Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-50-2019.pdf
PDF · 129.93 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/50/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu V. W. a.s., O. XX, O., H.: XX XXX XXX proti žalovaným: 1/ G. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. I. XX/XXX, P. nad B., 2/ V.. I. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. nad B., D. II XX/XX, o zaplatenie XX.XXX,XX Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 14. decembra 2018, č.k. 20Csp/156/2017-95, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II.) a v súvisiacej časti o náhrade trov konania (výrok III.) p o t v r d z u j e.
Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu 21.997,61 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 21.000,85 Eur od 25.04.2017 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 300 Eur, zročných vždy do 20-teho dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, až do úplného vyrovnania dlhu, so stratou výhody splátok v prípade neuhradenia čo i len jednej z nich. Výrokom II. vo zvyšku súd žalobu zamietol a výrokom III. žalobcovi proti žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,54% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 3 písm. d/ zák. č. 129/2010 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 5, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z.. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 29.07.2013 bola medzi žalobcom ako veriteľom a žalovanou 1/ ako dlžníčkou a žalovaným 2/ ako spoludlžníkom uzavretá zmluva o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a podľa zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dlžníci obsah zmluvy a všeobecných podmienok pred jej podpisom podstatným spôsobom nemohli ovplyvniť. Súdu prvej inštancie bolo z rozhodovacej činnosti známe, že veriteľ vzorový text zmluvy, všeobecných obchodných podmienok používal vo viacerých prípadoch pri poskytovaní úverov iným spotrebiteľom. Dlžníkom poskytol finančné prostriedky veriteľ v rámci jeho podnikateľskej činnosti a dlžníci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej či inej podnikateľskej činnosti, ale ako spotrebiteľ, čo vyplýva aj z ich označenia v zmluve. Jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu aj v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keďže dlžníkom bol úver poskytnutý na ich osobnú potrebu, konkrétne na financovanie bytových potrieb a veriteľ úver poskytol ako podnikateľ, keďže predmetom jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie úverov ako vyplýva z výpisu z obchodného registra. Nejedná sa podľa § 1 ods. 3 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľský úver, pretože z čl. III zmluvy o úvere vyplýva, že úver bol poskytnutý práve na účely modernizácie, obnovu bytu a financovanie bytových potrieb dlžníkov. Ide teda o iný úver, na ktorý sa podľa § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. vzťahujú ustanovenia § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. , pričom súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá v zákonom stanovenej písomnej forme a obsahuje všetky náležitosti vyžadované ustanoveniami § 9 ods. 2 písm. a/ až y/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd prvej inštancie mal za to, že námietky žalovaného 2/ o tom, že nie je solidárnym dlžníkom zo zmluvy o úvere neobstoja. Poukázal na to, že z listín vyplýva a strany netvrdili iné, že žalovaný 2/ taktiež podpísal zmluvu o úvere, pričom je v nej označený ako spoludlžník. Zároveň bolo preukázané, že zmluva o úvere bola uzavretá za trvania manželstva žalovaných, ktoré manželstvo bolo podľa vyjadrenia žalovanej 1/ rozvedené súdom v roku 2014. Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že na strane žalovaných 1/, 2/ ide v zmysle § 511 Občianskeho zákonníka o spoločný solidárny záväzok voči žalobcovi uhradiť úver spolu s nákladmi úveru. Zo zmluvy o úvere sú žalovaní 1/, 2/ zaviazaní spoločne a nerozdielne, čo znamená, že veriteľ je oprávnený požadovať celé plnenie od ktoréhokoľvek dlžníka, t.j. od jedného, alebo obidvoch, a dlžník je povinný poskytnúť celé plnenie. V danom prípade žalobca nárok zo zmluvy o úvere uplatnil voči obom žalovaným ako spoludlžníkom. Za irelevantné považoval námietky žalovanej 1/ v tom smere, že úverové prostriedky použil pre svoju potrebu len žalovaný 2/. Uviedol, že je na vzájomnej dohode žalovaných ako solidárnych dlžníkoch zo zmluvy o úvere ako peňažné prostriedky z úveru použijú a spôsob, akým bude s prostriedkami naložené, pre potreby ktorého z dlžníkov budú použité nemá žiaden vplyv na trvanie záväzkov žalovaných zo zmluvy o úvere. Preto súd nepovažoval za potrebné vykonávať v zmysle návrhu žalovanej 1/ dokazovanie vyžiadaním a oboznámením výpisov z účtu vedeného v SLSP, a.s. č. účtu 0361466412/0900 za obdobie od 01.07.2013 do 31.07.2013 a od 01.11.2013 do 30.11.2013. Strany sa dohodli v čl. IV bod 4.5. že úver bude vyplatený na tento účet. Žiadna zo strán nespochybňovala, že peňažné prostriedky z úveru boli zo strany žalobcu vyplatené na tento účet v dvoch platbách dňa 30.07.2013 v sume 10.724,50 Eur a dňa 20.11.2013 v sume 14.568,30 Eur. Súd nevykonal ani výsluch žalovaného 2/ v zmysle jeho návrhu, keďže žalovaný 2/ bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, no bez ospravedlnenia sa na pojednávanie nedostavil a nežiadal odročiť pojednávanie. Súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovaným medziúver vo výške 25.600 Eur a žalovaní sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru 5,99% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 127,79 Eur a do pridelenia cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 88,04 Eur. Úhrady splátok úveru, ktoré žalovaní vykonali boli v súlade s čl. V bod 5.3. zmluvy o úvere započítané na úroky z úveru a na vklady na stavebné sporenie. V konaní bolo z výpisu z účtu z úveru a z výpisu z účtu stavebného sporenia preukázané, že žalovaný 2/ prestal riadne a včas uhrádzať dohodnuté splátky po 215,83 Eur, pričom od úhrady zo dňa 12.08.2016 v sume 215,83 Eur nevykonali žalovaní úhradu ďalšej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Žalobca úver podľa § 565 Občianskeho zákonníka mimoriadne zosplatnil ku dňu 24.04.2017 oznámením o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru v súlade s ustanovením čl. IX bod 9.3. zmluvy o úvere a čl. XIX bod 2, 3 všeobecných podmienok stavebného sporenia pre fyzické osoby, pretože omeškanie žalovaných s úhradou splátky úveru trvalo viac ako tri mesiace s tým, že oznámenie zaslal žalovaným poštou na ich poslednú známu adresu pobytu, a žalovaní oznámenie prevzali. Predtým žalobca žalovaných písomnými výzvami zo dňa 06.03.2017 a 13.03.2017 vyzval na splnenie omeškaných splátok v dodatočnej lehote, s upozornením na možnosť mimoriadneho zosplatnenia úveru. Žalobca teda pri predčasnom zosplatnení úveru postupoval v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu predčasného zosplatnenia úveru. Okrem istiny uplatnil žalobca aj neuhradený úrok z istiny úveru do predčasného zosplatnenia v sume 996,76 Eur, ako aj úrok v sadzbe 5,99% ročne odo dňa nasledujúceho po predčasnom zosplatnení, t.j. od 25.04.2017 do zaplatenia istiny. Z tohto nároku súd nepovažoval za dôvodný nárok žalobcu na zaplatenie riadneho úroku vo výške 5,99% ročne zo sumy 21.308,05 Eur od 25.04.2017 do zaplatenia. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o tom, že má nárok na riadny úrok až do vrátenia istiny úveru. Tento nárok nemožno založiť ani na ustanovení čl. X bod 10.19 zmluvy o úvere, ktoré ustanovenie ukladá dlžníkovi povinnosť platiť úroky veriteľovi aj po odstúpení od zmluvy, no v danom prípade veriteľ od zmluvy neodstúpil, ale vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca netvrdil iné zmluvné ustanovenie, ktoré by zakladalo veriteľovi právo voči dlžníkovi na úroky z úveru aj po predčasnom zosplatnení úveru. V danej veci súd prvej inštancie zdôraznil, že využitím práva predčasného zosplatnenia úveru zo strany veriteľa dochádza k zmene obsahu záväzku, dlžník/ spotrebiteľ stráca výhodu splátok a poskytnuté prostriedky už nemá právo užívať po dobu pôvodne dohodnutú, ale musí ich okamžite vrátiť veriteľovi, čím sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť veriteľovi namiesto úrokov z úveru, úroky z omeškania z dlžnej sumy úveru. Právo na riadny úrok z úveru má žalobca do zosplatnenia istiny úveru a následne má žalobca ako veriteľ právo už iba na úrok z omeškania. Ak v dôsledku predčasného zosplatnenia úveru nastane stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. Najvyšší súd SR v tejto súvislosti poukázal na uznesenie sp. zn. 4Obo/143/98 ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/304/2015, 6Co/303/2017, 27Co/238/2017, 6Co/22/2018 a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012 a konštatoval, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Súd nepriznal žalobcovi uplatnené poplatky za 1. upomienku, za 2. upomienku a poplatok za predžalobnú výzvu vo výške 15 Eur x 4, poplatok 15 Eur za individuálne riešenie omeškania a ani poplatok 4,80 Eur za poskytnutie písomnej informácie. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že upomienky zaslal žalovaným, že riešil omeškanie dlžníkov individuálnym spôsobom, že žiadal o poskytnutie písomnej informácie a že mu reálne vznikli náklady spojené so zaslaním upomienok a individuálnym riešením omeškania. Pokiaľ ide o tieto poplatky zmluvné ustanovenie čl. VIII bod 8.6., 8.7 v zmluve o úvere v spojení s bodmi 14., 15., 20. sadzobníka poplatkov, ktoré umožňovali žalobcovi účtovať tieto poplatky považoval súd za absolútne neplatné. Uviedol, že tieto ustanovenia neboli individuálne dojednané (žalobca nepreukázal opak). Všeobecne formulovaná povinnosť platiť poplatky s odkazom na sadzobník poplatkov je uvedená v ustanovení zmluvy o úvere a výška poplatkov je uvedená v texte sadzobníka poplatkov, pričom obidva dokumenty vopred pripravil žalobca. Žalovaní nemohli ovplyvniť obsah zmluvného ustanovenia a ustanovení sadzobníka poplatkov. Uvedené zmluvné ustanovenie hrubo poškodzuje spotrebiteľa, pretože závisí len od vôle veriteľa aký druh poplatkov do sadzobníka poplatkov zakomponuje, a je len na vôli dodávateľa, koľko spoplatnených upomienok spotrebiteľovi odošle a zvýši si tak príjem. V danom prípade mal žalobca žalovaným podľa jeho tvrdenia zaslať 4 upomienky. Poplatok v uplatnenej paušálnej výške 15 Eur za upomienky a za individuálne riešenie omeškania vo výške 15 Eur nemôže vystihovať reálne náklady žalobcu súvisiace s vykonaním tohto úkonu (zaslanie upomienky, riešenie omeškania), ale v rozhodujúcej miere predstavuje "skrytú" sankciu pre spotrebiteľa za porušenie jeho povinností včas a riadne v súlade so zmluvou platiť splátky úveru. Výška tohto poplatku je neprimeraná, nezodpovedá skutočným nákladom spojeným s upomienkou, žiadosťou. V skutočnosti ide o sankciu za omeškanie s úhradou splátky úveru. Jedná sa teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia ohľadom týchto poplatkov. V prípade poplatku 4,80 Eur za poskytnutie písomnej informácie žalobca nijako neozrejmil, kedy, od koho, kto žiadal, akú informáciu a aký to malo súvis so záväzkami vyplývajúcimi z úverovej zmluvy. Žalobca neuviedol, aké náklady mu v súvislosti s týmito úkonmi, za ktoré účtoval poplatky mali vzniknúť a nevysvetlil ani čo zahŕňa individuálne riešenie omeškania. Zmluvné ustanovenie o poplatku za spracovanie medziúveru podľa čl. VIII bod 8.1., ktorého výška je v bode 8.1. sadzobníka poplatkov stanovená 1,2% z cieľovej sumy, min. 100 Eur, max. 999 Eur a žalobca ho účtoval vo výške 307,20 Eur v deň prvého čerpania úveru, tiež súd považoval za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedená zmluvná podmienka je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, a to z toho dôvodu, že spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov, vzhľadom na svoju výšku k nákladom (administratívnym a poštovým) spojenými so spracovaním medziúveru. Uvedený poplatok nebol v čl. VIII zmluvy o úvere v spojení s bodom 8.1. sadzobníka poplatkov individuálne dojednaný, ale jeho výška bola určená vopred žalobcom, a to percentom z cieľovej sumy s minimálnou a maximálnou výškou. Poplatok bol zo strany žalobcu naoktrojovaný do formulárových ustanovení zmluvy o úvere. Žalovaní nemohli vopred ovplyvniť obsah daného zmluvného ustanovenia. Súd prvej inštancie poukázal na súdnu prax, ktorá vychádza z toho, že neprijateľnou je aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dané, a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových zmluvách.) Dojednanie o poplatku za uzavretie zmluvy preto tiež považoval za takú zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dodané, a slúžilo len záujmom dodávateľa. Poukázal aj na právny názor, s ktorým sa stotožnil a je vyjadrený v rozhodnutí Vrchného krajinského súdu v Karlsruhe zo dňa 03.05.2010, č.k. AZ 17 U 192/2010, v ktorom sa konštatuje, že poplatky za spracovanie spotrebiteľského úveru sú neprijateľné a ak banka od spotrebiteľov požaduje poplatok za spracovanie úveru, poškodzuje tým spotrebiteľov, a vystavuje ich neprijateľnému dojednaniu o cene. Poukázal aj na to, že rovnaký záver o neprijateľnosti uvedeného poplatku ustálil Okresný súd Trenčín v rozsudku sp. zn. 20C/21/2016 zo dňa 08.09.2017, ktorý potvrdil Krajský súd v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 6Co/22/2018 zo dňa 08.06.2018. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že ku dňu mimoriadneho zosplatnenia úveru výška nasporenej sumy podľa zmluvy o stavebnom sporení predstavovala 4.291,95 Eur a bola použitá na čiastočne vyrovnanie medziúveru , konkrétne boli nasporené prostriedky odpočítané od istiny úveru 25.600 Eur, a neuhradená výška istiny úveru predstavuje 21.308,05 Eur. Od istiny úveru súd odpočítal poplatok 307,20 Eur za spracovanie medziúveru, ktorý zaúčtoval žalobca na ťarchu účtu žalovaných v deň prvého čerpania úveru a na ktorý poplatok nevznikol žalobcovi nárok z dôvodov uvedených v predchádzajúcom odseku. Ku dňu zosplatnenia úveru tak istina úveru predstavovala sumu 21.000,85 Eur. Žalobcovi na základe zmluvy o úvere vznikol voči žalovaným nárok na riadne úroky z úveru, vyčíslené pri sadzbe 5,99% ročne z istiny úveru k dátumu mimoriadneho zosplatnenia úveru v sume 996,76 Eur. Konštatoval, že žalovaní 1/, 2/ sú v omeškaní so splnením peňažného dlhu, a to odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, t.j. od 25.04.2017, od ktorého dátumu patrí žalobcovi úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Úrok z omeškania patrí žalobcovi v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky bola ku dňu 25.04.2017 vo výške 0,00% ročne a preto žalobcovi patrí úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy istiny úveru 21.000,85 Eur od 25.04.2017 do zaplatenia dlžnej sumy. Preto súd úrok z omeškania žalobcovi priznal v tomto rozsahu. Súd bol toho názoru, že žalobca nemá nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov vyčíslených ku dňu zosplatnenia úveru v sume 996,76 Eur. V zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Občiansky zákonník a ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo (úroky z omeškania) pre prípad omeškania s platením iného príslušenstva pohľadávky, t.j. zmluvných úrokov (Rc 5/2006). K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 11Co/151/2017 zo dňa 17.10.2017. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania výrokom I. zaviazal žalovaných 1/, 2/ k splneniu ich solidárneho zmluvného záväzku, teda aby zaplatili žalobcovi spoločne a nerozdielne nesplnený peňažný dlh v sume 21.997,61 Eur (istina úveru v sume 21.000,85 Eur + úroky z úveru do zosplatnenia v sume 996,76 Eur) s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 21.000,85 Eur od 25.04.2017 do zaplatenia a výrokom II. vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa § 232 ods. 3 CSP súd povolil žalovaným 1/, 2/ na žiadosť žalovanej 1/ dlh splácať v mesačných splátkach po 300 Eur za podmienok uvedených vo výroku rozsudku. Prihliadol na osobné, majetkové, príjmové a výdavkové pomery žalovaných. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP s prihliadnutím na prevažný úspech žalobcu proti žalovaným 1/, 2/.
2. Proti rozsudku súdu prvej išntnacie vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá (výrok II.) a v súvisiacej časti o náhrade trov konania (výrok III.) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, uplatňujúc odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Dôvodil, že pokiaľ súd prvej inštancie nárok žalobcu predstavujúci poplatok za poskytnutie úveru zo strany žalobcu žalovaným zamietol, jeho rozhodnutie nepovažuje za správne. Súdu prvej inštancie vytýkal, že nijakým spôsobom neskúmal výšku nákladov žalobcu na poskytnutie úveru, preto je konštatovanie súdu prvej inštancie o nepomere výšky poplatku za poskytnutie úveru k nákladom na jeho poskytnutie bez náležitého zistenia skutkového stavu arbitrárne, nepreskúmateľné a nesprávne. Rovnako nesúhlasil s tvrdením súdu o neprijateľnosti takejto zmluvnej podmienky. Pokiaľ súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu v časti nároku na 5,99%-ný p.a., úroky za úver zo sumy 21.308,5 eur od 25.04.2017 do zaplatenia a poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 18.09.2012 sp. zn. IV. ÚS 476/2012, takýto názor súdu prvej inštancie považoval žalobca rovnako za nesprávny. Dôvodil, že Ústavný súd SR v rozhodnutí, na ktoré sa odvolal súd prvej inštancie nedal vecnú odpoveď, či je správny názor o zániku nároku žalobcu na úroky za úver po splatnosti úveru. Rovnaký názor zaujal aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 5Co/237/2017, ktorým žalobcovi priznal nárok na úroky za úver, aj po vyhlásení splatnosti úveru. Názor, podľa ktorého dochádza vyhlásením mimoriadnej splatnosti k zániku nároku veriteľa požadovať úroky za úver z poskytnutých, stále nevrátených finančných prostriedkov, považuje žalobca za nesprávny. Mal za to, že takýto názor popiera podstatu úroku ako odplaty za skutočnosť, že žalobca časť svojho majetku prenechal žalovaným, ktorí ho žalobcovi stále nevrátili. Dôvodil, že úrok je cena v tom zmysle, že veriteľ so sumou požičaných peňazí nemôže disponovať. Úrok kompenzuje veriteľovi skutočnosť, že časť svojho majetku prenechá dlžníkovi, teda s touto časťou svojho majetku nemôže veriteľ disponovať. Toto obmedzenie veriteľa s dispozíciou so svojim majetkom neodpadáva požadovaním vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov od dlžníka. Skutočnosť, že veriteľ dlžníka vyzve na vrátenie poskytnutých finančných prostriedkov neznamená, že ich dlžník aj okamžite vráti. Napriek skutočnosti, že veriteľ dlžníka vyzval na vrátenie peňažných prostriedkov, dlžník tieto prostriedky nevrátil. Veriteľ tak naďalej nemá časť svojho prenechaného majetku k dispozícií, preto má mať až do momentu, kedy sa do jeho dispozície opätovne dostanú, kompenzovanú skutočnosť, že s časťou majetku veriteľa stále nakladá dlžník. Úrok, ako odplata za prenechanie finančných prostriedkov, má teda veriteľovi patriť až do momentu ich reálneho vrátenia. V uvedenej súvislosti poukazoval na ust. § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Mal za to, že rovnako je nárok veriteľa na požadovanie úrokov za úver až do skutočného vrátenia istiny úveru vyjadrený v § 13 ods. 3 zák. č. 129/2010 Z.z.. Uviedol, že až do momentu skutočného vrátenia finančných prostriedkov by dlžník užíval poskytnuté finančné prostriedky, resp. to, čo za ne dostal bezodplatne. Toto by bolo v rozpore s účelom a ekonomickou funkciou úroku, ako odplaty za prenechanie finančných prostriedkov. Podľa názoru žalobcu je akékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a spôsobuje tým výhodu, v rozpore s dobrými mravmi a bez pochyby je v rozpore s účelom právnych predpisov vzťahujúcich sa na daný právny vzťah. Poukázal na závery rozhodovacej praxe iných krajských súdov, ako Krajského súdu v Prešove sp. zn. 14Co/20/2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12Co/71/2017, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Co/237/2017, 4Cob/5/2016, 3Co/43/2015 a iné.
3. Žalovaní 1/, 2/ sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP v napadnutom rozsahu, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti (výroky II., III.) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje na vecne správne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje.
5. Rozsudok súdu prvej išntnacie vo výroku I. odvolaním napadnutý nebol, preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.
6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom znesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonaný každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil z akých dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám ust. § 220 CSP. Námietky žalobcu uvedené v podanom odvolaní preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Na doplnenie správnosti odvolací súd uvádza:
7. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ďalšie odvolacie námietky žalobcu smerujú proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie na ktorých založil svoje rozhodnutie čo viedlo podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
8. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
9. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo stanovené dispozíciou právnej normy). Odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnenú, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Tak ako odvolací súd už uviedol, stotožňuje sa v celom rozsahu s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).
10. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
11. Je nepochybné, že za poskytnutie úveru možno dohodnúť úroky (ktoré sú pojmovým znakom úveru podľa § 497 Obchodného zákonníka). Zákon tiež umožňuje dodávateľovi, a to aj v spotrebiteľských vzťahoch (hoci za prísnejších podmienok), v prípade nedodržania platobnej disciplíny zo strany dlžníka, vyhlásiť predčasnú splatnosť úveru a požadovať, aby dlžník vrátil poskytnutú sumu aj s úrokmi (§ 506 Obchodného zákonníka, § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonník) skôr, než bolo pôvodne dohodnuté v zmluve. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové a okamžité vrátenie celej požičanej istiny s úrokom. Žiadne zákonné ustanovenie výslovne neurčuje, dokedy trvá povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru. Ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka (rovnako ako ustanovenia § 13 ods. 3, či § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) rieši len situáciu, keď sa pre predčasné vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov rozhodne dlžník (teda nie veriteľ) a v takom prípade je logické, že po skutočnom splatení dlhu už nemôžu rásť úroky. Táto situácia je však diametrálne odlišná od skutkového stavu v preskúmavanej veci, kde nedošlo k predčasnému vráteniu poskytnutých prostriedkov z vôle dlžníka, ale k predčasnému zosplatneniu úveru zo strany veriteľa, preto ustanovenie § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka nemožno na tento skutkový stav aplikovať ani analogicky. Práve naopak, pri neexistencii výslovnej právnej úpravy doby, dokedy trvá povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru, je v spotrebiteľských vzťahoch potrebné použiť taký výklad zmluvných podmienok, ale aj zákona, ktorý je priaznivejší pre spotrebiteľa.
12. To, že veriteľ má aj v prípade okamžitého (predčasného) zosplatnenia úveru právo na zmluvné úroky, súd nespochybňuje. Sporné je len to, či má nárok len na úroky vzniknuté do dňa zosplatnenia úveru, alebo či má aj po zosplatnení nárok účtovať dlžníkovi ďalšie úroky.
13. Úrok z úveru je potrebné chápať ako odmenu veriteľa za to, že poskytol finančné prostriedky dlžníkovi za určitých dohodnutých podmienok a vo výške, ktoré si dohodli v zmluve. Ide v podstate o odplatu za to, že veriteľ sa vzdal dispozície s peňažnými prostriedkami, poskytol ich dlžníkovi a umožnil mu vracať ich v splátkach. Vyhlásením predčasnej splatnosti úveru veriteľ požaduje vrátenie predtým poskytnutého planenia, čím sa zásadným spôsobom mení obsah záväzku. Pokiaľ dlžník už nie je oprávnený disponovať poskytnutými finančnými prostriedkami, neexistuje dôvod, aby sa tieto finančné prostriedky ďalej úročili. Predčasné vrátenie finančných prostriedkov nepredstavuje plnenie pôvodne dohodnutých podmienok čerpania úveru, preto na takto vzniknutý záväzok nemožno aplikovať ani pôvodne dohodnuté dojednanie o úrokoch. Zosplatnením úveru nastáva stav, keď veriteľ má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov. To, že dlžník napriek tomu finančné prostriedky veriteľovi nevráti, je sankcionované úrokmi z omeškania. Pri vyhlásení predčasnej splatnosti úveru si veriteľ musí byť vedomý, že sa vzdáva potenciálneho budúceho zisku z úrokov (ktorý je však veľmi neistý vzhľadom na to, že dlžník nesplácal ani len istinu) výmenou za oprávnenie okamžite žiadať vrátenie istiny (a dovtedy vzniknutých úrokov) a prípadne následne toto plnenie aj vymáhať. Ak dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ požadoval od neho úroky, ktoré by mu patrili, ak by dlžník mal právo držby finančných prostriedkov. Inak by nastal nespravodlivý stav pre dlžníka, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti plnenia celého dlhu a veriteľ by mal naďalej nárok na úroky zo zmluvy a aj na úroky z omeškania. De facto by sa takto popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku - veriteľ by mal právo na úrok, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo dlžník by nemal nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred zosplatnením úveru.
14. K tvrdeniu žalobcu, že povinnosť dlžníka platiť úroky je limitovaná splatnosťou úveru, odvolací súd uvádza, že pokiaľ by zákonodarca chcel, aby dlžník platil úroky aj potom, keď už bol povinný veriteľovi vrátiť celú istinu, nepochybne by to výslovne vyjadril. Je pravdou, že omeškanie dlžníka zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom samo omeškanie dlžníka neovplyvňuje vznik nároku na úrok z úveru. Avšak od chvíle, keď na (kvalifikované) omeškanie dlžníka reaguje veriteľ predčasným zosplatnením úveru, už nejde o plnenie práv a povinností z pôvodnej úverovej zmluvy, ale predčasným zosplatnením vzniká medzi veriteľom a dlžníkom nový (sankčný) právny vzťah, ktorého súčasťou okrem úrokov z omeškania je podstatné právo veriteľa požadovať (v prípade neplnenia aj vymáhať) okamžité vrátenie celej istiny. Nejde teda v žiadnom prípade o zvýhodnenie dlžníka, naopak dlžník sa (vinou vlastného neplnenia zmluvných podmienok a následnej reakcie veriteľa) ocitá vo veľmi nevýhodnej situácii, keď je povinný okamžite vrátiť celú istinu aj s úrokmi, ktoré vznikli do dňa zosplatnenia. Dlžník sa nezbavuje žiadnej povinnosti - aj naďalej je povinný vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a aj dohodnutý úrok, len sa tento úrok ku dňu predčasnej splatnosti zafixuje a istina sa ďalej neúročí. Nárok na úrok za obdobie po dátume predčasnej splatnosti veriteľovi ešte nevznikol (vznikol by mu len vtedy, ak by dlžník naďalej mal právo poskytnutými finančnými prostriedkami disponovať, teda pokračovať v ich vracaní v splátkach), preto nemohlo dôjsť ani k zániku takéhoto nároku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí, sp. zn. 4Obo/143/98 uviedol, že „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.“
15. Odvolací súd podporne odkazuje aj na komentár k Občianskemu zákonníku, kde sa uvádza: „Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytovaných peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úrok z omeškania. [...] Nie je rozhodujúce, či splatnosť pohľadávky nastane v dohodnutej dobe, alebo veriteľ využije právo požadovať celý dlh pre nesplnenie niektorej splátky na základe dohody podľa § 565 OZ. Po splatnosti pohľadávky možno požadovať len úroky z omeškania. [...] Sankciou za omeškanie dlžníka, motiváciou čo najskôr pohľadávku zaplatiť, ale aj kompenzáciou veriteľa za nemožnosť používať istinu, sú od okamihu, ako sa dlžník dostane do omeškania, úroky z omeškania.“ (PAGÁČ, Ľ. Komentár k § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka. In: Števček, M. a kol.: Občiansky zákonník I., II. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015). Podľa názoru odvolacieho súdu to platí aj v prípade, ak by nešlo o spotrebiteľský vzťah, ale záväzkový vzťah by sa celý spravoval obchodným právom (neexistuje dôvod inak posudzovať podstatu úroku pri spotrebiteľských a nespotrebiteľských vzťahoch) s tým rozdielom, že pri nespotrebiteľskom vzťahu by bolo zrejme možné pripustiť odlišné zmluvné dojednanie.
16. Napriek uvedenému odvolací súd považuje za nutné uviesť, že si je vedomý, že v súdnej praxi sa vyskytli iné názory, z ktorých bolo vyvodené, že veriteľ má nárok na úroky z peňažných prostriedkov aj za obdobie po vyhlásení okamžitej splatnosti úveru.
17. Odvolací súd sa v plnej miere stotožnil aj s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým zamietol aj ďalší nárok žalobcu, týkajúci sa ďalších poplatkov, ktoré náležite a presvedčivo odôvodnil.
18. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR. V situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo vyhovené nároku, ktorý strana sporu žalobou uplatnila, či pre ktoré bol tento zamietnutý, je pre tieto veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie. Pokiaľ nie sú tieto faktory vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
19. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, podľa ktorého výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
a/ v spojitosti s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, spočívajúci v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (teraz § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, teda mieru, do akej táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ho ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
20. Preskúmaním obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť uplatnenej odvolacej námietky. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami tej - ktorej strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
21. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie rozhodnutia v napadnutej časti obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa všetky vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, alebo arbitrárnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie.
22. Rozsudok súdu prvej inštancie je tak v napadnutej časti vecne správny, preto bolo potrebné tento v napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
23. Žalovaní 1/, 2/ boli v odvolacom konaní úspešní, preto im vznikol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Nakoľko v odvolacom konaní im trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovaným 1/, 2/ sa náhrada odvolacieho konania nepriznáva.
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerov hlasov tri ku nula (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).