Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-120-2018.pdf
PDF · 184.06 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/120/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: R. O., nar. XX.XX.XXXX, adresa X., X. XXXX/XX, zastúpeného združením advokátov: VICOVÁ & ŠUMICHRAST advokátska kancelária, so sídlom Bratislava, Račianska 1572/72, IČO: 50 118617, proti žalovaným: 1. JUDr. Jozef Kapronczai, súdny exekútor so sídlom Galanta, Švermová 273, IČO: 42 133 882, zastúpenému splnomocnencom: Advokátska kancelária JUDr. Peter Wolf, s. r. o., so sídlom Galanta, Šafárikova 1522, IČO: 47 252 987 a 2. JUDr. W. X., nar. XX.X.XXXX, adresa O. K., O. F. XXXX/XX, o vydanie bezdôvodného obohatenia 11.200,- Eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 5C/316/2014-144 zo dňa 10.11.2016, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný 2. je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 11.200,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žaloba sa voči žalovanému 1. z a m i e t a.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému 2. nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
III. Žalovanému 1. p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou uložil žalovanému 1. povinnosť zaplatiť žalobcovi 11.200,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; druhou výrokovou vetou žalobu voči žalovanému 2. zamietol; treťou výrokovou vetou rozhodol, že žalobca má voči žalovanému 1. právo na 100% náhrady trov konania a štvrtou výrokovou vetou rozhodol, že žalovaný 2. má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 0%.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ“), § 16 ods. 1 písm. c), § 16a ods. 2, 3, 9 Exekučného poriadku (ďalej tiež len „EP“), ako aj ust. Smernice Slovenskej komory exekútorov z 23.2.2009. Vecne súd dôvodil tým, že vykonaným dokazovaním zistil, že rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C/141/2006 zo dňa 7.2.2008, právoplatným dňa 28.3.2008, došlo k zrušeniu podielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho sestry k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XX pre kat. úz. Z. - rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele č. 1034/17, parc. č. 1034/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 408 m2 a k parc. č. 1034/35 - záhrady o výmere 392 m2, pričom nehnuteľnosti boli prikázané do výlučného vlastníctva sestry žalobcu, ktorá bola povinná zaplatiť žalobcovi 328.677,- Sk (t. j. 10.910,08 Eur, pozn.) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Pretože sestra žalobcu povinnosť jej uloženú právoplatným a vykonateľným rozsudkom dobrovoľne nesplnila, obrátil sa žalobca na súdneho exekútora JUDr. W. X. so sídlom O. K., E. XX so žiadosťou o vykonanie exekúcie. Okresný súd Galanta dňa 6.8.2008 poverením č. 5202 027402
poveril súdneho exekútora JUDr. W. X. na vykonanie predmetnej exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 625/2008. Z exekučného príkazu vyplýva, že exekúcia sa mala vykonať predajom nehnuteľnosti. Žalobca
- oprávnený v rámci exekučného konania uhradil na účet exekútora dňa 8.12.2011 sumu 5.600,- Eur a dňa 19.12.2011 sumu 5.600,- Eur. V zápisnici o udelení príklepu pri dražbe spoluvlastníckeho podielu je uvedené, že žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel 1/2-ice na uvedených nehnuteľnostiach. Okresný súd Galanta však v konaní sp. zn. 17Er/605/2008 rozhodnutím z 3.9.2012 udelený príklep súdneho exekútora na dražbe nehnuteľnosti konanej dňa 22.2.2012 vydražiteľovi - žalobcovi, ktorý urobil najvyššie podanie vo výške 11.200,- Eur neschválil. Súdny exekútor JUDr. W. X. bol rozhodnutím ministra spravodlivosti SR č. 33061/2014/52 z 3.2.2014 odvolaný z funkcie súdneho exekútora s účinnosťou od 26.3.2014, čím mu zanikol výkon funkcie súdneho exekútora v zmysle § 16 ods. 1 písm. c) v spojení s § 16 ods. 2 písm. e) EP. Do funkcie jeho náhradníka ustanovila Slovenská komora exekútorov JUDr. Jozefa Kapronczaia, súdneho exekútora so sídlom Galanta, Švermova 273. Žalobca listom z 21.3.2014 vyzval exekútora JUDr. Jozefa Kapronczaia, aby aj s odkazom na ust. § 17 ods. 5 EP žalobcovi vyplatil sumu 11.200,- Eur, ktorú uhradil v dvoch splátkach na účet súdneho exekútora JUDr. W. X., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX v rámci dražby nehnuteľností, ktorých príklep nebol schválený. Žalovaný 1. pritom ako náhradník bývalého exekútora riadne zabezpečuje pokračovanie vo výkone exekúcie, nakoľko po tom, čo zistil číslo bankového účtu žalobcu, vykonával zrážky zo mzdy povinnej - sestry žalobcu. P. V. F. a.s. je bankou kde bol vedený exekútorský účet č. XXXXXXXXXX. Predchádzajúcim majiteľom účtu bol JUDr. W. X., terajším majiteľom účtu je JUDr. Jozef Kapronczai. Nový majiteľ preberal účet so zostatkom 26,93 Eur. Obrana žalovaného 1. v spore spočívala v tom, že žalobca zaplatil cenu za vydraženú nehnuteľnosť, avšak keďže príklep nebol schválený, bolo povinnosťou JUDr. X. vrátiť peniaze žalobcovi. V roku 2013 mal JUDr. X. pozastavenú činnosť a jeho zástupcom sa stala JUDr. P., ktorá zástupkyňu vykonávala do 7.11.2013, kedy sa tejto funkcie vzdala. Žalovaný 1. sa stal zástupcom JUDr. X. dňa 7.11.2013 a po 30 dňoch od tohto dátumu mal oprávnenie disponovať s účtom. Žalovaný 1. prebral po JUDr. W. X. okolo 12.000 spisov. Dôvodil, že sa nemôže bezdôvodne obohatiť z niečoho čo neexistuje, keď na účte, ktorý preberal bolo okolo 28,- Eur. Žalobca si dňa 24.2.2016 uplatnil na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ministerstvo spravodlivosti SR listom z 8.8.2016 žalobcovi oznámilo, že jeho žiadosti nebolo vyhovené, nakoľko nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci. Ministerstvo spravodlivosti SR dospelo k záveru, že nie je možné hovoriť o existencii škody. Pri skúmaní škody uplatnenej na základe zákona č. 514/2003 Z.z. je jednou zo základných podmienok aj tá skutočnosť, že za túto škodu nenesie zodpovednosť iný subjekt, ktorý je priamym dlžníkom poškodeného veriteľa, nakoľko v zmysle ustálenej aplikačnej praxe nemožno hovoriť o vzniku škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z., pokiaľ poškodenému patrí právo domáhať sa náhrady plnenia od priameho dlžníka, keďže v tomto prípade nemožno hovoriť o vzniku škody skôr, ako nejaká ujma vôbec vznikla (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 225/2012 z 13.6.2012).
3. Prvoinštančný súd na základe uvedených zistení uzavrel, že žalobca plnil na účet exekútora, a to jednak tým, že zaplatil zábezpeku, ako aj následne doplatok za vydraženú nehnuteľnosť po udelení príklepu. Pretože súd príklep neschválil, právny dôvod, na základe ktorého sa plnilo odpadol, nakoľko neprešlo vlastníctvo k vydraženej nehnuteľnosti na žalobcu, preto plnenie žalobcu na účet exekútora sa malo a má vrátiť. Medzi stranami pritom bolo sporné, či išlo o škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená v zmysle § 16a ods. 8 EP, pričom náhradník exekútora - žalovaný 1. nezodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, ktorému výkon funkcie zanikol, alebo či sa jedná o bezdôvodné obohatenie, za ktoré zodpovedajú žalovaní. Súd mal za to, že žalobca, ako vydražiteľ, ktorému bol udelený príklep, nebol účastníkom exekučného konania, čiže nebol vo vzťahu k exekútorovi vo vertikálnom a verejnoprávnom vzťahu. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu. Exekučný poriadok pritom v rámci univerzálnej sukcesie vylúčil taxatívne zodpovednosť len náhradníka za škodu spôsobenú exekútorom, ktorému výkon funkcie zanikol. Vylúčenie zodpovednosti náhradníka (nástupcu) exekútora nemožno rozšíriť aj na oblasť bezdôvodného obohatenia, nakoľko zákonodarca vylúčil taxatívne len zodpovednosť za spôsobenú škodu. Žalovaný 1. sa prostredníctvom zákonnej sukcesie stal právnym nástupcom - náhradníkom bývalého exekútora JUDr. W. X., a to na základe jeho vlastného súhlasu. Po prevzatí spisov mal povinnosť ukončiť finančné vyúčtovanie v nedokončených veciach, čo sa nestalo.
