Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-232-2018.pdf
PDF · 105.36 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/232/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a členiek senátu JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 31 340 890, zastúpeného: Advokátska kancelária RELEVANS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8A, IČO: 47 232 471, proti žalovanej: R. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. nad Y., M. I. XXX/XX, o zaplatenie 2 985,31 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 23Csp/87/2017- 46 zo dňa 29. júna 2018, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 2 985,31 eur a 10,97 eur, s 19,5 % ročným úrokom zo sumy 2 985,31 eur od 12.06.2013 do 13.06.2014 a 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 2 985,31 eur od 01.04.2017 do zaplatenia, ktorú sumu žalovanej povolil splácať v splátkach po 150,- eur mesačne, splatných vždy do 15. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, pod stratou výhody splátok. Výrokom II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako veriteľa dňa 22.02.2013 uzatvoril so žalovanou ako dlžníkom zmluvu o úvere č. 274338, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver 3 100,- eur. Úroková sadzba bola 19,50 % ročne. Žalovaná sa zaviazala predmetný úver splácať v pravidelných 72 mesačných splátkach splatných vždy k 11. dňu v mesiaci vo výške 76,29 eur, pričom splatnosť prvej splátky nastala dňa 11.03.2013 a konečná splatnosť úveru bola 11.02.2019. RPMN bola uvedená 21,34%, priemerná RPMN 18,86%. Suma splátky zahŕňala aj poplatok za základný súbor poistenia, v sume 3,29 eur mesačne. V zmluve sa zmluvné strany dojednali, že ich právne vzťahy sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami pre úver a Sadzobníkom poplatkov. Z výpisu z účtu vyplýva, že žalovaná uhradila dňa 11.03.2013 žalobcovi sumu 76,29 eur, dňa 11.04.2013 sumu 76,29 eur, dňa 13.05.2013 sumu 74,82 eur, dňa 11.06.2013 sumu 77,76 eur. Iné sumy neuhradila. Úroky za užívanie istiny uhradila do 11.06.2013. V dôsledku úhrad žalovanej ako vyplýva z úverového účtu, predstavuje neuhradená istina sumu 2 985,31 eur. Z výpisu z účtu vyplýva , že žalovaná neuhradila žalobcovi poplatky za poistenie v sume 3 x 3,29 eur, poplatok za 1. upomienku v sume 9,96 eur, poplatok za druhú upomienku v sume 24,90 eur, poplatok za upozornenie pred výzvou v sume 1,10 eur, poplatok za výzvu na splatenie úveru s príslušenstvom v sume 3,32 eur. Zo sadzobníka poplatkov vyplýva, že výška poplatkov zodpovedá účtovanej výške, s tým, že v sadzobníku je uvedené, že poplatok za upozornenie pred výzvou na splatenie celého úveru je vo výške poštovného. Listinou podpísanou žalovanou dňa 20.07.2014 žalovaná uznala dlh v výške 3 638,42 eur z predmetnej zmluvy o úvere s tým, že okrem známeho dlhu si je vedomá, že je povinná hradiť úrok v sume 19,50% ročne a úrok z omeškania 5,25% ročne. V čl. 6.3 Obchodných podmienok bolo dojednané, že v prípade ak je klient v omeškaní so splatením, čo i len jednej splátky je banka oprávnená požadovať splatenie celého úveru. V čl. 3.4 Všeobecných obchodných podmienok si zmluvné strany dojednali, že prípade doručovania písomností v poštovom styku, je deň doručenia tretí deň po ich odoslaní. Nakoľko žalovaná nevykonala ďalšie úhrady, vyhlásil žalobca oznámením zo dňa 09.06.2014 mimoriadnu splatnosť úveru dňom 09.06.2014. Uvedené zosplatnenie bolo žalovanej odoslané dňa 10.06.2014. Zosplatneniu predchádzala výzva ma splatenie celej dlžnej časti úveru zo dňa 21.05.2014 daná na poštovú prepravu dňa 22.05.2014 s upozorním, že ak nedôjde k úhrade je banka oprávnená vyhlásiť úver za predčasne splatný. V zmysle bodu 3.4 Všeobecných obchodných podmienok tak bolo zosplatnenie doručené 13.06.2014.
3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 9, § 54 ods. 1,2, § 494, § 588, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka , § 497, § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b// zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a konštatoval, že právny vzťah založený medzi stranami zmluvou o úvere zo dňa 22.02.2013 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle uzákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pretože žalovaná si neplnila riadne svoje povinnosti splácať úver pravidelnými mesačnými splátkami, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru dňom 09.06.2014, ktorú skutočnosť žalovanej oznámil listom odoslaným dňa 10.06.2014. Keďže zosplatnenie predstavuje právny úkon, ktorý má účinky až keď sa dostane k žalovanej (§ 45 Občianskeho zákonníka), podľa ustanovenia VOP upravujúcich doručovanie, nastali jeho účinky až 13.06.2014. Záväzok žalovanej spočívajúci v nezaplatenej istine predstavuje sumu 2 985,31 eur. Pretože svoju povinnosť na jej zaplatenie žalovaná nesplnila, zaviazal ju na jej zaplatenie súd. V zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka má žalovaná povinnosť platiť za poskytnuté peniaze úroky. Podľa výpisu z účtu úroky z poskytnutých prostriedkov uhradila žalovaná len do 11.06.2013. Z tohto dôvodu ju súd zaviazal na hradenie úrokov v dojednanej sadzbe 19,50% ročne z dlžnej sumy istiny 2 985,31 eur od 12.06.2013 ( t.j. odo dňa za ktorý už žalovaná úrok neuhradila), a to až do 13.06.2014, keďže týmto dňom nastala mimoriadna splatnosť úveru. Zosplatnením úveru totiž nastáva predčasná splatnosť úveru, teda dochádza k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej sumy. Splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa spôsobuje stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne vracia a spláca, za čo veriteľovi patrí úrok. Pri predčasnom a mimoriadnom zosplatnení úveru vzniká veriteľovi nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. Veriteľ teda navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práv na dispozíciu s istinou úveru. Ak teda nastal stav kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľov. Jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením úveru. Prípadná dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania, prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšení dlhu oproti výške úveru. Z uvedeného teda vyplýva, že po zosplatnení úveru sa dlžník pokiaľ v určenej lehote neuhradí dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Z uvedeného dôvodu súd úroky po vyhlásení mimoriadnej splatnosti nepriznal. Súd zaviazal žalovanú aj na úhradu 5,25% úroku z omeškania ročne zo sumy istiny 2 985,31 € od 01.04.2017 do zaplatenia, nakoľko túto sumu bola žalovaná povinná zaplatiť najneskôr do 13.06.2014, kedy nastala mimoriadna splatnosť. Nasledujúcim dňom 14.06.2014 sa dostal do omeškania s jej úhradou, pričom v k tomuto dňu bola výška roku z omeškania 5,25% ročne. Žalobca si uplatnil i nárok na zaplatenie poplatkov vo výške 49,15 eur (poplatky za upomienky a výzvy a poplatky za poistenie). Súd prvej inštancie žalobcovi priznal len sumu poplatkov za poistenie v sume 3x 3,29 eur, nakoľko poistenie bolo dojednané v úverovej zmluve a ďalej sumu 1,10 eur za poplatok za upozornenie pred výzvou na splatenie celého úveru, keďže výška tohto poplatku sa odvíja a zodpovedá sume poštovného. Súd žalobcovi nárok na zaplatenie ostatných poplatkov, a to poplatku za 1. upomienku, poplatku za 2. upomienku a za výzvu na splatenie celého úveru nepriznal a žalobu i v tejto časti zamietol, nakoľko považuje sumy za tieto poplatky za neprimerané, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, keďže prevyšujú náklady spojené s ich zaslaním a nútia tak spotrebiteľa zaplatiť neprimerane vysokú čiastku, ktorá nezodpovedá skutočným nákladom. K uznaniu dlhu žalovanou súd prvej inštancie uviedol, že samotné uznanie vytvára len predpoklad trvania dlhu, ale nie istotu, že dlh skutočne vo výške, v akej bol uznaný, aj existoval, teda uznaním dlhu pri právnom posúdení súd prvej inštancie nebol viazaný.
4. O splnení uloženej povinnosti v splátkach rozhodol súd podľa § 232 ods. 4 CSP. Žalovaná je opatrovateľkou a jej mzda predstavuje okolo 398 eur mesačne netto, z ktorej jej je vykonávaná zrážka zo mzdy po 65,95 eur. Uvedená situácia neumožňuje jednorazové splnenie uloženej povinnosti. Preto splátky povolil tak ako je uvedené vo výroku. Pri určení ich výšky súd prvej inštancie zohľadnil, aby splátka nebola nižšia ako pôvodne dohodnutá splátka úveru (dosahuje cca dvojnásobok), a aby obdobie splácania dosiahla dobu približne 2 - 3 rokov. Súčasne povolením splátok nedôjde k ujme na strane žalobcu, pretože až do zaplatenia je zostávajúci dlh úročený priznaným úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne.
5. O nároku žalobcu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
6. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu. Pokiaľ ide o nepriznanie zmluvného úroku po zosplatnení dlhu žalovanej, poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 29Cdp/2906/2000, sp.zn. 32Cdo/3830/2014, sp.zn. 31Cdo/2851/1999, sp.zn. 32Cdo/2782/1999, sp.nz. 29Cdo/2606/2000, sp.zn. 33Cdo/113/2008, ktorý nárok na zmluvný úrok po zosplatnení úveru veriteľom priznáva a rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 43Co/1/2018 zo dňa 25.01.2018 , sp.zn. 17Co/122/2017 zo dňa 21.03.2018. Ďalej poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 33Odo/399/2005 zo dňa 13.12.2006 a Krajského súdu v Žiline sp.zn. 13CoKR/15/2015, týkajúce sa privatívnej novácie. Uviedol, že povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky odstúpením od zmluvy nezaniká, pretože odstúpením od zmluvy sa menia výlučne podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť plniť. Predčasné vyhlásenie splatnosti úveru sa týka len zmeny v lehote splatnosti úveru a straty výhody splátok, nie však ostatných dojednaných podmienok, a preto nejde o privatnu nováciu celého záväzku. Vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru veriteľom je prejav vôle veriteľa smerujúci k zániku povinnosti dlžníka plniť dlh v splátkach a k vzniku novej povinnosti zaplatiť celý dlh jednorázovo v stanovenom termíne. Výklad zákona spôsobom, ako to učinil súd prvej inštancie, že vyhlásením predčasnej splatnosti zaniká záväzok v širšom rozsahu, teda aj čo do zmluvného úroku, sa neopiera o vyjadrenú vôľu veriteľa ani o ustanovenia zákona. Súdom prezentovaná koncepcia je priam absurdná a veriteľa stavia do obzvlášť nevýhodného postavenia. Aj v zmysle § 497 Obchodného zákonníka sa zmluvou o úvere dlžník zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. V tomto zákonnom ustanovení sa neuvádza, že dlžník je povinný platiť úroky len do času splatnosti, ako mylne uvádza súd prvej inštancie. Taktiež podľa § 2 písm. d/ zákona č. 129 /2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch sa spotrebiteľ zaväzuje vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom. Žalovaná v súdenej veci stále zostáva dlžná, jej záväzok doposiaľ nezanikol. Pokiaľ platí, že dlžník je povinný platiť zmluvný úrok vo vzťahu k jednotlivej splátke až do času jej riadneho splatenia, nie je dôvodný výklad, že v prípade zmeny splatnosti jednotlivej splátky (zosplatnenie úveru) povinnosť platiť zmluvný úrok do času úhrady dlžnej sumy zaniká. Veriteľ síce získal právo disponovať celou sumou požičaných peňazí, ale neodpadá jeho obmedzenie práva na dispozíciu s istinou úveru, k čomu dôjde až po celkovom zaplatení úveru. Súd prvej inštancie taktiež nevzal do úvahy skutočnosť, že vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru sa týka len istiny úveru, pričom zmluvný úrok nebol kapitalizovaný do celkovej dlžnej sumy. Pokiaľ pred časom vyhlásenia predčasného splatenia úveru v prípade omeškania dlžníka s úhradou je možné požadovať od neho aj zmluvný úrok aj úrok z omeškania, nie je zrejmé, z akého dôvodu po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru sa zrazu súdu javí vzťah medzi týmito dvoma úrokmi iný. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní postupoval nad rámec zákona, pretože vyvodil svoje vlastné závery, opierajúc sa len o všeobecne nezáväzné rozhodnutie iného súdu, ktorého správnosť či zákonnosť nebola skúmaná. Čo sa týka nepriznania nároku na poplatky, poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo/3/2009 zo dňa 11.09.2008, podľa ktorého bankové poplatky predstavujú príslušenstvo pohľadávky podľa úverovej zmluvy. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi bankové poplatky, pretože žalobca v žalobe neuviedol, aký počet poplatkov požaduje, ani ich výšku, teda nepreukázal nárok.
S týmto odôvodnením súdu nemôže súhlasiť, pretože žalovaná svojím podpisom potvrdila, že sa oboznámila aj so Sadzobníkom poplatkov, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Poplatok za upomienku nie je sankciou, predstavuje len náklady spojené so sústavným sledovaním porušovania zmluvy, prípravou, odoslaním a kontrolou, či už došlo k plneniu alebo naďalej trvá protiprávny stav. Účtované poplatky nie sú skryté sankcie, nezvyšujú neprimerane príjem žalobcu. Žalobca má zákonnú povinnosť upozorniť spotrebiteľa podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zaslať mu minimálne 2 listy, a nie je zrejmé, prečo by výdavky na plnenie tejto zákonnej povinnosti mal znášať žalobca. Čo sa týka uznania dlhu, namietal záver súdu prvej inštancie o neplatnosti uznania dlhu, keď súd neskúmal konanie žalovanej a jednostranne hodnotil len kroky žalobcu. Uznaním dlhu sa pozícia žalovanej nijako nezhoršila, žalovaná uznala dlh, ktorý vyplývala zo zmluvy o úvere. Uznanie dlhu nepredstavuje nekalú obchodnú praktiku, bolo použité len ako ďalší prostriedok, keď predchádzajúce snahy žalobcu dosiahnuť plnenie zo strany žalovanej boli neúspešné. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7MCdo/9/2014 týkajúce sa uznania dlhu zo strany dlžníka. Uznanie dlhu nie je spôsobilé narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa, jeho rozhodovanie nebolo ovplyvnené. Uznanie dlhu nie klamlivým konaním ani klamlivým opomenutím či agresívnou obchodnou praktikou, a preto ho nemožno klasifikovať ako nekalú obchodnú praktiku.
7. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrila tak, že súhlasí s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie.
8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
9. Podľa § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobcu nariaďovať pojednávanie.
10. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1,2 CSP.
11. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
12. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
13. Odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní (§ 383 CSP).
14. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
15. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
16. Žalobca uplatnil vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúce v nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a v nesprávnom právnom závere súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP).
17. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
18. Nesprávne právne posúdenie veci podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.
19. Vychádzajúc z obsahu spisu, odôvodnenia napadnutého rozsudku i argumentácie strán v prvoinštančnom i odvolacom konaní, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu a dospel k správnemu právnemu záveru, vo vzťahu k čomu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vzťahujúceho sa k veci samej, v ktorom sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými podstatnými vyjadreniami strán sporu prednesenými v prvoinštančnom konaní, s ktorým odôvodnením, sa odvolací súd v plnom rozsahu identifikuje (§ 387 ods. 2 CSP).
20. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie uvádza odvolací súd nasledovné skutočnosti.
21. Žalobca v odvolaní predovšetkým namieta právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého právo na riadny úrok z úveru má žalobca iba do zosplatnenia istiny úveru .
22. Odvolací súd sa s uvedeným právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje. Vychádza pritom z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Obo 143/1998, publikovaného pod č R 59/98, podľa ktorého dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 Obchodného zákonníka). Aj keď sa jedná o staršie uznesenie Najvyššieho súdu SR, jeho závery sú stále aktuálne a potvrdzuje ich ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, keď napr. Ústavný súd SR v uznesení č.k. IV. ÚS 476/2012-14, zo dňa 18.09.2012 takýto výklad považoval za ústavne akceptovateľný a v tomto smere je odvolacia námietka žalobcu nedôvodná. Záver, že zmluvne dohodnuté úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok) je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami sporu.
23. Pokiaľ odvolateľ argumentuje odchylnými rozhodnutiami Najvyššieho súdu ČR a iných odvolacích súdov, odvolací súd uvádza, že Civilný sporový poriadok vychádza z princípu právnej istoty (čl. 2 ods. 1 CSP). Podľa čl. 2 ods. 2 CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR ako najvyššej súdnej autority v rámci sústavy súdov SR je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. S prihliadnutím na čl. 3 CSP do tohto pojmu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 129/2017 zo dňa 31. 10. 2017). Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ktorých aplikácie sa žalobca dovoláva, pod tento pojem nespadajú. Vzhľadom na uvedené, za právne nevýznamné považoval odvolací súd poukazy žalobcu v odvolaní na rozhodnutia iných odvolacích súdov, resp. Najvyššieho súdu ČR, týkajúcich sa iných, avšak skutkovo a právne obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov ani Najvyššieho súdu ČR v preskúmavanej veci odvolací senát rozhodujúci v súdenej veci viazaný nie je.
24. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu čo do výroku súdu prvej inštancie, ktorým bol čiastočne zamietnutý jeho nárok na poplatky za upomienky, za výzvy a poplatky za poistenie v časti prevyšujúcej sumu 10,97 eur, argumentácia odvolateľa sa javí ako zmätočná. V prvom rade treba uviesť, že súd prvej inštancie nezamietol nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za prvú upomienku, poplatku za druhú upomienku a za výzvu na splatenie celého úveru preto, že žalobca v žalobe neuviedol, aké poplatky požaduje a ich výšku, ako uvádza žalobca v odvolaní, ale preto, lebo sumy za tieto poplatky mal za neprimerané, spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, keďže prevyšujú náklady spojené s ich zaslaním a nútia tak spotrebiteľa zaplatiť neprimerane vysokú čiastku, ktorá nezodpovedá skutočným nákladom. Keďže skutočné náklady na zaslanie uvedených listín žalobca v prvoinštančnom ani v odvolacom konaní nešpecifikoval a v odvolaní v tomto smere neuviedol žiadne relevantné argumenty ohľadne dôvodnosti účtovania daných poplatkov s výnimkou toho, že žalovaná bola s výškou poplatkov oboznámená v rámci Sadzobníka poplatkov ako súčasti zmluvy o úvere (ktorá skutočnosť ani nebola v konaní sporná), popísanému záveru súdu prvej inštancie niet čo vytknúť.
25. Záverom odvolací súd uvádza, že odvolanie žalobcu v časti týkajúcej sa uznania dlhu žalovanou, v ktorej namieta správnosť záverov súdu prvej inštancie ohľadom neplatnosti uznania dlhu v dôsledku jeho posúdenia ako nekalej obchodnej praktiky, sa vôbec netýka prejednávanej veci, pretože súd prvej inštancie uvedený právny úkon takýmto spôsobom vôbec neposudzoval. Z tohto dôvodu sa odvolací súd odvolaním žalobcu v tejto časti ďalej nezaoberal.
26. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
27. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože jej žiadne trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).