Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18C-185-2012.pdf
PDF · 155.72 KB
Case nature
Area
Subarea
18C/185/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava 1 v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Hlistovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, 813 11 Bratislava o náhradu škody takto .
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanej súd n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajšom súde 27.09.2012 sa žalobca domáhal zaviazania žalovanej k náhrade škody titulom nesprávneho úradného postupu. Oprávnenosť svojho nároku odôvodnil tým, že žalobca je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Je registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B.
2. Žalobca v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úver č. XXXXXXXXX) navrhol, písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXXXX dlžníkom: meno a priezvisko dlžníka (povinného): P. S., dátum narodenia dlžníka (povinného): XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo Z.. Exekučný súd neoznámil Žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne, predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému okresnému súdu Okresný súd Bratislava I ako exekučnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe.
3. Vzhľadom k zmenám právnej úpravy procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie a vplyvu tejto úpravy na práva a právom chránené záujmy žalobe považuje za nutné uviesť, že podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, platného od 01.06.2011, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dni od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zisti rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, platného od 01.06.2010 do 31.05.2011, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezisti rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
4. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na tomto mieste je potrebné upozorniť na skutočnosť, že sťažovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (Zákon o rozhodcovskom konaní). Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu, nakoľko rozhodnutie rozhodcovskej komisie je rozhodnutie vydávaných pracovných sporoch podľa § 207 ZP a vyhlášky č.42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku - § 274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako iné (ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa zákona. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
5. Podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku, platného od 01.02.2002 do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu),rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenávame, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom) rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 24.8.2012 (konanie začalo dňa 14.5.2012) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby v omeškaní o viac ako 102 dní.
6. Nesprávny úradný postup charakterizovaný a) nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; b) vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavili vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd vykonaním postupu podľa ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu rozsudok rozhodcovského súdu sp.zn.: SR 07347/11, vykonateľný: 16.9.2011) spôsobom odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. §44 ods.2 zákona č. Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu zásadu legality (čl.2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcii avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. §40 a nasl. zákona č.244/2002 Z.z. (ďalej len „ZoRK"). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. §40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca kreáciou ust. §40 a §43 ZoRK prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaní o veci na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálny a materiálnych podmienok definovaných v ust. §40 ZoRK a ak takéto splnenie podmienok nastane včas, tj. v lehote upravenej v ust. §41 ZoRK. Inými slovami, ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. §40 ZoRK zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. §40 ZoRK je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inoir mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku, je potrebné uviesť že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa ap.) Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. §40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je odlišný.
7. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o úver. Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. §41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok , ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Upozorňujeme, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudok vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.
8. vyššie opísaný postup exekučného súdu je podľa žalobcu nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. §44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).
9. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne. A) Žalobcovi vznikla majetková škoda v celkovej výške 3105,39 EUR predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úver. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. B)Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods.l Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa nášho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia a vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
10. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Žalobca uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02).
11. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 621,08 EUR, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).
12. V danom prípade sa žalobca domáha podanou žalobu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I. Žalobca postupoval podľa ust. §15 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.
13. Žalovaná sa k žalobe žalobcu vyjadrila písomným podaním zo dňa 15.07.2013 v ktorom poukázala na zmätočnosť podania žalobcu. V predmetnej žalobe sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. nie je uvedená spisová značka exekučného konania, ktoré bolo vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď.. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne preto, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012).
14. Žalovaná ďalej poukázala na to, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietame nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta aj vznik nečinnosti súdu a prieťahy pri rozhodovaní súdu o podanej žiadosti v trvaní viac ako 102 dní. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
15. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t.z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).
16. Žalovaná poukazuje na to, že dňa 25.09.2012 jej bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 25.09.2012, ktorej obsahom bol nárok uplatnený v tomto konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená žaloba, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z."), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku íďalej len "žiadost") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku fta náhradu škody resp. od doručenia oznámenia o neuspokojení nároku v rámci predbežného prerokovania. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Žalovaný i napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca ."'preukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na vykonanie exekúcie s dátumom doručenia súdu, rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie' práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Uvedený skutkový stav je možné konštatovať aj v súvislosti so žiadosťou žalobcu zo dňa 25.09.2012, t. z. žalobca žalovanej doposiaľ v rámci predbežného prerokovania súčinnosť neposkytol a Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu aj s poukazom na ust. S 16 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nepovažuje za predbežne prerokovaný. Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
17. Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci a to: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup v prvom rade je potrebné uviesť, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podlá § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti.
18. V tomto kontexte je však potrebné poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 podľa ktorého súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona z. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučnú titul podľa §41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie." Ustanovenie §41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znie: ..vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 01.06.2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.z., čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.
19. Pred 01.06.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01.06.2011.
20. Vo všeobecnosti je taktiež potrebné poukázať na judikatúru Ústavného sudu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97 na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno výkladní u aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00). Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
21. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote, podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, pravo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dni od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu ie prípustné odvolanie Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v danom prípade splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zároveň v tejto súvislosti poukazuje žalovaná aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcia na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.
22. Žalobca sa čiastočne snaží zahmlievať skutočný titul uplatňovania nároku na náhradu škody, nakoľko neexistencia nezákonného rozhodnutia v zmysle prísl. ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. mu musí byť zrejmá. Pre prípad, že by na tomto mieste žalobca zmenil/upresnil argumentáciu a trval by na tom, že nárok si uplatňuje titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom vo „vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok", je potrebné poukázať na pomerne ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa prípadná nesprávna aplikácia zákonov nedá stotožniť s pojmom nesprávny úradný postup.
23. Pokiaľ žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc keď vykonal „opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť aby spotrebiteľ nebol nekalou doložkou viazaný.
24. Ak žalobca svoj nárok opiera o prieťahy v konaní ako nesprávny úradný postup exekučného súdu tak v tomto prípade žalovaná poukazuje n a§ 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. kedy súd V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.
25. Žalobca sa vo svojej žalobe konkrétne domáha náhrady škody pozostávajúcej z materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom - 3.105,39c. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nárok, ktorý si uplatňuje, je možné považovať za hypotetický. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky, to znamená nepreukázal vznik ani výšku škody. V prípade nemajetkovej ujmy , ktorá sa preukazuje podľa § 17 ods.3 zák.č. 514/2003 Z.z. žalobca nepreukázal jej vznik, zostal iba pri konštatovaniach o frustrácii, neistote, a zániku podnikateľských aktivít a plánov. Svoje tvrdenia však nepodložil žiadnymi dôkazmi.
26. Medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom musí byť príčinná súvislosť, deklarujúca priamosť pôsobenia príčiny na následok, vzťah príčiny a následku musí byť priamy nestačí ak je sprostredkovaný. V danom prípade žalobca ani v tomto smere nepreukázal splnenie zákonnej podmienky a preto žalovaná žiadala žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. 27. Súd v predmetnej veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s písomnými vyjadreniami sporových strán k predmetu sporu. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že žalobca i napriek písomnej výzve doručenej jeho právnemu zástupcovi Fridrich Paľko s.r.o., Grosslingova 4, 811 09 Bratislava dňa 21.07.2014 spolu s vyjadrením žalovanej zo dňa 15.07.2013, za účelom predloženia dôkazov k svojim tvrdeniam, na výzvu súdu nereagoval a na preukázanie pravdivosti skutkových tvrdení súdu nepredložil žiadne dôkazy a ani ich vykonanie nenavrhol. Na pojednávanie konané dňa 26.03.2019 sa sporové strany nedostavili. Žalobca svoju neúčasť ospravedlnil podaním doručeným súdu 26.03.2019, súhlasil s tým, aby súd konal v jeho neprítomnosti, zotrval na svojich doterajších vyjadreniach. Žalovaná taktiež neúčasť ospravedlnila, súhlasila aby sa pojednávalo v jej neprítomnosti, poukázala na rozhodnutia súdov, ktoré žaloby žalobcu založené na obdobných skutkových tvrdeniach zamietli. S poukazom na vyššie uvedené súd pojednával s poukazom na § 180 CSP v neprítomnosti sporových strán.
28. Predmetom sporu je náhrada škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu, ktorý v zákonom stanovenej lehote nevydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie a súčasne nezákonným rozhodnutím, ktorým exekučný súd žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Nárok žalobcu na náhradu škody voči štátu súd posúdil, vzhľadom k skutkovým okolnostiam, ktoré zakladajú žalobcom tvrdený nárok na náhradu škody, podľa zák.č. 514/2003 Z.z. Podľa § 3 ods. 1 písm. zákona 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom. Podľa § 3 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu ako i nesprávnym úradným postupom je zodpovednosť objektívna, čo znamená, že oprávnený subjekt (poškodený) nie je povinný preukazovať v konaní úmysel alebo nedbanlivosť, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, tzv. zodpovednosť za výsledok. Základom právneho nároku môže byť nezákonnosť rozhodnutia alebo nesprávny úradný postup. V znení § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.514/2003 vo veci náhrady škody ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa §3 ods.1 koná v mene štátu, vzhľadom k tomu, že škoda ktorej náhradu si žalobca uplatňuje mala vzniknúť v súvislosti s rozhodnutím súdu, orgánom oprávneným zastupovať štát v predmetnom spore je Ministerstvo spravodlivosti. Podľa § 5 ods.1 právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ods.2) právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním ako s účastníkom konania, konané malo byť. Podľa § 6 ods.1 ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods.2 právo podľa ods.1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje ak ide o prípady osobitného zreteľa. Z uvedeného vyplýva, že za nezákonné rozhodnutie v zmysle vyššie citovaného ustanovenia nie je možné považovať akékoľvek rozhodnutie zrušené vyšším orgánom, ale len právoplatné rozhodnutie ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom a voči ktorému poškodený podal riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Podľa § 9 ods.1 štát odpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa rozumie porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu v rámci jeho činnosti, spravidla ide o postup nesúvisiaci s rozhodovacou činnosťou. Nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané v určitej lehote, alebo nečinnosť orgánu alebo iné vady týkajúce sa vedenia konania. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať činnosť štátneho orgánu spočívajúcu v zvažovaní splnenia podmienok pre vydanie rozhodnutia, zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie zistených skutočností nakoľko sa jedná o činnosti smerujúce k vydaniu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci môžu byť posudzované jedine podľa ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. To znamená, že za nesprávny úradný postup orgánu štátu nemožno považovať pochybenia spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotí podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku tejto skutočnosti je jeho rozhodnutie nesprávne. V takomto prípade má totiž účastník konania, v rámci ktorého bolo rozhodnutie vydané, právo brániť sa a dosiahnuť jeho zrušenie alebo zmenu v dôsledku podania opravného prostriedku.
29. Preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu ako základu právneho nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je len jednou z podmienok podmieňujúcej úspech v sporovom konaní. Súčasne v konaní musí byť preukázaná existencia škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, t.z. že v konaní musí byť preukázaná vecná súvislosť príčiny a následku. Ďalšou zákonnou podmienkou podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. je uplatnenie nároku na súde je jeho predbežné prerokovanie s príslušným orgánom štátu podľa§ 4 a 11. Až v prípade ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časti v lehote do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku na súde ( § 16 ). V rámci predbežného prejednania nároku na náhradu škody je v zmysle § 16 poškodený povinný uviesť všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie oprávnenosti nároku vrátane výšky škody, na skutkové okolnosti a škodu ktorá nebola prejednaná v rámci predbežného prerokovania V danom prípade vychádzajúc z tvrdení sporových strán je možné konštatovať splnenie zákonnej podmienky prerokovania žaloby o náhradu škody. Okolnosť, že žaloba bola podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty na mimosúdne uspokojenie nároku na náhradu škody nie je právne významná nakoľko k jej uplynutiu došlo v priebehu konania, pred rozhodnutím vo veci samej.
30. Pokiaľ ide o právny základ nároku, súd súhlasí s argumentáciou žalovanej, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia. Pokiaľ tvrdil, že súd v rozpore so zákonom zamietol žiadosť o poverenie exekútora k vykonaniu exekúcie, nepredložil súdu žiaden dôkaz o jeho nezákonnosti tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného § 6 ods.1,2 zákona o náhrade škody. Žalobca súdu nepopísal ani chronologicky priebeh skutkového deja ( kedy bol podaný návrh na výkon exekúcie, označenie a popis nároku vyplývajúceho z exekučného titulu, kedy bol súdu doručený návrh na poverenie exekútora a pod.). Z ním uvedených skutočností je možné sa domnievať, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 14.05.2012 a rozhodnutie o zamietnutí návrhu na poverenie exekútora bolo vydané súdom dňa 24.08.2012. Aké prostriedky alebo zákonné možnosti žalobca využil na jeho zmenu alebo zrušenie žalobca v žalobe neuvádza i napriek tomu, že proti rozhodnutiu o zamietnutí poverenia bolo prípustné podať odvolanie.
31. Ďalej žalobca oprávnenosť svojho nároku opiera o nesprávny úradný postup a ako príčinu vzniku škody označuje prieťahy v konaní exekučného súdu, ktorý nedodržal zákonom stanovenú lehotu 15 dní pri vydaní poverenia exekútorovi na výkon exekúcie na základe návrhu žalobcu ako oprávneného. Aj v tomto smere súd v celom rozsahu akceptuje argumentáciu žalovanej. Podľa § 44 ods. 1) Zákona 233/1995 Z.z. v znení od 1.6.2011 exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa ods.2) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora , aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm.c) a d). Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie. V § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého skúmania exekučného titulu. Návrh na vydanie exekúcie bol žiadaný z titulu rozhodcovského rozsudku, v kontexte s ktorým je 15 dňová lehota na vydanie poverenia extrémne krátka, aby zodpovedný exekučný súd preskúmal predložené rozhodcovské rozsudky s prihliadnutím na zložitosť vecí, posúdenie súladu exekučného titulu s právnym poriadkom, ako aj s predpismi Európskej únie. Napokon aj Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol vo svojom náleze vydanom v súvislosti s ústavnou sťažnosťou žalobcu v súvislosti s iným obdobným konaním, že „ porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom stanovených lehotách. Je potrebné prihliadať na všetky okolnosti súvisiaci s daným prípadom“. Navyše otázku, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky súd v tomto konaní nie je oprávnený posudzovať, súd v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú v dôsledku prieťahov v konaní mohol vychádzať jedine z rozhodnutia ústavného súdu prejednávajúceho ústavnú sťažnosť, alebo z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní. Žalobca svoj nárok uvedenými dôkazmi nepodporil. Na základe vyššie uvedeného je možné uzavrieť, že ani v tomto prípade nie je daný právny nárok žalobcu na náhradu škody.
32. Konanie o náhrade škody podľa zákona č.514/2003 z.z. je konaním sporovým podľa ustanovení zák. č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ( § 80 O.s.p., t.j.) procesný predpis platný v čase podania žaloby, ktorý v § 120 O.s.p. uvádza, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočnosti tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli (okrem výnimiek podľa § 120 ods. 1 posledná veta). Prejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z § 79 ods.1 a § 101 ods. 1 OSP. Ak účastník splní svoju povinnosť tvrdenia, hovoríme, že uniesol bremeno tvrdenia. Dôkazná povinnosť však znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým skutkové okolnosti tvrdené účastníkom hovoríme, že účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Na základe § 79 ods. 1 v spojení s § 120 ods. 1 možno povedať, že v rámci rozhodovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia, musí preukázať skutočnosti na základe ktorých mu jeho právo alebo nárok. Rovnaká úprava právnej povinnosti je obsiahnutá aj v novom procesnom predpise zák.č. 160/2015 Z.z. účinnom od 01.07.2015, ktorý v § 132 explicitne stanovuje povinnosť žalobcovi v žalobe popri skutkových okolnostiach označiť dôkazy o ktoré opiera pravdivosť svojich tvrdení a tieto k žalobe aj pripojiť. V danom prípade nie je možné inak len opätovne súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že žalobca neuniesol v predmetnom spore dôkazné bremeno.
33. S poukazom na vyššie uvedené súd žalobu zamietol v celom rozsahu, preukazovaním ďalších podmienok uplatneného nároku sa súd nezaoberal, keďže právny základ nároku na náhradu škody žalobca v konaní nepreukázal.
34. O trovách konania súd rozhodol podĺa § 255 ods.1 CSP. Žalovaná si nárok na náhradu trov konania neuplatnila a preto súd s poukazom na zásadu hospodárnosti konania žalovanej nárok na náhradu škody nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, v dvoch vyhotoveniach na Okresnom súde Bratislava I.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej ( § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania ( § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie súdu, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.