. g), i), j), k) zákona 258/2001 Z.z.. Zmluva o úvere neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (náležitosť podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona 258/2001 Z.z.). O splnení náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona 258/2001 Z.z. nemožno hovoriť v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru vypočítať. Významom ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) zákona 258/2001 Z.z.. (aj podľa dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z. z., ktorým bolo predmetné ustanovenia do zákona o spotrebiteľských úveroch vložené) totiž je, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vyžaduje sa teda časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov (týmito sú: dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva o úvere a ani VÚP údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahujú nemožno mať za to, že tento nedostatok možno nahradiť apelovaním na potencionálnu aktivitu spotrebiteľa vedúcu k určeniu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Naopak je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi respektíve dodávateľmi. Pre absenciu týchto náležitostí zmluvy je potrebné považovať tento spotrebiteľský úver za úver poskytnutý bez poplatkov a bez úrokov, ako to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona 258/2001 Z.z.. Vychádzajúc z uvedeného vznikla žalovanej povinnosť vrátiť žalobcovi len hodnotu skutočne poskytnutých peňažných prostriedkov, t.j. sumu 215,11 eur. Keďže žalovaná riadne a včas po vyhlásení okamžitej splatnosti nevrátila poskytnutý úver vznikol žalobcovi v súlade s ustanovením § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. (pre rozhodné obdobie bola stanovená sadzba vo výške 0,25 %) zákonný nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8,25 % ročne za obdobie od 22.11.2013, na zaplatenie ktorých súd žalovanú zaviazal. Súd žalovanej uložil lehotu na zaplatenie v súlade s § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"). Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil podľa § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola počas celého konania nečinná, neuplatnila si náhradu trov konania a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovanej vznikli trovy konania a preto jej súd, hoci bola v spore úspešnejšia ako žalobca, náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku do výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti svojej žaloby podal včas odvolanie žalobca. Uviedol, že posúdením úveru poskytnutého žalovanej ako bezúročného a bez poplatkov prvoinštančný súd nesprávne posúdil právnu vec a vykonaním dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ ide o náležitosť údaja o konečnej splatnosti úveru v úverovej zmluve, konečná splatnosť úveru súvisí so splatnosťou splátok, pretože konečná splatnosť je v podstate termín splatnosti poslednej splátky úveru. Z uvedeného vyplýva, že náležitosti spotrebiteľskej zmluvy konečná splatnosť úveru a termín splatnosti splátok sú úzko prepojené. Predmetná zmluva obsahuje v bode 47. lehotu splatnosti 84 mesiacov po poskytnutí úveru. V bode 38. stanovuje počet splátok 84 a v bode 43. termín splatnosti splátok odkazom na nižšie uvedený text, v zmysle ktorého je prvá mesačná splátka splatná práve po 1 mesiaci od dátumu poskytnutia úveru a každá ďalšia splátka v deň s rovnakým poradovým číslom príslušného mesiaca. Žalobca má za to, že konečná splatnosť úveru uvedená lehotou splatnosti úveru je pre priemerného spotrebiteľa zrozumiteľnou informáciou o dobe trvania jeho záväzku. V spojení so stanovením presného dátumu splatnosti splátok vie spotrebiteľ jednoduchou matematickou operáciou určiť deň splatnosti poslednej splátky. K uvedenému záveru dospel aj Súdny Dvor EÚ v Rozsudku zo dňa 09.11.2016, Home Credit Slovakia a.s. proti Kláre Bíróovej (C-42/15), EU:C:2016:842 (ďalej len „Rozsudok Súdneho dvora EÚ“), v ktorom sa inter alia zaoberal aj výkladom čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. Ten uviedol, že uvedený článok smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Pokiaľ teda termíny splatnosti splátok nemusia byť určené konkrétnym dátumom za predpokladu, že spotrebiteľ bude schopný identifikovať dátum splatnosti splátok, potom ani dátum splatnosti poslednej splátky nemusí byť výslovné určený odkazom na konkrétny dátum. Účelom ustanovenia podstatných náležitostí v spotrebiteľskej zmluve je poskytnúť spotrebiteľovi zrozumiteľne informácie o rozsahu jeho záväzku. Za účelom zabezpečenia náležitostí je ustanovený následok za ich nedodržanie v § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorým je sankcia pre veriteľa v podobe zániku nároku na úroky a poplatky z úveru. Preto sankcia „bezúročnosti“ má postihovať práve také porušenie, ktoré má za následok nedostatočné informovanie spotrebiteľa o jeho záväzku. Uvedené vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ, v zmysle ktorého kritériom vhodnosti sankcie „bezúročnosti“ je teda možná pochybnosť spotrebiteľa o rozsahu záväzku. Žalobca má preto za to, že pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje lehotu splatnosti úveru počtom mesiacov od poskytnutia úveru a zrozumiteľne uvádza termín splatnosti všetkých splátok, potom spotrebiteľ má dostatočné informácie na jednoduché určenie presného dátumu splatnosti celého úveru a takéto uvedenie konečnej splatnosti úveru je v súlade s § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Tento spôsob nespôsobuje pochybnosť spotrebiteľa o rozsahu svojho záväzku, resp. dobe trvania záväzku a preto nie je daný dôvod k záveru, že úver poskytnutý na základe predmetnej zmluvy sa považuje za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu údaju o konečnej splatnosti úveru. Z týchto dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že jeho žalobe celkom vyhovie, alternatívne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 v rozsahu a z dôvodov odvolania žalobcu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť. 5. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal pri rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu, v celom rozsahu na ne poukazuje v súvislosti s § 387 ods. 2 a k odvolacím námietkam žalobcu dodáva nasledovné: 6. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu na tom právnom závere, že zmluva o spotrebiteľskom o úvere, ktorú strany uzatvorili neobsahuje všetky náležitosti požadované zákonom zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, konkrétne údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 4 ods. 2 písm. g)/, a preto sa úver na jej základe poskytnutý žalovanej považuje za bezúročný a bez poplatkov /§ 4 ods. 3/ a keďže žalovaná z istiny poskytnutého úveru žalobcovi zostala dlžná len 215,11 eur, uložil jej súd prvej inštancie povinnosť zaplatiť uvedenú sumu spolu s príslušenstvom a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol. 7. Žalobca odvolaním napáda závery súdu prvej inštancie v súvislosti s uvedením, resp. neuvedením údaja o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a na to nadväzujúci záver o bezúročnosti úveru. 8. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí, okrem iného, obsahovať aj údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru /§ 4 ods. 2 písm. g)/. Pre prípad absencie tejto náležitostí, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov /§ 4 ods. 3/. 9. Po preskúmaní veci dospel aj odvolací súd k záveru, že zmluva o úvere, ktorú strany uzatvorili, údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahuje. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že takýto údaj môže spotrebiteľ jednoduchou matematickou operáciou určiť ako deň splatnosti poslednej splátky, na základe údajov o počte splátok a termíne ich splatnosti, toto podľa odvolacieho súdu nepostačuje. Podľa zákona č. 258/2001 Z.z. zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje, aby konečná splatnosť spotrebiteľského úveru bola v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená. V tomto prípade predmetná zmluva tento údaj neobsahuje. Nie je prípustné, aby si spotrebiteľ musel údaj o termíne konečnej splatnosti úveru sám odvodzovať od iných zmluvných údajov. Takýto postup by neslúžil ochrane spotrebiteľa, pre ktorú zákon náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovil a neumožňuje mu bez ďalšieho určiť dobu trvania jeho záväzku . 10. Súd prvej inštancie preto správne, v súlade s vykonaným dokazovaním, uzavrel, že zmluva o úvere uzatvorená stranami sporu neobsahuje údaj o konečnej splatnosti úveru. Túto skutočnosť potom súd prvej inštancie správne právne posúdil a dospel k správnemu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalobcom žalovanej a následne o rozsahu dôvodnosti podanej žaloby žalobcu. 11. Pokiaľ ide o posúdenie uvedenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere eurokonformným výkladom príslušného ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej, tu odvolací súd uvádza, že ani eurokonformným výkladom Smernice č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol vo svojom rozhodnutí Súdny dvor, nemožno prelomiť výklad predmetného zákonného ustanovenia, ktorý vychádza z úplne jasnej jazykovej formulácie daného zákonného ustanovenia. 12. Zákonodarca v tomto ustanovení jasne deklaroval požiadavku na uvedenie údaja o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve o spotrebiteľskom úvere a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase uzatvorenia zmluvy stranami sporu platný a účinný. Aj z predmetného rozhodnutia Súdneho dvora je zrejmé, že Smernica č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu a Slovenská republika pri implementácii Smernice do zákona č. 258/2001 Z.z. povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila, pretože nesmela zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice. Uvedený konflikt medzi Smernicou č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a zákonom č. 258/2001 Z.z. však nie je možné riešiť priamou aplikáciou predmetnej smernice. Jednalo by sa o tzv. priamy účinok smernice. Otázka priameho účinku smerníc, konkrétne podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia je riešený v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ. V zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci a priamy účinok smerníc je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice. Uvedené právne závery Súdny dvor EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach /napríklad rozsudok z 26. februára 1986 vo veci Marshall, rozsudok zo dňa 05. októbra 2004 vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01/. V danom prípade tak priama aplikácia dotknutej smernice na vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je možná. 13. Ďalšou otázkou je tzv. nepriamy účinok smerníc, ktorý spočíva v eurokonformnom výklade dotknutého vnútroštátneho práva, ktorý sleduje dosiahnutie účelu, cieľa smernice. Nepriamy účinok smerníc má však vždy svoj rozsah a svoje medze, ktoré sa nachádzajú v rozsahu a medziach vnútroštátnych metód výkladu práva. Súdny dvor EÚ potom ešte sám stanovil medze, ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. V rozhodnutí vo veci Adeneler, C-212/04 / rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 4. júla 2006/ uviedol, že "povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva (pozri analogicky rozsudok zo 16. júna 2005, Pupino, C-105/03, Zb. s. I-5285, body 44 a 47)". Vzhľadom na explicitné znenie zákona č. 258/2001 Z.z. v časti požiadavky uvádzať v zmluve údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, nie je výklad týchto zákonných ustanovení podľa záverov rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15 vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biroóvej možný. Takýto výklad by bol výkladom práva contra legem a v podstate by viedol k nahradeniu vnútroštátneho práva predmetnou Smernicou. V konečnom dôsledku by sa tak jednalo o výklad porušujúci všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. 14. Odvolací súd na základe týchto záverov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. o zamietnutí zvyšnej časti žaloby žalobcu potvrdil ako vecne správny. 15. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%. Keďže jej však preukázane žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .