Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27CoP-14-2019.pdf
PDF · 171.32 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoP/14/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľky: C. a manžela navrhovateľky: B., právne zastúpeného K., o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom H. na čas po rozvode a to: T., nar. XX.XX.XXXX a K., nar. XX.XX.XXXX, v konaní zastúpeným kolíznym opatrovníkom S., o odvolaní manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 6. decembra 2018 č.k. 31P/146/2018-50, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie manželstvo účastníkov C. H., rodenej L. a B.. K. H., rodeného H., uzavreté dňa XX.XX.XXXX, zapísané v knihe manželstiev matričného úradu mesta F. vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, pod poradovým číslom XX, rozviedol. Maloleté deti T. a K. H. zveril na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky s tým, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok budú obaja rodičia. Otec detí je povinný prispievať na výživné pre maloletého T. sumou 200,- eur mesačne a na výživné pre maloletú K. sumou 100,- eur mesačne k rukám matky, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Otec má právo stretávať sa s maloletými deťmi T. a K. každú párnu sobotu v čase od 09.00 hod do 16.00 hod. za prítomnosti matky. Za účelom realizácie styku sa rodičia s deťmi stretnú na H. v F., pred sochou vodníka. Manžel navrhovateľky je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 66,- eur na účet Okresného súdu Trenčín v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti rozsudku. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka žiadala o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva na čas po rozvode. Dôvodila, že problémy v manželstve začali približne v období druhého tehotenstva navrhovateľky, kedy manžel začal mávať výkyvy nálad, občas býval výbušný, vulgárne navrhovateľke nadával. Intímne sa účastníci nestýkali cca od splodenia dcéry. Manžel sa po narodení dcéry odsťahoval do detskej izby, navrhovateľkine pokusy o jeho návrat do spoločnej spálne stroskotali z dôvodov na strane manžela, ktorý to odmietal, čo vyústilo do navrhovateľkinej nevery. V minulosti sa manžel na navrhovateľke dopustil násilia, kedy jej raz dal facku. Napadol ju aj na Vianoce 2017, kedy ju hodil o posteľ, čo sa odohralo v prítomnosti detí. Jeho tretí fyzický útok už vyústil do situácie, kedy sa navrhovateľka v nočných hodinách dňa 20.05.2018 spolu s maloletými deťmi odsťahovala zo spoločnej domácnosti ku svojim rodičom. Posledný útok spustilo manželovo zistenie o nevere manželky, čo zistil tým, že sa manželke dostal do mobilného telefónu. Posledného útoku boli svedkom aj maloleté deti, ktoré
sa zobudili. Manžel rozbíjal zariadenie domácnosti, deťom porozbíjal ich obľúbené hračky, vyhadzoval veci z domu von na terasu, bol vulgárny, trieskal dverami, manželku zhodil na zem a kopal do nej. Po príchode sestry navrhovateľky, manžel fyzicky zaútočil aj na ňu a spôsobil zranenia aj jej. Manžel počas manželstva navrhovateľke viackrát uvádzal, že on deti nechcel, že navrhovateľka sa má aj s deťmi zbaliť a vypadnúť ku svojej mame a že dom je manželov. Manžel navrhovateľke nikdy so starostlivosťou o maloleté deti nepomáhal, netrávil s rodinou veľa voľného času, tak ako je to bežné v iných rodinách. Manžel bol koncom mája 2018 hospitalizovaný na psychiatrii. Nehospodária spolu, ale manžel na deti prispieva. Tvrdila citové odcudzenie, trvalý a hlboký rozvrat. Deti žiadala zveriť do svojej osobnej starostlivosti a otca zaviazať povinnosťou prispievať na výživu staršieho syna sumou 250,- eur mesačne a mladšej dcéry sumou 150,- eur mesačne. Styk otca s maloletými deťmi žiadala upraviť na každú párnu sobotu od 09.00 hod do 12.00 hod za jej prítomnosti, pričom sa stretnú v T. obchodného centra G.. Navrhovateľka návštevu manželskej poradne odmietla z dôvodu, že manžel sa sám z toho vysmieval, keď tam chodili ich známi. Okrem toho si nevie predstaviť, že by sa do takéhoto prostredia vrátila aj s maloletými deťmi. Ďalej uviedla, že by súhlasila s výživným v celkovej výške 300,- eur, ktorú sumu jej aj otec v súčasnosti platí dobrovoľne, a to 200,- eur na syna a 100,- eur na dcéru. Manžel navrhovateľky nesúhlasil s rozvodom. Uviedol, že s manželkou chcel ísť do poradne, ale ona s tým nesúhlasila. Chcel by, aby im súd uložil povinnosť navštíviť poradňu. Za predpokladu, že by súd manželstvo rozviedol, súhlasil by s jej návrhom. Podľa jeho názoru manželstvo nie je rozvrátené. Je pravda, že manželku napadol trikrát, reálne však ona niektoré veci neuviedla. Priznal, že veľa času trávil v práci, ale počas víkendov v práci nebýval tak, ako tvrdí manželka. Bol doma, ale manželka nechcela počas víkendov s ním tráviť čas, odvážal ju s deťmi k svokrovcom na jej žiadosť. Tvrdil, že nie je pravdou, že by netrávili spolu žiaden čas. Chodievali na výlety. Bolo to naplánované tak, že manželka s dcérou zostane v spálni a on so synom v detskej izbe, aby sa syn naučil spávať sám. Poprel, že by ho manželka žiadala, aby sa vrátil do spálne, žiadal to on. Manželku stále ľúbi. Manželka bola prihlásená na jeho počítači na sociálnej sieti a tam si prečítal, že má pomer s jeho kamarátom. Žiadal ju, aby to ukončila, ale oni sa stretávali naďalej. Večer, kedy zistil, že došlo k nevere, pobalil si veci a odišiel z domu. Potom si však uvedomil, že ten dom vlastne on postavil. Manželku chcel vyhodiť, ale ona mu tvrdila, že bola sama a že za to môže on sám. Vtedy vybuchol a došlo k násiliu. Manželku požiadal o odpustenie, povedala, že mu odpúšťa, ale nevie mu odpustiť, že ublížil aj jej sestre. Dcéra ho už celkom spoznáva, so synom má veľmi dobrý vzťah. Dva týždne po konflikte, bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení, pretože všetko, čo sa stalo, zle znášal. Doposiaľ užíva lieky. Tiež uviedol, že problémy v intímnej oblasti mal v súvislosti so svojím ochorením, pretože je diabetik. Manžel ďalej uviedol, že chce, aby boli kompletná rodina. Pre prípad rozvodu súhlasil so zverením detí do osobnej starostlivosti matky. Nesúhlasil s navrhovanou výškou výživného. Súhlasil by s výživným po 100,- eur na každé dieťa. Na deti dobrovoľne platil výživné v sume 300,- eur mesačne, ale musel si na to požičať od svojej sestry. S deťmi by mal záujem sa stretávať aspoň každý druhý víkend bez prítomnosti matky, a to od piatku do nedele. Kolízny opatrovník uviedol, že v prípade rozvodu navrhuje deti zveriť matke, styk navrhuje upraviť každý druhý týždeň v sobotu, za prítomnosti matky, od 09.00 hod do 16.00 hod.. Pokiaľ ide o výživné, na staršieho syna odporučil určiť výživné sumou 200,- eur a na mladšiu dcéru sumou 100,- eur.
3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že manželstvo účastníci uzatvorili dňa XX.XX.XXXX, pochádza z neho maloletý T. narodený XX.XX.XXXX a maloletá K. narodená XX.XX.XXXX. Posledné spoločné bydlisko mali účastníci v F. F.. Navrhovateľka za príčinu rozvratu manželstva považuje vzájomné odcudzenie v dôsledku toho, že manžel trávil veľa času v práci a v podstate rodinu odmietal. Manžel navrhovateľky nepovažuje manželstvo za rozvrátené, navrhovateľku aj naďalej ľúbi. Manžel mal záujem o návštevu manželskej poradne. Účastníci nežijú v spoločnej domácnosti od 20.05.2018, kedy sa po fyzickom násilí zo strany manžela, navrhovateľka s maloletými deťmi odsťahovala. Intímne sa spolu nestýkali od narodenia mladšej dcéry, teda cca od mája 2017. K nezhodám v manželstve dochádza už dlhší čas. V manželstve účastníkov vychádzajúc z dokazovania nastal rozvrat, ktorý možno kvalifikovať ako hlboký a trvalý, manželstvo prestalo plniť svoj spoločenský účel.
4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 18, § 19 ods. 1, § 23 ods. 1, 2, 3, § 24 ods. 1, 2, § 25 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 63 ods. 1 Zákona o rodine, s odkazom na ktoré dospel k záveru o dôvodnosti podaného návrhu na rozvod manželstva pre rozvrat účastníkov tak hlboký a vážny, že v dôsledku neho došlo k takému narušeniu vzájomných vzťahov, že manželstvo neplní žiadnu zo svojich funkcií. Manželstvo účastníkov konania je iba formálne pretrvávajúcim zväzkom muža
a ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti, vzájomnej komunikácie a najmä porozumenia. Vzhľadom na postoj navrhovateľky nie je ani predpoklad obnovenia manželského spolužitia. Keďže navrhovateľka nemá záujem na zotrvaní v manželskom zväzku a súd mal za preukázaný rozvrat manželstva, súd na základe týchto skutočností manželstvo účastníkov napriek nesúhlasu manžela navrhovateľky rozviedol. Navrhovateľka poberá rodičovský príspevok vo výške 214,70 eur a rodinné prídavky 47,36 eur. Pracuje na základe dohody v spoločnosti J., kde dosahuje príjem 650,- eur brutto, t. j. cca 440,- eur netto. Navrhovateľka spolu s maloletými deťmi bývajú v rodinnom dome, ktorý je v osobnom vlastníctve rodičov navrhovateľky. Rodičom navrhovateľka prispieva na bývanie sumou 100,- eur mesačne. Manžel navrhovateľky je živnostník a uplatňuje si 60% paušálne výdavky zo zákona, nevedie si peňažný denník, podľa neho neoplatí sa mu platiť si ani účtovníčku. Poukázal na to, že za predošlé roky mal väčšie náklady ako tých 60%. Zamestnancov nemá, prenajíma si kanceláriu za prenájom 52,- eur. Súdu doručil tabuľku, v ktorej uvádza svoje mesačné náklady a tabuľku, ktorou preukazuje fakturáciu za obdobie od 02/2018 do 09/2018. Ine doklady na preukázanie jeho podnikateľskej činnosti nepredložil. Nepredložil ani doklady preukazujúce jeho výdavky na podnikateľskú činnosť, s odôvodnením, že to platí v rámci paušálnych výdavkov. Peňažný denník nie je povinný viesť. V priemere stále fakturuje cca 2.000,- eur s tým, že 60% z tejto sumy dáva na paušál a z toho ešte platí odvody. Čiže mesačne mu zostáva cca 670,- eur po odrátaní odvodov. Manžel navrhovateľky zostal bývať v rodinnom dome, ktorý majú s manželkou v BSM. Hradí 130,- eur mesačne elektrinu, 13,- eur mesačne vodu, spláca hypotéku 211,- eur mesačne a druhú hypotéku po 50,- eur mesačne, 18,- eur mesačne internet, telefón cca 30,- eur. Spolu s nákupom liekov svoje celkové výdavky vyčíslil na 544,- eur mesačne. Zdravotné odvody platí 52,- eur a sociálne odvody 213,- eur. Maloletý T. má H. roka, navštevuje materskú školu za poplatok 40,- eur mesačne. Je zdravý, má veku štandardné potreby. Maloletá K. má C.. Je zdravá, má veku štandardné potreby. Ohľadne úpravy výkonu rodičovských práv a povinností sa účastníci nedohodli. Maloleté deti boli za súhlasu oboch rodičov zverené do osobnej starostlivosti matky, kedy voči tejto starostlivosti neboli vznesené žiadne námietky zo strany kolízneho opatrovníka ani zo strany otca. Pokiaľ ide o výšku vyživovacej povinnosti, táto bola upravená s poukazom na § 62 a § 63 ods. 1 Zákona o rodine, s prihliadnutím na vek maloletých detí, ako aj ich odôvodnené potreby a samozrejme aj možnosti a schopnosti na strane obidvoch rodičov. Otec detí si v zmysle Zákona o dani z príjmov uplatňuje výdavky vo výške 60 % z príjmov. Z daňového priznania za rok 2017 mal súd preukázané, že otec uviedol svoje príjmy vo výške 28.657,33 eur, paušálne výdavky vo výške 20.611,74 eur, zaplatené poistné 3.417,34 eur. Otec platil daň na úhradu 377,82 eur. Otec, napriek výzve, súdu nepreukázal žiadnymi listinnými dokladmi svoje reálne výdavky súvisiace so živnostenskou činnosťou, preto súd pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti v zmysle § 63 ods. 1 Zákona o rodine vychádzal z výšky jeho príjmu vo výške 20-násobku sumy životného minima. Navyše súd k uplatňovaným paušálnym výdavkom otca dodáva, že otec detí iba uviedol, že má náklady spojené s prenájmom priestorov vo výške 52,- eur mesačne. Nakoľko si otec ako účtovná jednotka v daňovom priznaní uplatnil len paušálne (nie reálne) výdavky, súd na paušálne výdavky prihliadať nemohol. Súd navyše nepovažoval za reálne, aby otec mal pri svojej živnostenskej činnosti v oblasti informatiky reálne výdavky vo výške 60 % svojich príjmov, teda vo výške cca 17.000,- eur, čo je viac ako 1.000,- eur mesačne, navyše keď sám uviedol, že má náklady s prenájmom vo výške 52,- eur mesačne. Z jeho ostatných výdavkov, ktoré by sa reálne mohli dotýkať jeho živnostenskej činnosti, by mohlo ísť o výdavky na internet a telefón, čo je spolu 50,- eur. Takže spolu sa jedná o mesačné výdavky súvisiace s podnikaním vo výške cca 100,- eur. Druhým dôvodom, pre ktorý súd na paušálne výdavky otca neprihliadal bol ten, že pokiaľ by na ne prihliadal a tieto "paušálne výdavky" odrátal od príjmu otca, otec by vykazoval podstatne nižší príjem, čo by bolo v neprospech samotných detí. Takto súd ustálil, že sumu paušálnych výdavkov, nemohol v plnej výške odrátať od príjmu otca. V danej veci možno vychádzať z vyššieho potencionálneho príjmu otca detí, keďže jeho skutočné výdavky nie je možné hodnotiť z hľadiska ich účelnosti, nakoľko si uplatňuje paušálne výdavky v rozsahu 60% svojich príjmov. Na základe týchto všetkých skutočností súd dospel k záveru, že je v možnostiach a schopnostiach otca detí platiť výživné v súhrnnej výške 300,- eur. Styk otca s maloletými upravil s poukazom na § 25 Zákona o rodine a nasledujúce so zohľadnením na vek maloletých detí a samozrejme aj citových väzieb na každého z rodičov. Otec detí požadoval upraviť styk s deťmi počas celého víkendu, súd však jeho návrhu nemohol vyhovieť a to s poukazom na tú skutočnosť, že rodina spolu nežije už viac ako pol roka, mladšia dcéra v čase rozpadu rodiny mala iba rok, je plačlivá, t. č. má iba rok a pol, na otca nie je zvyknutá a za tejto situácie je potrebné, aby si otec vybudoval vzťah s dcérou a posilnil svoj vzťah so starším synom, a do budúcna potom môže uvažovať o rozšírení styku s maloletými deťmi aj na prespatie. Za súčasnej situácie by nebolo v záujme maloletých detí, aby trávili u otca celé víkendy a to aj z dôvodu, že za posledné obdobie s otcom trávili
minimum času. Z uvedených dôvodov súd upravil styk aj za prítomnosti matky, čo sa tiež do budúcna môže zmeniť. Súd je toho názoru, že takto upravený styk bude v čo najlepšom záujme maloletých detí.
5. V predmetnom konaní bola navrhovateľka súdnym rozhodnutím oslobodená od platenia súdnych poplatkov, súd jej návrhu vyhovel a manžel navrhovateľky nebol v konaní oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Zároveň však nie je splnená niektorá z požiadaviek, aby manžel navrhovateľky nemal povinnosť zaplatiť súdny poplatok v konaní o rozvode manželstva, konkrétne o tomto súd nerozhodol alebo náhrada trov konania nebola uložená poplatníkovi (navrhovateľke). Preto uložil súd manželovi navrhovateľky povinnosť uhradiť súdny poplatok za návrh na rozvod manželstva vo výške 66,- eur. Podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku, žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol manžel navrhovateľky prostredníctvom svojho právneho zástupcu, navrhujúc odvolaciemu súdu jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatňujúc dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery) a tiež neúplne zistený skutočný stav veci. Namietal, že od počiatku s rozvodom nesúhlasil a na tomto stanovisku aj zotrváva. Podľa jeho názoru manželstvo nie je rozvrátené, má síce určité problémy, ako však každé manželstvo, on mal záujem ísť s manželkou do poradne, ona nesúhlasila. Nechcela s ním tráviť čas ani počas víkendov, keď bol doma, na jej žiadosť ju odvážal s deťmi k svokrovcom. Chodievali spolu na výlety, takže nie je pravda, že by voľný čas spolu vôbec netrávili. Rovnako nie je pravda, že by ho žiadala, aby sa vrátil späť do spálne, naopak žiadal to on, keď však sa dozvedel, že má pomer s jeho kamarátom, žiadal ju, aby to ukončila, stretávali sa však naďalej, preto aj vybuchol a došlo k násiliu. Požiadal ju o odpustenie, ona povedala, že mu odpúšťa, on všetko veľmi zle znášal, bol preto aj hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení. Podľa jeho názoru je rozvod posledná výnimočná možnosť zrušenia manželstva, prípustná len pri splnení zákonných predpokladov, ktoré však podľa jeho názoru v danom prípade naplnené neboli, musí tu ísť o kvalifikovaný rozvrat, teda taký, ak sa javí ako neodstrániteľný a nenapraviteľný, vzhľadom na hĺbku a trvanie rozvratu. Je povinnosťou súdu tieto príčiny zistiť, vyhodnotiť a na tieto prihliadnuť. Nemožno k tomu pristupovať šablonovite a formálne, naviac za situácie, ak niektorý z manželov trvá na ich preskúmaní. Je potrebné prihliadnuť tiež na záujmy maloletých detí, pričom v súlade s ich záujmami rozhodne rozvod nie je. Podľa jeho názoru obnovenie spolužitie nie je vylúčené. Súd nevyužil svoju výchovnú funkciu udelenú mu zákonom, pomocou ktorej mohol vplývať na uzmierenie oboch manželov a neposlal týchto do manželskej poradne, hoci on o to žiadal. Rovnako nesúhlasil ani s výškou vyživovacej povinnosti, ktorá mu bola súdom určená na čas po rozvode v prospech maloletých detí, keď súd pri rozhodovaní vychádzal z dvadsaťnásobku sumy životného minima na jeho strane v zmysle § 63 ods. 1 Zákona o rodine. Podľa jeho názoru súd nepostupoval správne, pretože sa nezaoberal dôsledne odôvodnenými potrebami maloletých detí, obmedzil sa na konštatovanie veku, ich štandardných potrieb. Postup podľa § 63 ods. 1 Zákona o rodine na jeho strane neprichádza do úvahy z dôvodu, že on predložil zoznam faktúr vedených v účtovnom programe L. s uvedením výšky fakturovaných súm za obdobie od januára 2018 do konca októbra 2018, keďže priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2018 vtedy ešte nepodal. Tento zoznam však súd neakceptoval, nebral do úvahy, bola mu určená výška jeho príjmu zvoleným spôsobom, neberúc do úvahy jeho príjem, ktorý preukazoval, pričom podľa jeho názoru stanovené výživné 300,- eur mesačne nie je schopný vzhľadom na svoje možnosti plniť. Pokiaľ ide o úpravu styku s maloletými deťmi, nie je v záujme deti, najmä v prípade maloletého T., ktorý má X,X roka, aby s ním strávil tak málo času, a to jeden necelý deň raz za dva týždne, ale mal by mať možnosť u neho v rodinnom dome aj prespať, pretože tam má vytvorené všetky podmienky počas jeho prípadného pobytu cez víkend u otca. Nesúhlasil tiež s tým, aby styk bol realizovaný za prítomnosti matky a na konkrétne určenom mieste, čím podľa jeho názoru dôjde k obmedzeniu výkonu jeho rodičovských práv a tieto budú viazané na súčinnosť zo strany navrhovateľky. Nebolo tu rešpektované ani právo detí na zachovanie ich vzťahu k obidvom rodičom, jeho častejšie stretávanie s deťmi bolo ponechané na voľnú úvahu do budúcnosti.
7. Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti rozvodu manželstva, trvala na tom, že manželstvo účastníkov rozvrátené je. Vulgarizmy a agresivita nepatria do žiadneho medziľudského vzťahu, nieto ešte do manželstva, v ktorom sú maloleté deti a sú ich svedkami. V manželstve dlhodobo chýbala úcta a rešpekt, ona mu vždy odpustila, nikdy sa z toho však nepoučil a nevhodné správanie sa opakovalo, čo nie je možné odpúšťať donekonečna. Nakoľko bola manželom fyzicky napadnutá pred
deťmi a tiež bola fyzicky napadnutá aj jej sestra, ktorá jej prišla na pomoc, obe museli byť lekársky ošetrené, sestra mala zlomené dva stavce. Pretrváva v navrhovateľke strach o ňu a jej deti a nevie si predstaviť spoločné spolužitie v strachu o ich život. Podľa jej názoru súd prvej inštancie dostatočne zistil príčiny vedúce k vážnemu rozvratu vzťahu medzi manželmi a pri rozhodovaní na ne dostatočne prihliadol. Návšteva manželskej poradne by ich manželstvo nezachránila, a to z dôvodu násilia zo strany manžela, s ktorým nie je ona ďalej ochotná fungovať práve z možných obáv z ďalšieho násilia. Za týchto okolností formálne pretrvávanie zväzku by nemohlo byť ani v záujme maloletých detí. Pokiaľ ide o výšku vyživovacej povinnosti, aj táto bola určená správne, pretože manžel dosahuje príjem vo výške 2.000,- eur mesačne, pričom nemá žiadne, resp. minimálne náklady, v účtovníctve si uplatňuje paušálne výdavky, to znamená, že nie skutočné výdavky spojené s podnikaním. Na výzvu súd predložiť svoje oprávnené náklady, nepredložil nič. V rozhodnutí sú uvádzané len náklady na škôlku syna T., avšak je potrebné si uvedomiť, že deti je potrebné nakŕmiť, zabezpečiť im strechu nad hlavou, obliecť ich, keďže sú malé a rýchlo rastú. Je potrebné im zakupovať oblečenie a obuv cca každého štvrťroka, dcéra je plienkovaná. Má za to, že určené výživné zodpovedá všeobecne známym výdavkom, ktoré je potrebné vynakladať na deti v tomto veku. Poukázala tiež na to, že sa neobrátila s návrhom na určenie vyživovacej povinnosti zo strany manžela k nej, ale sa zamestnala na základe dohody o vykonaní práce za podmienky, že jej pomáha jej matka so starostlivosťou o deti a tak sa všemožne snaží, aj za zvýšeného úsilia, zabezpečiť potreby detí, s ktorými bola nútená opustiť bydlisko a odísť k rodičom. Nebyť rodičov, zostala by s deťmi bez strechy nad hlavou. Otec si nesplnil svoju povinnosť riadne vydokladovať svoje príjmy a preto súd prvej inštancie postupoval pri ustálení výšky jeho príjmu správne. Pokiaľ ide o úpravu styku, zásadne nesúhlasí s tým, aby sa s deťmi stretával bez jej prítomnosti, pretože práve pred nimi sa na nej dopustil fyzického násilia, deti ho videli agresívneho, hodil po nej veľký zväzok kľúčov, keď mala na rukách maloletú K., čím jej mohol veľmi ublížiť, keby ju týmto zväzkom zasiahol. Okrem toho sa snažil so synom T. zamknúť sám v dome a nevpustiť matku dnu, napriek tomu, že dieťa plakalo a chcelo ísť za ňou. Z týchto dôvodov nie je vhodné, aby s nimi trávil čas bez jej prítomnosti, naviac počas spolužitia nikdy nebol s nimi dlhšie ako 1-2 hodiny, nie je zvyknutý sa o tieto sám starať. Musela ho prosiť, aby s nimi strávil denne aspoň 10 minút a venoval sa im. Keď bola chorá, nevedel sa postarať ani o ňu, ani o deti, preto ich odviezol k jej rodičom. Je pravdou, že počas víkendov nechodil do práce, ale často pracoval z domu, avšak podľa jeho slov robili ona a deti hluk, nemohol sa sústrediť, preto radšej ona odchádzala k rodičom. Maloletá K. ho už nespoznáva, preto by bolo v rozpore s jej záujmom, keby s ním mala zostať sama bez jej prítomnosti. Rovnako nepovažuje za dôvodné jeho tvrdenie, že určením konkrétneho miesta kde sa bude s deťmi stretávať, dochádza k obmedzeniu výkonu jeho rodičovských práv. Styk bol určený za jej prítomnosti práve z dôvodov ňou popisovaných a určenie konkrétneho verejného miesta považuje za bežnú náležitosť, aby rozhodnutie mohlo byť vykonateľné. Poukázala na to, že prišiel s návrhom, že ak si nebude v budúcnosti nárokovať polovicu spoločného majetku, je ochotný sa detí zrieknuť a v budúcnosti sa s nimi nestýkať vôbec. Podľa jeho slov je dom jeho a deti sú jej. Aj v prípade posledného pojednávania vo veci, kedy dve hodiny čakali pred pojednávacou miestnosťou sa otec ani neopýtal ako sa deti majú, či sú zdravé a podobne.
8. Kolízny opatrovník nevyužil svoje právo písomne sa vyjadriť k podanému odvolaniu.
9. Manžel navrhovateľky nevyužil svoje právo písomnej repliky k vyjadreniu navrhovateľky.
10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote (§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie bez toho, aby bol viazaný dôvodmi odvolania ( § 66 CMP), prihliadnuc i na prípadné vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní dospel k záveru, že toto je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne potvrdiť, pričom podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
11. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 67 CMP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľ ani netvrdil.
12. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie manželstvo účastníkov rozviedol a na čas po rozvode upravil práva a povinnosti rodičov k mal. deťom z manželstva pochádzajúcim, konštatujúc tak hlboký a trvalý rozvrat vzťahov medzi manželmi, bez reálnej možnosti na obnovenie spolužitia. Mal. deti na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky, otcovi určil vyživovaciu povinnosť v sumáre vo výške 300,- eur na obe deti (teda vo výške ako ju doposiaľ dobrovoľne otec tiež plní) a styk otca s deťmi upravil vzhľadom na vek detí a dlhšie trvajúcu odlúčenosť od otca za prítomnosti matky.
13. Odvolateľ (manžel matky a otec detí) namietal nenaplnenie zákonných predpokladov pre rozvod manželstva tvrdiac jeho existujúcu citovú väzbu na navrhovateľku a svoj záujem na obnovení spolužitia, v časti úpravy práv a povinností k mal. deťom pre prípad rozvodu namietal tiež výšku určenej mu vyživovacej povinnosti, nedôvodnosť posudzovania jeho príjmu vo svetle ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine, tiež rozsah a podmienky súdom prvej inštancie mu vymedzeného stretávania s mal. deťmi, ktorý podľa jeho názoru nerešpektuje tak záujem mal. detí, ako na strane druhej obmedzuje jeho rodičovské práva. Namietal nesprávnosť skutkových a právnych záverov (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), tiež nedostatočne zistený skutkový stav (dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 62 ods. 1 CMP).
14. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností majúcich pôvod v obsahu spisového materiálu, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania, keďže je dostatočne zrejmé, že právne závery o naplnení hmotnoprávnych predpokladov na rozvod manželstva účastníkov a nadväzujúce právne závery týkajúce sa úpravy práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode, založil súd prvej inštancie na konkrétnych ustanoveniach právnych predpisov a skutkovo dovodil z konkrétnych zistení, ktoré majú pôvod v dostatočne vykonanom dokazovaní, za jeho správneho vyhodnotenia v zmysle zásad uvedených v ust. § 191 CSP. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie tiež dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre účastníkov známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.
15. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie a s prihliadnutím na obsah odvolania, uvádza odvolací súd nasledovné:
16. Z vykonaného dokazovania v konaní nepochybne vyplynulo, že manželstvo účastníkov trvajúce od roku 2013, z ktorého pochádzajú dve maloleté deti, je od doby posledného odchodu navrhovateľky spolu s deťmi zo spoločnej domácnosti (máj 2018), čo je takmer rok, len formálne a nefunkčné, ktorému odchodu predchádzali dlhodobo narušené vzťahy, nefunkčný intímny život, vyústiace do nevery navrhovateľky a jej zistenia manželom, s následnými verbálnymi, ako aj fyzickými atakmi navrhovateľky zo strany jej manžela. Navrhovateľka kategoricky vylučuje obnovenie spolužitia, verbalizuje absolútne citové odcudzenie, odmieta akékoľvek odborné poradenstvo s cieľom sfunkčnenia manželstva.
17. Ustanovenie § 23 Zákona o rodine vymedzuje podmienky, splnenie ktorých má za následok opodstatnenosť záveru o existencii dôvodov pre jeho rozvod. Vychádzajúc z neho, vzťahy medzi manželmi musia byť tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Je v právomoci súdu, aby posúdil vážnosť rozvratu medzi manželmi so zreteľom na ich celkové správanie sa, a to z hľadiska účelu manželstva biologickej, výchovnej, hospodárskej, funkcie vzájomnej pomoci, ktoré všetky vytvárajú zdravé rodinné prostredie, bezpečie a istotu deťom pochádzajúcim z manželstva. Prechodný a krátkodobý nesúlad medzi manželmi nemôže byť dôvodom na rozvod manželstva.
18. V preskúmavanej veci sa odvolací súd plne identifikuje so záverom súdu prvej inštancie, založenom na výsledkoch vykonaného dokazovania, že v prípade účastníkov sú splnené hmotnoprávne podmienky dané zákonom pre rozvod, keďže pre vážnosť narušenia manželských vzťahov a trvalosť ich rozvratu, si manželstvo nemôže plniť svoj účel, teda nemôže vytvárať harmonické a trvalé životné spoločenstvo, pretože za jednoznačne verbalizovaného, kategoricky odmietavého postoja navrhovateľky k ďalšiemu pretrvávaniu toho času nepochybne len formálneho zväzku, nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
19. Pokiaľ za týchto okolností, súd prvého stupňa vyhovel návrhu na rozvod manželstva účastníkov, rozhodol vecne správne. Ani v odvolacom konaní neboli z podaní účastníkov zaznamenané také zmeny, ktoré by boli spôsobilé viesť k odlišnému záveru, aký vo svojom rozhodnutí vyvodil súd prvej inštancie. Odvolací súd vo vzťahu k námietkam manžela o neuváženom konaní navrhovateľky, výsledkom ktorého je podanie návrhu na rozvod a verbalizovaniu jeho citového vzťahu k navrhovateľke považuje za potrebné zdôrazniť, že manželstvo je dobrovoľným zväzkom muža a ženy, poslaním ktorého je spolužitie vo vzájomnej zhode, porozumení s cieľom vytvoriť zdravé a harmonické spoločenstvo pre všetkých, ktorých sa dotýka. Žiadneho z manželov nemožno spravodlivo prinútiť, aby v rozpore s jeho vôľou bol nútený žiť vo zväzku, ktorý ho citovo nenapĺňa, ktorý je formálny, neplniaci si svoje funkcie, teda účel, pre ktorý bolo toto spoločenstvo uzatvorením manželstva založené, ako tomu je tiež v preskúmavanej veci, pričom prostredie plné napätia, nehovoriac o prítomnosti verbálnych vzájomných, či fyzických jednostranných atakov, rozhodne neindikuje k záveru o opodstatnenosti jeho zachovania ani z hľadiska záujmov mal. detí. I keď je zrejmé, že ideálnym prostredím pre zdravý fyzický a psychický vývoj mal. detí je úplná rodina, avšak pri absencii jej harmonického usporiadania spojeného s pocitom bezpečia, je práve jej ďalšie zachovanie v kolízii so záujmom detí. Je tiež zrejmé, že t.č. už neaktuálna známosť navrhovateľky nie je príčinou, ale len dôsledkom postupne sa deštruujúceho vzťahu medzi ňou a manželom, ktorý v súčasnosti vzhľadom na jednoznačný postoj navrhovateľky a citové odcudzenie, nemá reálny predpoklad na jeho reálne obnovenie, naviac v kolízii s dramatickými okolnosťami, ktorými bol poznamenaný odchod navrhovateľky spolu s deťmi zo spoločnej domácnosti. Manželia sú si v manželstve rovní v právach, ale aj v povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Plnenie týchto povinností nemožno nijako právne vynútiť. Ak sa však neplnia, majú za následok rozvrat manželstva, ku ktorému došlo tiež v posudzovanej veci s vyústením do jeho rozvodu. Nedôvodne v konečnom dôsledku za týchto okolností odvolateľ tiež namieta, že súd nevyužil prostriedok výchovného pôsobenia (psychologické poradenstvo) s cieľom eliminovať vzájomne protirečivé postoje manželov, pretože navrhovateľka vzhľadom na okolnosti, jednoznačne verbalizovala odmietavý postoj k účasti na ňom, ktorú nemožno vynútiť a odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie nevzhliada ani v prípade jeho absolvovania (keďže je zrejmé, že návrh na rozvod manželstva nebol zo strany navrhovateľky impulzívnym, ale uváženým a premysleným riešením pretrvávajúcich na ňu negatívne psychicky dopadajúcich okolností), či už zmenu postoja navrhovateľky, alebo reálne usporiadanie ťažkou deštrukciou poznamenaných vzájomných vzťahov.
20. Odvolacie námietky k tejto časti sa vzťahujúce, nie sú tak spôsobilé k odlišnému rozhodnutiu vo veci.
21. Vychádzajúc z obsahu odvolania, námietky smerujú ďalej voči úprave práv a povinností rodičov k mal. deťom (v časti vyživovacej povinnosti a úpravy styku) pochádzajúcim z manželstva, rozhodovanie o ktorých je obligatórne spojené s rozhodnutím o rozvode manželstva ich rodičov.
22. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím obe mal. detí zveril do výlučnej osobnej starostlivosti matky, keďže na jej strane neboli zistené skutočnosti indikujúce k záveru, že túto nie je v potrebnom rozsahu spôsobilá zabezpečiť, pričom skutkové a právne závery v tomto smere odvolaním dotknuté neboli a súčasne určil vyživovaciu povinnosť otca na obe mal. deti za aplikácie o.i. tiež ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine, dôvodnosť ktorého právneho posúdenia, ako aj nedostatočne zistený skutkový stav pokiaľ ide o odôvodnené potreby mal. detí otec namietal.
23. Rodičovské práva a povinnosti majú rodičia vo vzťahu k maloletému dieťaťu a vznikajú priamo zo zákona narodením dieťaťa. Tieto majú v rovnakom rozsahu, pričom je irelevantné, či sú rodičia dieťaťa manželmi, alebo nie.
24. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia, prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa sa má právo podieľať na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 1, 2 Zákona o rodine). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť, pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 ods. 4, 5 Zákona o rodine). Pri určení výživného, prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd
aj vtedy, ak sa povinný, vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).
25. Rodič, ktorý má príjem z inej, než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, je povinný preukázať ich súdu, predložiť podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a umožniť súdu sprístupnením údajov chránených podľa osobitného predpisu zistenie aj ďalších skutočností potrebných na rozhodnutie. Ak si rodič nesplní túto povinnosť predpokladá sa, že výška jeho priemerného mesačného príjmu predstavuje 20-násobok sumy životného minima (zák.č. 601/2003 Z.z. o životnom minime v znení neskorších predpisov). U rodiča, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu, súd neberie do úvahy výdavky, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť, alebo ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť v takom rozsahu v súvislosti s touto činnosťou a možnosti a schopnosti povinného posudzuje podľa predpokladaného príjmu, aký by povinný dosiahol, ak by tieto výdavky nerealizoval (§ 63 ods. 1, 2 Zákona o rodine).
26. Ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, § 62 Zákona o rodine, vrátane čl. 32 ods. 4 Listiny základných právo a slobôd garantuje právo rodičov vychovávať svoje deti a na druhej strane garantuje právo deťom na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Toto právo v sebe zahŕňa okrem iného aj zabezpečenie zo strany rodičov všetkých podmienok materiálnej, aj nemateriálnej povahy na tom, aby sa dieťa mohlo riadne vyvíjať. Vyživovacia povinnosť má ale niekoľko foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež poskytovaním vecných plnení, napríklad zakupovaním stravy, nákupom ošatenia, zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti a podobne. Základnou podmienkou správneho určenia (zmeny) vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu, je vyhodnotenie nákladov na pokrytie odôvodnených potrieb dieťa, ktoré však nezahŕňajú len náklady na základné životné potreby (bývanie, strava, ošatenie), ale aj náklady na uspokojovanie sociálnych potrieb dieťaťa - vzdelávania, kultúrne a športové aktivity, závislé od veku dieťaťa, ale aj náklady na zdravotný stav dieťaťa. Uvedené náklady na uspokojovanie potrieb dieťaťa, má pokrývať výživné od rodičov, keďže dieťa si ich samé nemôže zabezpečiť, nie je totiž schopné samé sa živiť. Náklady na potreby dieťaťa, uspokojujú obaja rodičia a to podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Súd zohľadňuje pri posudzovaní výživného, aj výkon osobnej starostlivosti o dieťa, ktorým sa kompenzuje výživné vo finančnom vyjadrení.
27. Teda vodiacim pravidlom na určenie výšky výživného povinnému rodičovi je miera jeho vyživovacej povinnosti k dieťaťu, ktorá je daná tým, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča. Podľa Dohovoru o právach dieťaťa, má každé dieťa právo na životnú úroveň nevyhnutnú pre jeho telesný, duševný, duchovný, mravný a sociálny rozvoj. Prvoradú zodpovednosť za zabezpečenie životných podmienok nevyhnutných pre rozvoj dieťaťa nesú v rámci svojich schopností a finančných možností rodičia. V súlade s týmito právami dieťaťa, Zákon o rodine vytvoril mechanizmy, ktoré majú zabezpečiť, že bude možné zistiť čo najobjektívnejšie možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodiča, čo je práve cieľom ust. § 63 ods. 1, 2 Zákona o rodine, z ktorej právnej domnienky možno vychádzať v prípadoch, keď rodič vôbec, alebo nedostatočne predloží podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov, resp. nepreukáže ich vierohodnosť, prípadne ich nesprístupní. Okrem daňového priznania sú to v prípade pochybností tiež doklady účtovnej evidencie. V prípade, ak takéto relevantné doklady nie sú predložené, môže súd prezumovať výšku mesačného príjmu povinného rodiča ako 20-násobok sumy životného minima. Použitie tejto nevyvrátiteľnej právnej domnienky, vylučuje súčasnú modifikáciu výpočtu príjmu povinného ktorýmkoľvek smerom. Ak súd výšku príjmu posudzuje v právnom režime ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine, nemôže už ďalej vyvodzovať výšku príjmov z iných skutočností, a to aj v prípade, ak by sa v konaní preukázalo, že výdavky povinného poukazujú na vyšší príjem. Povinnosť súdu pri každom rozhodovaní o výživnom pre dieťa skúmať dôvodnosť výdavkov uplatnených v daňovom priznaní (§ 63 ods. 2 Zákona o rodine) je možná len vtedy, keď povinný rodič, ktorý má príjmy z inej než závislej činnosti predloží súdu podklady na zhodnotenie svojich majetkových pomerov a ich hodnovernosť aj preukáže.
28. Predovšetkým aj podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď výšku príjmu otca posudzoval v právnom režime ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine, keďže výška paušálnych výdavkov (60%), ktoré si otec ako živnostník uplatňuje zo zákona, a ktoré v konaní nevedel bližšie špecifikovať mimo nákladov na prenájom kancelárie vo výške 52,- eur mesačne, ani ďalších tvrdených osobných výdavkov vo výške 544,- eur mesačne, s pripočítaním zdravotných odvodov 52,- eur
a sociálnych odvodov 213,- eur mesačne, pri dobrovoľne platenom výživného na obe maloleté deti 300,- eur mesačne, jednoznačne indikujú v prospech dôvodnosti pochybností o výške ním deklarovaného príjmu (2.000,- mesačne), keďže výška prezentovaných výdavkov poukazuje na jeho strane na príjem vyšší. Dôvodne preto súd prvej inštancie vyzval otca na predloženie požadovaných dokladov účtovnej evidencie, okrem iného tiež peňažného denníku s cieľom zobjektivizovať pomery na jeho strane. Otec však pred súdom prvej inštancie uvádzal, že peňažný denník si nevedie a predložil len v kópií zoznám faktúr, ktoré v období od 01.02.2018 do 31.10.2018 mali ním byť vystavené, ktoré však z hľadiska dôkazného, vzhľadom na formu a obsah tohto zoznamu, nie sú spôsobilé k bezpečným zisteniam a už vôbec z tejto kópie nevyplýva autenticita tohto zoznamu, tak ako ju tvrdí v odvolaní otec v tom zmysle, že by mal byť tento zoznam vytvorený v programe pre potreby účtovníckej evidencie. Za existencie takejto nečinnosti na strane otca ako povinnej osoby z vyživovacej povinnosti, potom súdu prvej inštancie nezostávalo nič iné, len výšku jeho príjmu posudzovať v právnom režime ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine (z ktorého dôvodu potom nebolo potrebné ani skúmať dôvodnosť výdavkov uplatňovaných otcom v daňovom priznaní), keďže nedostatok potrebnej dôkaznej aktivity otca, rozhodne nemôže byť prenesený na ťarchu maloletého dieťaťa v podobe nedostatočne určenej mu vyživovacej povinnosti. K 01.07.2017 bola stanovená suma životného minima Opatrením Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny SR č. 173/2017 Z.z. vo výške 199,48 eur mesačne na jednu plnoletú fyzickú osobu, k 01.07.2018 bola stanovená suma životného minima Opatrením Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny SR č. 196/2018 Z.z. vo výške 205,07 eur mesačne na jednu plnoletú fyzickú osobu. Vo svetle vyššie uvedeného tak súdom prvej inštancie stanovená výška vyživovacej povinnosti otca v prospech maloletých deti jednoznačne indikuje k záveru, že je v možnostiach otca takéto výživné v prospech maloletých deti plniť, v takomto rozsahu sa na uhrádzaní ich nákladov podieľať a korešponduje tiež s právom deti podieľať sa na jeho životnej úrovní. Odvolací súd v súvislosti s vyššie uvedeným poznamenáva, že aj v prípade, ak by príjem otca nebol posudzovaný v právnom režime ustanovenia § 63 ods. 1 Zákona o rodine, ale pri posudzovaní možností otca stanovené výživné platiť, by sa vychádzalo len z príjmu, ktorý deklaroval, teda 2.000,- eur mesačne s poukazom na to, že vyživovacia povinnosť je z hľadiska zákona prednostnou, teda predchádza akýmkoľvek odôvodneným, či neodôvodneným výdavkom otca, ktoré je možné uspokojovať až v poradí nasledujúcom po tom, ako si zodpovedajúcim spôsobom povinný rodič vyživovaciu povinnosť splní, by výška určeného výživného, a to na obe maloleté deti s takýmto jeho príjmom plne korešpondovala. Jeho námietku, že nie je v jeho možnostiach takéto výživné platiť a že si na toto požičiava od svojich rodičov, odvolací súd vyhodnotil ako zjavne účelovú, nekorešpondujúcu so zistenými skutočnosťami, keďže vyživovaciu povinnosť v tejto výške otec plní dobrovoľne, a teda niet žiadneho zákonného, ani racionálne udržateľného dôvodu, pre ktorý by bolo možné prijať záver, že v jeho možnostiach nie je naďalej si túto vyživovaciu povinnosť v stanovenom rozsahu aj plniť, keďže výška jeho príjmu mu to nepochybne umožňuje. Naviac inú vyživovaciu povinnosť nemá.
29. Rovnako nedôvodné sú námietky otca, týkajúce sa nedostatočne zisteného skutkového stavu, pokiaľ ide o odôvodnené potreby maloletých detí. Je pravdou, že maloletý T. má X,X roka, navštevuje materskú školu za poplatok 40,- eur mesačne a maloletá K. má X,X roka, je plienkovaná, pričom ako súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, obe deti sú zdravé a majú veku štandardné potreby, pričom v konkrétnostiach tieto súd prvej inštancie ďalej nerozvádzal. Vychádzajúc však z toho, že náklady matky na bývanie sú spolu 100,- eur mesačne, pričom na každé dieťa podiel z tohto tvorí cca suma 33,- eur, s prihliadnutím na to, že maloletá K. je doposiaľ plienkovaná, pričom priemerné náklady na jeden balík plienok sú, vychádzajúc z bežných cien cca 43,- eur mesačne, je zrejmé, že už len alikvotný podiel na bývaní s pripočítaním nákladov na plienky dosahuje takmer výšku otcovi určenej vyživovacej povinnosti, ktorá nezahŕňa náklady na stravu, hygienické potreby, bežnú lekársku starostlivosť, náklady na zabezpečenie ktorých sú tak prenesené na ťarchu matky, napriek tomu, že táto v porovnaní s otcom má štvornásobne menší príjem, ktorý naviac dosahuje pri mimoriadnom úsilí, keďže napriek výkonu osobnej starostlivosti o maloleté deti, s poukazom na rodičovský príspevok vo výške 214,70 eur, z ktorého by jednoznačne nebola spôsobilá zabezpečiť ani svoje potreby, pracuje na základe dohody s príjmom cca 440,- eur netto, ktorý nie je dostatočne postačujúci na to, aby suplovala zodpovedajúci finančný podiel na zabezpečení výživy detí zo strany otca, o to viac, že výživné na jej strane vo finančnom vyjadrení je nepochybne kompenzované výkonom osobnej starostlivosti o maloleté deti. Pokiaľ ide o maloletého T., tento je o tri roky starší, matka má naviac náklady v spojitosti s poplatkami v materskej škole, ktorú tento navštevuje a tiež náklady na jeho oblečenie sú nepochybne aj stravu vyššie ako v prípade maloletej K. a pokiaľ ide o výšku výživného, musia pokrývať aj ďalšie náklady, napr. na voľno časové aktivity. V prospech ich dôvodnosti a toho, že otec reálne nespochybňuje opodstatnenosť ich vynakladania vyžadujúceho si jemu stanovený finančný podiel na ich zabezpečení
svedčí aj fakt, že sám dobrovoľne, ako v priebehu konania nebolo sporné, v súdom určenom rozsahu aj obom maloletým deťom na výživu k rukám matky prispieva. Vezmúc do úvahy cenu potravín v skladbe zodpovedajúcej všestrannému telesnému vývoju a rozvoju oboch maloletých deti, zahŕňajúcu rozmanitosť stravy v skladbe mäsa, ovocia a zeleniny a tiež mliečnych výrobkov, cenu oblečenia, hygienických potrieb, či nákladov na bežnú zdravotnú starostlivosť, nemožno výšku výživného určenú súdom prvej inštancie považovať za neprimeranú, nezodpovedajúcu veku a odôvodneným potrebám maloletých detí, s prihliadnutím na príjem otca a jeho životnú úroveň. Samozrejme je pravdou, že ak to pomery povinného rodiča neumožňujú, je výška výživného, a teda aj komfort toho, čo je možné pre deti zabezpečiť, pomermi takéhoto rodiča limitovaná. O takýto prípad však v posudzovanej veci nejde, keďže výška už len otcom deklarovaného jeho príjmu, v prospech opodstatnenosti určenej výšky výživného indikuje, a to aj bez potreby ďalšieho dokazovania. Zohľadniac tak všetky rozhodujúce a určujúce kritéria, odvolacie námietky otca nebolo možné vyhodnotiť ako dôvodné.
30. V konečnom dôsledku odvolacie námietky smerovali voči rozhodnutiu v časti, ktorou bol upravený styk otca s mal. deťmi na čas po rozvode v rozsahu a za podmienok určených súdom prvej inštancie, pričom ťažisko odvolacích námietok spočíva v tom, že koliduje so záujmom mal. detí a súčasne obmedzuje otca na jeho rodičovských právach.
31. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnených námietok ani k tejto časti rozhodnutia sa vzťahujúcich.
32. Právo na styk rodiča s mal. dieťaťom, je špeciálnou zložkou rodičovských práv, ktoré vychádza tiež z čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, ktoré je koncipované ako právo obojstranné, vychádzajúc z ktorého starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov a deti majú právo na rodičovskú starostlivosť. Úlohou rodičovských práv je jednak ochrániť práva dieťaťa, jednak poskytnúť rodičovi prostriedky a priestor, aby mohol svoju výchovnú funkciu realizovať. Rodičovské práva a povinnosti, majú rodičia len vo vzťahu k svojim maloletým deťom, čo je odôvodnené nutnosťou osobitnej ochrany tejto skupiny účastníkov rodinnoprávnych vzťahov. Maloletému dieťaťu, teda zákon poskytuje špeciálnu ochranu a to tak v rovine súkromného, ako aj verejného práva. Dospievaním sa z dieťaťa postupne stáva subjekt, schopný samostatne o sebe rozhodovať, spravovať svoje veci a rastie miera jeho primeranej spôsobilosti na právne úkony. Preto je nevyhnutné, zabezpečiť mu vo všetkých uvedených oblastiach, pomoc až do nadobudnutia plnoletosti.
33. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
34. Podľa § 25 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s mal. dieťaťom podľa ods. 1, súd upraví styk rodičov s mal. dieťaťom, to neplatí, ak rodičia úpravu styku nežiadajú, teda tento žiadajú neupraviť.
35. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi ( čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa).
36. Rozhodnutie o zverení maloletého dieťaťa jednému z rodičov do osobnej starostlivosti, zachováva všetky rodičovské práva a povinnosti aj tomu z rodičov, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Tento rodič, aj keď je spravidla prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu svojich rodičovských práv a povinností, najmä sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa, nie je pozbavený práva dieťa vychovávať. Jedným z prostriedkov na zabezpečenie čiastočnej spoluúčasti rodiča, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na výchove maloletého dieťaťa a na udržiavaní rodičovského vzťahu a upevňovaní citových väzieb, je osobný styk rodiča s maloletým dieťaťom. Ust. § 25 Zákona o rodine je tak špeciálnym ustanovením vo vzťahu k ust. § 24, keďže sa dotýka len jedného prvku rodičovských práv, a to styku s maloletým dieťaťom.
37. Vychádzajúc zo zmyslu a účelu citovaných zákonných ustanovení, bolo teda potrebné posudzovať aj opodstatnenosť otcom podaného odvolania, rešpektujúc tak právo dieťaťa na plnohodnotný vzťah s otcom, ako aj právo otca, ako oprávneného plnohodnotného rodiča, deti spolu s matkou vychovávať, teda z hľadiska účelu ustanovení zákona, podľa ktorých súd o úprave rodičovských práv a povinností rozhoduje. Napriek uvedenej mimoriadnej dôležitosti stretávania sa dieťaťa s rodičom, môžu výnimočne nastať situácie, kedy nie je stretávanie sa rodiča s dieťaťom či už vôbec, či v širšom rozsahu v záujme dieťaťa, pretože môže ohrozovať jeho priaznivý vývoj. V takom prípade, musí právo na styk s dieťaťom ustúpiť v prospech záujmu dieťaťa. Musí sa teda jednať o situáciu, kedy by mohlo byť ohrozené priamo dieťa, čo opodstatňuje v potrebnom rozsahu určité korigovanie rodičovských práv a to aj prostredníctvom tzv. kontrolovaného styku rodiča s deťmi v podobe jeho realizovania za účasti druhého rodiča.
38. Posúdením všetkých zistených skutočností odvolací súd dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že so zreteľom na záujem mal. detí, ako prioritné určujúce kritérium v tejto otázke, nepochybne dominantné v kolízii s právami otca ako rodiča, aktuálne vymedzený styk otca s mal. deťmi v rozsahu, daný tiež miestom stretnutia za obmedzenia prítomnosťou matky, zohľadňuje všetky špecifiká posudzovanej veci a je plne udržateľný vo svetle určujúcich zákonných kritérií.
39. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, rodičia maloletých deti spolu už cca 1,5 roka nežijú, otec s deťmi pravidelný kontakt neudržiava. V čase, keď matka s deťmi odišla zo spoločnej domácnosti, maloletá K. bola vo veku batoľaťa, a teda je možno prisvedčiť matke, že v podstate svojho otca nemôže vnímať ako osobu blízku, vytvárajúcu jej pocit istoty a bezpečia, teda tak, ako vníma matku, ktorá o ňu vykonáva každodennú osobnú starostlivosť. Pokiaľ ide o maloletého T., aj keď otec s ním má dobrý vzťah, čo matka nespochybňuje, vzájomné citové väzby nepochybne tiež sú poznamenané konfliktnými vzťahmi medzi rodičmi, prejavom ktorých bolo maloleté dieťa vystavené počas spolužitia rodičov a aktuálne sú tieto vzťahy rovnako poznačené určitým vzájomným odcudzením v dôsledku nepravidelného kontaktu, preto pri plnom rešpekte k výkonu rodičovských práv na strane otca, v kolízií s nimi správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že aktuálne, vzhľadom na uvedené skutočnosti, je potrebné upraviť jeho stretávanie s maloletými deťmi tzv. kontrolovaným spôsobom, v konkrétnostiach za prítomnosti matky maloletých detí, aby tak v oboch deťoch bol zachovaný pocit istoty a bezpečia, v prítomnosti im dostatočne známej a najbližšej osoby, pričom za takúto aktuálne reálne nemôžu považovať otca. Prostredníctvom takto upraveného styku sa aj podľa názoru odvolacieho súdu vytvorí priestor pre budovanie vzájomných väzieb a ich ďalšie upevňovanie, spoznávanie otca zo strany maloletej K. a upevňovanie a rozvíjanie ďalšieho pozitívneho vzťahu aj s maloletým T.. Nemožno totiž vylúčiť, že v prípade nastavenia stretávania deti s otcom tak, ako to tento požaduje, to znamená, že by deti s ním bez primeranej prípravy rovno trávili celé víkendy (pričom naviac matka tvrdí, že otec by nebol schopný sa o deti postarať samostatne), nemožno tiež vylúčiť dostavene sa pocitu straty istoty a bezpečia z odlúčenia od matky, keďže deti sa doposiaľ izolovane s otcom nestretávali a že by mohol byť u nich navodený stav, ktorý by mohol na nich pôsobiť traumatizujúco do takej miery, že by kontraproduktívne mohlo dôjsť k odmietaniu otca a aj v súčasnosti krehké vzájomné väzby, by sa tak mohli narušiť, ktorý stav by rozhodne nebol prospešný ani z hľadiska záujmu maloletých detí, v súvislosti s čím odvolací súd apeluje na matku, aby napriek narušeným väzbám s otcom, tieto neprenášala na maloleté deti, ale snažila sa v nich vybudovať pocit, že otec spolu s ňou je pre nich najbližšou osobou a týmto spolupôsobením na deti vytvárať podmienky na to, aby sa vzťahy deti s otcom len upevňovali a pozitívnym spôsobom vyvíjali a aby tak aj otec mohol v zodpovedajúcom rozsahu sa podieľať na výchove, ale aj výkone osobnej starostlivosti o maloleté deti, i keď samozrejme v miere obmedzenejšej, ako je tomu na strane matky. Pokiaľ matka uvádza, že by mala strach o bezpečie detí, tak v priebehu konania neboli zistené také skutočnosti, ktoré by reálne v prospech takýchto záverov nasvedčovali. Pokiaľ sa odvolací súd identifikoval s určitými obmedzeniami, konkrétne vykonávaného stretávania otca s deťmi za prítomnosti matky, tak je to výlučne len z dôvodov uvedených vyššie, spočívajúcich vo veku a aktuálne dočasnej odlúčenosti deti od otca. Pokiaľ otec tiež namieta, že bolo presne, konkrétne určené miesto, kde by sa mal s deťmi stretávať, ide o nesprávnu interpretáciu rozhodnutia v tejto časti, pretože za každých okolností je potrebné presným a určitým spôsobom vymedziť miesto (aj keby sa styk otca s deťmi neuskutočňoval za prítomnosti matky), kde by si otec deti od matky prevzal a tieto matke po ukončení stretnutia vo vymedzenom čase tiež odovzdal, čo však neznamená, že celý časový rozsah vymedzený súdnym rozhodnutím, by otec s deťmi mal tráviť na tomto mieste, je vecou zúčastnených, aby vzhľadom na konkrétne okolnosti, či už záujmy maloletých detí, alebo počasie, či iné faktory sa dohodli na tom, na
ktorých miestach sa budú s deťmi vo vymedzenom čase pohybovať, aby takto strávený čas otca s deťmi bol predovšetkým pre deti prínosom, pričom aj v tomto smere nepochybne matka je povinná participovať na vytvorení čo najlepších podmienok pre bezproblémový priebeh takéhoto stretnutia a samozrejme nevytvárať umelo prekážky brániace, či komplikujúce priebeh takéhoto stretávania. Z pochopiteľných dôvodov, spočívajúcich tiež v narušených väzbách medzi otcom detí a rodinou navrhovateľky, keďže táto toho času žije s deťmi v dome svojich rodičov, bolo potrebné takéto miesto stretnutia stanoviť na mieste neutrálnom, aby sa tak nevytvárali predpoklady pre vznik ďalších konfliktných a traumatizujúcich situácií, ktorým by deti boli vystavené.
40. Odvolací súd zastáva teda názor, že aj aktuálna úprava styku je spôsobilou k vytvoreniu predpokladov pre pozitívny rozvoj vzájomných citových väzieb medzi otcom a deťmi, ich postupné budovanie a stabilizovanie, dôsledkom čoho je možno dôvodne predpokladať aj posilňovanie dôvery mal. detí s pribúdajúcim vekom v otca. To, či sa aj otec v procese ďalšieho spoznávania pre deti stane osobou, predstavujúcou istotu a bezpečie, samozrejme záleží aj od schopnosti otca korigovať prejavy svojho správania do takej miery, aby v deťoch nevyvolával pocit nestability, či neistoty. Odvolací súd do pozornosti obom rodičov dáva, že z hľadiska záujmu dieťaťa nie je možné zmiešavať konfliktné vzťahy medzi rodičmi so vzťahmi medzi jednotlivými rodičmi a deťmi. Akékoľvek iné konanie, nemôže byť v súlade so záujmom mal. dieťaťa, o ktorý by sa mali ako prioritný cieľ pokúšať obaja rodičia, preto je potrebné dôsledne oddeliť rovinu vzájomných vzťahov od roviny vzťahu rodičov s deťmi, pretože v konečnom dôsledku to budú jedine deti, ktoré všetky tieto okolnosti citlivo vnímajú. Jednoznačne v záujme mal. detí obaja rodičia (teda aj matka) musia participovať na tom, aby vzájomné negatívne postoje neprehlbovali a sa snažili svoje deti do vzájomných nedoriešených konfliktov nezaťahovať, pretože tieto nesporne sú spôsobilé na deti disharmonicky vplývať. Záverom odvolací súd poznamenáva, že toto rozhodnutie nie je rozhodnutím nemenným, čo znamená, že v prípade zistenia pozitívneho vývoja vzájomných vzťahov medzi otcom a mal. deťmi, nepochybne bude prichádzať do úvahy tiež komfortnejšie vymedzenie ich vzájomného stretávania a pokiaľ tomu budú výsledky vykonaného dokazovania nasvedčovať, tiež realizovaného bez prítomnosti tretej osoby. Aktuálne však zistený skutkový stav so zreteľom na záujem detí v prospech takejto úpravy nenasvedčuje.
41. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny v celom rozsahu potvrdil, za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP.
42. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
43. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
44. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.
45. V mimosporových konaniach upravených CMP platí zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ktoré si v konaní platil. Každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku a to v zmysle § 55, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať.
46. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská, o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keďže nezistil dôvod na aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP.
47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza (§ 76 CMP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) alebo návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia u miestne príslušného súdu podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.
Rozhodnutie o peňažnej povinnosti vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou exekúcie podľa Exekučného poriadku, a to exekúciou zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, prikázaním pohľadávky, prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných pohľadávok, postihnutím iných majetkových práv, exekúciou na obchodný podiel, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných papierov, predajom nehnuteľnosti, predajom podniku, príkazom na zadržanie vodičského preukazu.
Rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou súdneho výkonu rozhodnutia podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, a to odňatím maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a odovzdaním tomu, komu bol podľa rozhodnutia zverený, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať.