Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/73/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zastúpeného spoločnosťou: Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368 proti žalovanej: N. M., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. J. XXX/ X, XXX XX Z., o zaplatenie 975,59 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 15Csp/115/2016-99 zo dňa 16.1.2018, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou výrokovou vetou žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 497 Obchodného zákonníka, s poukazom na ust. § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), d), zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch..., § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 9, § 565 veta prvá, § 524 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka, s použitím ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa...

3. Súd vychádzal zo skutkového stavu ako vyplynul z vykonaného dokazovania, že dňa 29.11.2012 právny predchodca žalobcu a žalovaná uzatvorili zmluvu o úvere č. 5826044212. Túto je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu, ktorú uzavrel pôvodný žalobca ako dodávateľ (§ 52 ods. 3 v rámci svojej podnikateľskej činnosti (súdu známe z jeho činnosti, resp. všeobecne známa skutočnosť) so žalovanou ako spotrebiteľom (§ 52 ods. 4 , ktorá pri jej uzatváraní nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (nebolo to žalobcom ani len tvrdené). S poukazom na uvedené je preto potrebné aplikovať spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona na ochranu spotrebiteľa.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že na základe predmetnej zmluvy boli žalovanej poskytnuté pôvodným žalobcom finančné prostriedky vo výške 1.000,- Eur, ktoré sa žalovaná v zmluve zaviazala splácať pôvodnému žalobcovi ako veriteľovi v 72 mesačných splátkach po 28,- Eur, splatných vždy do 18. dňa kalendárneho mesiaca, počnúc 18.12.2012 (prvá splátka). Nakoľko žalovaná nesplácala riadne a včas, pôvodný žalobca písomnosťou zo dňa 02.12.2013 - výzvou na úhradu dlžnej sumy oznámil žalovanej, že z dôvodu porušenia zmluvy o úvere č. 5826044212 zo dňa 29.11.2012 podstatným spôsobom sa dňom 2.12.2013 stala úverová pohľadávka predčasne splatnou v celom rozsahu. S prihliadnutím na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. je potrebné konštatovať, že premlčanými sú všetky splátky spotrebiteľského úveru splatné do 14.11.2013, vychádzajúc z trojročnej premlčacej doby ustanovenej § 101 Občianskeho zákonníka, nakoľko žaloba bola na súd podaná dňa 14.11.2016. Tieto splátky nemožno žalobcovi z dôvodu ich premlčania priznať a žalobu je potrebné vo vzťahu k týmto splátkam úveru zamietnuť. Ako ďalej vyplýva z listiny - aktuálneho stavu úveru ku dňu 31.8.2015, zo strany žalovanej bola naposledy uhradená splátka vo výške 10,79 Eur dňa 18.3.2013, teda už ani splátku splatnú k 18.3.2013 neuhradila riadne vo výške 28,- Eur, pričom včas neuhradila ani splátku splatnú ku dňu 18.2.2013, túto uhradila až dňa 18.3.2013, čo tvrdil i žalobca v podaní zo dňa 12.1.2018. Splátky úveru splatné od 18.4.2013 už žalovaná neuhradila vôbec. Z tohto dôvodu právny predchodca žalobcu listom zo dňa 2.12.2013 zosplatnil celý úver. Z ust. § 103 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), čo bolo aj v tomto prípade (list zo dňa 2.12.2013), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, ktorou bola práve bez pochybností splátka zo dňa 18.4.2013 (neuhradená vôbec), resp. splátka zo dňa 18.3.2013 (uhradená len čiastočne). Je potrebné uviesť, že premlčanie celého zvyšku dlhu nie je viazané na okamih využitia práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka veriteľom (list zo dňa 2.12.2013, resp. uplynutie lehoty na plnenie), ale na okamih splatnosti tej splátky, kvôli ktorej toto právo využíva (splátka splatná dňa 18.4.2013). Dňa 19.4.2013 teda začala vo vzťahu k zvyšným splátkam plynúť trojročná premlčacia doba (§ 101 Občianskeho zákonníka), ktorá uplynula dňa 19.4.2016. Nakoľko žaloba bola podaná až po tomto dátume, a to dňa 14.11.2016, právo požadované žalobcom je premlčané, a preto súd žalobu zamietol. Za premlčané považoval súd aj uplatnené príslušenstvo, nakoľko toto sleduje osud hlavnej pohľadávky, z čoho možno usúdiť, že vedľajší záväzok sa premlčí najneskôr v rovnakej dobe ako hlavný peňažný záväzok. Vzhľadom na posúdenie sporu nebolo potrebné sa vysporiadať s argumentáciou žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15.

5. V závere súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 nárok na náhradu trov konania v plnej výške, keďže bola v konaní v celom rozsahu úspešná. S poukazom na to, že žalovanej žiadne preukázateľné trovy v konaní nevznikli, súd jej náhradu trov konania nepriznal s tým, že o výške trov už nie je potrebné samostatne rozhodovať.

6. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne žiadal, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal k náhrade trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia. Žalobca zdôraznil, že mu nie je zrejmé, na základe akých skutočností súd prvej inštancie uviedol, že je povinný ex offo prihliadnuť na premlčanie, súd a akýkoľvek štátny orgán má postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru bez podpory právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Poukázal na inštitút zosplatnenia úveru, ktorý znamená zmenu termínu splatnosti všetkých nesplatených splátok, na ktorý má veriteľ nárok, nejde o odstúpenie od zmluvy. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru vo svojej podstate predstavuje stratu výhody splátok pre dlžníka, nie však zánik, resp. zrušenie samotnej zmluvy. Z dôvody straty výhody splátok bol žalovaný povinný uhradiť dlžnú sumu naraz. V danom prípade nedošlo k zániku zmluvy odstúpením, zmluva je naďalej platná a účinná, žalovaný svojim konaním, resp. nekonaním stratil výhodu splátok, na základe čoho si žalobca uplatňuje svoje práva na súde. Vyhlásením predčasnej splatnosti úveru sa premlčuje celý úverový vzťah naraz, v jednotnej premlčacej dobe, a to odo dňa vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Zároveň dáva súdu do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu zo dňa 7.2.2018 o nesúlade § 5b zákona č. 250/2007 Z z. s čl. 46 odss. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Pokiaľ ide o začatie premlčacej doby, táto nezačala plynúť 19.4.2013, ale až dňa 16.12.2013. Predčasná splatnosť úveru nastala 2.12.2013, žalovaný si predmetnú výzvu prevzal až dňa 5.12.2013. Vo výzve na splatenie dlžnej istiny s príslušenstvom je žalovanému daná patričná lehota na plnenie, a to 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia výzvy. Lehota na plnenie žalobcovi zo strany žalovaného uplynula dňa 15.12.2013, žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoje právo na súde až 16.12.2013. Nárok žalobcu tak nemôže byť premlčaný, nakoľko k jeho premlčaniu by došlo až dňa 17.12.2016, po troch rokoch odo dňa, kedy si žalobca mohol prvýkrát uplatniť svoj nárok voči žalovanému na súde. Žalobca v podanom odvolaní tiež tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je vo svojom odôvodnení nepreskúmateľné, základom odôvodnenia súdneho rozhodnutia sú také tvrdenia, ktorými súd podopiera svoj záver. Požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia sú požiadavky na argumentáciu v odôvodnení, ide o také pravidlá argumentácie, ktoré musia byť dodržané v každom súdnom rozhodnutí. Odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a súčasne ich uvedenie má byť zrozumiteľné, súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. V tomto smere žalobca poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1551/07 <., názor Najvyššieho súdu SR vyjadrený v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/25/2007 <. a nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 <. (a niektoré ďalšie rozhodnutia ústavného súdu). Uviedol tiež, že na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. novelizovaného zákonom č. 102/2014 <. Z. z. sa vzťahuje zákaz retroaktivity, preto nie je možné jeho aplikácia na právne vzťahy vzniknuté pred 1.4.2015. Na všetky úverové právne vzťahy vzniknuté pred 01.04.2015 je nevyhnutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Zdôraznil potrebu poskytovania ochrany spotrebiteľovi, avšak nie jeho jednostranné zvýhodňovanie a jeho zbavenie akejkoľvek zodpovednosti, čo vedie k narušeniu princípu rovnosti strán konania. Citoval odlišné stanovisko sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. M. E. v bližšie neoznačenom rozhodnutí.

7. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku

- ďalej , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávneným subjektom

- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), g) a h). , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 , súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je nevyhnutné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s § 391 ods. 1 .

9. Predmetom odvolacieho konania, s poukazom na odvolaciu argumentáciu uplatnenú žalobcom bolo posúdiť, právne posúdenie premlčania uplatňovaného nároku. Základnou otázkou bolo, či na daný prípad je možné aplikovať ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a to aj so zreteľom na skutočnosť, že na Ústavný súd SR, bol v čase prvoinštančného konania podaný návrh na posúdenie súladu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

10. Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. v znení účinnom do 26.7.2018, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

11. Ustanovenie § 5b bolo do Zákona o ochrane spotrebiteľa vnesené novelou, zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom platnosť a účinnosť nadobudlo 1. mája 2014. Na základe predmetného ustanovenia § 5b z. č. 250/2007 Z. z., sa súdu (ktorý je možné považovať za orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy) ukladala povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, aj keď sa ho spotrebiteľ nedovolá. Predmetnému ustanoveniu sa prisudzoval v súdnej praxi procesný charakter, preto bolo aplikované súdmi aj v konaniach, ktoré sa začali ešte pred účinnosťou tohto ustanovenia.

12. Dňa 8.9.2015 podal Okresný súd Košice II. na Ústavný súd SR návrh na rozhodovanie o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR tento návrh prijal na ďalšie konanie uznesením zo dňa 9.11.2016 pod č. k. PL. ÚS 11/2016-7.

13. Nálezom PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd SR rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Predmetný nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky dňa 27.9.2018, čím stratilo ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. účinnosť.

14. Ústavný súd SR vo svojom náleze PL. ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 v bode 51. uzavrel, že predmetné ustanovenie prekračuje prah komponentu právnej istoty ako súčasti princípu právneho štátu, ako aj práva na súdnu ochranu, čím je porušený princíp legality ako komponent procesnej férovosti, a takto aj „férovosť“ legislatívna chránená čl. 1 ods. 1 Ústavy.

15. Podľa § 193 veta prvá CSP, súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

16. Podľa § 41 ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov.

17. Podľa § 41a ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb., právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho ustanovenia strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov.

18. V zmysle § 41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Zb., ostatné právoplatné rozhodnutia vydané v civilnom procese alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom, sčasti alebo v niektorom ustanovení stratil účinnosť, zostávajú nedotknuté; povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

19. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

20. V právnoaplikačnej praxi sa uplatňuje základné interpretačné pravidlo zakotvené v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Ide o generálny interpretačný princíp uplatňovaný súdom aj vo svojej rozhodovacej činnosti.

21. Ústavný súd SR vo svojom náleze č. k. I. ÚS 316/06-37 zo dňa 20.12.2006 konštatoval, že: „Hoci SR a Zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty. ... Takýto záver korešponduje aj so stanoviskom pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11.10.2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným právnym názorom senátov ústavného súdu...“ (rovnako aj nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 48/06-24 zo dňa 14.6.2006).

22. Vzhľadom na uvedené východiská, nálezom Ústavného súdu vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/2016 stratilo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od počiatku, hľadí sa naň ako by nikdy nebolo účinné, a teda nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V zmysle ust. čl. 152 ods. 4 Ústavy SR predmetné ustanovenie nemalo byť v právnej praxi ani nikdy aplikované. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade oprel svoje zamietajúce rozhodnutie o také znenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré v čase jeho rozhodovania nebolo účinné, teda súd rozhodol v rozpore s Ústavou SR a zákonom, čím nielenže vec nesprávne právne posúdil, keď pristúpil k posudzovaniu otázky premlčania nároku žalobcu z úradnej povinnosti a nie na námietku dlžníka, ale nakoľko nezvolil postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP účinného v čase rozhodovania súdu (akt. § 162 ods. 1 písm. b) , svojim postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd uzatvára, že odvolanie žalobcu je preto dôvodné.

23. V dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávneho procesného postupu, sa potom prvoinštančný súd už dôsledne nezaoberal právnou a vecnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných nárokov na zaplatenie žalovanej sumy, a neposkytol tak žalovanému spotrebiteľovi ex offo súdnu ochranu jeho práv a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na ust. § 295 v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

24. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, ako i v závislom výroku o trovách konania, s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b) a c) zrušil, keďže súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (posudzovaním premlčania z úradnej povinnosti), pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, ako aj z dôvodu, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci súd nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné) dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred odvolacím súdom, a podľa § 391 ods. 1 v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov, za tým účelom v súlade s ust. § 295 doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne v právoplatne neskončenej časti znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 odôvodniť. V novom rozhodnutí pritom prvoinštančný súd rozhodne zároveň aj o náhrade trov konania včítane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 .

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .