Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/23/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobkyne: L. V., dodatok obch. mena EURO DAN, IČO: 33 893 675, Šintava 663, zastúpená advokátom: JUDr. Juraj Hatvany so sídlom v Kráľovej pri Senci, proti žalovanému: S.T.K. SLOVAKIA, s.r.o., IČO: 35 804 254, Vajanského 871/7, Galanta, zastúpený advokátkou: JUDr. Anna Angelovičová so sídlom v Prešove, o 5.475,57 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 25 Cb 11/2011-397 zo 16. októbra 2017 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. II. Žalovanému odvolací súd priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie (I) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia 5.475,57 € s 9,25 % ročným úrokom z omeškania od 7. júla 2011 z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym vykonaním technickej kontroly 14. októbru 2009 a (II) priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak na základe zistenia, že žalobkyňa podniká ako živnostníčka, žalovaný prevádzkuje stanicu technickej kontroly. Žalobkyňa bola od r. 2003 vlastníčkou motorového vozidla Avia D 75-N kategórie N2, EČV: GA-761BB, ktorého najvyššia konštrukčná rýchlosť podľa technického preukazu do roku 2013 bola 120 km/h. Toto vozidlo malo od jeho kúpy nastavený obmedzovač rýchlosti na hodnotu 145 km/h, o čom žalobkyňa vedela a tiež vedela, že od 15. marca 2006 vozidlo muselo mať obmedzovač rýchlosti, ktorú povinnosť neriešila, hoci vozidlo bez obmedzovača rýchlosti nebolo spôsobilé na prevádzku v cestnej premávke. Na vozidle boli vykonávané technické kontroly žalovaným, ktorý nedostatok obmedzovača neodhalil a žalobkyňa tak mala za to, že vozidlo je v poriadku. Žalovaný aj 14. októbra 2009 vykonal na vozidle technickú kontrolu s výsledkom, že je spôsobilé premávky na pozemných komunikáciách. Dňa 19. novembra 2009 od 9:45 hod. bol vodič jazdiaci s týmto motorovým vozidlom kontrolovaný hliadkou polície v Taller Sanmartí (Katalánsko, Španielsko), kde konajúci príslušník polície zisti, že na vozidle chýba obmedzovač rýchlosti a toto nezastavuje pri žiadnej rýchlosti, v dôsledku čoho vodičovi zakázal ďalšiu jazdu s tým, že nedostatok musí odstrániť. Na základe tejto skutočnosti bol servisom v Španielsku nainštalovaný do vozidla obmedzovač rýchlosti, za čo žalobkyňa zaplatila 1.054,82 €. Rozhodnutím vlády Katalánska z 26. januára 2010 bola žalobkyni uložená za tento nedostatok i pokuta 4.601 €, ktorú žalobkyňa v určenej lehote zaplatila, v dôsledku čoho jej neskôr bola táto sankcia znížená na 3.450,75 €. Okrem toho bola žalobkyňa nútená využiť služby právneho poradenstva v Španielsku za odmenu 170 € a musela odrieknuť dve ďalšie objednávky na prepravu, čím jej ušiel zisk v sume 800 €.

3. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie predovšetkým dospel k záveru, že vozidlo žalobkyne muselo byť k 14. októbru 2009 povinne vybavené zariadením na obmedzovanie rýchlosti tak, aby neprevýšila 90 km/h, a to podľa § 9 ods. 1 vyhl. MDPT SR č. 464/2009 Z. z. v spojení s § 4 ods. 2 písm. b) nariadenia vlády SR č. 154/2006 Z. z. Žalobkyňa ako vlastníčka vozidla bola povinná zabezpečiť technickú kontrolu, čo urobila u žalovaného ako stanice technickej kontroly v zmysle § 37 ods. 1 zák. č. 725/2004 Z. z. o prevádzke vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách. Úlohou stanice technickej kontroly bolo vykonať technickú kontrolu, ktorá podľa § 48 ods. 1 a 4 cit. zák. zahŕňala aj kontrolu obmedzovača rýchlosti. Dokladom o tom bol podľa § 52 ods. 1 a 5 cit. zák. protokol o technickej kontrole. Právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným pri vykonávaní technickej kontroly vznikol na základe ústnej dohody, ktorú súd posúdil ako nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. a dospel k záveru, že žalovaný porušil povinnosti z tejto zmluvy, keď technickú kontrolu vykonal vadne, ak potvrdil spôsobilosť vozidla na technickú premávku, hoci nemalo funkčný obmedzovač rýchlosti. Podľa § 373 Obch. zák. tak zodpovedá za škodu, ktorú tým žalobkyni spôsobil. Súčasne mal súd za preukázané, že žalobkyňa vedela o tejto vade vozidla, ale sa spoliehala, že jeho nespôsobilosť na premávku sa nezistí. Práve pre nefunkčný obmedzovač rýchlosti jej bola uložená v januári 2010 v Španielsku sankcia a teda žalobkyňa tak sama porušila svoju prevenčnú povinnosť podľa § 384 Obchod. zák., v dôsledku čoho podľa § 382 Obch. zák. nemá nárok na náhradu škody, ktorá jej tým vznikla.

4. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť ho a žalobe vyhovieť. Po zopakovaní podstatných skutkových a právnych okolností veci (okrem iného, že vzala žalobu späť v časti zaplatenia 134,82 €) namietla, že súd prvej inštancie nesprávne rozhodol, keď jej nárok nepriznal, hoci dospel k záveru, že žalovaný porušil svoju povinnosť. Z vykonaného dokazovania podľa nej bolo dokázané len jej vedomosť o vyššej konštrukčnej rýchlosti vozidla, nie o nefunkčnosti obmedzovača. Poukázala v tejto súvislosti na § 379 Obch. zák., pričom nemusela poznať, či je funkčný obmedzovač rýchlosti. Keďže o nefunkčnosti nemala vedomosť, úlohou žalovaného bolo ju na to upozorniť, pretože žalovaný je ako odborne spôsobilá osoba povinný zistiť nedostatky na vozidle a zabezpečiť ich odstránenie.

5. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), a potom, čo stranám dal bezvýsledne priestor vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia právneho predpisu (§ 382 C. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Predovšetkým z obsahu spisu nevyplýva žiaden dispozičný úkon žalobkyne, z ktorého by bolo možné vyvodiť čiastočné späťvzatie jej žaloby v zmysle § 145 C. s. p. Žalobkyňa ani v podanom odvolaní bližšie neoznačuje podanie, v ktorom k tomuto procesnému úkonu malo dôjsť (dátumom podania, dátumom pojednávania alebo číslom listu). V dôsledku toho súd prvej inštancie správne rozhodoval meritórne o celom nároku tak, ako bol uplatnený v žalobe a konanie ani v časti nezastavil.

8. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 2 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku zrozumiteľne opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé podstatné skutkové zistenia urobil, ako vyhodnotil prípadné rozpory medzi nimi. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, ani obsahu výsluchov účastníkov a svedkov tak, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní, ktorých správnosť žalobkyňa nijako nespochybnila. Samotné hodnotenie dôkazov potom zodpovedá formálnej logike, ako aj všeobecným skúsenostiam.

9. Nedôvodná je námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávne zistil, že žalobkyňa vedela o nefunkčnosti obmedzovača rýchlosti. Súd prvej inštancie v odseku 25 a potom znova v odseku 32 napadnutého rozsudku jasne konštatuje, že tento skutkový záver urobil z výpovede žalobkyne pred súdom prvej inštancie, čo súd prvej inštancie uvádza v cit. odsekoch rozsudku. Žalobkyňa podľa obsahu zápisnice výslovne vypovedala, že vedela aj o tom, že ak vozidlo nemá obmedzovač rýchlosti je

nespôsobilé na cestnú premávku. Zápisnica o pojednávaní ako listina vyhotovená súdom - orgánom verejnej moci v rámci jeho právomoci (podľa § 99 C. s. p.) je verejná listina (§ 205 C. s. p.) a ako taká potom dosvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, pokiaľ nie je dokázaný opak. Žalobkyňa pritom nijako nedokázala, že by nevypovedala tak, ako je to zachytené v citovanej zápisnici, a tak z jej obsahu možno vychádzať. Odvolacia námietka žalobkyne, že súd túto skutočnosť zistil nesprávne, tak odporuje obsahu zápisnice a vykonanému dokazovaniu.

10. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie nie celkom dôsledne splnil úlohu uloženú mu odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení č. k. 21 Cob 173/2014-276, a to riadne skúmať právny vzťah medzi stanicou technickej kontroly a žiadateľom. Súd prvej inštancie posúdil tento vzťah ako tzv. nepomenovanú zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obch. zák. Použitie samotnej tretej časti Obchodného zákonníka pritom nie je sporné, keďže žalovaný v oblasti výkonu technickej kontroly podniká [§ 36 ods. 1 písm. a) zákona č. 725/2004 Z. z. v znení účinnom k 14. októbru 2009] a žalobkyňa nechala uňho vykonať technickú kontrolu vozidla, ktoré sama používa na podnikanie, v dôsledku čoho tu ide o právny vzťah dvoch podnikateľov pri výkone ich podnikateľskej činnosti v zmysle § 261 ods. 1 Obch. zák. Podľa § 269 ods. 1 Obch. zák. však platí, že zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv, sa spravujú ustanoveniami hlavy II upravujúcimi jednotlivé typy zmlúv. Odvolací súd sa stotožňuje s tým, že vzťah medzi žiadateľom o technickú kontrolu a stanicou technickej kontroly (STK) je vzťahom zmluvným, hoci možnosť strán dohodnúť obsah zmluvy (konkrétny rozsah povinností STK) je obmedzená kogentnými ustanoveniami verejnoprávnych predpisov, ktoré vymedzujú tieto povinnosti. Podľa § 37 ods. 1 zák. č. 725/2004 Z. z. v citovanom znení je stanica technickej kontroly pracovisko špecializované na vykonávanie technických kontrol vozidiel, ktorými sa podľa § 48 ods. 1 cit. zák. rozumejú prehliadka a posúdenie technického stavu vozidla, systémov, komponentov alebo samostatných technických jednotiek. Pri tom musí STK postupovať podľa metodík schválených ministerstvom (§ 48 ods. 6 cit. zák.). O vykonaní technickej kontroly STK vystavuje doklad podrobne vymedzený v § 52 cit. zák., z ktorého vyplýva jeden z troch stupňov klasifikácie technickej spôsobilosti vozidla - spôsobilé / dočasne spôsobilé / nespôsobilé na premávku na pozemných komunikáciách (§ 51 cit. zák.).

11. Zo zmluvy o výkone technickej kontroly tak STK vzniká povinnosť nestranne, len v súlade s uvedenými metodikami zistiť technický stav vozidla a vystaviť o zistenom stave osvedčenie a žiadateľ o technickú kontrolu za to platí STK odplatu. Táto zmluva tak v sebe obsahuje podstatné časti typické pre zmluvu o kontrolnej činnosti, ktorou sa podľa § 591 Obchodného zákonníka vykonávateľ kontroly (STK) zaväzuje vykonať nestranne zistenie stavu určitej veci a vydať o tom kontrolné osvedčenie, a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu [táto zmluva je inak tzv. absolútnym obchodom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák.]. Podľa § 591 ods. 1 Obch. zák. je vykonávateľ kontroly povinný vykonať kontrolu nestranným spôsobom a zistený stav opísať v osvedčení, pričom je povinný postupovať s vynaložením odbornej starostlivosti (§ 592 Obch. zák.). Ustanovenie § 599 Obch. zák. osobitne upravuje zodpovednosť vykonávateľa kontroly, ktorý je povinný nahradiť škodu spôsobenú porušením povinnosti riadne vykonať kontrolu, ale len vtedy, ak sa táto škoda nemôže nahradiť uplatnením nároku objednávateľa voči osobe zodpovednej za vadné plnenie, ktoré je predmetom kontroly (s určitým vylúčením ďalších nárokov v ďalšej vete). V prerokúvanej veci tak žalovaný ako STK bol povinný postupovať pri výkone technickej kontroly v súlade s ustanoveniami zákona č. 725/2004 Z. z., ale aj vykonávacích predpisov (o rozsahu technických kontrol podľa § 48 ods. 11 a o hodnotení technického stavu v zmysle § 51 ods. 3 cit. zákona č. 725/2004 Z. z.).

12. Žalobkyňa žiadala žalovaného o vykonanie tzv. pravidelnej technickej kontroly v zmysle § 49 ods. 2 písm. a) cit. zákona. Podľa § 46 ods. 1 písm. b) vyhlášky MSPT SR č. 578/2006 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o niektorých ustanoveniach zák. č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa pri pravidelnej technickej kontrole vykonáva aj kontrola a posúdenie technického stavu vozidla, jeho systémov, komponentov alebo samostatných technických jednotiek a povinnej výbavy vozidla a kontrolné úkony určené príslušnou metodikou. Podľa § 48 ods. 1 písm. a) až c) sa pri technickej kontrole stav vozidla a funkcia jednotlivých systémov, komponentov a samostatných technických jednotiek hodnotí troma stupňami, pričom písmenom „B“ sa hodnotí stav s nebezpečnou chybou, kedy je vozidlo dočasne spôsobilé na premávku na pozemných komunikáciách. Vozidlo je pritom podľa § 48 ods. 2 písm. q) cit. vyhlášky dočasne spôsobilé, ak obmedzovač rýchlosti nefunguje alebo neplní predpísané podmienky. V takom prípade má STK podľa § 49 ods. 3 cit. vyhlášky

zapísať do protokolu o technickej kontrole druh kontroly a platnosť sa obmedzení na 30 dní. Už len pre úplnosť sa dodáva, že podľa § 17 ods. 2 písm. w) vyhl. č. 464/2009 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 20. novembra 2009 (teda krátko po spornej technickej kontrole v prerokúvanej veci), sa vozidlo považovalo za nespôsobilé na cestnú premávku, ak nemá zariadenie obmedzujúce rýchlosť alebo zariadenie obmedzujúce rýchlosť je nefunkčné, hoci malo byť povinne vybavené zariadením obmedzujúcim rýchlosť.

13. Z uvedeného výkladu tak pre prerokúvanú vec možno uzavrieť, že pri výkone pravidelnej technickej kontroly vozidla žalobkyne, ktoré už podľa záverov súdu prvej inštancie muselo byť povinne vybavené zariadením obmedzujúcim rýchlosť, bolo povinnosťou žalovaného ako STK s vynaložením odbornej starostlivosti zistiť, že je toto zariadenie nefunkčné. Ak mohlo byť pri jeho nefunkčnosti vyhodnotené nanajvýš ako dočasne spôsobilé v zmysle § 52 ods. 2 zákona č. 725/2004 Z. z. a § 48 ods. 1 a ods. 2 písm. q) vyhlášky č. 578/2006 Z. z. V takom prípade mal žalovaný túto skutočnosť vyznačiť vo vydanom protokole o technickej kontrole a jeho platnosť obmedziť na 30 dní (§ 49 ods. 3 cit. vyhlášky). Zo zisteného skutkového stavu však vyplýva, že motorové vozidlo žalobkyne nebolo vybavené riadne funkčným obmedzovačom rýchlosti, takže žalovaný mal postupovať práve takto. Napriek tomu však žalovaný o vykonaní technickej kontroly vystavil protokol, v ktorom vozidlo uznal za spôsobilé premávky a jeho platnosť určil na jeden rok (do 14. októbra 2010). Žalovaný teda nesplnil svoju zmluvnú povinnosť vykonať kontrolu riadne s vynaložením odbornej starostlivosti (a v súlade s osobitnými predpismi upravujúcimi jeho povinnosti pri jej výkone), čím porušil svoju povinnosť zo zmluvného záväzku v zmysle § 592, 593 a 594 Obch. zák., takže podľa § 373 Obch. zák. by mal zodpovedať za škodu tým spôsobenú. Nejde pritom o prípad, kedy by zodpovednosť žalovaného bola vylúčená § 599 Obch. zák., pretože zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by si žalobkyňa mohla túto škodu uplatniť u inej osoby z titulu vady.

14. Tieto skutočnosti vo výsledku správne ustálil aj súd prvej inštancie, v dôsledku čoho mu nemožno vytknúť nesprávne právne posúdenie veci, čo inak v podstate uznáva aj žalobkyňa. Žalobkyňa však vo svojom odvolaní opomína, že obsahuje aj ustanovenia, ktoré škodcu zbavujú povinnosť nahradiť škodu, hoci je inak za ňu zodpovedný. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na ust. § 382 a 384 Obch. zák. Podľa názoru odvolacieho súdu odkaz na § 382 Obchod. zák. nie je úplne správny, pretože žalobkyňu ako držiteľku a prevádzkovateľku motorového vozidla nezaťažuje žiadna všeobecným právnych predpisom ustanovená povinnosť za účelom predchádzania vzniku škody alebo obmedzenia jej rozsahu. Správny je však odkaz súdu prvej inštancie na § 384 Obch. zák., podľa ktorého osoba, ktorej hrozí škoda, je povinná s prihliadnutím na okolnosti prípadu urobiť potrebné opatrenia na odvrátenie škody alebo jej zmiernenie. Povinná osoba nie je povinná nahradiť škodu, ktorá vznikla tým, že poškodený túto povinnosť nesplnil. Citované ustanovenie samo ukladá konkrétnu prevenčnú povinnosť tomu, komu škoda hrozí, a priamo na ňu viaže dôsledok v podobe straty nároku poškodeného na škodu, ktorá takto vznikla. Súd prvej inštancie potom správne zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žalobkyňa vedela o tom, že na spornom vozidle musí byť od 15. marca 2006 riadne funkčný obmedzovač rýchlosti, že tento ale riadne funkčný nie je a teda vozidlo je nespôsobilé na premávku na pozemných komunikáciách, môže byť kedykoľvek príslušnými orgánmi kontrolované a vodičovi môže byť kedykoľvek zakázaná jazda s ním. Okrem toho žalobkyňa ako podnikateľka v cestnej doprave takisto nepochybne vedela, že za jazdu s nespôsobilým vozidlom môžu hroziť správne sankcie, a to aj v cudzine. Žalobkyňa teda vedela, že jej škoda prevádzkou takéhoto nespôsobilého vozidla hrozí, no napriek tomu nevykonala žiadne úkony smerujúce k tomu, aby jej predišla, hoci by postačovalo správne nastaviť obmedzovač rýchlosti. Na základe týchto záverov podľa druhej vety § 384 ods. 1 Obch. zák. nemá nárok na náhradu tej škody, ktorá jej vznikla tým, že túto povinnosť nesplnila. V prerokúvanej veci to znamená, že nemá nárok na náhradu žiadnej uplatnenej škody, pretože ak by bola žalobkyňa potrebné opatrenia urobila, nebola by jej uložená pokuta, nebola by jej vodičovi zakázaná jazda s vozidlom a nebolo by potrebné odstraňovať nefunkčnosť obmedzovača rýchlosti v servise v Španielsku a nebola by mal stratu na možnom zisku z iných prepráv.

15. Súd prvej inštancie tak správne uzavrel, že aj keď žalovaný porušil svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, vznikla žalobkyni škoda tým, že neurobila potrebné opatrenie na jej odstránenie v zmysle § 384 ods. 1 Obch. zák., takže jej podľa cit. ustanovenia nárok na náhradu nepatrí. Žalobkyňa by mohla nárok na náhradu nákladov v zmysle § 384 ods. 2 Obch. zák. požadovať len za tie, ktoré by vznikli v riadnom nastavení obmedzovača v servise, nie v inštalácii nového, ako sa to stalo v Španielsku. V dôsledku toho nemožno ani sumu 1.054,82 € považovať za náklady vynaložené na odvrátenie škody,

nehovoriac už o tom, že tieto náklady boli vynaložené až potom, čo škoda vznikla, a samy osebe škodu nijako neodstránili ani nezmiernili (inštalácia obmedzovača nemala žiaden vplyv na výšku pokuty ani odrieknuté dopravy). Odkazy žalobkyne na § 379 Obch. zák. v jej odvolaní odvolací súd hodnotí ako námietky mimo podstatu prerokúvanej veci, pretože toto ustanovenie obmedzuje rozsah náhrady škody na tzv. predvídateľnú škodu. Povinnou osobou sa v zmysle cit. ustanovenia rozumie škodca (ako povinný na náhradu škody), nie poškodený. V prerokúvanej veci by sa tak citované ustanovenie mohlo použiť len v prípade, ak by súd priznal žalobkyni jej nárok voči žalovanému, a podľa neho by sa posudzovalo, či žalovaný ako STK mohol pri porušení svojej povinnosti vykonať kontrolu obmedzovača predvídať, že z jeho opomenutia môže žalobkyni vzniknúť škoda vo výške 5.475,57 €. Vo vzťahu k otázke porušenia prevenčnej povinnosti žalobkyne v zmysle § 384 Obch. zák. je však toto ustanovenie úplne nepodstatné.

16. Žalobkyňou uplatňovaný nárok nie je dôvodný a súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Odvolací súd preto jeho vecne správny rozsudok podľa § 387 C. s. p. potvrdil.

17. V odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. priznal aj nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni.

18. Toto rozhodnutie prijal senát pomerov hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.