Žalovaný 1. sa stal riadnym právnym nástupcom bývalého exekútora ako na základe zákona, tak na základe vlastného súhlasného prejavu, pričom Exekučný poriadok prenáša na náhradníka súdneho exekútora všetku zodpovednosť za úkony pôvodného súdneho exekútora okrem zodpovednosti za škodu. Je irelevantné, či na účte exekútora v čase, keď preberal účet pôvodného exekútora boli, alebo neboli finančné prostriedky. Žalovaný 1. prebral od JUDr. W. X. 12.000 spisov, pričom pri úspešnom vymožení pohľadávky patrí exekútorovi odmena, ktorá v týchto prípadoch prislúcha už novému súdnemu exekútorovi. Samotné preberanie takéhoto množstva spisov zabezpečuje žalovanému 1. prácu, z ktorej má finančný prospech. Súd mal za to, že nie je možné mať z prebratých spisov len prospech, ale je nutné znášať aj riziko v podobe záväzkov. Nakoľko žalovaný 1. je právnym nástupcom bývalého exekútora JUDr. W. X. (žalovaný 2.), súd ho zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy, pretože vydať bezdôvodné obohatenie je povinnosťou žalovaného 1., ktorý na základe vlastného súhlasu vstúpil do práv a povinností exekútora, ktorý bol odvolaný. Vzhľadom na to súd aj žalobu voči žalovanému 2. zamietol.
4. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. Uviedol, že v zmysle § 257 CSP nepriznal žalovanému 2. trovy konania aj keď bol vo veci úspešný, pretože v období, keď bol súdny exekútor, mohol a mal vydať bezdôvodné obohatenie.
5. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 1. prostredníctvom svojho právneho zastúpenia v celom rozsahu odvolanie, a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Mal za to, že súd nesprávne vyhodnotil pasívnu legitimáciu žalovaného 1. a rovnako titul, na základe ktorého došlo k uplatneniu si nároku zo strany žalobcu ako bezdôvodné obohatenie. Podľa žalovaného 1. o vylúčení posúdenia uplatneného nároku titulom vydania bezdôvodného obohatenia svedčí ust. § 2 ods. 1 EP, ktoré upravuje, že exekútor je štátom určená a splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov. Súdny exekútor je integrálnou súčasťou justičného systému SR, a teda je zaraďovaný medzi tzv. orgány ochrany práva. Podľa nálezu Ústavného súdu SR Pl. ÚS 49/2003 je právne postavenie exekútora determinované tým, že vykonáva úlohy verejnej štátnej moci a z toho dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú štátnu moc (súdnu moc). Exekútor v zásade vykonáva úlohy štátneho orgánu. Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a) bod 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, z ktorých ustanovení vyplýva, že exekútor zodpovedá za škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán a súčasne potvrdzuje, že štát preberá na seba zodpovednosť nahradiť škodu, ktorá vznikla ako dôsledok exekučnej činnosti súdnym exekútorom. Ďalej žalovaný 1. poukázal na judikát R 67/2013, podľa ktorého exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu; právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah; na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka tým, že po zastavení exekučného konania oprávnenému nevyúčtoval, ani nevrátil preddavky na odmenu a náhradu jeho hotových výdavkov, ktoré mu oprávnený zaplatil. Postavenie exekútora, ako súčasti verejnej moci upravujú aj ust. § 5 ods. 1 a 2 EP. Podľa žalovaného 1. je teda zrejmé, že exekútor je orgánom ochrany práva zaradeným do systému justičných orgánov SR. Ust. § 5 ods. 1 EP deklaruje, že pri výkone exekučnej činnosti má súdny exekútor postavenie verejného činiteľa a v zmysle ods. 2 je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci a v prípade poškodenia účastníka konania, či už na strane oprávneného alebo povinného, nemôže dôjsť k vzniku nároku z titulu uplatňovaného výlučne v súkromnoprávnych vzťahoch, t. j. z titulu bezdôvodného obohatenia, ale v takom prípade vzhľadom na povahu exekučnej činnosti je možné uplatnenie si nároku vo vzťahu k exekútorovi v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., avšak nie priamo, ale prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR. Hoci sa žalobca snažil poukazovať na nález ÚS SR z 23.1.2012 sp. zn. II. ÚS 165/2012 a iný status exekútora, z obsahu tohto rozhodnutia je zrejmé, že hovorí o jedinej výnimke v súvislosti so zodpovednosťou exekútora, ktorá však vychádza zo skutočnosti, že tento prípad sa týka trov exekúcie a ich priznania, a teda postavenie exekútora je v tomto štádiu odlišné. Exekučný poriadok priznáva v § 37 ods. 1 súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté. V konaní v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom slobodného povolania
na účely vytvárania zisku a je platcom DPH. Ústavný súd konštatuje, že základné predpoklady a konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane súdneho exekútora boli naplnené, t. j. peňažné prostriedky pripísané na jeho účet a právny dôvod, na základe ktorého sa plnilo odpadol tým, že právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy bolo zrušené. Tento výklad je však neaplikovateľný na predmet tohto konania, keďže súkromnoprávne záujmy exekútora v rámci priznania trov exekúcie, ktoré si ponechal neoprávnene po odpadnutí právneho dôvodu na ich priznanie, nemožno porovnávať s povinnosťou vrátiť finančné prostriedky vydražiteľovi po neschválení príklepu súdom. Exekučný poriadok v ust. § 37 ods. 1 upravuje, že účastníci exekučného konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva zákon; ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom je aj poverený exekútor. Iné postavenie exekútora ako postavenie orgánu verejnej štátnej moci pri exekútorovi prichádza teda do úvahy len v prípade rozhodovania o trovách exekúcie, v ostatnej činnosti je vzťah exekútora a tzv. iných osôb založený na verejnoprávnom vzťahu, ktorý súd vo svojom odôvodnení nepochopiteľne popiera. Exekučný poriadok však v ust. § 37 ods. 1 rozoznáva aj inštitút účastníctva pre určitý úsek konania, kedy sa aj súdny exekútor stáva účastníkom pre úsek exekučného konania, v ktorom sa rozhoduje o trovách exekúcie. Ďalšími príkladmi účastníctva pre určitý úsek konania je aj napr. manžel povinného, vydražiteľ, osoby procesne legitimované na podanie návrhu na odklad a zastavenie exekúcie v dôsledku tzv. excindačnej žaloby a pod. Podľa § 166 ods. 2 EP: „Spoluvlastník hnuteľnej veci alebo nehnuteľnej veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve, môže zabrániť predaju veci, ak najneskôr do začiatku dražby zloží u exekútora v hotovosti alebo šekom na účet exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu.“ Z tohto ustanovenia vyplýva, že žalobca bol účastníkom exekučného konania v štádiu exekúcie spoluvlastníckeho podielu v pozícii vydražiteľa, v ktorom konaní vystupoval exekútor ako verejný činiteľ pri výkone verejnej moci, v ktorom je medzi exekútorom a dražobníkom verejnoprávny vzťah pri výkone verejnej moci exekútorom. Vzťah exekútora a vydražiteľa je teda verejnoprávny a akékoľvek nároky vydražiteľa nemôžu byť právne odôvodnené súkromnoprávnym inštitútom bezdôvodného obohatenia, ale len nárokom na náhradu škody. Pre prípad vzniku škody spôsobenej súdnym exekútorom, má súdny exekútor povinnosť byť poistený. Poistné zmluvy primárne slúžia na krytie regresnej náhrady v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Podľa § 12 ods. 4 Exekučného poriadku, peňažné prostriedky, ktoré exekútor prijal pri výkone exekučnej činnosti, je exekútor povinný ukladať na osobitný bankový účet vedený v banke... peňažné prostriedky na osobitnom bankovom účte, okrem trov exekúcie, môže exekútor použiť len na účel poukázania oprávneným osobám. Exekútor oznámi komore číslo osobitného bankového účtu. Peňažné prostriedky, ktoré súdny exekútor prijal pri výkone exekučnej činnosti, je povinný ukladať na predmetný osobitný účet, bez zbytočného odkladu po tom, ako boli zaplatené. Súdny exekútor nie je povinný ukladať peňažné prostriedky, ktoré prijal pri výkone exekučnej činnosti na osobitný účet, ak uzavrie s oprávneným písomnú dohodu o tom, že peňažné prostriedky vyplatí oprávnenému do troch dní odo dňa prijatia. Peňažné prostriedky, ktoré sa nachádzajú na predmetnom účte, môžu byť použité len na účel poukázania oprávneným osobám. Jediná výnimka platí vo vzťahu k trovám exekúcie, ktoré sa takisto kumulujú na predmetnom účte. Žalovaný 1. sa stal na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti SR č. 33061/2014/52 z 3.2.2014 s účinnosťou od 26.3.2014 náhradníkom žalovaného 2., ktorý bol týmto rozhodnutím odvolaný z funkcie súdneho exekútora, pričom žalovaný 1. ešte dňa 7.11.2013 nastúpil do funkcie zástupcu žalovaného 2. po tom, čo túto funkciu vykonávala asi obdobie kalendárneho pol roka JUDr. P. P.. Je zvláštne, prečo si žalobca neuplatňuje náhradu škody proti JUDr. P. P. ako prvému v poradí zastupujúcemu exekútorovi. Pre pasívnu legitimáciu je pritom určujúce ustanovenie § 16a ods. 8 EP, podľa ktorého náhradník exekútora nezodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, ktorému výkon funkcie zanikol. Konanie žalovaného 2. preto nemôže byť zosobňované žalovanému 1. Uvedené potvrdzuje aj rozhodnutie R 67/2013, podľa ktorého na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 OZ tým, že po zastavení exekučného konania oprávnenému nevyúčtoval, ani nevrátil preddavky na odmenu a náhradu jeho hotových výdavkov, ktoré mu oprávnený zaplatil. Súd prvej inštancie celú vec nesprávne právne zhodnotil, keďže v skutočnosti išlo medzi žalobcom a žalovaným 2. o verejnoprávny vzťah ako exekútora a účastníka exekučného konania - vydražiteľa, pričom v zmysle § 16a ods. 8 EP bola daná zodpovednosť za nevrátené peniaze na strane žalovaného 2. a zodpovednosť žalovaného 1. bola principiálne vylúčená. Pri prevzatí úradu a spisov nešlo o generálnu sukcesiu, pričom je absurdné odôvodnenie súdu, že nie je možné mať z prebratých spisov len prospech, ale je nutné znášať riziko v podobe záväzkov. Zodpovednosť za protiprávne konanie žalovaného 2. nesie predovšetkým on sám, v druhom rade Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti, avšak zodpovednosť žalovaného 1. je v zmysle prísl. ust. EP výslovne vylúčená. Žalovaný 2. JUDr. W. X. prijal žalovanú istinu 11.200,- Eur v dvoch častiach po
5.600,- Eur dňa 8.12.2011 a dňa 19.12.2011, pričom žalovaný JUDr. Jozef Kapronczai sa stal zástupcom dňa 7.11.2013, a teda takmer po dvoch kalendárnych rokoch po tom, čo disponoval so žalovanou sumou JUDr. W. X., súčasne pol roka pred zastupovaním žalovaného 2. žalovaným 1. vykonávala zastupovanie JUDr. P. P.. Pri nástupe do funkcie zástupcu exekútora je tento oprávnený podľa § 17 ods. 5 EP disponovať osobitným bankovým účtom až po uplynutí 30 dní odo dňa ustanovenia do funkcie, teda až dňa 8.12.2013. Zo stavu účtu ku dňu ustanovenia žalovaného 1. do funkcie zástupcu exekútora vyplýva, že na účte vedenom v P. V. F., a.s. pod č. F XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX bol k 7.11.2013 zostatok vo výške 30,93 Eur. Žalovaný 1. je teda nepochybne zo zodpovednosti akejkoľvek škody uplatnenej žalobcom vylúčený, pretože nie je daná jeho zodpovednosť v zmysle Exekučného poriadku, nedopustil sa protiprávneho konania, ktoré by spôsobilo žalobcovi škodu, nedisponoval nikdy finančnými prostriedkami, ktoré sú predmetom tohto konania, v rámci prevzatia exekučných vecí nedošlo ku generálnej sukcesii všetkých povinností, ktoré súviseli s výkonom exekučnej činnosti JUDr. X. ako žalovaného 2. Preto žalovaný 1. navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže k náhrade škody žalovaného 2. a žalobný návrh voči žalovanému 1. v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov konania vo výške 100% podľa písomného vyčíslenia.
6. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného 1. podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalovaný 1. vo svojom odvolaní opakovane nesprávne argumentuje verejnoprávnou povahou právneho vzťahu medzi exekútorom a vydražiteľom. Tento tvrdený verejnoprávny charakter súvisiaceho právneho vzťahu neobstojí doktrinálne, pozitívnoprávne ani výkladovo podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. V rámci doktrinálnych teórií odôvodňujúcich právny dualizmus dominuje teória subjektov - akcentujúca atribúty ako vrchnostenskosť, nadradenosť a autoritatívnosť pri rozhodovaní o právach a povinnostiach podradeného subjektu, ktoré sú určujúce pre verejnoprávny/vertikálny charakter právnych vzťahov, ktoré znaky však v právnom vzťahu exekútora a žalobcu ako vydražiteľa absentujú. Pozitívne právo - Exekučný poriadok - z jeho ustanovení o exekúcii predajom nehnuteľnosti obsahovo nevyplýva pre exekútora oprávnenie rozhodovať o právach/ povinnostiach vydražiteľa (žalobcu). Vydražiteľ (žalobca) nebol v žiadnom podradenom postavení voči exekútorovi, exekútor nevystupoval voči vydražiteľovi vrchnostensky, ani nadradene, ani autoritatívne, teda exekútor vrchnostensky, nadradene ani autoritatívne nerozhodoval o právach a povinnostiach vydražiteľa. Pozitívnoprávne postavenie vydražiteľa v exekučnom konaní nie je postavením účastníka exekučného konania aj pre absenciu procesných práv - napr. nemožnosť nazerania vydražiteľa do exekútorského spisu, alebo aplikácia zásady nestrannosti v exekučnom konaní, pri ktorej pozitívne právo priamo a explicitne formou taxatívnej pozitívnej enumerácie nepočíta s vydražiteľom ako s osobou, ktorej sa doručuje napr. rozhodnutie o tom, či je exekútor vylúčený a pod., čo potvrdzuje postavenie vydražiteľa ako osoby, ktorá nie je účastníkom konania. Vydražiteľ teda nie je voči exekútorovi vo vertikálnom a verejnoprávnom vzťahu/nie je účastníkom exekučného konania, v opačnom prípade by boli negované napr. vyššie uvedené najvýznamnejšie práva účastníka konania. Forenzný výklad podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, zodpovedajúci doktrinálnym teóriám, reprezentuje napr. rozhodnutie Ústavného súdu Českej a Slovenskej Federatívnej republiky zo dňa 9.6.1992, sp. zn. I. ÚS 191/92, podľa ktorého verejnou mocou je taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo, alebo sprostredkovane; subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. V danom exekučnom konaní exekútor nemohol vydražiteľovi jednostranne ukladať povinnosti, resp. práva prostredníctvom autoritatívnych individuálnych právnych aktov, nemohol mu jednostranne vnútiť povinnosť, resp. právo, ani na neho proti jeho vôli previesť akékoľvek právo, čo zodpovedá charakteristikám súkromného práva. Žalovaným prezentované absolutistické chápanie verejnoprávnej povahy postavenia súdneho exekútora bez rozlišovania rôznych obsahov súvisiacich právnych vzťahov, by predstavovalo neprípustný a formalistický výklad práva, ktorý môže mať za následok porušenie ústavných princípov práva na spravodlivý proces. Právny vzťah medzi exekútorom (žalovaným) a vydražiteľom (žalobcom) nemá atribúty nevyhnutné na to, aby bol verejnoprávnym vzťahom (vertikálnosť, nadradenosť/podradenosť, autoritatívnosť). Tieto podmienky spĺňa primárne vzťah medzi súdnym exekútorom a účastníkmi exekučného konania, ktorým však žalobca nebol. Táto skutočnosť, robí celú právnu argumentáciu žalovaného v odvolaní irelevantnou. Ďalej žalobca uviedol, že ust. § 166 ods. 2 EP sa vyznačuje atribútom slobodnej vôle spoluvlastníka - plne v súlade so súkromnoprávnou zásadou individuálnej autonómie. Aj preto je parciálny záver žalovaného o verejnoprávnosti právneho vzťahu medzi súdnym exekútorom a spoluvlastníkom/vydražiteľom už vo všeobecnosti právne nesprávny. Preto je plnenie realizované žalobcom v celkovej výške 11.200,- Eur z právneho hľadiska bezdôvodným obohatením.
