Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/126/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudcov JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Alexandra Husivargu v spore žalobcu: Daňový úrad Košice, so sídlom v Košiciach, Rozvojová 2, proti žalovaným: 1/ VISK, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Národná trieda 39, IČO: 36 600 881, 2/ C. J., nar. X.X.XXXX, bytom v J., R. T. XX, obaja zastúpení: JUDr. Eugenom Kostovčíkom, so sídlom v Košiciach, Gelnická 33, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I, zo dňa 5. októbra 2017, sp. zn. 40C/346/2013 rozhodol

rozhodol:

M e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

P r i z n á v a žalovaným v 1. a 2. rade proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 5. októbra 2017 č. k. 40C/346/2013-213 určil, že záložná zmluva uzatvorená dňa 23.11.2011 medzi žalovaným v 2. rade ako záložným veriteľom a žalovaným v 1. rade ako záložcom je neplatná (výrok I.). Nepriznal žalobcovi náhradu trov konania (výrok II.) a uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 99,50 € na účet Okresného súdu Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že právny úkon - záložná zmluva uzatvorená dňa 23.11.2011 medzi žalovaným v 2. rade ako záložným veriteľom a žalovaným v 1. rade ako záložcom, je neplatný. Žalobu odôvodnil tým, že rozhodnutím zo dňa 16.6.2010 správca dane (Daňový úrad Košice I) na zabezpečenie daňového nedoplatku vyplývajúceho z rozhodnutia Daňového úradu Košice I zo dňa 22.7.2009 zriadil záložné právo k nehnuteľnosti žalovaného v 1. rade (ako daňového dlžníka). V dôsledku uvedeného akékoľvek právne úkony týkajúce sa predmetu záložného práva mohol daňový subjekt vykonať len po predchádzajúcom súhlase správcu dane. Dňa 23.11.2011 bola uzatvorená predmetná záložná zmluva, v ktorej záložca poskytol uvedenú nehnuteľnosť ako záloh a Správa katastra Košice svojim rozhodnutím zo dňa 28.12.2011 (na návrh žalovaných v 1. a 2. rade) povolila vklad záložného práva do katastra nehnuteľností. Žalobca tvrdí, že správca dane neudelil súhlas so zriadením záložného práva, z ktorého dôvodu je tento úkon neplatný. Uviedol, že kontinuita zákazu nakladania s predmetom záložného práva pre žalovaného v 1. rade trvá nepretržite odo dňa 23.6.2010 až doposiaľ a Daňový úrad Košice eviduje u žalovaného v 1. rade daňové nedoplatky spolu vo výške 53.905,77 €.

3. Súd prvej inštancie rozhodol o tomto návrhu opakovane po tom ako jeho skorší rozsudok zo dňa 18.6.2015 (ktorým žalobu zamietol) Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 12.12.2016 zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. V preskúmavanom rozsudku súd vec právne posúdil podľa § 165 a čl. VI zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní () účinného od 1.1.2010 spolu s § 71 ods. 1, 7, § 2 ods. 1, 2, 3, 6, 7, § 11 ods. 1 až 6, § 12, § 20 ods. 1 až 9, § 30a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov účinného do 31.12.2011, ako aj podľa § 2 zák. č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení účinnom ku dňu 23.11.2011 spolu so Sadzobníkom správnych poplatkov a podľa § 34, § 35 ods. 1, 2, § 39 OZ.

5. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd za nesporné, že Daňový úrad Košice I rozhodnutím zo dňa 7.6.2010 v spojení s opravným uznesením zo dňa 12.7.2010 zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam daňového dlžníka VISK, s.r.o., Národná trieda 39, Košice (žalovaného v 1.rade), a to k nehnuteľnostiam vedeným na liste vlastníctva KN č. XXXXX, okres Košice III, obec Košice Dargovských hrdinov, kat. územie F., parc. č. 2954/21 a počas trvania záložného práva v zmysle ust. § 71 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. zakázal daňovému dlžníkovi nakladať s predmetom záložného práva bez súhlasu správcu dane. Nesporné bolo aj to, že Katastrálny úrad v Košiciach rozhodnutím zo dňa 28.12.2001 V-9874/11 povolil vklad záložného práva do katastra nehnuteľností na predmetnú nehnuteľnosť v prospech žalovaného v 2.rade na základe zmluvy o zriadení záložného práva uzavretej medzi žalovaným v 2.rade ako záložným veriteľom a žalovaným v 1.rade ako záložcom, ktorou bola zabezpečená zmluva o pôžičke (ktorou záložný veriteľ poskytol záložcovi peňažnú pôžičku vo výške 235.403 EUR). K povoleniu vkladu došlo preto, že Katastrálny úrad v Košiciach mal za to, že Daňový úrad Košice I udelil súhlas so zriadením záložného práva v úradnom zázname z osobného jednania zo dňa 23.11.2011.

6. Súd mal za to, že k predmetnej nehnuteľnosti bolo platne zriadené záložné právo daňového úradu, čo nebolo medzi stranami sporné a v zmysle ust. § 71 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetného právneho úkonu (ktorého neplatnosti sa žalobca domáha) sa pre platnosť právnych úkonov týkajúcich sa predmetu záložného práva po vydaní rozhodnutia o zriadení záložného práva vyžadoval predchádzajúci súhlas správcu dane. Spornou v tomto konaní bola skutočnosť či bol udelený predchádzajúci súhlas správcu dane k uzavretiu zmluvy o zriadení záložného práva. Súd prvej inštancie vychádzal z úvahy, že pre posúdenie, či žalobca udelil súhlas so zriadením záložného práva, bolo potrebné posúdiť formálne náležitosti súhlasu žalobcu stanovené právnymi predpismi ako aj vôľu žalobcu udeliť alebo neudeliť súhlas a súlad takto zistenej vôle žalobcu s jej prejavom v úradnom zázname.

7. Súd konštatoval, že z obsahu úradného záznamu zo dňa 23.11.2011 vyplýva vôľa Daňového úradu Košice I zobrať na vedomie informáciu podanú žalovaným v 2.rade, že bude zriadené záložné právo k predmetnej nehnuteľnosti. K tomuto záveru súd dospel výkladom obsahu úradného záznamu, výpoveďou svedkýň S.. R. a S.. D. ako aj listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a to jednotlivými súhlasmi s nakladaním s nehnuteľnosťou podľa ust. § 71 ods. 7 udelenými iným daňovým subjektom. Dôvodil, že po formálnej stránke z týchto jednoznačne vyplýva udelenie súhlasu daňového úradu k nakladaniu s konkrétnymi nehnuteľnosťami. Zároveň poukázal na predložené žiadosti iných subjektov o udelenie súhlasu, pričom takáto žiadosť u žalovaných absentuje. Napokon zohľadnil aj nesplnenie poplatkovej povinnosti v zmysle zákona o správnych poplatkoch, keďže v konaní nebolo sporné, že žalovaní nezaplatili správny poplatok v zmysle sadzobníka správnych poplatkov zákona o správnych poplatkoch účinného ku dňu 23.11.2011, položka 144 e/ a to 9,50 €.

8. S poukazom na vyššie uvedené mal súd za preukázané, že žalobca neudelil súhlas so zriadením záložného práva v súlade s ust. § 71 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb.

9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že právny úkon - záložná zmluva uzavretá dňa 23.11.2011 medzi žalovaným v 2.rade ako záložným veriteľom a žalovaným v 1.rade ako záložcom je neplatným právnym úkonom v zmysle ust. § 39 OZ, pretože ide o právny úkon, ktorý odporuje ust. § 71 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov, keďže takýto právny úkon bol urobený bez predchádzajúceho súhlasu správcu dane (žalobcu).

10. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže mu v konaní žiadne trovy nevznikli.

11. Pretože žalobca bol oslobodený od platenia súdneho poplatku a bol v konaní úspešný, v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch súd zaviazal neúspešných žalovaných v 1. a 2.rade zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok za žalobu.

12. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní v 1. a 2.rade v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vyjadrili názor, že z ust. § 71 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. vyplýva, že správca daní nedáva predchádzajúci súhlas k záložnej zmluve, ale k úkonu týkajúcemu sa predmetu záložného práva. Poukázali na výpoveď svedka S.. R. - zamestnanca katastrálneho úradu, ktorý uviedol, že listinu - úradný záznam z 23.11.2011 posúdili podľa obsahu ako súhlas daňového úradu, majúc za to, že ak daňový úrad berie niečo na vedomie, tak s tým súhlasí. Žalovaní sú toho názoru, že právnym úkonom týkajúcim sa predmetu záložného práva bol až návrh na vklad, ku ktorému navrhovateľ okrem záložnej zmluvy predložil úradný záznam z 23.11.2011, ktorý zamestnanec katastrálneho úradu považoval za súhlas správcu dane udelený v zmysle § 71 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.. Skutočnosť, že správca daní nedal predchádzajúci súhlas k záložnej zmluve z 23.11.2011 nie je dôvodom k vysloveniu právneho záveru, že predmetná záložná zmluva je neplatná.

13. Odvolatelia ďalej namietali, že súd nepostupoval v súlade s pokynom odvolacieho súdu uvedeným v zrušujúcom uznesení a z rozsudku podľa nich nie je zrejmé ako súd zhodnotil skutočnosť, že nesprávny postup pri spísaní úradného záznamu a jeho vydanie žalovanému, ide plne na vrub neznalosti práv a povinností zamestnancov správcu dane. Z rozsudku nie je zrejmé, ako súd vyhodnotil výpovede S.. D. a S..R., ktoré nevedeli uviesť presnú zákonnú úpravu vzťahujúcu sa na spísanie a vydanie úradného záznamu. Ich vyjadrenia majú podľa žalovaných závažnú výpovednú hodnotu, pretože dokumentujú absenciu základných vedomostí o právach a povinnostiach správcu dane. Uvedené v konečnom dôsledku viedlo k tomu, že pre žalovaných za účelom zriadenia záložného práva bol vydaný úradný záznam (nebrali ho iba ako informáciu). Zároveň z rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s tvrdením svedka S.. R. (zamestnanca katastrálneho úradu), že úradný záznam z 23.11.2011 je možné považovať za predchádzajúci súhlas správcu dane na vklad do katastra nehnuteľností. Ďalej žalovaní zdôraznili, že na rozdiel od správcu dane oni nevedeli, že na nakladanie s nehnuteľnosti existuje predpísaný vzor, a že udelenie súhlasu podlieha správnemu poplatku. Konali v dobrej viere a oprávnene sa mohli domnievať, že postup správcu dane je právne relevantný, na základe čoho úradný záznam považovali za vydaný za účelom zriadenia záložného práva. Odvolatelia opakovane zdôraznili, že súd nikde nehodnotí mieru zavinenia samotného žalobcu na tom, že svojím konaním uviedol do omylu nielen žalovaných, ale aj správu katastra. Majú za to, že neplatným právnym úkonom nebola samotná záložná zmluva, ale až návrh na vklad do katastra, ku ktorému navrhovateľ, ako súhlas správcu dane udelený v zmysle § 71 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., predložil úradný záznam z 23.11.2011. Poukázali aj na to, že zákonného dôvodu neplatnosti právneho úkonu sa nemôže domáhať ten, kto svojím nezákonným postupom tento právny úkon spôsobil.

14. K podanému odvolaniu sa žalobca vyjadril písomne tak, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vysporiadal so všetkými podstatnými právnymi a skutkovými okolnosťami veci v zmysle odporúčaní odvolacieho súdu, pričom jasne a výstižne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, to ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal a z ktorých dôkazov vychádzal, aj to, ako ich vyhodnotil, teda svoje rozhodnutie jasne a zrozumiteľne odôvodnil. K námietke žalovaných o tom, že právnym úkonom týkajúcim sa predmetu záložného práva bol až návrh na vklad (nie záložná zmluva) poukázal na ust. § 71 zákona č. 511/1992 Zb. spolu s § 28 a § 1 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. a § 123 OZ, z ktorých vyplýva, že právo k nehnuteľnosti vznikne až vkladom do katastra, ale na základe právneho úkonu. Právnym úkonom daňového dlžníka, ktorý sa týka predmetu záložného práva je v tomto prípade práve zmluva o zriadení záložného práva, ktorej určenia neplatnosti sa žalobca domáha. Žalobca zdôraznil, že úlohou súdu bolo posúdiť skutočnosti týkajúce sa prejavu vôle žalobcu, pričom uviedol, že žalobca postupoval vo veci žalovaných odlišným spôsobom ako v prípade iných daňových subjektov práve v dôsledku toho, že postup a úkony žalovaných neboli vykonané tak, ako postupovali iný daňový dlžníci. Poukázal na to, že žalovaný v 2.rade postupoval neštandardným spôsobom a vyžiadal od žalobcu spísanie úradného záznamu (o tom, že informoval správcu dane, že v budúcnosti uzavrie záložnú zmluvu na nehnuteľnosť, ktorá je predmetom zákonného záložného práva žalobcu), na základe čoho žalobca v dobrej viere predmetný úradný záznam spísal a na vyžiadanie ho vydal žalovanému. Ak by žalobca jednoznačne prejavil svoju vôľu nakladať s

nehnuteľnosťou, žalobca by postupoval podľa príslušných ustanovení zákona o správe daní a zároveň by žalovaných poučil o tom, ako postupovať, avšak žalovaní požadovali od žalobcu iba zdokladovať a zachytiť udalosť zo dňa 23.11.2011, resp. z 24.11.2011. Žalobca zdôraznil, že nejednoznačný a nezrozumiteľný prejav vôle žalovaných mal za následok zaznamenanie tejto vôle v úradnom zázname, čo následne žalovaní zneužili. Opakovane poukázal na to, že v zázname zo dňa 24.11.2011 absentuje jasne určená zrozumiteľná vôľa, ako aj podstatné náležitosti súhlasu (ktorý by mal správca dane udeliť), vrátane vymedzeniu nehnuteľnosti, ktorej sa záložné právo týka, teda absentujú také identifikátory, ktoré žalobca obvykle uvádza v dokumentácii, ku ktorej sa viažu právne účinky. Uviedol, že úradný záznam vo všeobecnosti slúži na zdokumentovanie postupu orgánu verejnej správy, ktorý ho vydal a má povahu informácie, oproti čomu všetky vydané súhlasy na nakladanie s nehnuteľnosťami, ku ktorým sa viazali veriteľské práva správcov dane, mali riadne formálne a obsahové náležitosti tak, ako to stanovoval zákon o správe daní. Podľa žalobcu neobstojí ani argumentácia žalovaných o ich nevedomosti vo vzťahu k plneniu poplatkovej povinnosti, t.j. že udelenie súhlasu podlieha správnemu poplatku, nakoľko platí domnienka, že dňom uverejnenia v Zbierke zákonov sa aj príslušné ustanovenia, týkajúce sa tejto poplatkovej povinnosti stali známe každému, teda je daná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá je nevyvrátiteľná. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

15. V odvolacej replike žalovaní opakovane vyjadrili názor, že k vydaniu úradného záznamu neviedla dobrá viera žalobcu, ale neznalosť zákona jeho zamestnancov. Rovnako opakovane vyjadrili názor, že právnym úkonom týkajúcim sa predmetu záložného práva bol až návrh na vklad záložnej zmluvy do katastra nehnuteľností. Žalovaní ďalej poukázali na to, že žalobca takmer dva roky záložnú zmluvu nepovažoval za uzavretú v rozpore so zákonom a nenamietal použitie úradného záznamu na vklad záložnej zmluvy do katastra, keďže žalobu podal až po uplynutí takmer dvoch rokov. Preto žalovaní za jediný dôvod podania žaloby považujú to, že správca dane stratil možnosť vymáhať daňový nedoplatok v daňovom exekučnom konaní formou predaja uvedenej nehnuteľnosti v dôsledku rozhodnutí, ktoré nasledovali až po uskutočnení úkonu, ktorý je predmetom tohto konania. Žalovaní teda považujú úradný záznam z 23.11.2011 za vyjadrenie súhlasu žalobcu s uzatvorením predmetnej zmluvy a opakovane poukázali na to, že zákonného dôvodu neplatnosti právneho úkonu sa v právnom štáte nemôže domáhať ten, kto svojím nezákonným postupom tento právny úkon spôsobil.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 prejednal odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods.1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods.1 písm.f/ a h/ a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.

