Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1To-12-2019.pdf
PDF · 104.18 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/12/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kaňu a členov senátu JUDr. Stanislava Libanta a JUDr. Štefana Hrvolu, v trestnej veci proti obžalovanému T. A. pre prečin podvodu podľa § 221 odsek 1, 2 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 21.11.2018, č.k. 3T/49/2017-295, na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. marca 2019, takto
rozhodol:
Podľa § 321 odsek 1 písmeno b/, d/ Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok.
Podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku obžalovaného
T. A., narodeného XX.XX.XXXX v K. K., trvale bytom K. K., A. R. XXXX/XX,
u z n á v a z a v i n n é h o , ž e
dňa XX.XX.XXXX v E., v garáži rodinného domu na F. F. C. č. XXXX/X prevzal od P. R. finančnú hotovosť vo výške 6500 eur, ktorú mu poškodený odovzdal ako časť kúpnej ceny na zabezpečenie osobných vozidiel zn. Škoda Octavia, ktoré sa mali nachádzať v Českej republike s tým, že vozidlá dodá do jedného týždňa, ktoré nedodal a takto prevzaté peniaze poškodeného použil na iný účel, čím spôsobil P. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. C. XXXX/X E. škodu vo výške 6500 eur,
t e d a
prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu,
č í m s p á c h a l
prečin sprenevery podľa § 213 odsek 1, 2 písmeno a/ Trestného zákona.
Z a t o m u u k l a d á
podľa § 213 odsek 2 Trestného zákona, postupom podľa § 38 odsek 2, 4 Trestného zákona, pri zistenej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 28 (dvadsaťosem) mesiacov.
Podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody z a r a ď u j e do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku povinnosť nahradiť poškodenému P. R., nar. XX.XX.XXXX v E., trvale bytom E., F. C. XXXX/X spôsobenú škodu v sume 6500 (šesťtisícpäťsto) eur.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Topoľčany (ďalej „súd I. stupňa“) uznal obžalovaného T. A. za vinného zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 odsek 1, 2 písmeno a/ Trestného zákona, pretože „si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku malú škodu“, na tom skutkovom základe, že dňa XX.XX.XXXX v E., v garáži rodinného domu na F. F. C. č. XXXX/X, pod zámienkou predaja dvoch osobných vozidiel zn. Škoda Octavia, ktoré sa mali nachádzať v Českej republike, prevzal od P. R. finančnú hotovosť vo výške 6500 eur, ktorú mu poškodený odovzdal ako časť kúpnej ceny s tým, že vozidlá dodá do jedného týždňa, k čomu nedošlo a takto zverené peniaze poškodeného použil na iný účel, čím spôsobil P. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. C. XXXX/X E. škodu vo výške 6500 eur.
Za to mu uložil podľa § 213 odsek 2 Trestného zákona, za nezistenej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 Trestného zákona, zistenej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písmeno m/ Trestného zákona, postupom podľa § 38 odsek 2, 4 Trestného zákona, trest odňatia slobody vo výmere 28 mesiacov, na výkon ktorého ho podľa § 48 odsek 2 písmeno b/ Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. V adhéznom výroku obžalovanému podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku uložil povinnosť poškodenému P. R. nahradiť škodu 6 500 eur.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný (prostredníctvom jeho obhajcu) ihneď po jeho vyhlásení proti všetkým jeho výrokom, ktoré následne prostredníctvom obhajcu písomne odôvodnil. V odvolacej argumentáciiI namietal, že súd I. stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam a uznanie jeho viny je neodôvodnené. Nepostupoval podľa § 2 odsek 12 Trestného poriadku, dôkazy hodnotil iba v jeho neprospech a v rámci odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa nevysporiadal s jeho obhajobou. Naďalej namieta hodnovernosť poškodeného a svedkov R. (rodinných príslušníkov poškodeného). Poškodený už v novembri 2013, ako to vyplýva z obsahu spisu v inej trestnej veci vedenej na OR PZ Banská Bystrica pod ČVS: ORP-162/3-VYS-BB-2014, uzatvoril písomne kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola kúpa motorových vozidiel zn. Škoda Octavia, za cenu ktorá nezodpovedala trhovej cene týchto motorových vozidiel, pričom o odovzdaní peňažných prostriedkov, ktoré mali zabezpečovať úhradu kúpnej ceny, bol vyhotovený písomný doklad. V čase skutku posudzovaného v tejto trestnej veci mu už však podľa jeho tvrdení stačilo odovzdanie finančných prostriedkov bez toho, aby bolo spísané čo i len obyčajné potvrdenie o prevzatí peňazí. Nelogicky pritom vyznieva jeho tvrdenie, že si do svojho zápisníka údajne opísal jeho (obžalovaného) osobné údaje z dokladu totožnosti, ale už si do svojho zápisníka nenechal potvrdiť prevzatie finančných prostriedkov. Rozporne tiež vypovedal vo vzťahu k svedeckej výpovedi jeho brata (P. R.), ktorý vypovedal, že poškodený vedel, že za ním obžalovaný príde a s akou ponukou (hoci poškodený vypovedal, že nemal čas robiť potvrdenie, lebo ho jeho údajná ponuka na tento obchod prekvapila a nebol na ňu pripravený). Neexistuje žiaden dôkaz preukazujúci aspoň v rovine pravdepodobnosti, že by poškodený disponoval finančnou hotovosťou vo výške 6 500 eur, a to najmä s poukazom na to, že 4 mesiace predtým mal odovzdať v Banskej Bystrici finančnú hotovosť vo výške 11 800 eur za nákup motorových vozidiel, ktoré mal zabezpečiť svedok Y., ktorý je vyšetrovaný v inej už vyššie označenej trestnej veci. V tejto inej trestnej veci navyše v rozpore s jeho svedeckou výpoveďou v posudzovanej trestnej veci (keď uviedol, že v prípadoch oboch obchodov mal motorové vozidlá zabezpečovať on - obžalovaný), uvádzal, že ohľadne kúpy komunikoval len s C. a s nikým iným. Uvedenú zmenu v týchto jeho tvrdeniach vidí predovšetkým v neúspechu civilnej žaloby, ktorú v tejto súvislosti podal a v tom, že dané iné trestné konanie neviedlo ani k stíhaniu konkrétneho páchateľa, resp. k náhrade spôsobenej škody. Kompenzácia, ktorú poškodený spomína ako dôvod obchodu,
ktorý je predmetom tohto trestného konania, podľa jeho názoru v skutočnosti smeruje k tomu, aby bol odsúdený za niečo, čo neurobil, a aby bol zaviazaný na náhradu spôsobenej škody, čím bude poškodený kompenzovaný za neistú finančnú operáciu, ktorú urobil v súvislosti s nákupom motorových vozidiel od svedka M. C.. Pýta sa prečo by on (obžalovaný) mal navrhovať obchod, ktorým by sa kompenzovala strata z obchodu, s ktorým nemal nič spoločné. Navyše ani jeho civilná žaloba nesmerovala voči nemu (obžalovanému) ako žalovanému. Toto jeho presvedčenie je podporené aj skutočnosťou, že trestné oznámenie v prejednávanej veci bolo podané s odstupom viac ako troch rokov od žalovaného skutku, pričom skutku v inej už vyššie označenej trestnej veci, to bolo riešené okamžite s odstupom iba 1 mesiaca, bola podaná aj civilná žaloba, čo preukazuje účelovosť konania poškodeného v prejednávanej veci. Poškodený pritom žiadnym logickým spôsobom nevysvetlil prečo v jednom prípade postupoval tak promptne a razantne a v prejedávanej veci zostal pasívny niekoľko rokov a zrazu sa objavili aj jeho príbuzní vypovedajúci podrobne o veci, ktorá sa mala údajne stať pred viac ako tromi rokmi, a ktorí boli v rozhodný čas presne na mieste kde sa mali údajne odovzdávať finančné prostriedky (čo poškodenému potvrdili). Tvrdenia poškodeného a svedkov R., teda troch príbuzných, bez existencie čo i len jedného objektívneho dôkazu napr. vo forme listiny alebo podobne, ktorého existencia nebude závislá od subjektívneho tvrdenia týchto svedkov, nie je možné preto považovať za dôveryhodné. Na preukázanie viny obžalovaného súhrn priamych a nepriamych dôkazov musí tvoriť logickú, ničím nenarušovanú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktorá vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru. Výrok o vine sa môže zakladať len na dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. To platí tým skôr, keď v prejednávanej veci existujú dve skupiny dôkazov, ktoré si navzájom odporujú. Uvedenými zásadami sa súd I. stupňa nespravoval. Pokiaľ by sa aj súd nestotožnil z touto jeho argumentáciou, namieta taktiež nedodržanie obvyklej miery opatrnosti poškodeného v súkromnoprávnych vzťahoch (s poukazom v podrobnostiach na dôkazný stav), keď po jeho negatívnej skoršej skúsenosti s kúpou motorových vozidiel (v súvislosti s inou už vyššie označenou trestnou vecou) opätovne uzavrel kúpnu zmluvu na motorové vozidlá, mal mu (obžalovanému) odovzdať časť kúpnej ceny a takúto finančnú transakciu mal urobiť bez akéhokoľvek písomného dokladu, ktorý by túto transakciu a jej účel preukazoval. V tomto smere poukázal v podrobnostiach na rozhodovaciu činnosť súdov (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp.zn. 11 Tdo 1121/2012 zo 14.03.2013 a rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 2 Tdo V 21/2013 a 3 Tdo 15/2014), z ktorých okrem iného vyplýva, že za situácie, keď poškodený sám svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohol ľahko vyvarovať, pristúpil k neistej finančnej dispozícii a vynaložil finančné prostriedky, potom sa s dôsledkami tejto neistoty musí vysporiadať taktiež sám a to za použitia prostriedkov súkromného práva, pričom trestným postihom nie je možné nahradiť inštitúty iných právnych odvetví určené k ochrane majetkových práv a záujmov. Nad rámec uvedeného v závere poukázal na to, že až po vyhlásení napadnutého rozsudku našiel vo svojich dokladoch potvrdenie o tom, že v inkriminovaný deň (08.03.2014) sa nachádzal v Rakúsku na pracovnom pohovore (potvrdenie s odvolaním predložil). Zdôraznil, že skutočnosti uvedené v tomto potvrdení (opatrenom úradným prekladom) je možné si overiť výsluchom osoby, ktorá ho vystavila (F. A.), ktorého výpoveďou by bolo jednoznačne preukázané, že v inkriminovaný deň sa nemohol nachádzať na území Slovenskej republiky. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 322 odsek 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol, prípadne podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol o jeho oslobodení spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu konanom v neprítomnosti obžalovaného po splnení zákonných podmienok v zmysle § 293 odsek 5 Trestného poriadku (navyše s výslovnou žiadosťou obžalovaného na taký postup), v prítomnosti jeho obhajcu, prokurátorky Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej „prokurátor“) a poškodeného, obžalovaný prostredníctvom obhajcu zotrval na svojej odvolacej argumentácii aj konečnom návrhu. Prokurátor napadnutý rozsudok hodnotil ako zákonný majúc za to, že napriek rozporuplnej dôkaznej situácii sa súd I. stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne s dôkaznou situáciou vysporiadal v súlade s § 2 odsek 12 Trestného poriadku. Rovnako sa vysporiadal aj s obranou obžalovaného s tým, že odvolacie námietky sú vo svojej podstate opakovaním jeho už skôr prezentovanej obhajoby. K obžalovaným predloženému listinnému dôkazu o tom, že v čase žalovaného
skutku sa mal nachádzať v Rakúsku, vyjadril názor, že nejde o tak vzdialené miesto, aby sa obžalovaný nemohol v tento deň zdržiavať aj na mieste činu. K námietkam vo vzťahu k nedodržaniu obvyklej miery opatrnosti poškodeného, hoci takúto opatrnosť zrejme v celku nedodržal, uviedol, že konanie poškodeného je pochopiteľné z pohľadu jeho situácie, keď sa pri dôvere voči obžalovanému zrejme snažil predísť ešte väčšej škode, než aká mu už skôr vznikla. Na tom podklade navrhol odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Poškodený vyjadril presvedčenie o správnosti napadnutého rozsudku.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou osobou - obžalovaným - podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Neopomenul pritom skúmať, či vec neobsahuje chyby odvolaním nevytýkané, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odsek 1 Trestného poriadku a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je dôvodné, hoci z iných než ním uvádzaných dôvodov, zistiac chyby výroku o vine napĺňajúce dovolací dôvod podľa § 371 odsek 1 písmeno i/ Trestného poriadku, v dôsledku ktorých bolo nevyhnutné ho zrušiť v celom rozsahu a bez zistenia dôvodov na vrátenie veci súdu I. stupňa odvolací súd preto vo veci, t.j. výroku o vine a v nadväznosti na to aj vo výrokoch, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad, v danom prípade vo výroku o treste a náhrade škody, sám rozhodol.
Odvolací súd primárne konštatuje, že súd I. stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu predpokladanom v § 2 odsek 10 Trestného poriadku. Nedopustil sa ani takých procesných chýb, ktoré by odôvodňovali opakovanie alebo doplnenie dokazovania. Pri hodnotení dôkazov (v zmysle § 2 odsek 12 Trestného poriadku) sa správne vysporiadal s dôkaznou situáciou po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní, a v tom rámci aj s obhajobou obžalovaného popierajúceho žalovaný skutok, zdôrazňujúc nehodnovernosť poškodeného a svedkov P. a L. R. (s poukazom na ich rodinný vzťah), ktorí potvrdili v rozhodných okolnostiach fakt stretnutia sa poškodeného s obžalovaným v inkriminovaný deň i okolnostiach, za ktorých poškodený odovzdal obžalovanému peňažnú sumu 6 500 eur ako časť kúpnej ceny vyplatenej za dve osobné motorové vozidlá, ktoré mu mal obžalovaný dodať z Českej republiky.
Odvolací súd v uvedenom rozsahu hodnotí úvahy súdu I. stupňa obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku ako vecne správne, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje bez potreby ich opakovania.
Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného len zdôrazňuje, že je nepochybné, že nebol produkovaný listinný dôkaz o tom, že by obžalovaný prevzal inkriminovanú sumu od poškodeného. Uvedenej dôkaznej situácii zodpovedal aj rozsah vykonaného dokazovania, ktorého súčasťou bolo aj preverovanie hodnovernosti svedeckých výpovedí poškodeného a v nadväznosti na to i svedkov P. a L. R. (jeho brata a synovca), ktorí jeho výpoveď potvrdzovali. Namieste je uviesť, že pokiaľ sa v ich výpovediach i vyskytli rozpory, tak len v marginálnych skutkových okolnostiach, pričom šlo o rozpory takej povahy, ktoré možno logicky odôvodniť odstupom času a s tým spojeným zánikom pamäťových stôp, keď k inkriminovanému činu prvýkrát vypovedali v podstate po 3 rokoch. Nerozporne však vypovedali k podstate, že k ústnej dohode medzi obžalovaným a poškodeným o dodaní vozidiel obžalovaným poškodenému a za tým účelom k prevzatiu konkrétnej peňažnej sumy obžalovaným od poškodeného došlo. I fakt oneskoreného podania trestného oznámenia poškodeným (s odstupom už uvedeného času) je vysvetliteľný tým, že poškodený mal záujem primárne na odškodnení v súvislosti so škodou mu spôsobenou v súvislosti s kúpou iných motorových vozidiel (od svedka C.), v súvislosti ktorej je vedené trestné stíhanie v inej trestnej veci (na ktorú i odvolateľ poukázal), avšak vzhľadom na dlhodobo negatívny priebeh tohto trestného konania (trestné stíhanie začaté tzv. vo veci a následne prerušené) pre poškodeného z pohľadu reálnosti vymoženia jeho nároku (na dodanie vozidiel alebo vrátenia za ne zaplatenej kúpnej ceny) podal trestné oznámenie v súvislosti so žalovaným konaním obžalovaného až s odstupom času.
Inkriminované konanie obžalovaného v posudzovanej trestnej veci má atribúty využitia tejto pre poškodeného nepriaznivej situácie v tom, že mu ponúkol pomoc vo forme prísľubu, že za výhodnú cenu mu zaobstará iné dve motorové vozidlá, čím škoda, mu už skôr spôsobená, mu bude týmto spôsobom aspoň sčasti kompenzovaná. V uvedenom zmysle tak využil tieseň poškodeného (bez významu na fakt, že týmto kvalifikačným momentom inkriminovaný čin posúdený nebol), ktorý len na základe dôvery
zveril obžalovanému inkriminovanú peňažnú sumu bez písomného potvrdenie tejto skutočnosti, čím nepochybne poškodený nedodržal potrebnú mieru opatrnosti, ktorú by inak bolo na mieste od neho v záväzkovoprávnych vzťahoch vyžadovať. Z toho dôvodu poškodenému konajúcemu v popísanej situácii, napriek jeho nepochybnému prispeniu k vzniku mu spôsobenej škody, je nevyhnutné priznať nie len občianskoprávnu ale i trestnoprávnu ochranu.
K dôvodnosti týchto záverov, vychádzajúcich z hodnotenia obžalovaného usvedčujúcich svedeckých výpovedí poškodeného a svedkov P. a L. R. ako hodnoverných, prispieva fakt absencie ich motívu vypovedať proti obžalovanému nepravdivo spôsobom krivo ho obviňujúcim z protiprávneho konania, ktorého sa nedopustil. Takýto motív nevyplýva zo žiadneho v konaní vykonaného dôkazu a nemá svoj podklad ani v poznatkoch o inej skoršej trestnej činnosti, ktorou mala poškodenému vzniknúť škoda (ktorá je predmetom trestného konania OR PZ v Banskej Bystrici), keď v tejto trestnej veci mal byť predávajúcim voči poškodenému svedok C., ktorý zodpovednosť za nedodržanie svojho záväzku voči poškodenému v podstate prenášal na svedka Y.. Pokiaľ preto odvolateľ polemizuje v odvolacej argumentácii s možným motívom poškodeného krivo ho usvedčovať, majúcim podklad v jeho nespokojnosti s predchádzajúcim „neúspešným obchodom“ so svedkom C.“, vôbec nie je zrejmé prečo by poškodený mal na tom základe krivo obviňovať práve obžalovaného, ktorého (ako na to odvolateľ správne poukázal) v danej inej trestnej veci neusvedčoval z trestnej činnosti, ktorou sa cítil byť poškodený (resp. jeho zainteresovanosť na tejto trestnej činnosti vôbec nespomenul).
Na tom podklade odvolací súd konštatuje v súlade s napadnutým rozsudkom, že obžalovaný zo žalovanej trestnej činnosti bol usvedčený svedeckými výpoveďami poškodeného (u ktorého bola preverená i doterajšia bezúhonnosť) a svedkov P. a L. R., ktorých hodnovernosť k inkriminovaným skutkovým okolnostiam spochybnená nebola.
K listinne predloženej obžalovaným až v štádiu odvolacieho konania, ktorá podľa jeho hodnotenia má predstavovať jeho alibi vylučujúce jeho prítomnosť dňa XX.XX.XXXX v E., pretože v identickom čase sa fyzicky nachádzal v Rakúsku na chate U. (C. Q.), bez polemiky o dôvode predloženia tohto dôkazu až v odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na bezprostrednosť Rakúska k Slovenskej republike takýto dôkaz, z ktorého ani nevyplývajú časové okolnosti, za ktorých sa mal vykonávať pracovný pohovor obžalovaného na konkrétnej rakúskej chate, ani pri predpoklade pravdivosti jeho obsahu, ničím nevylučuje, aby sa obžalovaný v identický deň nachádzal v Topoľčanoch v garáži rodinného domu poškodeného na stretnutí, ktoré sa nemalo konať skôr ako o 17.00 hod. Tento listinný dôkaz preto nemá obžalovaným zdôrazňovanú dôkaznú kvalitu.
Súd I. stupňa sa správne vysporiadal i s právnou kvalifikáciou žalovaného skutku v tom rozsahu, že na rozdiel od obžaloby tento kvalifikoval ako prečin sprenevery (nie ako prečin podvodu) hodnotiac poškodeným odovzdanú a obžalovaným prevzatú peňažnú sumu 6 500 eur ako vec obžalovanému zverenú pre konkrétny účel - dodanie dvoch aspoň druhovo určených motorových vozidiel v stanovenej lehote, pričom obžalovaný v tejto lehote (a ani následne vôbec) poškodenému tieto vozidlá nedodal a ani mu prevzatú peňažnú sumu nevrátil, čím si obžalovaný uvedenú peňažnú sumu ako cudziu vec neoprávnene prisvojil (podvodný úmysel obžalovanému v tom zmysle, že by už v čase preberania uvedenej peňažnej sumy od poškodeného vedel, resp. bol uzrozumený s tým, že sľubované vozidlá poškodenému nedodá, dokázaný nebol).
Súd I. stupňa však pochybil vo výroku o vine, v časti právnej kvalifikácie na podklade dokazovania v konaní pred súdom I. stupňa ustáleného skutku (pri zachovaní totožnosti skutku v nadväznosti na obžalobu), keď v tzv. právnej vete, v časti subsumpcie ustáleného skutku zákonné znaky prečinu sprenevery vo vzťahu k následku, ktorým je skutkovo spôsobenie škody 6 500 eur, formuloval tým spôsobom, že obžalovaný poškodenému spôsobil „škodu malú“ (čomu by zodpovedalo právne posúdenie podľa § 213 odsek 1 Trestného zákona), hoci v nadväznosti na to v označení konkrétneho trestného činu správne uviedol, že obžalovaný sa dopustil prečinu sprenevery podľa § 213 odsek 1, 2 písmeno a/ Trestného zákona, ktorý odráža fakt spôsobenia „škody väčšej“ (nie malej), do ktorej suma 6 500 eur nepochybne spadá (škodou väčšou sa rozumie škoda v rozpätí 2 660 až 25 999,99 eur v zmysle § 125 odsek 1 Trestného zákona).
Uvedené pochybenie, spočívajúce vo vnútornej rozpornosti označených častí výroku o vine (v časti právnej kvalifikácie skutku), tak odôvodnila potrebu nápravy napadnutého rozsudku v tejto časti správnym vymedzením protiprávneho skutkovo ustáleného konania obžalovaného spočívajúcim vo vyjadrení, že obžalovaný si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku „väčšiu škodu.“ Pretože súd I. stupňa inak uvedený skutok právne posúdil z pohľadu jeho pomenovania i správneho odkazu na konkrétne ustanovenie Trestného zákona, túto zmenu nemožno hodnotiť ako zmenu v neprospech obžalovaného, ktorej by inak bránila zásada zákazu reformatio in peius (§ 322 odsek 3 veta druhá Trestného poriadku).
Vo vzťahu k výroku o treste napadnutého rozsudku odvolací súd nezistil pochybenia, ktoré by boli v prospech obžalovaného tak z pohľadu druhu trestu i jeho výmery. Trest uložený súdom I. stupňa bol uložený v súlade so základnými kritériami ukladania trestov v zmysle § 34 Trestného zákona a v zákonom stanovenej trestnej sadzbe trestu odňatia slobody pre súdený prečin. Za zdôraznenie stojí fakt 10 záznamov v registri trestov obžalovaného s prevahou majetkovej trestnej činnosti, teda trestnej činnosti obdobnej ako je posudzovaná, pričom obžalovaný sa dopustil súdeného prečinu v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, v dôsledku čoho daný druh trestu (odňatia slobody) je obligatórne (§ 49 odsek 2 Trestného zákona) nepodmienečný. Na podklade uvedeného súdom I. stupňa uložený trest na samej spodnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (v zmysle § 213 odsek 2 Trestného zákona, po jej úprave podľa kritérií uvedených v § 38 odsek 2, 4 Trestného zákona) nemožno hodnotiť ako neprimeraný.
Rovnako súd I. stupňa zákonne rozhodol i o riadne a včas uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody, ktorý má svoj podklad i v skutkovej vete výroku o vine, spôsobom, ktorým poškodenému tento nárok priznal v celom rozsahu.
K uvedeným výrokom odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na vecne správne odôvodnenie napadnutého rozsudku (na stranách 7 - 8), a preto po náprave napadnutého rozsudku, ktorá si vyžiadala zrušenie výroku o vine napadnutého rozsudku, vo výrokoch na tento výrok obsahovo nadväzujúcich (o treste a náhrade škody) rozhodol obsahovo zhodne ako tak učinil súd I. stupňa.
Na podklade uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení odvolací súd z podnetu odvolania obžalovaného napadnutý rozsudok zrušil preto, že sa súd I. stupňa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku čoho boli porušené aj ustanovenia Trestného zákona (v časti nesprávnej právnej kvalifikácie ustáleného skutku) a sám o vine obžalovaného a výrokoch o treste a náhrade škody rozhodol spôsobom vymedzeným vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.