Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/192/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov: JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, proti žalovanému: W. E. nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, o zaplatenie 732,25 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 22. februára 2018, č.k. 15Csp/58/2017-30 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a v závislom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 224,- eur spolu s 5% úrokom od 05.08.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ustanovenia § 1ods. 2, § 2 písm. d), j), § 9 ods. 1, 2, 6, 10, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, 9, § 565, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP.

3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že dňa 5.12.2012 bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere, na ktoré sa teda vzťahujú vyššie uvedené ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. V danom konaní súd nemal preukázané, že by spotrebiteľ, ako slabšia strana zmluvného vzťahu, bol zrozumiteľne a spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti poučený o výške alebo spôsobe ako bude prebiehať výpočet ročnej percentuálnej miere nákladov. Žalobca ako dodávateľ služby je pritom povinný spotrebiteľa o tom poučiť, a to čo najjednoduchším a najzrozumiteľnejším spôsobom. Súd poukazuje aj na to, že úverové podmienky, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy sú predtlačené a pripravené pre všetkých spotrebiteľov obdobných zmlúv bez možnosti úpravy textu, t.j. bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Pritom sú napísané zmenšeným a ťažko čitateľným písmom. Toto vyvoláva vážne pochybnosti o tom, či žalovaný ako spotrebiteľ bol schopný pochopiť právny význam všetkých listín, vzhľadom na ich rozsiahlosť i odbornosť právnej terminológie. Spotrebiteľ sa ďalej môže domnievať (postačí hrozba takéhoto rizika), že menšie písmo obsahuje text, ktorému nemusí pripisovať až tak dôležitý význam. Takýto postup žalobcu tak možno kvalifikovať ako nekalú obchodnú praktiku s poukazom na ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993, ako aj na ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom takéto praktiky nemôžu požívať právnu ochranu. Ak sa právo uplatňuje po použití nekalej obchodnej praktiky, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Súd ďalej z predložených listinných dôkazov zistil, že zmluva o úvere neobsahuje adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Na základe uvedeného je teda potrebné v danom prípade poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov, a to v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že RPMN vo výške 331,65 % niekoľkonásobne prevyšuje priemernú RPMN, ktorá bola v tomto období vo výške 26,96 % ročne. Aj keď v čase uzavretia úverovej zmluvy výška najvyššej prípustnej odplaty stanovenej v ust. § 53 ods. 6 nebola legislatívne určená tak, ako je dnes špecifikovaná v ust. § 1 a 1a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že dohodnutá odplata za poskytnutý spotrebiteľský úver výrazne prevyšovala rámec, ktorý neskôr zákonodarca v citovanej úprave stanovil (s účinnosťou cit. zákona od 1.9.2014) ako rámec prijateľnej odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi. Dohodnutá výška poplatku bola podľa názoru súdu dohodnutá v tak vysokej výške, že odporovala dobrým mravom ako aj ust. § 53 ods. 6 OZ. Preto súd dospel k presvedčeniu, že odplata veriteľa (žalobcu) za poskytnutie finančných prostriedkov bola dohodnutá v tak neprimeranej výške, že podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch v danom období poskytnutia finančných prostriedkov žalovanému a súčasne odporovala dobrým mravom. Veriteľovi tak zabezpečovala do roka vrátenie takmer dvojnásobku požičanej istiny. V konaní nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovanému na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere plnenie vo výške 500,- Eur, pričom žalovaný v splátkach uhradil celkovo sumu 276,- Eur. Vzhľadom k tomu, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahovala podstatné náležitosti, žalobcovi vzniklo právo len na vrátenie sumy poskytnutého úveru, v danom prípade sumy 224,- Eur. Nevznikol mu nárok na poplatok vo výške 285,60 Eur, poplatok za upomienky vo výške 44,- Eur a úroky. Rovnako mu nevznikol nárok na trovy mediačného konania vo výške 178,65 Eur, ktorých vznik žalobca nepreukázal. Preto súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 224,- Eur. Žalobca si v žalobnom návrhu okrem nároku na zaplatenie istiny uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu. Keďže výška úroku z omeškania a spôsob jeho uplatnenia neodporovali ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., súd žalobcovi priznal aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 224,- Eur od 5.8.2014 do zaplatenia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 C.s.p., podľa ktorého nárok na náhradu trov vznikol žalovanému, ktorý mal v konaní úspech vo väčšom rozsahu. Nakoľko však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli a žiadne mu nevyplývajú ani zo súdneho spisu, súd mu ich náhradu nepriznal.