Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_25Co-39-2018.pdf
PDF · 100.03 KB
Case nature
Subarea
25Co/39/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: Ing. S. N., nar. XX.X.XXXX, adresa N., P. XXXX/XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Ľudovít Jendrál, so sídlom Piešťany, Vrbovská cesta 159, proti žalovanému: SULMAR, s. r. o., so sídlom Topoľčany, Sládkovičova 533/52, IČO: 48 006 777, o zrušenie záložného práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 8C/351/2016-52 zo dňa 21.9.2017 v časti výroku II. o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku II. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že záložné právo zriadené záložnou zmluvou uzatvorenou stranami dňa 7.10.2015 zapísané na LV č. XXXX, Okresným úradom B., katastrálny odbor, pre katastrálne územie V., v časti C: ťarchy, ako: 4 Pod V 4663/2015 vklad povolený dňa 27.10.2015, zriadenie záložného práva pre SULMAR s.r.o., so sídlom Sládkovičova 533/52, 955 01 Topoľčany, IČO: 48 006 777 - č. z. 177/2015 zaniklo a výrokom II. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré budú vyčíslené osobitným uznesením súdu prvej inštancie.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 151a, § 151b ods. 2, § 151c ods. 1, § 151md ods. 1 písm. a) a § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež len „OZ“) a vecne tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi sporovými stranami bola uzavretá záložná zmluva, na zabezpečenie pohľadávok v sumách 11.928,- Eur a 6.208,84 Eur, ktoré sumy boli žalovanému dlžníkom uhradené dňa 25.2.2017, resp. 11.3.2016. Žalovaný mal dvoch dlžníkov, a to jednak pôvodného dlžníka, ako aj žalobcu, ktorý k dlhu pristúpil. V danom prípade splnením dlhu, dlh zanikol a tým došlo aj k zániku záložného práva, čo vyplýva z jeho akcesorickej povahy. Pokiaľ žalovaný požadoval zaplatenie sumy 1.000,- Eur, čím podmieňoval zánik záložného práva, tento svoj nárok ničím nepreukázal, preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
3. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a v spore v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 100% s tým, že trovy budú vyčíslené osobitným uznesením súdu prvej inštancie.
4. Proti tomuto rozsudku, avšak výlučne iba proti výroku II. o náhrade trov konania podal žalovaný odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Dôvodil, že súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a neriadil sa podľa § 257 CSP, a to aj napriek tomu, že v čase rozhodovania súdu existovali dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemal žalobcovi náhradu trov konania priznať. Poukazoval na to, že samotný vznik záložného práva súvisel so zabezpečením pohľadávok žalovaného voči žalobcovi, čiže žalobca svojím protiprávnym postupom vyvolal konanie žalovaného, ktorý takýmto postupom chcel dosiahnuť uspokojenie svojich pohľadávok, ktoré žalobca uspokojil až pod hrozbou súvisiacou so zriadením záložného práva. V konaní bolo preukázané, že žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu zaviazal aj k úhrade nákladov konania súvisiacich so zriadením záložného práva, čo bolo nakoniec doložené aj listinnými dôkazmi, pričom žalobca týmto záväzkom nedostál. Z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že žalovaný má aj ďalšie neuhradené pohľadávky voči žalovanému, a to vo výške 362,74 Eur, ktorých úhradu žalobca aj napriek písomným výzvam žalovaného ignoruje a vytrvalo odmieta uhradiť, pričom pohľadávky nie sú sporné a sú po lehote splatnosti. Z toho vyplýva, že práve žalobca je tým, ktorý svojim protiprávnym konaním núti žalovaného konať tak, aby došlo k úhrade jeho oprávnených pohľadávok, a teda podávať aj návrhy na zriadenie záložného práva, resp. na tomto práve zotrvávať až do konečného vyrovnania sa so žalobcom. Ak by teda nebolo protiprávneho konania žalobcu, nevznikli by ani žiadne náklady súvisiace s trovami konania. Účelom ust. § 257 CSP je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva, pričom CSP vyžaduje pri realizácii tohto moderačného práva, aby išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa môžu spočívať v majetkových, sociálnych a iných pomeroch účastníkov, pričom sa zvažujú pomery na oboch stranách sporu, okolnosti konkrétneho prípadu. Tu žalovaný poukazuje na doposiaľ nevymožené pohľadávky voči žalobcovi a nedostátie záväzku, ktorý sa žalobca zaviazal zaplatiť prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Ust. § 257 CSP ide predovšetkým o tom, aby sa rozhodnutie o náhrade trov nejavilo ako tvrdosť voči účastníkovi a neodporovalo dobrým mravom. Žalovaný má za to, že napadnutý rozsudok týkajúci sa náhrady trov konania bezpochyby odporuje dobrým mravom, preto na jeho strane sú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 257 CSP.
5. Žalobca odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že z podaného odvolania vyplýva, že žalovanému nie je zrejmé, čo je predmetom tohto konania. Žalovaný argumentuje svojimi neuhradenými pohľadávkami voči žalobcovi a protiprávnym konaním žalobcu, čo podľa nesprávneho názoru žalovaného zapríčinilo vznik nákladov súvisiacich s trovami konania. Žalovaný si neuvedomuje, že v tomto konaní sa neriešili jeho pohľadávky voči žalobcovi, ale zánik zabezpečenia pohľadávok záložným právom. Je to práve žalovaný, ktorý sa dopustil protiprávneho konania a tým zapríčinil vznik nákladov súvisiacich s trovami konania. Žalovaný totiž porušil svoju povinnosť podľa § 151md ods. 3 OZ, čím žalobcu donútil podať žalobu. Ak by žalovaný túto svoju zákonnú povinnosť splnil, k súdnemu konaniu by nedošlo a nevznikli by tak náklady súvisiace s trovami konania. V konaní nevyšla najavo existencia takých dôvodov osobitného zreteľa, na základe ktorých by mal súd pri rozhodovaní o trovách konania použiť § 257 CSP. Preto žalobca navrhoval, aby odvolací súd rozhodnutie súdu potvrdil, pretože je vo výroku vecne správne.
6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.
7. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto je potrebné napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom obsah preskúmavaného rozhodnutia, jeho odôvodnenie a žalovaným uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim priznanie žalobcovi nároku na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
10. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ods. 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ods. 2).
11. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
12. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
13. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané, odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Procesný úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. V prípade vyhovenia žalobe v celom rozsahu, ako to bolo aj v predmetnej právnej veci, je jednoznačne daný plný úspech žalobcu vo veci.
14. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP). Ak je rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to, že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok sporu. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojim nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy konania víťaznej strane.
15. Istou výnimkou v tomto smere je ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.
16. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP však nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo tejto procesnej situácie. Súd pri aplikácii tohto ustanovenia skúma aj dôvody, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257 CSP teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
17. Odvolací súd po zohľadnení uvedených teoretických východísk dospel k záveru, že v danej veci aplikovať ust. § 257 CSP dôvodné nebolo, pretože neboli dané výnimočné okolnosti veci, ani dôvody hodné osobitného zreteľa.
18. Z obsahu spisu je zrejmé, že podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia, že záložné právo na predmetných nehnuteľnostiach vo výlučnom vlastníctve žalobcu zriadené záložnou zmluvou uzavretou dňa 7.10.2015 medzi žalobcom ako záložným dlžníkom a žalovaným ako záložným veriteľom zaniklo, a to z dôvodu úhrady zabezpečovaných pohľadávok v sumách 11.928,- Eur a 6.208,84 Eur, keď žalovaný v súlade s ust. § 151md ods. 3 OZ nepožiadal o výmaz záložného práva, ani žalobcovi nevystavil listinu preukazujúcu zánik záložného práva, aby žalobca mohol požiadať o výmaz záložného práva sám. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. V konaní totiž ani nebolo medzi stranami sporné, že pohľadávky žalovaného zabezpečené záložnou zmluvou boli v celom rozsahu uhradené. Odvolací súd na tomto mieste môže len zopakovať, že z obsahu záložnej zmluvy zo dňa 7.10.2015 uzavretej medzi stranami jednoznačne vyplýva, že záložné právo bolo zriadené na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu výlučne na zabezpečenie dvoch peňažných pohľadávok vo výške 11.928,- Eur a 6.208,84 Eur. Záložná zmluva sa netýkala zabezpečenia žiadnych iných peňažných pohľadávok záložného veriteľa voči žalobcovi. Predmetné záložné právo je však naďalej evidované na liste vlastníctva č. 1962 pre kat úz. Abrahám, z čoho vyplýva, že žalovaný po zaplatení mu peňažných pohľadávok, na zabezpečenie ktorých bolo záložné právo zriadené, nepodal návrh na výmaz predmetného záložného práva. Obrana žalovaného v konaní spočívala v tom, že strany sa dohodli aj na tom, že žalobca žalovanému zaplatí aj náklady spojené so zriadením záložného práva a vymáhaním pohľadávky vo výške 1.000,- Eur. Táto obrana žalovaného však bola pre neunesenie dôkazného bremena v spore neúspešná. Z obsahu záložnej zmluvy nevyplýva žiadny záväzok žalobcu, na základe ktorého by sa zaviazal okrem zabezpečovaných pohľadávok, uhradiť aj ďalšiu sumu 1.000,- Eur, ako úhradu nákladov žalovaného spojených so zriadením záložného práva a tento záväzok žalobcu žalovaný ani inak relevantne nepreukázal. Zaplatením tejto sumy pritom žalovaný v konaní podmieňoval vydanie kvitancie na výmaz záložného práva. Nárok žalovaného na zaplatenie sumy 1.000,- Eur mal podľa žalovaného preukazovať e-mail od právneho zástupcu žalobcu, v ktorom však tento uvádza len toľko, že v záujme predídenia súdneho sporu, navrhuje úhradu sumy 1.000,- Eur pri vystavení kvitancie na výmaz záložného práva z LV. Vzhľadom na to, že žalobca žalobu o zrušenie záložného práva podal, je zrejmé, že strany k dohode v zmysle tohto e-mailu nedospeli. Žalobca v spore s úhradou tejto sumy nesúhlasil, nakoľko sa na jej zaplatenie nijako nezaviazal, pričom nárok na zaplatenie takejto sumy nevyplýva ani zo zákona, ktorý pozná v zmysle § 151l ods. 3 OZ iba úhradu nákladov v súvislosti s výkonom záložného práva, ktorý prípad však v danej veci nenastal, pretože žalovaný s výkonom záložného práva nezačal. Odvolací súd má za to, že obrana žalobcu je dôvodná, pretože predmetný e-mail je možné považovať iba za pokus o mimosúdnu dohodu, nie za záväzok žalobcu žalovanému uhradiť predmetnú sumu. Ďalšia obrana žalovaného v odvolaní spočívala v tom, že má voči žalobcovi ďalšie peňažné pohľadávky a keďže žalobca nemá voči žalovanému vysporiadané všetky záväzky, mal za to, že je dôvod na ďalšie trvanie záložného práva. Takáto obrana žalovaného však v žiadnom prípade neobstojí, pretože ako bolo uvedené vyššie, zmluvou o zriadení záložného práva boli zabezpečené iba dve peňažné pohľadávky žalovaného vo výške 11.928,- Eur a 6.208,84 Eur, v súlade s ust. § 151md ods. 1 písm. a) OZ záložné právo zaniká zánikom zabezpečovanej pohľadávky, čo znamená, že uhradením týchto súm dlžníkom žalovaného, záložné právo v zmysle zmluvy zo dňa 7.10.2015 jednoznačne zaniklo. Uvedené vyplýva z toho, že záložné právo má akcesorickú povahu k záväzkovému právnemu vzťahu medzi dlžníkom (záložcom) a veriteľom, a preto nemôže existovať samostatne, t. j. bez zabezpečenej pohľadávky. Preto zákonným dôsledkom zániku zabezpečenej pohľadávky je absolútny zánik záložného práva. Typickým dôvodom zániku záložného práva je najmä splnenie dlhu (§ 580 OZ), ako to bolo aj v danom prípade. Po zániku záložného práva potom nastupuje povinnosť záložného veriteľa podľa ust. § 151md ods. 3 veta prvá OZ, podľa ktorého je záložný veriteľ povinný podať žiadosť o výmaz záložného práva bez zbytočného odkladu po zániku záložného práva, prípadne podľa vety tretej cit. ust. vydať záložcovi potvrdenie o splnení záväzku. Záložný veriteľ nie je v žiadnom prípade oprávnený svojvoľne rozširovať záložné právo na zabezpečenie svojich ďalších peňažných pohľadávok, ktoré neboli predmetom zmluvy o zriadení záložného práva. Zánik záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré sa evidujú v katastri nehnuteľností vyžaduje, aby bol ku dňu zániku záložného práva vykonaný aj jeho výmaz v katastri nehnuteľností. Pokiaľ teda došlo k zániku záložného práva zabezpečujúceho konkrétne pohľadávky, bol žalovaný v zmysle § 151md ods. 3 povinný podať návrh na výmaz záložného práva, a to bez zbytočného odkladu. Nakoľko si túto svoju zákonnú povinnosť nesplnil a neurobil tak ani na žiadosť záložcu - žalobcu pred podaním žaloby, nezostávalo žalobcovi iné, ako podať predmetnú žalobu. Pokiaľ by si žalovaný svoju povinnosť splnil, nemuselo dôjsť k súdnemu sporu, a teda ani k vzniku trov tohto súdneho konania. Z uvedeného vyplýva, že v predmetnej právnej veci nie sú dané žiadne také dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd výnimočne v tomto prípade nemal v spore v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania. Zásadne nie je možné z dôvodov uvádzaných žalovaným v podanom odvolaní, prenášať riziko spojené so vznikom trov konania, následne po rozhodnutí súdu vo veci samej na úspešnú protistranu. Žalovaný bol v spore neúspešný nakoľko bolo jednoznačne preukázané, že si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 151md OZ, preto nesie zodpovednosť za výsledok tohto sporu a vznik trov tohto súdneho konania predstavuje jeho riziko, ktoré dobrovoľne podstúpil.
19. Odvolací súd nezistil ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, či výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalobcovi a ktoré by boli dané špecifickosťou predmetu konania, procesnou situáciou, či sociálnou situáciou niektorej z procesných strán.
20. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, súd prvej inštancie na rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi správne aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP a nárok na náhradu trov konania mu správne priznal v plnom rozsahu, preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil.
21. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému (keď dôvod postupu podľa § 257 CSP nezistil). O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
22. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).