Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-80-2018.pdf
PDF · 117.77 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/80/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: N. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, o zaplatenie 5.525,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 10Csp/21/2017-157 zo dňa 16.11.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol a vo výroku III. o nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e .
Vo zvyšku sa rozsudku súdu prvej inštancie nedotýka.
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.397,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 4.397,73 eur od 10.05.2017 do zaplatenia, a to všetko v splátkach po 120,- eur mesačne splatných vždy do 20. dňa toho- ktorého mesiaca s tým, že prvá splátka je splatná 20. deň v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku s tým, že nezaplatením čo i len jednej splátky sa stáva splatným celý dlh. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Napokon rozhodol, že žalobcovi voči žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 52,94 %.
2. Nárok žalobcu posudzoval súd prvej inštancie podľa ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 2, § 53 ods. 9, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/, d/, § 9 ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy.
3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o úvere, na základe ktorej mal žalobca poskytnúť žalovanému úver vo výške 6.100,- eur, ako bezúčelový úver s fixnou úrokovou sadzbou do splatnosti, 11,9 % p. a., súborom poistenia A. Poplatok za poskytnutie úveru bol 183,- eur, poplatok za poistenie schopností splácať úver 2,26 eur mesačne, výška anuitnej splátky, 92,35 eur, termín splatnosti 1. anuitnej splátky 16.06.2015, počet anuitných splátok 108 a termín splatnosti anuitnej splátky mesačne, v 16. deň kalendárneho mesiaca. Splatnosť úveru 16.05.2024. Výška RPMN 13,7 % s tým, že RPMN bola vypočítaná za predpokladu, že úver bol vyčerpaný jednorázovo v plnej výške, že poplatky a Úroková sadzba ostanú po celú dobu zmluvného vzťahu nezmenené a vychádzajúc z parametrov uvedených v zmluve výška anuitnej splátky, počet splátok, výška poplatku za poskytnutie úveru. Priemerná RPMN ku dňu uzatvorenia tejto zmluvy 16,33 %. Celková čiastka, ktorú musí Klient zaplatiť (súčet výšky Úveru a celkových nákladov Klienta spojených s Úverom) 10.156,80 eur, Odplata 15,35 %, úrok z omeškania 5% p. a. V zmluve sú uvedené poplatky za vklady hotovosti na úver 2,50 eur, poplatok za predčasné splatenie úveru alebo jeho časti 1 %/0,5 %/0 %, poplatok za vypracovanie dodatku k zmene zmluvných podmienok na klientovu žiadosť 40,- eur, poplatok za upomienku za neuhradenie splátky 15,- eur, poplatok za výzvu na splatenie úveru 30,- eur, poplatok za potvrdenia a súhlasy k úverom vydané bankou na klientovu žiadosť 25,- eur, poplatok za potvrdenia o zostatku úveru s budúcim dátumom vydané bankou na klientovu žiadosť 50,- eur. Z dokazovania však nesporne vyplynulo, že žalobca poskytol žalovanému skutočne iba 5.917,- eur nakoľko sumu 183,- eur žalobca z úveru 6.100,- eur ihneď previedol na svoj účet ako poplatok za poskytnutie úveru. Nie je preto možné od žalovaného požadovať aj zaplatenie nákladov, ktoré boli bankou automaticky stiahnuté z poskytnutého úveru. Žalovaný tak bol povinný vrátiť poskytnutý úver 5.917,- eur. V ďalšom súd prvej inštancie skúmal, či zmluva obsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy a mal za to, že zmluva náležitosti vyžadujúce zákonom podľa písm. j/, k/ zákona neobsahuje. Posudzujúc obsah zmluvy, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tieto údaje v nej absentujú. V zmluve je síce uvedená RPMN, ako aj celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, avšak nie je z jej obsahu zrejmé, z akých skutočných predpokladov žalobca pri výpočte RPMN vychádzal a v takom prípade sa jedná o neplatné zmluvné dojednanie pre jeho neurčitosť. Neurčitosť niektorej zákonom uvedených náležitostí má ten istý účinok, ako keby uvedenú náležitosť zmluva neobsahovala, čo znamená, že zmluva neobsahuje jednu z jej podstatných náležitostí. Výška RPMN je uvedená iba všeobecne, spotrebiteľovi pri uzatváraní zmluvy neboli známe konkrétne údaje, nemohol vykonať kontrolu správnosti RPMN. Údaj uvedený v zmluve predpokladá u spotrebiteľa znalosť spôsobu výpočtu RPMN, čo pri uzatváraní zmluvy možno len ťažko predpokladať. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmluve je uvedená výška mesačnej splátky úveru 92,35 eur, počet splátok 108, avšak jednotkové splátky nie sú rozčlenené na istinu, úroky a iné poplatky. Len z celkovej mesačnej splátky nie je možné zistiť výšku zostatku nesplatenej istiny, úrokov, prípadne iných poplatkov, teda čo predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom a celkovou výškou splatnou spotrebiteľom 10.156,80 eur. Všetky uvedené náležitosti zákon uvádza ako obligatórne a ich neuvedenie sankcionuje tým, že úver bude bez úrokov a poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/ z. č. 129/2010 Z. z.). V tejto súvislosti súd uvádza, že uvedené náležitosti zákon vyžaduje uviesť priamo v zmluve. Nemožno ich teda nahradiť tým, že žalobca na predtlačenom formulári úverovej zmluvy uvedie, že klient bol informovaný o úrokovej sadzbe, poplatkoch a nákladoch súvisiacich s úverom podľa § 37 ods. 2 Zákona o bankách; prevzal a oboznámil sa pred uzatvorením tejto zmluvy s jej súčasťami: (formulár so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere; OP; VOP; Sadzobník), pretože aj keď ich nedostal, nemá možnosť ovplyvniť obsah zmluvy v tejto časti. Podľa súdu prvej inštancie pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovanému boli známe všetky skutočnosti, v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, nakoľko aj keď súd ho požiadal o preukázanie doručenia súčastí zmluvy žalovanému, žalobca súdu poskytol iba výtlačky z počítačovej zostavy. Ako súčasť zmluvy v podobe jej spojenia s nimi však neboli predložené. Obdobne argumentoval aj vo vzťahu k poisteniu úveru, keď žalobca vo vopred naformulovanej zmluve uviedol, že klient prevzal a oboznámil sa pred uzatvorením tejto zmluvy s Poistnou zmluvou; Všeobecnými poistnými podmienkami pre poistenie schopnosti splácať úver (ďalej aj ako „VPP“), spĺňa podmienky poistenia schopnosti splácať úver podľa Poistnej zmluvy, VPP, OP a pristupuje týmto k Poistnej zmluve uzatvorenej medzi bankou a poisťovňou a súhlasí s poistením v rozsahu súboru uvedeného v bode 1.2 tejto zmluvy. Poistnú zmluvu žalobca nepredložil ani na výzvu súdu. Súd prvej inštancie z prejavu žalovaného vyvodil, že tento ani obsah Poistnej zmluvy nepoznal, nakoľko nemal vedomosť, čo poistenie zahŕňalo. Tiež konštatoval, že vzhľadom k absencii podstatných náležitostí zmluvy, je zmluva bez úrokov a poplatkov a žalovaný bol povinný vrátiť iba sumu 5.917,- eur. Nesporným medzi stranami bolo, že ku dňu 31.10.2016 uhradil 1.519,27 eur. Preto ho súd prvej inštancie zaviazal na zvyšok dlžnej sumy, ktorú nepopieral a so zaplatením tohto nároku žalobcu súhlasil. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd postupoval v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. z 18. apríla 1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (k § 517 ods. 2 a k § 53b ods. 1) s tým, že úrok z omeškania súd priznal odo dňa uvedeného v petite žaloby, nakoľko žalovaný bol v omeškaní najmenej odo dňa nezaplatenia splátky splatnej v mesiaci 11/2016. Podľa § 3 nariadenia, je výška úrokov z omeškania o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu omeškania, t. j. 20.01.2017 bola základná úroková sadzba ECB 0,00 %, teda úrok z omeškania predstavuje 5,00 % z dlžnej istiny.
