Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/188/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocnencom: Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti žalovanému: K. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom mesto Y., o zaplatenie sumy 20,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 16. marca 2018, č.k. 14Csp/25/2016-68 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 20,- eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 20,- eur od 02.10.2013 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, písm. k), 5 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2 písm. f), i), j) a k), § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 232 ods. 3, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uplatnený úrok vo výške 32 % z jednotlivých súm nie je dohodnutý v Zmluve o úvere zo dňa 26.11.2012 a ani Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, samotný žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal na základe akého titulu si tento nárok uplatňuje a teda súd musel v tejto časti žalobu zamietnuť. Žalobca sa ďalej domáha od žalovaného zaplatenia poplatku vo výške 720,80 EUR. Žalobca tento poplatok bližšie nešpecifikoval, pričom súdu nie je zrejmé, či sa jedná o zostatok poplatku, o ktorý mal byť navýšený úver v zmysle Zmluvy o úvere (č.l. 6) alebo nejaký osobitný poplatok, ktorý však zo zmluvy ani zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru nevyplýva. K samotnému poplatku vo výške 1 060,00 EUR, o ktorý mal byť navýšený úver, ktorý mal žalovaný splatiť súd uvádza, že tento poplatok je špecifikovaný v bode 10. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorého vyplýva, že tento poplatok vlastne nie je poplatkom, lebo v rozsahu 1/3-iny je to dohodnutý úrok a v 2/3-inách ide o poplatok. Samotná Zmluva o úvere však vôbec neobsahuje údaj o tom, že zmluvné strany si dohodli úrok z úveru a v akej výške. Poplatok v 2/3-inách by mal predstavovať náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou. Opäť ale nie je vyšpecifikované akú výšku predstavujú náklady na uzatvorenie zmluvy, aké sú náklady za jej vyhotovenie a čo predstavujú administratívne náklady. V tejto časti je zmluva netransparentná, nejasná a neurčitá a tým je aj spochybnená aj samotná dohoda o poplatku obsiahnutá v zmluve o úvere s odkazom na ustanovenie všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré ani nie sú podpísané samotnými zmluvnými stranami. Aj tu má súd za to, že nárok žalobcu je nedôvodný a preto žalobu, čo do zaplatenia sumy 720,80 EUR titulom bližšie nešpecifikovaného poplatku zamietol. Žalobca si žalobou uplatnil aj náhradu trov mediácie vo výške 309,21 EUR. Dohoda o mediácii je upravená v bode 13. Všeobecných obchodných podmienok, pričom takúto dohodu je možné považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko nebola so žalovaným individuálne dojednaná a súčasne spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, nakoľko žalobca mal výlučný vplyv na výbere mediátora. S poukazom na uvedené súd nárok žalobcu v tejto časti zamietol. Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie poplatku za upomienky vo výške 36,00 EUR súd konštatuje, že žalobca nepreukázal, že nejaké upomienky poslal, kedy a v akom počte, pričom výška poplatku za upomienku (každá upomienka 4 EUR) je dohodnutá v článku 04. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a nebola so žalovaným ako spotrebiteľom individuálne dojednaná. Aj v tejto časti je žaloba podľa názoru súdu nedôvodná. Súd preskúmal aj obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom zistil, že zmluva neobsahuje dobu trvania spotrebiteľskej zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Splnenie tejto náležitosti nie je možné nahradiť určením počtu splátok. Počet splátok (okrem iných náležitostí) je totiž ďalšou obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorá je uvedená pod písm. k/. Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou pod písm. k/, kde sa uvádza aj počet splátok. Obe tieto náležitosti teda nie je možné stotožniť a iný výklad než ten, že termín konečnej splatnosti úveru je potrebné určiť dátumovo, neprichádza do úvahy. Nepochybne tento údaj v predmetnej zmluve chýba. V zmluve však chýba aj ďalšia obligatórna náležitosť, ktorá je zakotvená pod písm. i) a j) vyššie citovaného zákonného ustanovenia, v zmysle ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, a súčasne musí obsahovať aj ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Tieto náležitosti v zmluve absentujú. V predmetnej zmluve chýbajú obligatórne náležitosti, čo spôsobuje dôsledok uvedený v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. spočívajúci v tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Súd zistil, že žalobca žalovanému poskytol úver vo výške 1 100,00 EUR, pričom žalovaný na splátkach zaplatil celkom 1 080,00 EUR. Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na vyššie uvedené je žaloba dôvodná len v časti neuhradenej úverovej istiny vo výške 20,00 eur. Žalovaný sa dostala do omeškania s plnením svojho záväzku, a preto má žalobca popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 8,00 % ročne zo sumy 20,00 od 02.10.2013 do zaplatenia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko však v konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli, súd mu vo výroku III. právo na náhradu trov konania nepriznal. Súd má pritom za to, že v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, t.j. v súlade s princípom rýchlosti a hospodárnosti konania, bolo v tomto prípade potrebné rozhodnúť o náhrade trov žalovanej uvedeným spôsobom, t.j. o nároku na náhradu trov konania, ako aj o výške trov konania jedným rozhodnutím. V prejednávanej veci by bolo nehospodárne rozhodnúť najprv spôsobom, že sa žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu trov konania a následne uznesením uložiť žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 0 eur. Takýto postup by bol v rozpore z vyššie citovaným článkom základných princípov a nebolo ani v úmysle zákonodarcu takéto predlžovanie rozhodovania o trovách konania v obdobných prípadoch.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu zamietol a v závislom výroku o náhrade trov konania z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. V odvolaní poukázal na to, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde sa obidve zmluvné strany v odseku 5 dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Žalovaný bol oboznámený s predmetnými ustanoveniami a súhlasil s aplikáciou Obchodného zákonníka na záväzkovo-právny vzťah a preto nie je možné na zmluvu aplikovať ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Žalobca má za to, že výška, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov sú jasne uvedené priamo na prednej strane dohody o plnení v splátkach. Každá splátka tam uvedená bola prednostne započítaná na istinu, až potom na poplatok a úroky a každý klient je o tom informovaný ústne. Nikde nie je zvlášť ustanovené prerozdelenie splátky. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.06.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.05.2014. To znamená, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.05.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dojednaný úrok predstavuje odplatu za poskytnutie spotrebiteľského úveru a ide o podmienku, ktorá sa nepochybne týka predmetu plnenia či primeranosti ceny, vzhľadom na čo ju nemožno považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 53 ods. 1 OZ. Úrok ako aj jeho zabezpečenie považuje žalobca za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektami, resp. bankami pri istom druhu finančných produktov. Výška RPMN je uvedená aj vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ako aj v dokumente štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, s ktorým bol žalovaný oboznámený pred poskytnutím úveru, čo potvrdil aj svojim vlastnoručným podpisom. Žalobca poskytol žalovanému pred podpísaním zmluvy a následne pri podpísaní zmluvy pravdivé, riadne a úplné informácie. Poukázal na ustanovenie § 1 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Žalobca je toho názoru, že úrok nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale je odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. Ak žalovaný pri podpise zmluvy nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu, alebo že odplata, úrok či percentuálna miera nákladov je vysoká, má právo od zmluvy odstúpiť. Uvedené právo nevyužil, z čoho vyplýva, že súhlasil s obsahom zmluvy a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Ďalej odvolateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 C-42/15 a uviedol že je toho názoru, že dohodnutá výška nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. dobrými mravmi a to aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko. Poukázal na ustanovenie § 53 ods. 1 OZ. Uviedol, že predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny, nakoľko takáto regulácia cien by bola v priamom rozpore s článkom 55 ods. 1 Ústavy SR. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 389 ods. 1 písm. b) v spojení s § 391 ods. 1 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslal.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP, po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d), f) a h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 a to i vrátane závislého výroku o trovách konania.

7. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie je žaloba, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia istiny úveru vo výške 20,- eur, úrokov vo výške 32% ročne zo sumy 1.100,- eur od 26.11.2012 do 01.02.2013 vo výške 64,61 eur, zo sumy 740,- eur od 02.02.2013 do 17.05.2013 vo výške 68,12 eur, zo sumy 20,- eur od 18.05.2013 do zaplatenia, poplatku vo výške 720,80 eur, trov mediácie vo výške 309,21 eur, poplatku za upomienky vo výške 36,- eur, úroku z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 740,80 eur od 02.10.2013 do zaplatenia.

8. Predmetom konania pred odvolacím súdom je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby (úrok vo výške 32% ročne zo sumy 1.100 eur od 26.11. 2012 do 01.02.2013, zo sumy 740 eur od 02.02. 2013 do 17.05.2013 zo sumy 20 eur od 18.05. 2013 do zaplatenia, poplatok vo výške 720,80 eur, trovy mediácie vo výške 309,21 eur, poplatok za upomienky vo výške 36 eur, úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 720,80 eur od 02.10.2013 do zaplatenia) a v závislom výroku o náhrade trov konania.

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na dôvody odvolania uplatnené žalobcom, bolo posúdiť správnosť a zákonnosť záverov súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku žalobcu na zaplatenie úrokov a poplatkov od žalovaného, s ktorým uzatvoril úverovú zmluvu, ktorú prvoinštančný súd posúdil ako bezúročnú a bezpoplatkovú.

10. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

11. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keďže v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.). Žalobca ako právnická osoba poskytla v rámci svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných v zmluve o úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere, ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník - "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

13. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že v zmluve o úvere nie je uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité.

14. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právnokreatívnej činnosti sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak, ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené. Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

15. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona a zároveň aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

16. Z predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 26.11.2012 vyplýva výška úveru 1.100,- Eur, RPMN 302,02 % a dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 1.060 eur v 12 mesačných splátkach po 180 eur, počnúc dňom 27.12.2012 na účet veriteľa.

17. Ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úverov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere zo dňa 26. 11. 2012 stanovuje pod písm. a) až písm.y) obligatórne (podstatné) náležitosti, ktoré každá zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí, aby zmluve o spotrebiteľskom úvere bolo možné pričítať účinky perfektného právneho úkonu.

18. Ust. § 11 ods. 1 cit. zákona stanovuje určité výnimky, kedy aj pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná (písm. a) a písm. b)), pričom zároveň stanovuje sankciu pre veriteľa vo forme bezúročnosti úveru a bez poplatkov v prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Takouto výnimkou však nie je nedodržanie uvedenia v zmluve - konečnej splatnosti úveru (písm. f), ktorej absenciu ako podstatnej náležitostí v zmluve o úvere zo dňa 26. 11. 2012 v danom prípade súd prvej inštancie považoval za rozhodujúcu skutočnosť pre právny záver o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov.

19. Posudzujúc práve citované ustanovenie zmluvy za použitia výkladu v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. a § 9 ods.2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. <.. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie a to že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje zákonom predpísanú náležitosť - konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru (ktorá tým z hľadiska podstatných náležitostí úverového vzťahu je rozhodujúcou), keď v uvedenom ustanovení sa nenachádza žiaden údaj, ktorý by sa dal považovať za označenie konečnej splatnosti úveru (je tu určený iba počet splátok a dátum ich mesačnej splatnosti). S poukazom na znenie príslušného zákonného ustanovenia nepostačuje a nie je rozhodujúce, že z obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere je možné dátum konečnej splatnosti vypočítať, keďže zákonodarca tu výslovne vyžaduje, aby zmluva obsahovala konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru, čo v danom prípade splnené nebolo. V zmluve o spotrebiteľskom úvere nemusí byť nutne uvedený iba konkrétny dátum konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, keď konečná splatnosť môže byť v zmluve určená i iným spôsobom ako uvedením dátumu, avšak takým, ktorý je nesporne a jednoznačne určiteľný. V predmetnej zmluve ale údaj o konečnej splatnosti úveru nie je uvedený žiadnym spôsobom. Ak by súd prijal záver, že konečná splatnosť úveru sa dá vypočítať, tak potom údaj o konečnej splatnosti úveru by nemusel byť obsiahnutý v žiadnej zmluve o spotrebiteľskom úvere, pretože ak sa v nej uvedú základné náležitosti iba podľa písm. i) zákona, dátum konečnej splatnosti úveru je vypočítateľný vždy. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalobcu v uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť konečnú splatnosť úveru. Tento údaj sa však v predmetnej zmluve o úvere nenachádza.

20. Keďže potom s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, v zmysle citovaného ust. § 9 ods.2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z . je nevyhnutné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, v konaní bolo preukázané (odvolateľom nesporované), že žalovanému bol poskytnutý úver vo výške 1.100 Eur, tento dosiaľ uhradil sumu 1.080 Eur, bolo dôvodným vyhovieť žalobe len rozsahu 20 ,- eur spolu so zákonným úrokom z omeškania a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

21. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o úvere je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalobcu obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.

22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom bez právneho významu zaoberať sa argumentáciou žalobcu v odvolaní týkajúcou sa neprimeranosti výšky odplaty za poskytnutie úveru, keďže správne súd prvej inštancie uzavrel, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobkyňou žalovanej je podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi prináleží len právo na vrátenie istiny poskytnutého úveru (nie na zaplatenie akejkoľvek odplaty, či poplatku za poskytnutie úveru).

23. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku nie sú dané.

25. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdil (vrátane rovnako správneho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktoré inak odvolaním ani spochybnené nebolo a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti).

26. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. Žalovanému však v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky (§ 251 , nevznikli. Ak strane podľa obsahu spisu v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

27. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .