Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Sa/4/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Katarínou Morozovou Nemcovou v právnej veci žalobcu B. G., nar. XX. decembra XXXX, trvale bytom K. XXX, XXX XX, právne zastúpeného JUDr. Michalom Dribňákom advokátom so sídlom v Medzilaborciach, ul. Kpt. Nálepku 440, 068 01 Medzilaborce proti žalovanej Sociálnej poisťovni ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa XX. decembra XXXX Číslo: XXXXX-X/XXXX-BA, na základe podanej správnej žaloby, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 16. decembra 2020 Číslo: XXXXX-X/XXXX-BA a vec žalovanej v r a c i a na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanej.

odôvodnenie:

I.

Závery správnych orgánov

1. Preskúmavaným rozhodnutím Sociálna poisťovňa ústredie, so sídlom v Bratislave ako odvolací orgán príslušný na rozhodovanie v súlade s o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov podľa citovaného zákona dňa 16.12.2020 Číslo: 82013-2/2020-BA rozhodla tak, že odvolanie žalobcu B. G. proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné zo dňa 30. septembra 2020 Číslo: XXXX/XXXX-HE-DvN vo veci nároku na dávku nezamestnanosti zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

2. Žalovaná odôvodnila rozhodnutie, ktoré je predmetom preskúmania poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1, 2 citovaného zákona, ako aj s poukazom na obsah prvostupňového rozhodnutia, ktorým Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné 30.09.2020 podľa § 178 ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona, vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia rozhodla, že pán B. Tarča nemá nárok na dávku nezamestnanosti. Zároveň poukázala žalovaná na odvolanie účastníka konania v ktorom uviedol, že do ČR vycestoval za prácou a že nesúhlasí s vyhlásením, že dlhodobý pobyt v zahraničí je prevažujúcou skutočnosťou pri posudzovaní centra záujmov a domnieva sa, že z dokladov predložených v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti je preukázané budovanie jeho zázemia na Slovensku. Poukázal na to, že na Slovensku má lekára, žijú tu rodičia, ktorým finančne pomáha. Žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie a priznať mu dávku.

3. Odvolací orgán ďalej v odôvodnení rozhodnutia citoval príslušné ustanovenia § 104 ods. 1, 6 zákona, ako aj článok 61 ods. 1, 2 Základného nariadenia, článok 1 písm. j/ Základného nariadenia a článok 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. V odôvodnení rozhodnutia žalovaná ďalej poukázala na to, že podľa Oznámenia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Humenné zo dňa 10. júla 2020 bol navrhovateľ zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom, pričom žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil na pobočke dňa 10.07.2020 Žalovaná zdôvodnila, že v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 1.7.2016 do 30.06.2020 navrhovateľ nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bolo možné zohľadniť na účely vzniku nárok na dávku nezamestnanosti. Poukázala pritom opätovne na ustanovenie §104 ods. 1 zákona a argumentovala ďalej tým, že podľa spisového materiálu pracoval navrhovateľ v posudzovanom období na území iného členského štátu EÚ - Českej republiky. V tejto súvislosti uviedla, že na preukázanie dvoch poistení nezamestnanosti dosiahnutých v rámci členského štátu EÚ je potrebné príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne predložiť formulár osvedčujúci obdobia, počas ktorých bola dotknutá osoba poistená v nezamestnanosti na území členského štátu EÚ, potvrdený príslušnou zahraničnou inštitúciou. Vo formulári U017 z 11. septembra 2020 príslušná česká inštitúcia osvedčila údaje a to obdobie poisteného zamestnania od 19. augusta 2019 do 30. júna 2020, obdobie od 6. októbra 2014 do 18. augusta 2019, od 4. júna 2014 do 19. júna 2014, od 1. marca 2014 do 31. mája 2014, od 7. januára 2013 do 21. februára 2014, od 18. októbra 2011 do 14. decembra 2011, od 30. augusta 2011 do 18. októbra 2011. V bode 8.2 - dôvod ukončenia zamestnania vzájomnou dohodou. V bode 4.1 a 4.3 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.

4. Nakoľko v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti navrhovateľa preukázala v posudzovanom období dobu poistenia nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, bola Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 zla nariadenia, pričom poukázala na to, že výnimkou z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené z článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území SR (v zmysle článku 1 písm. j/) Základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia. Ďalej žalovaná argumentovala tým, že navrhovateľ bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Českej republiky do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 ods. 1 Základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Ďalej v odôvodnení rozhodnutia žalovaná poukázala na to, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb navrhovateľa na území SR na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií a údajov osvedčených navrhovateľom. V žiadosti o dávku nezamestnanosti, ako aj vo vyhlásení žiadateľa zo dňa 10. júla 2020 na účely posúdenia zachovania centra záujmov boli predložené informácie získané od navrhovateľa. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby v zmysle článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

- dĺžku a trvalosť, v prítomnosti na území dotknutých členských štátov navrhovateľ uviedol vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, že na území Českej republiky sa zdržiaval prerušovane od augusta 2011 do júna 2020, t.j. cca 7,5 roka.

- situáciu navrhovateľa vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť vykonáva, trvalosť tejto dĺžky a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy

- jeho rodinného stavu a rodinných väzieb, jeho bytovej situácie najmä toho, či je táto situácia stabilná

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že podľa Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu bydlisko mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65

základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V súlade s týmto rozhodnutím boli celková dĺžka pobytu, stabilná pracovná situácia na území Českej republiky, rodinná situácia navrhovateľa a jeho bytová situácia vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby na Slovensku. Odvolací orgán mal zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zamestnania v Českej republike sa navrhovateľ v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimo pracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Českej republiky. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov navrhovateľa, počas posledného zamestnania práve na území Českej republiky.

5. Žalovaná ďalej poukázala na to, že v tejto súvislosti, že možnosť uplatniť si nárok na dávku nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné, prípadne zamestnanosti. Podľa žalovanej je cieľom nariadenia podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti, a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania sa neskúma aké väzby má žiadateľ v tej krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automatický vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa žalovanej navrhovateľ mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Českej republiky. V tejto súvislosti zdôraznila, že nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu EÚ, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte EÚ podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, má dotknutá osoba v zmysle článku 64 Základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu v EÚ, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. V prípade keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa článku 65 Základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu, teda nemôže sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti preukázané v konaní o dávku v nezamestnanosti.

6. Žalovaná ďalej argumentovala tým, že vo viacerých iných konaniach je odvolaciemu orgánu zrejmé stanovisko českej inštitúcie k posudzovaniu inštitútu bydliska - nakoľko nejde o spor inštitúcií v zmysle článku 11 Vykonávacieho nariadenia, je posúdenie bydliska podľa stanoviska českej inštitúcie výlučnou právomocou tej inštitúcie, kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti. Žalovaná poukázala aj na to, že navrhovateľ uviedol, že o dávku v nezamestnanosti na území Českej republiky nepožiadal. Argumentovala tým, že navrhovateľ uviedol, že na Slovensku mal počas pobytu v ČR lekára, s ktorým bol v kontakte. Žalovaná poukázala v závere rozhodnutia na odvolacie dôvody, pričom opätovne poukázala na to, že bydlisko navrhovateľa bolo posúdené v súlade s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, pričom dĺžka prítomnosti na území členského štátu EÚ, podľa článku 11 ods. 1 písm. a/ Vykonávacieho nariadenia a situácia dotknutej osoby v zmysle článku 11 ods. 1 písm. b/ Vykonávacieho nariadenia jednoznačne preukazujú, že navrhovateľ si centrum záujmov na Slovensku počas výkonu činnosti zamestnanca v Českej republike nezachoval. V závere svojho rozhodnutia žalovaná poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré vymenovala pričom zdôraznila, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym názorom sociálnej poisťovne ohľadom bydliska.

II.

Žalobné dôvody

7. Predmetné rozhodnutie napadol žalobca podanou správnou žalobou a dožadoval sa preskúmania uvedeného rozhodnutia a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného z 16.12.2020 pod č. XXXXX-X/ XXXX-BA a vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania trov konania. Hlavným dôvodom podanej žaloby bolo poukázanie na skutkový stav, pričom žalobca popísal celé konanie od podania žiadosti, až po samotné rozhodnutie žalovaného. V žalobe argumentoval hlavne tým, že nesúhlasí s rozhodnutím z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánov verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Na základe týchto základných žalobných dôvodov žiadal žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie.

8. Žalobca v žalobe poukázal na obsah prvostupňového rozhodnutia, ako aj na dôvody odvolania, citoval príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, konkrétne § 104 ods. 1, 6, § 196 ods. 1, § 209 ods. 1, 2, ako aj článok 61 ods. 1, 2, článok 65 ods. 2, článok 65 ods. 5 písm. a/, článok 1 písm. j/ Základného nariadenia, ako aj článok 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia (Nariadenia EP) Európskeho parlamentu a Rady (ÉS) č. 987/2009 zo 16.09.2009. Ďalej argumentoval tým, že prvostupňový správny orgán nesprávne právne posúdil vec, pričom toto nesprávne posúdenie spočívalo v nesprávnej aplikácii alebo nesprávnej interpretácii. V zmysle odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, že ako účastník konania nemá nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že jeho bydlisko nie je na území Slovenskej republiky, ale na území Českej republiky, nemožno takto v prípade doby poistenia v nezamestnanosti v Českej republike zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku. Žalobca poukázal na jednotlivé skutočnosti, ktoré boli predmetom prvostupňového rozhodnutia, argumentoval poukazom na článok 61 ods. 1 Základného nariadenia, ako aj článok 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, pričom nezamestnaná osoba poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanca. Žalovaná podľa žalobcu vyhodnotila, že bydlisko žalobcu nie je na území SR, pričom zdôvodnenie tohto svojho záveru oprela o ustanovenia článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, pričom pre žalovaného je toto nariadenia záväzné, a pri jeho aplikácií je povinný postupovať v súlade s jeho ustanoveniami. Žalovaná aj napriek článku 11 Vykonávacieho nariadenia toto aplikovala a interpretovala v rozpore s jeho úplným znením bez ods. 2 v záujme odôvodnenia negatívneho rozhodnutia pre neho ako žiadateľa. Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách v inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií, súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať v článku 11 ods. 1 bližšie špecifikované kritériá. Žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie a na nesprávnu aplikáciu uvedeného článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia a nepoužitie ods. 2 článku 11.

9. Žalovaná tak podľa žalobcu nesprávne právne posúdila vec a nesprávne vyhodnotila bydlisko žalobcu a zachovania väzieb na Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že počas výkonu zárobkovej činnosti v Českej republike sa žalobca v tomto čase dlhodobo zdržiaval, býval, trávil pracovný čas aj mimopracovný čas, platil zákonné odvody i dane na území Českej republiky. Všetky tieto skutočnosti preukazujú vytvorenie centra záujmov žalobcu počas posledného zamestnania práve na území Českej republiky. Žalovaná mala za to, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej Únie za zachované na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Českej republiky zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

10. Žalobca trval v žalobe na dôvodoch odvolania a argumentoval ďalej, že v Českej republike pracoval pre zamestnávateľa I. MB s.r.o., so sídlom I. XX, W. Z.. Prácu pre zamestnávateľa vykonával na turnusy. Tri týždne v mesiaci sa zdržiaval v Českej republike a jeden týždeň doma na Slovensku. Stávalo sa, že doma na Slovensku bol aj dlhšie, a to dva týždne v mesiaci. Taktiež na Slovensku trávil dovolenku. Do Českej republiky cestoval autom, ktoré si požičal od svojho otca. Nie je pravdou to, že sa žalobca dlhodobo zdržiaval v Českej republike a že trávil mimopracovný čas v Českej republike. Pracovný pomer žalobca so zamestnávateľom ukončil dohodou dňom 30.06.2020 z dôvodu šírenia ochorenia COVID-19 a obavy z možnej nákazy. V tomto období bola oblasť miesta výkonu práce žalobcu ohniskom nákazy

a veľa zamestnancov bolo nakazených a hospitalizovaných. Podľa žalobcu mala žalovaná na uvedenú špecifickú situáciu pri svojom rozhodnutí prihliadnuť. Žalobca sa v medziobdobí medzi zamestnaniami nezdržiaval v zahraničí, ale doma na Slovensku.

11. Žalobca poukázal na to, že na Slovensku mal a má lekára, ktorý mu vypisoval počas celej doby kedy pracoval v Českej republike práceneschopnosti. Okrem toho v Českej republike nemal stále bývanie býval na ubytovni s inými osobami, ktoré mu zabezpečil zamestnávateľ. Počas celej doby práce v Českej republike sa každý mesiac vracal na Slovensko ku rodičom, ktorým finančne pomáhal.

12. V závere žaloby poukázal žalobca na to, na Slovensku má trvalý pobyt. Dávku v nezamestnanosti na území Českej republiky nežiadal, pretože má nárok na dávku na Slovensku vzhľadom na uvedené skutočnosti a s poukazom na čl. 11 vykonávacieho nariadenia.

III.

Vyjadrenie žalovaného

13. K podanej správnej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 30.marca 2021 vyjadrila žalovaná, ako príslušný odvolací orgán, pričom zotrvala na skutkových a právnych okolnostiach a navrhla žalobu podľa ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň súhlasila s prejednaním veci bez nariadeného pojednávania.

IV.

Vyjadrenie žalobcu - replika

14. K písomnému vyjadreniu žalovanej argumentoval právny zástupca žalobcu, ktorý nesúhlasil s vyjadrením žalovanej a má za to, že splnil podmienky zachovania väzby a bydliska na území Slovenskej republiky a teda na dávku v nezamestnanosti. Trval na nariadení pojednávania vo veci.

V.

Závery správneho súdu

15. Z administratívneho spisu predloženého žalovanou ako odvolacím orgánom mal súd v konaní preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné dňa 30. septembra 2020 Číslo: XXXX/XXXX- HE-DvN podľa § 178 ods. 1 písm. a/ piateho bodu zákona vydala predmetné rozhodnutie, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia a konštatovala, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Svoje rozhodnutie odôvodnil prvostupňový správny orgán poukazom na príslušné ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ako aj článkov základného a vykonávacieho nariadenia a to nariadenia EP a Rady č. 883/2004 a nariadenia EP a Rady č. 987/2009.

16. Správny orgán poukázal na dôkazy, ktoré boli predmetom posúdenia nároku na dávku nezamestnanosti a argumentoval tým, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. v období od 01.07.2016 do 30.06.2020 žalobca preukázal v tomto období dobu poistenia v nezamestnanosti v inom členskom štáte Európskej únie, t.j. v Českej republike. Zároveň prvostupňový správny orgán poukázal na to, že v zmysle koordinačných nariadení pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom období. Celková dĺžka pobytu v Českej republike 5 rokov a 9 mesiacov zamestnania na území tohto členského štátu a samotné dôvody na ktoré poukázal žalobca vo svojej žiadosti, návštev na území Slovenskej republiky, ako aj väzby, ktoré na Slovensku nasvedčovali v danom období bližší vzťah k Českej republike, ako k Slovenskej republike. Existencia stabilného trvalého zamestnania ako aj celkový pobyt na území iného členského štátu boli primárnym kritériom pri určení bydliska a centra záujmov. Z uvedených skutočností vyplynulo, že na účely preukázania údajov za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie článku 61, 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu žalobcovej činnosti, t.j. Českej republiky. Vzhľadom na to, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku nezamestnanosti pracoval a poberal sociálne dávky

na základe príslušných odvodov na území štátu Európskej únie, a to Českej republiky dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a na základe článku 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na neho nevzťahuje a nie je možné použiť uvedené pravidlo citovaného článku. Z obsahu administratívneho spisu vyplynuli skutočnosti, na ktoré žalobca poukázal jednak v podanej žalobe, ale aj v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj vo svojej žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti, ktorú podal na území Slovenskej republiky dňa 10.07.2020.

17. Správny súd argumentoval tým, že z obsahu podanej správnej žaloby vyplynulo, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti a postupu žalovanej ako odvolacieho orgánu, ktorý rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné zo dňa 30. septembra 2020 potvrdil, pričom poukázal na príslušné ustanovenia tak zákona o sociálnom poistení, ako aj články základného a vykonávacieho nariadenia. Dospel k záveru, že žalobca nesplnil podmienku preukázania zachovania si centra záujmov na Slovensku.

18. Krajský súd ako správny súd preskúmal rozhodnutie žalovanej, ako aj prvostupňového správneho orgánu, ktorý vydal na základe žiadosti žalobcu zo dňa 10.07.2020 rozhodnutie 30.septembra 2020, kedy podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a článku 61 Nariadenia ER č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia nárok na dávku v nezamestnanosti žalobcovi nepriznal.

19. Predmetom preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovanej, ktorým bolo rozhodnuté s konečnou platnosťou o nepriznaní dávky nezamestnanosti žalobcovi podľa príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, ako aj podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a jeho vykonávacieho nariadenia č. 987/2009. Ako vyplýva zo o sociálnom poistení v 6. hlave citovaného zákona sú upravené podmienky nároku na dávku v nezamestnanosti.

20. Podľa § 104 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

21. Ako vyplýva z ustanovenia § 104 ods. 6 citovaného zákona, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

22. Podľa článku 61 ods. 1 Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia z 29. apríla 2004, ( ďalej len „základné nariadenie“ ), príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

23. Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

24. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

25. Podľa článku 1 písm. j) Základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

26. V zmysle článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonania Nariadenia ES č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia vykonávacieho nariadenia, určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

27. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1) nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

28. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania tak prvostupňovým správnym orgánom Sociálnou poisťovňou pobočka Poprad, ako aj z dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovanej, v 1/ rade bolo potrebné posúdiť otázku bydliska žalobcu. Vyriešenie tejto otázky bolo podstatné pre ďalšiu aplikáciu článku 65 Základného nariadenia. Podľa názoru správneho súdu vyriešeniu tejto otázky správne orgány nevenovali dostatočnú pozornosť a žalovaná ako odvolací orgán aj napriek skutočnostiam, ktorými žalobca argumentoval v odvolaní a v písomných dôkazov, ktoré predložil v rámci odvolacieho konania nerozhodla na základe týchto skutočností, ale riadila sa iba vyhodnotením formuláru U017 a striktných nariadení príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, ako aj Základného nariadenia, konkrétne článku 61 ods. 1. Správny súd pri tomto poukazuje na základnú žalobnú námietku žalobcu, ktorý uviedol, že pri vyhodnocovaní všetkých dôkazných prostriedkov, ktoré žalobca predložil, ako aj samotnej žiadosti o priznanie dávky nezamestnanosti, prvostupňový správny orgán nesprávne vyhodnotil obsah ustanovenia článku 61 ods. 1, pričom sa vôbec nevenoval vyhodnoteniu obsahu článku 61 ods. 2 s použitím článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia. Uvedené články síce citovala žalovaná vo svojom rozhodnutí, avšak obsahom týchto článkov jednotlivých nariadení sa pri svojom postupe pri rozhodovaní o dávke nezamestnanosti, ktorú podal žalobca dňa 16.12.2020 neriadila. Tieto skutočnosti, na ktoré žalobca poukazoval v žiadosti, ako aj v odvolaní, podľa názoru súdu správne orgány nevyhodnotili dostatočne vážne a dôsledne s poukazom práve na článok 1 písm. j/ základného nariadenia, ako aj s poukazom na článok 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia. V tomto ohľade správny súd opätovne zdôraznil, že preverenie samotnej frekvencie návštev a pobytu žalobcu na Slovensku boli zo strany správneho orgánu vyhodnotené iba na základe písomného formulára U017. Správne orgány nevyhodnotili účelnosť týchto návštev a ich hospodárnosť, teda ekonomické odôvodnenie.

29. Pokiaľ žalovaná argumentovala vo svojom rozhodnutí, že samotná povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miestam, kde sa táto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy mala preukázané na základe vyhodnotenia výsledkov z informačného systému sociálnej poisťovne z ktorého vyplýva, že celá pracovná história žalobcu bola spojená s Českou republikou vyplynulo, že v Českej republike bol zamestnaný u jedného zamestnávateľa, pričom jeho pracovný pomer trval od 01.07.2016 do 30.06.2020, bol dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený bol z podnetu žalobu. Z uvedeného bezpochyby vyplýva, že možno navrhovateľovu pracovnú situáciu v Českej republike jednoznačne hodnotiť ako stabilnú. V uvedenom závere mala žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán tieto poznatky na základe formulára, ako aj z výsledkov informačného systému sociálnej poisťovne. Žalovaná sa v žiadnom prípade dôslednejšie

nezaoberala dôvodom prečo žalobca do Českej republiky odišiel v roku 2016, za akým účelom teda vlastne. Čo sa týka bytovej situácie a stability zároveň so samotným rodinného stavu a rodinných väzieb hodnotila žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán aj jeho bytovú situáciu, keďže na území Slovenska nevlastnil žalobca byt sám, avšak v Českej republike žalobca býval najskôr s viacerými osobami, neskôr sám v podnájme. Čo sa týka vyhodnotenia členského štátu, ktorý považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, žalobca bola zamestnaný na území Českej republiky, takže daňové povinnosti si plnil na tomto území, z čoho je podľa správnych orgánov zrejmé, že za štát bydliska sa na daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Česká republika. Všetky uvedené skutočnosti tak, ako sú vyhodnotené v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu a následne v rozhodnutí žalovanej, ktorá sa v plnom rozsahu stotožnila so závermi prvostupňového správneho orgánu, odvolanie žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu zamietla, a predmetné rozhodnutie potvrdila.

30. Podľa názoru správneho súdu na účely uplatňovania článku 11 Nariadenia ES č. 987/2009 vychádzala správna komisia pri svojom rozhodnutí okrem iného z toho, že odsek 1 článku 65 Nariadenia ES č. 883/2004 stanovuje osobitné pravidlá týkajúce sa poskytovania a platby dávok v nezamestnanosti nezamestnaným osobám, ktoré počas svojej poslednej činnosti ako zamestnané alebo samostatne zárobkovo činné osoby mali bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát.

31. Podľa definície uvedenej v čl. 1 písm. j) uvedeného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva a pojem „pobyt“ je v písm. k) uvedeného článku vymedzený ako prechodné bydlisko. Podľa ods. 3 čl. 11 nariadenia (ES) č. 987/2009 sú stanovené kritéria na určenie bydliska v prípade, že medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov panuje rozdiel v názoroch na túto otázku. Podľa čl. 64 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa zodpovednosť za platbu dávok prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám zamestnanosti štátu bydliska. Podľa ods. 9 hoci takéto riešenie je v súčasnosti prijateľné v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte, a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. S dôvodmi Správnej komisie uvedené v rozhodnutí U2 z 12. júna 2009 by sa mala dôkladne zaoberať aj žalovaná v ďalšom konaní.

32. Aj podľa súdu pojem bydlisko je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie združuje, kde je jej centrum záujmov, kde býva, pracuje, trávi čas v mimopracovnom čase. Dôležité pritom na posúdenie bydliska podľa žalovanej, ako uviedla v rozhodnutí nie sú skutočnosti, na ktoré poukazuje žalobca v odvolaní, ale to, že nie je možné považovať bydlisko za zachované na území SR práve s poukazom na to, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, ako aj to, že žalobca bol na území Českej republiky dlhodobo a to 5 rokov a 9 mesiacov. Uvedený záver podľa správneho súdu nie je správny práve s dôrazom na úmysel žalobcu žiť v Českej republike.

33. Žalovaná nevyhodnotila v žiadnom prípade argumenty, ktorými dôvodil žalobca v odvolaní, avšak ani tie, ktoré uviedol pri jeho výsluchu do zápisnice. Podľa žalovanej nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 Základného nariadenia doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Českej republiky. Tieto závery žalovanej však nie sú v súlade s čl. 61 ods. 1 a 2, a už v žiadnom prípade s čl. 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, na ktorých obsah súd poukázal vyššie, pričom predmetné články citovala aj žalovaná ako odvolací orgán v napadnutom rozhodnutí, avšak podľa nich nepostupovala.

34. Za tohto stavu správny súd dospel opätovne k záveru, že v predmetnej veci nebol dostatočne zistený skutkový stav a rozhodnutia správnych orgánov nemožno považovať za presvedčivé a preskúmateľné práve pre nedostatočné zdôvodnenie zamietnutia uplatneného nároku žalobcom.

35. V predmetnej veci podľa názoru správneho súdu bola sporná otázka tak členského štátu, ktorý má o nároku rozhodovať, ako aj sporná otázka „bydliska“ a s tým súvisiacich väzieb žalobcu na územie Slovenskej republiky počas výkonu jeho zárobkových činností na území Českej republiky, ako aj to, či správne aplikovali správne orgány článok 61 ods. 2 Základného nariadenia.

36. Ako vyplýva z ustanovenia článku 61 ods. 2 Základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie ods. 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- Doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia

- Doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania

- Doby zamestnania zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

37. Ako vyplýva ďalej z ust. článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie vo vzájomnej dohode urči centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy ii. jej rodinného stavu a rodinný ch väzieb iii. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti iv. v prípade študentov zdroja ich príjmov v. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná vi. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska na daňové účely

38. Ako vyplýva z článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

39. Na základe vyššie citovaných článkov základného a vykonávacieho nariadenia správny súd bezpochyby dospel k záveru, že správne orgány v predmetnej veci dostatočne nezistili skutkový stav veci a na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci vydali rozhodnutie predčasne, neodôvodnené, čím sa stalo nepreskúmateľným. V rozhodnutí správne orgány na základe svojich subjektívnych zistení vydali rozhodnutie s nesprávnym právnym záverom. K uvedenému názoru dospel správny súd preštudovaním administratívneho spisu, ako aj rozhodnutí správnych orgánov, podaného odvolania žalobcu, ako aj žalobných dôvodov žalobcu.

40. Podľa správneho súdu sa žalobca správne domáha zrušenia predmetného rozhodnutia, pretože aj správny súd dospel bezpochyby k záveru, že správne orgány sa nevenovali aplikácii ustanovenia článku 11 ods. 1 v spojení s článkom 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a svoje rozhodnutie vydali na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. S poukazom na tú skutočnosť, že vôbec nekomunikovali správne orgány ohľadom bydliska žalobcu a zistenia jeho väzieb na územie Slovenska bez toho, aby oslovili príslušnú inštitúciu členského štátu v ktorom žalobca pracoval a žil od roku 2016 do roku 2020, za akým účelom, akých dôvodov a čo ho vlastne viedlo k samotnému presťahovaniu sa z územia Slovenska do iného členského štátu Európskej únie, pričom tieto dôvody, ktoré popísal žalobca v žiadosti, správne orgány nedostatočne vyhodnotili.

41. Ako vyplýva z príslušných ustanovení Zákona o sociálnom poistení, konkrétne ustanovenia § 195 ods. 1 citovaného zákona, organizačná zložka sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

42. Podľa § 195 ods. 2 citovaného zákona, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

43. Podľa § 209 ods. 1 citovaného zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

44. Podľa § 209 ods. 2 citovaného zákona, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.

45. Podľa § 209 ods. 4 citovaného zákona, v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

46. Aj napriek konštatácii žalovanej, že správny orgán dostatočne zistil skutkový stav a tento popísal v rozhodnutí, je správny súd opačného názoru, pričom poukazuje na to, že na základe uvedených skutočností, ktoré vyplývajú z obsahu administratívneho spisu, ako aj z rozhodnutí správnych orgánov a podanej žaloby mal bezpochyby za preukázané, že správne orgány dostatočne nevyhodnotili zistený skutkový stav veci. V predmetnom konaní okrem samotného vyhlásenia pre účely posúdenia bydliska a výpovede formou výsluchu žalobcu, na základe ktorých mali byť dostatočne preukázané väzby žalobcu na území SR sa nezaoberali vyhodnotením všetkých písomných dôkazov a všetkých vyhlásení a argumentov žalobcu, ktoré uvádzal v odvolaní, ako aj pri podaní nároku na dávku v nezamestnanosti. Dohoda medzi dotknutými inštitúciami (Českej republiky a Slovenskej republiky) v čase rozhodovania žalovanej neexistovala, resp. k takejto dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu nedošlo a vôbec nevyhodnotili správne orgány „úmysel“ žalobcu a tiež dôvody a okolnosti, ktoré ho viedli k presťahovaniu a predovšetkým k zamestnaniu v Českej republike. Podľa názoru správneho súdu bez toho, aby existovala takáto dohoda, úmysel žalobcu vyhodnocovali správne orgány v rozpore s citovaným článkom nariadenia.

47. Pokiaľ žalobca vo svojej žiadosti poukazoval na to, že počas výkonu zamestnania a života v Českej republike sa nepretržite vracal so svojou rodinou na územie Slovenska, kde nepretrhol svoje väzby na rodinu, pričom tieto zostali zachované na území Slovenskej republiky. O tom žalobca presviedčal správne orgány poukazom na listinné dôkazy, ktoré boli preukázaním toho, že žalobca na území Slovenskej republiky si zabezpečoval lekárske návštevy, ale aj zabezpečenie poistného, ako aj sporenia v prípade pre potreby návratu z Českej republiky. Väzby na Slovenskú republiku udržiaval návštevami, ako aj realizáciou väzieb, ktoré mali byť zachované potom, čo sa vrátil žalobca na územie Slovenskej republiky, kde chcel následne žiť. Žalobca dôkazmi preukázal, že bývanie a život Českej republike bol len dočasný, nie trvalý.

48. Žalovaná ako odvolací orgán, ako aj prvostupňový správny orgán argumentovali tým, že žalobca nemal žiadne väzby na územie Slovenskej republiky, pričom všetky väzby smerovali tak k dlhodobému zamestnaniu na dobu neurčitú. Uvedené skutočnosti však boli nevyhnutne potrebné s poukazom na výkon jeho zamestnania na území Českej republiky. Trvalé bydlisko, ktoré nezmenil na území Slovenskej republiky bolo bezpochyby dôkazom toho, že žalobca svoje väzby na Slovenskú republiku, ako aj bydlisko nepretrhol a uvedené skutočnosti, ako už súd vyššie popísal správne orgány mali vyhodnotiť s poukazom na to, čím žalobca argumentoval v podanej žiadosti, respektíve v samotnom vyhlásení k posúdeniu väzieb na bydlisko, ako aj v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. V tomto smere správny súd poukázal na obsah článku 1 písm. j) Základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Týmto článkom 1 písm. j/ Základného nariadenia bolo potrebné sa zaoberať správnymi orgánmi v širšom kontexte s poukazom teda na obsah článku 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia.

49. Pokiaľ sa správne orgány nevysporiadali s tým, že príslušná inštitúcia členského Štátu Európskej únie, Česká republika sa k predmetnej veci vôbec nevyjadrili, aplikovali tak ustanovenia článku 11 ods. 1, 2 v rozpore s tým, čo je obsahom uvedených článkov vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ rozdiel v stanoviskách inštitúcií členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie nebolo bezpochyby určené či už po vzájomnej dohode alebo bez dohody, bolo potrebné sa týmito skutočnosťami zo strany správnych orgánov venovať. Pokiaľ žalobca nepristúpil k tomu, že si uplatnil uvedený nárok na dávku nezamestnanosti v členskom štáte Európskej únie v Českej republike, mali ohľadom tejto skutočnosti vykonať správne orgány dokazovanie a zistiť, či príslušná inštitúcia

Českej republiky konala, respektíve prečo nekonala a nemali sa spoliehať iba na výsledok Formulára U017.

50. Čo sa týka obsahu Formulára U017, ktorý je obsahom administratívneho spisu, k tomuto správny súd uviedol, že ich vypisovanie a odpovede na jednoduché a strohé otázky, na základe ktorých mal správny orgán dospieť k záveru, že neboli zachované bezprostredné väzby u žalobcu na Slovenskú republiku sú prejavom nedostatočne zisteného skutkového stavu, pričom uvedený formulár považuje súd za nedostatočný, pretože z tohto dôvodu nemožno jednoznačne a bezpochyby dospieť k záveru, ku ktorému správny orgán dospel a to, že žalobca nesplnil základnú podmienku, ktorá bola v tomto konaní riešená, a to je určenie skutočného miesta bydliska žalobcu. Vyriešenie predmetnej otázky zachovania bydliska malo podstatný vplyv v celom konaní, a ako už súd uviedol vyššie, samotnú aplikáciu článku 65 Základného nariadenia bolo potrebné posudzovať v súlade s článkom 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia.

51. Žalovaná ako odvolací orgán konštatovala tak, ako dospel k záveru prvostupňový správny orgán, že neboli splnené podmienky preukázania doby poistenia nezamestnanosti v posudzovanom období na území Slovenskej republiky, avšak v tejto súvislosti správny súd argumentuje tým, že tieto boli splnené samotným preukázaním posudzovaného obdobia na území iného členského štátu, a to konkrétne v čase od 01.07.2016 do 30.06.2020 na území Českej republiky. Túto dobu, ktorú bola povinná Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné posúdiť ako možnú dobu zohľadnenia na účely nároku na dávku nezamestnanosti v zmysle článku 61 Základného nariadenia na preukázanie doby nezamestnanosti posúdiť s dôrazom na rozhodujúci dôvod. Preukázanie doby nezamestnanosti však nebol rozhodujúcim dôvodom pre zamietnutie nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti, pričom rozhodujúcim dôvodom bolo nepreukázanie zachovania väzby bydliska a teda trvalého záujmu na území Slovenska, čo za preukázané zo strany správnych orgánov nebolo.

52. Ako ďalej vyplýva z postupu ako aj konania o žiadosti na dávku v nezamestnanosti, bolo sa potrebné zo strany správnych orgánov bezpochyby venovať výnimke z pravidla uvedeného v čl. 61 ods. 2 Základného nariadenia, kde sú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, v zmysle ktorého má posudzovaná osoba zachované úzke väzby a bydlisko na území SR v zmysle čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia a čl. 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia, ktorou citáciou príslušný súd vyššie argumentoval.

53. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že aj keď správne orgány uvedené v príslušných ustanoveniach v článkoch základného a vykonávacieho nariadenia citovali vo svojich rozhodnutiach, v skutočnosti sa týmito ustanovenia neriadili a aplikovali ich v rozpore s uvedeným obsahom citovaných nariadení.

54. S dôrazom na preukázané skutočnosti v rámci vykonávaného dokazovania sa preto správny súd nestotožnil s tvrdeniami žalovanej, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, a preto z uvedeného záveru aj prvostupňový správny orgán na základe týchto skutočností nezohľadňoval ani dobu, ktorú získal žalobca v súlade s čl. 61 ods. 1 Základného nariadenia na území Českej republiky, pretože žalobca podľa záverov správnych orgánov nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území SR počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu, a to Českej republiky. Správne orgány svoj záver dostatočne nezdôvodnili práve s poukazom na obsah článku 11 ods. 1, 2 Vykonávacieho nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 1 písm. j/ Základného nariadenia.

55. V danom kontexte podľa názoru správneho súdu z obsahu formuláru U017 vyvodili správne orgány tento svoj právny záver z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, pričom otázku zachovania bydliska posudzovali správne orgány len na základe uvedeného formularizovaného tlačiva, pričom bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako aj rozhodnutie žalovanej vydané predčasne bez toho, aby venovali náležitú vážnosť otázke riešenia zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky.

56. Z vykonaného dokazovania správnych orgánov preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností sa stotožniť sa záverom žalovanej, ktorá v celom rozsahu súhlasila so záverom prvostupňového správneho orgánu a dospieť k tomu, že s poukazom na všetky dostupné informácie nemožno považovať za centrum

záujmov a bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie t. j. v Českej republike za zachované na území Slovenskej republiky, na základe tých dôvodov a skutočností, ktoré boli uvádzané v rozhodnutí správnych orgánov. Preto s poukazom na aplikáciu článku 11 Vykonávacieho nariadenia, s dôrazom práve článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia je súčasťou skúmania miesta „bydliska“ nielen preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska na území SR, ale v prvom rade skúmanie reálnych podmienok existencie bývania v mieste pobytu výkonu dočasného zamestnania, ktoré úzko nadväzuje na samotné posúdenie, podľa názoru správneho súdu, dočasného pobytu žalobcu, na území Českej republiky. Pobyt žalobcu na území Českej republiky bol bezprostredne spojený s výkonom pracovných povinností v súlade s ktorými si zabezpečoval žalobca budúce finančné krytie svojho pobytu na území Slovenskej republiky.

57. Správny súd zdôraznil, že aj napriek tomu, že komunikácia v obidvoch príslušných inštitúcií štátov Európskej únie, Českej republiky a Slovenska v tomto prípade nebola preukázaná a nedošlo ani k samotnej dohode, teda podstatný a rozhodujúci bol v tomto prípade úmysel osoby žalobcu, ktorý správne orgány nedostatočne a nesprávne vyhodnotili.

58. Podľa názoru správneho súdu preto bolo potrebné v súvislosti s rozhodnutím, ktoré bolo vydané predčasne, nedostatočne odôvodnené, stalo sa tak nepreskúmateľným, pretože zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a svoje zdôvodnenie právneho záveru bolo zo strany správnych orgánov nesprávne. Správny súd uvedené rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) S.s.p. z dôvodu, že dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie žalovanej bolo nepreskúmateľné pre nedostatočne zistený skutkový stav, nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, ako aj s poukazom na to, že správne orgány dospeli k nesprávnemu právnemu záveru.

59. Správny súd dospel k tomuto záveru na základe preskúmania obsahu napadnutých rozhodnutí správnych orgánov, ako aj na základe obsahu administratívneho spisu, s poukazom na vyššie citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako aj jednotlivých článkov základného a vykonávacieho nariadenia, ktoré boli podkladom pre rozhodnutia správnych orgánov.

60. Podľa správneho súdu odvolací orgán pri hodnotení predložených dôkazov zo strany žalobcu a pri použití právnych predpisov sa obsahom týchto predložených listinných dôkazov neriadil a neriadil sa ani obsahom príslušných ustanovení citovaných článkov Základného a Vykonávacieho nariadenia, ako aj zákona o sociálnom poistení., v prvom rade s poukazom na ustanovenie § 209 ods. 1 a 4 Zákona o sociálnom poistení a svoje rozhodnutie vydal predčasne.

61. Správny súd poukázal v tejto súvislosti v súlade s SR na nedostatočne odôvodnené rozhodnutie žalovanej, ktoré porušuje ústavné právo žalobcu na súdny prieskum rozhodnutia správneho orgánu s poukazom na SR.

62. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovanej s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 6 S.s.p. postupovať tak, aby bol dôsledne zistený skutkový stav veci hlavne s dôrazom na posúdenie preukázania väzieb bydliska žalobcu a to podľa podmienok na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle Základného a Vykonávacieho nariadenia EÚ. Po doplnení dokazovania bude povinnosťou žalovanej vo veci opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie náležite, presvedčivo s poukazom na zákonné ustanovenia, tak zákona o sociálnom poistení, ako aj jednotlivých článkov základného a vykonávacieho nariadenia európskej únie, ktoré súd vyššie citoval rozhodnúť.

Následne rozhodnutie zdôvodniť tak, aby poskytovalo skutkovú a právnu oporu jeho výroku práve s poukazom na odpovede na tie skutočnosti, na ktoré správny súd poukázal v odôvodnení svojho rozsudku. V tomto smere je potrebné, aby sa správne orgány predovšetkým zaoberali „úmyslom“ žalobcu a hlavnými dôvodmi, ktoré žalobcu viedli k presťahovaniu a vykonávaniu zamestnania v Českej republike počas rokov 2016-2020. Podľa názoru správneho súdu bola práve nemožnosť zamestnania sa na Slovensku dôvodom na odchod žalobcu do Českej republiky za účelom zabezpečenia zamestnania. Pritom poukazuje správny súd na to z akej časti Slovenska pochádza žalobca a s tým spojený nedostatok finančných prostriedkov u žalobcu, čo spôsobilo dlhoročné odlúčenie od jeho rodiny (rodičov) žijúcej na území Slovenska, čím došlo k čiastočnému pretrhnutiu samotných týchto väzieb.

63. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej.

O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).