Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_25Co-56-2018.pdf
PDF · 140.69 KB
Case nature
Subarea
25Co/56/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcov: 1. S. E., nar. X.X.XXXX, adresa N., S. W. XXXX/XXA, 2. M. E., nar. X.X.XXXX, adresa N., S. W. XXXX/XXA, 3. S. E., nar. X.X.XXXX, adresa N., S. W. XXXX/XXA, 4. S. G., nar. X.XX.XXXX, adresa N., S. W. XXXX/XX, 5. Y. S., nar. X.X.XXXX, adresa N., S. W. XXXX/XX, 6. P. N., nar. XX.X.XXXX, adresa N., I. XXXX/XX, 7. I. N., nar. XX.XX.XXXX, adresa N., I. XXXX/XX, 8. D. Z., nar. XX.X.XXXX, adresa Y., T. Y. X, 9. Mgr. O. G., nar. XX.X.XXXX, adresa N., I. XXXX/XB, proti žalovanému: Mesto Sereď, so sídlom Sereď, Námestie republiky 1176/10, IČO: 00 306 169, zastúpenému splnomocnencom: VIA LEGE s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pata, Veterná 1093, IČO: 36 866 415, o určenie povinnosti zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva, na odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 17C/309/2016-42 zo dňa 24.10.2017 - žalobcov voči výroku I. o zastavení konania, výroku II. o postúpení veci stavebnému úradu a výroku IV. o trovách konania a odvolanie žalovaného voči výroku IV. o trovách konania, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. o zastavení konania a postúpení veci stavebnému úradu ako i v závislom výroku III. o vrátení súdneho poplatku p o t v r d z u j e .
II. Uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku IV. o trovách konania m e n í tak, že žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania n e p r i z n á v a.
III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil, výrokom II. rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená stavebnému úradu, ktorým je Obec Šintava, výrokom III. rozhodol, že po právoplatnosti uznesenia vracia žalobcovi 1. súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 99,50 Eur prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s. a výrokom IV. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 127, § 417 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 137 ods. 1 až 3 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), ako i s poukazom na ust. § 3 a § 10 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ust. § 11 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Vecne súd argumentoval tým, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd vydal rozhodnutie, ktorým uloží žalovanému povinnosť zdržať sa využitia pozemku parc. reg. „C“, parc. č. 5/1, 5/4, kat. úz. N. a realizovania stavieb akéhokoľvek druhu na parcele registra „C“, parc. č. 5/A, 5/4, kat. úz. N., ktorými by nad mieru primeranú pomerom obťažoval žalobcov hlukom, prachom, svetlom, tienením a vibráciami a nahradiť žalobcom trovy konania, a to vzhľadom na to, že Obec Šintava ako stavebný úrad rozhodnutím zo dňa 30.5.2016 č. 90/4307/ÚPaSP 297/2016 - prer., ktorým prerušil územné konanie o umiestnení stavby a využívaní územia „Tenisový areál Sereď,“ na pozemkoch parc. reg. „C“, parc. č. 5/1, 5/4, kat. územie N. a realizovania stavieb SO 01 búracie práce a výrub drevín, SO 02 Komunikácie a spevnené plochy, SO 03 Antukové kurty, SO 04 Sadové úpravy, SO 05 Areálové rozvody NN a VO, SO 06 Areálové rozvody vody a kanalizácie, SO 07 Malá architektúra, SO 08 Tenisový klub a SO 09 Závlaha areálu, studňa; a žalobcov týmto rozhodnutím odkázal na súd podľa § 127 ods. 1 OZ, pretože žalobcovia podali na stavebný úrad námietky, že nesúhlasia s výstavbou tenisových kurtov s poukazom na porušovanie práv vlastníkov susediacich nehnuteľností podľa Občianskeho zákonníka. Námietky žalobcov konkrétne spočívali v tom, že 1. umiestnenie stavby bude v rozpore s oprávnenými záujmami vlastníkov okolitých pozemkov a stavieb chránenými Ústavou SR a občianskoprávnymi predpismi, 2. umiestnenie stavby by bolo v rozpore s verejným záujmom, ktorého prioritou je ochrana národných kultúrnych pamiatok v zmysle zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, 3. umiestnenie stavby nie je v súlade s územným plánom mesta z pohľadu verejného záujmu týmto plánom prezentovaným, nakoľko tenisový areál je úzko špecializovaný šport, nezohľadňujúci v takomto rozsahu potrebu verejnosti i s prihliadnutím na existujúci rozsah tenisových kurtov v bezprostrednom okolí.
3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo spisového materiálu Obce Šintava č. 90/4307/ ÚPaSP 297/2016, ako ani z jeho rozhodnutia zo dňa 30.5.2016 nie je jednoznačne zistiteľné, či stavebný úrad dôsledne vyhodnotil charakter námietok, či ide skutočne o občianskoprávne námietky, alebo námietky územno-technického, prípadne stavebno-technického charakteru, ktoré sú upravené inými právnymi predpismi. Súd uzavrel, že stavebný úrad si uľahčil situáciu a účastníkov územného konania priamo odkázal na súdne konanie. Avšak po posúdení obsahu námietok dospel súd k jednoznačnému záveru, že námietky žalobcov sú námietkami územno-technického, prípadne stavebno-technického charakteru, len okrajovo zasahujú a vzájomne sa prelínajú s právami podľa § 127 ods. 1 OZ, preto sa s nimi stavebný úrad musí vysporiadať sám. Podstatou námietok žalobcov je predovšetkým verejný záujem a ochrana kultúrnej pamiatky, ktoré námietky nesúvisia s § 127 ods. 1 OZ. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 13.12.1999, sp. zn. 2Cdon 1889/97, v ktorom súd zaujal právny názor, že právomoc na rozhodnutie o námietke účastníka (stavebného, aj územného) konania, že zamýšľanou stavbou dôjde k obmedzeniu užívania nehnuteľností žalobcov má stavebný úrad a právomoc súdu na rozhodnutie o tejto námietke nie je založená ani v prípade, že stavebný úrad účastníka stavebného (územného) konania s touto námietkou odkáže na súd. Požiadavka na zachovanie pohody bývania (pri nočnom osvetlení, zvýšenom hluku a pod.) patrí k všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu. Ďalej podľa rozsudku Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 17.5.2001, sp. zn. 30Ca 58/2001, námietky účastníkov územného či stavebného konania, týkajúce sa obťažovania výhľadom, dymom, hlučnosťou, prašnosťou, zápachom, zatienenia pozemkov a stavieb a pod., neprekračujú rozsah právomoci stavebného úradu a dotknutých orgánov štátnej správy. Jedná sa o námietky územno- technického, či stavebno-technického charakteru, ktoré stavebný úrad posúdi vo svojej právomoci bez toho, aby s nimi účastníkov konania odkazoval na súd podľa § 137 ods. 2 Stavebného zákona. Aj keď námietky vznesené žalobcami v územnom konaní sú námietkami občianskoprávnymi (§ 127 ods. 1 OZ), zákon zveruje rozhodnutie o týchto námietkach vznesených v územnom konaní do právomoci stavebného úradu, ktorého povinnosťou je o nich rozhodnúť z úradnej povinnosti. Ide tu teda o prípad, kedy je občianskoprávna vec zverená na rozhodnutie inému orgánu než súdu. Preto súd vzhľadom na absenciu základnej procesnej podmienky - právomoci súdu na konanie, konanie podľa § 10 ods. 1 CSP zastavil s tým, že vec po právoplatnosti rozhodnutia postúpi na ďalšie konanie stavebnému úradu Obci Šintava. Medzi stranami sú totiž sporné len skutočnosti vyplývajúce zo stavebných predpisov, o ktorých má právomoc rozhodnúť výlučne stavebný úrad.
4. Ďalej súd prvej inštancie, vzhľadom na to, že konanie bolo zastavené pre nedostatok právomoci, rozhodol o vrátení súdneho poplatku zaplateného žalobcom 1. v plnej výške, s poukazom na § 11 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
5. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Mal za to, že v prejednávanom prípade žalobcovia museli podať na súd žalobu, nakoľko ich na to odkázal stavebný úrad. Súd však dospel k záveru, že takýto postup stavebného úradu nebol správny, pretože stavebný úrad nepostupoval dôsledne podľa § 137 zák. č. 50/1976 Zb., preto nie zavinením žalobcov bolo začaté konanie pred súdom a ani nie ich zavinením došlo k zastaveniu konania. Súd považoval za nespravodlivé zaťažiť žalobcov platením náhrady trov konania, ktoré iniciovali výlučne na základe rozhodnutia stavebného úradu a nie svojvoľne.
6. Proti tomuto uzneseniu súdu prvej inštancie výlučne v časti výroku o trovách konania podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaný a žiadal, aby odvolací súd zmenil výrok IV. napadnutého uznesenia tak, že žalovanému prizná 100% náhrady trov súdneho konania a prizná mu aj trovy odvolacieho konania. Dôvodil, že rozhodnutie súdu v časti výroku IV. vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho skutkového zistenia, ku ktorému dospel súd na základe vykonaného dokazovania. Uvedené súvisí so záverom súdu, že žalobcovia museli podať na súd žalobu, nakoľko ich na to odkázal stavebný úrad. S tým však žalovaný nesúhlasí, pretože žalobcovia nemuseli podať žalobu, hoci ich na to mylne odkázal stavebný úrad, pretože aj bez podania žaloby by dosiahli zákonný stav, kedy by o veci a aj o ich námietkach rozhodoval stavebný úrad. Stavebný úrad v rozhodnutí o prerušení územného konania z 30.5.2016 žalobcov správne poučil, že ak žaloba nebude podaná, rozhodne o námietkach sám. Keby teda žaloba nebola žalobcami podaná, nedošlo by k trovám súdneho konania, ale došlo by k naplneniu zákonného stavu a uplatneniu zákonného postupu, kedy by stavebný úrad rozhodol o námietkach žalobcov sám. Žalobcovia si pritom boli vedomí omylu a chyby na strane stavebného úradu, lebo na tento omyl stavebného úradu aj sami vo svojej žalobe upozornili. Naopak, žalobcovia zneužili omyl na strane stavebného úradu - ktorý navyše sami vyvolali, keď v zastúpení advokátkou podali zmätočné námietky v územnom konaní, ktoré označili ako občianskoprávne - na to, aby čo najviac predĺžili územné konanie a oddialili prijatie rozhodnutia a eliminovali hrozbu nimi neželanej výstavby v dohľadnom čase. Žalobcovia už pred podaním žaloby a aj počas celého prvoinštančného súdneho konania vedeli o nedôvodnosti ich žaloby a aj vďaka poučeniu stavebného úradu vedeli aj to, že ak žalobu nepodajú, rozhodne o ich námietkach stavebný úrad, a preto vedeli, že žalobu nemusia podať. Podaním žaloby žalobcovia dosiahli nimi želaný stav, a to oddialenie územného rozhodnutia. Zneužili teda omyl na strane stavebného úradu a žalobu podali len za účelom zmarenia skorej realizácie práv žalovaného. K podaniu žaloby došlo zavinením žalobcov, ktorí najprv uviedli stavebný úrad do omylu, keď podali komplikované, obsiahle a nezrozumiteľné námietky v územnom konaní, ktoré sami označili za občianskoprávne a vyplývajúce z Občianskeho zákonníka a Ústavy SR a potom napriek poučeniu stavebného úradu, že v prípade nepodania žaloby rozhodne o námietkach sám a vedomosti žalobcov o omyle stavebného úradu a o nedôvodnosti žaloby, túto aj tak podali. Bolo im totiž na prospech, že tým oddialili rozhodnutie v územnom konaní a zmarili realizáciu práv žalovaného ako vlastníka na zhotovenie stavby na jeho pozemku. Súd sa zmýlil, ak vyhodnotil stavebný úrad ako kvalifikovaný subjekt a žalobcov ako občanov laikov. Žalobcovia boli v konaní pred stavebným úradom zastúpení advokátom, boli v silnejšom právnom postavení oproti finančne a personálne poddimenzovanému stavebnému úradu - malej obci bez právneho oddelenia. Navyše žalovaný nijakým spôsobom neprispel k podaniu žaloby, a preto nie je dôvod, aby mu nebola priznaná náhrada trov konania.
7. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrili.
8. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia v rozsahu jeho výrokov I., II. a IV. odvolanie aj žalobcovia, vychádzajúc z obsahu podaného odvolania, domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia v napadnutých častiach a dôvodili, že je pravda, že žaloba bola podaná z podnetu stavebného úradu, ktorý konanie prerušil z dôvodu občiansko-právneho posúdenia. Už v návrhu však žalobcovia uvádzali, že tento pokyn nepovažovali za správny, pretože skutkový stav mal vyhodnotiť sám stavebný úrad. Žalobcovia podali v konaní námietky, s ktorými sa stavebný úrad žiadnym spôsobom nevysporiadal, nedoplnil v tomto smere dokazovanie, nevyzval stavebníka, aby preukázal, že plánovaná stavba, najmä jej umiestnenie, ale aj jej druhové určenie, nebude v rozpore so zákonnou úpravou. Základným problémom podľa žalobcov bola podstata, že v minulosti platné stavebno-technické normy prestali byť súčasťou nášho právneho poriadku, čím sa zvýšila samostatnosť posudzovania spočívajúca v dôslednosti práce stavebných úradov. Vykonané dokazovanie stavebným úradom žalobcovia nepovažujú za dostatočné pre vydanie rozhodnutia, preto si vyžiadali rovnopisy základných listín, najmä tých, ktoré sa týkali vplyvu na okolité stavby z hľadiska svetelnosti, hlučnosti a po ich preskúmaní zistili nedostatky. Preto vlastníci okolitých stavieb a pozemkov sa budú musieť obrátiť na odborníkov za účelom vypracovania nových odborných posúdení. Vplyv prašnosti nebol posudzovaný vôbec. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či podaná žaloba náleží do kompetencie správneho konania alebo civilného konania, žalobcovia majú za to, že vlastník, ktorý má nárok na ochranu vlastníckeho práva, je oprávnený podať aj preventívnu žalobu. Predpoklady pre takýto postup sú dané ohrozením zdravia ale aj majetku, ak činnosťou žiadateľom o povolenie stavby takéto ohrozenie hrozí. Pokiaľ teda žalovaný ako stavebník bude pokračovať v činnosti bezprostredne nadväzujúcej na podanú žiadosť, teda pristúpi k realizácii stavby, nebude už možné zabrániť ohrozeniu uvedením do pôvodného stavu (nezrealizovanie stavby), nakoľko by toto bolo nehospodárne. Je síce pravdou, že vlastníci susedných nehnuteľností by sa na súd mohli obrátiť s návrhom na zdržanie sa určitého konania, ale tým by možnosť preventívnej žaloby, tak ako ju pozná OZ, bola prakticky vylúčená. V súvislosti so zmenou právnej úpravy, kedy technické normy prestali byť súčasťou platnej právnej úpravy, sa práve preventívnou žalobou je možné domáhať ochrany proti vybudovaniu takých stavieb, ktoré budú ohrozovať životy a majetok vlastníkov susedných nehnuteľností. Ďalší zákonný predpoklad spočívajúci v hrozbe pokračovania konania spočíva v tom, že správny orgán nebude zohľadňovať vplyvy na život a zdravie s odôvodnením neplatnosti STN, čo je možné vyvodiť aj z toho, že už v minulosti postupoval svojvoľne, nedoručoval vlastníkom susedných nehnuteľností ako známym účastníkom konania rozhodnutia, oznámil, že bude pokračovať v konaní s odôvodnením, že súd je v tejto veci dlho nečinný. Preto môžu žalobcovia hľadať ochranu svojich práv iba u súdu.
9. K odvolaniu žalobcov podal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že uznesenie je v napadnutých výrokoch I. a II. správne, odvolanie žalobcov nie je ničím podložené, tvrdenia v ňom sú účelové, odvolanie neobsahuje ani určenie, čoho sa odvolatelia domáhajú a čo navrhujú. Žalovaný preto navrhoval napadnuté uznesenie v jeho výrokoch I. a II. potvrdiť. Poukazoval na to, že žalobcovia v odvolaní opätovne uvádzajú, že pokyn stavebného úradu, ktorým ich stavebný úrad odkázal na súd nepovažovali za správny, čím potvrdili, že si boli vedomí, že mal konať a rozhodnúť stavebný úrad. Na základe písomného poučenia stavebného úradu vedeli aj to, že ak žalobu v stanovenej lehote nepodajú, stavebný úrad by bol konal a rozhodol. Napriek tomu podali žalobu a aj odvolanie. Robia to výlučne s cieľom zneužitia práva a oddialenia územného a stavebného konania o povolení stavby pre žalovaného Mesto Sereď, lebo žiadajú stavebný úrad Obec Šintava, aby vo veci nekonal, kým právoplatne nerozhodne súd. Následne zmätočne žalobcovia uvádzajú, že súd mal vyhodnotiť skutkový stav. Prvoinštančný súd náležite vyhodnotil skutkový stav, vyhodnotil povahu námietok žalobcov ako námietky stavebno-technického charakteru, o ktorých má rozhodovať stavebný úrad a o ktorých nemôže rozhodovať súd. Žalobcovia v odvolaní ani netvrdia, že by súd vyhodnotil ich námietky nesprávne a aj preto je ich odvolanie nedôvodné. Žalobcovia namietajú, že ich stavebný úrad nevyzval na doplnenie námietok a preukázanie, že plánovaná stavba bude v rozpore so zákonom. Na to však stavebný úrad nie je povinný, ani oprávnený, lebo by tým porušil zákonnú koncentračnú zásadu, porušil svoje kompetencie, poškodil Mesto Sereď a bezdôvodne a protiústavne zvýhodnil žalobcov. Žalobcovia ako účastníci stavebného konania mali možnosť sa oboznámiť so spisovým materiálom i plánovanou výstavbou, zúčastniť sa miestneho zisťovania a v zákonnej lehote dať svoje námietky proti plánovanej výstavbe. Nimi podané námietky súd správne vyhodnotil ako stavebno-technické, s ktorými sa má vysporiadať stavebný úrad. Navyše predmetom tohto konania nemôže byť procesný postup stavebného úradu. Žalobcovia zmätočne a mylne uvádzajú, že STN prestali byť súčasťou platnej právnej úpravy, zvýšila sa samostatnosť posudzovania na strane stavebných úradov a že treba preto uplatniť preventívnu žalobu, lebo správny orgán sa odvolá na neplatnosť STN. Právna povaha STN sa nijako nezmenila počas trvania predmetného územného a stavebného konania a ani oproti právnej úprave platnej v čase vydania rozhodnutí NS SR, ktorými je odôvodnené uznesenie, preto ich právna povaha nemá na prejednávanú vec žiaden vplyv a nijako relevantne s vecou nesúvisí. Stavebný úrad Obec Šintava v danom konaní prihliada na všetky STN a tieto aj dodržiava, o čom svedčia všetky dokumenty vypracované za účelom posúdenia plánovanej stavby ako aj úprava pôvodného projektu tenisových kurtov, ktoré všetky vychádzajú z limitov určených v STN a teda stavba je navrhnutá a má byť zhotovená v súlade s STN. Žalobcovia uvádzajú, že si vyžiadali listiny o posudzovaní stavby a budú sa musieť obrátiť na odborníkov za účelom vypracovania nových odborných posúdení. Tvrdené zistené nedostatky nijako nekonkretizovali. Týmto nepriamo priznali, že sú z pohľadu stavebno-technických požiadaviek na plánovanú stavbu areálu tenisových kurtov laici, že danú plánovanú stavbu nekonzultovali so žiadnymi odborníkmi, resp. že by potrebovali odborné posúdenia vypracované na ich objednávku, ktoré ale do dnešného dňa vypracované nemajú. Žalobcovia tak nemajú jediný dôkaz o tom, že by stavba tenisových kurtov mohla akokoľvek poškodzovať ich práva či zasahovať do ich práv, alebo že by bola v čomkoľvek v rozpore s STN či právnym predpisom SR. Odborné posúdenia, ktoré dal vypracovať stavebník však svedčia o tom, že plánovaná stavba nebude mať negatívny dopad na život, zdravie, ani iné záujmy chránené zákonom. Z vyjadrení žalobcov vlastne vyplýva len to, že nechcú stavbu tenisových kurtov v ich susedstve, ale nevedia prečo, neoznačili v čom by mala plánovaná stavba poškodzovať ich práva, či oprávnené záujmy, nemajú dôkazy, ktoré by svedčili o škodlivosti, či negatívnych nezákonných dopadoch plánovanej stavby. Žalobcovia priznávajú, že boli v územnom a stavebnom konaní pasívni, neaplikovali svoje práva včas a zmeškali príslušné lehoty na podanie kvalifikovaných námietok proti plánovanej stavbe. Následne podali všeobecné námietky proti stavbe, na ktorých založili aj tento súdny spor, že stavba bude v rozpore so zákonom, avšak nekonkretizovali v čom. Takéto konanie žalobcov nemôže požívať právnu ochranu a ich žiadosti nemôže byť vyhovené. Žalobcovia len vo všeobecnosti namietajú nesúlad stavby so zákonom, doslova si vymýšľajú dopady stavby, ako ohrozenie zdravia a majetku, aby za každú cenu odôvodnili podanú žalobu. Chcú, aby súd z dôvodu ich nekonkretizovanej obavy, že plánovaná stavba tenisových kurtov nejako zasiahne do ich práv, prekročil svoje kompetencie a v rámci občianskeho súdneho konania preventívne skontroloval celé konanie pred stavebným úradom, ako aj ostatnými úradmi štátnej správy, ktoré vydali kladné záväzné stanoviská k plánovanej stavbe, aby súd našiel nejakú chybu či rozpor v STN na strane stavebného úradu v danom konaní, aby súd odmietol aplikovať zákonnú koncentračnú zásadu na podanie námietok v územnom konaní a následne stavbu zakázal. Podaná žaloba svedčí skôr o nedôvere žalobcov v orgány verejnej správy, domnievajú sa, že súdnym konaním oddialia výstavbu tak, že ju až znemožnia. Podanie preventívnej žaloby v danom prípade nie je dôvodné. Tvrdenie žalobcov, že stavebný úrad postupoval svojvoľne je nepravdivé. Nie je pravdivé ani to, že by stavebný úrad nedoručoval v územnom konaní písomnosti k ich vlastným rukám. Fakt, že stavebný úrad oznámil, že bude vo veci pokračovať, nepredstavuje konanie v rozpore so zákonom, ale je potvrdením toho, že stavebný úrad konečne koná v súlade so zákonom, keďže má povinnosť vo veci konať a rozhodnúť bez zbytočného odkladu/prieťahov. Žalobcovia si vymysleli tvrdenie, že stavebný úrad nebude zohľadňovať vplyvy na život a zdravie s odôvodnením neplatnosti STN. Túto obavu ničím nepodložili. Z detailného stanoviska RÚVZ Galanta je zrejmé, že žalovaný dal vypracovať viacero štúdií (akustických i svetelných), potvrdzujúcich, že stavba nebude mať negatívne dopady, pričom RÚVZ ešte tieto doplnil vlastnými a ďalšími ním zaobstaranými odbornými posúdeniami a vyjadreniami a dôsledne posudzoval vplyvy stavby na život a zdravie. Podľa žalovaného je smiešne, za akú rizikovú činnosť sa snažia žalobcovia označiť hranie tenisu, kedy zvuk odrazených loptičiek má mať negatívny dopad na ich život a zdravie ako majiteľov pozemkov v susedstve plánovaných tenisových kurtov. Žalovaný preto navrhuje, aby odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie v jeho výroku I. a II., ale aby výrok IV. zmenil tak, že žalovanému prizná 100% náhradu trov právneho zastúpenia a aby mu priznal aj 100% náhradu trov odvolacieho konania.
10. Žalobcovia sa k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu viac nevyjadrili.
11. Ďalšie písomné podania strany v odvolacom konaní nepodali.
12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi - zároveň stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie v napadnutých častiach vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 2, § 357 písm. a/ a m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výrokoch o zastavení konania a postúpení veci stavebnému úradu vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP vrátane závislého výroku o vrátení súdneho poplatku a odvolanie žalovaného proti výroku o trovách konania rovnako nie je dôvodné, avšak v tomto prípade nie sú splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého výroku o trovách konania, ktorý bolo potrebné z formálnych dôvodov podľa § 388 CSP zmeniť.
13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody žalobcov i žalovaného, ako i vzhľadom na odôvodnenie preskúmavaného uznesenia bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ konanie pre nedostatok právomoci súdu v predmetnej veci konať zastavil a rozhodol, že po právoplatnosti rozhodnutia bude vec postúpená stavebnému úradu Obci Šintava, o trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania a závislým výrokom rozhodol o vrátení súdneho poplatku za žalobu.
14. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie právomoci súdu na prejednanie žalobcami uplatneného nároku, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia pokiaľ ide o posúdenie otázky právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie danej právnej veci, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného uznesenia. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľom - žalobcom. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia vo výrokoch I. a II. dopĺňa už iba nasledovné:
15. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby odvolací súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa využitia dotknutých pozemkov a realizovania stavieb akéhokoľvek druhu na nich, ktorými by nad mieru primeranú pomerom obťažoval žalobcov hlukom, prachom, svetlom, tienením a vibráciami, pričom uplatnený nárok odôvodňovali skutkovo tým, že v územnom konaní vedenom stavebným úradom Obecným úradom Šintava, podali ako účastníci konania (vlastníci susedných pozemkov) námietky, s ktorými sa však stavebný úrad riadne nevysporiadal a s podanými námietkami, ktoré vyhodnotil ako občianskoprávne, vyplývajúce z vlastníckych práv k susednej nehnuteľnosti, ich podľa § 137 Stavebného zákona odkázal na súdne konanie, a to napriek tomu, že ide o odborné otázky z hľadiska verejného práva, patriace do kompetencie štátnej správy, avšak žalobcovia tiež uviedli, že z dôvodu právnej istoty postupujú v súlade s usmernením stavebného úradu a podávajú žalobu podľa § 127 OZ o povinnosti zdržať sa práva. Obrana žalobcov v konaní (pojednávanie dňa 21.9.2017) potom spočívala rovnako v tom, že stavebný úrad sa s ich námietkami nijako nevysporiadal, že ich žaloba bola podaná podľa § 127 ods. 1 OZ práve na základe pokynu stavebného úradu a uviedli tiež, že v podstate sa jedná o žalobu podľa § 417 ods. 2 OZ. Z obsahu pripojeného spisového materiálu stavebného úradu Obce Šintava vyplýva, že námietky žalobcov zo dňa 10.5.2016 podané v územnom konaní sa týkali predovšetkým skutočnosti, že 1. nehnuteľnosť je národná kultúrna pamiatka, na pozemkoch je historická zeleň, preto je potrebné dbať na ochranu pamiatok a posúdiť vplyv stavby - tenisový areál aj z tohto hľadiska, 2. skutočnosti že plánovaná stavba má byť využívaná aj v nočných hodinách, preto je potrebné zohľadniť aj vplyv stavby z hľadiska jej hluku, ale tiež svetla, prachu a ďalších imisií na susedné pozemky, teda zohľadniť záujmy vlastníkov okolitých pozemkov a stavieb a 3. posúdenia skutočného verejného záujmu na takejto stavbe, ktorá má slúžiť iba úzkej skupine obyvateľstva. Rozhodnutím o prerušení územného konania č.: 90/4307/ÚPaSP 297/2016- prer. zo dňa 30.5.2016 stavebný úrad Obec Šintava územné konanie prerušil a účastníkov konania, ktorí podali námietky (žalobcovia) odkázal na súd.
16. Z uvedeného je zrejmé, že žaloba žalobcov zo dňa 29.6.2016 je jednoznačne žalobou podanou podľa § 137 ods. 2 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) a hoci žalobcovia právne odôvodňovali podanie žaloby ust. § 127 ods. 1 OZ, či neskôr ust. § 417 ods. 2 OZ, takáto ich obrana je len účelová, nakoľko z obsahu podanej žaloby, jej odôvodnenia a opísaného skutkového stavu vyplýva, že ide jednoznačne o žalobu podanú podľa § 137 ods. 2 Stavebného zákona. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je predmetom konania. Žalobcovia odvodzovali svoj nárok na uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa využitia pozemkov a realizovania stavieb na nich, ktorými by nad mieru primeranú pomerom obťažoval žalobcov hlukom, prachom, svetlom, tienením a vibráciami tým, že ich na podanie predmetnej žaloby odkázal stavebný úrad, ktorý náležite nevyhodnotil ich námietky podané v stavebnom konaní. Z obsahu námietok, ako boli opísané vyššie je však jednoznačné, že nejde o námietky tzv. občianskoprávne, ale skutočne o námietky územno-technického a stavebno- technického charakteru, kedy všeobecnému súdu neprináleží posudzovať budúci vplyv plánovanej stavby - tenisového areálu z hľadiska ochrany národných kultúrnych pamiatok, z hľadiska záujmu verejnosti daného mesta na plánovanej stavbe, ako ani z hľadiska možného budúceho vplyvu emisií tejto stavby na okolité nehnuteľnosti. Všetky tieto okolnosti sú predmetom skúmania a posudzovania stavebného úradu v územnom konaní. Aj podľa žalobcami tvrdených skutkových okolností uvedených v žalobe, žalobu podali, nakoľko boli odkázaní stavebným úradom vzhľadom na nesprávne vyhodnotenie podaných námietok ako občianskoprávnych, preto ich neskoršia obrana spočívajúca v tom, že by mohlo ísť tiež o žalobu zo susedských sporov podľa § 127 ods. 1 OZ, prípadne preventívnu žalobu podľa § 417 ods. 2 OZ nemôže obstáť. Žalobca nemusí žalobu správne kvalifikovať a ak tak urobí, nie je súd touto kvalifikáciou viazaný. V každom prípade treba vždy správne zvážiť, o aký druh žaloby ide. V danom prípade aj keď sa žalobcovia odvolali na ust. § 417 ods. 2 OZ, prípadne § 127 ods. 1 OZ, ide v skutočnosti o žalobu podľa § 137 ods. 2 Stavebného zákona. Podané námietky však nemajú občianskoprávny charakter.
17. Ustanovenie § 417 ods. 1 OZ o odvrátení konkrétnej hroziacej škody je špeciálnym ustanovením vo vzťahu k ust. § 415 OZ, ktoré vychádza z toho, že každý, teda aj ohrozený, je povinný zakročiť proti hroziacej škode. V prípade vážneho ohrozenia sa ohrozenému priznáva právo domáhať sa na súde vhodného a primeraného opatrenia smerujúceho tomu, aby hroziace nebezpečenstvo bolo odvrátené. Ust. § 417 ods. 2 OZ teda slúži na poskytnutie preventívnej ochrany, pričom musí byť preukázané, že v dobe rozhodovania súdu existuje vážne ohrozenie žalobcu alebo jeho majetku, nie je však predpokladom, že ku škode už došlo, ani nie je potrebné, aby hrozilo nebezpečenstvo bezprostredného vzniku škody, postačí, ak ide zatiaľ len o ohrozenie, avšak vážne, v dôsledku ktorého vznikne v budúcnosti škoda. Nestačí teda len obťažovanie, alebo hrozba menej vážnej škody. Za primerané a vhodné opatrenie na odvrátenie hroziacej vážnej škody podľa ust. § 417 ods. 2 OZ, však nemožno považovať uloženie len všeobecnej povinnosti zdržať sa využitia pozemkov a takej výstavby na konkrétnych pozemkoch, ktorá by mohla v budúcnosti spôsobovať obťažovanie susediacich pozemkov hlukom, prachom, svetlom, tienením a vibráciami, ktoré tvrdené možné obťažovanie nielen že je žalobcami zatiaľ ničím nepodložené a nepreukázané, ale je zrejmé, že to, čoho sa žalobcovia podanou žalobou domáhajú, teda posúdenia vplyvu plánovanej stavby na okolité nehnuteľnosti, patrí do právomoci stavebného úradu v rámci prebiehajúceho územného konania, a nie je v právomoci všeobecného súdu. Povinnosť, ktorú žalobcovia žiadajú, aby súd žalovanému uložil, pritom stavebníkovi vyplýva priamo zo zákona z ust. § 127 ods. 1 OZ, preto nie je dôvod, aby takúto všeobecnú povinnosť žalovanému navyše ukladal aj súd. Navrhovaný petit je iba všeobecný a teda aj nevykonateľný. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nemôže ísť ani o žalobu podľa § 127 ods. 1 OZ, pretože tá je prípustná, len ak k zásahu už došlo, čo nie je daný prípad.
18. V zmysle ust. § 137 Stavebného zákona, sa teda aj v konaniach podľa stavebného zákona môžu vyskytnúť občianskoprávne námietky týkajúce sa vlastníckych a užívacích práv k pozemkom a stavbám. O námietkach, ktoré vyplývajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemkom a stavbám však musí stavebný úrad rozhodnúť sám v prípade, že riešenie je v jeho pôsobnosti (uznesenia NS ČR z 19.3.2002 sp. zn. 22 Cdo 1902/2001, a z 26.5.2005, sp. zn. 22 Cdo 410/2005, z 8.4.2003 sp. zn. 22 cdo 572/2003, z 22.10.2001 sp. zn. 2 cdo 2929/1999 z 19.3.2002 sp. zn. 22 Cdo 1902/2001). V prípade námietok uplatnených v stavebnom konaní totiž môže stavebný úrad účastníka odkázať na súd len s takou námietkou, ktorej riešenie presahuje rozsah jeho pôsobnosti, príp. rozsah pôsobnosti spolupôsobiacich orgánov štátnej správy. V každom prípade musí stavebný úrad dôsledne vyhodnotiť charakter námietok účastníkov stavebného/územného konania, či teda ide skutočne o občianskoprávne námietky alebo námietky územno-technického alebo stavebno-technického charakteru.
19. V konaní podľa stavebného zákona možno uplatniť všetky námietky vychádzajúce z vlastníckych práv k pozemkom a stavbám, teda aj námietky obsahovo zodpovedajúce ust. § 127 ods. 1 OZ, a to osobitne najmä vtedy, ak má ísť o budúce tvrdené zásahy v súvislosti s rozhodovaním o umiestnení stavby. Stavebný úrad potom v rámci územného konania sám posúdi námietky účastníkov územného konania týkajúce sa možného budúceho obťažovania okolitých nehnuteľností plánovanou stavbou, a to výhľadom, dymom, hlučnosťou, prašnosťou, zápachom, zatienením pozemkov a stavieb a pod., a to v rámci svojej právomoci bez toho, že by s nimi odkázal účastníkov na súd. Odvolací súd má za to, že posúdenie vznesených námietok žalobcov (ohľadne ochrany národných kultúrnych pamiatok, vplyvu stavby na okolité nehnuteľnosti a verejného záujmu) je plne v právomoci príslušného stavebného úradu, ktorý rozhoduje o umiestňovaní a povoľovaní stavieb.
20. S ohľadom na existujúcu úpravu v oblasti stavebného práva (úprava územného konania v ust. § 32 a nasl. zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku - stavebný zákon v znení neskorších predpisov), je posudzovanie vplyvu stavby na okolie nepochybne v kompetencii stavebného úradu (§ 37 ods. 2 Stavebného zákona), preto účastníka územného konania, ktorý namieta, že v dôsledku zamýšľanej stavby dôjde k emisiám, stavebný úrad podľa § 137 ods. 2 Stavebného zákona nemôže odkázať na súd, ale musí o jeho námietkach sám rozhodnúť. Z uvedených dôvodov rozhodovanie o námietke vznesenej žalobcami v stavebnom konaní, že zamýšľaná stavba - tenisový areál môže obťažovať okolité nehnuteľnosti žalobcov hlukom, prachom, svetlom, tienením a vibráciami, riešenie ktorej námietky žalobcovia urobili predmetom tohto sporu, nie je v právomoci všeobecného súdu, a to ani v prípade, že stavebný úrad odkáže účastníka na súd s touto námietkou. Preto súd prvej inštancie rozhodol správne, pokiaľ konanie pre nedostatok právomoci podľa ust. § 10 ods. 1 CSP zastavil a zároveň rozhodol, že vec po právoplatnosti rozhodnutia bude postúpená stavebnému úradu.
21. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. vrátane závislého výroku III. o vrátení súdneho poplatku (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
22. Pokiaľ však ide o napadnutý závislý výrok o náhrade trov konania, tu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie správne na daný prípad aplikoval ust. § 257 CSP, avšak výrok o náhrade trov konania nesprávne formuloval, z ktorého dôvodu bolo potrebné z formálnych dôvodov podľa § 388 CSP napadnutý výrok IV. uznesenia súdu prvej inštancie zmeniť.
23. Na rozhodnutie o náhrade trov konania súd aplikoval ust. § 257 CSP dôvodiac, že ide o výnimočný prípad, pričom existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemožno inak v spore v celom rozsahu úspešnému žalovanému náhradu trov konania priznať a to na tom základe, že žalobcovia museli na súd podať žalobu, nakoľko ich na to odkázal stavebný úrad, a hoci postup stavebného úradu nebol správny, nie zavinením žalobcov bolo začaté súdne konanie a nie ich zavinením bolo toto konanie aj zastavené, preto súd nepovažoval za spravodlivé zaťažiť žalobcov povinnosťou náhrady trov konania žalovanému, keď spor žalobcovia iniciovali výlučne na základe rozhodnutia stavebného úradu a nie svojvoľne. Proti tomuto výroku IV. uznesenia súdu prvej inštancie podali odvolanie tak žalobcovia, avšak iba ako voči závislému výroku, neuvádzajúc osobitné odvolacie dôvody, ako aj žalovaný dôvodiac, že žalobcovia nemuseli podávať predmetnú žalobu, pretože aj v tom prípade by o ich námietkach podľa § 137 ods. 3 Stavebného zákona rozhodoval stavebný úrad, pričom žalobcovia si boli vedomí chyby stavebného úradu, na ktorú v žalobe sami upozornili.
24. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 cit. ust., ak mala strana úspech vo veci len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
25. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
26. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. V prípade zastavenia konania pre nedostatok právomoci súdu, ako to bolo v predmetnej právnej veci, je jednoznačne daný plný úspech vo veci žalovaného.
27. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy konania víťaznej strane. Istou výnimkou v tomto smere je ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.
28. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP však nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo tejto procesnej situácie. Súd pri aplikácii tohto ustanovenia skúma aj dôvody, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257 CSP teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
29. Odvolací súd po zohľadnení uvedených východísk dospel k záveru, že v danej veci bolo dôvodné aplikovať ust. § 257 CSP, pretože boli dané výnimočné okolnosti veci, ako aj dôvody hodné osobitného zreteľa. Je nesporné, že dôvodom podania žaloby žalobcami bola skutočnosť, že stavebný úrad ich rozhodnutím o prerušení územného konania č. 90/4307/ÚPaSP 297/2016-prer. zo dňa 30.5.2016 na podanie žaloby odkázal a územné konanie prerušil až do právoplatného rozhodnutia súdu. Žalobcovia hoci uvedomujúc si pochybenie stavebného úradu, ktorý sa skutočne náležite nevysporiadal s ich námietkami v územnom konaní, podali žalobu predovšetkým z dôvodu právnej istoty. Postupovali teda v zmysle pokynu stavebného úradu a hoci o dôvodnosti žaloby pochybovali, z dôvodu istoty, keď v danom územnom konaní sa riešia otázky, ktoré majú vplyv na užívanie ich nehnuteľností ako susediacich vlastníkov, žalobu podali, sledujúc v prvom rade záujem vyriešiť nastolené problémy a získať prípadne aj stanovisko súdu pre konajúci stavebný úrad. Neobstojí argumentácia žalovaného, že žalobcovia mali vedieť, že o ich námietkach bude aj tak stavebným úradom rozhodnuté a že žalobcovia mali právne zastúpenie. Súd prvej inštancie na daný prípad správne aplikoval ust. § 257 CSP, avšak výrok svojho rozhodnutia zneniu tohto ustanovenia náležite neprispôsobil, keď pri aplikácii ust. § 257 CSP nie je na mieste výrok, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, ale je dôvodné rozhodnúť, že inak úspešnej strane sporu sa náhrada trov konania nepriznáva, t. j. v tomto prípade tak, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva, z ktorého dôvodu odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku IV. podľa § 388 CSP formálne zmenil spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
30. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
31. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 ods. 1 a 2 CSP rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 2 CSP. V odvolacom konaní bola každá zo strán úspešná len v rozsahu 50%, t. j. obe v rovnakom rozsahu, nakoľko žalobcovia neboli úspešní v odvolaní voči výrokom I. a II. napadnutého rozhodnutia a žalovaný nebol úspešný v odvolaní voči výroku IV. napadnutého rozhodnutia, pomer úspechu sporových strán bol teda rovnaký, preto súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo.
32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).