Žalovaný opakovane právne nesprávne argumentuje tým, že sa nejedná o bezdôvodné obohatenie, ale o náhradu škody, ktorý názor neopodstatnene opiera o rozhodnutie R 67/2013 - uznesenie NS SR z 8.8.2013 sp. zn. 6 M Cdo 4/2011, ktoré v tomto prípade nemožno analogicky uplatniť, pretože uvedený judikát sa týkal právnych vzťahov medzi exekútorom a oprávneným, ktorý na rozdiel od vydražiteľa spadá pod definíciu účastníka exekučného konania. Použitie uvedeného judikátu je pritom ovplyvnené tiež novšou upresňujúcou a modifikujúcou judikatúrou na ústavnoprávnej úrovni - nálezom ÚS SR z 13.2.2013 sp. zn. II. ÚS 165/2012, podľa ktorého: „Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodnou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004).“ Žalobca poukázal na to, že ústavný súd v tomto náleze poskytuje aj ďalší teleologický výklad smerujúci k obmedzeniu priestoru pre potencionálne zneužívanie právneho postavenia súdnymi exekútormi a to: „ Pokiaľ by ústavný súd pripustil správnosť argumentácie krajského súdu, že súdny exekútor nemôže byť subjektom zodpovedným z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným je vzťahom verejnoprávnym, potom by bolo nutné dospieť aj k záveru, že práve z titulu tohto verejnoprávneho vzťahu by sa do bezdôvodného obohatenia nemohol dostať ani povinný ako účastník tohto verejnoprávneho vzťahu. Navyše by tento výklad právnej normy poskytoval súdnemu exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie svojho postavenia a vedomím, že zodpovednosť za jeho bezdôvodné obohatenie prevezme štát, a to vo forme zodpovednosti za škodu. Tieto závery krajského súdu považuje ústavný súd za arbitrárne a nezodpovedajúce zásade materiálnej ochrany základných práv.“ Žalobca dôvodil, že z podaní a úkonov žalovaného prezentovaných v priebehu celého konania je možné vyvodiť jeho jednoznačnú snahu zbaviť sa povinnosti plniť vo vzťahu k žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia a preniesť predmetnú povinnosť na štát cez právnu kategóriu „škody“, resp. „zodpovednosti za škodu,“ čo je však neprijateľný postup v rozpore s právnou úpravou.
7. Podľa žalobcu ďalej žalovaný v odvolaní nesprávne odmieta univerzálnu sukcesiu. Exekučný poriadok v rámci univerzálnej sukcesie vylúčil taxatívne len zodpovednosť náhradníka exekútora za škodu spôsobenú exekútorom, ktorému výkon funkcie zanikol. Vylúčenie zodpovednosti náhradníka (nástupcu) exekútora nemožno rozširovať aj na oblasť bezdôvodného obohatenia, resp. vydania vecí získaných pri výkone agendy súdneho exekútora, pretože zákonodarca v predmetnom ustanovení vylúčil taxatívne a explicitne len zodpovednosť za spôsobenú škodu. Ak by zákonodarca chcel toto vylúčenie upraviť širšie (napr. aj vrátane bezdôvodného obohatenia, vrátenia vecí, peňazí a pod.), bol by tak býval explicitne urobil taxatívnym spôsobom, ako napr. v inom právnickom povolaní - § 17 ods. 3 Zákona o advokácii, kde zákonodarca pri sukcesii u advokátov vylúčenie prechodu práv a povinností koncipoval širšie, a to opäť taxatívne ako vylúčenie nielen povinnosti zástupcu nahradiť škodu, ale aj vylúčenie povinnosti vrátiť veci vrátane peňažných prostriedkov, ktoré poskytol klient zastúpenému, ak ich tento neodovzdal svojmu zástupcovi.
8. Pokiaľ ide o náhradu trov konania, ktorej sa žalovaný v odvolaní domáha, žalobca uviedol, že trovy za 6 úkonov právnej služby žalobca nevníma ako účelné a žiada ich náhradu nepriznať, nakoľko žalovaný neúčelne spôsobuje trovy konania, pretože má sám právnické vzdelanie a toto súdne konanie priamo súvisí s výkonom jeho právnickej profesie, teda je neúčelné, aby sa vôbec nechal právne zastupovať, nakoľko sám súvisiace hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy profesionálne ovláda. Vec sa týka exekútorskej agendy, v ktorej je žalovaný nepochybne fundovaný a erudovaný, v súlade s R 24/1964, podľa osobných, majetkových, zárobkových pomerov žalovaného, ako aj podľa okolností, za ktorých žalovaný uplatňuje náhradu trov konania a podľa postojov žalovaného, sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov uplatňovaných žalovaným. Na vyjadrenie žalovaného
z 18.7.2016 nebol žalovaný zaviazaný/vyzvaný súdom, a toto vyjadrenie obsahuje do podstatnej miery len opakované tvrdenia a argumenty, ktoré boli súčasťou jeho vyjadrenia z 16.10.2014 a/alebo súčasťou jeho ústneho vyjadrenia na pojednávaní dňa 12.7.2016, čo zodpovedá dôvodu neodôvodnenosti a neúčelnosti. Pojednávanie vo veci bolo odročené na 11.10.2016 primárne z dôvodu, že žalovaný v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania nepredložil do konania dve listiny včas, aj keď ich mohol predložiť skôr. Preto žalovaný procesne zavinil vznik trov označených vo vyjadrení žalovaného ako „Vyjadrenie vo veci samej 18.7.2016“ a „pojednávanie 11.10.2016“, ktoré by inak neboli vznikli, resp. jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa, pre nepriznanie náhrady týchto trov. Vyčíslenie trov konania obsiahnuté v závere odvolania tiež nie je v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2014 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, keďže napr. poslednú položku
- úkon: „vyhlásenie rozsudku 10.11.2016“ si žalovaný uplatňuje ako celý úkon právnej služby, pričom tento úkon má byť podľa § 13a ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.
9. Žalobca sa teda v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, nakoľko súd správne vníma činnosť exekútora vo viacerých právnych rovinách a v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou najvyšších súdnych autorít, súd správne neakceptuje argumentáciu žalovaného, že každý právny vzťah, v ktorom vystupuje exekútor - voči akejkoľvek osobe - je vždy právnym vzťahom verejnoprávnym. Súd správne identifikoval režim právneho nástupníctva vo veci, kedy na rozdiel od advokátov, zákon v rámci sukcesie u exekútorov vylúčil len zodpovednosť za škodu, čo však nie je sporný prípad a preto sa žalobca vydania peňažného plnenia vo výške 11.200,- Eur môže domáhať od oboch žalovaných, t. j. od pôvodného exekútora a aj od jeho právneho nástupcu, ktorý pokračuje v konaní v predmetnej exekučnej veci. Súd správne identifikoval inštitút subsidiarity, resp. prednosti vydania bezdôvodného obohatenia (pred náhradou škody), t. j. správnosť a opodstatnenosť žaloby ako takej, čo je plne kompatibilné aj so závermi Ministerstva spravodlivosti SR prezentovanými v rámci konania podľa zák. č. 514/2003 Z. z. k tejto otázke. Žalobca poukazuje aj na všeobecné princípy spravodlivosti aprobované CSP. Žiada o vrátenie toho, čo zaplatil bez právneho dôvodu, resp. po tom, čo dôvod na takéto plnenie odpadol (neúspešné nadobudnutie nehnuteľnosti podľa EP), pričom táto skutočnosť medzi stranami nie je sporná. V ďalšom kroku vznikne žalovanému (odvolateľovi) nepochybne niekoľko možností na uplatnenie právnych nástrojov vo vzťahu k pôvodnému súdnemu exekútorovi (JUDr. X.), príp. vo vzťahu k iným subjektom titulom plnenia, ktoré je predmetom tohto súdneho konania. Preto žalobca navrhuje, aby odvolací súd podané odvolanie zamietol, napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcovi priznal aj náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.
10. Žalovaný 2. odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaného 1. sa písomne nevyjadril.
11. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu a pred vyhlásením svojho rozhodnutia postupom podľa § 382 CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k aplikácii ustanovení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli súdom prvej inštancie použité a ktoré sú pre rozhodnutie v predmetnej veci rozhodujúce, a to konkrétne ustanovení § 12 ods. 5, § 33, § 142 ods. 1, 3 a 4, § 154 ods. 1, § 156 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017, resp. akt. § 31 zák. č. 233/1995, ďalej ust. zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
12. Žalobca na výzvu odvolacieho súdu v písomnom vyjadrení zo dňa 28.1.2019 uviedol, že vydražiteľ, ktorý je žalobcom v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia v súdenej veci, nebol v žiadnom podradenom postavení voči exekútorovi, exekútor nerozhodoval o právach a povinnostiach vydražiteľa a ani voči vydražiteľovi nemohol vykonávať verejnú moc. Vo vzťahu k zodpovednosti súdneho exekútora za škodu, došlo od prijatia Exekučného poriadku až do súčasnosti k precizovaniu ustanovení o náhrade škody, napr. v čase prijatia Exekučného poriadku, tento umožňoval súdnemu exekútorovi zbaviť sa zodpovednosti za škodu, ak súdny exekútor preukázal, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. S prijatím novely Exekučného poriadku zákon č. 514/2003 Z. z., sa upravila objektívna zodpovednosť súdnych exekútorov za škodu tak, že súdny exekútor sa nemohol zbaviť zodpovednosti za škodu zo žiadnych dôvodov. Novela Exekučného poriadku zákon č. 2/2017 Z. z. upravila zodpovednosť súdneho exekútora tak, že umožnila súdnemu exekútorovi zbaviť sa zodpovednosti za škodu, ak súdny exekútor preukázal, že postupoval s odbornou starostlivosťou. Počas celého trvania právnej úpravy zodpovednosti súdneho exekútora za škodu v Exekučnom poriadku však ostali nemenné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, ako aj zákonná povinnosť súdneho exekútora byť poistený pre prípad vzniku škody. Predpokladom vzniku
zodpovednosti za škodu súdneho exekútora vždy bolo a je kumulatívne splnenie podmienok: a) vznik škody, b) protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora, prípadne jeho zamestnanca, súvisiace s činnosťou podľa exekučného poriadku, c) príčinná súvislosť medzi týmto konaním/opomenutím a vznikom škody. Z konania/opomenutia JUDr. W. X., súdneho exekútora, resp. jeho právneho nástupcu
- žalovaného 1. - nevydanie uhradenej sumy 11.200,- Eur, je zrejmé, že súdny exekútor nemôže byť zodpovedný za škodu, pretože nedošlo k vzniku škody, protiprávne konanie/opomenutie súdneho exekútora nesúviselo s činnosťou podľa Exekučného poriadku a nie je daná príčinná súvislosť medzi týmto konaním/opomenutím a vznikom škody. JUDr. W. X., súdny exekútor, resp. jeho právny nástupca
- žalovaný 1. žalobcovi nevydal peňažné prostriedky po tom, čo súd neschválil príklep. Nedošlo teda k zmenšeniu majetku žalobcu v dôsledku porušenia procesných povinností súdneho exekútora, ktoré mali za následok neschválenie príklepu súdom, ale došlo k tomu, že JUDr. W. X., súdny exekútor, resp. jeho právny nástupca - žalovaný 1. si finančné prostriedky ponechal (neoprávnene zväčšil svoj majetok), resp. do dnešného dňa ich žalobcovi nevydal - došlo teda k neoprávnenému zadržiavaniu peňažných prostriedkov, ktoré je potrebné vydať ich vlastníkovi. V prípade škody dochádza k strate na majetku poškodeného (majetková hodnota prestáva existovať - napr. zničenie veci), avšak v súdenej veci dochádza k zmenšeniu majetku žalobcu v dôsledku neoprávneného majetkového presunu v prospech neoprávnenej osoby (toho, kto sa obohatil), pričom neoprávnene presunutú majetkovú hodnotu je potrebné vrátiť. Neexistuje bezprostredný kauzálny nexus medzi porušením procesných povinností exekútora (ktoré vyústili do neschválenia príklepu súdom) a zmenšením majetku žalobcu. Nevydanie uhradenej sumy nie je priamym dôsledkom procesných nedostatkov v rámci obstarávania znaleckého posudku pri opakovanej dražbe nehnuteľnosti (teda pochybenia exekútora). V prípade, ak by súd pripustil, že sa jedná o škodu, legalizoval by protiprávne konanie JUDr. W. X., súdneho exekútora, resp. jeho právneho nástupcu - žalovaného 1. Je zrejmé, že poisťovňa, ani štát (Ministerstvo spravodlivosti SR) nenachádza dôvod pre vydanie finančných prostriedkov žalobcovi namiesto súdneho exekútora. JUDr. W. X., resp. žalovaný 1. ako jeho právny nástupca, sa totiž nedopustil konania/ opomenutia, ktorého dôsledkom by bol vznik škody (napr. v dôsledku nezákonného rozhodnutia, či nezákonného postupu), ale finančné prostriedky si ponechal (pravdepodobne vo svojej súkromnej dispozícii), hoci bankový účet súdneho exekútora je v prejednávanej veci len tzv. platobným miestom. Prenos povinnosti vydať finančné prostriedky žalobcovi na poisťovňu, či štát by zakladalo nebezpečný precedens umožňujúci súdnym exekútorom zadržiavať finančné prostriedky bez právneho dôvodu, prípadne ich využívať vo svoj vlastný prospech, pričom všetky následky protiprávneho konania/ opomenutia by znášala poisťovňa alebo štát. V súdenej veci preto nemožno hovoriť o zodpovednosti za škodu, nemožno hovoriť ani o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb. Vydražiteľ - žalobca nebol v žiadnom podradenom postavení voči súdnemu exekútorovi, súdny exekútor nerozhodoval o právach a povinnostiach vydražiteľa, pričom bankový účet exekútora bol len tzv. platobným miestom. Preto žalobca nepovažuje súdom vymenované ustanovenia Exekučného poriadku a Zákon o zodpovednosti štátu za škodu za rozhodujúce a právne relevantné.
13. Žalovaný 1. na výzvu odvolacieho súdu v písomnom vyjadrení zo dňa 4.2.2019 uviedol, že výslovne súhlasí s uplatnením odvolacím súdom citovaných ustanovení Exekučného poriadku, ktoré súd prvej inštancie neaplikoval v rámci svojho rozhodnutia, resp. s uplatnením zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý mal byť najmä z hľadiska pasívnej legitimácie v rámci rozhodnutia súdu aplikovaný. Žalovaný 1. súčasne žiadal o priznanie náhrady trov odvolacieho konania.
14. Žalovaný 2. sa na výzvu odvolacieho súdu písomne nevyjadril.
15. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného 1. je v celom rozsahu dôvodné, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zmenu napadnutého rozsudku v zmysle § 388 CSP spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
17. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalovaného 1. ako náhradníka pôvodného súdneho exekútora žalovaného 2., zaviazal zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia spočívajúcom v ponechaní si pôvodným súdnym exekútorom žalobcom zaplatenej ceny draženej nehnuteľnosti t. j. sumy 11.200,- Eur po tom, čo súd neschválil príklep udelený pôvodným súdnym exekútorom žalovaným 2.; z ktorého dôvodu potom žalobu voči žalovanému 2., ktorý bol z výkonu funkcie súdneho exekútora odvolaný zamietol; vrátane súvisiacich výrokov o trovách konania. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný 1. bol v danom prípade oprávnený podať odvolanie aj proti zamietajúcemu výroku napadnutého rozsudku, nakoľko aj tento výrok bol vydaný v jeho neprospech, keďže žalobca sa domáhal (po pripustení zmeny žaloby) zaplatenia žalovanej sumy od žalovaných 1. a 2. spoločne a nerozdielne, teda kým v zmysle žalobného návrhu sa mali žalovaní 1. a 2. deliť o splnenie povinnosti na polovicu, v zmysle napadnutého rozsudku súdu uložil povinnosť na plnenie výlučne žalovanému 1., preto aj zamietajúci výrok voči žalovanému 2. bol vydaný v neprospech žalovaného 1.
18. V danom prípade bolo rozhodujúce právne posúdenie žalobcom uplatneného nároku voči žalovaným 1. a 2. na zaplatenie sumy 11.200,- Eur. Súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pritom sporové strany v odvolacom konaní nerozporovali. Zo spisu prvoinštančného súdu a vykonaného dokazovania teda vyplýva skutkový stav, ako ho v napadnutom rozsudku popísal prvoinštančný súd, a teda, že žalobca požiadal súdneho exekútora JUDr. W. X. (žalovaný 2.) o vykonanie exekúcie pre vymoženie jeho pohľadávky vo výške 328.677,- Sk, t. j. 10.910,08 Eur voči povinnej - sestre žalobcu. Súdny exekútor JUDr. W. X. bol súdom poverený na vykonanie tejto exekúcie, ktorá sa mala viesť predajom nehnuteľnosti v spoluvlastníctve povinnej. Ďalším spoluvlastníkom draženej nehnuteľnosti bol žalobca, ktorý využil možnosť postupu podľa § 166 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.3.2017 a ako podielový spoluvlastník draženej nehnuteľnosti zložil do začiatku dražby na účet exekútora určenú cenu draženého podielu, a to dňa 8.12.2011 sumu 5.600,- Eur (ako dražobnú zábezpeku podľa § 142 ods. 1, 3 a 4 EP v znení účinnom do 31.3.2017) a dňa 19.12.2011 sumu 5.600,- Eur (ako sumu do stanoveného najnižšieho podania), t. j. spolu sumu 11.200,- Eur (určená výška najnižšieho podania - cena draženej nehnuteľnosti). Súdny exekútor vyhotovil dňa 22.2.2012 o udelení príklepu pri dražbe spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti zápisnicu, v zmysle ktorej schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu na draženej nehnuteľnosti žalobcovi v súlade s ust. § 166 EP v znení účinnom do 31.3.2017. Následne exekučný súd uznesením č. k. 17Er/605/2008-31 zo dňa 3.9.2012 príklep udelený pri tejto dražbe neschválil. Súdny exekútor JUDr. W. X. (žalovaný 2.) však vydražiteľovi zaplatenú cenu spoluvlastníckeho draženej nehnuteľnosti nevrátil. Následne bol JUDr. W. X. rozhodnutím ministra spravodlivosti SR s účinnosťou od 26.3.2014 odvolaný z funkcie súdneho exekútora a do funkcie jeho náhradníka bol ustanovený JUDr. Jozef Kapronczai (žalovaný 1.). Ešte pred odvolaním JUDr. W. X. z výkonu funkcie súdneho exekútora, mal tento v roku 2013 pozastavenú činnosť a jeho zástupcom sa najskôr stala súdna exekútorka JUDr. P. a od 7.11.2013 žalovaný 1. Exekútorský účet v P. V. F. a.s. č. XXXXXXXXXX, ktorého majiteľom bol JUDr. W. X., prebral žalovaný 1. so zostatkom 26,93 Eur. Sumu 11.200,- Eur uhradenú žalobcom na najnižšie podanie žiaden zo žalovaných dosiaľ žalobcovi nevrátil, pričom Ministerstvo spravodlivosti SR, na ktoré sa žalobca obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, žiadosti žalobcu nevyhovelo s odôvodnením, že pokiaľ poškodenému patrí právo domáhať sa náhrady plnenie od priameho dlžníka, nemožno hovoriť o vzniku škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z.
19. Odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd síce správne zistil skutkový stav, avšak tento nesprávne právne posúdil. Nesprávne sa totiž priklonil k právnemu posúdeniu veci uvádzanému žalobcom, keď tento dôvodil, že sumu 11.200,- Eur si uplatňuje titulom bezdôvodného obohatenia, nakoľko právny dôvod, na základe ktorého plnil na účet súdneho exekútora, neschválením
príklepu súdom zanikol, preto vzhľadom na to, že medzi vydražiteľom a súdnym exekútorom ide o súkromnoprávny vzťah, je žalovaný 1. ako univerzálny právny nástupca pôvodného súdneho exekútora žalovaného 2., povinný vydať dané bezdôvodné obohatenie žalobcovi.
20. Dokazovaním však bolo zistené, že súdny exekútor JUDr. W. X. porušil svoju elementárnu povinnosť, vrátiť po rozhodnutí exekučného súdu o neschválení príklepu, sumu zaplatenú ako cenu draženej nehnuteľnosti dražiteľovi - žalobcovi. Hoci Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.3.2017, takúto povinnosť súdneho exekútora expressis verbis neustanovoval (viď ust. § 149 EP v znení účinnom do 31.3.2017), takáto povinnosť súdneho exekútora jednoznačne vyplýva z účelu a zmyslu aplikovanej právnej normy - Exekučného poriadku, ako aj zo základného spoločenského princípu demokratickej spoločnosti, t. j. princípu dobrých mravov a v neposlednom rade z ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ teda Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi možnosť ponechať si sumu zloženú vydražiteľom neumožňuje, je tento bez pochyby povinný ju po neschválení príklepu súdom dražiteľovi vrátiť. Súdny exekútor nebol vlastníkom zložených peňazí, tieto mohol držať na svojom účte iba do schválenia rozvrhu výťažku, resp. do rozhodnutia o príklepe. Následne bol povinný ich vydať oprávnenej osobe, v tomto prípade neúspešnému vydražiteľovi.
21. V zmysle princípu dobrých mravov, Ústavy SR a cieľa sledovaného Exekučným poriadkom, je teda súdny exekútor povinný po rozhodnutí exekučného súdu o neschválení príklepu, vrátiť sumu zaplatenú ako cenu draženej nehnuteľnosti dražiteľovi. Odvolací súd má potom za to, že v prípade ak súdny exekútor túto svoju povinnosť nesplní, nastupuje zodpovednosť súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone exekučnej činnosti vydražiteľovi v zmysle ust. § 33 EP v znení účinnom do 31.3.2017 (akt. § 31 EP) a zároveň prichádza do úvahy aj zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
22. Súdny exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie exekučnej činnosti (§ 2 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017), v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má postavenie verejného činiteľa (§ 5 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017) a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci (§ 5 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.3.2017).
23. Pokiaľ ide o vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania, súdna prax dospela k záveru, že medzi nimi nejde o súkromnoprávny vzťah, a preto na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 Občianskeho zákonníka na úkor účastníka exekučného konania (porovnaj uznesenia Najvyššieho súdu SR sp zn. 3Cdo/58/2009 zo dňa 14.1.2010, sp. zn. 3 Cdo/199/2009, sp. zn. 4Cdo/41/2009 zo dňa 25.3.2010, sp. zn. 2MCdo/19/2010 zo dňa 28.2.2011, alebo sp. zn. 6MCdo/4/2011 zo dňa 8.8.2012). Medzi žalobcom - dražiteľom na jednej strane a súdnym exekútorom na strane druhej teda nemohol vzniknúť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu nevráteného zaplateného najnižšieho podania po neschválení rozvrhu výťažku. V danom prípade je nesprávna argumentácia žalobcu, že vydražiteľ nie je účastníkom exekučného konania a súdny exekútor vo vzťahu k nemu nemal postavenie orgánu verejnej moci, poukazujúc na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13.2.2013. Ako totiž správne dôvodil žalovaný 1. v podanom odvolaní, v zmysle ust. § 37 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017, účastníkmi exekučného konania sú nielen oprávnený a povinný a pri rozhodovaní o trovách exekúcie aj poverený súdny exekútor, ale sú nimi aj iné osoby, avšak len v tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva Exekučný poriadok. Exekučný poriadok teda pozná aj účastníctvo pre určitý úsek konania. Toto postavenie jednotlivým účastníkom potom priznáva priamo Exekučný poriadok, ktorý vo svojich ustanoveniach určité subjekty legitimuje k určitej procesnej aktivite v súvislosti s určitou časťou exekučného konania. Tak sa napríklad aj spoluvlastník draženej nehnuteľnosti stáva účastníkom konania pre úsek, v ktorom sa vedie exekúcia predajom nehnuteľnosti - ust. § 166 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.3.2017, na ktorú exekúciu predajom spoluvlastníckeho podielu sa v zmysle § 166 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017 použijú ustanovenia o exekúcii predajom nehnuteľností, t. j. ust. § 134 a nasl. EP v znení účinnom do 31.3.2017, v zmysle ktorých súdny exekútor vo vzťahu k vydražiteľovi jednoznačne má nadriadené postavenie a vystupuje nie ako súkromnoprávny subjekt, ale ako orgán verejnej moci, keď napr. predovšetkým po splnení podmienok stanovených zákonom rozhoduje o udelení príklepu vydražiteľovi, o čom spisuje zápisnicu (§ 146 EP v znení účinnom do 31.3.2017), čo jednoznačne predstavuje rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb ako imanentná súčasť jeho nadriadeného postavenia voči účastníkovi exekučného
konania pre úsek výkonu exekúcie predajom nehnuteľnosti - t. j. vydražiteľovi (tu aj spoluvlastníkovi draženej nehnuteľnosti, ktorý zaplatil najnižšie podanie). Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcom poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 165/2012 zo dňa 13.2.2013, tak tento hovorí o možnosti vzniku bezdôvodného obohatenia medzi súdnym exekútorom a účastníkom exekučného konania len pokiaľ ide o odmenu súdneho exekútora, v ktorom prípade má v zmysle § 37 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017 súdny exekútor postavenie účastníka exekučného konania. Ide o skutkovo odlišný prípad, kedy došlo po vymožení odmeny súdneho exekútora k zrušeniu rozhodnutia, na základe ktorého bola odmena vymožená a následne bol na náhradu trov exekúcie zaviazaný úplne iný subjekt. Na základe vyššie uvedeného teda súd prvej inštancie vec neprávne právne posúdil, pokiaľ nárok žalobcu na vrátenie sumy 11.200,- Eur posudzoval titulom bezdôvodného obohatenia, keď v rámci výkonu exekúcie predajom nehnuteľnosti vystupuje súdny exekútor voči vydražiteľovi, resp. spoluvlastníkovi draženej nehnuteľnosti jednoznačne ako orgán verejnej moci. Navyše vydražiteľ- žalobca bol v danej exekučnej veci zároveň oprávneným, pre uspokojenie pohľadávky ktorého bola predmetná exekúcia vedená. Keďže medzi žalobcom a súdnym exekútorom nešlo o súkromnoprávny vzťah, pohľadávku žalobcu nie je možné posudzovať titulom bezdôvodného obohatenia, ale len titulom zodpovednosti súdneho exekútora za škodu spôsobenú pri výkone jeho exekučnej činnosti.
24. Pokiaľ potom ide o vzťah zodpovednosti súdneho exekútora za škodu podľa § 33 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 a zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z., dospela súdna prax k záveru, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia ako podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Tieto zákony priamo neustanovujú prioritu alebo výlučnosť zodpovednosti za škodu podľa niektorého z nich, obe zodpovednosti teda stoja vedľa seba. Použitý výraz v § 33 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017: „ak osobitný zákon neustanovuje inak,“ neznamená, že poškodený nemá priamy nárok voči súdnemu exekútorovi, ak má nárok na náhradu škody voči štátu. Z dikcie § 33 EP v znení účinnom do 31.3.2017 a zák. č. 514/2003 Z. z. možno vyvodiť, že za škodu spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa Exekučného poriadku zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017. Súdny exekútor je povinný mať za týmto účelom uzavreté aj poistenie zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť v súvislosti s vykonávaním tejto činnosti (§ 12 ods. 3 EP v znení účinnom do 31.3.2017). Štát potom zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci (§ 1 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z. z.), pričom pod výkonom verejnej moci sa rozumie rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (§ 2 písm. a/ zák. č. 514/2003 Z. z.) a za orgán verejnej moci sa považuje aj fyzická osoba, ktorej zákon zveril výkon verejnej moci; štát zodpovedá za škodu spôsobenú okrem iného aj nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 písm. d/ zák. č. 514/2003 Z. z.) a svojej zodpovednosti sa nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.). Na základe uvedeného zodpovedá štát aj za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým postupom by mohlo byť aj porušenie povinnosti súdneho exekútora vrátiť dražiteľovi zaplatenú cenu nehnuteľnosti po neschválení príklepu súdom, v ktorom prípade podľa § 4 ods. 1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z. z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR.
25. Z uvedeného vyplýva, že závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z. z., alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.3.2017 (pozri uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/75/2015 zo dňa 23.3.2016, alebo sp. zn. 3Cdo/129/2015 zo dňa 22.6.2016), keď nie je možné vylúčiť ani možnosť uplatnenia náhrady škody súčasne proti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. aj proti súdnemu exekútorovi podľa § 33 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017 (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/2307/2013 zo dňa 14.10.2015, resp. sp. zn. 25Cdo/970/2006 zo dňa 30.7.2008). Takýto záver je plne v súlade s požiadavkou na zvýšenú ochranu poškodeného, ktorému je tak daná možnosť dosiahnuť náhradu škody spôsobenej exekútorom pri výkone exekučnej činnosti tak priamo voči súdnemu exekútorovi, ako aj voči štátu. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil svoj nárok voči súdnym exekútorom a nebol povinný si ho najskôr uplatniť voči štátu. Navyše aj podľa aktuálneho znenia ust. § 31 ods. 4 EP, zákonodarca výslovne upravil, že: „Štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, len ak ju nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora; to platí rovnako v prípade, ak súd uložil povinnosť podľa § 29 ods. 12,“ teda zaviedol subsidiárnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom, teda aktuálna právna úprava (ktorú však nie je možné aplikovať na danú právnu vec) dokonca priorizuje zodpovednosť súdneho
exekútora za spôsobenú škodu. Na predmetnú právnu vec však treba použiť ustanovenia platné v čase vzniku zodpovednosti súdneho exekútora za škodu, teda ust. § 33 EP v znení účinnom od 3.9.2012, kedy súd neschválil príklep exekútora do 31.3.2017.
26. Podľa § 33 ods. 1 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ak osobitný zákon (zák. č . 514/2003 Z. z., pozn.) neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona.
27. V zmysle vyššie citovaného ustanovenia exekútori zodpovedajú za škodu, ktorú spôsobia pri výkone exekučnej činnosti. Exekučný poriadok tu upravuje osobitnú zodpovednosť za škodu (oproti ust. § 420 ods. 1 OZ). Na vznik zodpovednosti súdneho exekútora za škodu podľa § 31 EP v znení účinnom do 31.3.2017 je nevyhnutné splnenie zákonných predpokladov (1) protiprávne konanie/opomenutie pri výkone exekučnej činnosti, (2) vznik škody a (3) príčinná súvislosti medzi protiprávnym úkonom pri výkone exekučnej činnosti a vznikom škody. Zodpovednosť za škodu podľa Exekučného poriadku je potom objektívnou zodpovednosťou, pretože exekútor za škodu zodpovedá bez ohľadu na zavinenie.
28. V danom prípade porušenie právnej povinnosti súdneho exekútora (žalovaný 2.) spočívalo v nevrátení zaplateného najnižšieho podania dražiteľovi po tom, čo súd príklep udelený týmto súdnym exekútorom neschválil. Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia. V danom prípade ide o peňažnú sumu 11.200,- Eur, ktorú žalobca zaplatil ako vydražiteľ spoluvlastníckeho podielu na draženej nehnuteľnosti, avšak súdny exekútor si ju bezdôvodne po neschválení príklepu súdom ponechal, čím vzhľadom na to, že vydražiteľ sa nestal vlastníkom draženej nehnuteľnosti, došlo k ujme spočívajúcej v zmenšení majetkovej sféry poškodeného žalobcu. Nakoniec príčinnou súvislosťou je otázka objektívnej nevyhnutnosti pôsobenia príčiny (protiprávne konanie súdneho exekútora) na následok (škoda), resp. vyplývania následku (škoda) z príčiny (protiprávne konanie), t. j. o vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a škodou priamy a bezprostredný vzťah príčiny a následku. V danom prípade jednoznačne existuje priama príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním súdneho exekútora spočívajúcom v bezdôvodnom ponechaní si sumy 11.200,- Eur a ujmou v majetkovej sfére žalobcu, ktorá tým nastala. Nakoľko teda súdny exekútor JUDr. W. X. nevyplatil žalobcovi sumu ním zaplatenú ako najnižšie podanie, je táto skutočnosť v priamej príčinnej súvislosti so vznikom škody žalobcu, pretože týmto protiprávnym postupom došlo zjavne k ujme v majetkovej sfére žalobcu. Nie sú pritom pochybnosti o tom, že tohto protiprávneho konania sa dopustil pôvodný súdny exekútor JUDr. W. X. - žalovaný 2., ktorý po zaplatení najnižšieho podania podľa § 166 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.3.2017, ktoré mal viesť na osobitnom bankovom účte (§ 12 ods. 5 EP v znení účinnom do 31.3.2017) s týmito nakladal v rozpore so zákonom (EP), keď tieto peňažné prostriedky žalobcovi po neschválení príklepu súdom nevrátil, pričom nie je rozhodujúce, že tento jeho protiprávny postup vyšiel najavo až po jeho odvolaní z funkcie súdneho exekútora. Zánik funkcie súdneho exekútora žalovaného 2. nebráni tomu, aby si žalobca voči nemu uplatnil nárok na náhradu škody, ktorú mu žalovaný 2. spôsobil počas výkonu svojej funkcie pri výkone exekučnej činnosti. Uvedené vyplýva aj z ust. § 16a ods. 8 EP v znení účinnom do 31.3.2017 á contrario, nakoľko ak náhradník nezodpovedá za škodu spôsobenú pôvodným exekútorom, znamená to, že zodpovednosť pôvodného exekútora zostáva zachovaná, keďže zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by zodpovednosť pôvodného exekútora mala spolu so zánikom jeho funkcie zaniknúť. Pretože podľa výsledkov vykonaného dokazovania, náhradníkovi pôvodného súdneho exekútora - žalovanému 1. suma 11.200,- Eur pri prevzatí exekučnej agendy od pôvodného exekútora poukázaná nebola (stav na osobitnom účte exekútora JUDr. W. X. pri jeho preberaní žalovaným 1. bol 26,93 Eur), dopustil sa protiprávneho konania spôsobujúceho škodu žalobcovi jednoznačne iba pôvodný súdny exekútor t. j. žalovaný 2. Za škodu spôsobenú žalobcovi teda objektívne zodpovedá pôvodný súdny exekútor JUDr. W. X. - žalovaný 2.
29. Vzhľadom na vyššie uvedené, pretože v danom prípade neboli splnené podmienky ani na potvrdenie, ani na zrušenie preskúmavaného rozsudku, odvolací súd s použitím ust. § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanému 2. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.200,- Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
30. Pretože na účte pôvodného súdneho exekútora sa pri jeho prevzatí ustanoveným náhradníkom - žalovaným 1. predmetné finančné prostriedky nenachádzali a okrem toho náhradník súdneho exekútora v zmysle ust. § 16a ods. 8 EP v znení účinnom do 31.3.2017 nezodpovedá za škodu spôsobenú súdnym
exekútorom, ktorému výkon funkcie zanikol, je žaloba žalobcu voči žalovanému 1. v celom rozsahu nedôvodná, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu voči žalovanému 1. v celom rozsahu zamietol.
31. Nakoľko týmto rozhodnutím došlo k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, bolo s použitím § 396 ods. 2 CSP bolo povinnosťou odvolacieho súdu rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov celého konania, o ktorých v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Vzhľadom na plný úspech žalobcu v spore voči neúspešnému žalovanému 2., má potom žalobca v zmysle § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu účelne vynaložených trov prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným 1., rozhodol odvolací súd s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP rovnako podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému 1. priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. Odvolací súd nedospel k záveru, že by bolo v danom prípade dôvodné na vzťah žalobcu a žalovaného 1. aplikovať ust. § 257 CSP, nakoľko v danom prípade nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd výnimočne nemal žalovanému 1. náhradu trov konania priznať. Žalobca dôvodil predovšetkým tým, že žalovaný 1. je súdny exekútor, má teda právnické vzdelanie, pričom predmetné súdne konanie priamo súvisí s výkonom jeho profesie, preto je neúčelné, aby sa nechal v spore zastupovať. K uvedenému odvolací súd uvádza, že táto okolnosť nie je takým dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktoré by súd nemal úspešnej strane v spore náhradu trov konania priznať, nakoľko podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom a podľa ods. 3 cit. ust. všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní. Strany majú v civilnom sporovom konaní rovnaké postavenie a musia mať rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv, preto aj súdny exekútor má nesporne právo dať sa v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí, ktorým môže byť i advokát. Zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že by takéto oprávnenie osoba s právnickým vzdelaním mať nemala. Na základe vyššie uvedeného potom žalovaný 1. ako súdny exekútor má nesporne právo v konaní sa dať zastúpiť advokátom. Pokiaľ ide o namietanie účelnosti jednotlivých úkonov právnej služby a správnosti vyčíslenia trov právneho zastúpenia, odvolací súd uvádza, že tieto budú predmetom posudzovania pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania, o ktorej v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).