17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 26. marca 2019 o 09.50 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 20.marca 2019 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 a § 385 ods. 1 a contrario.

18. Neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie, ani pre zrušenie rozsudku, a preto odvolací súd rozsudok podľa § 388 zmenil tak, že žalobu zamietol.

19. Žalovaní namietali odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 (do 30.6.2016 s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

21. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 (do 30.6.2016 z ust. § 133 až 135 O.s.p.).

22. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

23. Odvolací súd dospel k záveru, že bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

24. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, avšak zo zisteného skutkového stavu nevyvodil správny právny záver.

25. V danom prípade nebolo medzi stranami sporné, že k uzatvoreniu záložnej zmluvy zo dňa 23.11.2011 medzi žalovanými v 1.a 2. rade došlo v čase, keď k predmetnej nehnuteľnosti bolo zriadené záložné právo v prospech Daňového úradu Košice I, preto v zmysle § 71 ods. 7 zákona č. 511/1992 Z.z. pre platnosť tohto právneho úkonu sa vyžadoval predchádzajúci súhlas správcu dane. Spornou v konaní bola skutočnosť, či správca dane udelil predchádzajúci súhlas k uzatvoreniu zmluvy o zriadení záložného práva.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že správca dane k uzatvoreniu zmluvy o zriadení záložného práva predchádzajúci súhlas neudelil, nakoľko úradný záznam (ktorý žalovaní považujú za udelenie súhlasu) je listinou, ktorá má sporný obsah aj formu, zároveň daňovník nepodal žiadosť o udelenie súhlasu a nedošlo k úhrade príslušného súdneho poplatku, preto túto listinu nemožno považovať za udelenie súhlasu správcom dane.

27. V nadväznosti na tento záver bolo potom potrebné posúdiť aký následok má skutočnosť, že správca dane neudelil súhlas s predmetným právnym úkonom (so zriadením záložného práva) v súlade s ust. § 71 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.

28. Podľa ust. § 71 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov účinného do 31.12.2011 (t.j. v čase uzatvoreniu záložnej zmluvy medzi žalovanými v 1.a 2. rade) právne úkony týkajúce sa predmetu záložného práva po vydaní rozhodnutia o zriadení záložného práva môže daňový dlžník vykonať len po predchádzajúcom súhlase správcu dane. To neplatí, ak ide o výkon záložného práva prednostným záložným veriteľom podľa osobitného predpisu v mene a na účet záložného dlžníka alebo v mene záložného veriteľa a na účet daňového dlžníka; túto skutočnosť je prednostný záložný veriteľ povinný vopred oznámiť správcovi dane.

29. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že právne úkony týkajúce sa predmetu záložného práva možno vykonať len po predchádzajúcom súhlase správcu dane, teda zákon jednoznačne stanovuje, že na vykonanie takýchto úkonov je potrebný predchádzajúci súhlas. Citované ustanovenie však neupravuje dôsledky porušenia tejto podmienky (požiadavky na daňovníka vyžiadať si súhlas od správcu dane). Splnením tejto povinnosti nie je podmienená platnosť právneho úkonu, t.j. zákon nesankcionuje porušenie tejto požiadavky neplatnosťou právneho úkonu.

30. Zároveň je potrebné poukázať na to, že z.č. 511/1992 Zb. je predpisom, ktorý upravuje postup daňových orgánov pri vyberaní daní a práva a povinnosti, ktoré pri tom daňové subjekty majú, teda je procesným predpisom upravujúcim postup pri správe daní.

31. Občianskoprávnymi vzťahmi sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (viď § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva a sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov; práva a povinnosti, ktoré sú obsahom právnych vzťahov tejto povahy, vznikajú na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípu autonómie vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne.

32. Pre vyriešenie otázky, či konkrétny právny vzťah je súkromnoprávny alebo verejnoprávny, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania).

33. V danom prípade žalobca za dôvod tvrdenej absolútnej neplatnosti predmetnej zmluvy považuje jej rozpor so zákonom, ktorý spočíva vo vykonaní právneho úkonu bez súhlasu správcu dane, teda v porušení povinnosti stanovenej v ust. § 71 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. . Dôvod neplatnosti teda vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý vznikol medzi žalovaným v 1. rade ako daňovníkom a žalobcom ako správcom dane na základe právneho predpisu z oblasti verejného práva. Porušená povinnosť nevyplýval zo súkromného práva. Išlo tu o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie, charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento právny vzťah sa vyznačoval tým, že jeden účastník vzťahu ( správca dane) vystupoval voči druhému ( daňovníkovi) ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený druhému subjektu jednostranne zakladať práva alebo povinnosti.

34. Odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR 3Sžo KS/40/2006 v zmysle ktorého „neudelenie súhlasu správcu dane podľa § 71 ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov k zmluve o zriadení záložného práva nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ale bráni vzniku účinnosti zmluvy. Ide o právne významnú procesnú okolnosť, ktorá bráni vkladu, na ktorú musí správa katastra v zmysle § 31 ods. 2 katastrálneho zákona pri vklade prihliadať. NS SR sa stotožnil s právnym názorom žalovaného 1/, že v danom prípade uzavretie zmluvy o zriadení záložného práva medzi žalovaným 2/ ako záložným veriteľom a žalovaným 3/ ako záložcom, za situácie keď nebol udelený súhlas správcu dane - Daňového úradu v Prievidzi v zmysle § 71 ods. 7 zák. č. 511/1992 Zb. O správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov, nemožno kvalifikovať ako rozpor s ust. § 39 Obč. zák. a považovať takúto zmluvu za neplatný právny úkon. Zákon o správe daní a poplatkov je právnym predpisom z oblasti verejného práva a podľa rozsahu pôsobnosti (§ 1 zákona), ide o procesnoprávny predpis, ktorý upravuje správu daní a poplatkov. Rozpor hmotnoprávneho občianskoprávneho úkonu s procesnoprávnymi predpismi z oblasti verejného práva nemožno hodnotiť ako neplatnosť právneho úkonu v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Neudelenie súhlasu správcu dane podľa § 71 ods. 7 Zákona o správe daní a poplatkov k zmluve o zriadení záložného práva je však významnou procesnou okolnosťou, na ktorú musí správa katastra v zmysle § 31 ods. 2 katastrálneho zákona pri vklade prihliadať. Správa katastra ako orgán verejnej správy musí pri vklade prihliadať a rešpektovať ustanovenia právnych predpisov verejného práva, medzi ktoré patrí zák. č. 511/1992 Zb. Odvolací súd preto konštatuje, že predmetnú zmluvu o zriadení záložného práva nemožno hodnotiť ako neplatný právny úkon, ale že iné procesné okolnosti bránia jej vkladu.“

35. Odvolací súd v zhode s názorom NS SR vysloveným v rozhodnutí 3Sžo KS/40/2006 v danom prípade dospel k záveru, že aj keď nedošlo k predchádzajúcemu udeleniu súhlasu správcom dane v súlade s ust. § 71 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb., nemožno zmluvu o zriadení záložného práva uzavretú dňa 23.11.2011 považovať za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 OZ.

36. Zo uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 388 zmenil tak, že žalobu zamietol.

37. Nakoľko výrok súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 99,50 € na účet Okresného súdu Košice I, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) je závislý od meritórneho výroku a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol, neboli splnené podmienky na to, aby žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal na platenie súdneho poplatku za žalobu.

38. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

39. O nároku na náhradu trov celého konania (na súde prvej inštancie i v odvolacom konaní) odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1,2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní v 1. a 2. rade boli v konaní plne úspešní, preto majú nárok na náhradu trov celého konania, s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 .

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .