Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/71/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v spore žalobcu: M.. B. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX/XXX, J. G. I., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 2.148,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20Csp/81/2016-148 z 20. februára 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 20Csp/81/2016-148 z 20. februára 2018 p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Žiar nad Hronom, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.148,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 13. 12. 2016 do zaplatenia. Druhým výrokom priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Tretím výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť na účet tamojšieho súdu súdny poplatok zo žaloby vo výške 128,50 Eur. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporného zistenia, že žalobca v postavení dlžníka a žalovaný v postavení veriteľa uzavreli celkom 7 zmlúv v dňoch 15. 02. 2013, 19. 08. 2013, 24. 09. 2013, 16. 01. 2015, 16. 06. 2015, 13. 08. 2015 a 17. 12. 2015, pričom z právneho hľadiska išlo o zmluvy spotrebiteľské podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň išlo o zmluvy o spotrebiteľských úveroch, keď žalobca vstupoval do právnych vzťahov so žalovaným ako „neobchodník“, fyzická osoba spotrebiteľ a žalovaný mal postavenie veriteľa. V prípade troch zmlúv o spotrebiteľskom úvere, ktoré boli uzavreté stranami v roku 2013, súd konštatoval, že podľa verejne dostupných štatistických údajov NBS bola v roku 2013 priemerná úroková miera pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných bankami domácnostiam na úrovni okolo 12 % ročne pri úveroch so splatnosťou od 1 do 5 rokov. Aj keď nebankové inštitúcie mohli poskytovať úvery aj za rádovo vyššiu úrokovú mieru vzhľadom na nižšiu bonitu klienta a mieru zabezpečenia návratnosti úveru, súd považoval za neprijateľnú aj v prípade nebankovej inštitúcie úrokovú mieru sedemnásobne (v prípade prvej zmluvy) a viac než desaťnásobne (v prípade druhej a tretej zmluvy) prevyšujúcu bankový priemer ako tomu bolo v prejednávanej veci. Preto stranami uzavretú zmluvu považoval za absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka nielen pre rozpor s dobrými mravmi, ale aj pre rozpor so zákonom, konkrétne ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka (ktoré v znení účinnom do 31. 05. 2014 určovalo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch). Na tomto, podľa záveru súdu, nič nemenila skutočnosť, že žalobca úroky akceptoval a že k týmto zmluvám boli dojednané dohody o splátkach, keďže tieto sa nijak nedotkli výšky odplát, na ktoré sa žalobca v zmluvách zaviazal.

2. K ostatným štyrom zmluvám uzavretým v roku 2015 (v termínoch, ako bolo uvedené vyššie), v každej z týchto zmlúv je RPMN uvedená v nižšej hodnote, ako je v tej-ktorej zmluve uvedená ročná úroková sadzba, a to pri prvej zmluve RPMN 8 %, úroková sadzba 40 % ročne, v druhej je RPMN 28 % a úroková sadzba 33,14 % ročne, v tretej RPMN je 8 % a úroková sadzba 39,43 % ročne a vo štvrtej zmluve je RPMN 28 % a úroková sadzba 47,56 % ročne. Okrem takýchto úrokov sa žalobca v každej zmluve zaviazal zaplatiť aj odplatu v konkrétnej výške uvedenej v tej-ktorej zmluve. Z uvedeného potom súd vyvodil, že ak RPMN je v týchto štyroch zmluvách uvedená v nižšej hodnote než úroková sadzba úveru, ide o nesprávne uvedenú hodnotu RPMN, ktorá je v skutočnosti minimálne taká aká je výška úrokovej sadzby. To podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 01. 01. 2013 spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť týchto úverov. Na fakte, že v zmluvách je nesprávne uvedená RPMN v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa nemení nič to, že ku každej zmluve bola v rovnaký deň uzavretia tej-ktorej zmluvy stranami uzavretá aj dohoda o splátkach, pretože tam uvedená RPMN sa vzťahuje na situáciu, kedy bolo následne dohodnuté splatenie úveru v splátkach. Žalobca totiž nemal inú možnosť, než uzavrieť najskôr samotnú zmluvu, kde mal z hľadiska nízkej hodnoty RPMN deklarovanú výhodnosť úverov, táto však v konečnom dôsledku bola vzhľadom na dohodnutie splátok úplne iná, pre neho menej výhodná, a o tom mal byť žalovaným informovaný podľa § 4 ods. 1 písm. g/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

3. Súd prvej inštancie uzavrel, že v dôsledku absolútnej neplatnosti prvých troch zmlúv a vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť ostatných štyroch zmlúv sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, pretože na každú zo zmlúv uhradil žalovanému viac, ako mu bola poskytnutá istina, a to spolu v sume 2.148,- Eur, podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 456 Občianskeho zákonníka je preto povinný túto čiastku žalobcovi vydať.

4. O uplatnenom úroku z omeškania rozhodol v súlade s právnou úpravou obsiahnutou v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01. 02. 2013. Do omeškania so zaplatením sumy 2.148,- Eur sa žalovaný dostal podľa § 543 dňom nasledujúcim po uplynutí dňa 12. 12. 2016 ako dňa určeného vo výzve na dobrovoľné vrátenie tejto sumy. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a plne úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. Nakoľko žalobca ako spotrebiteľ je v konaní od súdnych poplatkov oslobodený, súd jeho žalobe v celom rozsahu vyhovel, je žalovaný povinný s poukazom na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch zaplatiť súdny poplatok zo žaloby na účet súdu.

5. Proti rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Tvrdí, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku, keď súd prvej inštancie rozsudok nedostatočne odôvodnil, čím žalovanému odňal možnosť konať pred súdom, ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napokon rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia (odvolacia námietka I.) uvádza povinnosť súdu odôvodniť rozhodnutie tak, že stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Zároveň musí byť rozhodnutie presvedčivé. Tvrdí, že odôvodnenie predmetného rozhodnutia tieto zákonom stanovené podmienky nespĺňa.

6. K posúdeniu zmlúv o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX a XXXXXXXXX (body II. až V. podaného odvolania) tvrdí, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere (ide o štyri zmluvy uzatvorené v roku 2015 od 16. 01. 2015 do 17. 12. 2015) nemožno považovať za bezúročné a bez poplatkov, pretože zmluva o spotrebiteľskom úvere v každom prípade obsahuje náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v zmysle § 9 ods. 2 písm. k). Tvrdí, že v prípade každej z týchto zmlúv bol vzorec výpočtu RPMN jasne a zreteľne uvedený vo všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a žalobca bol povinný uniesť dôkazné bremeno a preukázať, v čom spočíva nesprávne uvádzanie RPMN. RPMN v týchto zmluvách neabsentuje a to by bol jediný dôvod, aby bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. Výška RPMN je vypočítaná v zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. podľa vzorca platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy s uvedenými vstupnými údajmi uvedenými v zmluve. Dlžník bol dostatočne informovaný o RPMN v prípade, ak si požiada o dohodu o plnení v splátkach. Podľa nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. Úrok pritom nie je odplatou pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale odplatou, ktorá sa platí pri užívaní alebo v súvislosti s vrátením peňažných prostriedkov. V prípade úroku ide o plnenie, ktoré je dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy, nie je však spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov. Úrok nie je ani vyžadovaný pri poskytnutí peňažných prostriedkov, ale až po ich poskytnutí. V zmluve o spotrebiteľskom úvere je odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov pri prvej zmluve vo výške 24,- Eur, čo predstavuje RPMN vo výške 8 %. Spotrebiteľ zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platný ku dňu podpísania tejto zmluvy je vo výške 15,89 %. Z uvedeného je zrejmé, že výška odplaty neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN. Pokiaľ by sa bol spotrebiteľ domnieval, že odplata, úrok, či ročná percentuálna miera nákladov je vysoká, mal právo do 14 kalendárnych dní od uzavretia zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu, čo nevyužil. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku, v čase uzavretia zmluvy dlžníkovi vyhovoval, pretože voči tejto výške nenamietal, išlo teda o dobrovoľné rozhodnutie dlžníka, či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Výška príslušného poplatku je dostatočne jasne uvedená, výrazne napísaná, preto dlžník musel vedieť posúdiť hodnotu protiplnenia a mal teda vedomosť už pri podpisovaní zmluvy o tom, aká je cena úveru. Pokiaľ ide o druh spotrebiteľského úveru, tento je označený ako bezúčelový, a preto tvrdenie žalobcu o absencii druhu spotrebiteľského úveru považuje za nedôvodné.

7. K zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16. 06. 2015 argumentuje obdobne s tým, že nariadenie vlády (č. 87/1995 Z. z.) definuje odplatu ako úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytovaní peňažných prostriedkov. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov vo výške 98,- Eur predstavuje RPMN vo výške 28 %. Spotrebiteľ tu zobral na vedomie, že výška priemernej ročnej hodnoty RPMN na poskytnutý spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy bola vo výške 25,88 %. Ani tu výška odplaty neprevýšila dvojnásobok priemerných hodnôt RPMN. Rovnako je druh spotrebiteľského úveru určite a jasne uvedený v štandardných európskych informáciách ako bezúčelový.

8. K tvrdeniam žalobcu, ktoré sa týkali konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-42/2015, v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať tak, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Ďalej, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči, pričom nebráni tomu, aby členský štát vo svoje vnútroštátne právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti Smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice. K článku 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice 2008/48 uvádza, že sa majú vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svoje vnútroštátnej právnej úpravy. Článok 23 Smernice 2008/48 sa má vykladať tak, že nebráni tomu, aby členský štát vo svoje vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

9. V bode VII. odvolania nazvanom „Námietka premlčania“ žalovaný odmieta, že by z jeho strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Naviac poukazuje na to, že akýkoľvek nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podlieha zákonnej objektívnej a subjektívnej premlčacej dobe. Tvrdí, že nároky zo zmlúv o úvere č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX a XXXXXXXXX sa premlčali z dôvodu, že posledná premlčaná splátka v subjektívne premlčacej dobe z predmetných zmlúv bola zo dňa 19. 08. 2013, 12. 09. 2014 a 21. 02. 2014, uplatnené nároky žalobcu z týchto zmlúv boli teda v celom rozsahu premlčané, a to dňa 19. 08. 2015, 12. 09. 2016 a 21. 02. 2016. Poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa subjektívne musel dozvedieť o tvrdenom bezdôvodnom obohatení, teda o skutočnosti, že v zmluvách chýbali obligatórne náležitosti požadované zákonom č. 129/2010 Z. z. a úver je teda bezúročný a bez poplatkov už dňom, v ktorom zaplatil sumu nad rámec istiny. Vychádzal z toho, že táto skutočnosť vyplýva z uvádzaného zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol vyhlásený v zbierke zákonov a dňom jeho uverejnenia platila domnienka, že sa stal známy pre každého, koho sa týka. Pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a to tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu, teda nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie (poukaz na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/169/2017). Samotná okolnosť, že žalobca sa až od svojho právneho zástupcu dozvedel, získal vedomosť o právnom posúdení veci, nemožno stotožniť s dozvedením sa o rozhodujúcich skutkových okolnostiach pre účely zistenia vzniku bezdôvodného obohatenia. Na základe tejto skutočnosti začala plynúť subjektívna doba zaplatením príslušnej splátky úveru nad rámec zákonom ustanovenej povinnosti. Navrhol preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil zároveň nárok na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.

10. Žalobca v podanom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu poprel odvolacie dôvody uplatnené žalovaným, navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K bodu 1 podaného odvolania - nepreskúmateľnosť napádaného rozhodnutia má žalobca za to, že konajúci súd výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vysporiadal sa s rozhodujúcimi argumentmi oboch strán. Napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle a odôvodnenie spĺňa parametre zákonného odôvodnenia v zmysle ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

11. K bodu 2 odvolania - k zmluvám č. XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX, XXXXXXXXX uvádza, že zákonodarca explicitne stanovil povinnosť uvádzať obligatórny údaj RPMN priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Spoločnosť POHOTOVOSŤ so spotrebiteľom uzatvára jednak zmluvu o spotrebiteľskom úvere splatnom jednorazovo, a súčasne alebo v bezprostrednej časovej následnosti aj dohodu o plnení v splátkach. Reálne po takejto novácii (zmene) splácania je úver menej výhodný pre spotrebiteľa, čo sa prejaví aj v zmene (zvýšení) ročnej percentuálnej miery nákladov na spotrebiteľský úver. Pritom príslušné informácie o tejto skutočnosti nie sú spotrebiteľovi pred podpísaním zmluvy poskytnuté. Pritom uvádzaným spôsobom sa žalovaný dopúšťa nekalej obchodnej praktiky, na ktorú poukázalo aj rozhodnutie bankovej rady Národnej banky Slovenska zo 7. júna2016 pod číslom GUV-709/2016. Pokiaľ je teda v zmluve o úvere nesprávne uvedená hodnota RPMN, je potrebné na situáciu prihliadať tak, ako keby tento údaj v zmluve uvedený nebol.

12. K bodu 3 odvolania - k odplate, kde žalovaný tvrdí, že úrok nie je odplatou, žalobca uvádza, že samotný nesúhlas žalovaného s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. (ktoré v § 1 ods. 1 jasne uvádza, že odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo náklady ...) nie je rozhodujúci, v zmysle uvedeného nariadenia úrok do odplaty jednoznačne patrí. Nesúhlas žalovaného s takýmto názorom je nepodstatný, žalovaný nie je oprávnený posudzovať súlad právnych predpisov a nie je oprávnený podávať ich výklad. Je povinný riadiť sa právnymi predpismi Slovenskej republiky, do ktorých patrí aj spomínané nariadenie. Preto rozdeľovanie úroku a odplaty žalobca považuje za irelevantné. Zopakoval svoj názor ohľadne neprimerane vysokej odplaty v prípade uvedených štyroch zmlúv, ktorá je v rozpore so zákonom aj dobrými mravmi, a preto je toto konanie nutné hodnotiť ako neplatný právny úkon.

13. K námietke premlčania žalobca tvrdí, že mu premlčacia subjektívna doba na uplatnenie si nároku neuplynula. Tvrdí, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že od momentu, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil, do momentu podania žaloby v predmetnej veci márne uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba. Žalovaný len konštatuje premlčanie nároku v subjektívnej aj objektívnej premlčacej dobe, neuvádza žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré má preukázané, neuviedol žiadny konkrétny dátum, kedy sa žalobca podľa neho mal údajne dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia, o tom, kto sa na jeho úkor obohatil. Žalobca odmieta takéto tvrdenia žalovaného, označuje ich za ničím nepodložené, žalovaný vznesenú námietku premlčania riadne neodôvodnil a nepodložil ho relevantnými dôkazmi, neuniesol teda v tomto smere dôkazné bremeno.

14. K rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/2015 má za to, že relevantná v danej veci je práve otázka č. 3, ku ktorej Súdny dvor zaujal stanovisko, v zmysle ktorého má podstatný význam povinnosť uviesť v zmluve o úvere najmä náležitosti, ako je ročná percentuálna miera nákladov uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g/ Smernice 2008/48, počet a frekvenciu splátok podľa článku 10 ods. 2 písm. h/ Smernice, ako aj prípadnú existenciu notárskych poplatkov, a prípadne požadované záruky a poistenie, ako upravuje článok 10 ods. 2 písm. n/ a o/ Smernice. Neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, a preto sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí požadovať za primeranú v zmysle článku 23 Smernice. Aj Súdny dvor vyslovene uviedol, že údaj o RPMN (pochopiteľne v správnej výške), údaj o počte a frekvencii splátok v úverových zmluvách a prípadná existencia notárskych poplatkov, a prípadne požadované záruky a poistenie sú podstatné. Aj s odkazom na bod 70 predmetného rozsudku Súdneho dvora možno povedať, že Súdny dvor považoval uvedenie RPMN a údaj o počte a frekvencii splátok v zmluve za majúce podstatný význam. Neuvedenie týchto náležitostí v zmluve môže spochybniť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku a sankciu, spočívajúcu v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky, považoval Súdny dvor za primeranú. Vzhľadom na uvedené má za to, že v konečnom dôsledku to podporuje jeho tvrdenie o tom, že danú zmluvu treba považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú.

15. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 a contrario, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem. Po prejedaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a na toto v podrobnostiach odkazuje.

16. Žalobca ako úverový dlžník si voči žalovanému uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s príslušenstvom, ku ktorému malo dôjsť na tvrdenom skutkovom základe, v zmysle ktorého veriteľom požadovaná odplata za poskytnuté úvery podľa konkretizovaných úverových zmlúv (tri zmluvy uzavreté v roku 2013, štyri zmluvy uzavreté v roku 2015) niekoľkonásobne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo bolo v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 OZ. Žalobca výšku dohodnutej odplaty v prípade troch zmlúv z roku 2013 považoval za neplatný právny úkon pre jej priamy rozpor so zákonom podľa § 39 a § 53 ods. 6 OZ. V prípade štyroch zmlúv z roku 2015 podľa zákona č. 129/2010 Z. z. - § 11 ods. 1 písm. d/ poskytnutý spotrebiteľský úver považoval za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nesprávne (v neprospech spotrebiteľa uvedenej RPMN. Žalovaný mal nárok len na vrátenie ním poskytnutej istiny, teda konkrétne istinu poskytnutého úveru z jednotlivých spotrebiteľských zmlúv. Všetko, čo žalobca zaplatil nad tento rozsah žalovanému omylom, predstavuje na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný žalobcovi vydať spolu s príslušným úrokom z omeškania.

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci náležité dokazovanie, v odôvodnení napadnutého rozsudku rozobral všetky relevantné náležitosti jednotlivých zmlúv s akcentom na skutkové tvrdenia a právne posúdenie žalobcu, ako aj obranu žalovaného. Po vykonanom dokazovaní a jeho vyhodnotení meritórne rozhodol. Odvolateľ v podanom odvolaní neuviedol - okrem vznesenej námietky premlčania - žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie a ktoré by neboli náležitým spôsobom zo strany súdu prvej inštancie vyhodnotené. Žalovaný len spochybnil vyvodený právny názor súdu prvej inštancie a namietal dôvody a právne posúdenie veci.

18. Žalovaný ako prvú námietku namietal nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd s poukazom na obsah odôvodnenia konkrétneho napadnutého rozhodnutia nepovažuje tento odvolací dôvod za opodstatnený. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorého súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR vyplýva, že podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a tiež čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozsudku, tak aj nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Toto právo je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovel, podrobne a dostatočne argumentačne a právne presvedčivo odôvodnil, na základe akých skutočností a za akých okolností pri meritórnom rozhodovaní vychádzal a ako vec právne posúdil.

19. Odvolací súd považuje za správne a dostatočne odôvodnené závery súdu prvej inštancie, podľa ktorých je potrebné žalobe v celom rozsahu vyhovieť a to v prípade zmlúv uzavretých dňa 15. 02. 2013, 19. 08. 2013, 24. 09. 2013 vzhľadom na dohodnutú výšku odplaty túto považovať za absolútne neplatnú najmä pre rozpor so zákonom, konkrétne ust. § 53 ods. 6 z dôvodov vyjadrených dostatočne jasne a presvedčivo v ods. 13 až 22 napadnutého rozsudku.

20. Rovnako, pokiaľ ide o zmluvy uzavreté v r. 2015 - 16. 01. 2015, 16. 06. 2015, 13. 08. 2015 a 17. 12. 2015, sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti týchto zmlúv z dôvodu nesprávne, zavádzajúco uvedenej výšky RPMN, ktorá bola uvádzaná v nižšej hodnote, než bola v tej-ktorej zmluve uvedená ročná úroková sadzba (ods. 23 až 25 napadnutého rozsudku).

21. Pokiaľ odvolateľ v prípade prvých troch zmlúv uzavretých v roku 2013 namieta, že úver nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov, keďže zmluva obsahuje náležitosti podľa zákona č. 129/2010 Z. z., výška poplatku je uvedená dostatočne jasne a výrazne, odvolací súd zdôrazňuje, že nepostačuje len uvedenie príslušného poplatku jasne a výrazne, toto ani súd prvej inštancie žalovanému nevytýkal, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vyvodil z neprimeranej výšky, ktorú posúdil ako odporujúcu zákonu, konkrétne§ 39 a § 53 ods. 6 OZ. Dostatočne jasne vysvetlil, prečo považuje dohodnutú odplatu za odporujúcu zákonu s akcentom na záver, že táto v tomto prípade podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, aj keď súd zohľadnil skutočnosť, že v prípade veriteľa išlo o nebankový subjekt. Súd jednoznačne vyjadril, že úrokovú mieru prevyšujúcu v prípade prvej zmluvy 7-násobne a v prípade druhej a tretej zmluvy viac ako 10-násobne bankový priemer, tak aj v prípade nebankovej inštitúcie je potrebné takúto úrokovú mieru považovať za rozpor s citovaným zákonným ustanovením § 53 ods. 6 a tiež odporujúci dobrým mravom podľa § 39 OZ.

22. Pokiaľ ide o zmluvy uzatvorené v roku 2015, žalovaný tvrdí, že tieto úvery nemožno považovať za bezúročné a bez poplatkov, tvrdiac, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno o nesprávnom uvedení RPMN. Tvrdí, že RPMN v zmluvách neabsentuje a to by bol jediný dôvod, pre ktorý by bolo možné vyhlásiť zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez poplatkov. K tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nevytýkal, že by v zmluve (v zmluvách) nebolo RPMN uvedené, uviedol, že toto je uvedené nesprávne, pretože RPMN nemôže byť nižšia ako je samotný úrok (odôvodnenie napadnutého rozsudku v odseku 23 - 25). To znamená, že pre platnosť uvedenia RPMN nepostačuje, aby tam bolo uvedené akékoľvek číslo, toto musí vyplývať z príslušného vzorca a pochopiteľne musí byť minimálne rovnako vysoká ako úroková sadzba toho-ktorého úveru. Pokiaľ popri úverových zmluvách boli zároveň uzavreté aj dohody o splátkach, odkazuje odvolací súd v tomto smere na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v bode 25, pričom konštatuje, že takúto obchodnú praktiku žalovaný používal bežne vo vzťahu k viacerým spotrebiteľom a neskôr vo svojom rozhodnutí ju aj Banková rada Národnej rady Slovenska, ako dozorujúci orgán podnikania na finančnom trhu, vyhodnotila ako nekalú obchodnú praktiku. Právo veriteľa vyplývajúce z nekalej obchodnej praktiky nemôže požívať právnu ochranu, o to skôr, ak je uplatnená voči spotrebiteľovi, ktorému zákon priznáva nárok na zvýšenú mieru ochrany jeho práv.

23. Žalovaný v podanom odvolaní namieta premlčanie bezdôvodného obohatenia (ktoré zásadne popiera), pričom subjektívnu lehotu odvodzuje od poslednej premlčanej splátky. Odvolací súd sa touto odvolacou námietkou nezaoberal vzhľadom na zistenie, že v priebehu prvoinštančného konania žalobca námietku premlčania nevzniesol, hoci mu v tom nič nebránilo, všetky relevantné skutočnosti potrebné pre vznesenie námietky premlčania mu boli známe už v štádiu prvoinštančného konania.

Uplatnenie hmotnoprávnej námietky, ktorou je aj námietka premlčania, totiž podlieha sudcovskej aj zákonnej koncentrácii konania a zákonná koncentrácia umožňuje uplatniť takúto hmotnoprávnu námietku premlčania najskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Ide o moment, po ktorom už na účely odvolacieho konania nebudú nové prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany prípustné. V odvolacom konaní totiž prostriedky procesného útoku, resp. procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno použiť len v zmysle ust. § 366 CSP, čo sa na danú vec nevzťahuje.

24. V zmysle uvedeného preto odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny a správne odôvodnený podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že žalovanému ako neúspešnej sporovej strane odvolacieho konania uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, o výške trov rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 samostatným uznesením.

25. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .