Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Co-163-2018.pdf
PDF · 87.88 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/163/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom v Bratislave, na ul. Kubániho č. 16, proti žalovanej U. E., O.. XX.XX.XXXX, V. X. V., O. H.. L.. T. Č.. XX, o zaplatenie sumy 1.181,40 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 18.06.2018 č.k. 1Csp 194/2017 - 48 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.
Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 732 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.04.2018 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Stranám náhradu trov konania nepriznal.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 14.10.2014 uzatvoril žalobca so žalovanou zmluvu o revolvingovom úvere. Na jej základe bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.050 eur. Poplatok za poskytnutie úveru predstavoval sumu 105 eur. Na účet žalovanej žalobca poskytol sumu 945 eur. Splatnosť celého úveru bola dohodnutá na deň 15.04.2018. Úver bol zosplatnený z dôvodu využitia práva žalobcu podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka k 24.05.2015.
3. Predložená zmluva označená ako revolvingová nie je zmluvou o poskytnutí revolvingového úveru, nakoľko nenapĺňa jeho podstatné znaky. Podľa jej obsahu bola zmluva posúdená ako zmluva úverová, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý klasický úver, nakoľko splácanie jednotlivých súm žalovanou nemalo za následok automatické zvyšovanie úverového rámca. O uvedenom svedčí dojednanie o výške mesačnej splátky, počte splátok a podobne. Žiaden listinný dôkaz predložený žalobcom nenasvedčuje tomu, aby išlo o úver revolvingový. V tomto možno uvažovať aj o zámernom klamaní spotrebiteľa čo do názvu zmluvy a jej samotného obsahu. Je nepochybné, že priemerný spotrebiteľ nemôže mať prehľad o náležitostiach jednotlivých typov úverov, zvlášť pri tak neprehľadnej zmluve a množstve údajov v nej uvedených v spodnej časti ako bola súdu predložená v tomto prípade.
4. V zmluve absentuje uvedenie údajov žiadaných podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) a písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, a to adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť a doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Čo sa týka poplatku za poskytnutie úveru, takýto druh poplatkov bol súdmi opakovane vyhlásený za neprijateľný a to preto, lebo sa jedná o zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany hrubú nerovnováhu. Takýto poplatok inkasovaný veriteľom priamo zo sumy úveru a započítaný ihneď pri výplate úveru spĺňa definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. V dôsledku uvedeného je nesprávne uvedený aj údaj o výške poskytnutého spotrebiteľského úveru podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Ešte aj v základnom údaji o výške poskytnutého plnenia je zmluva zavádzajúca, vyvolávajúca dojem, že dlžníkovi bude poskytnutá tam uvedená suma, pričom je evidentné, že dlžníkovi bola reálne poskytnutá úplne iná suma. Teda v zmluve je nesprávne uvedená celková výška spotrebiteľského úveru a to v porovnaní s udávanou sumou 1.050 eur oproti reálne poskytnutej sume 945 eur. V zmluve je navyše nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa. Následkom neuvedenia týchto podstatných náležitostí zmluvy o úvere sa úver v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) a písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy považuje za bezúročný a bez poplatkov.
5. Keďže žalovaná čerpala reálne sumu 945 eur a žalobcovi uhradila čiastku 213 eur, rozdiel medzi týmito sumami predstavuje zostatok nesplateného úveru vo výške 732 eur. Súd prvej inštancie preto žalobe žalobcu čiastočne vyhovel a zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 732 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.04.2018 do zaplatenia. Čo do zvyšku žalobu zamietol.
6. Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2 CSP.
7. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že žalovaná uzatvorila so žalobcom zmluvu o revolvingovom úvere, čo v stručnosti znamená automaticky obnovovaný úver. Aj keď v predmetnom prípade k poskytnutiu revolvingu nedošlo, táto okolnosť automaticky neznamená, aby zmluvný vzťah nebolo možné posudzovať ako revolvingový úver.
8. Pokiaľ ide o adresu predávajúceho, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, uvedená náležitosť sa týka len tzv. viazaných úverov, teda tých, ktoré sú určené na financovanie kúpy hnuteľnej veci, zaplatenia za tovar alebo poskytnutie služby. Zákon č. 129/2010 Z.z. rozlišuje medzi „predajcom“ a „veriteľom“. Pojem veriteľ bol presne uvedený v § 2 písm. b) uvedeného zákona. Termín „predajca“ sa nepoužíva ako jeho synonymum, pretože tento pojem je v zákone výslovne uvedený len pri tzv. viazanom úvere (§ 15 zákona č. 129/2010 Z.z.).
9. Žiadna právna úprava neurčuje, že pojem „poskytnutie úveru“ je rovnocenný, či dokonca synonymom „vyplatenia úverových peňažných prostriedkov“. Poskytnutím úveru sa v zmysle právnej úpravy a tiež ustálenej obchodnej praxe rozumie nielen vyplatenie prostriedkov úveru, ale každá zákonom uznaná forma splnenia záväzku, teda aj započítanie. Spotrebiteľský úver môže byť poskytnutý vo forme úveru každým spôsobom, ktorý pripúšťa platné právo s výnimkou poskytnutia v hotovosti. Spotrebiteľské úvery sú často čerpané na účely refinancovania iných úverov, kedy sú prostriedky z úveru poskytované v prospech spotrebiteľa, ale reálne na účty iných veriteľov, či úhradu iných záväzkov medzi tými istými subjektmi. Zákon ako sumu úveru preto vymedzuje súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
10. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. Len na zdôraznenie správnosti žalobcom napadnutého výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti je potrebné poukázať na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť.
13. Zmluva o úvere túto podstatnú náležitosť neobsahuje. Za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať uvedenie adresy sídla žalobcu v záhlaví zmluvy v rámci jeho ďalších identifikačných údajov. Tieto údaje vyplývajúce z výpisu z obchodného registra len umožňujú identifikovať žalobcu nezameniteľným spôsobom ako poskytovateľa úveru žalovanej. Z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy nevyplýva, aby adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, mala byť totožná so sídlom tohto subjektu. Navyše v prípade nebankových subjektov pôsobiacich tak ako žalobca na území celého Slovenska, nie je vylúčené, aby reklamácia alebo sťažnosť nemohla byť vybavená na inom mieste, a to v mieste čo najbližšom bydlisku spotrebiteľa. S neuvedením tejto náležitosti zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy v ustanovení § 11 ods. 1 písm. b) spája sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Ak žalobca spochybňuje uvádzanie tejto náležitosti zmluvy z dôvodu, lebo zmluva o úvere nebola určená na financovanie kúpy hnuteľnej veci, zaplatenia za tovar alebo poskytnutie služby, uvedené priamo odporuje uzatvorenej zmluve. V zmluve ako účel čerpania úveru je uvedené zariadenie domácnosti. Uzatvorená zmluva bola teda spojená s nákupom zariadenia domácnosti.
14. Súdny dvor vo veci C-42/15 vyslovil podstatnú vec, podľa ktorej článok 23 Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Neuvedenie adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, rozhodne nie je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Ak aj s neuvedením tejto náležitosti vnútroštátny právny predpis spája sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti, tento nedostatok nemožno napraviť ani eurokonformným výkladom. Z tohto rozhodnutia teda vyplýva, že Slovenská republika nesprávne transponovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave s neuvedením adresy predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, spája sankciu v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.
15. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako nariadenie, pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.
16. Správny je i záver, podľa ktorého v zmluve je nesprávne uvedená celková výška spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). V prípade úveru vo výške 1.050 eur suma 105 eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru mala byť uhradená započítaním pri poskytnutí úveru. Je teda nepochybné, že žalobca do spotrebiteľského úveru zahrnul i poplatok za jeho poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru, pretože uvedený poplatok, ktorý má charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len za náklady spotrebiteľského úveru. Ak žalobca do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru, ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje. Žalovanej bol teda poskytnutý úver v skutočnosti nie vo výške 1.050 eur, ale vo výške 945 eur. Uvedené má nepochybne vplyv na správnosť v zmluve uvedenej ročnej percentuálnej miery nákladov. Ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za jeho poskytnutie, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od celkovej výšky úveru. Taktiež nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru, čo priamo vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.
17. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 CSP rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
18. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnej žalovanej v súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.
19. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).