Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25Co-258-2018.pdf
PDF · 118.76 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/258/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. E. U., nar. XX.X.XXXX, adresa T., T. T. XXX, 2. R. J., nar. X.X.XXXX, adresa T., T. T. XXX, proti žalovaným: 1. T. V., nar. XX.XX.XXXX, adresa W. Y. W. U., I. 1, 2. E. Q., nar. X.X.XXXX, adresa F. T. R. XXX, 3. M. F., nar. X.X.XXXX, adresa U. XX, 4. S. Y., nar. XX.X.XXXX, adresa W. Y. W. U., A. XXXX/XX, o náhradu škody, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Piešťany, č.k. 5C/482/2008-250 zo dňa 7.6.2018, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovaným 1, 2, 3, 4 nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1 a 2 nepriznal.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu, ktorý mu vyplynul z vykonaného dokazovania, že trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany z 5.2.2008 sp. zn. 2T/40/2008, boli žalovaní 1 až 4 uznaní za vinných zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Z. z. v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona spáchaných formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a boli za to odsúdení: T. V., E. Q., S. Q. na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní jeden rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu tri roky, M. F. na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu jeden rok. S nárokom na náhradu škody bola poškodená - žalobkyňa 1 odkázaná na občianske súdne konanie. Trestné stíhanie bolo začaté na základe oznámenia žalobkyne 1 zo dňa 12.1.2001 (trestný spis ČVS: ORP-396/UJKP-OVK-PN-2004).
3. Žalobkyňa 1 pred súdom uviedla, že žalovaní ju vydierali, že jej vyhodia dom do vzduchu. Žila v strese a postupne im zaplatila 152.000,- Sk. Na otázku súdu, koľko peňazí zaplatila ona a koľko žalobca 2, uviedla, že ona zaplatila 100.000,- Sk a žalobca 2/ 52.000,- Sk (č. l. 54 spisu). Žalobkyňa 1 dodala, že medzi firmou, pre ktorú žalovaní pracovali bola zmluva (č. l. 55 spisu). Škoda im vznikla výlučne v súvislosti s trestným konaním (č. l. 63 spisu). Zaplatila im vyše 100.000,- Sk. Sumu 55.000,- mala v jednej banke, 45.000,- mala v druhej banke a zvyšné si požičala. Následne uviedla, že sumu 50.000,- zaplatil žalobca 2 a 102.000,- zaplatila ona. Nedávala im podpisovať nič. Nechcela, aby si mysleli, že ich vydiera, vie čo sú C.. Peniaze chceli ako odmenu za vymáhanie pohľadávky. Vyplácanie žalovanej sumy sa týkalo vymáhania pohľadávky. V prípade, že by pohľadávka bola vymožená, pokladala by vyplatenú sumu žalovaným za odôvodnenú (č. l. 91-93 spisu). Na otázku súdu, pokiaľ ide o listiny na č. l. 57, 58, či vie konkrétne uviesť, čo sa týka jednotlivých súm, komu konkrétne boli vyplácané uviedla, že to si už nepamätá presne, ale väčšina týchto peňazí bola vyplatená p. V.ovi. K tomu, prečo je na listine uvedené „Záloha za vymáhanie pohľadávky“ dodala, že si písala koľko vyplatila a kedy. Listina bola spisovaná priebežne. Peniaze platila za syna, pretože on sa ich bál. Kotúče skončili na smetisku (č. l. 106 -108 spisu). Na otázku súdu, či kotúčov bolo 929 uviedla, že áno (č. l. 145 spisu).
4. Žalobca 2 pred súdom uviedol, že žalobu podal preto, pretože ho žalovaní vydierali a zaplatil im peniaze. Vznikla mu škoda a zároveň mu žalovaní spôsobili traumu. Potvrdil skutočnosť, že 100.000,- Sk zaplatila žalobkyňa 1 a 52.000,- Sk zaplatil on (č. l. 54 spisu). Dodal, že nie je pravda, že sa dohodli, že pohľadávka bude vybavená dodaním tovaru, mali doniesť peniaze, nie tovar a bol dotlačený k tomu, aby tovar prevzal. Mal pohľadávku voči pánovi U. a od neho mali vymôcť peniaze. Dlhoval mu 260.000,- Sk. Pán U. ho bodol aj nožom (č. l. 55 spisu). Škoda im vznikla výlučne v súvislosti s trestným konaním. Kotúče zobral len z donútenia (č. l. 63 spisu). Peniaze im dával na viackrát, presne uviesť nevie. Odmena bola asi 20 % z vymáhanej alebo vymoženej čiastky. Vyplácanie žalovanej sumy sa týkalo vymáhania pohľadávky. V prípade, že by pohľadávka bola vymožená, pokladal by vyplatenú sumu žalovaným za odôvodnenú. Peniaze sa vyplácali niekde na pumpe v W. Y., aj v Q. L. (č. l. 91-93 spisu). Na otázku koľko kotúčov mu bolo prinesených a kde zostali, uviedol, že s týmto spôsobom vyrovnania nesúhlasil a čo sa týka hodnoty, myslí si, že tieto kotúče nemali hodnotu, kotúče vzal exekútor (č. l. 107 spisu).
5. Žalovaný 1 pri výsluchu pred súdom uviedol, že je pravdou, že bol podmienečne odsúdený trestným rozkazom. Žiadnu škodu však žalobcom nespôsobil. Uviedol, že žalobca 2 si žalovaných najal na vybavenie, resp. zabezpečenie vymoženia pohľadávky a bola medzi nimi dohoda s tým, že odmena mala predstavovať 30% z vymoženej sumy. Žalobcovia úmyselne zatajili niektoré skutočnosti a vôbec neuviedli, prečo im peniaze boli vyplácané. Peniaze boli vyplácané na protipodpis a na papieri bol uvedený vždy dátum, suma a jeho podpis. Vždy chodil pre peniaze len on. Listina, ktorá bola zo strany žalobcov predložená nie je touto listinou, nikdy ju nevidel. Žalobcom sa nikdy nevyhrážal. Chodil k nim pretože ho telefonicky pozval žalobca 2 a stretávali sa doma alebo vo firme. Uviedol, že prevzal 60.000,- Sk ako odmenu, nič viac. Žalobcu 2 podviedli nejakí kamaráti a cez žalovaného 2 si ich najal. Bola spísaná dohoda, jej vyhotovenie však nemá. Bola vystavená faktúra na 700.000,- bez DPH na hodnotu tovaru, tovar došiel žalobcovi 2, išlo o jednanie na Y., kde bola aj žalobkyňa 1 a tam si tovar vyzdvihli. Týmto spôsobom bola vybavená dohoda a boli vzájomne vysporiadané dlhy medzi ľuďmi, ktorí podviedli žalobcu 2. S takýmto spôsobom urovnania žalobca 2 súhlasil. K žalobcom chodili ľudia, pretože im boli dlžní za zber ovocia. Žalovaný 1 pracoval pre firmu, ktorá sa zaoberala aj vymáhaním pohľadávok (č. l. 55 spisu). Žalobca 2 súhlasil s predmetným vyrovnaním, povedal, že lepšie ako nič. Keby s tým, nesúhlasil, neboli by kotúče na firme vyložené (č. l. 63 spisu). Uviedol, že v trestnom spise by mal byť doklad o tom, že žalobca 2 splatil 10.000,- a 15.000,- , čo sa platilo u neho v kancelárii. Žalobkyňa 1 platila sumu 15.000,- a 20.000,- to sa vyplácalo u nej doma (č. l. 93 spisu). Na pojednávaní dňa 15.2.2016 pred súdom uviedol, že 35.000,- bolo vyplatené žalobcom 2 u neho v kancelárii a zvyšok vyplácala žalobkyňa 1 u nej doma na dvakrát, spolu suma vyplatená žalobcami nebola viac ako 50.000,- Sk alebo 60.000,- Sk. Peniaze preberal vždy iba on a bolo to na protipodpis. Peniaze, ktoré prevzal boli v súvislosti s odmenou za vymáhanie pohľadávky. Pokiaľ ide o kotúče, spolu s nimi bola odovzdaná faktúra. Po vyriešení pohľadávky, keď mal byť vyplatený zbytok odmeny sa žalobca odmlčal a následne to prebrala jeho matka a za neho im vyplatila zbytok odmeny (č. l. 108 spisu). Nevie uviesť, či tých kotúčov bolo 929, vie, že toho bola plná Avia. Pri prebratí peňazí žalobkyňa 1 zastupovala žalobcu 2 (č. l. 145 spisu).
6. Žalovaný 2 pred súdom uviedol, že nosil ovocie do konzervárne, keď bol 3-4x s ovocím, žalobca 2 ho oslovil, či nemá nejakého známeho kamaráta, niekoho, kto sa tým zaoberá, pretože niekto mu dlhoval peniaze a on ich potreboval vymôcť, že potom by tej osobe dal odmenu. So žalovaným 1 šli k žalobcovi 2 do konzervárne. Tam bola spísaná medzi nimi zmluva a podpísal ju aj on ako svedok. Povedal, že ak sa peniaze vymôžu, dostane žalovaný 1 za to odmenu. Potom tam chodil so žalovaným 1 ohľadne peňazí, a ak peniaze nemal, dal im lístok. Stretli tam zamestnancov, ktorí sa sťažovali, že žalobca im nevypláca peniaze a teda, ani oni žiadne peniaze čakať nemajú. Keď šiel pre peniaze, vyšla žalobkyňa 1, pritom vie, že žalobca 2 bol doma. Potom bol ešte u žalobcu 2 spolu so žalovaným 1, ostatní žalovaní tam neboli, mali nejakých pomocníkov a skladali sa u žalobcu 2 kotúče. Prišli k veľkej bráne, tam, kde mal firmu, auto cúvlo do dvora, kde sa kotúče zložili. Bránu otvoril žalobca 2 (č. l. 183-185 spisu).
7. Žalovaný 3 pred súdom uviedol, že súhlasí s vyjadrením žalovaného 1 a dodal, že on robil šoféra. Keď bol u žalobcov, žalobkyňa 1 ho vytiahla z auta a pozvala na kávu, vybozkávala ho a pozvala aj na kačicu. Dvakrát bol asi na firme, presne si to nepamätá. Pamätá si ale, že žalobca 2 súhlasil s dohodou, že miesto peňazí bude dodaný tovar. Jedenkrát bol prítomný pritom, keď bola vyplatená suma 20.000,- Sk a žalovaný 1 podpisoval papier (č.l. 56 spisu).
8. Žalovaný 4 pred súdom uviedol, že tvrdenia žalobcov sa nezakladajú na pravde, dva-trikrát viezol žalovaného 1 do T., je to jeho brat. Nikto sa im nevyhrážal. Žalobkyňa 1 ich volala do domu, pozývala. Podotkol, že je zaujímavé, že trestné oznámenie podali až po dvoch rokoch. S firmou, pre ktorú žalovaný 1 pracoval nemal žiadny pracovnoprávny pomer ani obdobný pomer. Bol prítomný pri tom, keď sa vykladal tovar - kotúče, žalobcovia neprotestovali, s týmto súhlasili (č. l. 56 spisu). Zložili u žalobcu 2 kotúče, keď ich nechceli, nemali súhlasiť s ich vyložením, mali ich vrátiť (č. l. 183 spisu).
9. V listine, ktorú predložila žalobkyňa 1 (č. l. 57 spisu) s označením „Záloha na vymáhanie pohľadávok voči Y. U.“ sú uvedené dátumy od 28.6.2000 do 18.7.2000, pričom pri každom dátume je uvedená suma, niektoré sumy, resp. čísla sú prečiarknuté a v pravej časti je uvedené meno a adresa: T. V., E. C., S. V.. Listina neobsahuje podpis žiadnej osoby.
10. V listine, ktorú predložila žalobkyňa 1 (č. l. 58 spisu) s označením „Záloha na vymáhanie pohľadávok“ sú uvedené dátumy od 28.6.2000 do 18.7.2000, pričom pri každom dátume je uvedená suma, v pravej časti je uvedený súčet s výslednou sumou 152.500,-. Listina neobsahuje podpis žiadnej osoby.
11. Zo znaleckého posudku znalca Ing. E. Z. z 26.10.2001 vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty súboru brúsnych kotúčov pre účely exekučného konania vyplýva, že hodnota 929 kusov bola stanovená na sumu 46.970,- Sk. Náradie na brúsenie nebolo ešte používané, dátum ohliadky 4.10.2001, miesto ohliadky: skladové priestory konzervárne na ulici T. T. v T. (č. l. 113 a nasl. spisu).
12. Právne súd vec posúdil podľa ust. § 420 ods. 1 a 3, § 438 ods. 1 a 3, § 442 Občianskeho zákonníka s použitím procesného ust. § 193 CSP.
13. Súd prvej inštancie následne skonštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcov na náhradu škody spôsobenej im trestným činom vydierania v jednočinnom súbehu s trestným činom porušovania domovej slobody (túto skutočnosť zdôraznili aj na pojednávaní), za ktoré boli žalovaní právoplatne odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Piešťany z 5.2.2008 sp. zn. 2T/40/2008. Ako poškodená v rámci tohto trestného konania vystupovala len žalobkyňa 1, nie aj žalobca 2. S nárokom na náhradu škody bola odkázaná len žalobkyňa 1, nie aj žalobca 2, ako sa zrejme mylne domnieva. Preto aj požadovanie celej sumy 152.000,- Sk vo vzťahu k obom žalobcom je z tohto pohľadu nesprávne.
14. Na základe vykonaného dokazovania súd konštatuje, že žalobkyňa 1 preukázala len „z časti uplatneného nároku“ protiprávne konanie žalovaných 1 až 4, v súvislosti s ktorým jej vznikla škoda a rovnako príčinnú súvislosť, keď je zrejmé, že žalovaní boli právoplatne odsúdení v trestnom konaní (jedná sa o skutky ktorých sa dopustili žalovaní od 3.7.2000 do 15.8.2000). V danom konaní je podľa § 193 CSP súd týmto rozhodnutím viazaný.
15. V tomto konaní je uplatnený nárok na náhradu škody v súvislosti s konaním žalovaných za „skutky“ týkajúce sa vyplatenia súm podľa tvrdenia žalobcov dňa 28.6.2000, 30.6.2000, 1.7.2000, 3.7.2000, 5.7.2000, 8.7.2000, 12.7.2000, 15.7.2000, 17.7.2000, 18.7.2000, 18.7.2000. Uvedené dátumy vychádzajúc z trestného rozkazu a zápisu žalobkyne 1 označeného ako Záloha na vymáhanie pohľadávok sa zhodujú len v dátumoch: 3.7.2000, 12.7.2000, 15.7.2000 (v tento deň nemalo dôjsť podľa trestného rozkazu a ani zápisu žalobkyne 1 k odovzdaniu peňazí), 17.7.2000 (v tento deň nemalo dôjsť podľa trestného rozkazu a ani zápisu žalobkyne 1 k odovzdaniu peňazí), 18.7.2000 (výška vyplatenej sumy sa rozchádza). Vychádzajúc aj z právoplatného trestného rozkazu prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení a nepreukázali všetky podmienky potrebné na to, aby súd mohol vyhovieť žalobe čo i len sčasti.
16. Je zrejmé, a nebolo to v konaní ani sporné, že medzi žalobcom 2 a žalovaným 1, bola uzavretá zmluva (súdu nepredložená), v zmysle ktorej pre žalobcu 2 sa mal vymôcť dlh od pána Vargu (pozn.: najprv žalobca 2 tvrdil, že dlžná suma je 400.000,- Sk, neskôr že 260.000,- Sk), za čo bola sľúbená odmena. Samotní žalobcovia tvrdia, že túto by považovali za oprávnenú, ak by pohľadávka bola vymožená. Je teda nepochybné, že vyplácané čiastky sa týkali tohto zmluvného vzťahu a mali predstavovať dohodnutú odmenu. Žalobcovia tvrdili, že nesúhlasili so spôsobom vymoženia dlhu a to dodaním tovaru, strojného materiálu, kotúčov. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že kotúče (minimálne kotúče, zrejme aj iný strojný materiál) boli zložené u žalobcu 2, tieto ním vrátené žalovaným neboli, pričom exekútor pri ohliadke konštatoval, že sa nachádzali v sklade žalobcu 2. Možno preto logicky predpokladať, že s uvedeným spôsobom vyrovnania žalobca 2 súhlasil, navyše za situácie, keď ako sama uviedla žalobkyňa 1 dlžník U. bol „zavretý“. Bolo preukázané, že tieto kotúče, resp. ich časť bola odobratá exekútorom za účelom exekučného konania, ktoré bolo vedené voči žalobcovi 2. Nie je preto zrejmé, či časť kotúčov (príp. iného strojného materiálu) skončila na smetisku, ako žalobkyňa 1 uviedla, alebo išlo o zavádzajúce tvrdenie, ktoré sa malo týkať celého súboru týchto kotúčov. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca 2 neuniesol dôkazné bremeno už ohľadom porušenia právnej povinnosti (keďže ako bolo vyššie konštatované, ako poškodená v trestnom konaní vystupovala len žalobkyňa 1), rovnako ani ohľadom vzniku škody a jej výšky. Vo všeobecnosti základným predpokladom možného porušenia právnej povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy (keďže je zrejmé, že v danej veci išlo aj o zmluvný vzťah) je, že účastníci zmluvného vzťahu jednotlivé práva a povinnosti (obsah zmluvy) náležitým spôsobom dohodnú.
17. Z hľadiska dokazovania listina spísaná (s najväčšou pravdepodobnosťou) žalobkyňou 1 označená ako „Záloha na vymáhanie pohľadávok voči Y. U.“ je bezvýznamná, nemožno na ňu prihliadať. Je potrebné ale poukázať aj na to, že na tejto listine je poznačená osoba E. C., ktorý nie je stranou sporu v tomto konaní. K celkovej výške škody, ktorá je uplatnená v tomto konaní, súd dopĺňa ak by aj mal súd za preukázané všetky ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti, žalobcovia boli povinní preukázať (ak chceli byť v konaní úspešní), ktoré jednotlivé sumy komu patrili, či žalobkyni 1, či žalobcovi 2 (keďže žalobkyňa 1 vystupovala aj za žalobcu 2 pri výplate odmeny). Vyjadrenia žalobcov súd považuje z logického hľadiska za nekonzistentné, rozporné, nepreskúmateľné.
18. Na základe vyššie uvedeného konštatujúc, že žalobcovia nepreukázali v danom konaní vznik všetkých predpokladov na vznik zodpovednosti za škodu voči žalovaným 1 až 4, neuniesli dôkazné bremeno, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.
19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a konštatoval, že žalovaní 1 až 4 mali v konaní plný úspech, nakoľko však náhradu trov nepožadovali (čo žalovaní 1 a 2 výslovne uviedli na pojednávaní a žalovaní 3 a 4 si tieto na výzvu súdu neuplatnili), súd preto rozhodol tak, že im nárok na náhradu trov konania voči žalobcom 1 a 2 nepriznal.
20. Proti tomuto rozsudku, podľa obsahu v celom jeho rozsahu podali odvolanie obaja žalobcovia „za zdĺhavé naťahovanie súdneho sporu.“ Odvolali sa voči zaujatosti sudkyne počas celého súdneho konania, ktorá neprimeraným spôsobom viedla súdny proces. Odvolali sa voči obžalovaným, ktorí podvodným spôsobom vylákali od žalobcov 152.000,- Sk, odvolali sa voči obžalovaným, ktorí počas celého súdneho procesu zavádzali sudkyňu.
21. Keďže predmetné odvolanie nemalo základné zákonom predpísané náležitosti, súd prvej inštancie správne uznesením č.k. 5C/482/2008-266 zo dňa 27.9.2008 vyzval žalobcov ako odvolateľov, aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia doplnili svoje podanie tak, aby uviedli, čoho sa domáhajú (odvolací návrh a doplnili podanie v piatich podpísaných vyhotoveniach).
22. Na túto výzvu žalobcovia zareagovali doplnením odvolania zo dňa 18.10.2018, v ktorom uviedli, že sa domnievajú, že v konaní bol preukázaný ich nárok, kedy žalovaní priznali, že medzi nimi a žalovaným 1 (zrejme žalobcom) bola uzatvorená ústna zmluva, záväzok, ktorý žalovaní nesplnili. Žalobca 2 týmto poskytol plnenie pod hrozbou násilia, ktoré bolo preukázané v trestnom konaní, kedy žalovaní boli odsúdení za uvedené trestné činy. Žalobca 2 (zrejme žalobca 1) bol odkázaný na civilné konanie. Žalobca 2 sa domnieva, že v konaní pred súdom boli preukázané všetky zložky zodpovednosti za škodu, kedy ich časť bola vyvodená z rozsudku v trestnom konaní. V konaní pred súdom bolo preukázané aj to, že žalovaní dostali od žalobcov finančné plnenie, ktoré mali dostať za splnenie zmluvy medzi nimi a žalobcom 1, avšak napriek tomu, že na toto nemali nárok, nátlakom protiprávnym konaním, ktorého intenzita bola vyhodnotená ako trestný čin, si toto plnenie vymohli, pričom žalovaní priznali prevzatie časti uplatňovaného nároku, čím potvrdili tento nárok. Žalovaní nesporne porušili právnu povinnosť, žalobcom vznikla škoda a medzi konaním žalovaných a vznikom škody je nesporne príčinná súvislosť, zavinenie s ohľadom na výsledky trestného konania sú nesporné. Podľa odvolateľov súd nezohľadnil výsledky vykonaného dokazovania a prijal nesprávne závery, čím je daný odvolací dôvod - súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okrem toho sa domnievajú, že je daný aj ďalší odvolací dôvod, súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Vzhľadom na to odvolatelia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil tak, že žalobe žalobcov vyhovie.
23. Žiaden zo žalovaných odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcov sa písomne nevyjadril.
24. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia podľa obsahu použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e) a f) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), pričom po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
25. Predmetom odvolacieho prieskumu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania uplatnenými žalobcami bolo posúdiť, či súd prvej inštancie v danom prípade dospel k správnym skutkovým a právnym záverom vedúcim k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu.
26. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
27. Ako na to správne poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného rozsudku, na ktorý podrobnostiach odvolací súd odkazuje, na žalobcoch ležalo dôkazné bremeno, nesporne a nad všetky pochybnosti preukázať existenciu základných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaných za škodu a to porušenie právnej povinnosti, existenciu škody, príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou (pričom zavinenie sa v danom prípade predpokladá). Dôkazné bremeno k vyvráteniu domnienky viny znáša škodca, teda žalovaní. Súd prvej inštancie správne ustálil, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali existenciu a výšku škody vo vzťahu k jednotlivým „skutkom“, kedy malo dôjsť k vymoženiu, resp. k vyplateniu súm zo strany žalobcov žalovaným, keďže pri porovnaní ručne písanej listiny označenej ako záloha na vymáhanie pohľadávok č.l. 57 a 58 spisu so skutkami, za ktoré boli žalovaní odsúdení predmetným trestným rozkazom sa zhodujú len tri dátumy výplaty a to 3.7.2000, kedy mala byť vyplatená suma 20.000,-- Sk, 12.7.2000, kedy mala byť vyplatená suma 20.000,- Sk a 18.7.2000, kedy je rozpor vo vyplatenej sume, keď podľa listiny mala byť vyplatená suma 1.500,- Sk a podľa trestného rozkazu 11.200,- Sk.
28. Súd prvej inštancie tiež správne ustálil, že v konaní bolo preukázané a nebolo sporné, že medzi žalobcom 2 a žalovaným 1 bola uzavretá zmluva, v zmysle ktorej sa žalobca 1 zaviazal vymôcť dlh od dlžníka žalobcov pána Vargu, tvrdenia žalobcu 2 o jeho výške sú rôzne (keď tvrdil, že dlh bol v hodnote 400.000,- Sk, neskôr 260.000,- Sk), za čo bola sľúbená odmena v rozsahu takisto sa rozdielnych tvrdení, buď 20 % alebo 30% z dlhu. Samotní žalobcovia potvrdili, že túto odmenu by považovali za oprávnenú, ak by pohľadávka bola vymožená. Nesúhlas s vyplatením odmeny žalovaným žalobcovia odôvodňovali tým, že od dlžníka nebola vymožená finančná suma, ale strojný materiál, ktorý ale so súhlasom žalobcov bol zložený u žalobcu 2, s čím súhlasil a žalovaný 2 ho ani neskôr nevrátil. Z preukázaného je možné vyvodiť súhlas s uvedeným spôsobom vyrovnania. Súd prvej inštancie na základe uvedeného potom správne skonštatoval, že žalobca 2 neuniesol dôkazné bremeno už ohľadom porušenia právnej povinnosti (s tým, že v trestnom konaní ako poškodená vystupovala výlučne žalobkyňa 1) a rovnako ani ohľadom vzniku škody a jej výšky. Súd tiež správne uviedol, že žalobcovia boli povinní preukázať, ktoré jednotlivé sumy, ktoré mali byť vyplatené žalovaným, tomu ktorému zo žalobcov patrili pričom vyjadrenia žalobcov v tomto smere boli nekonzistentné. Na základe popísaných výsledkov vykonaného dokazovania súd prvej inštancie potom správne ustálil, že žalobcovia nepreukázali vznik všetkých predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaných za predmetnú škodu, neuniesli dôkazné bremeno, v dôsledku čoho ich žaloba musela byť zamietnutá.
29. Nadväzne na to súd prvej inštancie tiež správne ustálil, že žalovaným 1 až 4, ako v konaní úspešným, vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešným žalobcom. Keďže ale žalovaní si náhradu trov nepožadovali, súd im nárok na náhradu trov konania nepriznal, pričom ju nežiadali ani v odvolacom konaní.
30. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, pričom zároveň vykonal všetky stranami navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (žiaden navrhnutý dôkaz neodmietol vykonať), v dôsledku čoho neboli dané odvolacie dôvody uplatnené žalobcami.
31. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ako vo všetkých výrokoch vecne správny, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
32. V odvolacom konaní fakticky plne úspešným žalovaným vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
33. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade boli žalovaní v odvolacom konaní pasívni, nevykonali žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnili, ani nevyčíslili a podľa obsahu spisu im ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
34. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
35. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalobcu
- žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
36. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
37. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).