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f) a h) keď je toho názoru, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, úroková sadzba spotrebiteľského úveru a termín konečnej splatnosti boli uvedené v prílohe štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere. Ako dôkaz v prílohe žalobca zaslal štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere k zmluve o úvere č. 203101460. K absencii termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom žalobca uviedol, že tento údaj bol uvedený priamo v zmluve o úvere, kde je uvedená výška splátky 92,- eur. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie sp. zn. C - 42/2001 v právnej veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bírovej. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálnu možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 01.06.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.05.2014. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Podľa aktuálnych záverov rozhodovacej praxe u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úrokov odvodzovať od výšky úrokov požadovaných bankami. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období (rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 12 Ncmo/92/2005). Ak žalovaný namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie peňažných prostriedkov, znášajú v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového prieskumu odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Ďalej žalobca uviedol, že v prípade, ak žalovaný po podpise zmluvy o úvere nadobudol pocit, že podpísal nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo odstúpiť od zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní odo dňa uzavretia zmluvy o úvere. V tejto súvislosti k tvrdeniam žalobcu týkajúcich sa konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru poukázal na rozsudok súdneho dvora z 09.11.2016 C-45/15. Čo sa týka administratívneho poplatku, tak v danom prípade žalobca uviedol, že slovenská právna úprava v oblasti úverov účtovaniu poplatkov sa výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch totižto výslovne spomína niektoré poplatky, napríklad za notárske služby, poplatok za predčasné splatenie úveru atď. Je teda zrejmé, že slovenské právo a slovenský zákonodarca poplatok za spracovanie zmluvy nielenže pripúšťa, ale aj výslovne uvádza. V čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval a nebol účinným žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Definovanie výšky odplaty odkazom na údaje bánk bolo možné len na základe § 53 ods. 6 do 31.10.2008 alebo do 31.05.2010. Žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme nižšia. Žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je samozrejme vyššia. Správne by mal prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú spoločne pre banky a ďalej nebankové, lízingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Tvrdenú neprijateľnosť poplatku nie je možné vyvodiť ani zo samotného Zákona o spotrebiteľských úveroch, kde zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov len za vedenie, evidenciu, správu úverov, resp. účtu alebo jeho zrušenie, nie však poplatok za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. V tejto súvislosti poukázal na článok 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z ktorého vyplýva, že podstatou spotrebiteľského práva nie je a nemôže byť regulácia cien. Ceny sú predmetom voľného pôsobenia ponuky a dopytu. Spotrebiteľovi nie je a nemôže byť odňatá možnosť slobodnej voľby či určité služby za určitú cenu prijme alebo službu využije a v tejto súvislosti poukázal na stanovisko generálnej advokátky Verice Trstenjak v konaní pred súdnym dvorom EÚ vo veci C-484/08. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ na znenie ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny, nakoľko regulácia cien by bola v priamom rozpore s Článkom 55 ods. 1 Ústavy SR. Zmluvné dojednanie, ktoré podliehalo prieskumu v tomto konaní je celkom jednoznačne cenovým dojednaním a vzhľadom na ustanovenie § 53 ods. 1 ako aj článku 4 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS je vylúčené, aby súd preskúmaval primeranosť tohto dojednania.

5. K odvolaniu žalobcu boli ako Príloha k Zmluve o úvere č. 203101460 zaslané Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, kde je uvedené v opise hlavných vlastností úveru, že úver je bezúčelový vo výške 500,- eur, je vyplatený v hotovosti pri uzatvorení zmluvy o úvere, doba trvania zmluvy o úvere je 10 mesiacov s tým, že spotrebiteľ sa zaväzuje celkovú čiastku uhradiť v 10 mesačných splátkach počnúc dňom 13.01.2013 s termínom konečnej splatnosti úveru 13.03.2014 s tým, že spotrebiteľ uhradí celkovú čiastku 900,- eur, z ktorej úver predstavuje sumu 500,- eur, úrok 140,- eur a administratívny poplatok čiastku 280,- eur, pri nákladoch spojených s úverom je uvedená úroková sadzba úveru fixná vo výške 32% ročne, priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov je vo výške 36,73% s tým, že tieto informácie sú platné od 01.12.2011 a náklady v prípade oneskorených splátok predstavujú 4,- eurá za jednu upomienku.

6. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie nezaslal.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 , dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej zamietajúcej časti vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 .

8. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáha od žalovaného zaplatenia sumy 224,- eur predstavujúcu istinu, poplatok vo výške 285,60 eur, trovy mediačného konania vo výške 178,65 eur, poplatok za upomienku vo výške 44,- eur, úrok vo výške 32% ročne zo sumy 500,- eur od 05.12.2012 do 15.03.2013 v sume 43,84 eur, zo sumy 316,- eur od 16.03.2013 do 17.05.2013 v sume 17,18 eur, zo sumy 224,- eur od 18.05.2013 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 509,60 eur od 05.08.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania. Predmetom konania pred odvolacím súdom je preskúmanie správnosti, postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá (v časti poplatku v sume 285,60 eur, v časti trov mediačného konania vo výške 178,65 eur, v časti poplatku za upomienky vo výške 44,- eur, v časti úroku z omeškania vo výške 32% zo špecifikovaných súm, v časti úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 285,60 eur od 05.08.2014 do zaplatenia).

9. Z obsahu spisu vyplýva že žalobca uzatvoril dňa 05.12.2012 so žalovaným Zmluvu o úvere, na základe ktorej boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky v celkovej výške 500,- eur. Z predmetnej zmluvy o úvere vyplýva, že výška RPMN bola 331,65% a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi sumu 500,- eur zvýšenú o príslušný poplatkov vo výške 420,- eur, t.j. celkovo 920,- eur v desiatich mesačných splátkach po 92,- eur počnúc dňom 13.01.2013 na účet veriteľa špecifikovaný vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Zo zmluvy ďalej vyplýva, že dolupodpísaný dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere ako aj s obsahom plnomocenstva v nej uvedených a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok na zadnej strane tejto zmluvy a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti. Žalovaný uhradil ku dňu podania žaloby sumu 276,- eur.

10. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti poplatku vo výške 285,60 eur, trov mediačného konania vo výške 178,65 eur, poplatku za upomienku vo výške 44,- eur, úroku vo výške 32% ročne zo sumy 500,- eur od 05.12.2012 do 15.03.2013 v sume 43,84 eur, zo sumy 316,- eur od 16.03.2013 do 17.05.2013 v sume 17,18 eur, zo sumy 224,- eur od 18.05.2013 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 285,60 eur od 05.08.2014 do zaplatenia dôvodiac, že zmluva o úvere neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom v takomto prípade sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona o spotrebiteľských úveroch a tiež sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona, keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, podľa ust. § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. a taktiež v zmluve nie je uvedený termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca nesúhlasil so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, tvrdil, že doba trvania zmluvy o úvere, výška ročnej úrokovej sadzby a výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov sú uvedené v prílohe zmluvy o spotrebiteľskom úvere Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere a údaj o RPMN je uvedený v zmluve o úvere v časti nasledujúcej po označení zmluvných strán. Ďalej žalobca namietal, že poplatok za poskytnutie nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že riziko jej podnikania ako nebankového subjektu je vyššie oproti bankám. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil uplatnený nárok.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

12. Prioritne odvolací súd zdôrazňuje, resp. opakuje, svoju viazanosť nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ vymedzí v lehote zákonom stanovenej na podanie tohto opravného prostriedku (§ 380 ods. 1 v spojení s § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku). To znamená, že vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia posudzuje (takmer výlučne) z dôvodov označených odvolateľom.

13. Súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keďže v prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.). Žalobca ako právnická osoba poskytla v rámci svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných v zmluve o úvere. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy o úvere ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je , je nevyhnutné predmetný právny vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

14. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo zásady ochrany spotrebiteľa ako tzv. slabšej zmluvnej strany a neprípustnosti zneužívania monopolného postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo skutočnosti, že spotrebiteľ nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom. Vychádza sa z toho, že spotrebiteľ dobromyseľne uzaviera zmluvu a právom očakáva, že dodávateľ ako odborník - "profesionálne znalý podnikateľ" dodáva tovar alebo služby so zárukou kvality.

15. Súd prvej inštancie podľa odôvodnenia preskúmavaného rozsudku správne vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného spotrebiteľského úveru s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, keď mal preukázané zo zmluvy o úvere, ktorú podrobil kontrole, že v zmluve o úvere nie je uvedená výška splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia v zmysle zákonnej požiadavky na obsah zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie uvedené v odôvodnení rozhodnutia za náležité.

16. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je názor, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb dodávateľa a konečne možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosť spotrebiteľa. Spoločným znakom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho štátu, nie je úplne absolútna, ale je limitovaná v rámci spotrebiteľských vzťahov princípom ochrany tej osoby, ktorá predstavovala právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou jej prezentovaný skutkový stav. Práve s ohľadom na uvedenú koncepciu spotrebiteľského práva bol prijatý aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickej nerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti, a to práve tie uvedené v ustanovení § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonodarca v prospech ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

17. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Pre spotrebiteľský úver na rozdiel od úveru bežného zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 1, 2 predpisuje ďalšie formálne a obsahové náležitosti. Z hľadiska formálnych náležitostí ide o písomnú formu, ktorá sa pri bežnom úvere nevyžaduje. Obsahové náležitosti sú vymedzené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch vymedzuje prípady, kedy sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Výklad a aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 citovaného zákona musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Tým, že zákonné dodržanie iba niektorých obsahových náležitostí zmluvy, ako aj písomnej formy, postihuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou, robí z týchto náležitostí nevyhnutné podstatné obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k esenciálnym, teda podstatným obsahovým náležitostiam zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcimi jednak z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a jednak vo vzťahu k tým náležitostiam, ktoré sú vymenované v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona a zároveň aj v ustanovení § 11 ods. 1 citovaného zákona. Pokiaľ zmluva uzavretá medzi jej účastníkmi niektorú z náležitostí vymenovaných v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch neobsahuje, nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma a poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

18. Účelom náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenej v ustanovení § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je informovanie spotrebiteľa, aby vedel rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu tiež umožňuje zorientovať sa v danej situácii, pretože inak by nebolo dostatočne určité, akú časť istiny zaplatil (ako bude s jeho platbou naložené) a akú časť úveru platí na úroky a ďalšie poplatky, teda i na odplatu veriteľa. To nemožno nahradiť uvedením len výšky mesačnej splátky. Zmyslu zákonnej úpravy zodpovedá, ak sa každý z atribútov vyjadrený v zákone slovami „suma, počet a termíny splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, majúceho sa v konečnom dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom a tiež k prípadným iným poplatkom (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 7Cdo 128/2016, sp. zn. 7Sžo 61/2015). Stanovenie rozsahu splácania istiny, úrokov a iných poplatkov (tzv. rozčlenenie splátky) bolo možné napr. vymedzením percentuálnej časti označenej splátky, ktorá pripadá na jednotlivé jej súčasti (istinu, úrok a iné poplatky), prípadne spôsobu (pravidiel) jej zmeny.

19. Je preto potrebné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, keďže tento údaj nie je v zmluve o spotrebiteľskom úver uvedený. Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch odvolací súd dopĺňa, že zákon ukladá uviesť výšku mesačnej splátky priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere a rozdeliť splátku úveru na tri samostatné časti - splátku istiny, splátku úrokov a splátku iných poplatkov, a to za účelom zabezpečenia dostatku čo najširších informácií pre spotrebiteľa. Zákonodarca s poukazom i na gramatické znenie citovaného ustanovenia výslovne vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala presné číselné vymedzenie výšky, počtu a termínov splátok osobitne istiny, tak úrokov, tak aj iných poplatkov, pričom absencia už len jednej z týchto náležitostí spôsobuje, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov. Účel zákonodarcu bolo dosiahnuť, aby dodávateľ bol povinný oboznámiť spotrebiteľa so všetkými relevantnými údajmi potrebnými pre zváženie úveru. Spotrebiteľ musí byť pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere dôkladne informovaný. Na to, aby sa spotrebiteľ mohol rozhodnúť na základe úplnej znalosti veci, musia sa mu pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o jeho povinnostiach, ktoré spotrebiteľ môže zvážiť. Rozhodne nepostačuje a nie je v súlade s citovaným znením zákona, ak hoci jednoduchou logickou úvahou, či jednoduchým aritmetickým výpočtom, je možné zistiť, že v zmluve stanovená mesačná splátka zahŕňa okrem istiny úverovej splátky, aj splátku úrokov a poplatkov (v neznámej výške). Účel sledovaný zákonodarcom by sa tým nedosiahol a zmysel tejto úpravy právnej normy by nebol naplnený. Zákonom požadované uvedenie výšky mesačnej splátky a uvedenie jednotlivých čiastok splátky úveru nie je svojvoľné, ale prestavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Obsah ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch je teda nepochybný a je nesporné, že jeho účelom zabezpečiť pre spotrebiteľa možnosť vykonať si kontrolu splácania úveru z jeho strany v rámci plnenia svojich zmluvných povinností tak, aby takáto možnosť bola zabezpečená vo vzťahu k jednotlivým splátkam tak, aby spotrebiteľ mal možnosť kontrolovať stav svojho nesplateného úveru podľa týchto položiek. Uvedenie konkrétnej výšky mesačnej splátky so súčasným rozlíšením jednotlivých častí splátky na istinu, úrok a iné poplatky nesporne poskytuje celkový sumár povinností spotrebiteľa z konkrétneho spotrebiteľského úveru. 20. Pokiaľ žalobca v odvolaní argumentuje tým, že údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je uvedený v bode 3. Štandardnej informácie o spotrebiteľskom úvere, tvoriacej neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je táto odvolacia argumentácia nenáležitá. Listina Štandardná informácia o spotrebiteľskom úvere bola totiž žalobcom priložená až k odvolaniu a ako prostriedok procesného útoku nebola uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (novoty) je totiž prípustná v zmysle ustanovenia § 366 Civilného sporového poriadku len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Žalobca však žiaden z dôvodov na pripustenie tejto novoty ani v odvolaní netvrdil, preto nemohol odvolací súd na tento dôkaz predložený až v priebehu odvolacieho konania prihliadnuť.

21. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že termín (konečnej splatnosti) nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť podľa odvolacieho súdu zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a že nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po podpise zmluvy. Reagujúc na argumentáciu žalobcu odvolací súd dodáva, že v danom prípade vzhľadom na znenie zmluvných podmienok uvedený už vyššie by bezpochyby išlo o zložitý a neistý výpočet konečnej splatnosti úveru. Dikcia zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti úveru bol vyjadrený určito, jasne, zrozumiteľne. Faktom je, že priamo v danej zmluve o spotrebiteľskom úvere sa v texte úverovej zmluvy pojem „doba trvania úveru ani konečná splatnosť úveru“ vôbec neuvádza. Zmluva hovorí iba o počte a výške anuitnej splátky a splatnosti prvej splátky. Určenie konečnej splatnosti úveru spotrebiteľom z takto uvedených podmienok je spojené s neprimeranými ťažkosťami a zároveň bez záruky istoty ním „identifikovanej“ konečnej splatnosti, teda či termín konečnej splatnosti úveru, čo je jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, ku ktorému spotrebiteľ dospeje svojím vlastným úsudkom, je správny. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie, ak uzavrel, že v zmluve absentuje obligatórna náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch (dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru), nepochybil.

22. Zmluva o úvere je konsenzuálnym kontraktom a už pri uzavretí zmluvy v deň jej uzavretia bez ohľadu na deň poskytnutia spotrebiteľského úveru musia byť dohodnuté jej podstatné obsahové náležitosti. Bolo preto povinnosťou žalobcu v uzatvorenej zmluve o úvere jednoznačne a zrozumiteľne uviesť výšku splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a ročnú percentuálnu mieru nákladov v správnej výške. Tieto údaje sa však v predmetnej zmluve o úvere nenachádzajú.

23. Naviac odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o úvere je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú pretlač. Teda spotrebiteľ buď prijme podmienky zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu, teda zjavne „v kľude a bez časového stresu“ podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu. Obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú explicitne uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 citovaného zákona, sú údajom obligatórne vyžadovaným platnou právnou normou a z tohto pohľadu je postup/snaha žalobcu obchádzať spotrebiteľskými predpismi explicitne vyžadované údaje neakceptovateľná.

24. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom bez právneho významu zaoberať sa argumentáciou žalobcu v odvolaní týkajúcou sa neprimeranosti výšky odplaty a administratívneho poplatku za poskytnutie úveru, keďže správne súd prvej inštancie uzavrel, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalobcom žalovanému je podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročný a bez poplatkov a žalobcovi prináleží len právo na vrátenie istiny poskytnutého úveru (nie na zaplatenie akejkoľvek odplaty, či poplatku za poskytnutie úveru).

25. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového poriadku nie sú dané.

27. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku ako vecne správny potvrdil (vrátane rovnako správneho rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, ktoré inak odvolaním ani spochybnené nebolo a v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti).

28. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania. Žalovanému však v odvolacom konaní trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané odôvodnené a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky (§ 251 , nevznikli. Ak strane podľa obsahu spisu v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa mu nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).

29. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne (§ 393 ods. 2 .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .