Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/188/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 967 692, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50 361 368, proti žalovanej: P. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, XXX XX R., o zaplatenie 2.448,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Csp/171/2017-71 zo dňa 24. apríla 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 4Csp/171/2017-71 zo dňa 24. apríla 2018 vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

V nenapadnutej časti zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý .

Žalovaná n e m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 329,58 Eur, ktorú jej povolil splácať v mesačných splátkach po 100 Eur vždy do 15-teho dňa toho-ktorého mesiaca s prvou splátkou splatnou právoplatnosťou rozsudku, pod následkom straty výhody splátok, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 415,58 Eur od 01.10.2017 do 13.11.2017 a zo sumy 329,58 Eur od 14.11.2017 do zaplatenia (veta prvá výroku). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (veta druhá výroku) a žalovanej náhradu trov konania nepriznal (veta tretia výroku).

2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.10.2017 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť mu istinu vo výške 2.448,10 Eur, dlžné úroky z istiny vo výške 876,96 Eur, so zmluvným úrokom vo výške 16,50 % ročne zo sumy 2.448,10 Eur od 01.10.2017 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo sumy 2.448,10 Eur od 01.10.2017 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

3. Z dokazovania vykonaného okresným súdom vyplynulo, že žalovaná žiadosťou zo dňa 21.03.2012 požiadala žalobcu o poskytnutie úveru (dostupná pôžička) vo výške 3.000,00 Eur s navrhnutou dobou splácania 6 rokov. Žalovanej bol schválený úver (dňa 22.03.2012) vo výške 3.000,00 Eur pri výške mesačnej splátky 74,29 Eur, v počte splátok 72, s termínom prvej platby do 11.04.2012, s dátumom konečnej splatnosti 11.03.2018, pri výške úrokovej sadzby 19,50 %, RPMN 21,34 %, priemernej RPMN 18,77 %. Výzvou zo dňa 13.03.2015 žalobca upozornil žalovanú na neplnenie povinnosti z úverovej zmluvy, na dlh vo výške 675,01 Eur a vyzval ju na úhradu dlžnej sumy v určenej lehote s poučením o

možnosti vyhlásiť úver za predčasne splatný podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak si túto povinnosť nesplní. Listom zo dňa 30.03.2015 veriteľ zosplatnil úver ku dňu 30.03.2015 a žalovanú vyzval na úhradu dlžnej sumy 2.856,37 Eur v lehote do 10 kalendárnych dní od doručenia výzvy. Dňa 04.09.2017 žalovaná uznala dlh žalobcu čo do dôvodu a výšky a tento sa zaviazala uhrádzať v minimálnych mesačných splátkach po 86,00 Eur. Z dokladu predloženého žalovanou mal súd preukázané, že dňa 13.11.2017 uhradila sumu vo výške 86,00 Eur. 4. Na takto zistený skutkový stav aplikoval okresný súd ustanovenia § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 9, § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. 5. Uvedenú zmluvu uzatvorenú medzi stranami sporu zo dňa 22.03.2012 posudzoval v zmysle zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch, keďže žalovaná ju uzatvorila ako spotrebiteľka, ktorá nekonala v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Vzhľadom na právnu povahu strán sporu konštatoval, že ide o typickú spotrebiteľskú zmluvu. Uviedol, že uzatvorenie zmluvy o úvere, výška úveru, výška žalovanou vykonaných úhrad, ako aj porušenie povinnosti žalovanou splácať úver riadne a včas, neboli medzi stranami sporné. Z vykonaného dokazovania nemal súd za preukázanú existenciu dvoch platných obsahovo vzájomných zhodných prejavov vôle zmluvných strán v časti údajov o výške úrokovej sadzby, RPMN a priemernej RPMN. Uviedol, že ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciu pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon, a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu. Pre absenciu uvedených údajov považoval uvedený úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ za bezúročný a bez poplatkov. Žalobcovi tak v zmysle teórie skutočného plnenia vznikol nárok na vrátenie sumy skutočne čerpaného úveru po odpočítaní žalovanou vykonaných úhrad. Keďže žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 3.000,00 Eur, na ktorý vykonala úhrady vo výške 2.584,42 Eur a dňa 13.11.2017 vo výške 86,00 Eur, súd priznal žalobcovi sumu vo výške 329,58 Eur, v zostávajúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol a zároveň povolil žalovanej priznanú sumu splácať v mesačných splátkach vo výške 100,00 Eur pod následkom straty výhody splátok (neuhradením čo i len jednej splátky sa stane splatným celý dlh). Súd pri povolení splátok zohľadnil výšku mesačného príjmu žalovanej vo výške 560 Eur. Uznanie dlhu so splátkovým kalendárom zo dňa 04.09.2017 posúdil ako nekalú obchodnú praktiku veriteľa, ktorý s cieľom zlepšiť si svoje právne postavenie pri vymáhaní dlhu, dal podpísať dlžníkovi uznanie dlhu s možnosťou splátkového kalendára. Naviac žalovaná ako spotrebiteľka nemala možnosť ovplyvniť obsah tohto uznania. Súčasne žalobcovi priznal aj úroky z omeškania vo výške 5,15 % ročne z priznanej sumy 415,58 Eur od 01.10.2017 do 13.11.2017, (kedy zo strany žalovanej došlo k úhrade sumy 86,00 Eur) a zo sumy 329,58 Eur od 14.11.2017 do zaplatenia. 6. Na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. § 255 ods. 2 tak, že žalovanej, ktorá mala prevažný úspech vo veci, náhradu trov konania nepriznal, keďže táto si trovy konania neuplatnila.

7. Proti tomuto rozsudku, a to do výroku II., ktorým súd prvej inštancie vo zvyšnej časti žalobu zamietol a do výroku III. o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a následne vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/) a navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátil na nové prejednanie, alternatívne zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti, žalobe v plnom rozsahu vyhovieť a zaviazať žalovanú na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V dôvodoch podaného odvolania uviedol, že tvrdenie konajúceho súdu, že nedošlo k zhodnému prejavu vôle oboch zmluvných strán v otázke výšky RPMN, nepovažoval za správne, nakoľko žalovaná podpisom zmluvy o úvere potvrdila, že pred podpisom jej bol poskytnutý Formulár pre štandardné informácie o spotrebiteľských úveroch, ako to vyplýva z bodu 4.6. Žalovaná nielen podpisom, ale i hradením úveru prejavila skutočný súhlas s uzatvorenou zmluvou o úvere a výškou RPMN, pričom skutočnosť, že platila úver, nie je sporná. Namietal, že v spotrebiteľských sporoch nie je spotrebiteľ ako procesná strana zbavená povinnosti popretia skutkových tvrdení (§ 151 , preto nie je súd oprávnený nepopreté skutkové tvrdenia v spotrebiteľských sporoch hodnotiť automaticky ako sporné. Súd je tak viazaný domnienkou pravdivosti skutkového tvrdenia o tom, že zmluva o úvere bola uzatvorená, žalovaná jej uzatvorenie nepoprela, hoci bola oprávnená vyjadriť sa k žalobe. Žalobca ako zákonom regulovaný subjekt - banka je povinný správať sa obozretne, preto je vysoko nepravdepodobné, že by žalobca poskytol peňažné prostriedky bez riadneho splnenia všetkých náležitostí zmluvy o úvere. Súd na základe žiadnej inej skutočnosti nemohol dospieť k záveru, že by žalobca a žalovaná zmluvu skutočne písomne neuzatvorili. Namietal

porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca preukázal súdu písomné uzatvorenie zmluvy o úvere, ktorú skutočnosť žalovaná nepoprela. Pokiaľ by súd mal pochybnosti o pravdivosti tohto tvrdenia, bol povinný o svojich pochybnostiach procesnú stranu (žalobcu) poučiť a v zmysle § 150 ods. 2 ju vyzvať na uvedenie ďalších skutkových tvrdení. Súd si nesplnil svoju povinnosť informovať žalobcu o tom, že skutočnosť písomného uzatvorenia zmluvy považuje za spornú, čím mu odňal možnosť uplatňovať procesné práva a preukázať spornú skutočnosť. Od žalobcu nemožno objektívne požadovať produkovanie dôkazov na skutočnosť, ktorú nepovažoval za spornú, zvlášť za situácie, že žalovaná počas trvania zmluvného vzťahu túto skutočnosť nespochybňovala a úver sčasti uhradila. Súd prevzal na seba nielen rozhodovaciu úlohu, ale aj úlohu aktívne produkovať dôkazy za stranu sporu, ktorá je v spore celkom pasívna. Namietal aj posúdenie neplatnosti uznania dlhu ako nekalej praktiky, pretože súd vôbec nevzal do úvahy, že žalovaná si napriek opakovaným výzvam neplnila povinnosť splácať úver. Z uvedeného dôvodu bol žalobca v právnej neistote. Uznaním dlhu sa žalovanej nemohla nijako zhoršiť pozícia, pretože uznala dlh, ktorý jej vyplýval zo zmluvy o úvere, nakoľko nebolo možné dosiahnuť splnenie dlhu iným zabezpečovacím prostriedkom. Poskytnutá možnosť splácania dlhu nijakým spôsobom žalobcovi nepomohla, keďže bol nútený podať žalobu. Uznanie dlhu nijakým spôsobom nezlepšilo postavenie žalobcu, pretože nezabezpečilo úhradu dlžných súm od žalovanej. Poukázal na úpravu tohto právneho inštitútu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie NS SR sp. zn. 7M Cdo/9/2014. Uviedol, že uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi potvrdzuje platnosť záväzku v čase jeho uznania a zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok dlžníka v čase jeho uznania existoval. Uznanie dlhu žalovaným spĺňa všetky obsahové náležitosti tohto úkonu, určenie výšky dlhu čo do dôvodu a výšky. Žalobca dostatočne jasne špecifikoval aj výšku zmluvných úrokov, ktorú nemohol s ohľadom na plynúce úroky presne vyčísliť, avšak je zrejmé, z akého titulu vznikli. Žalobca pristúpil k možnosti uznania dlhu až po početných pokusoch o zabezpečenie riadneho plnenia dlhu žalovanou. Išlo teda o spravodlivý postup odôvodnený správaním žalovanej. Uznanie dlhu neupravovalo ani splatnosť peňažného záväzku, ani sadzbu úrokov z omeškania a ani paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Jeho obsahom bolo založenie vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania existoval. Preto nemohlo ísť o nekalú praktiku ani v zmysle § 369d Obchodného zákonníka. Uznanie dlhu nie je spôsobilé narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, nakoľko neovplyvňovalo jeho rozhodovanie.

8. Odvolanie žalobcu bola zaslané žalovanej na vyjadrenie, ktorá ho prevzala dňa 11.07.2018 (doručenka na č.l. 102 súdneho spisu). Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol (veta druhá výroku) a vo výroku o trovách konania (veta tretia výroku) ako vecne správny potvrdil. Rozsudok okresného súdu v odvolaním nenapadnutej časti (veta prvá výroku) zostal nedotknutý.

10. Odvolací súd v rozsahu podaného odvolania podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 . Takýto postup je v súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (pozri napr. III.ÚS 78/05, II.ÚS 264/08, IV.ÚS 372/08, IV.ÚS 350/09). 11. Primárne je potrebné zdôrazniť, že limitom pre preskúmanie napadnutého rozsudku odvolacím súdom sú odvolacie dôvody formulované odvolateľom v jeho opravnom prostriedku, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 380 ods. 1 .

12. Právo účastníka (strany sporu), aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka (strany sporu), ale tak, že súd je povinný účastníkovi poskytnúť priestor na

uplatnenie tohto práva. Uvedená požiadavka je vyjadrená hlavne v ustanovení § 178 (predtým § 115 OSP), ktoré súdu ukladá predvolať účastníkov (zástupcu alebo stranu) na pojednávanie tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Je na účastníkovi (strane sporu), či využije svoje právo zúčastniť sa pojednávania na súde (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/1993).

13. Pojednávanie nie je len procesným nástrojom na vykonanie dokazovania, ale i osobitným spôsobom bezprostredného konania súdu zo stranami, z ktorého môžu vyplynúť ďalšie okolnosti, ktoré prispievajú k plynulému skončeniu veci. Osobitne prítomnosť strán sporu na pojednávaní môže prispieť k tomu, že na pojednávaní sú riešené sporné skutočnosti, strany sporu majú možnosť reagovať na predbežné právne posúdenie dané zo strany súdu (§ 181 ods. 2 , prípadne reagovať na vyjadrenie strany ako aj požiadať súd na predloženie podstatných a rozhodujúcich skutkových tvrdení a označenie alebo predloženie dôkazov na ich preukázanie (§ 181 ods. 4 . Pojednávanie je tak spojené s procesnými právami, ktoré v tomto procesnom priestore môžu strany realizovať. Pokiaľ sa procesná strana dobrovoľne vzdá práva zúčastniť sa pojednávania, vopred sa vzdáva aj realizácie s ním spojených procesných práv.

14. Odvolateľ namietal, že v prípade pochybností súdu o pravdivosti tvrdenia žalobcu, že medzi stranami sporu bola uzatvorená platná úverová zmluva, bol povinný o svojich pochybnostiach procesnú stranu (žalobcu) poučiť a vyzvať ju, aby uviedla ďalšie skutkové tvrdenia (§ 150 ods. 2 , vopred oboznámiť procesné strany o tom, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, a to v prípade nariadenia pojednávania, ako aj v prípade, ak pojednávanie nenariadi. Súd však svoju povinnosť informovať žalobcu o tom, že považuje uzatvorenie zmluvy o úvere za sporné, nesplnil, čím odňal žalobcovi právo riadne uplatňovať jeho procesné práva a možnosť preukázať skutočnosť, ktorú súd považoval za spornú. Argumentoval tým, že žalobca nemôže vopred považovať túto skutočnosť za spornú a produkovať dôkazy o nej (žalobca riadne písomne uzatvoril zmluvu o úvere, peňažné prostriedky žalovanej poskytol a táto sčasti uhradila úver). Počas trvania zmluvného vzťahu žalovaná nespochybnila skutočnosť, že by zmluvu o úvere neuzatvorila riadne v písomnej forme. Rozhodnutie súdu tak považoval za prekvapivé.

15. V súdenej veci žalobca (zastúpený právnym zástupcom) nevyužil svoje právo zúčastniť sa pojednávania dňa 24.04.2018. Hoci právny zástupca žalobcu bol predvolaný riadne a včas na pojednávanie, písomne ospravedlnil svoju neúčasť na ňom s ohľadom na právny stav veci a najmä dôvod hospodárnosti, a preto požiadal, aby súd konal v neprítomnosti žalobcu (č.l. 67 súdneho spisu).

16. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že konajúci súd na pojednávaní (24.04.2018) uviedol predbežné právne posúdenie veci, v ktorom poukázal na spotrebiteľský charakter uzatvorenej zmluvy a zároveň vytkol, že nedošlo k zhodnému vzájomnému prejavu vôle, pokiaľ ide o náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere - úrokovú sadzba, RPMN, priemernú RPMN, a preto považoval predmetný úver za bezúročný a bez poplatkov. Čo sa týka uznania dlhu so splátkovým kalendárom, tento úkon považoval za nekalú obchodnú praktiku žalobcu.

17. Na základe vyššie uvedených zistení odvolací súd uvádza, že konajúci súd si splnil svoju povinnosť uviesť predbežné právne posúdenie na pojednávaní (§181 ods. 2 . Tým, že sa žalobca dobrovoľne vzdal svojho práva a pojednávania sa nezúčastnil, vzdal sa aj realizácie procesných práv s ním spojených. Preto, ak okresný súd so súhlasom žalobcu prejednal vec v jeho neprítomnosti a vo veci rozhodol, jeho procesný postup bol v súlade so zákonom a postupom súdu nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Uvedené odvolacie námietky považoval odvolací súd za nedôvodné.

18. Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu (v časti zamietnutia žaloby) primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§380 ods. 1 . V tejto súvislosti je zjavné, že hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva záver súdu, že strany „zmluvu skutočne písomne neuzatvorili“ (tvrdenie žalobcu z odvolania). Práve naopak v bode 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie podrobne analyzoval právny vzťah vzniknutý medzi stranami sporu na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 22.03.2012.

19. Odvolací súd nespochybňuje, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom aprobovaným. Vzhľadom na charakter spotrebiteľského vzťahu založeného zmluvou o úvere (dostupná pôžička) zo dňa 22.03.2012, súd prvej inštancie pristupoval aj k posúdeniu uznania dlhu zo dňa 04.09.2017 žalovanou, ktorého súčasťou bola dohoda o splátkach dlhu v minimálnych mesačných splátkach po 86 Eur. V súvislostiach súdenej veci konajúci súd prihliadol hlavne na spôsob, akým tento úkon dlžníka - spotrebiteľa vznikol. Pokiaľ by bol prejavom slobodnej vôle spotrebiteľa, tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa, by súd jeho platnosť nemohol namietať. V súdenej veci práve žalobca (ako subjekt znalý práva) bol iniciátorom tohto úkonu a dal žalovanej podpísať vopred pripravený formulár - Uznanie dlhu so splátkovým kalendárom. Z obsahu tohto právneho úkonu je zjavené, že cieľom žalobcu bolo zabezpečiť si výhodnú právnu pozíciu pri vymáhaní dlhu, a nie ústretový prístup k spotrebiteľovi. Išlo teda o nekalú obchodnú praktiku, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá podstatným spôsobom narušuje alebo môže narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Na tomto základe súd prvej inštancie rovnako dospel k správnemu záveru o nekalom konaní žalobcu.

20. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu prezentovaným v napadnutom rozsudku, že predmetný vzťah založený zmluvou o úvere (dostupná pôžička) zo dňa 22.03.2012, je vzťahom spotrebiteľským, na ktorý okresný súd správne aplikoval normy spotrebiteľského práva citované v napadnutom rozsudku. Žalobca v rámci svojho opravného prostriedku neprodukoval relevantné námietky, ktoré by zásadným spôsobom spochybnili správnosť záverov súdu prvej inštancie, na základe ktorých považoval poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov (pre nezhodu prejavu vôle zmluvných strán na obligatórnych náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere - úrokovej sadzbe, RPMN a priemernej RPMN), a ktoré ho viedli len k čiastočnému priznaniu žalobcom uplatnenej pohľadávky (vo výške 329,58 Eur s príslušenstvom). Pri nezistení odvolacích dôvodov, ktoré by odvolací súd viedli k zmene alebo zrušeniu napadnutého rozhodnutia a súčasne nezistení nedostatkov v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 , odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutej časti (ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol), ako vecne správny potvrdil.

21. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (veta tretia výroku), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu dosiahnutému stranami v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom citovaným. Odvolateľ vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu neuviedol žiadne odvolacie námietky.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 tak, že žalovanej ako úspešnej procesnej strane nepriznal nárok na ich náhradu. 23. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý výsledok a u druhej preto, že tu niet trov majúcich sa nahradiť). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

24. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .