Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Cb/6/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v konaní pred sudcom Mgr. Radoslavom Prutkayom v právnej veci žalobcu: Ľ. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. U. XXXX/XX, C. F. R., zastúpený: Advokáti Heinrich s.r.o., Skautská 12, Nitra, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, zastúpený: BG Partners, s.r.o., Jakubovo námestie 1, Bratislava o zaplatenie 137.029,91 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 68.514,96 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 68.514,96 € od 09.08.2011 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu žalobcu z a m i e t a .

III. Súd vzájomnú žalobu žalovaného z a m i e t a .

IV. Žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania v časti konania o žalobe žalobcu.

V. V časti, v ktorej bola vzájomná žaloba žalovaného zamietnutá, súd priznáva žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške náhrady trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 06.11.2012 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 137.029,91 Eur s príslušenstvom titulom zaplatenia odstupného.

2. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že so žalovaným uzatvoril dňa Zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni, na základe ktorých prevádzkoval značkové predajne žalovaného v Bytči a Ilave. Na základe harmonizácie zmluvnej základe medzi žalovaným a jeho obchodnými zástupcami Dohodou o výnimočnom skrátení platnosti Zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu, zo dňa 27.03.2007, bola pôvodná zmluva ukončená a nahradená novou zmluvou o obchodnom zastúpení uzavretou dňa 27.03.2007. Na základe týchto zmlúv navrhovateľ vykonával činnosť obchodného zástupcu do 27.03.2011, kedy Zmluva zanikla uplynutím doby určitej, na ktorú bola uzavretá, keďže k predĺženiu doby jej trvania nedošlo. Žalobca si voči žalovanému právo na odstupné pri skončení obchodného zastúpenia vykonávaného v predajniach v Ilave a Bytči uplatnil listom zo dňa 03.08.2011.

3. Výšku odstupného žalobca určil vychádzajúc z faktúr vystavených od apríla 2006 do marca 2011 vrátane, za obchody, ktoré uzavrel pri výkone obchodného zastúpenia v prospech žalovaného. Žalobca

nepostúpil práva z tejto zmluvy na tretie osoby a preto mu právo na odstupné z dôvodov skončenia obchodného zastúpenia zostalo zachované. Žalovaný však uplatnené odstupné žalobcovi neuhradil.

4. Súd vo veci vydal dňa 27.08.2013 vydal platobný rozkaz, v ktorom zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom. Proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odpor, v ktorom uviedol, že so žalobou žalobcu nesúhlasí a žiada ju zamietnuť.

5. Žalovaný ďalej uviedol, že neexistujú také skutkové okolnosti, ktoré pre vznik práva na odstupné v zmysle§ 669 Obchodného zákonníka zákon predpokladá. Pre vznik práva na odstupné je potrebné kumulatívne naplnenie dvoch predpokladov - že činnosť obchodného zástupcu bola pre zastúpeného prospešná - obchodný zástupca získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a že obchodný zástupca súčasne ukončením vzťahu stráca možnosť zisku provízie, ktorú by „s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a.

6. Zákonným vyjadrením oboch týchto predpokladov je ust.§ 669 odsek 1 a 2 Obchodného zákonníka. Nároky obchodného zástupcu po skončení vzťahu obchodného zastúpenia sú v slovenskom práve obsiahnuté v § 668a až § 669a, sčasti aj v § 671 Obchodného zákonníka. Uvedené ustanovenia predstavujú transpozíciu najmä čl. 17 a 18 Smernice 86/653/EHS z 18.12.1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov. Vzhľadom na to, že uvedené ustanovenia Obchodného zákonníka sú obsiahnuté v zozname kogentných noriem v § 263 Obchodného zákonníka, sú považované za kogentné.

7. Nárok na odstupné, ako ho predpokladá zákon v súlade s výkladom podľa Smernice 86/653/EHS z 18.12.1986 o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, nie je nárok, ktorý vzniká automaticky po skončení zmluvného vzťahu. Zákon pre vznik tohto nároku predpokladá splnenie skutkových okolností, ktoré zo strany navrhovateľa v podanom návrhu neboli doposiaľ ani len tvrdené. Skutočnosti, že navrhovateľ dostával odmeny vyplácané odporcom, na ktoré navrhovateľ poukazuje, ešte žiadnym spôsobom nepreukazujú, že samotný navrhovateľ sa svojou aktívnou činnosťou pričinil o významný rozvoj obchodu s doterajšími zákazníkmi, resp. svojou aktívnou činnosťou získal nových zákazníkov. Navrhovateľom podaný návrh tieto skutočnosti ani len náznakom nepreukazuje, práve naopak. V zmysle uzatvorených zmlúv o obchodnom zastúpení si obchodný zástupca zriadil a zariadil značkové predajne Orange Slovensko, a.s. v súčinnosti so žalovaným a za jeho materiálnej, finančnej a inej pomoci. Aj v rámci prebiehajúcej spolupráce bol žalobca podporovaný zo strany žalovaného pri výkone jeho činnosti a to nielen materiálne, ale predovšetkým marketingovo, čím žalobca nemusel a ani nevynakladal žiadne úsilie na to, aby jednotliví zákazníci prichádzali do ním zriadených predajní. Obe zmluvy o obchodnom zastúpení zanikli uplynutím času, na ktorý boli dojednané, preto podľa žalovaného nemožno hovoriť o provízii, ktorú obchodný zástupca stratil. Obe strany si boli plne vedomé obdobia, na ktoré bol zmluvný vzťah zanikne, pokiaľ nedôjde k inej dohode a za daných podmienok zmluvu dobrovoľne uzatvárali.

8. Podľa žalovaného pri posudzovaní nároku na odstupné je treba vychádzať aj z európskej smernice, ktorej harmonizáciou došlo k zavedeniu ustanovenia § 669 Obchodného zákonníka, pričom Európska komisia k predmetnej smernici vydala aj vysvetľujúce oznámenie a to aj konkrétne k článku 17 s názvom „Správa o uplatňovaní článku 17 Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov tákajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS) predloženej Komisiou európskych spoločenstiev dňa 23.7.1996.“ V predmetnej správe je uvedené, že podľa systému odškodnenia vo forme náhrady má obchodný zástupca po zániku zmluvy nárok na náhradu do takej miery: do akej priniesol zastúpenému nových zákazníkov alebo podstatne zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, a pokiaľ zastúpený má aj naďalej podstatné prínosy z obchodu s týmito zákazníkmi po ukončení zmluvy. Náhrada musí byť primeraná všetkým skutočnostiam, najmä provízii za obchody s týmito zákazníkmi, ktoré obchodný zástupca stratil. Smernica upravuje hornú hranicu náhrady za jeden rok vypočítanú z priemernej ročnej odplaty obchodného zástupcu počas predchádzajúcich piatich rokov a pokiaľ zmluva trvala kratšie ako päť rokov, maximálne odškodnenie sa vypočítava ako priemer za toto obdobie. Náhrada predstavuje pre zastúpeného pokračujúce prínosy v dôsledku úsilia obchodného zástupcu. Obchodný zástupca však dostáva províziu len počas platnosti zmluvy, čo nie vždy odráža

hodnotu tzv. goodwill vygenerovaného pre zastúpeného. Z uvedeného vyplýva, že vyplatenie náhrady za goodwill je komerčne odôvodnené. Náhradu je možné vyplatiť len vtedy, ak obchodný zástupca priviedol zastúpenému nových zákazníkov alebo zvýšil objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi. Ak nebol vytvorený goodwill alebo existuje skupina zákazníkov, z ktorých zastúpený nemá žiaden prínos, nemusí byť vyplatená žiadna náhrada. Preto by zastúpený nemal byť nútený platiť neprimeranú výšku náhrady. Pre posúdenie žalobcom uplatňovaného nároku sa tak súd bude podľa žalovaného musieť vysporiadať s otázkou, či obchodný zástupca má nárok na náhradu vzhľadom na okolnosti, pri ktorých došlo k ukončeniu zmluvy o obchodnom zastúpení. Náhradu je možné vyplatiť po ukončení zmluvy, ak sa neuplatnia ustanovenia článku 18 Smernice. Podľa žalovaného musia byť splnené podmienky uvedené v článku 17 ods. 2 písm. a) Smernice, a to, že obchodný zástupca priviedol zastúpenému nových zákazníkov alebo zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, pričom poukázal na judikatúru nemeckých súdy, ktoré posudzujú, či zvýšenie objemu je takého rozsahu, že by sa dalo považovať za ekonomicky ekvivalentné k získaniu nového zákazníka. Vylúčení sú ale noví zákazníci pochádzajúci mimo územnej oblasti obchodného zástupcu, v súvislosti, s ktorými obchodný zástupca nemá nárok na províziu, keďže nedôjde k strate provízie, za ktorú má byť obchodný zástupca odškodnený. Obchodný zástupca musí získať nového zákazníka a v tejto súvislosti je jeho pôsobenie kľúčové. Obchodný zástupca musí ale zohrávať aktívnu úlohu a preto existencia nového zákazníka, ktorý spadá do územnej oblasti podľa zmluvy o výhradnom obchodnom zastúpení, nie vždy automaticky postačuje.

9. K odporu proti platobnému rozkazu žalobcu uviedol, že podľa dostupnej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky „je povinnosťou súdu (,,iura novit curia“) posúdiť vec z hľadiska právneho, ako čo do základu uplatneného nároku, tak čo do jeho výšky, a to bez ohľadu na to aké stanoviská zaujímajú procesné strany. Skutočnosti, ktoré sú pre vznik práva na odstupné rozhodujúce sú zároveň významné tiež pre určenie výšky. Vznik nároku na odstupné je podmienený súčasným splnením dvoch predpokladov, jednak že obchodný zástupca zastúpenému získal nových zákazníkov alebo rozvinul významne obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má doposiaľ podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a jednak, že platenie tohto odstupného je spravodlivé ak sú vzaté do úvahy všetky okolnosti, najmä provízia, ktorú obchodný zástupca stráca, a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi.“ Ďalej žalobca uviedol, že so žalovaným uzatvoril dňa 27.03.2007 aj ďalšiu Zmluvu o obchodnom zastúpení v značkovej predajni obchodného zástupcu Ľuboš Beňo - Binotel v meste Nová Dubnica ID262P001 a Žilina ID 262GPB02. Nepredĺžením doby trvania zmluvy, táto zmluva dňom 27.3.2010 zanikla. V zmysle uplatneného nároku na vyplatenie odstupného z uvedených zmlúv listom zo dňa 28.09.2010 vo výške 191.454,74 Eur, odporca nárok na odstupné po uzatvorení dohody o urovnaní uznal a vyplatil na základe faktúry č. 1021 dňa 31.12.2010. Návrh na jej uzatvorenie predložil žalobca dňa 20.12.2010, potom čo jej obsah bol niekoľkokrát prerokovaný a pripomienky odporcu boli do nej zapracované. V čl. l bode 3: Pohľadávka podľa bodu 1 Dohody bola uplatnená v konečnej výške 192 454,74 Eur bez DPH. V tejto dohode bola výška odstupného upravená sumou 180.000,- Eur bez DPH.

10. Vznik nároku na odstupné podľa žalobcu preukazujú prílohy každej faktúry za celé obdobie trvania obchodného zastúpenia. Z týchto výpočtov úhrnnej odmeny zástupcu za kalendárny mesiac je zrejmé, že žalobcovi právo na odstupné podľa § 669 ods. 1, písm. a) Obchodného zákonníka vzniklo, lebo pre zastúpeného počas celej svojej činnosti nielenže získal nových zákazníkov, ale aj významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi, že zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi, ( predovšetkým zo zákazníkov, ktorí uzavreli zmluvu s dvojročnou viazanosťou). Po nepredlžení Zmluvy o obchodnom zastúpení žalovanému zostala celá databáza zákazníkov, ktorých od roku 2004 vo svojich značkových predajniach získal a ich zotrvanie ako užívateľov služieb žalovaného rozvíjal žalobca. Nový obchodný zástupca, s ktorým bola uzavretá Zmluva o obchodnom zastúpení po 27.3.2011, prevádzkuje značkovú predajňu s portfóliom zákazníkov, ktoré žalobca budoval, rozvíjal , získaval od r.2004 do r. 2011 do doby zániku zmluvy, a to tak v Ilave ako aj Bytči. Osobitnou skupinou zákazníkov sú tí, ktorí uzavreli zmluvy o poskytovaní služieb s viazanosťou na dobu 2 rokov. Aj túto skutočnosť žalobca považuje za dôkaz o významnom rozvinutí obchodu s doterajšími zákazníkmi navrhovateľom ako aj o skutočnosti, že odporca má podstatné výhody vyplývajúce z obchodu s týmito zákazníkmi (čoho dôkazom sú aj nižšie uvádzané tabuľky). Žalobca svojou dlhoročnou činnosťou (od r. 2004) vybudoval značkové predajne v T. a O. z vlastných finančných zdrojov a vybudoval aj „goodwill obchodnej značke Orange“ v uvedených mestách. Zmluva o obchodnom zastúpení však po 27.3.2011 bola uzavretá s iným subjektom, ktorý v podstate „ prevzal“ fungujúcu značkovú predajňu, s históriou, goodwillom a dlhoročne budovanou zákazníckou klientelou. Obchodné priestory boli zriaďované na

vlastné náklady žalobcu, ktorí si technické vybavenie kupoval za vlastné finančné zdroje. Žalovaný prenajímal žalobcovi nábytok za úplatu každý rok. Celú prevádzku predajne zabezpečoval žalobca vo vlastnej réžii. Žalobca sa podieľal na marketingovej činnosti -získavaní zákazníkov, aj zabezpečením a financovaním navigačného systému (ročná periodicita), pravidelným, polročným organizovaním jednotlivých predajných akcií napr. ,,Leto s Orange worldom“, ,,Mikuláš v Orange“, ,,Pevná linka od Orange“, atď., zabezpečením a financovaním účasti navrhovateľa na školeniach zameraných na aktívny predaj služieb Orange Slovensko. Žalobca každý mesiac organizoval akciu TELESALES - obvolávanie potenciálnych zákazníkov Predajcovia žalobcu sa zúčastňovali ROADSHOW.

11. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu žalovaného ďalej poukázal Správu o uplatňovaní článku 17 Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov zo dňa 23.07.1996, (86/653/EHS zo dňa 18.12.1986), v ktorej sa uvádza, že „vo forme náhrady má obchodný zástupca po zániku zmluvy nárok na náhradu do takej miery do akej priviedol zastúpenému nových zákazníkov, alebo podstatne zvýšil finančný objem s existujúcimi zákazníkmi, a pokiaľ zastúpený má aj naďalej podstatné prínosy z obchodu s týmito zákazníkmi po ukončení zmluvy. Náhrada musí byť primeraná všetkým skutočnostiam, najmä provízii za obchody s týmito zákazníkmi, ktoré obchodný zástupca stratil. Náhrada predstavuje pre zastúpeného pokračujúce prínosy v dôsledku úsilia obchodného zástupcu. Obchodný zástupca však dostáva províziu len počas platnosti zmluvy, čo nie vždy odráža hodnotu tzv. goodwill vygenerovaného pre zastúpeného. Z uvedeného vyplýva, že vyplatenie náhrady za goodwill je komerčne odôvodnené. Náhradu je možné vyplatiť len vtedy ak obchodný zástupca priviedol zastúpenému nových zákazníkov alebo zvýšil objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi. Ak nebol vytvorený goodwill alebo existuje skupina zákazníkov, z ktorých zastúpený nemá žiadny prínos, nemusí byť vyplatená žiadna náhrada,“ -,,Náhradu je možné vyplatiť po ukončení zmluvy, ak sa neuplatnia ustanovenia článku 18 Smernice. Je zrejmé, že náhradu je možné vyplatiť na konci pevne stanovenej doby platnosti zmluvy a vo všeobecnosti je náhradu alebo obmedzenú výšku náhrady možné vyplatiť v prípade úpadku zastúpeného.“ Žalobca za obdobie trvania zmluvy získal provízie vo výške 685.199,56 Eur, ktoré žalovaný vyplatil bez výhrad a účtoval si z tohto vymeriavacieho základu (vyplatenej provízie) mesačne licenčný poplatok vo výške 1,6 %. Žalobca bol trvale vyhodnocovaný medzi najlepšími obchodnými zástupcami, pričom odhadovaný prínos pre žalovaného po ukončení spolupráce je 1.754.391,66 Eur.

12. Dňa 29.12.2014 doručil žalovaný súdu písomné podanie obsahujúci jeho vzájomnú žalobu, ktorou sa od žalobcu domáhal zaplatenia sumy 180.000,- Eur s príslušenstvom. K vzájomnej žalobe žalovaný uviedol, že žalobca ako listinný dôkaz predložil návrh dohody o urovnaní podpísaný zo strany žalobcu, spolu s faktúrou č. F1021 na sumu 180.000,- Eur bez DPH, t.j. spolu 214.200,- Eur s DPH, a tiež s potvrdením o pripísaním uvedenej sumy na jeho účet. Žalovaný mal na základe predloženého listinného dôkazu možnosť a povinnosť v zmysle uznesenia súdu vyjadriť sa, či k uzatvoreniu takejto dohody o urovnaní v zmysle predloženého návrhu došlo, a zároveň vyjadriť sa k jej obsahu, a ďalej predložiť jej originál. Žalovaný šetrením zistil, že predmetný návrh dohody nebol z jeho strany nikdy podpísaný. Táto skutočnosť je podporená aj výpoveďou žalobcu na pojednávaní dňa 14.10.2014, kde uviedol, že návrh dohody o urovnaní podpísal a poslal žalovanému na podpis, pričom podľa jeho slov „táto zmluva sa po podpise nevrátila.“ Suma 214.200,- Eur bola skutočne uhradená na účet žalobcu. Žalovaný preto považoval dohodu o urovnaní, na základe ktorej bola vyplatená suma 180.000,- Eur za absolútne neplatnú pre nedostatok náležitostí prejavu vôle. Žalovaný preto výzvou zo dňa 10.12.2014 vyzval žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 180.000,- Eur.

13. Žalobca so vzájomnou žalobou žalovaného nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Žalobca k vzájomnej žalobe žalovaného uviedol, že po skončení Zmluvy o obchodnom zastúpení v značkových predajniach uplynutím doby, na ktorú bola zmluva uzavretá, si žalobca uplatnil dňa 28.09.2010 právo na odstupné podľa § 669 ods. 1 písm. a) a b) Obchodného zákonníka po skončení obchodného zastúpenia žalovaného v predajniach označených Ilava E-Shop ,,ID262DD001“, Ilava SME „ID262DSP01“, Žilina „IV 262GPB02“ a Nová Dubnica „ID262P0001“, celkom vo výške 166.627,- Eur (bez DPH). Žalovaný listom zo dňa 20.10.2010 vyzval žalobcu o zaslanie prílohy k listu, ktorým bolo uplatnené právo na vyplatenie odstupného (špecifikácia odstupného). Žalobca v liste zo dňa 8.11.2010 predložil prílohu - výpočet odstupného na sumu 125 616.- Eur (bez DPH).

14. Listom zo dňa 2.12.2010 žalobca urgoval riešenie uplatneného nároku na odstupné, v ktorom predložil druhý krát upravenú výšku odstupného na sumu 191 507.Eur, a odvolával sa na nesprávny

výpočet v predchádzajúcich podaniach. Dňa 15.12.2010 sa uskutočnilo na úrovni právnych zástupcov žalobcu a žalovaného, aj za prítomnosti pána C.I. a pána M. (pracovníkov Orange Slovensko a.s.). Z rokovania vyplynula dohoda o výške odstupného uznaného Orange Slovensko, a.s. sumou 180.000,- Eur (bez DPH) a záver, aby zo strany žalobcu bol predložený návrh dohody o urovnaní v znení ako bolo dohodnuté stranami na tomto rokovaní. Žalobca vyhotovil Dohodu o urovnaní s jeho podpisom, na výšku odstupného 180.000,- Eur + DPH. Dohoda spolu s faktúrou s dátumom vystavenia dňa 20.12.2010 a dátumom splatnosti 21.12.2010 bola doručená žalovanému, kde faktúru a návrh Dohody prevzal pán M.. Po oznámení, že dohoda bola podpísaná generálnym riaditeľom žalovaného, právna zástupkyňa žalobcu vyhotovila dňa 21.12.2010 Dodatok č.1 k dohode o urovnaní zo dňa 20.12.2010, ktorý osobne doručila toho istého dňa (21.12.2010) pánovi M.. Žalovaný následne faktúru uhradila, úhrada bola pripísaná na účet žalobcu dňa 31.12.2010. Podľa žalobcu je zrejmé, že právnym dôvodom úhrady faktúry zo strany žalovaného bola uzavretá Dohoda o urovnaní a samotná faktúra, pretože odporca faktúru riadne prevzal, zaúčtoval, uhradil a uplatnil si aj nárok na odpočet DPH v daňovom priznaní dane z pridanej hodnoty. Na faktúre sa vyslovene uvádza: ,,odstupné po skončení Zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkových predajniach obchodného zástupcu 102620001, ID2620SP01, ID262GPB02, ID262P0001“, čo predstavuje právny titul fakturovanej sumy. Uhradením fakturovanej sumy žalovaný uznal právny základ právny titul, uhradením faktúry mu bolo zrejmé, čoho sa fakturovaná suma (pohľadávka) týka a jej zaplatením ju akceptoval, uznal. Preto tvrdenia odporcu, že „k úhrade došlo bez právneho titulu“ sú úplne zavádzajúce, nepravdivé, nelogické.

15. Žalobca mal za to, že žalovaný má k dispozícii uvedenú Dohodu o urovnaní, ale jej existenciu nechce potvrdiť. Časová a logická následnosť horeuvedených skutočností jednoznačne dokazuje, že prejavy vôle oboch účastníkov právneho úkonu sú jasné, zrozumiteľné a určité, a nevzbudzujúce žiadne pochybnosti o tom, čo vykonanými úkonmi chceli prejaviť - vyplatenie odstupného navrhovateľovi z uvedených skončených Zmlúv o obchodnom zastúpení v zmysle faktúry vystavenej navrhovateľom. Celé konanie od uplatnenia práva smerovalo ku konsenzu účastníkov, ku ktorému došlo a následne došlo aj k splneniu konsenzu zaplatením odporcom.

16. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 07.06.2017 doručil žalovaný súdu svoje ďalšie písomné podanie, v ktorom opätovne uviedol, že nárok obchodného zástupcu na vyplatenie odstupného nie je automatickým nárokom, pričom odkázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky. Žalovaný v tomto podaní ďalej uviedol že počas celej doby platnosti zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu poskytoval žalobcovi know-how, poradenstvo, pravidelné zaškoľovanie zamestnancov na nové produkty a komunikáciu, ako aj databázu svojich klientov, s ktorými uzatváral obchody. Nové ponuky produktov sa uskutočňovali na základe pokynov žalovaného, žalovaný navrhol usporiadanie predajne, poskytoval presné návody - manuály spôsobu predaja, komunikácie so zákazníkmi, a taktiež „prepožičiaval“ žalobcovi svoje označenie, atď.. Žalovaný spochybnil aj výšku žalobcom uplatneného nároku na odstupné a zdôraznil, že pre vznik nároku na odstupné je potrebné, aby obchodný zástupca odškodnený. Obchodný zástupca musí získať nového zákazníka a pri jeho získavaní musí zohrávať aktívnu úlohu, a preto existencia nového zákazníka, ktorý spadá do územnej oblasti podľa zmluvy o výhradnom obchodnom zastúpení, nie vždy automaticky postačuje. Z povahy vykonávaných činností, za ktoré sú obchodní zástupcovia odmeňovaní na základe zmlúv o obchodnom zastúpení, vyplýva, že každý jeden z nich vykonáva túto činnosť podľa presných povinností špecifikovaných v zmluve a táto činnosť si nevyžaduje vlastný prínos zo strany obchodného zástupcu. Neexistuje tu prakticky priestor, a ani v zásade sa nevyžaduje, aby konkrétny obchodný zástupca realizoval určitú vlastnú aktívnu činnosť pre získavanie zákazníkov. Zákazníci sa získavali celoplošne realizovanou marketingovou kampaňou, ktorá bola pripravovaná, vyberaná, schvaľovaná žalovaným alebo inými osobami, ktoré pre žalovaného túto činnosť vykonávali za odplatu. Obchodní zástupcovia tak vykonávajú len úkony spojené so začatím, zmenou alebo ukončením poskytovania služieb zákazníkovi, ktorý už vstupom do predajne toho-ktorého zástupcu prejavil záujem o služby žalovaného na základe celoplošne realizovanej reklamy alebo podľa jeho konkrétnych požiadaviek. Pokiaľ by sa žalovaný pri vstupe na trh telekomunikačných služieb rozhodol napr. organizovať maloobchod prostredníctvom svojich vlastných predajní, v ktorých by vedúci predajne boli jeho zamestnancami, nemalo by to žiaden vplyv na objem uzatvorených zmluvných vzťahov alebo na príjmy. Organizačné, resp. právne usporiadanie vzťahov medzi žalovaným a ďalšími osobami, ktoré pre neho zabezpečujú určitú činnosť, totiž neovplyvňuje žiadnym spôsobom rozhodnutia zákazníkov.

17. Dňa 10.05.2018 doručil žalovaný súdu podanie obsahujúce jeho vlastný výpočet odstupného. V tomto podaní žalovaný opätovne poukázal na Správu o uplatňovaní čl. 17 Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatne zárobkovo činných obchodných zástupcov (86/653/EHS). Z tejto správy si žalovaný odvodil, že do výpočtu priemernej ročnej výšky vyplatených provízií je možné zahrnúť iba provízie vyplatené za aktivácie nových klientov, pričom u týchto ešte ďalej zohľadňoval, či k aktiváciám došlo v období posledných dvanástich mesiacov, keďže v prípade ostatných komerčných operácií, napr. zmeny paušálu priobjednania ďalších služieb v rámci už existujúcich zmlúv sa ceny za služby znižovali a tak podľa žalovaného nie je možné hovoriť o zvýšení objemov obchodov so starými zákazníkmi, ktoré by bolo možné považovať za ekonomicky ekvivalentné získaniu nového zákazníka. Žalovaný taktiež poukázal na špecifickosť vzťahu medzi žalovaným a žalobcom, ktorý podľa jeho názoru svojim obsahom zodpovedá franšíze. Žalovaný týmito úvahami dospel k záveru, že výšku prípadného odstupného je potrebné rozdeliť na stupne, pričom na 1. stupni výška odstupného predstavuje sumu 8.500,78 Eur a na 2. stupni sumu 18.890,61 Eur, resp. 91.309,64 Eur, nakoľko suma na 1. stupni je nižšia môže byť výška odstupného vyplatená maximálne v sume 91.309,64 Eur.

18. Žalobca na podania žalovaného reagoval písomným podaním doručeným súdu dňa 02.10.2017. V tomto podaní opätovne poukázal na skutočnosti na základe, ktorých sa domnieva, že jeho nárok na vyplatenie odstupného je dôvodný. Podľa žalovaného poskytovanie súčinnosti zo strany žalovaného je v súlade s §655a Obchodného zákonníka ako aj v súlade so Zmluvou o obchodnom zastúpení a všetkými povinnosťami, ktoré mal podľa tejto Zmluvy plniť žalovaný. Rovnako žalobca bol povinný postupovať v zmysle pokynov žalovaného. Poradenskú, informačnú, materiálnu, technickú, marketingovú a komunikačnú podporu pre obchody, ktoré bolo predmetom obchodného zastúpenia, žalovaný vykonával v zmysle povinností, ktoré v Zmluve o obchodnom zastúpení žalovaný prijal. Nie je možné prezentovať skutočnosť, že žalovaný si plnil svoje povinnosti podľa Zmluvy, ako dôvod, pre ktorý by mal byť znížený nárok žalobcu na odstupné. Zmluvné strany uzavreli zmluvný vzťah za dohodnutých podmienok, pričom ich súčasťou bolo, že žalovaný bude realizovať všetky tieto povinnosti. Popri plnení všetkých týchto povinností na strane žalovaného, si zmluvné strany dohodli, že žalobca bude mať nárok na províziu v stanovenej výške. Je zrejmé, že pokiaľ by niektoré z týchto povinností mal namiesto žalovaného plniť žalobca, tak výška provízie by bola dohodnutá v inej (vyššej) výške, čím by bola aj iná (vyššia) výška odstupného. Ustanovenie § 669, Obchodného zákonníka ani žiadne ustanovenie týkajúce sa obchodného zastúpenia neuvádza, že obchodný zástupca musí výlučne len svojou samostatnou činnosťou alebo aktívnou činnosťou vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatváraniu zmlúv pre zastúpeného. Takýto právny záver žalovaného je nesprávny a nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu.

19. Na už uvedených argumentoch zotrvali obe strany sporu aj v ďalších svojich písomných vyjadreniach a prednesoch.

20. Žalovaný podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 25.03.2019 požiadal prostredníctvom svojho právneho zástupcu (spoločnosti BG Partners, s.r.o.) o odročenie pojednávania, ktoré termín bol stanovený na deň 26.03.2019, a to z dôvodu práceneschopnosti konateľky svojho právneho zástupcu JUDr. Zuzany Benkovskej Gašičovej. Ustanovenie § 183 ods. 2 C.s.p. umožňuje, aby právny zástupca strany sporu požiadal o odročenie pojednávania v prípade, ak strana sporu odôvodnene trvá na jeho osobnej účasti. V takomto prípade je však advokát povinný preukázať nielen to, že strana trvá na jeho osobnej účasti, ale zároveň je povinný preukázať, že táto požiadavka je odôvodnená. Žalovaný, resp. jeho právny zástupca vo svojich žiadostiach o odročenie pojednávania žiadne skutočnosti, okrem práceneschopnosti JUDr. Zuzany Benkovskej Gašičovej neuviedli, súd preto rozhodol o tom, že pojednávanie vykoná, pričom o tejto skutočnosti právneho zástupcu žalovaného aj informoval. Až na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 26.03.2019 predložil právny zástupca žalovaného súdu písomné stanovisko žalovaného, v ktorom žalovaný uviedol, že JUDr. Zuzana Benkovská Gašičová je právnym zástupcom žalovaného od začiatku konania, dlhodobo sa venuje danej problematike, má vedomosti o interných postupoch v spoločnosti žalovaného a o vzťahoch medzi žalovaným a jeho obchodnými zástupcami, pričom zároveň trvá na tom, aby boli svedkovia, ktorí mali byť na tomto pojednávaní vypočutý (D., T.) a z tohto dôvodu ani nezabezpečil ich účasť na pojednávaní.

21. Súd po preskúmaní uvedených dôvodov dospel k záveru, že neboli naplnené podmienky pre odročenie pojednávania, ktorého termín bol stanovený na deň 26.03.2019 o čom upovedomil právneho zástupcu žalovaného ešte pred začiatkom samotného pojednávania. Súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že spoločnosť BG Partners, s.r.o., nie je právnym zástupcom žalovaného od začiatku

konania tak, ako to uvádza žalovaný. Pôvodným právnym zástupcom žalovaného bola spoločnosť Bobák, Bollová a spol. s r.o., ktorej žalovaný udelil plnú moc na jeho zastupovanie dňa 10.09.2013. Súčasnému právnemu zástupcovi udelil žalovaný plnomocenstvo (a zároveň odvolal plnomocenstvo udelené pôvodného právnemu zástupcovi) až dňa 14.02.2017. V tejto veci sa uskutočnilo 8 pojednávaní, pričom dve sa uskutočnili ešte pred udelením plnomocenstva súčasnému právnemu zástupcovi žalovaného. Zo šiestich pojednávaní, ktoré sa uskutočnili po udelení plnomocenstva súčasnému právnemu zástupcovi sa JUDr. Zuzana Benkovská Gašičová za žalovaného zúčastnila iba dvoch pojednávaní, dvoch pojednávaní sa zúčastnil JUDr. Patrik Podhorský a dvoch JUDr. Rastislav Posluch. Už z uvedeného je zrejmé, že žalovaný v priebehu konania netrval na tom, aby sa všetkých pojednávaní zúčastňoval JUDr. Zuzana Benkovská Gašičová. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalovaný v tomto konaní neudelil plnomocenstvo JUDr. Zuzane Benkovskej Gašičovej ako fyzickej osobe - advokátke, ale toto udelil spoločnosti BG Partners, s.r.o., Jakubovo námestie 1, Bratislava, IČO: 47 249 561. Spoločnosť BG Partners je samostatnou právnickou osobou, ktorú nemožno stotožňovať s osobou JUDr. Zuzany Benkovskej Gašičovej, ktorá, tak ako to vyplýva z § 15 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, nevykonáva advokáciu vo svojom mene, ale v mene a na účet spoločnosti BG Partners, s.r.o. V zmysle § 13 a nasl. Obchodného zákonníka je tak za konanie spoločnosti BG Partners, s.r.o. považované aj konanie, ktoréhokoľvek z jej advokátskych koncipientov. V prípade, ak sa v mene spoločnosti BG Partners, s.r.o. pojednávania zúčastní jej advokátsky koncipient, zastúpenie žalovaného je vykonávané tou osobou, ktorej aj udelil plnú moc na svoje zastupovanie. Práceneschopnosť konateľa advokátskej spoločnosti s ručením obmedzeným tak v žiadnom prípade nemôže byť bez ďalšieho považovaná za dôvod pre odročenie pojednávania.

22. Nakoľko žalovaný, ktorý mal zabezpečiť prítomnosť svedkov D. a T. na tomto pojednávaní, si túto svoju povinnosť nesplnil a ich prítomnosť nezabezpečil, pričom ani nepožiadal o jeho predvolanie v zmysle § 197 ods. 2 C.s.p. súd návrh na ich výsluch zamietol.

23. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, výsluchom svedka E. U., Q. T., Ľ. A., C. T., H. C., oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu a zistil nasledovný skutkový stav:

24. Z výsluchu žalobcu súd zistil, že jeho činnosť obchodného zástupcu pre žalovaného trvala 14 rokov. Po prvýkrát uzatvoril zmluvu v roku 1997, pričom vždy išlo o zmluvu o obchodnom zastúpení. Zmluva bola uzatvorená na 5 rokov. Prvú značkovú predajňu otvoril v T. v roku 2005. A rok bol oslovený pánom C.Š. na stretnutí predajcov v P., aby otvoril značkovú predajňu v Ž. po jednom partnerovi, s ktorým vypovedali zmluvu. Neskôr dostal ďalšiu značkovú predajňu v Ž. po pánovi Š. a dokonca našiel nový priestor. Vtedy dostal dôveru, že to robí dobre. Od 27.3.2007 sa uzatvorili nové zmluvy na 3 roky, ktoré sa automaticky predlžovali o jeden rok. V tomto konaní si žalobca uplatňuje nárok na odstupné po ukončení zmluvy z roku 2007, ktorá skončila 27.3.2010 a bola uzatvorená na 3 roky. Automaticky bola predĺžená o ďalší rok, do 27.3.2011. Následne už nebola zmluva predĺžená. Hlavná činnosť žalobcu bolo získavať nových zákazníkov. Poskytnúť im rôzne portfóliá služieb žalovaného, zvyšovať im paušály a dávať im doplnkové služby. Za túto činnosť sa žalovaný zaviazal platiť provízie, tieto aj platil. Tieto boli vyplácané ako tzv. úhrnná odmena za poskytované služby a boli vypísané všetky služby, ktoré boli aktivované. Úhrnná odmena sa riadila dodatkom ku zmluve tzv. P6, kde boli podrobne vyčíslené všetky služby a aj odmena za ne. Nových zákazníkov získaval tak, že s nimi spisovali zmluvy, oslovovali ich cez sms-ky, regionálnu tlač atď.. Množstvo získaných klientov bolo zahrnuté vo výpočte úhrnnej odmeny, ktorý bol prílohou faktúry. Žalobca potom na túto sumu vystavil faktúru. V nároku, ktorý si žalobca uplatňuje sú zrátané všetky faktúry, z ktorých sú odrátané bonusy (od roku 2007 po ukončenie zmluvy do 27.3.2011). Bonusy sú odrátané za Orange predajcu a bonusy, z ktorých boli vyplácané polročné odmeny zamestnancov, takto žalobca dospel k sume 137.029,91 Eur. Žalovaného vyzval k úhrade tejto sumy, pričom nereagoval ani na urgenciu. Keď si žalobca uplatnil prvý nárok na odstupné, prebehlo všetko v poriadku. Bola spísaná zmluva o mimosúdnom urovnaní. Žalobca ju podpísal a poslal žalovanému na podpis. Táto zmluva sa po podpise nevrátila, ale suma 180.000,- Eur bola vyplatená. Suma 180.000,- Eur bola vyplatená za predchádzajúce 3 roky z predošlých prevádzok, v Ž. a v F. C., ako aj z e-shop. Čo sa týkalo objektov, vytipoval ich žalovaný, rekonštrukcie robil žalobca na vlastné náklady. Kebyže urobil chyby, tak by bol patrične potrestaný, nakoľko boli vykonávané polročné hodnotenia a pri týchto hodnoteniach boli predajne žalobcu hodnotené nadštandardne na viac ako 100%. V hodnoteniach sa odzrkadľovala akákoľvek činnosť obchodného zástupcu. Hodnotenia vykonával integrátor, ktorý mal v danom regióne určitý počet predajní. Integrátorom žalobcu bola pani A., zamestnankyňa žalovaného,

ktorá hodnotila všetky predaje aj zamestnancov žalobcu, ich produktivitu a prístup k zákazníkom. V neskoršom období, keď žalobca prevádzkoval asi 8 predajných miest, mal interného integrátora, ktorý sa staral o akúkoľvek marketingovú činnosť týchto predajní. Žalobca za obdobie spolupráce so žalovaným získal pre žalovaného 18.000 nových zákazníkov a ďalej sme rozvíjali činnosť aj s doterajšími zákazníkmi. Predajne žalobcu boli vysoko hodnotené v celoslovenských tabuľkách, ktoré sa robili každého polroka. V roku 2007 sa predajňa v T. umiestnila na 8. mieste v rámci Slovenska, za čo žalobca dostal plaketu. Predajne žalobcu sa vždy umiestňovali v prvej desiatke v celoslovenskom hodnotení a týchto predajní v tom danom období bolo 170. V predajni sa zisťovali požiadavky zákazníkov, ktorá služba by im najviac vyhovovala. Keď mal zákazník poznatok z nejakej reklamy, tak mu bolo vysvetlené aká je to služba, aký produkt a aké ďalšie produkty by mohol potrebovať k patričnej mobilnej komunikácie. Pri aktiváciách doplnkových služieb, bola konkrétne predajňa v T. na prvých miestach v celoslovenskom hodnotení a v drvivej väčšine všetkých služieb mala najvyšší podiel na aktiváciách. Žalobca sa každému zákazníkovi sa snažil ponúknuť čo najširšie portfólio služieb a svedčí o tom aj aktivácia faxov a dátových služieb, kde bol možno jediný na Slovensku, ktorý pri prvom školení mal zaktivovaných 10 služieb. Túto službu prezentoval na vlastnom notebooku pri biznis zákazníkoch, ktoré oslovoval a navštevoval a dostali túto službu komplet predvedenú. Žalobca vykonával aj vlastné školenia svojim zamestnancov. Žalobca nemal zákazníkov iba z daného mesta, ale aj z okolia. Zákazníkov oslovoval aj žalobca, ktorý si za týmto účelom viedol vlastnú databázu. Zákazníkov oslovoval po uplynutí dvojročného obdobia viazanosti. Na základe tejto služby pravdepodobne na podnet žalobcu zaviedol žalovaný celoplošne tzv. službu telesales.

25. Z výsluchu svedka Q. T. súd zistil, že svedok je synom žalobcu. Svedok v rokoch 2007 - 2010 pracoval u žalobcu na rôznych pozíciách. Pracoval ako predajca, neskôr orange poradca a nakoniec robil niečo ako vedúceho prevádzok, čo robil spoločne s matkou. V rámci svojej pracovnej náplne privítal klientov, zisťoval ich potreby a na základe týchto potrieb ich ďalej smeroval, buď ich požiadavku vybavil sám, alebo ich nasmeroval ďalej k predajcom. Robil aj technickú podporu a to pre zákazníkov, keď im napr. niečo nefungovalo v telefóne a robil aj technickú podporu pre predajcov. Pracovná pozícia vedúceho predajne zahŕňala vykonávanie školení, workshopov, couching a svedok riadil aj samotnú pobočku a to tak po stránke materiálno-technickej a viedol predajcov k dosahovaniu čo najvyšších predajov. Zákazníci pri vstupe do predajne presne vedelo aký chcú telefón, asi len 5% z nich vedelo aj aké chcú služby. Aj týmto boli často krát aktivované doplnkové služby. Zisťovali sa ich potreby a na základe toho sa im ponúkali služby a to pomocou techniky kladenia otvorených otázok. Na základe informácií zistených touto technikou boli zákazníkovi vyskladaný paušál a doplnkové služby, ktoré mu najviac vyhovovali. Stretávali aj so zákazníkmi, ktorí prišli s ponukou od konkurencie a bolo potrebné udržať ich resp. zabezpečiť aby prešli od konkurencie k žalovanému. V tom čase mali prístup k databázam zákazníkov, niektorí pred skončením doby viazanosti prišli sami, iných aktívne oslovovali a to či už telefonicky alebo prostredníctvom SMS. Cena poskytovaných služieb zostávala u takýchto zákazníkov väčšinou stúpala. V rámci couchingu a školení si svedok raz týždenne sadol za predajcu tak aby ho nerušil a počúval jeho rozhovor s klientom, následne mu dal spätnú väzbu a návrhy ako by mohol svoju prácu zlepšiť a zlepšiť aj predaje. Workshopy sa organizovali jeden až dva krát mesačne. Nových služieb žalovaného bolo veľa, dá sa povedať, že skoro každý deň prišla od žalovaného nejaká zmena, či už v službách alebo v procesoch. Školenia sa organizovali pri väčších zmenách, napr. keď prišli úplne nové ponuky. Svedok tieto ponuky naštudoval a následne ich odprezentoval predajcom tak aby ich ovládali. Školenia vykonával aj žalovaný, v predmetnom období boli asi 2 školenia. Školenia sa uskutočňovali asi raz za polrok, jedno bolo venované aktuálnym ponukám služieb a druhé softskillovým technikám. Robil sa aj vlastný lokálny marketing. Rozdávali sa letáky, dávali sa inzeráty do lokálnych médií, zúčastňovali sa podujatí ako napr. jarmokov, MDD, kde zákazníkov informovali o tom, že sú tu a aby sa zastavili. Organizovali aj súťaže, napr. súťaž pre zákazníkov, ktorí uzatvorili zmluvu o digitálny fotoaparát. Predajcovia boli podporovaní finančne alebo nefinančne. Poradcovia mohli napr. vyhrať telefón alebo fotoaparát ak predajú určitý počet produktov. Zároveň sa ich snažili motivovať predávať určité produkty ako napr. internet, tak, že sme im násobili ich odmenu. Prevádzky sa dostávali do top 10 prevádzok spomedzi 170 prevádzok. Žalobca bol dokonca osobitne ocenený. Žalovaný prebral od žalobcu aj niektoré jeho pracovné postupy.

26. Z výsluchu svedka E. U. súd zistil, že svedok je zamestnancom žalovaného od 01.04.2003. Od roku 2007 u žalovaného pracoval na pozícii retail sales integrator a od februára 2010 pracuje na pozícii regionálneho obchodného manažéra. Na pozícii retail sales integratora mal na starosti riadenie svojho miniregiónu, išlo približne o 10 predajní. Od februára 2010 sa počet predajní zvýšil, pričom mi pribudol

aj kanál SME, ktorý zahŕňal podnikateľov, t.j. malé a stredné firmy. Rozsah činností a vzájomných práv a povinností je daný zmluvou uzavretou s jednotlivými predajňami. Integrátor sa venuje výberu nových predajcov a koučovaniu predajcov na zverených predajniach. Vedie ich k splneniu cieľov a zvyšovaniu predajov. Svedok nebol integrátorom v regióne, v ktorom pôsobil žalobca a s žalobcom sa stretal len na spoločenských a odborných podujatiach. Žalovaný prostredníctvom integrátora komunikuje predajné priority, teda na čo sa majú predajcovia zamerať. Na to je stanovený odmeňovací model - provízny systém založený na princípe za všetko čo predáš, máš províziu. Integrátor sa snaží hľadať slabé miesta, pracuje s predajcami, ktorí dosahujú horšie výsledky, prípadne aj navrhuje obchodnému zástupcovi aby tých predajcov, ktorí nie sú na túto pozíciu vhodní vymenil. Zákazníci sú zákazníkmi žalovaného, týchto ovplyvňuje obchodná ponuka žalovaného, ktorú žalovaný inzeruje v celoštátnych médiách, táto ponuka rozhoduje o tom, či zákazníka osloví alebo neosloví a či tento príde na predajňu žalovaného, alebo pôjde ku konkurencii. Pokiaľ by nebola atraktívna obchodná ponuka žalovaného, obchodní zástupcovia by na svojich predajných miestach nemali čo predávať a nemali by čím osloviť zákazníkov. Zákazníci čakajú na vianočnú ponuku a zavádzanie nových služieb a nových technológií vplyv na získavanie zákazníkov. Žalovaný vedie sieť svojich obchodných zástupcov jednotne. Netoleruje výkyvy v kvantite a kvalite predaja. Ak by niektorá z predajní nespĺňala tieto požiadavky, bola by s ňou ukončená spolupráca. Všetci predajcovia sú povinní riadiť sa manuálmi žalovaného. Žalovaný usmerňoval predajcov tréningami, manuálmi alebo elektronickými kurzami. Žalovaný určuje štruktúru predajného tímu, konkrétni predajcovia sú vyberaní osobne aj zástupcom žalovaného a žalovaným sú aj školený. Žalobca mal možnosť vytvárať si pracovné miesta v takom rozsahu, ako uznal za vhodné. Svedok mal vedomosť o tom, že syn žalobcu pracoval ako sieťový manažér, takéto pracovné miesto však nebolo potrebné a nebolo ani vyžadované zo strany žalovaného. Existoval dokument označený ako štandardy predaja, ktorý bol záväzný pre personál predajní. Bolo tam stanovené, ako sa má komunikovať so zákazníkom a ako sa so zákazníkom komunikovať nesmie. Dodržiavanie týchto postupov sa overovalo aj pomocou tzv. mystery shopingu, kedy prišla žalovaným poverená osoba, ako zákazník na predajňu a následne po svojej návšteve spísala záznam o tom, ako s ňou bolo komunikované. Školenia boli vykonávané prostredníctvom zamestnancov žalovaného - trénerov, alebo prostredníctvom externých agentúr. Finančné spolupodieľanie sa obchodných zástupcov pokrývalo náklady na ubytovanie takýchto pracovníkov, agentúr, išlo iba o zlomok nákladov nakoľko školenia predaja sú drahé. Odmeňovanie obchodných zástupcov sa riadilo modelom odmeňovania, tento v období rokov 2007-2011 tvoril č. 6 zmluvy o obchodnom zastúpení. Išlo o tzv. veľký model odmeňovania, ktorý upravoval odmeňovanie obchodných zástupcov za predané služby. Okrem toho existoval ešte aj tzv. malý model odmeňovania, ktorý upravoval odmeňovanie interných zamestnancov, obchodných zástupcov. Títo v tabuľke videli výšku odmeny za jednotlivé predaje. Žalovaný nikdy nepreplácal faktúry, ktoré dostal do účtovníctva jeho obchodný zástupca. Ide o franšizovú spoluprácu a náklady vynaložené obchodným zástupcom sú pokrývané výnosmi z provízií. Okrem toho podľa výšky fixných nákladov bol zavedený tzv. mesačný bonus, ktorý bol fixný a nezohľadňoval sa pri ňom výška predajov a tento slúžil na vykrývanie finančných nákladov. Niektorí zástupcovia vykonávali malé lokálne marketingové aktivity. Tieto museli byť vždy schválené žalovaným a tento na nich aj finančne participoval, obvykle v pomere 1:1. Neskôr sa od toho ustúpilo, lebo tieto aktivity žalovanému nič nepriniesli a iba zvyšovali náklady. Zákazníci, ktorým končila lehota viazanosti zmluvy boli oslovovaní celoštátnou reklamnou kampaňou, ako aj telesalesom, ktorý bol vykonávaný priamo určenými zamestnancami žalovaného. Každodenné pracovné a odborné problémy predajcov riešil shopmanažér, príp. integrátor. Oddelení marketingu žalovaného vypracovávalo plány predaja, následne na oddelení retailového predaja boli určované plány až po jednotlivé predajne. Žalovaný riešil aj usporiadanie predajne, vnútornú architektúru priestorov ako aj počet predajných miest. Podľa potrieb miestneho trhu sa určovala veľkosť predajnej plochy. Každá predajňa mala v meste dva bilbordy s odkazom na miesto, kde sa nachádzala a telefónnym číslom. Tieto náklady boli uhrádzané v pomere 1:1.

27. Z výsluchu svedkyne Ľ. A. súd zistil, že svedkyňa je zamestnancom žalovaného. V rokoch 2007-2011, svedkyňa pracovala na pozícii integrátor, retail sales integrator. Jej náplňou práce bolo zabezpečovať, aby predajne, ktoré tvoria predajnú sieť žalovaného fungovali tak ako fungovať majú, čiže aby spĺňali plány predaja. Ďalej kontrolovala dodržiavanie interných predpisov a interných pracovných postupov a merchandisingu. Ďalej to bol výber zamestnancov obchodných zástupcov, ich adaptácia do predajného procesu, zaškolenie a kontrola dodržiavania predajných postupov predajcami a ich motivácia. Ak predajcovia majú problém s tým, že niečo napr. technicky nefunguje, alebo majú iné problémy ohľadom predaja tak kontaktujú svedkyňu. Keď z marketingu príde nová ponuka, na predajni sa urobí workshop, kde sú predajcovia s týmto produktom oboznámení. Stanoví sa plán jeho predaja

a následne sa vykonáva kontrola jeho plnenia. Svedkyňa vo svojej výpovedi ďalej uviedla, že C. T. sa u žalobcu starala o zamestnancov v zmysle motivácie, vedela ich motivovať tým, že ich chválila za ich dosiahnuté výkony, zúčastňovala sa aj porád na predajniach ako aj výberov nových zamestnancov. K činnosti Q. T. sa presne vyjadriť nevedela, podľa svedkyne fungoval ako spojka medzi predajňami a ich technická podpora v tom čase bola technika majetkom obchodného zástupcu a keď niečo nefungovalo tak to riešil Q. T.. Nepamätá si, že by Q. T. robil školenia. Svedkyňa nevedela uviesť presne na akých miestach sa umiestňovali predajne žalobcu v hodnoteniach vykonávaných žalovaným, ale boli to lepšie umiestnenia. Spoluprácu so žalobcom resp. s p. T. hodnotila svedkyňa dobre. So žalobcom sme nemali žiaden problém, čo sa od neho vyžadovalo, to ako obchodný zástupca plnil.

28. Z výsluchu svedkyne C. T. súd zistil, že svedkyňa je manželkou žalobcu. Svedkyňa vo svojej výpovedi ďalej uviedla, že bola integrátorkou v predajni žalobcu s ID 262. Žalobca mal so žalovaným podpísanú zmluvu o obchodnom zastúpení, žalobca mal u žalovaného ID 262, pričom každá predajňa mala pridelené ďalšie identifikačné číslo. V prípade predajne v T. to bolo GPB 01, a v prípade predajne v Ilave P0003. Išlo o rodinný podnik, žalobca sa nemohol starať o všetky predajne, preto sa o niektoré starala svedkyňa. Jej úlohou bolo starať sa o to, aby sa dodržiavali všetky povinnosti zo zmluvy o obchodnom zastúpení, starala som sa o zamestnancov, nakoľko títo zamestnanci boli zamestnancami žalobcu. Pri otvorení predajní spolupracovala s integrátorom. Tento sa zúčastňoval konkurzov, na ktorých boli vyberaní zamestnanci a mal poradný hlas, pričom niekedy boli vybraní aj zamestnanci, s ktorými integrátor žalovaného nesúhlasil. Svedkyňa zaúčala som nových zamestnancov pracovným postupom a komunikácii so zákazníkmi. Žalovaný robil základné školenia o službách, paušáloch a aplikáciách na mobilné telefóny a všetkých veciach, ktoré sa týkali servisného strediska a aplikácií, ktoré sa používali. Predajcovia z tohto základného školenia prišli iba so základnými vedomosťami. Predajňa v T. bola otvorená v r. 2005. Predajňa bola prevzatá po obchodnom zástupcovi, ktorý nefungoval. Po jej prevzatí žalobcom patrila medzi najlepšie predajne na Slovensku. V rokoch 2007-2011 teda až do doby ukončenia spolupráce mal žalovaný veľmi veľa produktov, jeho cenník služieb mal 56 strán. Žalovaný síce robil reklamu, táto reklama však bola neadresná a neoslovovala zákazníkov s nejakým konkrétnym produktom. Zisťovali preto potreby zákazníkov formou otvorených otázok. Žalovaný ponúka približne 30-40 paušálov na hlasové služby, ďalej to boli dátové a internetové služby. U žalobcu sa robili školenia ku každému paušálu s jednotlivými predajcami. K zmenám v ponuke žalovaného prichádzala tak 1-2x týždenne. Hlavné ponuky boli na jar, leto, jeseň a zimu. Aj tieto sa však menili, nakoľko žalovaný reagoval na ponuky konkurencie. Pri každej zmene sa muselo spraviť interné školenie a oboznámiť s týmito zmenami predajcov. Žalovaný na tieto zmeny školenia nerobil. Robili si pomôcky tak, aby vedeli ponúknuť zákazníkom čo najvýhodnejšie služby, sledovali aj ponuky konkurencie tak, aby vedeli vysvetliť zákazníkom, čo je pre nich najvýhodnejšie, nakoľko žalovaný mal vždy najlepšie ponuky. Ďalšou úlohou svedkyne bola motivácia predajcov, zamestnancov žalobcu. Motivovali sme ich rôznymi súťažami, vecnými odmenami, napr. lístkami na futbal. Žalovaný 1x do mesiaca posielal nové pracovné postupy, ku ktorým sa nerobili žiadne školenia, tieto si museli urobiť sami. Každý večer na osobný e-mail prišla nová predajná ponuka, tieto večer naštudovali a zamestnanci museli prísť do práce o hodinu skôr, aby ich s týmito ponukami oboznámili, tak aby ich už v ten deň mohli ponúkať zákazníkom. Svedkyňa komunikovala aj s integrátorkou žalovaného p. Ľudmilou A., pokiaľ sa dosahovali dobré výsledky, na stretnutiach sa ani nič neriešilo, prišla len na takú návštevu. Svedkyňa zabezpečovala aj všetko ohľadne chodu predajne, v prípade technických problémov a takisto zabezpečovala celkové režijné potreby, ako napr. tlačiarne a kopírky. Pani A. nemala žiadne výhrady voči práci žalobcu. Pokiaľ to bolo dovolené, robili si vlastnú databázu zákazníkov. Obvolávali zákazníkov s končiacou lehotou viazanosti, robili si vlastný telesales. Z 10 zákazníkov sme presvedčili 9,5 a predali sme im aj ďalšie služby, po ktoré pôvodne neprišli. Aby zistili potreby zákazníkov, robili sme si u nich ankety o tom, čo by privítali od žalovaného, napr. v Ilave bol problém s mobilným internetom, toto následne komunikovali žalovanému. Žalobca osobne chodieval k veľkým firmám, kde prichádzal s ponukami, ktoré im prezentoval a vybavil všetko na mieste. Žalobca robil napr. navigačné systémy, ktoré si dal vytvoriť a ktoré žalovaný schválil tak, aby sa zákazníci zorientovali. Ďalej mal rôzne bilbordy, zákazníkov tiež oslovovali na jarmokoch, predávali im zmrzlinu, rozdávali im balóniky a popri tom im dávali aj letáky a kontakty na predajňu. Žalobca robil taktiež teambuildingy pre predajcov, súťaže pre zákazníkov, v ktorých mohli vybrať mobilný telefón a iné vecné ceny, ktoré boli v réžii žalobcu. Pri vstupe do predajne mali zákazníci žalovaného iba predstavu, že žalovaný existuje a že poskytuje nejaké služby, o konkrétnych ponukách museli byť informovaný. Zákazníkom, ktorí prišli vypovedať zmluvu ponúkli takú službu, ktorá im vyhovovala, napr. aj nižší paušál, ak ten pôvodný nevyužívali, vždy sa to však snažili vykompenzovať ďalšími doplnkovými službami, tak, aby celková suma neklesla. O práci žalobcu svedčia aj výsledky výnosov na komerčnú

operáciu, celková delta a nízke množstvo výpovedí v porovnaní s inými predajňami. Svedkyňa sa zúčastňovala konferencií žalovaného, ktoré žalovaný vykonával pre obchodných zástupcov, nakoľko bola aj konateľkou predajne v Žiline, týchto sa zúčastňoval vždy majiteľ, shopmanažer, generálny riaditeľ, šéf reklamačného a marketingového oddelenia. Na stretnutiach mal vždy príhovor generálny riaditeľ žalovaného, ktorý ďakoval obchodným zástupcom za ich prácu, vyhodnocovala sa aj práca jednotlivých obchodných zástupcoch, kde sa žalobca nachádzal medzi prvými desiatimi a dostal aj putovnú plaketu.

29. Z výsluchu svedka H. C. súd zistil, že svedok pracuje u žalovaného ako manažér predaja retailovej sieti, kde má na starosti bežných zákazníkov malé a stredné podniky. V rokoch 2007-2011 prebiehal predaj služieb žalovaného prostredníctvom siete obchodných zástupcov, ich počet postupne klesal. Obchodné zastúpenie vykonávali takým spôsobom, že si zriadili obchodné priestory v lokalite, na ktorej sa dohodli, zamestnali si vlastných zamestnancov, ponúkali služby žalovaného na základe daných postupov. Spôsob predaja techniky štandardu určoval žalovaný. Žalovaný prispieval aj na zriadenie predajného miesta, pričom všetok tovar, všetky telefóny a modemy boli poskytované žalovaným a obchodný zástupca za ne neniesol žiadnu zodpovednosť. Žalovaný určoval aj spôsob odmeňovania a to až po posledného zamestnanca obchodného zástupcu. Určoval aj výšku odmien a bonusov. Žalovaný sa zúčastňoval aj výberu zamestnancov, obchodných zástupcov, predselekciu robili obchodní zástupcovia ale finálny výber kandidáta sa robil v súčinnosti so zamestnancami žalovaného. Rovnako sa postupovalo aj v prípade, ak s niektorým predajcom chceli rozlúčiť. Obchodní zástupcovia zabezpečovali servis predaja na predajných miestach, tu im žalovaný prispieval 80% na zriadenie predajného miesta, obchodní zástupcovia mali na starosti personálnu agendu, svojich zamestnancov, zabezpečovali im mzdy, avšak predajcov mal žalovaný pod každotýždenným dohľadom cez integrátora. Žalovaný má svoju marketingovú stratégiu, túto realizuje nadlinkovou reklamou v televízii a rozhlase a podlinkovou regionálnou reklamou. Vynakladá na to nemalé prostriedky. Úlohou tejto stratégie je dostať zákazníkov na predajné miesta žalovaného a úlohou predajného miesta je predstaviť mu tam ponuku a predať služby žalovaného. Žalovaný vytvoril informačný systém, ktorý sa nazýva infoportál, v ktorom informuje predajcov na dennej báze o novinkách a zmenách v ponuke služieb ako aj o ponuke konkurentov. Vytvára aj tréningové programy, ktoré sa týkajú hardskilových a softskilových zručností. Funguje aj inštitút súťaží, ktorých je v priebehu roka niekoľko. Napr. 200 najlepších predajcov ročne cestuje do zaoceánskych destinácií na náklady žalovaného. Obchodný výsledok žalovaného v r. 2007-2011 bol ovplyvňovaný situáciou na trhu a konkurenciou. Podiel žalovaného na trhu predstavoval 67%, v súčasnosti je okolo 48%. Takisto aj cena služieb klesala. So všetkými zástupcami žalovaný spolupracoval na báze rovnakých zmlúv a pravidiel. Pokiaľ by žalobca chcel realizovať vlastné marketingové stratégie, tieto mohol navrhnúť a vymyslieť, avšak schváliť ich musel vždy žalovaný. Pokiaľ toto žalovaný schválil, podieľal sa aj na financovaní, pokiaľ to neschválil, žalobca nemohol tieto akcie realizovať. Zákazníci prichádzali na základe ponuky žalovaného. Neprichádzali len na predajné miesto žalobcu, ale aj na predajné miesta iných obchodných zástupcov. Tu bolo úlohou obchodných zástupcov vysvetliť im a ponúknuť služby žalovaného. K rokovaniam, ktoré mali prebehnúť medzi ním a žalobcom sa svedok vyjadriť nevedel. Konkrétne rokovania si nepamätal. V záverečných fázach sa dostavili advokáti. Vzhľadom na odstup času nevylučuje, že k takémuto rokovaniu došlo, avšak nevie o tom, že by bol prípad uzavretý. Svedok vo svoje výpovedi ďalej uviedol, že vyplácanie faktúr u žalovaného realizuje finančný úsek. Musia sa opierať o nejakú zmluvu alebo dohodu, objednávku, ktorá je niekde zaevidovaná. Nevie si predstaviť, že by mohla byť nejaká faktúra uhradená bez toho, aby ju schválila kompetentná osoba u žalovaného, môže sa stať omyl ale svedok taký prípad nepozná.

30. Zo zmlúv o obchodnom zastúpení a o spolupráci pri prevádzkovaní značkovej predajne Orange Slovensko, a.s. zo dňa 27.03.2012 súd zistil, že predmetom týchto zmlúv bolo určenie podmienok spolupráce zmluvných strán pri výkone obchodného zastúpenia spoločnosti žalovaného obchodným zástupcom a to pri výkone obchodného zastúpenia v predajniach v O. na E. F. XXX/XX (kód O.) a T., F. J. S. X (kód O.). Výšku provízií upravovala príloha č. 6 zmlúv. Podľa čl. 58 patrila žalovanému za výkon je činnosti provízia, ktorej výška bola určená buď ako pevná suma alebo ako príslušné percento zo spotrebiteľskej ceny ním uzavretého obchodu. Obe zmluvy boli uzatvorené na dobu troch rokov, pričom bolo dohodnuté, že pokiaľ ani jedna zo zmluvných strán neoznámi druhej zmluvnej strane, že nemá záujem na predĺžení zmluvy, jej platnosť sa automaticky predĺži o jeden rok. Tieto zmluvy nahradzovali pôvodné zmluvy o obchodnom zastúpení a k ich uzatvoreniu došlo na základe vôle žalovaného zjednotiť zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorené medzi ním a jednotlivými obchodnými zástupcami.

31. Z oznámenia o uplatnení práva na odstupné súd zistil, že žalobca si listom zo dňa 03.08.2011 uplatnil u žalovaného svoj nárok na odstupné po skončení zmlúv o obchodnom zastúpení za predajne v O. a T. v sume 137.039,91 Eur.

32. Z listov žalovaného zo dňa 04.02.2011 súd zistil, že žalovaný v tomto liste oznámil žalobcovi, že nemá záujem na predĺžení Zmlúv o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu zo dňa 27.03.2011.

33. Z faktúr za výkon činnosti obchodného zástupcu a výpočtov úhrnných mesačných odmien zástupcu súd zistil, že žalobca si províziu za výkon činnosti obchodného zástupcu fakturoval vždy na základe výpočtu, ktorý bol na tento účel predložený žalovaným. Celková výška vyplatených provízií za obdobie posledných piatich rokov za obchody sprostredkované v predajniach v T. a O. predstavoval sumu 685.199,57 Eur. Z výpisov z účtov žalobcu zároveň vyplýva, že žalovaný žalobcovi úhrady v predmetnej výške skutočne uhradil. Výška priemernej ročnej provízie predstavuje sumu 137.039,91 Eur.

34. Z faktúry č. F1021 súd zistil, že žalobca touto sumou fakturoval žalovanému sumu 180.000,- Eur bez DPH (214.200,- Eur) ako odstupné po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkových predajniach obchodného zástupcu O., O..

35. Z výpisu z účtu žalobcu súd zistil, že žalovaný uhradil žalobcovi dňa 31.12.2010 sumu 214.200,- Eur titulom úhrady faktúry 1021.

36. Z dohody o urovnaní súd zistil, že podľa tejto dohody malo medzi žalobcom a žalovaným dôjsť k úprave nároku žalobcu na vyplatenie odstupného pri ukončení obchodného zastúpenia v prevádzkach vedených pod O. a O.. Predmetná dohoda nebola podpísaná štatutárnym zástupcom žalovaného.

37. Z výzvy na vydanie bezdôvodného obohatenia súd zistil, že žalovaný vyzval žalobcu na zaplatenie sumy 180.000,- Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

38. Z oznámenia o uplatnení práva na odstupné po skončení Zmluvy o obchodnom zastúpení žalovaného v značkových predajniach obchodného zástupcu zo dňa 28.09.2010 súd zistil, že žalobca si týmto oznámením u žalovaného uplatnil nárok na odstupné po skončení obchodného zastúpenia v predajniach O.- e-shop, pod ID kódom: O., O. - SME, pod ID kódom: O., Ž., I.. T., pod ID kódom: O., F. C., pod ID kódom: O. v celkovej sume 166.627,- Eur.

39. Z listu žalovaného zo dňa 20.10.2010 súd zistil, že žalovaný požiadal žalobcu o zaslanie chýbajúcej prílohy k listu vo veci „Oznámenie o uplatnení práva na odstupné po skončení Zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko v značkovej predajni obchodného zástupcu.

40. Z listu žalobcu zo dňa 08.11.2010 súd zistil, že žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne doručil žalovanému prehľad vyplatených faktúr z ktorých bola výška odstupného vypočítaná.

41. Z listu žalobcu zo dňa 02.12.2010 súd zistil, že žalobca týmto listom u žalovaného urgoval riešenie jeho nároku na odstupné.

42. Z faktúry č. F1113 súd zistil, že touto faktúrou fakturovala spoločnosť BinoTel, s.r.o., Mierové námestie 881/39, Ilava, IČO: 36 718 335, žalovanému sumu 135.000,- Eur bez DPH (160.650,- Eur s DPH) ako dostupné po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu ID388GPB01.

43. Z výpisu z účtu spoločnosti BinoTel, s.r.o. súd zistil, že žalovaný dňa 31.12.2010 uhradil spoločnosti BinoTel, s.r.o. sumu 160.650,- Eur.

44. Z dohôd o urovnaní uzatvorených medzi žalovaným a spoločnosťami MARZO s.r.o., Vysokoškolákov 52, Žilina, IČO: 36 242 641 a spoločnosťou ForTel, s.r.o., SNP 134, Žiar nad Hronom, IČO: 35 697 270, že žalovaný uzatvoril s uvedenými spoločnosťami dohody o urovnaní, v ktorých uznal ich nároky na vyplatenie odstupného po ukončení obchodného zastúpenia.

45. Podľa § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len „obchody“) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu.

46. Podľa § 653 Obchodného zákonníka obchodný zástupca je povinný v určenej územnej oblasti vyvíjať s odbornou starostlivosťou činnosť, ktorá je predmetom jeho záväzku. Ak nie je v zmluve táto územná oblasť určená, predpokladá sa, že obchodný zástupca má vyvíjať činnosť na území Slovenskej republiky.

47. Podľa § 654 ods. 1 Obchodného zákonníka predmetom záväzku obchodného zástupcu je vyhľadávanie záujemcov o uzavretie obchodov, ktoré sú vymedzené v zmluve.

48. Podľa § 654 ods. 2 Obchodného zákonníka ak zmluva určuje, že obchodný zástupca robí právne úkony v mene zastúpeného, spravujú sa práva a povinnosti s tým súvisiace ustanoveniami o mandátnej zmluve.

49. Podľa § 655 ods. 1 Obchodného zákonníka obchodný zástupca je povinný uskutočňovať činnosť podľa § 652 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1991/513/20180901#paragraf-652.odsek-1> s vynaložením odbornej starostlivosti a v dobrej viere, je povinný dbať na záujmy zastúpeného, konať v súlade s jeho poverením a rozumnými pokynmi zastúpeného a poskytovať zastúpenému potrebné a dostupné informácie.

50. Podľa § 655 ods. 3 ak zmluva zahŕňa i uzavieranie obchodov obchodným zástupcom v mene zastúpeného, je obchodný zástupca povinný uzavierať tieto obchody len za obchodných podmienok určených zastúpeným, ak neprejavil zastúpený súhlas s iným postupom.

51. Podľa § 659 ods. 1 Obchodného zákonníka obchodný zástupca má nárok na províziu dojednanú alebo zodpovedajúcu zvyklostiam v odbore činnosti podľa miesta jej výkonu s prihliadnutím na druh obchodu, ktorý je predmetom zmluvy. Províziou je aj odmeňovanie obchodného zástupcu vykonávané v závislosti od počtu alebo od úrovne obchodov.

52. Podľa § 659 ods. 2 Obchodného zákonníka nárok na úhradu nákladov spojených so svojou činnosťou má obchodný zástupca popri provízii, len keď to bolo dojednané a ak nevyplýva zo zmluvy niečo iné, len keď mu vznikol nárok na províziu z obchodu, ktorého sa náklady týkajú.

53.Podľa § 659a Obchodného zákonníka obchodný zástupca má nárok na províziu za obchody uskutočnené počas trvania zmluvného vzťahu, ak

a) obchod sa uzatvoril v dôsledku jeho činnosti, b) obchod sa uzatvoril s treťou osobou, ktorú ešte pred uzavretím obchodu získal na účel uskutočňovania obchodov tohto druhu.

54. Podľa § 660 ods. 4 Obchodného zákonníka zastúpený vydá obchodnému zástupcovi aj bez jeho požiadania najneskôr v posledný deň mesiaca, ktorý nasleduje po skončení štvrťroka, v ktorom sa stala provízia splatnou, písomné potvrdenie s rozpisom hlavných položiek potrebných na výpočet provízie. Tým nie je dotknuté oprávnenie obchodného zástupcu požadovať informácie dostupné zastúpenému a potrebné na kontrolu výpočtu provízie.

55. Podľa § 663 ods. 1 Obchodného zákonníka zastúpený je povinný odovzdať obchodnému zástupcovi všetky podklady a pomôcky potrebné na plnenie záväzku obchodného zástupcu.

56. Podľa § 663 ods. 2 Obchodného zákonníka podklady a pomôcky nevyhnutné podľa odseku 1 zostávajú majetkom zastúpeného a obchodný zástupca je povinný ich vrátiť po ukončení zmluvy, pokiaľ ich obchodný zástupca, vzhľadom na ich povahu, nespotreboval pri plnení svojho záväzku.

57. Podľa § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka obchodný zástupca má v prípade skončenia zmluvy právo na odstupné, ak

a) pre zastúpeného získal nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má podstatné výhody vyplývajúce z obchodov s nimi a b) vyplatenie odstupného s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä na províziu, ktorú obchodný zástupca stráca a ktorá vyplýva z obchodov uskutočnených s týmito zákazníkmi, je spravodlivé; tieto okolnosti zahŕňajú aj použitie alebo nepoužitie konkurenčnej doložky podľa § 672a <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/20180901#paragraf-672a>.

58. Podľa § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka výška odstupného nesmie prekročiť priemernú ročnú províziu vypočítanú z priemeru provízií získaných obchodným zástupcom v priebehu posledných piatich rokov; ak zmluva trvala menej ako päť rokov, výška odstupného sa vypočíta z priemeru provízií za celé zmluvné obdobie.

59. Podľa § 669 ods. 5 Obchodného zákonníka právo obchodného zástupcu na odstupné podľa odseku 1 zanikne, ak do jedného roka od skončenia zmluvy neoznámi zastúpenému, že uplatňuje svoje práva.

60. Podľa § 669a Obchodného zákonníka právo na odstupné nevznikne, ak

a) zastúpený odstúpil od zmluvy pre porušenie zmluvného záväzku obchodným zástupcom, ktoré zakladá právo na odstúpenie od zmluvy, b) obchodný zástupca skončil zmluvu a toto skončenie nie je odôvodnené okolnosťami na strane zastúpeného alebo vekom, invaliditou, alebo chorobou obchodného zástupcu a ak od neho nemožno spravodlivo požadovať pokračovanie v činnosti, c) podľa dohody so zastúpeným obchodný zástupca prevedie práva a povinnosti zo zmluvy na tretiu osobu.

61. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

62. Podľa § 40 ods.3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.

63. Podľa § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať.

64. Podľa § 585 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak bol doterajší záväzok zriadený písomnou formou, musí sa dohoda o urovnaní uzavrieť písomne: to isté platí, ak sa dohoda týka premlčaného záväzku.

65. Podľa § 585 ods. 3 Občianskeho zákonníka doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.

66. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.

67. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

68. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/1991/513/20180501.html#paragraf-369> aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

69. Podľa § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka výška paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 zákona <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/ #paragraf-369c.odsek-1> je 40 eur jednorazovo bez ohľadu na dĺžku omeškania.

70. Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov občianskeho práva účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

71. Podľa § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.01.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/87/20100701.html#poznamky.poznamka-2> platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

72. Z vykonaného dokazovania ako aj zo zhodných, resp. nepopretých skutkových tvrdení strán sporu vyplýva, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť obchodného zástupcu už od roku 1997. Žalobca ako obchodný zástupca a žalovaný ako zastúpený medzi sebou uzatvorili viacero zmlúv o obchodnom zastúpení, na základe, ktorých žalobca prevádzkoval pre žalovaného značkové predajne v Ilave a Bytči.

73. Zmluvy na základe, ktorých boli tieto predajne prevádzkované boli uzatvorené na dobu určitú, t.j. na dobu troch rokov, avšak s možnosťou automatického predĺženia jej účinnosti o ďalší jeden rok v prípade, ak niektorá zo zmluvných stráv v zmluvne dohodnutej lehote písomne neoznámi druhej zmluvnej strane, že nemá záujem na predĺžení zmluvy. Obdobné ustanovenie obsahovali aj predchádzajúce zmluvy uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným, pričom pravidelne dochádzalo k predlžovaniu ich platnosti. Žalobca tak nemohol s určitosťou predvídať dátum reálneho ukončenia zmluvného vzťahu so žalovaným a teda sa ani nemohol prakticky pripravovať ku konkrétnemu dátumu na prípadnú zmenu obsahu svojej podnikateľskej činnosti.

74. Listami zo dňa 04.02.2011 žalovaný oznámil žalobcovi, že nemá záujem na ďalšom predĺžení platnosti zmlúv o obchodnom zastúpení a tak dôjde k zániku platnosti týchto zmlúv dňom 27.03.2011. Dňa 03.08.2011 žalobca zaslal žalovanému návrh na mimosúdne urovnanie veci, ktorým si u neho písomne v prekluzívnej lehote stanovenej § 669 ods. 5 Obchodného zákonníka uplatnil svoj nárok na odstupné vo výške 137.029,91 Eur.

75. Je tak zrejmé, že k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu došlo na o strany žalovaného, ktorý uplatnil mechanizmus zabraňujúci ďalšiemu automatickému predĺženiu zmluvy. Žalobca následne požiadal žalovaného o vyplatenie odstupného. Spôsob výkonu obchodného zastúpenia žalobcom a ani ním dosahované výsledky neboli dôvodom nepredĺženia zmlúv o obchodnom zastúpení.

76. Odstupné poskytované na základe § 669 Obchodného zákonníka plní predovšetkým funkciu jednorazovej peňažnej kompenzácie, ktorej príčinou je ukončenie obchodného zastúpenia. Ide vlastne o špecifické odškodnenie, ktorou sa rieši vlastným jednaním nezavinená situácia obchodného zástupcu, pri ktorej stráca možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť spočívajúcu v sprostredkovaní obchodov pre zastúpeného. Uplatnenie tejto kompenzačnej funkcie odstupného je na mieste najmä vtedy, ak výkon obchodného zastúpenia predstavoval pre obchodného zástupcu podstatnú časť jeho činnosti, resp. ak celú svoju podnikateľskú aktivitu venoval práve sprostredkovaniu obchodov pre zastúpeného. Nemožno opomenúť, že odstupné má kompenzovať aj ekonomický prínos, ktorý zastúpenému prinášajú sprostredkované obchody aj po ukončení zastúpenia, kedy už obchodný zástupca nemá voči nemu nárok na vyplácanie akéhokoľvek iného plnenia, okrem plnenia podľa § 669 Obchodného zákonníka. Nárok na odstupné vzniká až zánikom obchodného zastúpenia, pričom pre vznik nároku na odstupné je podstatným aj spôsob akým došlo k zániku obchodného zastúpenia, avšak zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nebol ukončený spôsobom, ktorý by vylučoval nárok obchodného zástupcu na vyplatenie odstupného. Žalovaný napriek tomu titulom odstupného žalobcovi žiadne plnenie neposkytol s odôvodnením, že žalobcovi nárok na jeho vyplatenie nevznikol, nakoľko nedošlo k splneniu podmienok vymedzených v ustanovení § 669 ods. 1 Obchodného zákonníka.

77. Nárok na odstupné samozrejme nevzniká automaticky, ale iba za predpokladu kumulatívneho splnenia podmienok vymedzených v § 669 Obchodného zákonníka. Obchodný zástupca sa tak môže domáhať odstupného vtedy, ak získal pre zastúpeného nových zákazníkov alebo významne rozvinul obchod s doterajšími zákazníkmi a zastúpený má z týchto obchodov podstatné výhody a zároveň vyplatenie odstupného je spravodlivé najmä so zreteľom na všetky okolnosti, najmä so zreteľom na províziu, ktorú stráca, teda na províziu, ktorú by získal v prípade, ak by zmluvný vzťah ďalej pokračoval.

78. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca vykonával pre žalovaného činnosť obchodného zástupcu prakticky od začiatku pôsobenia žalovaného na trhu. Množstvo objem a rozsah obchodov sprostredkovaných žalobcom pre žalovaného vyplýva zo žalobcom predložených listinných dôkazov faktúr vystavených žalovanému v období rokov 2007 až 2011. Za toto obdobie žalobca fakturoval žalovanému provízie za sprostredkovanie (bez osobitných bonusov) v celkovej sume 685.199,57 Eur. Žalobca pri fakturovaní všetkých provízií vychádzal z podkladov, ktoré mu na výpočet provízie poskytoval žalovaný v súlade čl. 14 Zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni obchodného zástupcu, ako aj v súlade s ustanovením § 660 ods. 4 Obchodného zákonníka. Z týchto podkladov označených ako „Výpočet úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac“ jednoznačne vyplýva nielen výška samotnej provízie, ale aj druh a počet jednotlivých obchodov sprostredkovaných žalobcom, teda, že za posledných 5 rokov žalobca sprostredkoval pre žalovaného uzatvorenie 18.005 zmlúv. Z uvedených skutočností žalobca odhadol aj výnos, ktorý žalovaný získal po ukončení spolupráce. Na základe priemerného ročného výnosu žalovaného na jedného zákazníka (podľa informácií zverejnených samotným žalovaným) žalobca dospel k záveru, že pri použití priemerného výnosu na ním sprostredkované obchody, výnos získaný žalovaným ním sprostredkovaných a uzatvorených obchodov predstavuje sumu 1.754.391,66 Eur. Žalovaný napriek tomu, že nespochybnil ani jeden z údajov použitých žalobcom pre výpočet odhadovaného výnosu, spochybňoval jeho výšku. Nepredložil však žiaden dôkaz a ani neposkytol skutkové tvrdenie, z ktorého by bolo možné určiť inú (napr. nižšiu) výšku výnosov z obchodov sprostredkovaných žalobcom.

79. Už z uvedených objemov sprostredkovaných obchodov je nutné dospieť k záveru, že podmienka získania nových zákazníkov a rozvinutia obchodu pre zastúpeného bola splnená. Súd pri posudzovaní splnenia uvedeného kritéria vychádzal z celého obdobia spolupráce medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca získaval pre žalovaného počas celého obdobia výkonu obchodného zastúpenia. Ak má byť predmetom skúmania množstvo získaných zákazníkov, sprostredkovaných obchodov a celkový prínos zo sprostredkovaných obchodov žalobcom ako obchodným zástupcom, treba vychádzať z porovnania stavu v čase, kedy došlo k ukončeniu obchodnej spolupráce s objemom obchodov žalovaného v danom regióne pred začiatkom spolupráce so žalobcom. Tu je potrebné opätovne uviesť, že žalobca spolupracoval so žalovaným už od počiatku jeho pôsobenia na trhu, teda už v čase kedy žalovaný žiadnych zákazníkov v danom regióne nemal. Žalobca dokonca v priebehu spolupráce preberal predajne prevádzkované zástupcami, s ktorými sa žalovaný rozhodol spoluprácu ukončiť. K znižovaniu počtu obchodných partnerov dochádzalo tak, že bola ukončovaná spolupráca s tými menej úspešnými, pričom nimi prevádzkované predajne následne prevzali tí úspešnejší. Aj z uvedeného je zrejmé, že žalovaný dosahoval nadpriemerné výsledky voči ostatným obchodným zástupcom pôsobiacim v tej istej oblasti, pričom nadpriemerné výsledky dosahoval aj v rámci celoslovenských hodnotení vykonávaných žalovaným.

80. Vzhľadom na výšku provízie získanú žalobcom v období posledných piatich rokov pred ukončením spolupráce, ako aj s ohľadom na počet dojednaných obchodov, možno viac ako dôvodne predpokladať, že aj v prípade, ak by nedošlo k ukončeniu vzájomnej spolupráce, žalobca by aj v priebehu nasledujúcich rokov získal províziu v obdobnom rozsahu. Je teda potrebné považovať za preukázané, že žalobca ukončením obchodného zastúpenia stratil pomerne vysoké provízie, ktoré by v prípade pokračovania spolupráce nepochybne dosiahol.

81. Obe strany sporu pri svojej argumentácii poukázali na Správu o uplatňovaní článku 17 Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov tákajúcich sa samostatných obchodných zástupcov (86/653/EHS) predloženej Komisiou európskych spoločenstiev dňa 23.7.1996, ako aj na samotné znenie predmetnej smernice.

82. Pri aplikácii smerníc je potrebné vychádzať z čl. 249 pododsek 3 ZES, podľa ktorého smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť,

pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Smernica je teda adresovaná členským štátom (a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám ako nariadenie), ktoré majú povinnosť ju transponovať (prebrať) v predpísanej lehote do svojho vnútroštátneho právneho poriadku. Členské štáty si pri transpozícii smernice zachovávajú určitú mieru diskrečnej právomoci a sú viazané iba cieľom preberanej smernice, a nie prostriedkami na jeho dosiahnutie.

83. Súdny dvor vo svojej rozhodovacej praxi rozlišuje dve možnosti aplikácie smerníc. Prvou možnosťou je nepriama aplikácia smernice na účely interpretácie vnútroštátneho práva, ktorá bez ohľadu na priamy účinok smernice umožňuje účastníkovi konania žiadať, aby súdny alebo správny orgán vykladal vnútroštátne právo v súlade s ustanoveniami a cieľmi smernice (tzv. eurokonformný výklad). Druhou možnosťou je priama aplikácia, ktorá vychádza z priameho účinku smernice a na základe ktorej fyzickej alebo právnickej osobe resp. členskému štátu vyplývajú priamo zo smernice konkrétne práva resp. povinnosť.

84. Zásada konformného výkladu okrem iného vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, s tým, že zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou ( rozsudky zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C-212/04, Zb. s. I-6057, bod 111, ako aj Angelidaki a i., bod 200). Aplikácia smernice založená na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho alebo správneho konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie smernice, ktorá je oveľa komplikovanejšia. Vnútroštátne orgány aplikácie práva (súdy nevynímajúc) sa majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva (t. j. jeho výklad v súlade so smernicou), aby sa tak zabezpečil „reálny účinok“ smernice bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice. Priama aplikácia ustanovení smernice prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je možný. Túto povinnosť majú súdne ale aj správne orgány členského štátu pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Priama aplikácia smernice je prípustná iba vtedy, ak uplynula transpozičná lehota, smernica, resp. jej ustanovenia neboli vôbec transponované, boli transponované neskoro, nesprávne alebo neúplne a vnútroštátne predpisy, do ktorých bola smernica prebratá, musia mať všeobecne záväzný charakter. (rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s. I-8835, bod 114; z 23. apríla 2009, Angelidaki a i., C-378/07 až C-380/07, Zb. s. I-3071, body 197 a 198, ako aj rozsudok z 19. januára 2010, Kücükdeveci, C-555/07, Zb. s. I-365, bod 48). 85. V prípade, ak vnútroštátna právna úprava odporuje zneniu príslušnej smernice takým spôsobom, že nie je možné poskytnúť nijaký konformný výklad tohto ustanovenia, zásadu, v zmysle ktorej sú vnútroštátne súdy povinné vykladať vnútroštátne právo čo najväčšmi s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice (t.j. eurokonformne), uplatniť nemožno. 86. Súdu tak prináležalo overiť, či môže dospieť k takému výkladu § 669 Obchodného zákonníka, ktorý bude v súlade so znením čl. 17 Smernice Rady č. 86/653/EHS o koordinácii právnych predpisov členských štátov tákajúcich sa samostatných obchodných zástupcov. Pri porovnaní ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich vznik nároku obchodného zástupcu na odstupné s ustanoveniami uvedenej smernice je potrebné konštatovať, že tieto sú v zásade zhodné a to tak pokiaľ ide o pozitívne aj negatívne vymedzenie kritérií vzniku nároku na odstupné, určenie kritérií pre určenie výšky odstupného, ako aj pokiaľ ide o úpravu maximálnej výšky tohto nároku. 87. Pri výklade ustanovení Obchodného zákonníka upravujúcich vznik a výšku nároku na odstupné pre obchodného zástupcu tak súd vychádzal nielen zo znenia § 669 a nasledujúce Obchodného zákonníka ale aj zo znenia čl. 17 Smernice Rady č. 86/653/EHS o koordinácii právnych predpisov členských štátov tákajúcich sa samostatných obchodných zástupcov, ako aj z výkladu tohto ustanovenia smernice vyplývajúceho z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Táto judikatúra je rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie a vytvárajú ju rozhodnutia tohto súdu v jednotlivých preskúmavaných záležitostiach. Judikatúra súdneho dvora má pritom zabezpečovať jednotný výklad práva Európskej únie a jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy Súdny dvor Európskej únie podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií Európskej únie, má jeho judikatúra všeobecnú záväznosť. Práve Súdny dvor Európskej únie je jedinou inštitúciou v Európskej únii oprávnenou podávať záväzný výklad všetkých ustanovení únijného práva. Naopak vnútroštátny súd

pri výklade jednotlivých nie je viazaný výkladom obsiahnutým v správe Komisie o uplatňovaní právnych noriem a už vôbec nie je viazaný rozhodnutiami, stanoviskami generálnych advokátov, resp. výkladom týchto noriem vnútroštátnymi súdmi v iných členských krajinách. 88. V súvislosti s uvedeným je potrebné uviesť, že Súdny dvor Európskej únie sa vo svojich rozhodnutiach k Smernici Rady č. 86/653/EHS o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatných obchodných zástupcov vyslovil, že cieľ sledovaný touto smernicou je dvojaký: ide totiž nielen o ochranu záujmov obchodných zástupcov v ich vzťahoch so zastúpenými - cieľ ochrany obchodného zástupcu, ale aj o zvýšenie bezpečnosti obchodných transakcií a uľahčenie obchodu medzi členskými štátmi prostredníctvom aproximácie vnútroštátnych právnych predpisov - cieľ harmonizácie najmä na účely právnej istoty (C215/97, EU:C:1998:189, body 13 a 17, ako aj C381/98, EU:C:2000:605, body 20 a 23).

89. Náhrada uvedená v článku 17 ods. 2 smernice 86/653 má z pohľadu obchodného zástupcu v zásade povahu odmeny. Z podmienok poskytnutia náhrady stanovených smernicou 86/653 (obchodný zástupca získal klientelu alebo podstatne zvýšil finančný objem obchodov s existujúcimi zákazníkmi, zastúpený má podstatné prínosy aj po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení, neexistujú okolnosti vylučujúce nárok na náhradu (odstupné) uvedené v článku 18 smernice totiž vyplýva, že cieľom tejto náhrady, ktorá sa nazýva náhrada za klientelu, je predovšetkým odmenenie zástupcu za úsilie, ktoré vynaložil, pokiaľ zastúpený naďalej získava ekonomické výhody vyplývajúce z tohto úsilia aj po ukončení zmluvy o obchodnom zastúpení a súčasne zabráni oportunistickému správaniu v okamihu ukončenia zmluvy. V prípade neexistencie povinnosti odškodniť obchodného zástupcu po ukončení zmluvy, zastúpený by mohol bez toho aby musel zaplatiť obchodnému zástupcovi akúkoľvek protihodnotu, mať naďalej prospech z hodnôt, ku ktorým obchodný zástupca prispel svojou činnosťou.

90. Ako už bolo uvedené cieľom citovanej smernice bolo zabezpečiť ochranu záujmov obchodných zástupcov a zabezpečiť, aby pri splnení vymedzených podmienok mali pri ukončení obchodného zastúpenia nárok na vyplatenie odstupného od zastúpeného. Tento nárok nemožno zamieňať za nárok na vyplatenie samotných provízií za už sprostredkované obchody, resp. obchody, ku ktorých uzatvoreniu prišlo za prispenia obchodného zástupcu. Pod pojmom provízia, ktorú obchodný zástupca stráca, v zmysle § 669 Obchodného zákonníka, rozumieť už uvedené provízie, ale provízie, ktorý by zastúpený získal v prípade pokračovania zmluvného vzťahu, z obchodov, ktoré boli uzatvorené po ukončení zmluvného vzťahu medzi obchodným zástupcom a zastúpeným, avšak so zákazníkmi, ktorých pre zastúpeného získal ešte obchodný zástupca.

91. Sám žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v záverečnej reči poukázal na Rozsudok ESD C-348/07 zo dňa 26.03.2009 zo dňa 26.03.2009 vo veci Semen v. Deutsche Tamoil GmbH, kde jednoznačne uviedol, že „čl. 17 ods2 písm. a) smernice musí byť interpretovaný v tom zmysle, že neumožňuje, aby bol nárok obchodného zástupcu automaticky obmedzený o čiastku provízií, o ktoré prichádza v dôsledku skončenia zmluvného vzťahu. Aj z uvedeného rozsudku vyplýva akým spôsobom má byť pojem provízie, ktoré obchodný zástupca stráca vykladaný, pričom z tohto rozsudku vyplýva aj skutočnosť, že odstupné nemá predstavovať ekvivalent týchto provízií, ale ich výšku môže aj prekračovať. Rovnako predmetný pojem vykladal aj Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí 32 Cdo 534/2012, na ktoré žalovaný taktiež poukázal.

92. Žalobca pre žalovaného tak, ako to vyplýva zo zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a podkladov pre vyúčtovanie provízií, získaval od žalovaného provízie najmä za sprostredkovanie tzv. postpaidových služieb, teda za sprostredkovanie služieb, ktoré sú uhrádzané spätne za určité obdobie. Zákazníci žalovaného tieto služby užívajú počas celej doby trvania zmluvného vzťahu, pričom zmluvy sú obvykle uzatvárané na dobu neurčitú. Zákazníci žalovaného sa niekedy v týchto zmluvách okrem iného zaviazali aj k tomu, že služby žalovaného budú používať po určitý čas. Ekonomický prínos žalovaný z obchodov sprostredkovaných žalobcom však nezískaval iba zo zmlúv obsahujúcich záväzok viazanosti a po dobu viazanosti, t.j. po dobu kedy zákazníci jeho služby „museli“ užívať, ale po celý čas trvania zmluvného vzťahu. Ukončením trvania zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nedošlo k ukončeniu ním sprostredkovaných zmlúv, tieto trvali naďalej a naďalej žalovanému plynuli aj príjmy z týchto sprostredkovaných obchodov. Práve s ohľadom na množstvo obchodov sprostredkovaných žalobcom, ich charakter, s ohľadom na skutočnosť, že žalobca celú svoju podnikateľskú aktivitu orientoval práve na sprostredkovávanie obchodov pre žalovaného a jeho príjmy žalobcu pozostávali iba z vyplatených provízií, ako aj s ohľadom na množstvo sprostredkovaných obchodov súd nemohol dospieť k inému

záveru, ako k tomu, že žalobcovi právo na odstupné patrí. K tomuto záveru dospel súd aj s ohľadom na skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovaným došlo aj k uzatvoreniu konkurenčnej doložky (čl. 27 bod 6 zmluvy), v zmysle ktorej sa žalobca po skončení obchodného zastúpenia zaviazal po obdobie troch mesiacov nevykonávať činnosti, ktoré boli predmetom zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu a zároveň sa zaviazal nevykonávať činnosti, ktoré by mali konkurenčný charakter k činnosti žalovaného.

93. Súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej žalobcovi nárok na odstupné nepatrí, nakoľko zákazníci sa získavali celoplošne realizovanou marketingovou kampaňou, ktorá bola pripravovaná, vyberaná, schvaľovaná žalovaným alebo inými osobami, ktoré pre žalovaného túto činnosť vykonávali za odplatu, pričom obchodní zástupcovia vykonávali len úkony spojené so začatím, zmenou alebo ukončením poskytovania služieb zákazníkovi, ktorý už vstupom do predajne toho-ktorého zástupcu prejavil záujem o služby žalovaného na základe celoplošne realizovanej reklamy alebo podľa jeho konkrétnych požiadaviek. Skutočnosť, že žalovaný svojim marketingom vytváral nielen značku Orange, ale aa podmienky pre predaj svojich služieb, nie je sporná. Zo žiadnych ustanovení Obchodného zákonníka však nevyplýva, že by marketingové aktivity zastúpeného na predaj jeho výrobkov a služieb obmedzovali nárok obchodného zástupcu na vyplatenie provízie alebo na vyplatenie odstupného pri zániku obchodného zastúpenia. Žalovaný v rámci svojej obrany taktiež tvrdil, že objemy predaja od činnosti obchodných zástupcov v podstate nezáviseli a úlohou obchodných predajcov bolo v podstate iba uzatvárať, meniť a rušiť zmluvy uzatvorené medzi zákazníkmi. Na strane druhej jednotliví obchodní zástupcovia dosahovali pri svojej činnosti rôzne výsledky a to napriek tomu, že svoju činnosť vykonávali za rovnakých podmienok (ako to vyplýva aj z tvrdení žalovaného). Žalovaný ich výsledky hodnotil a tým najúspešnejším poskytoval aj mimoriadne hodnoty. Je teda zrejmé, že výsledky obchodných zástupcov záviseli aj od ich činnosti, Žalovaný sa dokonca v zmluve uzatvorenej so žalobcom zaviazal hodnotiť úspešnosť jednotlivých predajcov a podporovať ich súťaž. Ak, by činnosť obchodných zástupcov mala mať v podstate iba administratívny charakter, hodnotenie ich výkonnosti by postrádalo akýkoľvek zmysel. Pri posudzovaní oprávnenosti nároku žalobcu na vyplatenie odstúpeného samozrejme nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca bol žalovaným za svoje výkony aj ocenený a boli mu vyplatené aj mimoriadne finančné bonusy nad rámec bežnej provízie.

94. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalovaný v prípade iných obchodných zástupcov uznával ich nároky na vyplatenie odstupného po ukončení zmlúv o obchodnom zastúpení. Žalovaný dokonca poskytol odstupné aj žalobcovi i keď následne túto platbu vydával za bezdôvodné obohatenie sa žalobcu na jeho úkor. Preukázateľne však uzatvoril dohodu o urovnaní s cieľom ustáliť spornú výšku odstupného so spoločnosťami BinoTel, s.r.o., MARZO s.r.o. a ForTel, s.r.o. Žalovaný v týchto dohodách výslovne uznal nárok obchodných zástupcov na odstupné. Nárok žalobcu na odstupné v tomto konaní však žalovaný popieral a to napriek tomu, že pri svojej obrane opakovane uvádzal, že zmluvné podmienky všetkých obchodných zástupcov, s ktorými spolupracoval boli rovnaké.

95. Zo zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a žalovaným jednoznačne vyplýva, že zmluva mala charakter zmluvy o obchodnom zastúpení, pričom v tomto vzťahu žalobca vystupoval ako obchodný zástupca a žalovaný ako zastúpený. Cieľom zmluvy o obchodnom zastúpení je vytváranie podmienok na distribúciu určitého tovaru. Ide o vytváranie distribučných sietí. Pri rozhodovaní o nároku na odstupné pre žalobcu je preto bezpredmetné zaoberať sa otázkou, či by žalovaný dosiahol rovnaké predajné výsledky aj v prípade, ak by maloobchodný predaj svojich tovarov a služieb zabezpečoval sám a prostredníctvom svojich zamestnancov. Bolo vecou žalovaného akú predajnú stratégiu si zvolí. Pokiaľ sa však rozhodol realizovať predaj prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, s týmito uzatvoril zmluvy, musí rešpektovať aj povinnosti, ktoré mu z tohto právneho vzťahu vyplývajú a to vrátane povinností vyplývajúcich z kogentných ustanovení Obchodného zákonníka § 669 nevynímajúc. Zmluva o obchodnom zastúpení a o spolupráci pri prevádzkovaní značkovej predajne Orange Slovensko, a.s. je z hľadiska svojho obsahu zmluvou o obchodnom zastúpení uzatvorenou podľa § 652 a nasl. Obchodného zákonníka. Na tom nič nemení ani fakt, že zmluva ukladala obchodnému zástupcovi povinnosti pri vykonávaní obchodného zastúpenia nad rámec povinností vymedzených Obchodným zákonníkom. Žalobca ako obchodný zástupca vykonával svoju činnosť samostatne, na vlastnú zodpovednosť a sám znášal podnikateľské riziko spojené s výkonom obchodného zastúpenia. Obchody so zákazníkmi uzatváral v mene a na účet žalovaného a to na základe osobitného splnomocnenia, ktoré mu bolo v zmluve udelené žalovaným. Dokonca aj tovar dodávaný za účelom plnenia záväzkov žalobcu sim karty, mobilné telefóny, SIM karty, modemy, televízne zariadenia a príslušenstvo, ako aj dobíjacie kupóny a

stieracie karty potrebné na úhradu predplácaných služieb boli vlastníctvom žalovaného a žalobca ich predaj iba sprostredkovával.

96. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným zároveň v žiadnom prípade nemožno označiť ani ako franšízu. I keď je franšízingová zmluva nepomenovanou zmluvou jej charakteristickým znakom je, že takouto zmluvou nadobúdateľ (farnšízant) získava oprávnenie za odplatu využívať vo svojej podnikateľskej činnosti obchodné meno, ochranné známky, výrobné, technologické, či odborné postupy poskytovateľa (franšízora). Podstatné je, že franšízant predáva takéto tovary služby vo svojom mene a na vlastný účet, pričom príjmy takto získané sú príjmami franšízantna. Už z uvedeného je zrejmé, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným tieto základné znaky franšízy nespĺňal.

97. Pri určení výšky samotného odstupného súd vychádzal z miery ekonomických výhod vyplývajúcich zo spolupráce medzi žalovaným ako zastúpeným a žalobcom ako obchodným zástupcom. Ako už bolo uvedené, žalovaný v rámci svojej obrany opakovane poukazoval na špecifický charakter spolupráce žalovaného, v ktorej poukazoval na špecifický charakter spolupráce, kedy žalovaný pomerne podrobne určoval spôsob akým má žalovaný vykonávať svoju činnosť (napr. poskytoval školenia zamestnancom žalobcu, určoval vzhľad predajní a pod.). Súd tieto argumenty ako dôvod pre nepriznanie nároku nemohol akceptovať, avšak zohľadnil ich pri určovaní výšky samotného odstupného.

98. Ustanovenie § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka upravuje maximálnu výšku odstupného, pričom samotné ustálenie záveru súdu o vzniku práva na odstupné neznamená, že žalobcovi vznikol nárok na odstupné v maximálnej výške. Pri rozhodovaní o výške odstupného súd zobral do úvahy špecifický charakter činnosti žalobcu ako obchodného zástupcu v danom prípade, keďže v prípade obidvoch predmetných zmlúv o obchodnom zastúpení žalobca nezískaval nových zákazníkov a nerozvíjal obchody s doterajšími zákazníkmi výlučne ako výsledok svojej aktívnej činnosti a svojej vlastnej iniciatívy zahrňujúcej vyhľadávanie potenciálnych zákazníkov, vrátane marketingovej činnosti bez aktívnej súčinnosti samotného žalovaného, ale uzatváranie obchodov žalobcom v prospech žalovaného a aj úspešnosť žalobcu ako obchodného zástupcu boli vo veľmi výraznej miere ovplyvnené marketingovou činnosťou samotného žalovaného, pričom za dôležitú súd považoval aj skutočnosť, že aj samotné značkové predajne žalobca zriadil s materiálnou, finančnou a inou pomocou žalovaného, ktorý aj počas celej doby trvania zmluvných vzťahov jednak marketingovou a propagačnou činnosťou, ako aj metodickým usmerňovaním a jednak realizovaním školení pre zamestnancov žalobcu výraznou mierou prispieval k uzatváraniu obchodov so zákazníkmi a tým aj k jeho úspešnosti ako obchodného zástupcu (k rovnakým záverom dospel aj Krajský súd v Bratislave v skutkovo obdobnej veci v uznesení 2Cob/143/2014). I keď je nutné poukázať aj na skutočnosť, že žalovaný na jednej strane uvedenú podporu žalobcovi poskytoval, na strane druhej tak, ako to vyplýva aj z ustanovenia čl. 15 bod 10 zmluvy, žalobca bol povinný sa na týchto nákladoch podieľať platbami vo výške 1,6% z úhrnnej sumy provízií. Nebolo právo, ale povinnosťou žalobcu vysielať svojich zamestnancov na školenia organizované žalovaným, rovnako tak, bol v zmysle zmluvy povinný využívať aj iné služby poskytované žalovaným za odplatu (i keď iba čiastočnú). Rovnako aj obchodnú značku Orange mohol žalobca využívať iba na základe licencie udelenej žalovaným, za ktorú taktiež poskytoval žalovanému úhradu. Žalovaný teda poskytoval žalobcovi pri výkone obchodného zastúpenia nadštandardnú súčinnosť, na strane druhej sa aj sám žalobca sa na marketingových aktivitách, školeniach finančne podieľal.

99. Takto dospel súd k záveru, že v danom prípade je primerané a spravodlivé priznanie nároku na odstupné vo výške 50% z maximálnej výšky odstupného upravenej Obchodným zákonníkom, t.j. priemernej ročnej provízie vypočítanej z priemeru ročných provízií získaných žalobcom v posledných piatich rokoch spolupráce so žalovaným. Pri určovaní výšky priemernej ročnej provízie súd vychádzal z faktúr vystavených žalobcom ako aj z výpočtov úhrnnej odmeny obchodného zástupcu za kalendárny mesiac, ktoré predstavovali podklad pre výpočet provízie žalobcu. Žalobca ďalej vypracoval tabuľku svojich príjmov z provízií od žalovaného v priebehu piatich rokov pred ukončením spolupráce. Súd konštatuje, že žalobca pri svojom výpočte vychádzal iba z provízií fakturovaných žalovanému na základe ním vypracovaných výpočtov a to po odrátaní osobitných bonusov. Každá jedna položka, ktorá bola uvedená vo výpočtoch, následne žalobcom fakturovaná a žalovaným uhradená predstavovala províziu za uzatvorenie konkrétneho obchodu. Ani jednu z položiek zahrnutých do žalobcovho výpočtu priemernej odmeny nemožno považovať za úhradu akýchkoľvek nákladov alebo výplatu bonusu, resp. za akékoľvek iné plnenie ako úhradu provízie.

100. I keď žalovaný spočiatku samotný výpočet priemernej ročnej provízie spočiatku nenapádal, v priebehu konania jeho správnosť poprel a predložil súdu vlastný výpočet. Do svojho výpočtu priemernej ročnej výšky vyplatených provízií žalovaný zahrnúť iba provízie vyplatené za aktivácie nových klientov, pričom u týchto ešte ďalej zohľadňoval, či k aktiváciám došlo v období posledných dvanástich mesiacov. Takýto spôsob výpočtu súd nemohol akceptovať, nakoľko je v priamom rozpore s ustanovením § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka a rovnako aj s ustanovením čl. 17 ods. 2 písm. b) Smernice Rady o koordinácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa samostatne zárobkovo činných obchodných zástupcov (86/653/EHS). V ustanovení § 669 ods. 2 Obchodného zákonníka jednoznačne a explicitne uvedené, že základom pre výpočet provízií (resp. podľa uvedenej smernice odplaty) je súčet provízií vyplatených v posledných piatich rokoch pred ukončením zastupovania a to bez povahu na druh sprostredkovaného obchodu. Napriek uvedenému žalovaný bez akejkoľvek opory znižoval výpočet priemernej ročnej výšky provízie tak, že do tohto výpočtu nezahrnul napr. zmeny paušálu priobjednania ďalších služieb v rámci už existujúcich zmlúv. Aj sprostredkovanie uvedených druhov obchodov je výkonom činnosti obchodného zástupcu a provízia za ich sprostredkovanie sa do celkovej výšky prijatých provízií samozrejme započítava. Rovnako z priemernej výšky odstupného nie je možné odrátavať náklady (napr. na rekonštrukcie predajní, školenia, ošatenie zamestnancov a pod.), ktoré žalovaný žalobcovi uhrádzal. Ustanovenia obchodného zákonníka nevylučujú, aby medzi obchodným zástupcom a zastúpeným došlo k dohode o tom, že zastúpený sa bude podieľať na nákladoch obchodného zástupcu súvisiacich s výkonom jeho činnosti. Takéto úhrady síce na jednej strane nie je možné zahrnúť do výšky vyplatených provízií, no na strane druhej, ich nie je možné zo získaných provízií pre účely výpočtu priemernej ročnej výšky provízie odrátať.

101. Súd tak, ako bolo uvedené zohľadnil špecifiká obchodného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a na základe týchto špecifík dospel k záveru, že žalobca nemá nárok na úhradu odstupného v plnej výške. Skutočnosť, že žalovaný poskytoval žalobcovi značný „servis“ pri výkone jeho činnosti, na ktorom sa finančne podieľal bola aj dôvodom pre zníženie výšky odstupného.

102. Spôsob, rozsah a obsah spolupráce medzi žalobcom a žalovaným súd považuje za dostatočne preukázaný z obsahu listinných dôkazov, ako aj z vykonaných výsluchov svedkov. Z vyjadrení strán sporu, ako aj zo samotných výpočtov priemernej ročnej výšky vyplatených provízií jasne zreteľne vyplýva, v čom spočívajú rozdiely medzi jeho výpočtom priemernej ročnej výšky odstupného a výpočtom žalobcu. Súd preto nepovažoval za potrebné vykonať navrhované výsluchy svedkov (vrátane výsluchu svedkov D. a T.), ktorými mali byť práve tieto skutkové tvrdenia preukázané.

103. Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a zaviazal žalovaného na zaplatenie odstupného vo výške 68.514,96 Eur predstavujúcej 50% priemernej ročnej provízie žalobcu.

104. Nakoľko žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou svojho peňažného záväzku spočívajúceho v povinnosti uhradiť žalobcovi odstupné pri skončení zmluvného vzťahu zo zmluvy o obchodnom zastúpení aj na úhradu úrokov z omeškania v zákonom stanovenej výške.

105. V súlade s § 669 k vzniku nároku na zaplatenie odstupného dochádza ukončením zmluvy o obchodnom zastúpení. K ukončeniu zmlúv o obchodnom zastúpení, z ktorých si žalobca svoj nárok na zaplatenie odstupného uplatňoval došlo dňa 27.03.2011. Nakoľko si však žalobca uplatňoval svoj nárok na zaplatenie odstupného až odo dňa 09.08.2011 súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania až odo dňa 09.08.2011, zaviazal ho súd na úhradu úrokov z omeškania od tohto dátumu.

106. Žalovaný si v priebehu konania uplatnil voči žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 180.000,- Eur titulom bezdôvodného obohatenia.

107. Žalovaný splnenie podmienok pre vznik jeho nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalobcovi odvodzoval od skutočnosti, že žalobcovi bola predmetná suma skutočne vyplatená a to na základe neplatného právneho úkonu dohody o urovnaní.

108. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi žalobcom a žalovaným bolo uzatvorených viacero zmlúv o obchodnom zastúpení. Po ukončení platnosti zmlúv, na základe ktorých žalobca vykonával obchodné zastúpenie žalovaného v predajniach F. C. O. a Ž. ID XXXGPBXX. Po skončení týchto

zmlúv o obchodnom zastúpení si žalobca u žalovaného riadne uplatnil nárok na zaplatenie odstupného vo výške 166.627 Eur. Skutočnosť, že žalobca si u žalovaného svoj nárok na zaplatenie odstupného skutočne uplatnil vyplýva aj zo skutočnosti, že žalovaný na tento list reagoval listom zo dňa 20.10.2010 a vyzval žalobcu na zaslanie prílohy tohto listu. Žalobca neskôr opätovne žiadal riešenie svojich nárokov na zaplatenie odstupného po skončení predmetných zmlúv o obchodnom zastúpení a listom zo dňa 02.12.2010 požiadal žalovaného o vyplatenie odstupného v sume 191.507,- Eur bez DPH. Žalobca následne vypracoval návrh dohody o urovnaní, ktorý mal riešiť práve vyplatenie odstupného po skončení obchodného zastúpenia v predajniach v Novej Dubnici a Ilave, pričom výška odstupného mala byť stanovená v sume 180.000,- Eur bez DPH. Zo skutkových tvrdení žalobcu, resp. z jeho výsluchu, vyplýva, že žalovaný mu ním podpísanú dohodu o urovnaní nevrátil. Napriek uvedenému žalovaný žalobcovi uhradil sumu odstupného tak, ako bola stanovená v návrhu dohody o urovnaní.

109. Nakoľko predmetom dohody o urovnaní malo byť urovnanie vzťahov vyplývajúcich z ukončenia písomnej zmluvy (resp. zmlúv) o obchodnom zastúpení v súlade s § 585 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo preukázané, že by k podpisu dohody o urovnaní zo strany žalovaného došlo a teda nebolo preukázané, že by táto dohoda mohla byť považovaná za platne uzatvorenú v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Samotná neplatnosť dohody o urovnaní však nárok na vrátenie plnenia poskytnutého žalobcovi žalovaným titulom vydania bezdôvodného obohatenia nezakladá. 110. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne však len za splnenia určitých ( zákonných ) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu ( postihnutého ) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Napokon, že nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospech bezdôvodné obohatenie výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané. 111. Dohodou o urovnaní v zmysle § 585 Občianskeho zákonníka si účastníci záväzkového právneho vzťahu odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že ich ruší a nahradzuje ich novými, t.j. doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený záväzkom novým, ktorý vyplýva z urovnania. Dohoda o urovnaní je samostatným zaväzovacím dôvodom - právnym dôvodom vzniku záväzku. Po uzavretí dohody o urovnaní sa už veriteľ nemôže domáhať plnenia z pôvodného záväzku, ale len plnenia z nového záväzku z dohody o urovnaní. Účelom urovnania v zmysle tohto ustanovenia je odstrániť spornosť alebo pochybnosť vznikajúcu napr. o tom, či boli splnené predpoklady vzniku alebo zániku určitého práva, spornosť alebo pochybnosť týkajúcu sa výšky pohľadávky, jej splatnosti a pod., pričom spornosť alebo pochybnosť môže byť skutková i právna, objektívna i subjektívna. Urovnaním môžu byť medzi účastníkmi upravené akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať. Spornosťou práva v zmysle § 585 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nemenia súdne spory, ale rozdielny názor účastníkov na otázku existencie, platnosti záväzku, jeho kauzy či obsahu (napr. v akom rozsahu má byť plnené, kedy a pod.). Stačí, že jednej zo strán sa určité právo, ktoré je súčasťou ich vzájomného právneho vzťahu javí sporným bez ohľadu na to, či spor objektívne existuje. Môže ísť o pochybnosť subjektívnej povahy, ktorej príčinou môže byť aj omyl. Podmienkou platnosti dohody o urovnaní pritom nie je existencia pôvodného (urovnávaného) právneho vzťahu medzi účastníkmi tejto dohody. Účelom urovnania je predísť ďalším nezrovnalostiam alebo sporom tým, že pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, sa zruší a nahradí záväzkom novým. 112. Uvedené účinky zákon samozrejme spája iba s platnou dohodou o urovnaní. Dohoda o urovnaní neplatná pre nedostatok jej písomnej formy, resp. pre nedostatok prejavu vôle jedného z jej účastníkov nie je spôsobilá nahradiť pôvodné záväzky účastníkov novými záväzkami vyplývajúcimi z dohody o urovnaní. Neplatná dohoda na jednej strane nespôsobuje nahradenie pôvodných záväzkov novými záväzkami, na druhej strane však nespôsobuje ani zánik týchto pôvodných záväzkov. Ako už bolo uvedené žalovaný si po zániku zmlúv o obchodnom zastúpení, na základe ktorých prevádzkoval predajne v Ž. a O. u žalovaného svoj nárok na zaplatenie odstupného riadne uplatnil. Následne vystavil žalovanému faktúru č. F1021, ktorou fakturoval žalovanému sumu 180.000,- Eur bez DPH (214.200,- Eur s DPH) ako odstupné po skončení zmluvy o obchodnom zastúpení Orange Slovensko, a.s. v značkových predajniach obchodného zástupcu O., O., pričom žalovaný túto faktúru uhradil žalobcovi dňa 31.12.2010.

113. Pokiaľ žalovaný plnil žalobcovi sumu 180.000,- Eur titulom úhrady odstupného, bolo potrebné, aby bolo preukázané, že žalobcovi tento nárok resp. že zanikol ešte pred úhradou tejto sumy, pričom dôkazné bremeno v tomto prípade spočívalo na strane žalovaného. Žalovaný v priebehu konania neprodukoval žiadne dôkazy, a dokonca neuviedol ani žiadne skutkové tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné uzavrieť, že po ukončení zmlúv o obchodnom zastúpení, na základe ktorých boli prevádzkované predajne v F. C. a v Ž.. Žalovaný nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že k zániku platnosti týchto zmlúv došlo uplynutím času, na ktorý boli uzatvorené a nespochybnil ani výpočet odstupného. 114. Žalovaný na preukázanie dôvodnosti svojej vzájomnej žalobe navrhoval vykonať dokazovanie výsluchom svedka A. - štatutára žalovaného, ktorým mal preukázať práve neplatnosť dohody o urovnaní. Ako už bolo uvedené súd uzatvorenú dohodu o urovnaní nepovažoval za platnú, táto skutočnosť však v konečnom dôsledku nebola spôsobilá preukázať nárok žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd preto považoval výsluch svedka Lančariča za nadbytočný a preto ho aj spolu s ostatnými návrhmi na výsluch svedkov zamietol. 115. Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že žalovaný pri ním uplatnenom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia neuniesol dôkazné bremeno, ba ani bremeno tvrdenia a z tohto dôvodu vzájomnú žalobu zamietol. 116. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v časti, v ktorej rozhodoval o žalobe žalobcu súd v súlade s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Nakoľko úspech žalobcu a úspech žalovaného bol v pomere 50% ku 50 %, súd žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

117. V časti, v ktorej súd rozhodoval o vzájomnej žalobe žalobcu, súd v súlade s § 255 ods. 1 C.s.p. rozhodol tak, že priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

118. O výške náhrady trov konania bude v súlade s ust. § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.