Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/6/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: ŠTOR CAD - GRAITEC s. r. o., Mlynské Nivy 71, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35 805 781, právne zastúpený: BUŽEK & TEREM advokáti s. r. o., Mariánska 12, Bratislava, IČO: 36 867 276, proti žalovanému: X.. K. Z., N.., nar. XX.XX.XXXX, C. XXX/XX, W. T., právne zastúpený: ALMOND LEGAL s. r .o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 47 248 653, o určenie, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2Cpr/4/2016-333 zo dňa 06.11.2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalovaného dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 19.04.2016 je neplatné a pracovný pomer žalovaného založený pracovnou zmluvou zo dňa 03.11.2009 trvá.

2. Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovení § 20 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie dôvodil, že je presvedčený, že X. bol oprávnený skončiť pracovný pomer na základe plnomocenstva z 02.11.2015 a takisto na základe dokumentu Delegation of power. Podľa súdu prvej inštancie z tohto dokumentu nepriamo vyplýva, že bez predchádzajúceho súhlasu zo strany výboru bol oprávnený prijímať nových zamestnancov, upravovať a ukončiť pracovné vzťahy, ktoré sú špecifikované v ročnom obchodnom pláne. Argumentom oprávňujúcim X. podpisovať rozviazanie pracovného pomeru, prípadne prijatie do pracovného pomeru, bolo jeho postavenie vedúceho zamestnanca, kde vykonával reálne funkciu manažéra, podpisoval dovolenky, schvaľoval dovolenky, vydával príkazy, preplácal cesty, atď. Súd prvej inštancie považoval za potrebné zdôrazniť, postavenie X.. U. bolo rovnako, ako výkon jeho funkcie, akceptované na spoločných poradách pred zamestnancami, bolo to opakovane potvrdené na generálnych poradách v januári a v marci 2016. Navyše 26.04.2016 bol X.. U. opätovne vymenovaný do funkcie konateľa žalobcu. Postavenie X.. U. sa v priebehu trvania pracovného pomeru u žalovaného ako aj všetkých zamestnancov nezmenilo, rovnako vykonával funkciu priameho nadriadeného, vykonával všetky úkony vrátane pracovnoprávnych. Z toho je zrejmé, že vykonával prácu totožnú s výkonom funkcie vedúceho zamestnanca. Bol pracovne zaradený do pozície riaditeľa predaja a marketingu a vedúceho oddelenia ľudských zdrojov. Je teda dôvodné predpokladať, že pán X.. U. bol vlastne pracovníkom, ktorý bol oprávnený v zmysle všetkých týchto dokumentov fakticky vykonávať funkciu vedúceho zamestnanca. Súd prvej inštancie konštatoval, že X.. U. zastával v spoločnosti žalobcu postavenie a disponoval takými kompetenciami, ktoré ho oprávňovali na podpis dohody o skončení pracovného pomeru. X.. U. bol 14 rokov konateľom a následne od januára 2016 vystupoval ako manažér žalobcu ako riadiaci pracovník, a to vo vzťahu k vedeniu žalobcu, ako aj vo vzťahu k zamestnancom. Aj jeho podriadení počas pracovného pomeru X.. U. vnímali ako konateľa, keďže 14 rokov pracoval v tejto funkcii a potom neskôr ako vrcholový manažér žalobcu. Samotný žalovaný ani pri najlepšej vôli nemohol vedieť o tom, že X.. U. vzhľadom na dokument, ktorý bol s ním podpisovaný na generálnej porade, a to delegovanie plnej moci k výkonnej právomoci 14.01.2016, takže z tohto delegovania plnej moci už nevystupuje ako konateľ, ale len ako manažér s výkonnou právomocou spoločnosti. Žalovaný ho považoval, ako to aj sám vo svojej výpovedi uviedol, za svojho nadriadeného za „šéfa“. V konečnom dôsledku, pokým bol vysielaný na pracovnú cestu, tak dostával príkaz len od X.. U., pokým potreboval dovolenku, tak žiadal o túto X.. U.. Pokým potreboval preplatiť cestovné náklady, opätovne sa obracal na svojho nadriadeného X.. U.. Žalovaný na pojednávaní viackrát uviedol, že vôbec nemal pochybnosti o tom, že X.. U. je jeho vedúcim a že tento rieši aj pracovnoprávne vzťahy. Navyše v minulosti ho prijímal sám do pracovného pomeru. Súd prvej inštancie so zameraním na ustanovenie § 20 Občianskeho zákonníka konštatoval, že pokým by aj X.. U. prekročil svoju právomoc, že v rozhodujúcom čase, keď došlo ku skončeniu pracovného pomeru, tak oficiálne nebol štatutárom, i keď bol vrcholovým predstaviteľom manažmentu a na základe delegovania plnej pomoci k výkonnej právomoci dcérskej spoločnosti mohol prijímať nových zamestnancov a upravovať a ukončiť pracovné zmluvy, je nepochybné, že žalovaný nemal dôvod spochybňovať postavenie svojho priameho nadriadeného. Žalovaný uzatvoril pracovnú zmluvu so žalobcom 03.11.2009. V tom čase skutočne aj oficiálne bol X.. U. konateľnom spoločnosti a tento prijímal do zamestnania žalovaného. Aj po skončení štatutárstva o tejto skutočnosti žalovaný nemohol vedieť, že už nie je štatutárom žalobcu, ale že vykonáva manažéra s rozsiahlymi právomocami. Ak spísal návrh dohody o ukončení pracovného pomeru, tak túto samozrejme predložil svojmu priamemu nadriadenému, a to X.. U., ktorý ju podpísal. Nemal dôvod sa domnievať, že takéto oprávnenie X.. U. nemá. Napokon X.. U. bol od roku 2001 konateľom, po jeho odvolaní z funkcie sa jeho postavenie nielen navonok, ale aj vo vzťahu k zamestnancom nezmenilo. Tieto skutočnosti boli preukázané najmä výsluchom žalovaného. Jeho postavenie v spoločnosti bolo potvrdené aj 24.03.2016 na generálnej porade. Žalovanému nikto z vedenia spoločnosti neoznámil, že by X.. U. nemal byť oprávnený voči nemu konať a napr. podpisovať skončenie pracovného pomeru. Nebolo ani povinnosťou zamestnanca, teda žalovaného preverovať si oprávnené osoby konateľa žalobcu. X.. U. považoval žalovaný stále za štatutára. Vychádzajúc z uvedených skutočností, súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nemohol vedieť o tom, že X.. U. nebol oprávnený na podpisovanie skončenia pracovného pomeru. Pokým X.. U. prekročil svoje oprávnenie, vznikajú práva a povinnosti k právnickej osobe. Následne potom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietol s poukazom na § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobca v rámci záverečnej reči žiadal ešte doplniť dokazovanie výsluchom svedkov, a to O. J. a Q. C.. Títo sa mali vyjadriť k emailu, ktorý nepriamo nabádal, organizoval zamestnancov na plánovanie ďalších úkonov. Pisateľom emailu mal byť p. C.. Súd prvej inštancie dôvodil, že nevidel žiaden súvis s citovaným emailom a prejedávaním samotného sporu. Žalobca vo svojej záverečnej reči ani len bližšie neuviedol, čo konkrétne bolo predmetom emailu, a preto jeho návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. Títo navrhovaní svedkovia by sa pravdepodobne zaoberali len samotným odoslaným emailom. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že v konaní mal úspech žalovaný, preto mu priznal nárok na ich náhradu v plnej výške.

4. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že pre posúdenie oprávnenia X.. S. U. konať za žalobcu je potrebné vymedziť, aké bolo jeho skutočné postavenie u žalobcu. Pokiaľ ide o plnomocenstvo, ktoré udelil X.. Q. Q., ktorý bol do dňa 29.12.2015 jedným z konateľov žalobcu, a to jednému z ďalších konateľov - X.. S. U., tak tento úkon musí byť posúdený ako absolútne neplatný, keďže svojím obsahom, ako aj účelom odporuje zákonu. Pokiaľ ide o dokument „Delegation of power“ zdôraznil, že tento dokument bol dohodnutý a uzatvorený medzi jediným spoločníkom žalobcu a pánom X.. S. U.. Súd prvej inštancie posúdil tento dokument ako plnú moc, ktorou jediný spoločník žalobcu splnomocnil X.. S. U. aj na konanie v pracovnoprávnych veciach. Toto posúdenie je však nesprávne z toho dôvodu, že jediný spoločník by na X.. U. preniesol viac práv, než ktorými sám jediný spoločník disponuje. X.. U. nemohol zastupovať jediného spoločníka v pracovnoprávnych úkonoch žalobcu, nakoľko ani sám jediný spoločník na tieto úkony oprávnený zo zákona nebol. Posúdením „Delegation of power“ ako plnej moci na zastupovanie zamestnávateľa v pracovnoprávnych veciach nastala situácia, ktorá je v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce. Zamestnávateľ môže podľa § 7 ods. 2 vystupovať v pracovnoprávnych vzťahoch vo vlastnom mene. Žalobca nepopiera, že zamestnávateľ sa môže dať v pracovnoprávnych veciach zastupovať inou osobou, a to buď niekoho zo zamestnancov, alebo treťou osobou, ale vždy toto zastúpenie musí udeliť zamestnávateľ, teda žalobca a nie jediný spoločník žalobcu. X.. U. nikdy nebol zamestnancom žalobcu, a teda mu ani nemohli dať dané splnomocnenia zamestnávateľom v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 a ods. 3 ZP. Súd pri posúdení, či žalovaný mohol alebo nemohol vedieť o prekročení právomoci X. pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru, postupoval v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ má za to, že súd aplikoval na danú situáciu nesprávne ustanovenie, a to najmä z dôvodu, že X. nebol oprávnený konať podľa ustanovenia § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže nebol štatutárnym orgánom žalobcu a ani mu nebola daná právomoc žiadnym vnútorným predpisom žalobcu a nebol ani pracovníkom žalobcu. Navyše žalovaný mohol a mal vedieť, že X.. U. nie je konateľom žalobcu, keďže tieto informácie sú verejne dostupné prostredníctvom obchodného registra. Oprávnenie X.. U. bolo nastavené tak, že ako konateľ bol oprávnený konať vždy iba s ďalším konateľom spoločne.

5. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný tak, že plnomocenstvo zo dňa 02.11.2015 bolo za žalobcu podpísané konateľom X.. Q. Q., ktorý bol oprávnený za žalobcu konať podľa ustanovenia § 133 Obchodného zákonníka, a teda podpísať v mene žalobcu plnomocenstvo X.. S. U., pričom toto bolo udelené aj na ukončenie pracovných pomerov. Z obsahu plnomocenstva vyplýva, že plnomocenstvo udelila spoločnosť žalobcu, a nie konateľ X.. Q. Q.. Plnomocenstvo vzniklo na základe dohody medzi konateľmi spoločnosti žalobcu. Samotné plnomocenstvo spĺňa náležitosti platného právneho úkonu podľa ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z dokumentu „Delegation of power“ vyplýva, že tento dokument podpísala dňa 14.01.2016 spoločnosť GRAITEC Innovation na jednej strane (zastúpená prezidentom CEO F. Z.) ako jediný spoločník žalobcu X.. U. ako manažér na druhej strane. Predmetom tohto dokumentu je delegovanie výkonných právomocí pre riadenie a organizáciu spoločnosti žalobcu X.. U. ako manažérovi v súlade s internými pravidlami a postupmi skupiny GRAITEC. V prípade podpisu dokumentu jediným spoločníkom žalobcu nejde o konanie spoločnosti žalobcu voči tretím osobám, ale o konanie upravujúce vnútorné pomery spoločnosti definujúce postavenie a oprávnenia X.. U. a jeho zaradenie v rámci spoločnosti žalobcu. X.. U. bol fakticky pracovníkom žalobcu, vykonával v jeho mene všetky úkony voči zamestnancom a bol zaradený na pozíciu riaditeľ predaja a marketingu, vedúci oddelenia ľudských zdrojov. Riadiace postavenie X.. U. bolo opakovane potvrdené na generálnej porade dňa 13.01.2016 aj dňa 24.03.2016 viceprezidentom pre Strednú a Východnú Európu X.. S. N., pričom bolo zamestnancom zdôraznené, že žiadne zmeny týkajúce sa vedenia spoločnosti nenastávajú a vo všetkých veciach je nadriadeným zamestnancom X.. U.. Z judikatúry vyplýva, že pri konaní za spoločnosť je potrebné rozlišovať konanie dovnútra spoločnosti a konanie spoločnosti navonok voči tretím osobám a že v pracovnoprávnych vzťahoch je oprávnený vykonávať právne úkony iba jeden z konateľov, pretože nejde o konanie spoločnosti navonok voči tretím osobám. V uvedenom prípade tak nejde o neplatný právny úkon, a to napriek tomu, že pri konaní v mene spoločnosti navonok z výpisu z OR vyplýva konanie v mene spoločnosti prostredníctvom dvoch konateľov.

6. V replike žalobca uviedol, že sám žalovaný vo vyjadrení tvrdí, že išlo o dohodu konateľov, teda Valné zhromaždenie bolo týmto úkonom obídené. Okrem toho na jednej strane žalovaný právomoci Valného zhromaždenia obmedzuje a vylučuje z jeho rozhodovania veci týkajúce sa rozsahu konateľských oprávnení a ponecháva ich na samotných konateľov. Na druhej strane zveruje Valnému zhromaždeniu také právomoci, ktoré musia byť vylúčené s poukazom na zamestnávateľské oprávnenia podľa Zákonníka práce.

7. V duplike žalovaný uviedol, že nikdy netvrdil, že udelením plnomocenstva došlo k obmedzeniu alebo rozšíreniu konateľského oprávnenia konateľov a takáto skutočnosť ani nevyplýva z vykonaného dokazovania. Má za to, že obsah aj forma plnomocenstva je v súlade s právnymi predpismi, ktoré nebolo zo strany žalobcu nikdy odvolané a oprávňovalo X.. U. na podpis dohody o skončení pracovného pomeru. Preto navrhol rozsudok potvrdiť.

8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania v rozsahu danom ustanovením § 379 C. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 C. s. p. a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.

9. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C. s. p.. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

10. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C. s. p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

11. V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že X.. S. U. nebol oprávnený podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru dňa 19.04.2016 na základe dokumentu s označením „Delegation of power For Executive Authority for GRAITEC subsidiary“ (v preklade: delegovanie plnej moci k výkonnej právomoci spoločnosti GRAITEC) podpísaného dňa 14.01.2016 prezidentom a výkonným riaditeľom spoločnosti GRAITEC Innovation SAS (spoločníka žalobcu), p. F. Z. a X.. S. U., ako manažérom pre príslušnú krajinu ŠTOR CAD, odvolací súd konštatuje, že manažér vo vzťahu k prevádzke môže zrealizovať ktorýkoľvek z týchto krokov bez predchádzajúceho súhlasu zo strany výboru: prijímať nových zamestnancov a ukončiť pracovné zmluvy, ktoré sú špecifikované v ročnom obchodnom pláne, robiť úpravy v organizácii tímov zamestnancov v súvislosti s fungovaním spoločnosti, obsadiť voľné manažérske pozície v dcérskej spoločnosti novými ľuďmi, s výnimkou seniorských riadiacich pozícií, všetky právne úkony alebo oficiálne dokumenty, týkajúce sa personálneho manažmentu, pripraví manažér a podpíše štatutárny zástupca spoločnosti. Manažér je povinný informovať výbor aj finančné oddelenie o všetkých právnych úkonoch, ktoré boli zrealizované a poskytnúť kópie zmlúv. Krajský súd má za to, že týmto dokumentom jediný spoločník žalobcu zrozumiteľne definoval funkciu, postavenie a zaradenie X. v spoločnosti žalobcu a významom takéhoto zastúpenia bolo, aby X.. S. U. ako manažér konal v mene žalobcu a svojimi úkonmi ho zaväzoval. Podľa odvolacieho súdu X. konal v zmysle ustanovenia § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka ako zástupca žalobcu, ktorému plnomocenstvo týmto dokumentom udelil sám žalobca.

12. Krajský súd rovnako, ako súd prvej inštancie, dospel k záveru, že dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnávateľom a zamestnancom dňa 19.04.2016 je platným právnym úkonom. Písomná forma právneho úkonu predpokladá splnenie dvoch základných náležitostí, existenciu písomnosti a existenciu vlastnoručného podpisu. Existencia písomnosti znamená, že obsah právneho úkonu a jeho náležitosti sú zachytené v písomnom texte listiny, ako aj určenie osoby, ktorá takýto úkon urobila. Za právnickú osobu môžu robiť právne úkony aj jej zamestnanci, ak je to určené vo vnútorných predpisoch právnickej osoby, alebo je to vzhľadom na ich pracovné zaradenie obvyklé podľa ustanovenia § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka. X.. U. bol oprávnený uzatvoriť dohodu o skončení pracovného pomeru so žalovaným dňa 19.04.2016, ktorý vykonával funkciu manažéra od 14.01.2016 podľa predloženého dokumentu „Delegation of power For Executive Authority for GRAITEC subsidiary“, keďže ide o výkon funkcie vedúceho zamestnanca. Predmetná dohoda o skončení pracovného pomeru ako písomný prejav vôle bol podpísaný a platný od momentu podpísania konajúcej osoby. Nakoľko X.. U. bol oprávnený podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, bolo nadbytočné posudzovať aj písomné plnomocenstvo zo dňa 02.11.2015 na všetky pracovnoprávne úkony v súvislosti s prijímaním nových zamestnancov, ako aj na skončení pracovného pomeru so zamestnancami.

13. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcu sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 20 Občianskeho zákonníka pri posúdení prekročenia právomoci X. keď súd prvej inštancie posúdil nevedomosť žalovaného o neexistencii právomoci ako oprávnenú, napriek tomu, že informácie o tom, že X.. S. U. nie je konateľom, sú verejne dostupné, prostredníctvom OR, odvolací súd konštatuje, že žalovaný ako zamestnanec nemal povinnosť preverovať oprávnenie X.. U. na podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru, pričom pokiaľ by tento aj prekročil svoje oprávnenie, žalovaný o tom nemohol vedieť, nakoľko X.. S. U. bol v predchádzajúcom období konateľom, naďalej vystupoval ako priamy nadriadený vo vzťahu k žalovanému, preto žalovaný nemal dôvod spochybňovať jeho postavenie ako vedúceho zamestnanca. Žalovanému zo strany žalobcu nebola oznámená skutočnosť, že by X.. U. nemal byť oprávnenou osobou, ale naopak na pracovných poradách konateľ žalobcu predstavil pozíciu X.. U. tak, že tento vyjadril súhlas s funkciou konateľa. Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak si neplatnosť nespôsobil sám (§ 17 ods. 3 , ak by X.. U. pri podpísaní dohody o skončení pracovného pomeru prekročil svoje oprávnenie konať za žalobcu.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko ostatné odvolacie dôvody odvolateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, tento odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania má žalovaný v plnom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešný.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)