Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-73-2018.pdf
PDF · 127.65 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/73/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Břouškovej, v právnej veci žalobcu v 1. rade: A. M. C.
- A Správa nehnuteľností s.r.o., Kvačalova 15, Bratislava, IČO: 35 861 266 a žalobcu v 2. rade: E. J., F.. XX. XX. XXXX, Č.Č. XX/A, T., obaja zastúpení Mgr. Zdenkom Nováčekom, advokátom, Mandľová 8, Bratislava, proti žalovanému: de ADDA, s.r.o., Stará Vajnorská 27/a, Bratislava, IČO: 31 336 400, zastúpeného JUDr. Jurajom Anettom, advokátom, Kutlíkova 17, Bratislava, o zaplatenie 4.107,04 eur s príslušenstvom o odvolaní žalobcov i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/285/2015-303 zo dňa 18.09.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/285/2015-303 zo dňa 18.09.2017 p o t v r d z u j e.
Žiadnej zo strán nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 2 891,68 eura s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 2 891,68 eura od 17. 05. 2013 až do zaplatenia v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, žalobu vo zvyšnej časti voči žalobcovi v 1. rade zamieta, žalobu voči žalobcovi v 2. rade zamieta a stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.
2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade sa podanou žalobou domáhali voči žalovanému zaplatenia 4 107,04 eura s príslušenstvom titulom vrátenia nárokov súvisiacich s odstúpením od zmluvy o dielo.
3. Na základe zisteného skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázanú existenciu záväzkového vzťahu - zmluvy o dielo medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným, ako aj existenciu vád diela, ktoré sa doposiaľ nepodarilo odstrániť. Za spornú považoval otázku, či boli vady diela spôsobené pochybením pri výrobe alebo montáži dverí, a teda by za vady diela zodpovedal žalovaný alebo či vady diela súviseli s nedostatočným podložením vchodových dverí, čo by predstavovalo okolnosť, ktorá by žalovaného zbavovala zodpovednosti za nedostatky fungovania vchodových dverí. Zároveň bola spornou otázka, či po zistení vád diela došlo k riadnemu uplatneniu zodpovednosti za vady diela a k riadnemu vybaveniu reklamácie. Okrem toho vyvstali v priebehu konania aj otázky, týkajúce sa postavenia žalobcov, a to čo do aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, ako aj čo do možnosti aplikovateľnosti noriem spotrebiteľského práva na spor vedený na súde pod sp. zn. 23Cb 285/2015.
4. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcom v 2. rade bol v predmetnej veci E. J., ktorý odvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu od svojho postavenia ako jedného z vlastníkov bytových a nebytových priestorov predmetného bytového domu, a zároveň od svojej funkcie „domového dôverníka“ a súčasne člena investičnej komisie bytového domu. Odkaz na funkciu domového dôverníka a jeho aktívnu účasť pri dojednaní alebo výkone zmluvy o dielo považoval súd za nedostatočné preukázanie legitimácie žalobcu v 2. rade na konanie. Jediným subjektom príslušným na zastupovanie vlastníkov bytových a nebytových priestorov bytového domu na Čečinovej ulici 16, 16A v Bratislave v konaní pred súdom o vrátenie odmeny zaplatenej na základe uzavretej zmluvy o dielo je správca (tzn. žalobca 1), ktorému oprávnenie vyplýva zo zmluvy o výkone správy (uzatvorenej podľa ust. § 8a zákona o vlastníctve bytov) ako aj z ust. § 6 ods. 1, ods. 2, ust. § 8 ods. 1 a ust. § 8b zákona o vlastníctve bytov. Súd prvej inštancie preto žalobu v časti nárokov žalobcu v 2. rade z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie zamietol.
5. Ďalšou spornou skutočnosťou, s ktorou sa súd prvej inštancie musel v priebehu konania vysporiadať, bola otázka aplikovateľnosti noriem spotrebiteľského práva na zmluvu o dielo a z nej vyplývajúce práva a povinnosti zmluvných strán tak, ako to v konaní žiadali žalobcovia. Žalobcovia v konaní pred súdom, ako aj v predchádzajúcich vyjadreniach adresovaných žalovanému odvodzovali svoje práva a povinnosti okrem iného od ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa a ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy. Aplikácia noriem spotrebiteľského práva bola odôvodňovaná zo strany žalobcov tým, že zmluva o dielo bola uzatvorená medzi žalovaným ako dodávateľom a správcom ako zástupcom vlastníkov bytových a nebytových priestorov bytového domu na Čečinovej 16 v Bratislave, teda fyzických osôb, spotrebiteľov, ktoré pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
6. Súd prvej inštancie pri úvahe o tom, či v predmetnej veci mohlo ísť o spotrebiteľský spor vychádzal práve z účelu sledovaného osobitnými ustanoveniami upravujúcimi spotrebiteľské zmluvy, ktorou je ochrana znevýhodneného účastníka zmluvného vzťahu, a to fyzickej osoby - nepodnikateľa. V predmetnej veci bolo nesporné, že zmluva o dielo bola uzatvorená medzi žalobcom v 1. rade, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v mene a v prospech vlastníkov bytových a nebytových priestorov bytového domu a žalovaným ako právnickou osobou, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Žalobca v 1. rade predstavuje právnickú osobu založenú vo forme obchodnej spoločnosti (podľa ust. § 105 a nasl. Obchodného zákonníka) a podľa osobitného zákona (zákon č. 246/2015 Z. z. o správcoch bytových domov a o zmene a doplnení zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov). Uviedol, že v prípade, keď zmluvu uzatvárajú dve obchodné spoločnosti, ktoré konajú v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti po tom, ako sa prihlásili k určitej odbornej spôsobilosti (ako tomu je práve v prípade žalobcu v 1. rade), nie je možné konštatovať znevýhodnenie jednej zo strán len preto, že táto strana konala na podnet fyzických osôb
- vlastníkov bytových domov. Súd mal za to, že nie je možné neprihliadať na charakter správcu ako právnickej osoby, od ktorej sa už s ohľadom na jeho funkciu vyžaduje odborná spôsobilosť, a ktorá konala v rámci predmetu činnosti zapísanej v obchodnom registri. Na základe uvedeného súd ustálil, že predmetná zmluva o dielo nebola spotrebiteľskou zmluvou.
7. Súd prvej inštancie mal za to, že zmluva o dielo zo dňa 24. 08. 2012 bola uzatvorená medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným ako podnikateľmi, pričom tento záväzkový vzťah sa týkal ich podnikateľskej činnosti, takže na predmetnú zmluvu o dielo, ako aj na nároky z nej vyplývajúce sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka tak, ako to má na mysli ust. § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd sa preto nestotožnil s argumentáciou žalobcu v 1. rade, ktorý odvodzoval svoje nároky v konaní od ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, resp. niektorých ustanovení Občianskeho zákonníka, rovnako sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného, ktorý taktiež zastával stanovisko, že žalobcovi v 1. rade prislúchali nároky z vád diela iba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, a nie tie nároky, ktoré mu prislúchali v zmysle zákonnej úpravy obchodnoprávnych záväzkových vzťahov.
8. Pre určenie vád diela a zodpovednosti za ich existenciu bolo podľa súdu prvej inštancie dôležité vyhodnotiť, či v danom prípade išlo o vadu, ktorú možno pripísať zodpovednosti žalobcu, ďalej či sa vada na diele vyskytla v dôsledku podstatného alebo nepodstatného porušenia zmluvy a či si žalobca v 1. rade uplatnil zodpovednosť za vady diela v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Súd zistil, že k odovzdaniu diela - vchodových dverí vrátane montáže dverí došlo podľa listinnej dokumentácie dňa 07. 12. 2012. Z predložených listinných dôkazov vyplývalo, že prvýkrát boli vady diela spočívajúce v problematickom zatváraní dverí a súvisiacich nedostatkoch vytknuté mailom zo dňa 11. 02. 2013, ktorého súčasťou bola žiadosť o ich nápravu. Následne listom zo dňa 19. 02. 2013, doplneným dňa 21. 03. 2013 žalobca v 1. rade reklamoval vady na vchodových dverách a vyzval žalovaného na ich odstránenie. Z uvedeného vyplýva, že k reklamácii vád diela došlo v rámci trvania záruky za akosť (v zmysle ust. § 428 ods. 1 Obchodného zákonníka). Zo strany žalovaného došlo na podnet žalobcu v 1. rade k servisnému zásahu na dverách, ktorý však neviedol k odstráneniu vytýkaných vád, v dôsledku čoho žalobca v 1. rade uplatnil po druhýkrát reklamáciu vád diela listom zo dňa 22. 04. 2013, ktorého súčasťou bolo oznámenie o tom, že v prípade, ak žalovaný vady neodstráni, žalobca v 1. rade od zmluvy odstúpi. K odstúpeniu od zmluvy došlo listom zo dňa 14. 05. 2013, doručeným žalovanému dňa 15. 05. 2013. Napriek odstúpeniu od zmluvy strany naďalej vzájomne komunikovali a snažili sa odstrániť vady vchodových dverí. Žalovanému bola opäť poskytnutá zo strany žalobcu v 1. rade dodatočná lehota na odstránenie nedostatkov, a to najneskôr do 13. 11. 2014. V rovnaký deň došlo k ďalšiemu servisnému zásahu na dverách zo strany žalovaného. Keďže ani tento zásah nebol úspešný, nakoľko sa osadením nového tesnenia do rámu a krídla dverí problém so zatváraním nevyriešil, podal žalobca v 1. rade žalobu na vrátenie ceny diela a ďalších príslušných výdavkov súvisiacich s uplatnením nárokov zo zmluvy o dielo.
9. Keďže pre posúdenie existencie hmotnoprávneho nároku žalobcu v 1. rade na nároky z vád diela bolo potrebné stanoviť, či príčina vád diela spočívala v zavinení žalovaného, vyžiadal súd na návrh žalovaného odborné vyjadrenie od súdnej znalkyne zapísanej v odbore strojárstvo, v odvetví stroje a zariadenia na všeobecné účely, strojárske technológie a odhad hodnoty strojových zariadení. Výsledky odborného vyjadrenia ani po výsluchu znalkyne neurčili jednoznačne príčiny vád vchodových dverí. Avšak pre rozhodnutie súdu bolo kľúčové vylúčenie nedostatočného podloženia dverí ako príčiny vzniku vád dverí tak, ako to v rámci svojej procesnej obrany tvrdil žalovaný. Aj keď žalovaný v priebehu konania spochybnil správnosť tohto záveru znalkyne, žalovaný nepredložil žiaden iný dôkaz, ktorým by pravdivosť tvrdenia znalkyne vyvracal. Podľa znalkyne bola prvotnou príčinou vzniku medzier medzi rámom a dverami zlá montáž krídla dverí alebo nesprávny technologický postup pri výrobe dverí. Samotný posun dverí však nebol podľa znalkyne dôvodom, pre ktorý sa dvere nezatvárali. Dvere sa zatvárali, ale s neprimeraným akustickým prejavom „buchnutím“. Taktiež výmena tesnenia nemala mať podľa znalkyne žiaden vplyv na otváranie alebo zatváranie dverí. Znalkyňa ďalej uviedla, že dvere plnia svoj účel (dajú sa zatvoriť, chránia pred dažďom a pod.), avšak nezodpovedajú požiadavkám vytýčeným v zmluve, ako ich bolo možné vzhľadom na zvolený druh dverí (Jansen Economy 50) očakávať. Na základe opakovaných neúspešných servisných zásahov a na podklade záverov odborného vyjadrenia a výpovede súdnej znalkyne mal súd za preukázané, že vchodové dvere majú vady, ktoré nebolo možné pripísať chybe v podloží. Vchodové dvere, ktoré boli vyrobené a namontované žalovaným na podklade zmluvy o dielo síce bolo možné vyhodnotiť ako všeobecne funkčné (keďže sa dali zatvoriť, aj keď s ťažkosťami), to však nemení skutočnosť, že dvere nemali všetky vlastnosti, ktoré od nich boli zo strany objednávateľa dôvodne očakávané (s ohľadom na druh, parametre, deklarované vlastnosti resp. účel, ktorý objednávateľ sledoval).
10. V prejednávanej veci bol súd prvej inštancie názoru, že dodaním vchodových dverí s vytýkanými vadami bola zmluva uzatvorená dňa 24. 08. 2012 porušená nepodstatným spôsobom. Preto sa podľa názoru súdu na prejednávanú vec vzťahuje domnienka porušenia zmluvy, ktoré nebolo podstatné, v dôsledku čoho vznikol žalobcovi v 1. rade nárok na uplatnenie vád tovaru spôsobom podľa ust. § 560, ust. § 564 a ust. § 565 Obchodného zákonníka s poukazom na ust. § 437 Obchodného zákonníka. Žalobca v 1. rade bol preto oprávnený vyzvať žalovaného na odstránenie vád diela a poskytnúť mu na to primeranú lehotu. Taktiež bol žalobca v 1. rade oprávnený po predchádzajúcom upozornení na úmysel od zmluvy odstúpiť a po márnom uplynutí dodatočnej lehoty na odstránenie vád diela od tejto zmluvy účinne odstúpiť (keďže vady boli zhotoviteľovi oznámené včas).
11. Vzhľadom na to, že zo strany žalobcu v 1. rade došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, vznikol mu v zmysle ust. § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka nárok na vrátenie ceny diela v plnom rozsahu. Žalobca v konaní preukázal, že zaplatil žalovanému na základe faktúry č. 3220054 a č. 3220093 sumu 2 882,58 eura, a preto súd v tejto časti žalovanej istiny vo výške 2 882,58 eura žalobcovi v 1. rade vyhovel z dôvodu, že išlo o nárok žalobcu v 1. rade na vrátenie zaplatenej ceny diela, ktoré malo vady, ktoré zhotoviteľ - žalovaný neodstránil ani v primerane poskytnutej lehote. Okrem toho žalobca v 1. rade preukázal, že v súvislosti s uplatnením nárokov z reklamácie vád diela mu vznikli výdavky na poštovné vo výške 9,10 eura, preto súd aj tejto časti žalobného petitu v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka vyhovel.
12. Ako náhradu vynaložených nákladov na opravu poškodeného ostenia a dlažby po osadení dverí si žalobca uplatnil aj sumu 270,- eura. Existencia týchto nákladov bola deklarovaná faktúrou č. 12/2012 zo dňa 18. 12. 2012, príjmovým pokladničným dokladom a dokladom o zaplatení vyššie uvedenej sumy. Z predloženej faktúry súd zistil, že faktúra súvisela s vykonanými prácami a dodaním stavebného materiálu na ulici Čečinová 16 v Bratislave podľa želania zákazníka, ktorým bol podľa uvedenej faktúry E. J., tzn. žalobca v 2. rade. V konaní nebolo preukázané, že by náklady vo výške 270,- eura vznikli osobe aktívne legitimovanej z podanej žaloby, a preto súd tejto časti žalobného návrhu nevyhovel. Rovnako nebolo v konaní zo strany žalobcov žiadnym spôsobom preukázané, že by tieto náklady objektívne vznikli v súvislosti s vytýkanými vadami diela - vchodových dverí, a preto súd vyhodnotil nárok ako nedôvodný.
13. Súčasťou žalobného petitu bol i uplatňovaný nárok na zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 645,36 eura za 5 úkonov právnej služby, vykonaných v čase pred podaním žaloby (za skoncipovanie odstúpenia, výzvu zo dňa 11. 07. 2013, odpoveď zo dňa 25. 10. 2013, podanie zo dňa 04. 11. 2014 a dňa 24. 11. 2014). Súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ si žalobca uplatňoval náhradu trov za poskytnutie právnych služieb ako časť uplatňovanej istiny (ako príslušenstvo pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka spočívajúce v nákladoch spojených s uplatnením pohľadávky) bolo potrebné, aby svoje tvrdenie o vynaložených nákladoch aj preukázal čo do dôvodu a výšky. V konaní však nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by zo strany žalobcu reálne došlo k vyplateniu uvedenej sumy v prospech jeho právneho zástupcu a k následnému zmenšeniu jeho majetku. V tejto časti uplatňovaného nároku žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal uhradenie sumy 645,36 eura v prospech jeho právneho zástupcu, a preto súd prvej inštancie tejto časti žalobného petitu nevyhovel.
14. Okrem vyššie uvedených nárokov si žalobca v 1. rade uplatnil podľa ust. § 509 ods. 2 O.s.p. (v predmetnej veci mal žalobca zrejme na mysli ust. § 509 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa aj nárok na uhradenie zodpovedajúceho zadosťučinenia v sume 300,- eura, predstavujúcej zaokrúhlene 10 % z nimi zaplatenej hodnoty reklamovaného diela. Súd prvej inštancie pri takto uplatňovanom nároku odkázal na svoj predchádzajúci výklad, v ktorom uvádza dôvody, pre ktoré považoval vzájomný záväzkový vzťah medzi žalobcom v 1. rade a žalovaným za obchodný záväzok, v dôsledku ktorého sa zmluva o dielo aj nároky z nej vyplývajúce (vrátane nárokov zo zodpovednosti vád diela) spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. S ohľadom na povahu zmluvných strán súd zároveň vylúčil spotrebiteľský charakter zmluvy o dielo, a tým aj možnosť aplikácie zákona o ochrane spotrebiteľa na predmetný záväzkový vzťah. Záväzkový vzťah žalobcu v 1. rade a žalovaného nepredstavoval zmluvu o dielo, ktorá by sa spravovala ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ani zmluvu, ktorú by bolo možno subsumovať pod pôsobnosť zákona o ochrane spotrebiteľa, a preto súd nemohol žalobcovi v 1. rade priznať finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eura ako hodnotu približne 10 % ceny reklamovaného diela tak, ako to vo svojom žalobnom petite uplatňoval žalobca v 1. rade. Na základe uvedeného súd prvej inštancie v tejto časti návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.
15. Z vyššie uvedeného vyplýva, že zo žalovanej pohľadávky vo výške 4 107,04 eura súd priznal žalobcovi v 1. rade iba nárok na zaplatenie odplaty za dodanie diela v sume 2 882,58 eura a nárok na úhradu preukázaných účelne vynaložených nákladov v súvislosti s uplatnení si zodpovednosti z vád tovaru vo výške 9,10 eura. Spolu výška súdom priznanej istiny žalobcu v 1. rade predstavuje sumu 2 891,68 eura. Vo zvyšnej časti žalovanej istiny a vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
16. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal s plnením svojho súdom priznaného záväzku (s vrátením plnenia na základe predchádzajúceho účinného odstúpenia od zmluvy v zmysle ust. § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka) do omeškania, vznikol žalobcovi v 1. rade aj nárok na úroky z omeškania podľa ust. § 365 a § 369 Obchodného zákonníka.
17. Súd prvej inštancie poukázal na to, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania je kľúčové skúmanie pomeru úspechu strán v konaní. Vo výnimočných prípadoch odôvodnených osobitnými okolnosťami na strane strán sporu alebo okolnosťami prejednávanej veci zákon umožňuje súdu rozhodnúť o trovách konania aj tak, že súd neprizná náhradu trov konania ani jednej zo strán konania. V prejednávanej veci nastala procesne zaujímavá situácia ohľadom rozhodovania o trovách konania, ktorú spôsobilo viacero aspektov. Primárne bolo potrebné poukázať na to, že žalobca v 1. rade a žalobca v 2. rade boli zastúpení rovnakým právnym zástupcom, ktorý vykonával v priebehu konania všetky úkony adresované súdu a protistrane vždy v mene oboch žalobcov, z čoho vyplýva, že v konaní by nebolo možné rozlíšiť úkony právnej služby vykonané v prospech žalobcu v 1. rade a úkony vykonané v prospech žalobcu v 2. rade, pričom ten istý úkon právnej služby bol vo vzťahu k jednému žalobcovi považovaný za odôvodnený a účelne vynaložený výdavok strany a vo vzťahu k druhému žalobcovi za úkon právnej služby, ktorý nepriniesol tomuto žalobcovi žiaden úspech v konaní. Napriek spoločnému postupu žalobcov v konaní bol pomer úspechu žalobcov vo veci celkom odlišný. Súd v konaní z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia priznal žalobcovi v 1. rade nárok na vyplatenie časti uplatňovanej pohľadávky voči žalovanému, z čoho vyplýva, že v prípade, ak by na strane žalobcu vystupoval sám, prináležalo by mu právo na náhradu trov konania v pomernej časti (keďže nemal plný úspech vo veci). Na druhej strane žalobca v 2. rade nemal v konaní žiaden úspech, keďže uňho absentovala aktívna vecná legitimácia na konanie, v dôsledku čoho bola žaloba voči žalobcovi v 2. rade zamietnutá. Z pozície žalovaného naopak vyplýva, že žalovaný mal plný úspech vo veci voči žalobcovi v 2. rade, ktorý by bol povinný nahradiť mu trovy konania, zároveň by však žalovaný musel hradiť trovy konania v určenom pomere žalobcovi v 1. rade, tzn. trovy za tie isté úkony právnej služby, ktoré boli vykonané aj v prospech žalobcu v 2. rade, ktorý by bol inak povinný nahradiť trovy konania žalovanému (tzn. trovy aj za také úkony právnej služby, ktoré nepriniesli žalovanému úspech v konaní). Súd po zvážení tejto procesnej situácie dospel k záveru, že vzniknutá situácia zakladá dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý umožňuje súdu rozhodnúť o tom, že žiadnej strane sporu náhradu trov konania neprizná. Aplikáciu ust. § 257 C.s.p. považoval súd prvej inštancie za daných okolností za spravodlivé usporiadanie vzájomných vzťahov strán, ktoré budú takto znášať len svoje vlastné náklady, ktoré im v konaní vznikli.
18. Proti zamietajúcej časti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia z dôvodu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že neosvedčili aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v 2. rade. Poukázali na to, že ak zákon priznáva aktívnu vecnú legitimáciu správcovi, ktorý ju však ako zástupca čerpá od jednotlivých vlastníkov bytového domu (pôvodcov aktívnej vecnej legitimácie), tak touto aktívnou legitimáciou musia potom zákonite oplývať aj títo vlastníci bytového domu, t.j. vrátane žalobcu v 2. rade, už len s čím sú závery prvostupňového súdu vo vnútornom rozpore. Je totiž právne vylúčené, aby zástupca aktívnou vecnou legitimáciou oplýval, zatiaľ čo zastúpený nie. S týmto súvisí aj ostatné nesprávne skutkovo-právne posúdenie veci, ktoré malo priamy vplyv na čiastočné zamietnutie žaloby, keď prvostupňový súd posúdil Zmluvu o dielo ako relatívnu zmluvu medzi „žalobcom v 1. rade a žalovaným“ i keď v skutočnosti sa jednalo o relatívnu zmluvu medzi „vlastníkmi bytového domu (vrátane žalobcu v 2. rade), len zastúpenými žalobcom v 1. rade a žalovaným“.
19. Žalobcovia uviedli, že nakoľko účastníkmi vzťahu so žalovaným boli vlastníci ako súkromné osoby za účelom uspokojenia ich súkromných potrieb, tak sa na právny vzťah so žalovaným (podnikateľom) vzťahuje spotrebiteľská právna úprava, vrátane § 54 ods. 1 OZ. Na základe uvedeného preto prvostupňový súd nebol oprávnený generálne zamietnuť občiansky nárok žalobcov na zadosťučinenie podľa § 509 ods. 2 OZ a § 3 ods. 5 z.č. 250/2007 Z.z. Ďalej uviedli, že nerozporujú skutkové tvrdenie prvostupňového súdu, že nepreukázali vynaloženie sumy 646,36 € (určených vyhláškou 655/2004 Z.z. za 5 predsúdnych úkonov právnej služby), žalovaný však túto časť žalobného nároku nikdy po skutkovej stránke nerozporoval. Podľa žalobcov sa súd nevysporiadal s dohodou medzi žalobcami a žalovaným (e-mailová komunikácia), podľa ktorej žalovaný odstúpenie a všetky nároky z toho vyplývajúce uznal.
20. Žalobcovia navrhli zmeniť zamietavú časť rozsudku tak, že sa žalobe žalobcov vyhovuje (viď. žalobný petit), spolu s celkovým priznaním náhrady trov konania.
21. Proti rozsudku a to voči výroku rozsudku, ktorým súd priznal žalobcovi v 1. rade sumu 2.891,68 EUR s príslušenstvom (úrokmi z omeškania) a voči výroku, ktorým súd stranám sporu náhradu trov konania nepriznal, podal odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
22. Žalovaný namietal závery znalkyne túkajúce sa výroby a osadenia predmetu diela - dverí. Poukázal na to, že dodané dvere sú funkčné, problémom je ich akustická stránka, pričom znalkyňa sa vyjadrila, že neexistuje žiadna zákonná alebo technická norma, ktorá by stanovovala mieru takýchto akustických prejavov. Keďže jediným dôvodom reklamácie žalobcu bolo ním avizované „búchanie dverí“ a keďže neexistuje žiadna norma, ani predpis na určenie toho, čo to je búchanie dverí a táto otázka ani nebola v objednávke žiadnym spôsobom špecifikovaná, musia túto skutočnosť označiť za subjektívny názor žalobcov.
23. Rovnako nesúhlasia ani so závermi súdu pokiaľ ide o vysporiadanie sa s námietkami žalovaného týkajúcimi sa prípravy a vyspravenia podlahy pod predmetnými dverami, na ktorej zostáva hlavná zodpovednosť za únosnosť týchto dverí. Žalovaný od počiatku upozorňuje na fakt, že podlaha tak, ako si ju dal žalobca (resp. vlastníci bytov v bytovom dome) urobiť, je nedostatočná, nedostatočne podložená a ako taká prispela k žalobcom avizovanému „vzpriečeniu“ dverí a k celému problému.
24. K otázke rozhodnutia o trovách konania a trovách právneho zastúpenia uviedol, že súd mal aplikovať ust. § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. a to samostatne vo vzťahu žalobca v 1. rade vs. žalovaný a tiež žalobca v 2. rade vs. žalovaný. Žalovaný sa preto nestotožňuje so závermi súdu týkajúcimi sa dôvodov hodných osobitného zreteľa tak, ako ich súd prvého stupňa uviedol vo svojom rozhodnutí a žiada, aby mu bola priznaná náhrada trov vo výške 100% vyčíslených trov konania a trov právneho zastúpenia voči žalobcovi v 2. rade a zároveň ponecháva na rozhodnutie odvolacieho súdu priznanie náhrady trov vo výške 40% vyčíslených trov konania a trov právneho zastúpenia v prospech žalobcu v 1. rade. Takéto rozhodnutie by bolo možné podľa jeho názoru považovať za správne a v súlade s platnými procesnými predpismi.
25. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil na ďalšie konanie, resp. rozsudok v tejto časti zmenil.
26. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný podaním doručeným súdu dňa 5.12.2017 v ktorom uviedol, že s odvolaním žalovaného nesúhlasí. K nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v 2. rade poukázal na to, že Občiansky zákonník je iba všeobecným zákonom vo vzťahu k zákonu č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktorý je nepochybne vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis. Aktívna legitimácia správcu (teda žalobcu v 1. rade) je teda daná priamo zo zákona.
27. Poukázal na skutočnosť, že v prípade žalobcu v 2. rade ide o duplicitne uplatnený nárok. Jednak jeho nárok zastupuje, resp. vymáha správca, ktorý koná v jeho mene a na jeho účet (viď ust. §8b, ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) a jednak si ho uplatňuje žalobca v 2. rade i sám. Takáto duplicita je zjavne neprípustná a i preto považuje rozhodnutie súdu v tomto smere za správne. Rovnako súhlasí so závermi súdu v časti aplikácie predpisov spotrebiteľského práva, ktorú súd vo svojom rozhodnutí odmietol s poukázaním na povahu účastníkov zmluvného vzťahu. Odmietol právny záver žalobcu v 1. rade, v zmysle ktorého má ísť v prípade ním vzneseného nároku vo výške 646,36,- EUR (titulom 5 predsúdnych úkonov právnej služby) o tvrdenie, ktoré je medzi stranami nesporné a preto ho treba žalobcovi priznať. Uvedený nárok rozporovali v záverečnom vyjadrení, kedy uviedli, že žalovaný v žiadnom prípade nesúhlasí s priznaním trov konania, ktoré žalobcovi vznikli pred začatím súdneho konania. Nesúhlasil s tým, že žalovaný uznal nároky, o ktorých sa viedol súdny spor.
28. K odvolaniu žalovaného zaslali žalobcovia písomné vyjadrenie zo dňa 8.12.2017. Namietali, že žalovaný založil svoje odvolanie na tvrdení, že dvere sú funkčné, problémom je len akustická stránka. Nie je pravda, že predmetom reklamácií/odstúpenia od zmluvy bolo len „búchanie dverí“, keďže ním bolo aj „spriečenie dverí vo zvislej aj v horizontálnej rovine“, čo žalovaný napriek opakovaným reklamáciám a viacerým lehotám neodstránil (viď. reklamácie z 19.2.2013, 21.3.2013 a 22.4.2013), čím aj táto substitučná vada tvorila predmet odstúpenia z 13.5.2013. V prípade dodaných dverí sa nikdy nedalo hovoriť ani o ich „riadnom užívaní“, keďže buď sa samovoľne nezatvárali, alebo vysokými vibráciami a hlukom každého rušili (spolu s ohrozovaním zdravia a poškodzovaním ostenia), alebo vôbec netesnili pred vetrom a chladom.
29. K stanovisku žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný podaním zo dňa 2.4.2018, v ktorom uviedol, že zo zákona č. 182/1993 Z.z., je zrejmé, že správcovi bytového domu je daná priama povinnosť zastupovať vlastníkov bytov v konaní pred súdom. Je preto podľa jeho názoru nesprávny záver žalobcu, podľa ktorého vlastne má konať správca a popri ňom môžu konať aj vybraní vlastníci bytov a nebytových priestorov. Z tohto dôvodu zotrváva na námietke pasívnej legitimácie voči žalobcovi v 2. rade, keďže jeho účasť na tomto spore bola nadbytočná a pokrytá už ex lege priamym zastúpením zo strany správcu. V ďalšom zotrval na doterajších svojich vyjadreniach.
30. Žalobcovia sa vyjadrili písomným podaním doručeným súdu dňa 10.4.2018 v ktorom uviedli, že vykonané dokazovanie usvedčilo žalovaného zo zodpovednosti za vady a poukázal na dôkazy svedčiace o oprávnenosti reklamácií.
31. K stanovisku žalovaného z 2.4.2018 žalobcovia v písomnom podaní zo dňa 8.6.2018 uviedli, že § 8b z.č. 182/1993 Z.z. o subjektívnej aktívnej legitimácii správcu nikde vo svojom obsahu neneguje originálne právo tohto ktorého spoluvlastníka aj na samostatný výkon oprávnení k spoločnej veci podľa § 139 ods. 1 OZ. Ďalej uviedli, že čomu sa žalovaný neustále vyhýba, je skutočnosť, že Zmluva na dodávku dverí nebola uzavretá medzi ním a správcom, ale medzi ním a vlastníkmi bytového domu, ktorých správca podľa z.č. 182/1993 Z.z. len zastupoval. V tomto kontexte nemožno podľa ich názoru súhlasiť ani s tým, aby obyvatelia bytových domov neboli pri dodávkach týkajúcich sa ich bytového domu považovaní za spotrebiteľov len preto, že ich zo zákona zastupuje správca podnikateľ, keďže okrem iného by išlo aj o ich zjavnú a neopodstatnenú diskrimináciu. V ostatnom sa žalobcovi pridržiavali podaného odvolania ako aj písomných vyjadrení.
32. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 20.03.2019. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcov i žalovaného, vyjadreniami žalobcov i žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne.
33. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca v 1. rade je správcom bytového domu Čečinová 16,16A v Bratislave, ktorý je na základe ust. § 8b ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) oprávnený konať pri správe domu v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a aj pred súdom. Žalobca v 2. rade je jedným z vlastníkov bytov a nebytových priestorov bytového domu Čečinová 16, 16A v Bratislave - Ružinov a spoluvlastníkom predmetného bytového domu, v ktorom vykonáva funkciu tzv. bytového dôverníka a súčasne člena investičnej komisie bytového domu, ktorá spoluprácu so žalovaným odsúhlasila. Žalovaný je spoločnosťou, u ktorej si vlastníci bytov a nebytových priestorov bytového domu Čečinová 16, 16A prostredníctvom žalobcu v 1. rade nechali na základe objednávky č. 8/2012 vyrobiť a osadiť pre vchod 16A vstupné dvere z oceľových profilov Jansen 50 Economy, ktoré pre poruchu ich zatvárania v podobe potreby vyvinutia neprimeranej sily pre ich zatvorenie, vždy sprevádzanej hlukom a deštruktívnym vplyvom na ostenie dverí boli nútení opakovane reklamovať, čo viedlo k odstúpeniu od zmluvy. Predmetom sporu tak boli nároky žalobcov vyplývajúce z odstúpenia od zmluvy, ktoré súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne právne posúdil, pričom sa správne vysporiadal s aktívnou legitimáciou žalobcu v 2.rade ako aj aplikáciou noriem spotrebiteľského práva.
34. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
35. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Súd prvej inštancie dal v odsekoch 69 až 86 napadnutého rozsudku jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na sporné otázky a vysporiadal sa so všetkými podstatnými argumentami sporových strán. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné dôvody.
36. K otázke aktívnej legitimácie žalobcu v 2. rade odvolací súd uvádza, že nesúhlasí s názorom žalobcov, podľa ktorého ak správca ako zástupca čerpá aktívnu legitimáciu od jednotlivých vlastníkov bytového domu, touto aktívnou legitimáciou musia oplývať v predmetnom spore aj títo vlastníci vrátane žalobcu v 2. rade. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na ust. § 8b ods. 1 a ods. 2 písm. c) zákona o vlastníctve bytov, podľa ktorého: „Správca je povinný vykonávať správu domu samostatne v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom. Pri správe domu je správca povinný zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pri vymáhaní škody, ktorá im vznikla činnosťou tretích osôb alebo činnosťou vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome.“ Možno teda súhlasiť, že aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu ním uplatňované právo, pričom treba mať na zreteli, že v tomto prípade je daná aktívna legitimácia žalobcu v 1. rade ako správcu priamo zo zákona, ktorý je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Odvolací súd týmto nespochybňuje, že v určitých sporoch môžu vystupovať na strane žalobcu priamo vlastníci bytov, resp. jeden zo spoluvlastníkov, nejde však o tento prípad.
37. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcov, podľa ktorej mal súd aplikovať na predmetnú zmluvu normy spotrebiteľského práva, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa s touto spornou skutočnosťou vyčerpávajúco vysporiadal v odsekoch 71 až 74 napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd akcentuje na záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého, aj keď predmetná zmluva o dielo bola uzatvorená v mene a s cieľom uspokojenia potrieb vlastníkov bytového domu, uzatvorili ju dve obchodné spoločnosti, ktoré konali v rámci svojej podnikateľskej činnosti a odbornej spôsobilosti. Pri posudzovaní, či na daný prípad aplikovať normy spotrebiteľského práva, treba vychádzať zo samotnej úpravy noriem upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, ktorých cieľom je chrániť slabšiu zmluvnú stranu a to fyzickú osobu, ktorá nekoná v rámci podnikateľskej činnosti. Za rozhodujúce odvolací považuje, že zmluvu uzatváral žalobca v 1.rade ako správca bytového domu, t.j. právnická osoba založená podľa obchodného práva disponujúca odbornou spôsobilosťou, čo vylučuje aplikáciu noriem spotrebiteľského práva. S uvedeným potom súvisí aj správne právne posúdenie a to právny záver, že na predmetnú zmluvu je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka.
38. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcov, že žalovaný po skutkovej stránke nerozporoval nárok na zaplatenie sumy 646,36 eur za 5 predsúdnych úkonov právnej služby. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný tento nárok rozporoval, keďže nesúhlasil s priznaním týchto trov a mal za to, že výdavky, ktoré vznikli v bezprostrednej súvislosti s konaním, ale pred jeho začatím, nie je možné priznať. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že ak sa žalobcovia domáhali úhrady týchto nákladov ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, bolo potrebné vynaloženie týchto nákladov preukázať.
39. K odvolacej námietke žalovaného, podľa ktorej je celá reklamácia ako aj žaloba nedôvodná, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k správnemu záveru, že dvere nemali všetky vlastnosti, ktoré od nich boli zo strany objednávateľa vzhľadom na druh, parametre a deklarované vlastnosti, dôvodne očakávané. Súd prvej inštancie teda netvrdil, že výsledky odborného vyjadrenia znalkyňou jednoznačne určili príčiny vád, ako tvrdí žalovaný v odvolaní. Naopak, súd prvej inštancie poukázal na to, jednoznačné príčiny vád znalkyňa neurčila, avšak za kľúčové považoval zistenie znalkyne, že prvotnou príčinou vzniku medzier medzi rámom a dverami je zlá montáž krídla dverí alebo nesprávny technologický postup pri výrobe dverí a dvere, aj keď sa zatvárajú, nespĺňajú účel. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že odborné vyjadrenie znalkyne je dôkazný prostriedok a ako taký podlieha hodnoteniu súdom (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Súd prvej inštancie vyhodnotením odborného vyjadrenia v spojitosti s reklamáciami dospel k správnemu záveru, že vchodové dvere majú vadu, ktorá spočíva v činnosti žalovaného. Vzhľadom na túto skutočnosť možno konštatovať, že žalobcovi v 1. rade vznikol nárok na uplatnenie vád v súlade s § 560, § 564 a § 565 v spojení s § 437 Obchodného zákonníka. Keďže žalovaný vady neodstránil ani po poskytnutí primeranej lehoty a na úmysel odstúpiť od zmluvy bol upozornený, došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy a žalobcovi v 1. rade vzniklo právo na vrátenie ceny diela.
40. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania.
41. K namietanej aplikácii ust. § 257 C.s.p. odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že toto ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a od zásady zodpovednosti za zavinenie. Súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom zákon bližšie nešpecifikuje dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. Podľa súdnej judikatúry k dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii. Súd prvej inštancie zdôvodnil, prečo považoval okolnosti za výnimočné, preto nemožno mať za to, že by išlo o nekontrolovanú úvahu. Pri aplikácii predmetného ustanovenia je podstatné výnimočné okolnosti zdôvodniť s tým, aby rozhodnutie o náhrade trov predstavovalo spravodlivé usporiadanie vzťahov.
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Keďže ani jedna zo strán nebola v odvolacom konaní úspešná v rozsahu svojho odvolania, odvolací súd rozhodol, že žiadnej zo strán náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
43. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).