Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11S/115/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a sudcov JUDr. Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: GLOBAL - Extra, s.r.o., so sídlom Černyševského 1287/10, Bratislava, IČO: 36 298 484, právne zastúpený: Mgr. Barbora Hlavatá, advokátka, so sídlom SNP 1445/41, Považská Bystrica, IČO: 42 284 902, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2018/160755 UPS/US1/OK/BEZ/2018/16662 zo dňa 28. septembra 2018, takto

rozhodol:

Krajský súd rozhodnutie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. 2018/160755 UPS/US1/OK/BEZ/2018/16662 zo dňa 28. septembra 2018 a rozhodnutie Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica č. PB1/RK/KON/2018/24, č. z. 2018/103084 zo dňa 20. júla 2018 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19.11.2018 sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 2018/160755 UPS/US1/OK/BEZ/2018/16662 zo dňa 28. septembra 2018, ktoré navrhol v spojení s rozhodnutím Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica č. PB1/RK/KON/2018/24, č. z. 2018/103084 zo dňa 20. júla 2018 zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca zároveň žiadal priznať žalobe odkladný účinok.

2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica, č. PB1/RK/KON/2018/24, č.z. 2018/103084 zo dňa 20.07.2018, ktorým bola žalobcovi podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 5/2004 Z.z.“) uložená pokuta vo výške 2.000,00 eur za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 82/2005 Z.z.“), keď pri výkone kontroly dodržiavania zákona č. 82/2005 Z.z. dňa 26.04.2017 bolo zistené nelegálne zamestnávanie v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z., tým, že zamestnávateľ (t.j. žalobca) využíval závislú prácu p. W. O. a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (Zákonníka práce).

3. Žalobca v podanej žalobe podrobne popísal skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia a zopakoval argumentáciu v podaných odvolaniach a iných podaniach v správnom konaní. Vyslovil názor, že napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutia, ktoré mu predchádzali, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánom kontroly a žalovaným

bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Podľa jeho názoru žalovaný vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že jednoročná subjektívna lehota na uloženie sankcie za správny delikt v predmetnom konaní bola zachovaná, aj vzhľadom na ustálenú právnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá v posledných rokoch viaže jednoročnú subjektívnu lehotu na začatie správneho konania a vydanie rozhodnutia, nie na skutočnosť povinnosti vydania právoplatného rozhodnutia v jednoročnej prekluzívnej lehote. Žalovanému vytkol, že sa argumentačne odvoláva na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf/51/2010 z 22. júna 2011, avšak podľa žalobcu je názor žalovaného vyvodený z nesprávneho aplikovania citovaného judikátu na skutkovo iný prípad s použitím odlišnej právnej normy určujúcej predpoklady plynutia prekluzívnej lehoty. V zmysle predmetného rozsudku najvyššieho súdu rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt je skutočnosť, že správny orgán sa dozvedel o porušení zákona. Žalobca doplnil, že ide o moment, kedy sa orgán kontroly mohol prvýkrát objektívne dozvedieť o porušení povinnosti zo strany žalobcu. Tento moment sa v prípade žalobcu stotožňuje s momentom, kedy žalobca odovzdal orgánu kontroly všetky ním vyžadované dokumenty, teda ešte skôr ako orgán kontroly vyhotovil protokol o výsledku kontroly zo dňa 07.06.2017. Ak by sa aj žalovaný s týmto okamihom začatia plynutia prekluzívnej lehoty z akéhokoľvek dôvodu nestotožnil, potom je za najneskorší možný okamih, kedy bol orgán kontroly nepochybne oboznámený a vedomý si porušenia zákona zo strany žalobcu, nutné považovať okamih vyhotovenia protokolu o výsledku kontroly (t.j. dňa 07.06.2017), pretože porušenie zákonných ustanovení zo strany žalobcu v ňom žalovaný vyslovene konštatoval. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že správny orgán I. stupňa vydal svoje rozhodnutie 1 o uložení pokuty dňa 26.02.2018, teda k jeho vydaniu došlo v lehote ustanovenej zákonom, avšak žalovaný ho zrušil svojím rozhodnutím o odvolaní 1, v dôsledku čoho rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa nenadobudlo právoplatnosť. Pre zachovanie prekluzívnej (v tomto prípade jednoročnej subjektívnej) lehoty nie je podstatný dátum vydania prvostupňového rozhodnutia ani začiatok správneho konania, avšak nadobudnutie právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia o uložení pokuty, vychádzajúc z gramatického výkladu § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z., v zmysle ktorého je nevyhnutné, aby v subjektívnej jednoročnej prekluzívnej lehote bola pokuta uložená. Žalobca ďalej uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril presvedčenie vo viacerých svojich rozhodnutiach, že pokiaľ je v zákone stanovená prekluzívna lehota na uloženie sankcie za správny delikt (teda nie na začatie správneho konania o uloženie pokuty), je potrebné, aby v tejto lehote nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie správneho orgánu, ktorým ukladá sankciu za správny delikt, pričom za skutočnosť určujúcu začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty treba považovať vedomosť o skutkových okolnostiach veci v takom rozsahu, ktorá umožní predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona. V danej veci jednoročná subjektívna lehota pre uloženie pokuty podľa žalobcu začala plynúť najneskôr dňom 07.06.2017, kedy správny orgán I. stupňa vydal Protokol o výsledku kontroly, v ktorom konštatoval porušenie zákona. V jednoročnej lehote, t.j. najneskôr do 07.06.2018, bolo následne povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov právoplatne ukončiť administratívne konanie o uložení pokuty, t.j. nielen vydať prvostupňové rozhodnutie o pokute. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že zákonodarca v § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. stanovil subjektívnu jednoročnú prekluzívnu lehotu, ktorá plynie v rámci objektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty. Uviedol, že lehoty (či doby) uvedené v citovanom ustanovení na uloženie sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami, na uplynutie ktorých je povinný prihliadnuť súd ale aj správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je účastníkom konania namietané. Žalovaný tak podľa názoru žalobcu mal na preklúziu prihliadnuť už pri vydávaní rozhodnutia 2, ktoré bolo vydané dňa 20.07.2018, teda vyše mesiaca po uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty. Ak orgán kontroly nestihol pokutu uložiť v lehote jedného roka, mal konanie podľa § 30 zákona č. 71/1967 Zb. zastaviť. Takýto právny záver je možné vyvodiť aj z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžo/1472/2008 z 12.03.2009.

4. Žalobca ďalej v podanej žalobe označil za nepravdivé konštatovanie žalovaného vo svojom rozhodnutí, že pri výkone kontroly bolo zistené, že na pracovisku boli prítomné dve osoby - W. I., vykonávajúca prácu pri kontrole a triedení molitanových výliskov (produktov) na základe pracovnej zmluvy a W. O., vykonávajúca ten istý druh práce, avšak na základe príkaznej zmluvy. Orgán kontroly v tomto smere vykonal dokazovanie podľa žalobcu veľmi povrchne a zistené informácie od p. I. a p. O. do priebežného protokolu aj protokolu o výsledku kontroly neuviedol správne, v dôsledku čoho nebolo možné vec riadne posúdiť. Žalobca ďalej uviedol, že v skutočnosti p. Jurenková pre žalobcu obstarávala záležitosť - kontrolu tovaru, ktorý bol reklamovaný, a to na základe príkazu (mandátu) zo strany žalobcu ako príkazcu, nakoľko konateľka žalobcu nemohla byť prítomná, a preto touto činnosťou poverila p. O.. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že v nadväznosti na zistenia a pokyny kontrolnej skupiny

prijal prísne opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie sa dostatočne nevysporiadalo s otázkou odôvodnenia konštatovania nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu z dôvodu uzavretia príkaznej zmluvy s p. O. a napadnuté rozhodnutie v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že zmluvu je potrebné posudzovať podľa jej obsahu a nie formy, pričom ďalším kritériom, opodstatňujúcim kvalifikovanie činnosti ako závislej práce, je existencia súhlasnej vôle zmluvných strán o tom, aký zmluvný vzťah chceli medzi sebou uzatvoriť. Podľa vyjadrenia p. O., ktoré orgán kontroly ani žalovaného zjavne nezaujímalo, ani ona sama nemala záujem so žalobcom uzatvoriť pracovnú zmluvu, nakoľko je starobnou dôchodkyňou a bola ochotná len príležitostne pre žalobcu obstarať určité záležitosti podľa aktuálnych potrieb žalobcu a jej vlastných možností a schopností. Tým skôr je tak potrebné posudzovať tento právny vzťah aj podľa vôle zmluvných strán. Žalobca ďalej vyslovil názor, že žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v nedostatočnej miere zaoberal otázkou rozdielností a podobností inštitútov príkaznej zmluvy a závislej práce a aplikoval z kontextu vytrhnuté čiastkové odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 10Sžso/16/2014 zo dňa 25.03.2015. Poukázal na skutočnosť, že podľa praxe úradov práce sa za moment konštatovania existencie nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania dlhodobo, avšak nezákonne považuje „Protokol o výsledku kontroly“, ktorý však v žiadnom prípade nie je rozhodnutím v právnom zmysle slova. Protokol je len podkladom pre začatie konania o uložení pokuty úradmi práce alebo inšpektorátmi práce. Ako účelový žalobca označil postup orgánu kontroly, ktorý napriek súčasnému zisteniu porušenia povinnosti zo strany žalobcu ohľadne oznámenia zmeny týkajúcej sa chránenej dielne ako aj údajnej nelegálnej práce, sa rozhodol najskôr zrušiť postavenie chránenej dielne, ktoré rozhodnutie si na podklade odvolania podaného v mene žalobcu zrušil a až následne začal konanie o uloženie pokuty za údajne zistenú nelegálnu prácu. Uvedeným postupom vytvoril, udržiaval a udržiava v žalobcovi pocit právnej neistoty ohľadne ďalšieho jeho postavenia.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe v plnom rozsahu zotrval na odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia a vzniesol námietku proti obvineniu z nesprávneho aplikovania rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Sžso/16/2014 zo dňa 25.03.2015. Odmietol tvrdenie žalobcu, podľa ktorého p. O. nemala povinnosť mať uzatvorený pracovnoprávny vzťah so žalobcom a k výkonu práce ju oprávňovala príkazná zmluva. Zotrval na názore, že dôsledne posúdil reálne správanie sa kontrolovanej osoby p. O. na kontrolovanom pracovisku v čase výkonu kontroly a prijal záver, že argumentácia správneho orgánu aj odvolacieho orgánu v odôvodneniach rozhodnutia 1 a rozhodnutia 2 bola správna. Orgán kontroly jednoznačne preukázal a fotodokumentáciou potvrdil, že obidve kontrolované osoby vykonávali rovnakú prácu. Žalovaný za nespochybniteľnú považoval skutočnosť, že kontrolovaná osoba p. O. na kontrolovanej prevádzkarni v čase výkonu kontroly bola, vykonávala rovnakú prácu ako druhá kontrolovaná osoba p. I., vykonávala činnosť, ktorú je možné podradiť pod závislú prácu. Druhá kontrolovaná osoba p. I. mala s účastníkom konania založenú pracovnú zmluvu odo dňa 20.09.2016. Informácia, že p. O. prekročila svoje právomoci určené zamestnávateľom a ,,pomáhala" druhej kontrolovanej osobe nič nemení na skutočnosti, že závislá práca p. O., vykonávaná pre účastníka konania, môže byť podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu, alebo výnimočne za podmienok ustanovených v Zákonníku práce aj v inom pracovnoprávnom vzťahu, nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Uviedol, že Úrad a ústredie sa dôkazne dozvedeli o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania žalobcom po skončení procesu kontroly, ukončenému v zmysle § 13 ods. 8 zákona o kontrole prerokovaním protokolu o výsledku kontroly, podpísaním zápisnice o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly, v predmetnom prípade dňa 24.07.2017. Jednoročná prekluzívna lehota na uloženie pokuty podľa § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. bola zachovaná. Ustanovenie § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. nepredpokladá v jednoročnej lehote právoplatné a vykonateľné rozhodnutie v predmetnej veci o uložení pokuty. Žalovaný zastával názor, že žalobca v odvolaní 2 proti rozhodnutiu 2 č. 2018/103084, ani v žalobe proti žalovanému rozhodnutiu č.: 2018/160755 nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by dokázal nezákonný postup orgánu kontroly, obmedzovanie jeho práv a záujmov účinne sa brániť. V žalobe neuviedol žiadne nové skutočnosti oproti odvolaniu 2 a nepredložil ani žiadne dôkazy, ktoré by mohli viesť k odmietnutiu kontrolou preukázaného porušenia § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. žalobcom, porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania zistenému orgánom kontroly. Žalovaný v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia dodržal procesný postup, uviedol komplexné hodnotenie dôkazov v ich vzájomných väzbách a súvislostiach a vysporiadal sa s námietkami účastníka konania a predloženými dôkazmi. Žalovaný posúdil všetky skutočnosti rozhodné na kvalifikáciu konania žalobcu a dospel k záveru, že úrad

postupoval dôsledne podľa § 3 ods. 4, § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Na základe uvedených skutočností navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

6. Uznesením č.k. 11S/115/2018-96 zo dňa 5. februára 2019 krajský súd podľa § 185 písm. a) SSP priznal žalobe odkladný účinok z dôvodu hrozby závažnej ujmy žalobcovi v prípade okamžitého výkonu rozhodnutia žalovaného.

7. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca v podaní zo dňa 25.02.2019, v ktorom zotrval na svojej dosiaľ uvádzanej argumentácií a názoroch obsiahnutých v správnej žalobe. Vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, v zmysle ktorého začiatok plynutia subjektívnej prekluzívnej lehoty stanovuje na okamih ukončenia kontroly. Uviedol, že zásadným okamihom pre určenie plynutia subjektívnej lehoty je v skutočnosti moment, kedy sa správny orgán prvýkrát mohol objektívne dozvedieť o porušení povinnosti zo strany žalobcu, pričom tento bol v rozhodovacej praxi súdov stanovený najneskôr na okamih vyhotovenia protokolu o výsledku kontroly, nie jeho podpísania zo strany kontrolovaného subjektu. Dodal, že v skutočnosti sa však správny orgán mohol prvýkrát objektívne dozvedieť o domnelom porušení povinnosti už momentom, kedy žalobca odovzdal orgánu kontroly všetky ním vyžadované dokumenty, teda ešte skôr ako orgán kontroly vôbec vyhotovil protokol o výsledku kontroly dňa 07.06.2017. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadne neexistencie povinnosti predkladať kontrolovanému subjektu poverenie na výkon kontroly, žalobca uviedol, že táto skutočnosť nič nemení na tom, že kontrolóri musia takýmto poverením disponovať, v opačnom prípade ide z ich strany o exces, v dôsledku čoho akýkoľvek postup v rámci a po vykonaní kontroly je nutné považovať za nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že pokiaľ v žalobe ako aj v predchádzajúcich podaniach v rámci správneho konania upriamil pozornosť na správanie kontrolórov a ich postup pri vykonávaní kontrolnej činnosti, urobil tak z dôvodu, aby opísal a vysvetlil vzniknutú situáciu aj zo svojho hľadiska kontrolovaného subjektu, pretože je jeho právom vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a zisteniam zo strany kontrolného orgánu. Pokiaľ ide o námietku žalovaného vznesenú proti obvineniu z nesprávneho aplikovania rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 10Sžso/16/2014 zo dňa 25.03.2015, k tejto žalobca uviedol, že v žiadnom prípade nejde z jeho strany o „obvinenie“, iba sa snažil naznačiť, že vo vzťahu k zamestnávateľom by žalovaný mohol pristupovať menej formalisticky a snažiť sa rozlišovať medzi zamestnávateľmi, ktorí úmyselne zneužívajú fyzické osoby a obmedzujú ich v uplatňovaní práv v zmysle Zákonníka práce a medzi zamestnávateľmi, ktorí si svoje povinnosti plnia, záleží im na svojich zamestnancoch a osobách s ktorými spolupracujú, avšak v priestore nadmerného množstva administratívnej záťaže z času na čas z nedbanlivosti dôjde k nedodržaniu zákonnej povinnosti.

8. Na vyjadrenie žalobcu reagoval žalovaný v podaní zo dňa 08.03.2019, v ktorom poukázal na svoju argumentáciu vo vyjadrení k správnej žalobe a citoval z argumentácie žalovaného v napadnutom rozhodnutí týkajúcej sa preukazovania sa poverením na kontrolu a plynutia lehôt. Konštatoval, že porušenie povinnosti uvedenej v prvoinštančnom rozhodnutí je posúdené správne a je zdôvodnené porušením platného právneho predpisu. Odôvodnenie rozhodnutia zároveň poskytuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. Uviedol, že porušenie povinnosti, za ktorú správny orgán uložil pokutu, patrí medzi správne delikty postihované bez ohľadu na zavinenie. Ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania a nie zavinenie. Je nepochybné, že k porušeniu ustanovení zákona č. 82/2005 Z.z. došlo tak, ako to uviedli správne orgány. Zotrval na názore, že správny orgán uložil pokutu v najnižšej možnej výške 2.000,- eur za nelegálne zamestnávanie jednej fyzickej osoby. Žalovaný posúdil všetky skutočnosti rozhodné na kvalifikáciu konania žalobcu. Konštatoval, že správne orgány dostatočne a riadne zistili skutkový stav, zistený skutkový stav po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia i dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili.

9. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ,,krajský súd“) preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správnych orgánov podľa § 194 a nasl. SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 SSP), ktorými je súd v prejednávanom prípade viazaný (§ 134 ods. 1 a 2, § 195 SSP), vec prejednal na verejnom pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že správna žaloba bola podaná dôvodne a je jej potrebné priznať úspech z týchto dôvodov:

10. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

10.1. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

10.2. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

10.3. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

10.4. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.

10.5. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

11. Predmetom konania v danej veci je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2018/160755 UPS/US1/OK/BEZ/2018/16662 zo dňa 28. septembra 2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica, č. PB1/RK/ KON/2018/24, č.z. 2018/103084 zo dňa 20.07.2018, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. vo výške 2.000,00 eur za zavinené porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z., keď pri výkone kontroly dodržiavania zákona č. 82/2005 Z.z. dňa 26.04.2017 bolo zistené nelegálne zamestnávanie v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z., tým, že zamestnávateľ (t.j. žalobca) využíval závislú prácu p. W. O. a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (Zákonníka práce).

12. Z oboznámeného súdneho a administratívneho spisu predloženého žalovaným súd zistil, že zamestnanci Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica vykonali v prevádzkarni žalobcu na adrese Kukučínova 4346, Považská Bystrica dňa 26.04.2017 kontrolu zameranú na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania podľa zákona č. 82/2005 Z.z.

13. Z Priebežného protokolu zo dňa 26.04.2017 vyplýva, že v čase výkonu kontroly v prevádzkarni žalobcu vykonávali prácu dve fyzické osoby - p. W. O. a p. W. I.. Ku kontrole bola predložená pracovná zmluva p. I. zo dňa 20.09.2016 a príkazná zmluva p. O. zo dňa 31.03.2017, ktoré sú súčasťou predmetného protokolu. Súčasťou protokolu je aj opis druhu práce menovaných zamestnankýň, z ktorého vyplýva, že obe zamestnankyne žalobcu - p. I. a p. O. mali ako druh práce uvedený ,,kontrola a triedenie molitanových výliskov“. Priebežný protokol bol podpísaný pracovníkmi Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica vykonávajúcimi predmetnú kontrolu a p. Balážovou, zamestnankyňou žalobcu.

14. Na vyžiadanie správneho orgánu I. stupňa, aby sa žalobca vyjadril k tomu, akú prácu vykonávajú pre žalobcu p. I. a p. O., či ide o prácu vykonávanú výlučne osobne a pre žalobcu a na základe koho pokynov, aký bol určený pracovný čas pre výkon práce uvedených osôb a akým spôsobom je uvedeným osobám vyplácaná mzda/odmena za vykonanú prácu, žalobca zaslal vyjadrenie zo dňa 10.05.2017. Uviedol, že menované zamestnankyne vykonávajú pomocné práce - balenie, prebaľovanie výrobkov, označovanie výrobkov, meranie hmotnosti, rozmerov tovaru, tvrdosti výrobkov, kontrolu kvality výrobkov z molitanu, purpeny a netkanej textílie. Práce je vykonávaná výlučne osobne a pre žalobcu na základe pokynov konateľa žalobu. Pracovný čas p. I. bol zamestnávateľom určený podľa pracovnej zmluvy ako týždenný

pracovný úväzok 40 hodín. Pani O. má uzavretú príkaznú zmluvu na určitú dobu v dohodnutej celkovej odmene vo výške 500,- eur. Mzda/odmena je p. I. vyplácaná prevodným príkazom a p. O. v hotovosti.

15. Dňa 07.06.2017 bol spísaný Protokol o výsledku kontroly č. 2017/80687, PB1/RK/KON/2017/59. Z predmetného protokolu vyplýva, že vykonanou kontrolou bolo zistené porušenie § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z., nakoľko žalobca nelegálne zamestnával jednu fyzickú osobu - p. W. O., keď v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z. využíval závislú prácu fyzickej osoby - p. O., mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a nesplnil povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z., keď žalobca p. O. vôbec neprihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia.

16. Dňa 24.07.2017 bol s konateľom žalobcu prerokovaný Protokol o výsledku kontroly a bola vyhotovená a podpísaná Zápisnica prerokovaní protokolu o výsledku kontroly č. 2017/103740, PB1/ RK/KON/2017/59, ktorej súčasťou boli povinnosti a opatrenia uložené správnym orgánom žalobcovi za účelom odstránenia zistených nedostatkov a ich príčin.

17. Výzvou zo dňa 15.12.2017 správny orgán I. stupňa vyzval žalobcu na vyjadrenie v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom žalobcovi bolo zároveň oznámené, že bolo voči nemu začaté správne konanie o uložení pokuty podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. Reagujúc na predmetnú výzvu sa dňa 26.01.2018 vyjadril žalobca, ktorý zotrval na názore, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zákona č. 82/2005 Z.z., pričom sa nestotožnil s konštatovaním správneho orgánu, že v prípade p. O. išlo o výkon závislej práce, keďže išlo o prácu príležitostnú.

18. Následne správny orgán I. stupňa rozhodnutím č. PB1/RK/KON/2018/24, č.z. 2018/30824 zo dňa 26.02.2018 uložil žalobcovi podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. pokutu vo výške 2000,- eur za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z., keď pri výkone kontroly dodržiavania zákona č. 82/2005 Z.z. dňa 14.12.2016 bolo zistené nelegálne zamestnávanie v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z. tým, že žalobca ako zamestnávateľ využíval závislú prácu p. O., mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a nesplnil povinnosť podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.

19. Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2018/89641 UPS/US1/OK/BEZ/2018/12989 zo dňa 18.05.2018 tak, že predmetné rozhodnutie zo dňa 26.02.2018 zrušil a vec vrátil správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že správny orgán I. stupňa nesprávne zaradil kontrolou zistený správny delikt porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania žalobcu pod § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z., nakoľko v danom prípade žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a) cit. zákona, keď využíval závislú prácu p. O. bez založeného pracovnoprávneho vzťahu.

20. Následne správny orgán I. stupňa opätovne rozhodol rozhodnutím č. PB1/RK/KON/2018/24, č.z. 2018/103084 zo dňa 20.07.2018, ktorým uložil žalobcovi podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. pokutu vo výške 2000,- eur za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z., keď pri výkone kontroly dodržiavania zákona č. 82/2005 Z.z. dňa 26.04.2017 bolo zistené nelegálne zamestnávanie v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. tým, že žalobca ako zamestnávateľ využíval závislú prácu p. O. a nemal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu ().

21. Proti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca, v ktorom s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR a rozhodovaciu prax správnych súdov poukázal na skutočnosť, že v danom prípade mu nebola pokuta za správny delikt právoplatne uložená v jednoročnej prekluzívnej lehote stanovenej v § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2004/5/> Z uvedeného dôvodu mal správny orgán podľa § 30 zákona č. 71/1967 Zb. predmetné konanie zastaviť. Žalobca zároveň poukázal na nedostatky vykonanej kontroly a rovnako tak sa nestotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, keď správny orgán subsumoval činnosť p. O. pod závislú prácu.

22. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 2018/160755 UPS/US1/OK/ BEZ/2018/16662 zo dňa 28. septembra 2018, právoplatným dňa 03.10.2018, tak, že odvolanie žalobcu

zamietol a potvrdil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Považská Bystrica, č. PB1/RK/ KON/2018/24, č.z. 2018/103084 zo dňa 20.07.2018, nakoľko nezistil žiadnu vadu správneho konania, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť obsahu vydaného rozhodnutia. Žalovaný v zhode so správnym orgánom I. stupňa dospel k záveru, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z. V odôvodnení svojho rozhodnutia zároveň konštatoval, že jednoročná prekluzívna lehota bola zachovaná, a to s poukazom na ustálenú prax Najvyššieho súdu SR, ktorá viaže jednoročnú subjektívnu lehotu na začatie správneho konania a vydanie rozhodnutia, nie na právoplatné rozhodnutie v jednoročnej lehote. Zastával názor, že zrušenie rozhodnutia nebráni vydať nové rozhodnutie v tom istom správnom konaní.

23. Podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. ústredie a úrad uložia pokutu právnickej osobe alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa osobitného predpisu 18a) od výšky 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur.

23.1. Podľa § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. pokutu možno uložiť v lehote jedného roka odo dňa, keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto povinností, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu.

24. Predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2018/160755 UPS/ US1/OK/BEZ/2018/16662 zo dňa 28. septembra 2018, ako aj konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a to najmä pokiaľ ide o posúdenie, či postup správnych orgánov v konaní, v ktorom bola žalobcovi podľa § 68a ods. 1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. uložená pokuta vo výške 2.000,00 eur za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z.z., možno považovať za súladný sú zákonom.

25. Žalobca v podanej žalobe vo vzťahu k správnemu deliktu uvedenému vo výroku prvostupňového rozhodnutia namietal nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočne zistený skutkový stav a ďalšie vady konania, ktoré spochybňujú zákonnosť vydaného rozhodnutia žalovaného i správneho orgánu I. stupňa. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca poukazoval najmä na to, že sankcia za správny delikt mu bola uložená po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty stanovenej v § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/5/> Bol toho názoru, že prekluzívna lehota na uloženie pokuty nebola správnymi orgánmi dodržaná, pretože uplynula dňom 07.06.2018.

26. Úlohou krajského súdu tak bolo posúdiť dôvodnosť žalobnej námietky poukazujúcej na nedodržanie jednoročnej subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty podľa § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z., podľa ktorého pokutu možno uložiť v lehote jedného roka odo dňa, keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto povinností, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu.

27. Výklad ustanovenia § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. upravujúceho okrem objektívnej trojročnej lehoty aj subjektívnu lehotu jedného roka pre uloženie pokuty odo dňa, „keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto povinností“, bolo potrebné zo strany správneho súdu uskutočniť ústavnokonformným spôsobom, súladným predovšetkým s právnou požiadavkou na spravodlivé administratívne konanie. Dané právo účastníka administratívneho konania zahŕňa predovšetkým právnu povinnosť vyplývajúcu z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a dotknutých ustanovení zákona č. 71/1967 <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/> Zb. o správnom konaní () v znení neskorších predpisov, aby správny orgán konal v administratívnej veci plynule, bez zbytočných prieťahov, a aby tak I. bola zabezpečená stabilita administratívnoprávnych vzťahov a právna istota subjektov týchto vzťahov.

28. Zákonodarca v ustanovení § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. stanovil subjektívnu jednoročnú prekluzívnu lehotu, ktorá plynie v rámci objektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty. Lehoty (či doby) uvedené v citovanom ustanovení (jednoročná subjektívna a trojročná objektívna) na uloženie sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami, na uplynutie ktorých je povinný prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je účastníkom konania namietané (v danom prípade navyše jednoročná subjektívna lehota namietaná bola).

29. Výkladom dotknutého ustanovenia § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. a taktiež posudzovaním právne významných skutočností ovplyvňujúcich plynutie subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, napr. v rozsudku č.k. 6Sžf/51/2010 <http:// merit.slv.cz/6Szf/51/2010> zo dňa 22.06.2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 2/2013 pod č. 19, z ktorého vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt je skutočnosť, že správny orgán sa dozvedel o porušení zákona. Zároveň k otázke plynutia lehôt na vydanie rozhodnutia o postihu za správny delikt Najvyšší súd SR judikoval, že lehoty na vydanie takéhoto rozhodnutia v právnom štáte predstavujú jeden z mechanizmov obmedzujúci prieťahy v správnom konaní, ktorý je súčasne prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci.

30. K problematike posúdenia plynutia jednoročnej prekluzívnej lehoty vo vzťahu k zákonu č. 5/2004 Z.z. sa vyjadrili aj viaceré správne súdy v rámci ich rozhodovacej činnosti, napr. Krajský súd v Košiciach sp. zn. 8S/2/2016 v rozsudku zo dňa 26.01.2017, Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 24S/240/2013 zo dňa 27.02.2014 (pričom v obdobnej právnej veci žalovaný nepodal odvolanie a rozsudok tak nadobudol právoplatnosť), s ktorými právnymi závermi sa stotožnil aj krajský súd v danej veci. Krajské súdy vo svojich rozhodnutiach zastávali totožný názor, že rozhodnou skutočnosťou pre začatie plynutia jednoročnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty je moment, kedy sa správny orgán dozvie o skutkových okolnostiach nasvedčujúcich porušeniu zákonom stanovených povinností.

31. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa tak nemožno stotožniť s názorom žalovaného, že ustálená právna prax a novšia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viaže subjektívnu jednoročnú lehotu na začatie správneho konania. V súlade s vyššie uvedenou rozhodovacou činnosťou správnych súdov a s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, s ktorou sa oboznámil tunajší súd k preskúmavanej právnej problematike, subjektívna jednoročná prekluzívna lehota na uloženie pokuty podľa § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. začína správnemu orgánu plynúť kvalifikovanou vedomosťou správneho orgánu o tom, že došlo k porušeniu povinností, za ktoré ukladá pokutu. Kvalifikovaná vedomosť správneho orgánu pritom nastáva najneskôr dňom vypracovania protokolu o výsledku kontroly. V prejednávanom prípade táto lehota začala plynúť dňom 07.06.2017, kedy správny orgán I. stupňa vydal Protokol o výsledku kontroly č. 2017/80687, PB1/RK/KON/2017/59, v ktorom konštatoval porušenie zákona č. 82/2005 Z.z. žalobcom. V tejto súvislosti však správny súd považuje za potrebné uviesť, že aj keď predmetný Protokol o výsledku kontroly bol vyhotovený dňa 07.06.2017 a prerokovaný dňa 24.07.2017, správne konanie bolo začaté až v decembri 2017. Vzhľadom na túto skutočnosť už správnemu orgánu uplynula takmer polovica lehoty na uloženie pokuty za správny delikt, kým začal správne konanie. Správny orgán síce robil iné úkony (napr. zrušil chránenú dielňu), avšak tieto mohol robiť súčasne s úkonmi v rámci správneho konania. Správny orgán už mal kvalifikovanú vedomosť o spáchaní správneho deliktu, a teda mu nič nebránilo, aby začal správne konanie uložení pokuty za správny delikt skôr.

32. Krajský súd ďalej považuje za potrebné vysporiadať sa s otázkou, či zákonná požiadavka upravená v § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. v súvislosti s dodržaním subjektívnej lehoty na uloženie pokuty zahŕňa v sebe povinnosť správnych orgánov oboch stupňov aj právoplatne ukončiť administratívne konanie o uložení pokuty v lehote jedného roka odo dňa, keď sa dozvedeli o porušení právnych povinností účastníkom správneho konania.

33. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na judikatúru súdov v Českej republike, ktorá pri výklade právnej úpravy plynutia subjektívnej lehoty pre rozhodnutie správneho orgánu „pokutu možno uložiť do jedného roka“ zastáva názor, že dané znenie je nutné vyložiť tak, že konanie o uložení pokuty je potrebné právoplatne ukončiť. To znamená, že rozhodnutie o uložení pokuty musí nadobudnúť právoplatnosť najneskôr v posledný deň tejto lehoty (Přehled judikatúry ve věcech správního trestání, ASPI, a.s., 2006 pod č. 430 - rozsudok Vrchního soudu v Praze č.k. 7A 147/94 <http://merit.slv.cz/7A147/94> zo dňa 10.02.1995).

34. V prejednávanom prípade subjektívna jednoročná lehota pre uloženie pokuty začala správnym orgánom plynúť dňa 07.06.2017. Najneskôr po uplynutí jedného roku od daného dňa, teda najneskôr dňa 07.06.2018, uplynula správnu orgánu I. stupňa a žalovanému jednoročná prekluzívna lehota pre uloženie pokuty v preskúmavanej právnej veci. V uvedenej lehote bolo povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov právoplatne ukončiť administratívne konanie o uložení pokuty. Počnúc dňom

08.06.2018 tak správnym orgánom oboch stupňov zaniklo právo uložiť žalobcovi pokutu. Nemožno sa tak stotožniť s názorom žalovaného, že jednoročná subjektívna lehota nie je viazaná na potrebu právoplatného rozhodnutia vo veci. Konštatovanie žalovaného, že zrušenie rozhodnutia nebráni vydať nové rozhodnutie v tom istom správnom konaní je správne, avšak aj v takomto prípade bolo potrebné (po zrušení rozhodnutia a vrátenia veci správnemu orgánu I. stupňa) v predmetnej jednoročnej subjektívnej lehote právoplatne rozhodnúť o uložení pokuty, t.j. vydať ,,nové“ prvostupňové rozhodnutie, ktorým by bola pokuta uložená a aj vydať následné rozhodnutie odvolacieho orgánu. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že predmetné rozhodnutie žalovaného malo v jednoročnej prekluzívnej lehote nadobudnúť aj právoplatnosť, keďže až právoplatnosťou sa zasahuje do subjektívnych práv účastníka konania. V danej veci však už správny orgán I. stupňa vydal ,,nové“ rozhodnutie o uložení pokuty po uplynutí danej lehoty (dňa 20.07.2018) a žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie dňa 28.09.2018, pričom právoplatným sa stalo dňa 03.10.2018, teda v čase, kedy už právo na uloženie pokuty zaniklo. V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné dodať, že aj keby sa plynutie uvedenej jednoročnej lehoty počítalo od prerokovania protokolu o výsledku kontroly (t.j. od dňa 24.07.2017), ako nesprávne uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení, aj v takomto prípade by už bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 28.09.2018 (právoplatné dňa 03.10.2018) vydané po uvedenej lehote.

35. Vzhľadom na skutočnosť, že subjektívna jednoročná lehota zakotvená v ustanovení § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. predstavuje prekluzívnu lehotu, na uplynutie ktorej je povinný prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), žalovaný mal podľa názoru správneho súdu na preklúziu prihliadnuť pri rozhodovaní o podanom odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Ak nestihol pokutu uložiť v lehote jedného roka, mal konanie podľa § 30 zákona č. 71/1967 Zb. <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/> o správnom konaní () v znení neskorších predpisov zastaviť. Takýto právny záver je možné vyvodiť aj z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sžo/1472/2008 <http://merit.slv.cz/8Szo/1472/2008> zo dňa 12.03.2009.

36. Keďže správny orgán I. stupňa vydal prvostupňové rozhodnutie dňa 20.07.2018 a žalovaný vydal preskúmavané rozhodnutie až dňa 28.09.2018, pričom subjektívna jednoročná lehota pre uloženie pokuty uplynula dňa 07.06.2018, správne orgány tak rozhodli zjavne po uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty na uloženie pokuty vyplývajúcej z ustanovenia § 68a ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. Krajský súd zastáva názor, že správne orgány otázku uplynutia predmetnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty za správny delikt nesprávne právne posúdili, čo malo za následok vady v procesnom postupe, keďže vychádzali z toho, že lehota na uloženie pokuty podľa zákona č. 5/2004 Z.z. v danom prípade bola zachovaná.

37. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného č. 2018/160755 UPS/US1/OK/BEZ/2018/16662 zo dňa 28. septembra 2018 a rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa č. PB1/RK/KON/2018/24, č. z. 2018/103084 zo dňa 20. júla 2018 je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

38. V ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov riadiť sa právnym názorom vysloveným správnym súdom (§ 191 ods. 6 SSP) a v správnom konaní opätovne posúdiť lehotu na uloženie pokuty za správny delikt v intenciách právneho názoru správneho súdu.

39. Pokiaľ ide o ostatné námietky žalobcu v správnej žalobe, k týmto krajský súd uvádza, že bez ohľadu na to, či ide o dôvodné alebo nedôvodné námietky, tieto by žiadnym spôsobom neovplyvnili výrok rozhodnutia správneho súdu, že rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu I. stupňa sa zrušujú, nakoľko pre zrušenie rozhodnutia postačuje, aby bola dôvodná čo i len jedna žalobná námietka.

40. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

41. V prejednávanom prípade bol žalobca v celom rozsahu úspešný, a preto mu krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP priznal voči neúspešnému žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením (175 ods. 2 SSP).

42. Senát krajského súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.