Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1CoKR-39-2018.pdf
PDF · 111.89 KB
Case nature
Area
Subarea
1CoKR/39/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eugena Palášthyho a členiek senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Moniky Školníkovej, v právnej veci žalobcu: 1. SLOVENSKÝ KNIŽNÝ OBCHOD, a.s., Klincová 37, 821 08 Bratislava, IČO: 35 731 974, právne zast.: JUDr. Július Jánošík, advokát, Klincová 35, P.O.Box 86, 810 05 Bratislava, proti žalovanému: JUDr. Karol Kovár, Vajnorská 8/A, 831 04 Bratislava, správca úpadcu: R.. X. O., H.., B. XX, XXX XX R. B. X., v konaní o vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.10.2017, v konaní pod č.k. 3Cbi/6/2011-142, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.10.2017, vydaný v konaní pod č.k. 3Cbi/6/2011-142, potvrdzuje.
II. Súd priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I vydal rozsudok zo dňa 03.10.2017, ktorým žalobu zamietol. Zároveň rozhodol o priznaní náhrady trov konania žalovanému, tak ako vyplýva z výrokovej časti rozsudku súdu prvej inštancie.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 31.01.2011, doručenou súdu prvej inštancie dňa 31.01.2011, domáhal voči žalovanému vylúčenia majetku zo súpisu majetku vo veci vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu (žalovaného) v konaní vedenom na tunajšom súde pod č.k. 3K/42/2010. Žalobca sa domáhal vylúčenia náhrady mzdy vo výške 6.745,- Eur zo súpisu konkurznej podstaty úpadcu a žiadal určiť, že žalobca nie je dlžníkom úpadcu na nevyplatenej mzde za obdobie od 01.01.2006 do 08.09.2006 vo výške 6.745,- Eur a žiadal súd o vylúčenie tohto nároku zo súpisu podstaty úpadcu. Zároveň žiadal priznania náhrady trov konania a právneho zastúpenia žalobcu. V žalobe súdu prvej inštancie uviedol, že uznesením tunajšieho súdu zo dňa 19.08.2010 v konaní vedenom pod č.k. 3K/42/2010 bol vyhlásený malý konkurz na majetok uvedeného úpadcu. Za správcu súd ustanovil JUDr. Jozefa Griščíka, ktorý bol uznesením tunajšieho súdu zo dňa 16.11.2010 odvolaný z funkcie správcu a do funkcie nového správcu bol ustanovený JUDr. Karol Kovár. Dňa 31.01.2011 bol zverejnený v Obchodnom vestníku súpis všeobecnej podstaty majetku úpadcu a medzi peňažné pohľadávky bol zaradený aj zápis „dlžník: 1. SLOVENSKÝ KNIŽNÝ OBCHOD, a.s., s právnym dôvodom vzniku: nevyplatená mzda v celkovej sume 6.745,- Eur, ktorý obsahuje aj tvrdenie, že úpadca pracoval v období od 01.01.2006 do 08.09.2006 u žalobcu na pozícii zamestnanca. Žalobca však tieto skutočnosti popiera, nakoľko úpadca nikdy nebol zamestnaný v pozícii zamestnanca u žalobcu, ani nevykonával u žalobcu žiadne aktivity. Uviedol zároveň, že už v minulosti vo vzťahu k tomuto nároku úpadcu vzniesol námietku premlčania a túto rovnako vzniesol aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Žiadal, aby úpadca predložil listinnými dôkazmi, na základe akej skutočnosti by mu mal tento nárok titulom nevyplatenej mzdy voči žalobcovi vzniknúť. Poukázal v žalobe na ust. § 22 ods. 2 OZ vo vzťahu ku konaniu a podpisovaniu listín za právnickú osobu v rozhodnom období. V žalobe ďalej uviedol, že úpadca si v období 01.01.2006 až do obdobia 08.09.2006 neplnil funkčné povinnosti člena a predsedu predstavenstva a spoločnosť poškodzoval, čo bolo dôvodom jeho odvolania z funkcie. Na základe doručenia vyjadrenia žalovaného k žalobe zo dňa 29.05.2015 súd prvej inštancie zistil, že obrana žalovaného spočíva v tom, že žalobca sa z pozície dlžníka úpadcu nemôže účinne domáhať vylúčenia pohľadávky zo súpisu. Poukázal na komentár k zákonu č. 7/2005 Z.z., ako aj na judikatúru v tejto oblasti, napr. rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.02.2014, vydané v konaní pod č.k. 15CoKR/4/2013, z ktorého vyplýva, že ak žalobca je dlžníkom, nemôže byť v konaní úspešný. Súd prvej inštancie v tomto konaní žalobu zamietol a odvolací súd sa s týmto záverom stotožnil, nakoľko žalobca svoju argumentáciu o neexistencii dlhu nemôže uplatniť ako svoju obranu v pozícii dlžníka pri vymáhaní v žalobe uvádzaných pohľadávok správcom úpadcu. Poukázal na to vo svojom vyjadrení, že z povahy vylučovacieho sporu vyplýva, že žalobca sa môže účinne domáhať len vylúčenia veci, práva, pohľadávky, ktorá existuje, ale podľa názoru žalobcu by mala patriť niekomu inému, ako úpadcovi. Poukázal vo vyjadrení aj na to, že žaloba je predčasná a nie je na jej podaní naliehavý právny záujem na strane žalobcu. Žalobca zároveň poukázal na ust. § 78 zák. č. 7/2005 Z.z. ZKR a uviedol, že predpokladom pre úspešné uplatnenie vylučovacej žaloby je preukázanie skutočností, že majetok nemal byť do súpisu zaradený, ale aj to, že právo, ktoré vylučuje zápis majetku do súpisu majetku úpadcu, prináleží žalobcovi. Zároveň poukázal na rozsudok NS ČR zo dňa 28.02.2002, vydaný v konaní pod č.k. 29Cdo 342/2000, ako rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.04.2012, vydaný v konaní 4CoKR/747/2012. Má za to, že žalobca ako dlžník úpadcu nie je v predmetnej veci aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie práva na vylúčenie pohľadávky z konkurznej podstaty úpadcu. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie odvodzuje aj od tej skutočnosti, že žalobca nepreukázal splnenie jedného zo základných podmienok pre úspešné uplatnenie práva na vylúčenie majetku zo súpisu konkurznej podstaty, a to, že mu prináleží právo, ktoré vylučuje tento zápis zo súpisu majetku. Argumentácia žalobcu, že dlh nevznikol, nie je dôvod na jeho vylúčenie (pohľadávky) zo súpisu. Existenciu vymáhanej pohľadávky je žalobca oprávnený namietať v inom konaní, nie však v konaní o vylúčenie tejto časti majetku zo súpisu majetku. Na nariadenom pojednávaní právny zástupca žalobcu súdu prvej inštancie argumentoval, že správca je povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a poukázal na to, že správca nevykonal náležité šetrenia, aby zistil, že žiaden pracovnoprávny vzťah medzi žalobcom a úpadcom nikdy neexistoval, a teda nemohla ani existovať pohľadávka titulom nevyplatenej mzdy. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi uviedol, že vec posudzoval podľa ust. § 32 ods. 1, ods. 2, ods. 9, ods. 15, ako aj podľa ust. § 47 ods. 4, ust. § 78 ods. 1, ods. 8 zák. č. 7/2005 Z.z. ZKR v platnom znení. Súd prvej inštancie zistil, že žalobca nie je dlžníkom úpadcu a mal za preukázané, že zahrnutie pohľadávky do súpisu nezakladá jej vylúčenie titulom argumentácie zo strany žalobcu. V konaní pred súdom prvej inštancie nebol žalobcom splnený predpoklad pre úspešné uplatnenie vylučovacej žaloby podľa ust. § 78 ZKR, a to, že úspešnú vylučovaciu žalobu môže podať len veriteľ pohľadávky, ktorý je aktívne vecne legitimovaný. Vylučovaciu žalobu by mohla podať len taká osoba (za predpokladu existencie), ktorá by tvrdila, že je veriteľom vo vzťahu k tejto pohľadávke, a teda že jej pohľadávka patrí a nepatrí preto osobe dlžníka/úpadcu. V kontexte týchto skutočností, preto súd prvej inštancie ustálil, že žalobca z pozície dlžníka úpadcu nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby o vylúčenie majetku zo súpisu a neosvedčil právo na podanie takejto žaloby. V kontexte týchto záverov preto súd prvej inštancie nevykonal ďalšie dokazovanie a zamietol návrh na výsluch R.. X. O., H.. a predloženia listinných dôkazov žalovaným, ktoré navrhoval žalobca. Na takto zistenom a uvedenom skutkovom základe preto súd prvej inštancie vydal rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Vo vzťahu k trovám konania súd prvej inštancie postupoval v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému na náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia postupom podľa ust. § 262 CSP.
3. Proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava I podal odvolanie žalobca, a to prostredníctvom právneho zástupcu dňa 28.11.2017, tak ako vyplýva z č.l. 148- 156 spisu. Nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie bol dňa 13.11.2017 doručený právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. Júliusovi Jánošikovi, advokátovi prostredníctvom Esch, tak ako vyplýva z č.l. 147, odvolanie doručené dňa 28.11.2017, je podané riadne a včas. V odvolaní uvádza, že sa nestotožňuje so závermi, ktoré vyslovil súd prvej inštancie v rozsudku zo dňa 03.10.2017. Odvolanie podáva podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h), f), e) CSP. V odvolaní poukazuje na bod 1, 23 odôvodnenia rozsudku, ako aj bod 24 odôvodnenia rozsudku a má za to, že súd prvej inštancie mal prihliadať a riadiť sa pri formulovaní záverov a ich odôvodnení ust. § 76 ods. 1 ZKR, ako aj ust. § 3 ods. 1, ust. § 488 a ust. § 489 zák. č. 40/1964 Zb. ObčZ. V odvolaní poukazuje na to, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný a zdôrazňuje, že žalovaný bol povinný postupovať pri výkone správcovskej činnosti a spisovania majetku patriacej do konkurznej podstaty s odbornou spôsobilosťou, pričom mal vykonať elementárne šetrenia, kedy by dospel k záveru, že žalobca v rozhodnom období nebol v pracovnom pomere s úpadcom, a tak mu ani teoreticky nemohol vzniknúť nárok na mzdu. Má za to, že konanie správcu je účelové a vedomé, je v rozpore s platnými predpismi. Poukazuje na ust. § 3 ObčZ. Má za to, že nemožno poškodiť alebo znevýhodniť povinnú osobu. Zároveň poukazuje na ust. § 77 ods. 1 ZKR a má za to, že správca konal v rozpore s týmto zákonom. Vo vzťahu k preukázaniu aktívnej vecnej legitimácie poukazuje na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, a to najmä na uznesenie NS SR 4Obo 100/02, 5Cdo 194/2008, ako aj nález ÚS SR vydaný v konaní III. ÚS 331/04. Žalobca podľa jeho názoru preukázal naliehavý právny záujem na určení, že pohľadávka neexistuje. Ak by súd tento nárok žalobcu priznal, musel by správca vymazať predmetnú súpisovú položku zo súpisu majetku a tým pádom by sa už na žalobcu nemohlo hľadieť ako na osobu označenú dlžníkom. Poukazuje aj na zverejnenia súpisu majetku v Obchodnom vestníku vo vzťahu k osobe žalobcu, pričom takýto zápis ho očierňuje, poškodzuje jeho dobré meno u obchodných partnerov. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa ignoroval znenie petitu žaloby, a to že žalobca nie je dlžníkom úpadcu vo vzťahu k nevyplatenej mzde za obdobie od 01.01.2006 do 08.09.2006 vo výške 6.745,- Eur a že tento nárok má byť vylúčený z tohto súpisu. Ide o posúdenie hmotnoprávneho nároku, pričom tento nárok je dôvodný, tak ako bol uplatnený v petite žaloby, pričom žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie takejto žaloby. Poukazuje ďalej na odôvodnenie bodov 35 až 38 vydaného rozsudku súdom prvej inštancie. Považuje za nesprávne zamietnutie návrhov na doplnenie dokazovania, a to výsluchom úpadcu a predložením listín a dokladov. Má za to, že postupom súdu prvej inštancie došlo k hrubému porušeniu ústavných práv žalobcu, práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 a následne Ústavy SR. Zároveň napáda aj výrok o náhrade trov konania a má za to, že správcovi prináleží za výkon funkcie odmena podľa vyhl. č. 665/2004 Z.z., poukazuje na ust. § 86 ZKR, kde je vylúčené využitie advokátskych služieb v bežných konaniach. Má za to, že nemá nárok na priznaní náhrady trov konania a v tomto kontexte poukazuje na ust. § 100 ods. 2 písm. a) ZKR. Žiada, aby odvolací súd rozhodol tak, že mení odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 03.10.2017 a návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovie, pričom zároveň prizná náhradu trov konania žalobcovi, alebo rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na nové konanie.
4. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobcu žalovanému, tak ako vyplýva z doručenky na č.l. 157, aby sa v lehote vo výzve uvedenej písomne vyjadril.
5. Žalovaný doručil do podateľne súdu prvej inštancie dňa 20.12.2017 žiadosť o predĺženie lehoty s poukazom na ust. § 118 ods. 2 CSP. Vo vyjadrení doručenom súdu prvej inštancie dňa 10.01.2018 uvádza, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny. Poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa v rozsudku jasne a zrozumiteľne vysporiadal s otázkou požadovaného určenia, že žalobca nie je dlžníkom úpadcu na nevyplatenej mzde za rozhodné obdobie, a to v súlade s ust. zákona č. 7/2005 Z.z. Vo vzťahu k tvrdeniam odvolateľa poukazuje na ust. § 220 ods. 2 CSP. Má za to, že odvolateľ nepreukázal ním tvrdené skutočnosti, pričom nepreukázal základný predpoklad pre podanie vylučovacej žaloby, a to že je vlastníkom predmetnej pohľadávky. Tým pádom nesplnil aktívnu vecnú legitimáciu. Zároveň poukázal na základné hmotnoprávne predpoklady podľa ust. § 78 ZKR. Podľa ustálenej judikatúry domáhať sa nároku na vylúčenie majetku z konkurznej podstaty je tá skutočnosť, že majetok bol spísaný správcom, že bola podaná vylučovacia žaloba osobou odlišnou od úpadcu, ako aj skutočnosť, že osoba, ktorá sa vylúčenia majetku domáha má právo, resp. jej svedčí právo, ktoré by tento zápis vylučovalo. Týmto právom môže byť výlučné vlastnícke právo tejto osoby. Ak súd prvej inštancie právne, skutkovo a vecne ustálil, že žalobca nie je vlastníkom pohľadávky, ktorej vylúčenia sa domáha, ale je dlžníkom úpadcu, nie je možné mu priznať postavenie zakladajúce dôvodný návrh na vylúčenie majetku, teda postavenie osoby s aktívnou vecnou legitimáciou na podanie takejto žaloby. Zároveň poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25.02.2014, vydaný v konaní 15CoKR/4/2013, ako aj rozsudok NS ČR zo dňa 28.02.2012, vydaný v konaní 29Cdo 342/2000, ako rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, napr. zo dňa 17.04.2012, vydaný v konaní pod č.k. 4CoKR/47/2012, ako aj poukazuje na názory právnych teoretikov a odborníkov na konkurzné právo. S prihliadnutím na tieto skutočnosti, preto žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na uplatnenie práva na vylúčenie pohľadávky z konkurznej podstaty, nakoľko nie je subjektom (nositeľom práva) k zapísanej pohľadávke. V konaní nepreukázal splnenie jedného zo základných podmienok pre uplatnenie tohto práva. Žalobca ako odvolateľ síce prezentoval vo svojom odvolaní niektoré súdne rozhodnutia, ktoré však nie je možné aplikovať na predmetný prípad. Rozhodnutie súdu prvej inštancie pri posúdení otázky aktívnej vecnej legitimácie preto považuje za vecne správne v celom rozsahu. Žalobca zároveň nemá ani naliehavý právny záujem na podanie takejto žaloby o vylúčenie majetku, preto nemožno prihliadnuť k jeho obrane k odvolaniu. Vo vzťahu k zmietnutiu návrhov na ďalšie doplnenie dokazovania, a to listinami a vypočutím osoby úpadcu nemohlo dôjsť k porušeniu ústavného práva žalobcu na spravodlivý proces, nakoľko pri ustálení otázky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu nie je potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Vo vzťahu k trovám konania, považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tejto časti za vecne správne a SKP má postavenie strany sporu, ktorá v prípade úspechu v zmysle ust. § 142 ods. 1 OSP má právo na náhradu trov konania. Na takto uvedenom vyjadrení preto žiada potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 03.10.2017 v celom rozsahu.
6. Súd prvej inštancie výzvou na vyjadrenie zo dňa 30.01.2018 doručil vyjadrenie žalovaného k odvolaniu, tak ako bolo doručené súdu prvej inštancie dňa 10.01.2018 na vyjadrenie žalobcovi, ktorý dňa 13.03.2018 doručil vyjadrenie do podateľne súdu prvej inštancie. Vo vyjadrení poukazuje na úkony žalobcu pred podaním žaloby dňa 30.01.2011, a to zverejnenie súpisu všeobecnej podstaty v Obchodnom vestníku, kedy žalobca zistil, že sú naplnené dôvody, podmienky, ktoré zakladajú dôvodnosť podania tejto žaloby, nakoľko úpadca ako jeden zo zakladateľov žalobcu nebol nikdy v pracovnom pomere v pozícii zamestnanca, bol podpredsedom predstavenstva žalobcu a dňa 29.09.2006 bol z tejto funkcie odvolaný pre stratu dôvery, ako aj finančné machinácie. Nakoľko sú známe prípady protiprávnej výroby falšovaných dokladov, žalobca kontrolou z opatrnosti zistil, že z účtov žalobcu neboli odoslané žiadne plnenia, odvody na dani z príjmov, ani sociálneho zabezpečenia podľa zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Nahliadnutím do správcovského spisu žalovaného vedeného v konaní 3K/42/2010. Ďalej žalobca zistil, že úpadca prihláškou pohľadávky a zoznamom majetku tvrdí, že mu žalobca dlhuje mzdu vo výške 203.200,- Sk, t.j. 6. 745,- Eur za rozhodné obdobie, pričom svoje tvrdenie úpadca nepredložil žiadnymi listinnými dôkazmi, čo preukazuje zmätočnosť takéhoto tvrdenia úpadcu. Ide teda o nepravdivé, zavádzajúce, vymyslené, protiprávne a vadné informácie zo strany osoby úpadcu. Opätovne poukazuje, že medzi ním a úpadcom nikdy nevznikol právny vzťah, z ktorého by mal úpadca nárok na náhradu mzdy. Vo vyjadrení poukazuje na ust. § 488 ObčZ. Má za to, že nikdy nevznikol nárok ako mzda, pričom poukazuje na ust. § 118 ods. 2 zák. č. 311/2001 Z.z., ako aj na ust. § 3 zák. č. 8/2005 Z.z., ako aj na ust. § 67 ods. 2, ust. § 40, ust. § 73 zák. č. 7/2005 Z.z. opätovne uvádza, že úpadca poskytol nepravdivý zoznam majetku. Vo vzťahu k vylučovacej žalobe, ktorú podal - petit 1, ako aj petit 2, považuje ju za vecne správnu s poukazom na ust. § 78 ods. 2 a ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. Poukazuje na priebeh sporu vedenom na súde prvej inštancie, ako aj na čl. 12 ods. 2, v spojení s čl. 46, 48 Ústavy SR. Zároveň poukazuje na zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, a to najmä čl. 2, čl. 3, čl. 4, čl. 5, čl. 6, čl. 8, čl. 16, čl. 17 a má za to, že súd prvej inštancie predmetné ustanovenia neaplikoval v konaní. Zároveň poukazuje na § 150 ods. 1, ust. § 149 CSP. Má za to, že žalovaný argumentuje mantrou, komentárom k zák. č. 7/2005 Z.z., pričom preukázal záväzkovo právny vzťah podľa ust. § 488 zák. č. 40/1964 Zb. ObčZ., ktorý považuje za kogentnú úpravu. Má za to, že ak nejestvuje právny vzťah, alebo ide o nulitný právny vzťah, nemôže existovať právo/nárok. V ďalšom obsahu vyjadrenia poukazuje aj na dôvody, ktoré sú totožné s dôvodmi jeho odvolania, a to na protiprávne vykonanie zápisu súpisu pohľadávky úpadcu, konanie správcu, ktoré považuje za konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou, podľa obsahu vyjadrenia súd prvej inštancie nevykonal žiadne dokazovanie, jeho rozsudok je nepreskúmateľný, nezrozumiteľný, nerešpektujúci judikatúru a úpravu v zák. č. 7/2005 Z.z. (ust. § 78 ods. 1). Vo vzťahu k trovám konania sa vyjadruje v zhode s obsahom odvolania, má za to, že SKP nepatrí dvojitá odmena, a to odmena správcu a odmena advokáta. Návrh považuje v celom rozsahu za dôvodný, preukázaný, v súlade s hmotným právom a žiada odvolaniu vyhovieť v celom rozsahu.
7. Súd prvej inštancie výzvou na vyjadrenie zo dňa 24.04.2018, ktorú žalovaný prevzal dňa 11.05.2018 (č.l. 184), doručil v súlade s ust. § 374 ods. 2 CSP vyjadrenie odvolateľa zo dňa 12.03.2018 na vyjadrenie. Žalovaný sa k vyjadreniu odvolateľa nevyjadril. Odvolaciemu súdu v konaní 1CoKR/39/2018 bolo dňa 15.11.2018 doručené oznámenie opakovaná ponuka na upozornenie zo strany právneho zástupcu žalobcu. V tomto podaní reaguje na písomnosť zo dňa 12.10.2018, zároveň oznamuje, že SLOVENSKÁ KNIŽNÁ SPOLOČNOSŤ, s.r.o. nemá žiaden záväzok voči žalovanému a pohľadávka, ktorá je predmetom tohto konania právne nevznikla. Poukazuje vo vyjadrení na doterajší priebeh konkurzu ako aj na hmotnoprávne a procesné normy, o ktoré opiera svoje závery.
8. Krajský súd v Bratislave prejednal vec v napadnutej časti podľa § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
9. Odvolací súd s poukazom na obsah spisu, ktorý je vedený na súde prvej inštancie pod č.k. 3Cbi/6/2011 konštatuje, že v konaní postupoval súd prvej inštancie vecne správne. Odvolací súd v zhode so závermi zistenými súdom prvej inštancie konštatuje, že podľa ust. § 32 ods. 1, ods. 2, ods. 9, ods. 15, ako aj podľa ust. § 47 ods. 4, ust. § 78 ods. 1, ods. 8 zák. č. 7/2005 Z.z. ZKR mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca v tomto konaní nemá aktívnu vecnú legitimáciu k podaniu predmetnej žaloby o vylúčenie veci z konkurznej podstaty žalovaného, ako úpadcu. Odvolací súd v zhode so závermi zistenými súdom prvej inštancie zistil, že žalobcovi nesvedčí právo zakladajúce vylúčenie náhrady mzdy vo výške 6.745,- Eur, tak ako sa domáha nároku žalobou podanou na súde prvej inštancie, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal a nedoložil skutočnosti, že by mal vlastnícke, alebo iné právo k predmetnej pohľadávke zapísanej do súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu. Ak žalobca tvrdí, že predmetná pohľadávka právne nevznikla a ako obranu zvolí uvádzanie skutočností, tvrdení o tom, že medzi žalobcom a žalovaným nevznikol právny vzťah, z ktorého by žalovaný mal nárok na náhradu mzdy podľa zák. č. 311/2001 ZP, nemôže to byť dôvodom, zakladajúcim vylúčenie tejto pohľadávky zo súpisu majetku. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepreukázal dôvody a predpoklady pre úspešné uplatnenie vylučovacej žaloby podľa ust. § 78 zák. č. 7/2005 Z.z. ZKR, a to preukázanie skutočnosti, že majetok nemal byť do súpisu zaradený, ako aj to, že mu svedčí právo, ktoré vylučuje tento zápis majetku do súpisu úpadcu (napr. právo vlastnícke). Vylučovaciu žalobu by preto mohla podať len taká osoba (za predpokladu existencie pohľadávky), ktorá by tvrdila, že je veriteľom tejto pohľadávky, v danom prípade nároku na náhradu mzdy, a teda že predmetná pohľadávka patrí jej a nie úpadcovi. Odvolací súd v zhode s judikatúrou, v oblasti posudzovania podmienok a predpokladov pri podaní vylučovacej žaloby uvádza, že v praxi často podávajú dlžníci vylučovacie žaloby s argumentáciou, že dlh nevznikol, alebo zanikol splnením, pričom taká žaloba o vylúčenie veci v zmysle ust. § 78 ZKR nemôže byť úspešná. Neexistenciu dlhu môže osoba označená správcom ako dlžník namietať iba pri vymáhaní tejto pohľadávky. Ak by došlo k predaju takejto pohľadávky formou odplatného postúpenia, nastali by účinky voči osobe označenej ako dlžník, ak by pohľadávka neexistovala. Na takto uvedenom a zistenom skutkovom základe, preto nebolo možné prihliadnuť k obrane žalobcu a dôvodov v nej uvedených v odvolaní podanom voči vydanému rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 03.10.2017 pre nepreukázanie podmienok a predpokladov, ktoré vyžaduje ust. § 78 ZKR. Ak sa žalobca v konaní z pozície dlžníka domáha určenia, že nie je dlžníkom úpadcu na nevyplatenej mzde za obdobie od 01.01.2006 do 08.09.2006 vo výške 6.745,- Eur a zároveň sa domáha na základe takéhoto právneho titulu neexistencie pohľadávky zapísania tejto pohľadávky zo súpisu majetku konkurznej podstaty úpadcu, domáha sa nároku na vylúčenie pohľadávky, avšak bez naplnenia už uvedených podmienok a predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku v zmysle a v súlade s ust. § 78 ZKR. Ak súd prvej inštancie sa v konaní vedenom pod č.k. 3Cbi/6/2011 zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, postupoval tak vecne správne. Rovnaký záver o správnosti postupu súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza aj vo vzťahu k záveru, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby na vylúčenie pohľadávky zo súpisu majetku konkurznej podstaty žalovaného, ako úpadcu. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepreukázal dôvody, podmienky a predpoklady podľa ust. § 78 ZKR pre úspešné vylúčenie majetku, ktorého sa v konaní podanou žalobou domáha. Vo vzťahu k časti odvolania o dôvodoch zakladajúcich nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému, odvolací súd poukazuje na ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak súd žalobu žalobcu vo výroku I. rozsudku zamietol, žalovaný bol v celom spore úspešný, a preto je vecne správne a dôvodné, aby súd priznal žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. Ak žalobca v odvolaní poukazuje na to, že žalovaný ako SKP má nárok na odmenu, a preto nemá právo na náhradu trov konania, tento názor nie je vecne správny a nemá oporu v zákone. Odmena správcu za výkon činnosti a právo na náhradu trov konania, nie sú totožné právne nároky, pričom ich vznik, uspokojenie sa riadi ust. zák. č. 160/2015 Z.z. CSP, ako aj ust. zák. č. 7/2005 Z.z. ZKR, vrátane vykonávacích predpisov k týmto zákonom. Nie je možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu spočívajúcu v tom, že podľa ust. § 100 ods. 1, ods. 2 písm. a) ZKR, podľa ktorého „sú z uspokojenia v konkurze vylúčené trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním, ak tento zákon neustanovuje inak“, ako obrany zakladajúcej nepriznanie nároku na náhradu trov konania. Priznanie nároku na náhradu trov konania sa riadi ust. zák. 160/2015 Z.z. CSP, pričom otázka uspokojenia tohto nároku je alebo môže byť posudzovaná podľa ust. § 100 ods. 1, ods. 2 ZKR, pričom otázka vylúčenia, alebo nevylúčenia trov účastníkov konania (strán sporu) nemôže byť limitujúca, pri posúdení otázky vzniku nároku podľa ust. § 255 ods. 1, ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP. Na takto uvedenom a zistenom skutkovom základe, preto nie je možné prihliadnuť na dôvody odvolania v tej časti, v ktorej žalobca ako odvolateľ poukazuje na nesprávnosť postupu a záverov súdu prvej inštancie pri posúdení nároku na náhradu trov konania. V konaní podľa výsledkov dokazovania a záverov zistených súdom prvej inštancie je zrejmé, že úspech v konaní bol na strane žalovaného, a nie na strane žalobcu (odôvodnenie rozsudku v bode 38), preto je vecne správny výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 03.10.2017. Dôvody odvolateľa, v ktorých napáda odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, sa v konaní pred odvolacím súdom nejavia ako dôvody zakladajúce zmenu, alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu nesprávnych skutkových, alebo právnych záverov. Skutkové a právne závery, tak ako vyplýva z vykonaného dokazovania, obsahu spisu vedenom na súde prvej inštancie pod č.k. 3Cbi/6/2011 boli zistené úplne, vecne správne a odvolací súd nenašiel v postupe súdu prvej inštancie žiadne pochybenia zakladajúce vyhovenie odvolaniu žalobcu. Nemožno preto prihliadnuť k obrane odvolateľa, rozhodnutie súdu prvej inštancie, čo do skutkových a právnych záverov, je podľa názoru odvolacieho súdu vecne správne.
10. Na takto zistenom a uvedenom skutkovom základe, preto nemožno prihliadnuť k obsahu odvolania žalobcu a odvolací súd potvrdzuje odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, ako vecne správny.
11. Na tomto skutkovom základe preto odvolací súd potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 03.10.2017 v celom rozsahu.
12. Podľa § 392 CSP, odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje alebo mení rozsudok, inak rozhoduje uznesením.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
15. Podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie, sa použijú aj na odvolacie konanie.
16. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
17. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech žalovaný, v dôsledku čoho súd žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku odvolacieho súdu. O výške trov odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.
18. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok prvého stupňa v napadnutej namietajúcej časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).