Pokiaľ sa týka úrokov z omeškania vo výške 2,34 eur uplatňovanej žalobcom ako „každá omeškaná dlžná splátka je odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti úročená úrokom z omeškania vo výške 5 % p. a.“, v tejto časti súd žalobe nemohol vyhovieť z dôvodu, že žalobca nešpecifikoval, o ktoré omeškané splátky sa jedná a tiež nekonkretizoval počet dní omeškania, za ktoré úrok uplatňuje. Záverom súd k argumentácii žalobcu opierajúcej sa rozsudok vydaný Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-42/15, v ktorom Súdny dvor EÚ rozhodol tak, že článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Tiež rozhodol tak, že článok 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, považuje za potrebné poukázať na súdnu prax napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 31.03.2016, sp. zn. 20Co/50/2015, v ktorom sa spoločnosť Home Credit Slovakia v odvolaní voči pôvodnému rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa, ktorým bola zamietnutá žaloba spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s. v časti úrokov a poplatkov z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, dokonca doslovne domáhal nepriameho účinku Smernice vo vzťahu k predmetnému ust. § 9 ods. 2 písm. k/ Zákona (členenie splátok na istiny, úroky a poplatky), pričom Krajský súd v Prešove zaujal k tejto argumentácii odmietavé rozhodnutie. Z odôvodnenia vyplýva, že „spoločnosť [Home CreditSlovakia, a.s.] zastáva právny názor, že tvrdenie súdu prvého stupňa, že zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. údaj o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zo zásady iura novit curia („súd pozná právo“) možno vyvodiť, že súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať so všetkými relevantnými právnymi normami aplikovateľnými na konkrétny prípad, v tomto prípade súd prvého stupňa pochybil pri zohľadňovaní právnych noriem relevantných pre prípad, a to konkrétne ustanovenie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES o zmluvách a spotrebiteľskom úvere Článok 10 ods. 2 písm. h/ - Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere: Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Nezohľadnenie a nevyrovnanie sa s relevantnou právnou normou aplikovateľnou na konkrétny prípad Ústavný súd SR nazýva nielen zjavnou neodôvodnenosťou súdneho rozhodnutia, ale aj „arbitrárnosťou“ (svojvoľnosťou) súdneho rozhodnutia. S ohľadom na vyššie uvedené žalobca zastáva názor, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odvodzuje od formalistického znenia strohých zákonných noriem bez eurokonformného výkladu práva a v rozpore s Rozsudkom Súdneho dvora z 28. 1. 2010 vo veci Uniplex (UK) Ltd., C-406/08, bod 45.". K tejto argumentácii a dovolaniu sa eurokonformného výkladu Zákona Krajský súd v Prešove zaujal odmietavé stanovisko, keď vyjadril, že „Odvolaciemu súdu rovnako ako súdu prvého stupňa neušlo pozornosti, že zmluva o úvere neobsahuje rozpísaný údaj o splátkach istiny, úrokoch, poplatkoch a taktiež v nej nie je uvedená konečná splatnosť úveru. Celkovo v nej je chaoticky a znepokojujúco uvedené množstvo údajov, v ktorých sa priemerný spotrebiteľ len ťažko zorientuje. Účelom právnej úpravy (§ 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ďalej len „ZoSÚ“) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca ako dodávateľ mal preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov a poplatkov. A to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené". Tiež na rozsudok Krajského súdu v Žiline 11Co/183/2017, ktorý v bode 25. uvádza „Pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského štátu musia vnútroštátne súdy skúmať, či môžu smernici priznať priamy účinok. V sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok v zásade vylúčený. Vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda, či môžu zákon vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice, a teda eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože takýto výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, pretože by sa jednalo o výklad contra legem. Výklad zákona je však v tomto smere nepochybný. Vnútroštátne súdy v konštantnej judikatúre potvrdenej Najvyšším súdom SR došli k záveru, že výklad zákona je taký, že sa vyžaduje členenie splátok na splátky úveru, splátky poplatkov a splátky úrokov, vychádzajúc z jazykového výkladu zákona“. Žalobca vo svojich vyjadreniach neargumentoval takými skutočnosťami, pre ktoré by sa súd mal od už judikovaných právnych názorov odchýliť.
O trovách konania súd rozhodoval v zmysle § 255 ods. 2 CSP. Pri určovaní pomeru úspechu neúspechu strán v konaní súd vychádzal z pomeru uplatnenej istiny 5.750,44 eur k priznanej istine 4.397,73 eur, pomer úspechu žalobcu 76,47 % : úspechu žalovaného 23,53 % = úspech žalobcu 52,94 % .
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý uviedol, že výška, počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky. Poukázal na to, že anuita a anuitné splácanie je definované ako pravidelné plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky istiny a splátky úroku, pričom výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Pričom z uvedeného vyplýva, že na začiatku úverového vzťahu najväčší podiel celej splátky bude tvoriť úrok a naopak, na konci bude najväčší podiel splátky predstavovať istina, čiže každou ďalšou splátkou sa splácaný úrok znižuje a splácaná istina sa zvyšuje. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy obsahovať podrobne rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úveru, znamenalo by to neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti zmluvnej dokumentácie, napr. pri spotrebiteľskom úvere s lehotou splatnosti 9 rokov by splnenie tejto požiadavky znamenalo rozpísanie každej zo 108 mesačných splátok v členení na časť pripadajúcu na istinu a časť pripadajúcu na úroky. Rozhodujúcim argumentom, pre ktorý je napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu vo svojich záveroch nesprávne, je fakt, že aktuálne znenie zákona č. 129/2010 Z. z. v ust. § 9 ods. 2 nevyžaduje rozčlenenie mesačnej splátky spotrebiteľského úveru na jednotlivé zložky dlhu osobitne s prislúchajúcimi dátumami splatnosti. Žalobca má za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľských úverov je informovanosť spotrebiteľa zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho záväzku, ktorý cieľ je naplnený aj bez toho, aby bol spotrebiteľ pri uzatvorení informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo sa zo splátky započítava na istinu, úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení zmluvy musí byť rozsah záväzku priemernému spotrebiteľovi zrejmý. Prísnejší výklad zákonných ustanovení je v rozpore s predmetnou smernicou ES a ako názor aj v zmysle aktuálnej judikatúre neobstojí. Poukázal pritom na dôvodovú správu k Zákonu o spotrebiteľských úveroch, na návrh generálnej advokátky, ako aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej a na stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov NBS z 18. apríla 2017. Na záver podotkol, že uvedené skutočnosti v rozpore s právnym názorom prvostupňového súdu potvrdzujú, že znenie zákona nevyžaduje ako obligatórnu náležitosť rozčlenenie splátky úveru na jednotlivé zložky dlhu. Vo vzťahu k citovaným rozhodnutiam, ktoré sa líšia čo do priamej aplikovateľnosti, resp. zásady subsidiarity pri výklade vnútroštátneho práva vo vzťahu k európskemu právu všetky spochybnili neprimerane prospotrebiteľský prístup pri vykladaní príslušnej zákonnej úpravy, ktorý nie je z hľadiska európskeho práva konformný a ktorého sa pridŕžal prvostupňový súd pri hodnotení splnenia zákonných náležitostí úverovej zmluvy v odôvodnení napádaného rozhodnutia. Uviedol tiež, že boli použité na výpočet RPMN všetky predpoklady, a to výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úvery a dátum zmluvy. Zákon nepožadoval a nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať. Aj súbor poistenia, ako aj poplatok za poistenie bol upravený priamo v úverovej zmluve, pričom žalobca má za to, že podrobné poistné podmienky, ako aj opis súboru poistenia nemuseli byť uvedené priamo v úverovej zmluve.
5. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca sa snaží na viacerých miestach podsúvať účelový zužujúci výklad ustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa v spojení s posúdením zmluvy. Vyjadril presvedčenie, že je to predovšetkým žalobca, ktorý by mal postupovať s odbornou starostlivosťou v súlade s dobrými mravmi (§ 3 OZ) a mal by na trhu ustáliť hranicu, pokiaľ ide o čestné podmienky a ich používanie v spotrebiteľských zmluvách. Poukázal tiež na to, že rozsudok Súdneho dvora vo veci Home Credit Slovakia, a. s. proti Kláre Bíróovej nemá priamy ani nepriamy účinok na naše spotrebiteľské zmluvy uzatvorené podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na uvedené navrhol potvrdiť rozsudok.
6. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca poukázal na odlišné stanovisko podpredsedu Ústavného súdu SR JUDr. Milana Lalíka v náleze zo dňa 24.10.2013, sp. zn. I. ÚS 547/2012, v ktorom uviedol „na aktuálnu zjavnú a neudržateľnú predimenzovanosť ochrany spotrebiteľa a démonizovanie veriteľskej pozície v neprospech právnej istoty a celkového doterajšieho vnímania objektívneho práva v podmienkach kontinentálnej právnej kultúry“.
7. V duplike sa žalovaný vyjadril k replike žalovaného tak, že zotrváva na podanom odvolaní, pričom popiera tvrdenia žalobcu v celom rozsahu, nakoľko sa jedná iba o účelovú ochranu.
8. K duplike sa vyjadril žalobca tak, že opodstatnenosť odvolania žalobcu potvrdil aj Najvyšší súd SR uznesením z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, ktorým považoval dovolanie žalobcu v otázke nutnosti rozpisu splátky v zmluve za prípustné a dôvodné.
9. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a vo výroku III. o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie sa nedotkol.
10. Niet pochybností a nespochybňuje to ani jedna zo strán sporu, že predmetný zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným založený Zmluvou o úvere zo dňa 04.06.2015 je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalobca ako dodávateľ pri jej uzatváraní konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu so žalovaným, ktorý je fyzickou osobou. Zároveň ide o spotrebiteľský úver v zmysle ZoSU.
11. Odvolanie žalobcu je postavené predovšetkým na odvolacom dôvode nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad. Konkrétne žalobca namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil existenciu obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v dôsledku čoho považoval podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ a b/ citovaného zákona úver za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere neobsahuje predpoklady použité na výpočet RPMN a rozdelenie splátok na istinu a úroky, ako aj poplatok za poistenie ani s tým, že v zmluve je nesprávne vyčíslená RPMN v neprospech spotrebiteľa z dôvodu, že do celkových nákladov nie je započítané poistné.
12. Odvolací súd dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je daný.
13. Ročná percentuálna miera nákladov vyjadruje mieru nákladov na daný úverový produkt. RPMN má teda zohľadniť všetky náklady, ktoré má dlžník vynaložiť v súvislosti s uzatvorenou zmluvou. Ide predovšetkým o úrok, poplatok za uzatvorenie zmluvy, poplatok za vedenie účtu, rôzne administratívne náklady, či inak označené náklady. RPMN musí zohľadňovať všetky náklady spotrebiteľa tak, aby bolo možné porovnať výhodnosť či nevýhodnosť jednotlivých produktov. Zmyslom povinnosti zverejňovať RPMN banky a priemernú RPMN je umožniť spotrebiteľom, aby sa na trhu úverových či finančných produktov dokázali čo najlepšie zorientovať a porovnaním RPMN zistiť výhodnosť úveru. Konanie veriteľa, keď neuviedol vo výpočte RPMN všetky náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom a tak úmyselne vyvolal dojem výhodnosti úveru, čo mohlo mať bezpochyby vplyv na správanie spotrebiteľa pri výbere úverového produktu, sa považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.
14. Pokiaľ je ročná percentuálna miera nákladov v úverovej zmluve uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, považuje sa v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSU (účinného v čase uzatvorenia zmluvy) poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.
15. V danom prípade stanovuje úverová zmluva RPMN vo výške 13,7 % s tým, že spotrebiteľ musí žalobcovi pri výške úveru 6.100,- eur zaplatiť celkovú čiastku 10.156,80 eur, teda celkové náklady spotrebiteľa predstavujú sumu 4.056,80 eur. Ak sa ale zráta suma všetkých predpísaných splátok, t. j. 108 x 94,61 eur (splátka 92,35 eur + 2,26 eur poistenie), je 10.400,88 eur, teda celkové náklady spojené s úverom nepredstavujú sumu 4.056,80 eur, ale 4.300,88 eur. Pri takejto výške nákladov predstavuje RPMN 13,9 %. Je teda zrejmé, že v zmluve je uvedená nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa (t. j. nižšia, než je v skutočnosti), v dôsledku čoho je potrebné považovať poskytnutý spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov. Krajský súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, konštatuje, že pokiaľ bolo v zmluve dohodnuté aj platenie poistenia, malo byť zahrnuté do celkových nákladov úveru a v tej súvislosti premietnuté do RPMN. Z obsahu zmluvy o úvere je zrejmé, že žalovaný na poistenie schopnosti splácať úver pristúpiť musel, keďže bez takéhoto dojednania by k uzavretiu úverovej zmluvy nedošlo. Vyplýva to predovšetkým zo štruktúry samotnej zmluvy, ktorá vo svojom formulárovom vyhotovení v časti 2 vôbec nevytvára priestor pre prípadné odmietnutie poistenia spotrebiteľom. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ nemal možnosť rozhodnúť sa, či využije službu poistenia alebo nie, ale podpisom zmluvy o úvere mu bolo poistenie prostredníctvom časti 2 Zmluvy nanútené. Keďže spotrebiteľ nemal možnosť vylúčiť účinky zmluvy v časti upravujúcej poistenie, ale naopak, ak chcel získať úver, musel zmluvu ako celok prijať, možno dospieť k záveru, že poistenie (vzhľadom na jeho formuláciu v zmluve o úvere) bolo podmienkou poskytnutia úveru, a teda náklady na poistenie, ktoré boli súčasťou každej mesačnej splátky, mali byť zahrnuté do celkových nákladov úveru.
16. Pretože nesprávne uvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere v neprospech spotrebiteľa je samo osebe dostatočným dôvodom pre posúdenie úveru ako bezúročného a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. b/ ZoSU, zaoberal sa odvolací súd správnosťou ostatných dôvodov, z ktorých súd prvej inštancie tiež dôvodil, že úver je bezúročný a bez poplatkov už len okrajovo.
17. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, tu sa odvolací súd nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018, podľa ktorého: „ ...je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej-ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje“. V nadväznosti na predchádzajúci výklad odvolací súd konštatuje, že ani nesprávnosť názoru súdu prvej inštancie ohľadne tejto náležitosti spotrebiteľského úveru nie je spôsobilá zmeniť záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
18. Na základe týchto záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil. Závery súdu prvej inštancie, na základe ktorých nevyhovel žalobe žalobcu vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania, vyhodnotil taktiež ako vecne správne.
19. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
20. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
21. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalovaný, ktorému tak vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
22. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s . p.)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 C. s. p.)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 C. s. p.)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 C. s. p.)