Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11C-371-2012.pdf
PDF · 117.33 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
NM-11C/371/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom sudkyňou Mgr. Alenou Búlikovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, proti žalovanej Slovenskej republike, konajúcu prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .
II. Žalovanej p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou dňa 27.09.2012 sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a sumy 370,64 Eur z titulu nemajetkovej ujmy, ako aj náhrady trov konania.
2. Dôvodil tou skutočnosťou, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Žalobca v pozícii oprávneného navrhol podľa § 38 a nasl. zák.č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok (ďalej i len „EP“) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX voči dlžníkovi L. Š., nar. XX.XX.XXXX. Exekútor pridelil registráciou exekučnej veci č. M. XXXX/XXXX. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V žalobe ďalej žalobca poukázal na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 EP platného od 01.06.2011 a na znenie tohto istého ustanovenia platného v čase od 01.06.2010 do 31.05.2011. Rovnako žalobca poukázal na ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného v čase od 01.02.2002 do 31.05.2010, z ktorého vyplývalo, že súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. V žalobe žalobca tvrdil, že exekučný súd, t.j. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom, napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až 31.01.2011, pričom konanie začalo 14.07.2010, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonnom stanovenej doby až po uplynutí zákonom stanovenej doby. Žalobca vyvinul enormné úsilie aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, konkrétne tým, že 02.07.2009 podal žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Dňa 23.09.2009 opätovne spísal a podal žiadosť o informáciu o stave konania, rovnako ako dňa 13.11.2009 podal ďalšiu takúto žiadosť a tiež v dňoch 25.02.2010, kedy súčasne podal podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu pri prieťahoch v konaní, dňa 30.08.2010 spísal a podal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu pri prieťahoch v konaní a opätovne namietal porušovanie svojich práv. Takúto sťažnosť na prieťahy v konaní podal aj dňa 23.11.2010, kedy ju formuloval v zmysle § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z. a dňa 25.05.2011 takúto sťažnosť opätovne spísal a formuloval ju podľa ustanovenia § 62 a nasledujúcich zák.č.757/2004 Z.z.. Na dôkaz tejto skutočnosti žiadal žalobca pripojiť predmetný exekučný spis. Ďalej žalobca tvrdil, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, v predmetnom konaní neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil exekučný súd až po veľmi dlhej dobe. Žalobcovi tak vznikla majetková škoda, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov, spojených so správou pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- Eur, ďalej v sume 40,- Eur titulom nákladov na udržiavanie a správu informačného systému a titulom nákladov na administratívne spracovanie textov urgencií, adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje, spojené s vyhotovením urgencií, adresovaných exekučného súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume 15,- Eur. Celkovo takto žalobca vynaložil náklady v sume 125,- Eur a táto suma by žalobcu nezaťažila, keby exekučný súd konal bez prieťahov a dodržal zákonom stanovenú dobu. Žalobca si súčasne uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a s poukazom na v žalobe uvedené nálezy Ústavného súdu požadoval priznať sumu 370,64 Eur tak, že si vzhľadom na v žalobe uvádzané nálezy Ústavného súdu uplatňoval 55,- Eur za každý mesiac omeškania. Tento nárok odôvodnil tým, že márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu rizík, akými boli to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a tým, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov, pretože neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové meškanie v rozhodnutí exekučného súdu spôsobilo zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, a hospodársku stratu na strane žalobcu ale aj na strane jeho majiteľov a táto situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré žalobca mohol prijať. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak žalovaný do momentu podania žaloby na súd na žiadosť pozitívne nereagoval. Na dôkaz tejto skutočnosti žiadal žalobca vyžiadať spis Ministerstva spravodlivosti SR k predbežnému prerokovaniu nároku žalobcu na náhradu škody a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
3. V priebehu konania žalobca, ani napriek výzve súdu, súdu nepredložil kópiu žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, podanú v súvislosti s týmto prípadom na Ministerstvo spravodlivosti SR.
4. Dňa 31.10.2013 sa k podanej žalobe písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že žalobca sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, ktorú žalobca videl v tom, že okresný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej doby. K predmetným žalobám žalovaná vzniesla niekoľko námietok. Predovšetkým poukázala na zmätočnosť podania žalobcu, žaloby neobsahujú spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, a chýbajú relevantné údaje, akými sú dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná namietala, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania a vznik skutočnej škody, ako aj nemajetkovej ujmy. Žalobca v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Tvrdenia žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia. Žalovaná poukázala, že zo žaloby nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Žalobca navyše neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, pretože žiadosti o informácie o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca totiž neuviedol, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu, alebo Ústavný súd SR. Vzhľadom na skutočnosť, že 23.04.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, je zrejmé, že žaloba z 27.09.2012 bola podaná pred uplynutím 6.mesačnej zákonnej lehoty. V rámci predbežného prerokovania niekoľko desiatok tisíc žiadostí žalobca navyše žalovanej neposkytol potrebnú súčinnosť. Pokiaľ ide o posúdenie, či každý konkrétny uplatnený nárok bol aj obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, žalovaná zdôrazňuje, že dôkazné bremeno v tomto smere nesie žalobca. S poukazom na ustanovenie § 15 ods.1, § 16 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovaná namietala, že zo strany žalobcu ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalovaná vyslovila právny názor, podľa ktorého predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je hmotno-právnou podmienkou pre podanie žaloby o náhradu škody a ak takáto žiadosť nebola podaná, resp. bola podaná, ale ešte neuplynula zákonná 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie takéhoto nároku zo strany príslušného orgánu, konajúceho za štát, nie je splnená základná hmotno-právna podmienka pre podanie žaloby a takáto predbežne podaná žaloba musí byť ako nedôvodná a predčasne podaná zamietnutá. Žalovaná so svojom vyjadrení ďalej uviedla, že zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu, spôsobenú orgánom verenej moci pri výkone verejnej moci, ktorými sú po 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, po 2/ vznik škody a po 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Pokiaľ malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15. dňovej lehote, uviedla, že takto formulovaný postup, výsledkom ktorého je rozhodnutie, a to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, nemôže byť nesprávnym úradným postupom, pretože akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí nemôže byť nesprávnym úradným postupom tak, ako ho definuje zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Zodpovednosť štátu za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto v takýchto prípadoch vylúčená. Súčasne však nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Takúto zodpovednosť totiž možno uplatniť, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť, príslušným orgánom a súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím takéhoto orgánu. Vzhľadom na ustanovenie § 6 ods.1 Zákona č.514/2003 ale aj ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení, alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku, podanom proti rozhodnutiu a táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu preto nie je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť, resp. nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3MCdo 11/2010 a 5Cdo 291/2010, z ktorých vyplýva, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K nesprávnemu úradnému postupu, ktorý mal spočívať v udelení poverenia po 15. dňovej lehote žalovaná uviedla, že z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 EP vyplýva, že 15. dňová lehota sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Ak súd exekútora nepoverí vykonaním exekúcie, 15. dňová lehota neplatí. V prípade, že nesprávny úradný postup mal byť spôsobený existenciou prieťahov v konaní, žalovaná poukázala na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 a konštatovala, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup, spočívajúci v existencii prieťahov. Pokiaľ by totiž súd, konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdu by preskúmavali postup iných všeobecných súdov pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Následne vzniesol žalovaný hmotnoprávnu námietku premlčania v súvislosti s neprávnym úradným postupom a to pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15.dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred 23.04.2009, to znamená, tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. K nárokom na náhradu materiálnej škody žalobca podľa námietok žalovanej neuviedol, či predmetné vecné nároky, ktoré v niektorých žalobách uplatňuje predstavujú podľa § 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Žalobca by v takomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy, preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Keďže žalobca je spoločnosťou, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nie len počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom nie len na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Preto akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala a vzniká žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Na druhej strane požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové pritom žalobcu od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje ani množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Pokiaľ ide o uplatnenie majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom, je potrebné poukázať na skutočnosť, že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáhal. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. K tvrdenej nevymožiteľnosti pohľadávky žalovaná uviedla, že žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul než rozhodcovský rozsudok, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácií, ktorú v žalobách namieta. Ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej, čo nepreukázal a ani preukázať nemôže a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Preto žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na ustanovenie § 17 ods. 2 a ods. 3 zák.č. 514/2003 Z.z., poukázala na viacero nálezov Ústavného súdu SR, v ktorých ústavný súd rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy konštatujúc, že vychádzať z paušálnej sumy požadovanej žalobcom, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Navyše pri svojom rozhodovaní Ústavný súd SR vždy vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v prípade žalobcu ide o veľký spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca takýto prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybraných v žalobách označených nálezoch ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Na druhej strane vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti a neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keď si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Z rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo 675/2011 vyplýva, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca neupresnil ani zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ktoré bližšie nekonkretizoval a neuviedol, ako vzniknutá situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Žalobca súčasne zjavne opomenul, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu žalovaná nemá za preukázaný vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Namietla, že žalujúca strana nepreukázala príčinnú súvislosť medzi konštatovaným porušením práva a vznikom škody a v závere navrhla, aby z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. súd žalobu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si súčasne uplatnila právo na náhradu trov konania, ktoré však nevyčíslila.
5. Súd vec prejednal v neprítomnosti účastníkov, ktorí boli na nariadené pojednávanie riadne a včas predvolaní.
6. V rámci dokazovania sa oboznámil s celým spisovým materiálom a podstatným obsahom spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 11Er/929/2010.
7. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 11Er/929/2010, (Ex 9152/10) súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave súd zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 24.08.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného - žalobcu proti povinnému Š. L., nar. XX.XX.XXXX, a to na vymoženie povinnosti priznanej rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 18.11.2009 sp. zn. Q. XXXXX/XX zriadeného zriaďovateľom Q. J. T.. Q.., A. J. X, B.. K žiadosti pripojil návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 14.07.2010, exekučný titul, zmluvu o úvere zo dňa 01.12.2008, plnomocenstvo, kolok na zaplatenie súdnych poplatkov a výpis z obchodného registra oprávneného.
8. Dňa 30.08.2010 Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal uznesenie č.k. 11Er/929/2010-10, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v časti zmenkového úroku presahujúceho sumu 159,09 Eur zamietol a vo zvyšnej časti dňa 02.09.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Z uvedeného je zrejmé, že exekučný súd o podanom návrhu na vykonanie exekúcie rozhodol pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty.
9. Súd pritom postupoval podľa § 44 ods. 2 EP v spojení s § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Preskúmal exekučný titul a jeho súlad so zákonom a zistil, že exekučný titul je v časti zmenkového úroku v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, priznáva nedovolené plnenie a boli porušené zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
10. Toto uznesenie (o zamietnutí návrhu sčasti) bolo doručené exekútorovi, ako aj právnemu zástupcovi oprávneného dňa 13.09.2010 a oprávnený ho napadol odvolaním, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom dňa 28.09.2010. Následne však oprávnený odvolanie zobral späť, v dôsledku čoho Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k. 17CoE/18/2011-26 zo dňa 28.02.2011 odvolacie konanie zastavil.
11. Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vzniku škody, teda v znení účinnom pred 01.01.2013.
12. Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok, ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, d/ nesprávnym úradným postupom.
13. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, už v znení účinnom po 01.01.2013 vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods.1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.
14. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia, vydaného v tomto konaní.
15. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
16. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutia riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
17. Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
18. Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 právo na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
19. V zmysle § 15 ods. 1 citovaného zákona účinného do 31.12.2012 nárok na náhradu škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím ale aj nárok na náhradu škody, spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
20. Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6.mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
21. Podľa § 17 ods. 1 zákona účinného do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
22. Podľa § 17 ods. 2 cit.zákona v znení účinnom do 01.01.2013 v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
23. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na po a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
24. Podľa § 17 ods. 5 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012 v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.
25. Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2013, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
26. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas 6.mesiacov.
27. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne štátu, ktorým v tomto prípade, vzhľadom na skutočnosť, že sa vytýka nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní, je Ministerstvo spravodlivosti SR.
28. Keďže žalovaná nerozporovala tvrdenie žalobcu, že podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, súd predbežné prerokovanie nároku žalobcu považoval za preukázané a túto podmienku vyžadovanú ustanovením § 15 citovaného zákona za splnenú.
29. Spravujúc sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami a vzhľadom na zistený skutkový stav veci súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu nie je dôvodná ani len čiastočne. Exekučný súd rozhodol o podanom návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 24.08.2010 v súlade s § 44 ods. 2 EP, a to v stanovenej lehote 15 dní, t.j. najneskôr do 08.09.2010. Z uvedeného dôvodu je teda absolútne vylúčený vznik prieťahov, ktorý by žalobcovi mohol zakladať nárok na náhradu škody, resp. ním tvrdenej nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. V tomto konaní nebola preukázaná ani len základná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za konanie orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci - Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. V nadväznosti na to je už irelevantné, že žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, keďže neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by svoje tvrdenia v žalobe ohľadne tohto protiprávneho následku preukázal.
30. Podľa § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
31. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
13. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1CSP a procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.