Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/128/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu Mgr. Ivany Datlovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobcu: S.Housing, s.r.o., so sídlom Bernolákova 14/B, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 324 295, právne zast.: Mgr. Štefan Lišiak, advokát, so sídlom Robotnícka 8, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101401094/2018 zo dňa 23. júla 2018, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo „správca dane“) vykonal u daňového subjektu S.Housing, s.r.o., Bernolákova 14, Banská Bystrica (ďalej len „žalobca“) daňovú kontrolu zameranú na daň z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2015. Z daňovej kontroly bol dňa 05.02.2018 vypracovaný Protokol č. 100283849/2018 (ďalej len „Prokotol“), z ktorého vyplýva zistenie, že žalobca evidoval na účte 379 13 iné záväzky v sume celkom 585 975,20 Eur, ktoré evidoval ako neuhradené záväzky na základe interného dokladu. Od splatnosti týchto záväzkov uplynula doba dlhšia ako 360 dní, na základe čoho bol žalobca podľa správcu dane úradu povinný upraviť základ dane o 20% z menovitej hodnoty záväzku evidovaného na sumu 585 975,20 Eur, ktorá činila 117 195,04 Eur. Prvostupňový orgán túto sumu považoval za položku zvyšujúcu výsledok hospodárenia a mal za to, že žalobca uvedeným postupom porušil § 17 ods. 27 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“). Prvostupňový orgán v Protokole ďalej skonštatoval, že žalobca v kontrolovanom období k 31.12.2015 vykázal stratu a dosiahol obrat 1.713.925,71 Eur, t.j. vzťahovala sa naňho povinnosť v zmysle ust. § 46b ods. 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z., podľa ktorého daňovú licenciu platí daňovník, ktorý za zdaňovacie obdobie dosiahol ročný obrat viac ako 500 000,- Eur, a to vo výške 2 880,00 Eur. Žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015 na r. 810 nesprávne vyčíslil výšku licencie v sume 480,00 Eur. Prvostupňový orgán videl rozdiel licencie po daňovej kontrole vo výške 2 400,- Eur v tom, že žalobca si nesprávne vyčíslil výšku licencie v sume 480,- Eur. Podľa jeho názoru porušil § 46b ods. 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z.

2. Po spísaní Zápisnice o ústnom pojednávaní z 10.04.2018 prvostupňový orgán vydal dňa 11.04.2018 rozhodnutie č. 100711050/2018, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 2 400,- Eur, určil rozdiel v sume kladného rozdielu medzi daňovou licenciou a daňou, ktorý možno započítať v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach vo výške 2 400,- Eur a rozdiel v sume daňovej straty 0,00 Eur za obdobie zdaňovacieho obdobia roku 2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán po rekapitulácii priebehu daňovej kontroly v časti odôvodnenia s názvom „1. Položky zvyšujúce výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami“ uviedol, že žalobca evidoval na účte 379 13 iné záväzky v sume celkom 585.975,20 Eur, o ktorých nepredložil dôkazy, že budú splatné k 31.12.2024, ako uviedol v emaile z 31.12.2017. Keďže od splatnosti týchto záväzkov evidovaných na účte 379 13 uplynulo viac ako 360 dní mal prvostupňový orgán za to, že žalobca bol povinný upraviť základ dane o 20% z menovitej hodnoty záväzku evidovaného v sume 585.975,20 Eur, čo činilo 117.195,04 Eur. Suma 117.195,04 Eur je podľa prvostupňového orgánu položka zvyšujúca výsledok hospodárenia. Prvostupňový orgán ďalej uviedol, že akceptoval dôkaz o splatnosti preverovaných pohľadávok, t.j. dohodu o zmene splatnosti pohľadávok z 30.09.2014, v zmysle ktorej sú pohľadávky splatné k 31.12.2024. Skonštatoval, že nakoľko záväzky evidované na účte 379 13 neboli splatné, nebol daňový subjekt - žalobca povinný upraviť základ dane o 20% z menovitej hodnoty záväzku evidovaného v sume 585.975,20 Eur. Na základe uvedeného uzavrel, že suma 117.95,04 Eur nie je položka zvyšujúca výsledok hospodárenia. V časti odôvodnenia označenej ako „2. Ustanovená suma daňovej licencie (46b ods. 2, 3, 6 zákona)“ s odkazom na § 46b ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z., prvostupňový orgán uviedol, že žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období roku 2015 vykázal k 31.12.2015 stratu a dosiahol obrat 1.713.925,71 Eur, t. j. v zmysle § 46b ods. 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. daňovú licenciu platí daňovník, ktorý za zdaňovacie obdobie dosiahol ročný obrat viac ako 500.000,- Eur, a to vo výške 2 880,- Eur. Prvostupňový orgán skonštatoval, že žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015 na r. 810 nesprávne vyčíslil výšku licencie v sume 480,- Eur. Rozdiel daňovej licencie po daňovej kontrole podľa neho predstavuje 2 400,- Eur. K námietke žalobcu, že dosiahol obrat na základe výsledkov dražby, ktorá bola organizovaná dražobnou spoločnosťou a v roku 2015 nedosiahol žiadny príjem aktívnym vykonávaním hospodárskej činnosti a ku dňu plnenia daňového priznania nebol platiteľom DPH prvostupňový orgán uviedol, že pri zistení výšky daňovej licencie vychádzal z účtovnej závierky zverejnenej v Registri účtovných závierok MF SR, ktorú daňový subjekt zostavil dňa 26.02.2016, predložil dňa 29.03.2016 a schválil dňa 28.04.2016. Vo výkaze ziskov a strát uviedol žalobca na riadku 02 Tržby z predaja tovaru účtované na účtoch 604, resp. 607 sumu 1.700.000,- Eur. Prvostupňový orgán ďalej dôvodil, že nehnuteľnosti, z predaja ktorých bola dosiahnutá tržba 1.700.000,- Eur evidovaná na účte 607 - „Výnosy z nehnuteľností“, žalobca predal formou dobrovoľnej dražby vykonanej dňa 23.04.2015 o čom bola spísaná notárska zápisnica. Ďalej prvostupňový orgán uviedol, že žalobca sa stal platiteľom DPH odo dňa 23.04.2015 v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“). Tým, že žalovaný nesprávne vyčíslil výšku licencie v sume 480,- Eur, podľa prvostupňového orgánu porušil § 46b ods. 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z., podľa ktorého daňovú licenciu platí daňovník, ktorý za zdaňovacie obdobie dosiahol ročný obrat viac ako 500 000,- Eur, a to vo výške 2 880,- Eur. Skonštatoval, že rozdiel licencie po daňovej kontrole je 2 400,- Eur. K námietkam žalobcu do Zápisnice o ústnom pojednávaní z 13.03.2018 uviedol, že tieto námietky žalobca uviedol vo svojom vyjadrení k Protokolu a prvostupňový orgán sa s nimi už vysporiadal do zápisnici z 13.03.2018, kde uviedol, že žalobca bol správcom dane spätne zaregistrovaný v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. ako platiteľ DPH od 23.04.2015. V súlade s touto skutočnosťou mu vznikla povinnosť podať daňové priznanie za každé zdaňovacie obdobie, ktorým je kalendárny mesiac. Žalobca v rozpore s touto skutočnosťou podal jedno daňové priznanie za toto obdobie až do júla 2017. Na základe výzvy žalobca podal jednotlivé nulové mesačné daňové priznania k DPH za obdobia 04/2015 až 06/2017. Podľa týchto podaných daňových priznaní k DPH za zdaňovacie obdobia roku 2015 mal žalobca vzťah k štátnemu rozpočtu v sume 0,00 Eur na vstupe DPH, rovnako ako aj na výstupe DPH. Nakoľko žalobca nepredložil žiadne iné dôkazy a tvrdenia, ktoré by mali vplyv na rozdiel zistený daňovou kontrolou a vo vyrubovacom konaní, bol prvostupňový orgán povinný v zmysle § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. vydať do 15 dní od spísania tejto zápisnice rozhodnutie, o čom bol žalobca do zápisnice informovaný. Záverom prvostupňový orgán skonštatoval, že postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi, ako aj so základnými zásadami daňového konania.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo podané odvolanie komanditnou spoločnosťou Monarex so sídlom Nám. Slobody 2, Banská Bystrica, kde táto spoločnosť uviedla, že žalobca jej udelil plnú moc na zastupovanie (v prílohe ju predložila), v ktorej jednoznačne vyjadril vôľu, aby ako splnomocnený zástupca nepreberala poštové zásielky určené žalobcovi, keďže v písomnom splnomocnení uviedol, že plnomocenstvo sa nevzťahuje na prijímanie a preberanie poštových zásielok prostredníctvom doručovateľa pošty. Z tohto dôvodu nepovažovala prvostupňové rozhodnutie za právoplatne doručené a na základe toho podľa neho nemôžu plynúť ani žiadne dôsledky vyplývajúce z jeho doručenia prvostupňovým orgánom. V odvolaní ďalej namietala nezistenie všetkých skutočností nevyhnutných na správne určenie daňovej povinnosti, nedodržanie postupu podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, nerešpektovanie § 17 ods. 15 zákona č. 595/2003 Z.z., § 61 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku, § 78 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z.z., § 3 ods. 2 zákona č. 18/1995 Z.z. o cenách a iné. O odvolaní rozhodlo Finančné riaditeľstvo SR (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. 101401094/2018 z 23.07.2018, ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdilo (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). K odvolacej námietke nesprávneho doručenia prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že nie je možné toto rozhodnutie považovať za neúčinné alebo nulitné, takéto rozhodnutie zakladá právne účinky a žiadna osoba ho nemôže odmietnuť rešpektovať. Prvostupňové rozhodnutie nebolo doručené v súlade so splnomocnením. Kontrolovaný daňový subjekt - žalobca sa však proti nemu prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolal, teda nebol mu upretý prostriedok účinnej obrany. Žalovaný ako odvolací orgán preto prvostupňové rozhodnutie preskúmal. K postupu prvostupňového orgánu pri daňovej kontrole a pri vyrubovacom konaní, resp. k zisteniu všetkých skutočností potrebných na správne vyrubenie dane žalovaný uviedol, že výška daňovej licencie, ktorú bol povinný daňový subjekt platiť sa odvíja od výšky dosiahnutého ročného obratu za zdaňovacie obdobie. Žalobca vykázal za zdaňovacie obdobie roku 2015 daňovú stratu a zároveň dosiahol obrat vo výške 1.713.925,71 Eur. Prvostupňový orgán pri kontrole dane z príjmov za zdaňovacie obdobie 2015 vychádzal z účtovnej závierky k 31.12.2015, ktorú žalobca zostavil 26.02.2016, schválil 28.04.2016 a ktorá bola zverejnená v Registri účtovných závierok MF SR. Vo výkaze ziskov a strát uviedol žalobca v riadku 02 - „Tržby z predaja tovaru“ účtované na účtoch 604 až 607 sumu 1.700.000,- Eur. Na účte 607 - „Výnosy z nehnuteľností na predaj“ žalobca zaúčtoval tržbu vo výške 1. 700.000,- Eur, ktorá bola dosiahnutá z predaja nehnuteľností predaných formou dobrovoľnej dražby vykonanej dňa 23.04.2015 o čom bola spísaná notárska zápisnica. Žalovaný uzavrel, že na základe skutočnosti, že žalobca dosiahol za zdaňovacie obdobie 2015 ročný obrat viac ako 500.000,- Eur bol povinný v zmysle § 46b ods. 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. za zdaňovacie obdobie 2015 zaplatiť daňovú licenciu vo výške 2 880 Eur. K námietke žalobcu, že dobrovoľná dražba bola organizovaná dražobnou spoločnosťou a výťažok z nej nebol dosiahnutý jeho aktívnou hospodárskou činnosťou, a preto by sa nemal zahrnúť do dosiahnutého obratu, žalovaný uviedol, že výnos z predaja majetku pri dobrovoľnej dražbe dosiahol žalobca, ktorý majetok vlastnil, a ktorý účtoval predaj majetku do výnosov. Podľa § 46b ods. 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. platí daňovník, ktorý za zdaňovacie obdobie dosiahol ročný obrat viac ako 500.000,- Eur daňovú licenciu vo výške 2 880,- Eur. Uvedené ustanovenie sa odvoláva na § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov, podľa ktorého sa za ročný obrat považuje u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva súhrn výnosov zo všetkých ním vykonávaných činností za príslušné zdaňovacie obdobie. Súhrn výnosov zo všetkých žalobcom vykonávaných činností za príslušné zdaňovacie obdobie vychádza z účtovných výkazov, z riadku 01 „Výnosy z hospodárskej činnosti spolu“ a z riadku 20 „Výnosy z finančnej činnosti spolu“. Podľa žalovaného ustanovenie § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z. nestanovuje, že do obratu sa započítava len výnos aktívnej hospodárskej činnosti daňovníka, preto aj výťažok z dobrovoľnej dražby je výnosom, ktorý sa v zmysle tohto ustanovenia zahŕňa do súhrnu výnosov. Ďalej žalovaný uviedol, že kontrolou dane z príjmov zistil, že žalobca dosiahol výšku obratu, pri ktorej bol povinný registrovať sa za platiteľa DPH. Keďže v roku 2015 nebol registrovaným platiteľom DPH prvostupňový orgán spísal úradný záznam z 12.09.2017 o vydaní osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty žalobcovi a pridelil mu identifikačné číslo, na základe čoho sa žalobca stal platiteľom DPH dňa 23.04.2015. Žalobca v odvolaní namietal, že jeho registrácia za platiteľa DPH môže mať významný vplyv na základ dane z príjmov právnickej osoby za rok 2015 a chcel využiť svoje právo postupovať podľa § 17 ods. 15 druhej vety zákona č. 595/2003 Z.z. a to uplatniť opravy chýb z minulých období do zdaňovacieho obdobia, s ktorým vecne a časove súviseli. Podľa žalovaného, v prípade, ak by žalobca uplatnil postup

- opravy chýb minulých účtovných období na základe registrácie DPH, zmenila by sa výška daňovej straty kontrolovaného daňového subjektu za roky 2015, avšak tieto opravy by neovplyvnili výšku obratu, ktorý dosiahol žalobca za rok 2015 a od ktorej sa odvíja výška daňovej licencie takým spôsobom, aby kontrolovaný daňový subjekt platil daňovú licenciu nižšiu ako 2 880,- Eur, pričom poukázal na daňové priznanie pre DPH za obdobie 07/2017 podané dňa 24.10.2017. Žalovaný ďalej uviedol, že skutočnosť, že prvostupňový orgán ukončil daňovú kontrolu na základe predložených dokladov - nulových daňových priznaní k DPH bez vykonania opráv chýb minulých účtovných období, nebráni mechanizmu uplatnenia opráv chýb minulých období do zdaňovacieho obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisia. Žalobca podľa jeho názoru po zaúčtovaní chýb minulých účtovných období má možnosť podať dodatočné daňové priznanie v zmysle § 16 Daňového poriadku a vyčísliť správnu výšku daňovej straty. Žalovaný zdôraznil, že prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový orgán vyčíslil iba rozdiel daňovej licencie, ktorá sa odvíja len od dosiahnutého obratu za zdaňovacie obdobie 2015, nie od zmeny základu dane, resp. daňovej strany pri zaúčtovaní chýb minulých účtovných období. Postupom prvostupňového orgánu pri daňovej kontrole a pri vyrubovacom konaní žalobca nebol podľa názoru žalovaného ukrátený na svojich právach vyplývajúcich z § 17 ods. 15 zákona č. 595/2003 Z.z. Záverom žalovaný uviedol, že počas kontroly a vyrubovacieho konania prvostupňový orgán postupoval v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi v zmysle § 3 ods. 1 Daňového poriadku, dbal na zachovanie práv kontrolovaného daňového subjektu - žalobcu. Správne hodnotil získané dôkazy v zmysle § 3 ods. 3 Daňového poriadku podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Zhrnutie argumentov žalobcu

4. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, kde namietal, že prvostupňové rozhodnutie nebolo doručené v súlade so splnomocnením, pretože nebolo doručené žalobcovi, pričom v napadnutom rozhodnutí je takýto postup schválený a je tam uvedené, že takéto rozhodnutie nie je možné považovať za neúčinné alebo nulitné a že takéto rozhodnutie zakladá právne účinky a žiadna osoba nemôže odmietnuť ho rešpektovať. Keďže sa kontrolovaný subjekt - žalobca proti nemu odvolal prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nebol mu upretý prostriedok účinnej obrany. Podľa názoru žalobcu k účinnému doručeniu je potrebné, aby bolo doručené zákonnému adresátovi rozhodnutia. Napriek tomu, že žalovaný preskúmal rozsah zastúpenia, aj keď zistil, že rozhodnutie nebolo doručené v súlade so splnomocnením, svoje úvahy o dosahu takého rozhodnutia riadnym spôsobom právne zdôvodnil len tým, že splnomocnený zástupca žalobcu odvolanie podal, a preto žalobcovi nebol upretý prostriedok účinnej ochrany. Pritom v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu zástupca žalobcu poukázal na neúčinnosť doručenia rozhodnutia s tým, že odvolanie proti nemu podáva z opatrnosti. Zástupca žalobcu, ktorý prevzal rozhodnutie nebol zástupcom žalobcu tak, ako to predpokladá § 30 ods. 3 Daňového poriadku, pretože tento zástupca mal obmedzené plnomocenstvo a nebol oprávnený prijímať a preberať poštové zásielky prostredníctvom doručovateľa pošty. Prvostupňový orgán tak podľa názoru žalobcu vo vyrubovacom konaní nepostupoval podľa ustanovení Daňového poriadku, vydal rozhodnutie, ktoré v rozpore s ním žalobcovi nedoručil a neuskutočnil nápravu ani po tom, ako ho na tento nezákonný postup upozornil neoprávnený preberateľ poštovej zásielky. V tomto rozhodnutí bola uložená žalobcovi povinnosť zaplatiť vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2015, teda bola mu stanovená povinnosť niečo vykonať, zaplatiť rozdiel dane. Bolo tak povinnosťou prvostupňového orgánu doručiť prvostupňové rozhodnutie v zmysle § 30 ods. 3 veta druhá Daňového poriadku do vlastných rúk žalobcu v súlade s ustanovením § 31 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku. Prvostupňové rozhodnutie, ktoré nebolo riadne doručené žalobcovi trpí vadou neúčinného doručenia, na základe toho naň nemožno pozerať ako na platné a účinné a zákonné rozhodnutie, pretože má znaky rozhodnutia nulitného. V týchto súvislostiach podľa žalobcu nemožno za zákonné považovať ani všetky ďalšie úkony nadväzujúce na toto neúčinne doručené rozhodnutie vrátane napadnutého rozhodnutia. Žalobca ďalej namietal, že prvostupňový orgán ešte pred spísaním Protokolu doručil žalobcovi výzvu z 31.01.2018, v ktorej žiadal o zapožičanie písomností a listín, ktoré môžu byť dôkazom pri správe daní, na základe čoho podľa jeho názoru priznal, že má nezrovnalosti pri daňovej kontrole a daňovom konaní so žalobcom. Ďalej uviedol, že prvostupňový orgán vydal Protokol č. 100283849/2018 z 05.02.2018, pričom neujasnil hospodársku situáciu žalobcu a neupravil ekonomické dôsledky zmeny situácie z neplatiteľa DPH na platiteľa DPH spätne od 23.04.2015 po vydaní registrácie na DPH (napriek rozdielnemu právnemu názoru žalobcu na samotnú registráciu). Rozdielnosť týchto dôsledkov je zrejmá a vyplýva z ustanovenia zákona o cenách a zákona o DPH. Kontrolované daňové priznanie žalobcu za rok 2015 obsahovalo priznaný výsledok z dražby vo výške 1.700.000,- Eur ako zdaniteľný príjem. Spätnou registráciou žalobcu za platiteľa DPH sa čiastka 283.333,33 Eur stala daňou z pridanej hodnoty a nie príjmom (interný doklad č. IDX20170003 z 30.07.2017, ktorý predložil v prílohe). Táto DPH bola priznaná v daňovom priznaní podľa § 78 ods. 9 zákona o DPH a z tohto dôvodu čiastka 283.333,33 Eur nemôže byť zároveň zahrnutá v zdaniteľných príjmoch žalobcu ako výsledok daňovej kontroly v Protokole a v následných rozhodnutiach. Žalobca ďalej uviedol, že nesúhlasí so závermi prvostupňového orgánu uvedenými v Protokole z daňovej kontroly, pretože dokazovanie nebolo ukončené, čo prvostupňový orgán potvrdil sám tým, že má nezrovnalosti v dôkazoch, nezistil pred spísaním Protokolu všetky skutočnosti nevyhnutné na správne určenie daňovej povinnosti žalobcu na daň z príjmov. Prvostupňový orgán podľa názoru žalobcu pochybil, keď počas daňovej kontroly nezistil rozdiel vo výške daňovej straty oproti pôvodnému daňovému priznaniu žalobcu za rok 2015, pričom žalobca viacnásobne žiadal uplatniť opravy chýb minulých období vyplývajúce zo spätnej registrácie DPH v zdaňovacom období roku 2015 a prvostupňový orgán mal k dispozícii všetky daňové doklady týkajúce sa roku 2015, ako aj všetky daňové doklady, ktoré boli obsahom daňového priznania k DPH podľa § 78 ods. 9 zákona o DPH, t.j. za celé obdobie od 23.04.2015 do 31.07.2017. Podľa jeho názoru číselný výsledok daňovej kontroly, čo sa týka daňovej straty usvedčuje správcu dane, že nevyhodnocoval dôkazy, ktoré boli v prospech žalobcu. Skutočnosť, že žalobca má právo uplatniť si aj dodatočne po daňovej kontrole úpravu dane podľa § 17 ods. 15 č. 595/2003 Z.z. neoprávňuje správcu dane k tomu, aby hrubo porušoval ustanovenia Daňového poriadku na riadny a spravodlivý výkon daňovej kontroly s rešpektovaním všetkých dôkazov a návrhov žalobcu ako súčasť daňovej kontroly. Ďalej poukázal na to, že podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku je daňová kontrola ukončená dňom doručenia Protokolu. Protokol zo dňa 05.02.2018 podľa neho neobsahoval vyhodnotenie dôkazov a dôsledkov spätnej registrácie žalobcu na platiteľa DPH, nie je vyhotovený v súlade s § 46 ods. 8 Daňového poriadku a bol vyhotovený bez riadneho ukončenia dokazovania v rámci daňovej kontroly, na základe čoho je nezákonný. Tento protiprávny stav nastal bez zavinenia žalobcu nerešpektovaním návrhov žalobcu na úpravu základu dane podľa § 17 ods. 15 druhá veta zákona č. 595/2003 Z.z. Prvostupňový orgán podľa neho registroval žalobcu spätne na DPH z dôvodov údajného dosiahnutia obratu vrátane DPH, pričom v Protokole vôbec neupravuje dôsledky tohto svojho rozhodnutia o registrácii daňovníka na DPH na základ dane, resp. daňovú stratu dane z príjmov právnických osôb za rok 2015. Správnosť alebo nesprávnosť Protokolu a rozhodnutí správcu dane podľa jeho názoru nie je možné posudzovať len podľa výsledného číselného domerania rozdielu dane, pretože rozhodnutie sa dotýka práv žalobcu v širšom rozsahu, napríklad aj vyčíslenie výšky daňovej strany za rok 2015, pretože podľa tejto výšky daňovej straty si žalobca môže uplatniť umorenie daňovej straty minulých období v budúcnosti. Tieto práva žalobcu sú garantované Daňovým poriadkom, ktorý bol viacnásobne porušený. Žalobca ďalej namietal, že prvostupňovému rozhodnutiu predchádzalo vyrubovacie konanie, v ktorom mu nebolo umožnené, aby mohol uplatniť prostriedky účinnej obrany a predkladať svoje návrhy a vyjadrenia k výsledkom konania. Prvostupňový orgán bez uvedenia vážnych dôvodov ukončil vyrubovacie konanie zápisnicou z 10.04.2018 napriek tomu, že splnomocnenec žalobcu nesúhlasil so závermi správcu dane a požiadal o poskytnutie 15- dňovej lehoty na vyjadrenie sa k záverom správcu dane uvedeným v tejto zápisnici. Prvostupňový orgán napriek takejto odôvodnenej požiadavke splnomocnenca žalobcu ukončil dokazovanie a túto zápisnicu určil za poslednú vo vyrubovacom konaní. Uvedený postup považuje žalobca za odopretie možnosti žalobcu vyjadriť sa k záverom správcu dane uvedeným v zápisnici z 10.04.2018, v čom videl porušenie základných zásad správy daní podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku. Ďalej namietal, že mu bola odopretá možnosť podať vyjadrenie k záverom správcu dane pred vydaním rozhodnutia a odopretá možnosť brániť sa účinnými prostriedkami k záverom správcu dane zadokumentovaným v zápisnici. V ďalšom bode žaloby žalobca namietal, že mu bol vyrubený rozdiel dane 2 400,- Eur na základe nesprávnych zistení prvostupňovým orgánom, pretože v zdaňovacom roku 2015 nedosiahol svojou činnosťou obrat nad 500.000,- Eur, pričom žalovaný dospel k opačnému názoru tak, že neodôvodnene zahrnul do obratu žalobcu v zdaňovacom období 2015 aj hodnotu, za ktorú veriteľ žalobcu prostredníctvom dražobnej spoločnosti v dražbe predal založený majetok žalobcu. Výťažok z dražby nepredstavoval a nemohol predstavovať pre žalobcu žiadny výnos, pretože výťažok z dražby obdržal veriteľ žalobcu, ktorý dražbu inicioval a dražobná spoločnosť. O výnose žalobcu by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by z tejto dražby obdržal platbu. Žalobca svojou činnosťou dražbu nevykonal, ani z dražby nemal výnos. Podľa logického výkladu § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z. sú vykonávanými činnosťami daňovníka činnosti, ktoré daňovník aktívne vykonáva a realizuje. Pri dražbe vyvolanej veriteľom však žalobca žiadnu činnosť nevykonával, ani vykonávať nemohol, pretože bol len v postavení pasívnej osoby a nemal záujem na tom, aby sa jeho majetok dražil. Predaj žalobcovho majetku na dražbe zahrnul žalovaný nesprávne do obratu žalobcu, pretože do jeho obratu môžu byť zahrnuté len výnosy z aktívne vykonávaných činností žalobcu. Postihnutie žalobcu výrubom rozdielu vo výške 2 400,- Eur považoval za nesprávne a vychádzajúce z nesprávneho právneho názoru pri posudzovaní tejto otázky. V ďalšom žalobnom bode žalobca namietal vydanie osvedčenia o registrácii žalobcu pre daň z pridanej hodnoty k 23.04.2015 podľa § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, keď hodnotu, za ktorú boli vydražené nehnuteľnosti u žalobcu v dražbe uskutočnenej z podnetu veriteľa žalobcu dražobnou spoločnosťou žalovaný určil ako obrat žalobcu. Poukázal na § 4 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z.z., podľa ktorého sa platiteľom DPH stane zdaniteľná osoba, ktorá dodá stavbu, jej časť alebo stavebný pozemok, alebo príjme platbu pred ich dodaním a to tým dňom, ktorý nastane skôr, ak sa z dodania má dosiahnuť obrat podľa ods. 1, t.j. 49.790,- Eur. U žalobcu podľa jeho názoru neboli splnené žiadne predpoklady, aby sa stal zdaniteľnou osobou podľa citovaného ustanovenia, pretože nedodal stavbu ani pozemok, ani neprijal žiadnu platbu. Táto spätná registrácia bola vynútená správcom dane nedôvodne a je nezákonná. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný s touto podstatnou otázkou dostatočne nevysporiadal, a to aj napriek tomu, že otázka oprávnenosti a zákonnosti spätnej nútenej registrácie žalobcu za platcu DPH má podstatný význam pre správnosť a zákonnosť vyrubovacieho konania. Ďalej žalobca namietal, že prvostupňový orgán v priebehu daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, ako aj žalovaný v odvolacom konaní, bezdôvodne odmietli zaoberať sa návrhmi žalobcu na prerušenie daňovej kontroly z dôvodu neujasnenej pozície žalobcu ako platiteľa DPH a odmietli zohľadniť úpravu základu dane z príjmov (prípadnú daňovú stratu), ktorú žalobcovi umožňuje ustanovenie § 17 ods. 15 druhá veta zákona č. 595/2003 Z.z. Namietal, že ak podľa prvostupňového orgánu nemá spätná registrácia žalobcu za platiteľa DPH žiadny vplyv na výšku daňovej straty za rok 2015 potom „násilná“ registrácia žalobcu na DPH nemá žiadnu oporu v hospodárskych operáciách a správca dane tak potvrdzuje, že spätná registrácia žalobcu za platiteľa DPH bola nepodložená a nezákonná. Žalobca podal daňové priznania DPH na základe výzvy, pričom takéto daňové priznanie nemá charakter riadneho daňového priznania, len ním vyhovel výzve správcu dane. Z dokladov, ktoré boli zahrnuté do daňového priznania podľa § 78 ods. 9 zákona o DPH má žalobca nárok uplatniť dôsledky, ako možné opravy chýb minulých období na akýkoľvek právny stav, ktorý sa ukáže ako právne účinný aj do obdobia roku 2015. Je povinnosťou správcu dane, aby túto zákonnú požiadavku riadne vyhodnotil a prípadný nesúhlas aj primerane zdôvodnil. Podľa jeho názoru bol prvostupňový orgán podľa § 61 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku povinný daňovú kontrolu na daň z príjmov právnických osôb za rok 2015 prerušiť, pretože mal vedomosť o tom, že sa začalo konanie o predbežnej otázke (podanie daňového priznania DPH podľa § 78 ods. 9 zákona o DPH a bolo vydané oznámenie o daňovej kontrole za apríl 2015, ktoré zatiaľ nebolo doručené právoplatným spôsobom na adresu žalobcu). Žalobca vyjadril svoju vôľu uplatniť si ustanovenie § 17 ods. 15 druhá veta zákona č. 5952003 Z.z. a využiť svoje právo z neho vyplývajúce. Namietal, že prvostupňový orgán nemôže brániť mechanizmu uplatnenia opráv chýb minulých období do zdaňovacieho obdobia, s ktorým vecne a časove súvisia. Bez celkového uzavretia právnej situácie ohľadne dodatočnej nedobrovoľnej registrácie žalobcu za platcu DPH a jej hospodárskych dôsledkov nie je možné spravodlivé uzavretie daňovej kontroly na daň z príjmov za rok 2015. Žalobca tiež namietal, že prvostupňový orgán napriek jeho žiadosti nerešpektoval predložené dôkazy a nezohľadnil všetky skutočnosti bez ohľadu na to, či sú v prospech alebo v neprospech žalobcu a spätnou registráciou žalobcu na DPH navodil právny stav, ktorý umožňuje žalobcovi uplatniť ustanovenia právnych predpisov ohľadne ceny a DPH. Žalobca ďalej uviedol, že viedol účtovnú evidenciu a spracoval daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb za rok 2015 podľa vtedajšieho právneho stavu ako neplatiteľ DPH. Registráciou žalobcu na DPH sa časť rozporovaného obratu podľa zákona o cenách a zákona o DPH stala daňou z pridanej hodnoty. Správca dane nemôže zaťažiť žalobcu dvojitým zdanením tak, že raz bude určitá čiastka (časť obratu) považovaná za DPH na výstupe a zároveň rovnaká čiastka bude považovaná aj za zdaniteľný príjem na účely dane z príjmov. Tento ekonomicky nezmyselný a protiprávny dôsledok vyplýva z doterajších úkonov správcu dane voči žalobcovi. Ďalej žalobca argumentoval tým, že žiada o spravodlivú aplikáciu § 17 ods. 15 druhá veta zákona č. 595/2003 Z.z. a v prípade, ak v ďalšom konaní nebude možné zvrátiť právnu účinnosť registrácie DPH, potom dražobná cena je považovaná za cenu vrátane DPH a je potrebné upraviť (znížiť) dosiahnutý obrat žalobcu o DPH. Správca dane svojím postupom porušil ustanovenie § 3 ods. 1, ods. 2 Daňového poriadku. Ekonomické vplyvy a dôsledky týchto dvoch druhov dane sa navzájom ovplyvňujú, preto podľa žalobcu nie je možné riešiť len jeden druh dane bez ustálenia právneho stavu pri dani inej. Žalobca navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie a súčasne aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

5. Vo vyjadrení žalovaného k správnej žalobe k námietke nesprávneho doručenia prvostupňového rozhodnutia žalovaný odkázal na závery z pracovného stretnutia Ministerstva financií SR z 07.11.2017 k otázke postupu pri nesprávnom doručení rozhodnutia správcu dane, ktoré v prílohe predložil. V uvedenej prílohe je uvedené, že v prípade nesprávneho doručenia rozhodnutia daňovému subjektu nie je možné považovať takéto rozhodnutie za neúčinné alebo nulitné. V praxi nemožno vylúčiť, že dôjde k vydaniu rozhodnutia, ktoré nespĺňa požiadavky podľa § 63 Daňového poriadku (napr. nesprávne doručenie). Takéto rozhodnutie zakladá právne účinky a je potrebné ho považovať za rozhodnutie bezchybné až dovtedy, kým nie je nahradené novým rozhodnutím, čo vyplýva zo zásady prezumpcie správnosti rozhodnutí. Z dôvodu záväznosti takéto rozhodnutie preto žiadna osoba nemôže odmietnuť rešpektovať, a to ani v prípade, že by bolo nezákonné. Ak je rozhodnutie daňovému subjektu doručené nesprávne a daňový subjekt sa voči nemu odvolal (a toto odvolanie vlastnoručne podpísal), nebol mu upretý prostriedok účinnej obrany. Odvolací orgán v takomto prípade preskúma odvolanie, o ktorom v odvolacom konaní rozhodne. Nie je prípustné odvolacie konanie ukončiť len oznámením (napr. výzvou na opätovné doručenie rozhodnutia), nakoľko takýto spôsob ukončenia odvolacieho konania nepozná. Pri nesprávnom doručení rozhodnutia (napr. adresovanie zástupcovi namiesto daňového subjektu) teda môžu nastať nasledujúce situácie: 1. Rozhodnutie bolo doručené nesprávne, avšak daňový subjekt sa o rozhodnutí dozvedel a odvolal sa v lehote. 2. Rozhodnutie bolo doručené nesprávne, daňový subjekt sa neodvolal, ale splnil povinnosti uložené v rozhodnutí. V týchto prípadoch sa rozhodnutie opätovne nedoručuje. 3. Rozhodnutie bolo doručené nesprávne, kvôli čomu daňový subjekt zmeškal lehotu na odvolanie, resp. sa vôbec o rozhodnutí nedozvedel. Správca dane to isté rozhodnutie doručí opätovne. Odporúča sa však komunikácia s daňovým subjektom. Žalovaný ďalej argumentoval tým, že na platenie daňovej licencie podľa § 46b ods. 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. sa nevzťahuje skutočnosť, či daňový subjekt bol alebo nebol platiteľom DPH v konkrétnom zdaňovacom období, ani skutočnosť, akú výšku dane alebo daňovej straty dosiahol za konkrétne zdaňovacie obdobie. Podľa jeho názoru je spornou otázkou to, či výťažok z dobrovoľnej dražby vo výške 1.700.000,- Eur mal byť zahrnutý do obratu žalobcu. Prvostupňový orgán pri zisťovaní výšky daňovej licencie za zdaňovacie obdobie 2015 vychádzal z účtovnej závierky, ktorú žalobca zostavil a schválil a ktorá bola zverejnená v Registri účtovných závierok MF SR. Definícia ročného obratu nie je stanovená priamo zákone č. 595/2003 Z.z., ustanovenie § 46b ods. 2 písm. c/ tohto zákona sa odvoláva na § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z., podľa ktorého sa za ročný obrat považuje u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva súhrn výnosov zo všetkých ním vykonávaných činností za príslušné zdaňovacie obdobie. Podľa jeho názoru určenie obratu, ktorý je vymedzený ako súhrn výnosov zo všetkých ním vykonávaných činností za príslušné zdaňovacie obdobie by malo vychádzať, ak ide o mikroúčtovnú jednotku, z Výkazu ziskov a strát Úč MUJ 2-01, z riadku 01 „Výnosy z hospodárskej činnosti spolu“ a z riadku 20 - „Výnosy z finančnej činnosti spolu“. Nehnuteľnosti z predaja ktorých žalobca v roku 2015 dosiahol tržbu 1.700.000,- Eur účtovanú na účte 607 - „Výnosy z nehnuteľností na predaj“ žalobca predal formou dobrovoľnej dražby vykonanej dňa 23.04.2015. Túto tržbu uviedol vo Výkaze ziskov a strát Úč MUJ 2-01 za rok 2015, a to na riadku 02 - „Tržby z predaja tovaru“ na účtoch 604, resp. 607. Suma 1.700.000,- Eur ako výťažok z dobrovoľnej dražby je zahrnutá vo výnosoch z hospodárskej činnosti za rok 2015, a to na riadku 01 „Výkaz ziskov a strát“, čo zároveň zodpovedá súčtu výnosov z hospodárskej činnosti a z finančnej činnosti uvedenej v riadku 1 tabuľky F tlačiva daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby žalobcu za rok 2015. Žalobca teda vo svojom účtovníctve sám zahrnul výťažok z dobrovoľnej dražby do výnosov z hospodárskej činnosti. Žalovaný ďalej nesúhlasil s námietkou žalobcu, v ktorej uvádza, že podľa logického výkladu ustanovenia § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z. sú vykonávanými činnosťami daňovníka činnosti, ktoré daňovník aktívne vykonáva a realizuje, pričom pri dražbe vyvolanej veriteľom žalobca žiadnu činnosť nevykonával, bol len v postavení pasívnej osoby. Z ustanovenia § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z. podľa jeho názoru nevyplýva, že výnos má byť dosiahnutý len z aktívnej činnosti daňovníka, ktorú daňovník aktívne vykonáva a realizuje. Aj predaj majetku daňovníka je výnosom, ktorý prináleží daňovníkovi, aj keď bol predaný formou dobrovoľnej dražby, t.j. daňovník ho sám aktívne nepredával. Výnos z dobrovoľnej dražby prináleží daňovníkovi, ktorý majetok vlastnil, a ktorý účtoval predaj majetku do výnosov. K námietke nezákonnej registrácie žalobcu za platiteľa DPH žalovaný uviedol, že skutočnosť, či mal byť alebo nemal byť registrovaný za platiteľa DPH neovplyvňuje to, že v roku 2015 dosiahol ročný obrat viac ako 500.000,- Eur a tým bol povinný platiť daňovú licenciu vo výške 2 880,- Eur. Takúto výšku bol žalobca povinný platiť bez ohľadu na to, či bol alebo nebol v roku 2015 platiteľom DPH. Dodatočná registrácia žalobcu za platiteľa DPH nemá žiadny vplyv na výšku určenej daňovej licencie. Žalovaný rovnako neakceptoval námietku žalobcu, ktorý požadoval ukončiť kontrolu dane z príjmov za rok 2015 až po vykonaní opravy chýb minulých účtovných období. Podľa neho je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že prvostupňový orgán bezdôvodne bránil mechanizmu uplatnenia opráv chýb minulých účtovných období do zdaňovacie obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisia a zároveň neprihliadal na všetky okolnosti, ktoré pri daňovej kontrole vyšli najavo. Prvostupňový orgán nebol povinný pri daňovej kontrole vykonať opravy chýb minulých účtovných období na základe registrácie žalobcu za platiteľa DPH, pretože tieto opravy chýb minulých účtovných období nijako neovplyvnia výšku obratu, ktorý žalobca dosiahol z dobrovoľnej dražby vo výške 1.700.000,- Eur, po registrácii na platiteľa DPH zníženú o čiastku 283.333,33 Eur, na základe čoho bol povinný zaplatiť daňovú licenciu za rok 2015 vo výške 2 880,- Eur, pretože dosiahol obrat nad 500.000,- Eur. Žalobca môže v účtovníctve vykonať opravy chýb minulých účtovných období na základe registrácie za platiteľa DPH a po vykonaní týchto opráv podať dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za rok 2015. Tieto úkony nie je povinný za neho urobiť správca dane. Správca dane vykonaním daňovej kontroly a vyčíslením rozdielu daňovej licencie nijako nebránil mechanizmu uplatnenia opráv chýb minulých účtovných období v účtovníctve žalobcu. Vzhľadom na to, že žalobca podal nulové daňové priznania k DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia po vykonaní opráv chýb minulých účtovných období sa nezmení výška obratu, na základe ktorej bol žalobca povinný zaplatiť daňovú licenciu v zmysle § 46b ods. 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. za rok 2015, t.j. žalobca dosiahne ročný obrat viac ako 500.000,- Eur. Ďalej žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán vo vyrubovacom konaní spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní z 13.03.2018, ku ktorej podal žalobca dňa 22.03.2018 vyjadrenie. Pripomienky uvedené v tomto vyjadrení prvostupňový orgán so žalobcom prerokoval dňa 10.04.2018, o čom bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní. Žalobca do tejto zápisnice uviedol, že nesúhlasí so závermi prvostupňového orgánu a po právnej analýze záverov sa vyjadrí v lehote 15 dní. Do zápisnice tiež uviedol, že prvostupňový orgán nemá záujem na úplnom zistení skutkového stavu, dôsledky dražby z roku 2015 si správca dane vykladá svojvoľne ako sa mu hodí pre konkrétny druh dane a trvá na možnosti uplatniť si opravu chýb minulých období v zdaňovacom období 2015. Tieto tvrdenia podľa žalovaného žalobca uviedol aj vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly a prvostupňový orgán sa s nimi vysporiadal v zápisnici o ústnom pojednávaní z 13.03.2018. Pretože žalobca nepredložil žiadne nové dôkazy a tvrdenia, ktoré by mali vplyv na rozdiel daňového bonusu zistený daňovou kontrolou a vo vyrubovacom konaní, správca dane bol povinný v zmysle § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vydať do 15 dní od spísania tejto zápisnice rozhodnutie. Žalobca mal podľa názoru žalovaného dostatočný priestor na predloženie svojich návrhov a vyjadrení a nie je pravdivé jeho tvrdenie, že mu nebolo umožnené uplatniť prostriedky účinnej obrany a predkladať svoje návrhy a vyjadrenia k výsledkom vyrubovacieho konania. Záverom žiadal žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov svojho konania.

6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý k záverom z pracovného stretnutia z MF SR zo dňa 07.11.2017 k otázke postupu pri nesprávnom doručení rozhodnutia správcu dane uviedol, že tým žalovaný potvrdzuje nedostatok legislatívnej opory pre úradný postup, ktorým žalovaný ignoroval nezákonné doručenie prvostupňového rozhodnutia v rozpore s udelenou plnou mocou. Právny poriadok podľa neho neumožňuje štátnym orgánom aby konali v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov a uskutočňovali ich svojvoľný výklad. Za rozporuplné považoval vyjadrenie žalovaného, že prvostupňový orgán nebol povinný pri daňovej kontrole vykonať opravy chýb minulých účtovných období na základe registrácie žalobcu za platiteľa DPH, pretože tieto opravy chýb minulých účtovných období nijako neovplyvnia výšku obratu, ktorý žalobca dosiahol z dobrovoľnej dražby majetku vo výške 1.700.000,- Eur. Bol toho názoru, že takéto vyjadrenie je nelogické a svojím obsahom jedna časť protirečí druhej časti vety. Vyjadrenie obsahuje tvrdenie, z ktorého vyplýva, že opravy chýb minulých účtovných období nijako neovplyvnia výšku obratu, ktorý žalobca dosiahol z dobrovoľnej dražby majetku vo výške 1. 700.000,- Eur a zároveň v tej istej vete uvádza „po registrácii za platiteľa DPH zníženú o čiastku 283 333,33 Eur“, t.j. žalovaný priznáva vo svojom vyjadrení, že výška obratu po registrácii za platiteľa má byť znížená o čiastku 283.333,33 Eur. Protokol aj prvostupňové rozhodnutie podľa jeho názoru obsahujú vyčíslenie obratu vo výške 1.700.000,- Eur, ktoré je v rozpore so skutočnosťou, ktorú potvrdzuje aj žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, pretože nie je možné z daňovo-právneho hľadiska, ani logického obhájiť právny záver, ktorý žalovaný nastolil, že čiastka 283.333,33 Eur je zároveň obratom (tržbou) a zároveň aj daňou z pridanej hodnoty. Prvostupňové, ako aj napadnuté rozhodnutie bolo vydané po registrácii žalobcu za platiteľa DPH, preto bol správca dane povinný rešpektovať vôľu daňovníka a uplatniť ustanovenie § 17 ods. 15 druhá veta zákona č. 595/2003 Z.z. vo výsledku daňovej kontroly a znížiť obrat o čiastku 283.333,33 Eur. Zistenie správnej výšky daňovej straty je dôležitým výstupom daňovej kontroly, pretože daňovník si môže dosiahnutú daňovú stratu umorovať v ďalších rokoch v súlade s ustanovením § 30 zákona č. 595/2003 Z.z. Správca dane nemôže zneužiť svoje postavenie štátneho orgánu so zameraním sa na dorub daňovej licencie a ignorovať právo daňovníka na spravodlivé konanie podľa daňových predpisov. Prvostupňový orgán a žalovaný vyrubil žalobcovi nedoplatok na daňovej licencii za rok 2015, pričom nemá vo svojich záveroch ustálené, aký obrat daňovník dosiahol, či vo výške 1.700.000,- alebo vo výške 1.416.666,67 Eur. Postup správcu dane ako aj žalovaného považoval za nesprávny a nezákonný a záverom nesúhlasil s tvrdením, že správca dane sa vysporiadal so všetkými námietkami daňovníka v zápisnici o ústnom pojednávaní z 13.03.2018. S námietkou o dvojakom posudzovaní častí dosiahnutého obratu sa správca dane nevysporiadal ani počas daňovej kontroly, ani v rámci vyjadrenia k Protokolu napriek skutočnosti, že vo všetkých konaniach boli za správcu dane poverené výkonom aj rozhodnutiami rovnaké osoby a všetky zistené skutočnosti im boli známe. Správca dane sa nevysporiadal s uvedenými námietkami žalobcu aj z toho dôvodu, že je nezákonný Protokol z daňovej kontroly, ako aj napadnuté rozhodnutie.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

7. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a miestne príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP vec prejednal v súlade s ust. § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov uplatnených v žalobe zistil, že žaloba nebola dôvodná. Rozsudok bol dňa 21.03.2019 v súlade s § 137 ods. 3 SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia rozsudku bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu oznámené dňa 01.02.2019 (§ 137 ods. 4 SSP) .

8. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

9. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

10. Podľa § 17 ods. 15 zákona č. 595/2003 Z.z. pri zrušení opravných položiek a zrušení rezerv na účet nerozdelený zisk minulých rokov 1) sa základ dane zvyšuje o zaúčtovanú výšku zostatkov týchto účtov, ak ich tvorba je považovaná za daňový výdavok. Opravy chýb minulých účtovných období, ak ide o náklady (výdavky) uznané za daňový výdavok alebo výnosy (príjmy) zahrnované do zdaniteľných príjmov, sa zahrnujú do základu dane toho zdaňovacieho obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisia, bez ohľadu na to, či sa účtujú do nákladov, výnosov alebo na účet nerozdelený zisk minulých rokov.

11. Podľa § 49b ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovou licenciou je minimálna daň, po odpočítaní úľav na dani podľa § 30a alebo § 30b alebo § 52 ods. 3 a 4 a po zápočte dane zaplatenej v zahraničí podľa § 45, ktorú platí daňovník za každé zdaňovacie obdobie, za ktoré daňová povinnosť vypočítaná v daňovom priznaní je nižšia ako výška daňovej licencie ustanovenej pre jednotlivého daňovníka podľa odseku 2 alebo daňovník, ktorý vykázal daňovú stratu.

12. Podľa § 49b ods. 2 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovú licenciu platí daňovník, ktorý a/ k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom 136bb) neprevyšujúcim 500 000 Eur, a to vo výške 480 Eur, b/ k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia je platiteľom dane z pridanej hodnoty s ročným obratom 136bb) neprevyšujúcim 500 000 Eur, a to vo výške 960 Eur, c/ za zdaňovacie obdobie dosiahol ročný obrat 136bb) viac ako 500 000 Eur, a to vo výške 2 880 Eur.

13. Podľa § 49b ods. 4 zákona č. 595/2003 Z.z. daňová licencia je splatná za príslušné zdaňovacie obdobie v lehote na podanie daňového priznania podľa § 49.

14. Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov ročným obratom sa na účely odseku 3 pri daňovom subjekte účtujúcom v sústave podvojného účtovníctva rozumie súhrn výnosov zo všetkých ním vykonávaných činností za príslušné zdaňovacie obdobie 20) a pri daňovom subjekte účtujúcom v sústave jednoduchého účtovníctva súhrn príjmov zo všetkých ním vykonávaných činností za príslušné zdaňovacie obdobie. 20)

15. Podľa § 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže záložný veriteľ začať výkon záložného práva. V rámci výkonu záložného práva sa záložný veriteľ môže uspokojiť spôsobom určeným v zmluve alebo predajom zálohu na dražbe podľa osobitného zákona, 3e) alebo domáhať sa uspokojenia predajom zálohu podľa osobitných zákonov, 3f) ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak.

16. Podľa § 151m ods. 1 Občianskeho zákonníka predať záloh spôsobom určeným v zmluve o zriadení záložného práva alebo na dražbe môže záložný veriteľ najskôr po uplynutí 30 dní odo dňa oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi, ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Ak je záložné právo registrované v registri záložných práv a deň registrácie začatia výkonu záložného práva v registri záložných práv je neskorší, ako deň oznámenia o začatí výkonu záložného práva záložcovi a dlžníkovi a ak osoba dlžníka nie je totožná s osobou záložcu, 30-dňová lehota začína plynúť odo dňa registrácie začatia výkonu záložného práva v registri záložných práv.

17. Podľa § 151m ods. 4 Občianskeho zákonníka je záložca povinný strpieť výkon záložného práva a je povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva. Najmä je povinný vydať záložnému veriteľovi záloh a doklady potrebné na prevzatie, prevod a užívanie zálohu a poskytnúť akúkoľvek inú súčinnosť určenú v zmluve o zriadení záložného práva. Rovnakú povinnosť má aj tretia osoba, ktorá má záloh alebo doklady potrebné na prevzatie, prevod a užívanie zálohu u seba.

18. Podľa § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu.

19. Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby, osoba, ktorá vykonáva záložné právo (ďalej len "záložný veriteľ"), alebo iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie dražby podľa osobitného zákona. (2) Navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona (§ 16 ods. 3).

20. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách výťažok dražby po uhradení nákladov dražby, po uspokojení pohľadávok záložného veriteľa a po zaplatení ceny dosiahnutej vydražením bez zbytočných prieťahov dražobník odovzdá predchádzajúcemu vlastníkovi predmetu dražby, ak osobitný zákon 13a) neustanovuje inak.

21. Žalobca primárne namietal nezákonné a neúčinné doručenie prvostupňového rozhodnutia doručeného poštovou prepravou jeho splnomocnenému zástupcovi (komanditnej spoločnosti Monarex), ktorého plnomocenstvo sa nevzťahovalo na prijímanie a preberanie poštových zásielok. Táto námietka nebola dôvodná, pretože je v rozpore s obsahom na vec sa vzťahujúceho administratívneho spisu, s ktorým bol správny súd povinný sa oboznámiť. Podľa obsahu Plnomocenstva z 03.05.2017 zadokumentovaného na č.l. 9 administratívneho spisu, ktoré mal prvostupňový orgán v čase doručovania prvostupňového rozhodnutia k dispozícii (bolo mu doručené), žalobca udelil daňovému poradcovi MONAREX k.s., Námestie Slobody 2, Banská Bystrica plnomocenstvo na zastupovanie pri daňovej kontrole týkajúcej sa dane z príjmov právnických osôb za rok 2015, aby ho zastupoval vo všetkých právnych úkonoch, ktoré považuje za potrebné vykonať pri predmetnej daňovej kontrole, na zastupovanie v daňovom konaní aj vo vyrubovacom konaní v súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou a na preberanie písomností v danej veci a elektronickú komunikáciu v danej veci. V súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou ho splnomocnil tiež na zastupovanie žalobcu v následnom daňovom konaní, na podávanie riadnych opravných prostriedkov a iné úkony. Obsahom označeného plnomocenstva, ktoré oprávňovalo splnomocneného zástupcu žalobcu na preberanie písomností (neobmedzeného druhu a spôsobu ich oznámenia, resp. doručenia) v danej veci teda nebolo obmedzenie týkajúce sa prijímania a preberania poštových zásielok. Uvedený splnomocnený zástupca žalobcu svoje oprávnenie na zastupovanie žalobcu v daňovom koní využil a podal zaňho včas odvolanie, o ktorom žalovaný riadne rozhodol, na základe čoho žalobca nebol ukrátený na svojom práve brániť sa proti prvostupňovému rozhodnutiu.

22. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že (nejaké) „Plnomocenstvo z 02.03.2018“ malo byť podľa Zápisnice o ústnom pojednávaní z 13.03.2018 predložené splnomocneným zástupcom žalobcu na pojednávaní týkajúcom sa vyjadrenia k výzve z 31.01.2018, avšak medzi listinami odovzdanými pri ústnom pojednávaní, ktorých zoznam zápisnica obsahuje, sa žiadne plnomocenstvo nenachádza. Takéto plnomocenstvo nebolo predložené ani pri nasledujúcich úkonoch žalobcu a nie je súčasťou obsahu administratívneho spisu až do podania odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu. Podľa § 9 ods. 4 Daňového poriadku je plnomocenstvo voči správcovi dane účinné odo dňa jeho doručenia správcovi dane alebo odo dňa jeho udelenia do zápisnice u správcu dane. Z uvedeného vyplýva, že nestačí plnomocenstvo predložiť, resp. preukázať sa ním správcovi dane pri úkone správy daní, bez toho, aby bolo správcovi dane doručené, t.zn. preukázateľne odovzdané (napr. poštovou prepravou, osobne pri úkone) do jeho dispozície na zaprotokolovanie do administratívneho spisu. Plnomocenstvo datované dňom 02.03.2018, ktoré obsahovalo obmedzenie na prijímanie a preberanie poštových zásielok splnomocneným zástupcom, bolo podľa obsahu administratívneho spisu prvostupňovému orgánu preukázateľne doručené až dňa 16.05.2018, spolu s odvolaním proti prvostupňovému rozhodnutiu. Prvostupňovému orgánu tak nemožno vyčítať nezákonný postup pri doručovaní prvostupňového rozhodnutia, pretože úkon doručovania prvostupňového rozhodnutia prvostupňovým orgánom predchádzal úkonu účinného doručenia Plnomocenstva z 02.03.2018 splnomocneným zástupcom žalobcu. Žalobca mal po udelení nového Plnomocenstva z 02.03.2018 (od telefonátu z dňa 05.03.20018 - úradný záznam z č.l. 36 administratívneho spisu, v podstate až do vydania prvostupňového rozhodnutia) pri viacerých uskutočnených úkonoch v rámci vyrubovacieho konania niekoľko príležitostí účinne doručiť prvostupňovému orgánu nové plnomocenstvo, čo preukázateľne neurobil. Podľa § 3 ods. 8 Daňového poriadku (zákon č. 563/2009 Z.z. ďalej len „“) má daňový subjekt - žalobca povinnosť úzko spolupracovať so správcom dane. V danom prípade mu teda vyplývala povinnosť ihneď (t.zn. pri najbližšom úkone) po udelení Plnomocenstva z 02.03.2018 ho doručiť správcovi dane, aby v rámci následného priebehu vyrubovacieho konania nemohlo dôjsť k žiadnym nezrovnalostiam pri doručovaní, pokiaľ najmenej jedným z účelov tohto právneho úkonu žalobcu nebolo obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol oprávnený (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku). Pokiaľ tak žalobca neurobil pred doručovaním prvostupňového rozhodnutia, nebol oprávnený nesprávne doručovanie úspešne namietať.

23. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu práv alebo právom chránených záujmov fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Správny súd rozhoduje na základe včas podanej žaloby, pričom predmet súdneho prieskumu je v dispozícii žalobcu. Správny súd je zmysle § 134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ustanovené inak. Správny súd na základe uvedeného preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzalo z dôvodov nezákonnosti uplatnených v žalobcom podanej správnej žalobe.

24. Žalobca v bode 2 žaloby namietal, že správca dane mu pred spísaním Protokolu z daňovej kontroly zaslal výzvu z 31.01.2018, ktorou žiadal o zapožičanie písomností a listín, čím podľa žalobcu priznal, že má nezrovnalosti pri daňovej kontrole a daňovom konaní so žalobcom (išlo o výzvu v súlade s § 26 ods. 7 Daňového poriadku, t.zn. mimo daňovej kontroly a vyrubovacieho konania týkajúcu sa DPH). Ďalej uviedol, že dňa 05.02.2018 vydal Protokol z daňovej kontroly, pričom neujasnil hospodársku situáciu žalobcu a neupravil ekonomické dôsledky zmeny situácie z neplatiteľa DPH na platiteľa DPH, keďže na základe spätnej registrácie žalobcu za platiteľa DPH od 23.04.2015 a podľa zákona o cenách sa čiastka 283.333,33 Eur stala daňou z pridanej hodnoty (priznaná v daň. priznaní podľa § 78 ods. 9 zákona o DPH) a nie príjmom, na základe čoho nemôže byť v Protokole a nasledujúcich rozhodnutiach zároveň zahrnutá v zdaniteľných príjmoch. Tiež namietal, že správca dane nezistil pred spísaním Protokolu všetky skutočnosti nevyhnutné na správne určenie daňovej povinnosti žalobcu na daň z príjmov a že číselný výsledok daňovej kontroly, čo sa týka daňovej straty, usvedčuje správcu dane, že nevyhodnocoval dôkazy, ktoré boli v prospech žalobcu. V inej časti žaloby namietal, že prvostupňový orgán napriek jeho žiadosti nerešpektoval predložené dôkazy a nezohľadnil všetky skutočnosti bez ohľadu na to, či sú v prospech alebo v neprospech žalobcu a že hrubo porušoval ustanovenia Daňového poriadku, najmä právo na riadny a spravodlivý výkon daňovej kontroly s rešpektovaním všetkých dôkazov a návrhov žalobcu. Žalobca sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia, napriek čomu v uvedenej žalobnej námietke poukázal na nezákonnosť Protokolu, resp. bez bližších dôvodov konštatoval nezrovnalosti na strane správcu dane, ktoré mali vzniknúť na základe výzvy mimo predmetu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a svoje námietky tiež smeroval k neujasnenej hospodárskej situácii a ekonomickým dôsledkom registrácie žalobcu pre DPH alebo k nezohľadneniu všetkých skutočností a bližšie nekonkretizovaným porušeniam povinností správcu dane. Keďže žalobca súčasne zrozumiteľne nešpecifikoval, aký majú tieto námietky konkrétny dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (jeho výroku a dôvodov, na ktorých je výrok založený), čo súd zaňho urobiť nemohol, takto všeobecne formulované žalobné námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožnili vykonať prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Okrem všeobecných názorov a stanovísk žalobcu námietky neobsahujú súčasne žiadne tvrdenia a odôvodnenie toho, v čom sa žalovaný mýlil, resp. v akom rozsahu a z akých dôvodov prekročil medze uplatnenej správnej úvahy, pokiaľ vec posúdil spôsobom uvedeným v napadnutom rozhodnutí.

25. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov správnych orgánov.

Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním žaloby vyvolať súdne konanie, kde správny orgán už nebude mať nadriadené a autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je spor o zákonnosť jeho postupu alebo rozhodnutia, s rovnakými právami aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Súd nie je oprávnený dôvody nezákonnosti v žalobe neuvedené dopĺňať podľa zistení zo správneho spisu ani všeobecne uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad. To znamená, že všeobecne uplatnené námietky v rámci žalobných bodov správnej žaloby neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti, pretože práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený. 26. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby posudzovať, či orgán verejnej správy vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný stav, t.j. či skutkové závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba to, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Zákonnosť rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správny súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia (§ 135 ods. 1 SSP). Preto v správnom súdnictve správny súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či orgány verejnej správy splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000). Nakoľko žalobca v niektorých žalobných bodoch dostatočne nekonkretizoval v čom sa žalovaný mýlil alebo v čom sú jeho úvahy v rozpore so zákonom a s logickým uvažovaním, nebolo v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe tak, ako bola žalobcom sformulovaná, možné týmto žalobným bodom vyhovieť.

27. Podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné - ďalej len „žalobné body“. Obligatórnou náležitosťou správnej žaloby sú teda žalobné body obsahujúce argumentáciu žalobcu k skutkovému a právnemu posúdeniu veci žalobcom, t.zn. dôvody, ktoré majú súdu ozrejmiť, že žalovaný sa v konkrétnych skutkových lebo právnych otázkach mýlil, čo malo za následok nezákonnosť napadnutých výrokov rozhodnutia. Z uvedeného plynie záver, že v spojení s § 134 ods. 1 SSP jednak nie je prípustné aktivitou súdu prelamovať výlučné dispozičné oprávnenie žalobcu formulovať žalobné body a vymedziť tým rozsah a dôvody prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia (s výnimkami, ktoré sa na túto vec nevzťahujú) a tiež to, že zo žalobných bodov musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné. To znamená, že pokiaľ z jednotlivých žalobných námietok v rámci žalobných bodov nie je zrejmé, z akých dôvodov má byť výrok napadnutého rozhodnutia nezákonný, (nestačí teda polemika s odôvodnením rozhodnutia alebo s okolnosťami, ktoré vyšli najavo pri správe daní), nemožno týmto námietkam vyhovieť.

28. Z ust. § 182 ods. 1 písm. e/ SSP plynie ďalej ten dôsledok, že žalobné námietky obsiahnuté v žalobných bodoch týkajúce sa okolností vzniknutých alebo zistených v rámci daňovej kontroly či vyrubovacieho konania, ktoré netvrdia priamy či nepriamy vplyv týchto okolností na výrok napadnutého rozhodnutia, nie sú relevantné skutočnosti pre zistenie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Namietaná „nútená registrácia“ žalobcu za platcu DPH uskutočnená úkonom správcu dane je bezpochyby okolnosťou, na ktorej výrok napadnutého ani prvostupňového rozhodnutia založený nebol. Registrácia žalobcu za platiteľa DPH nebola výsledkom daňovej kontroly dane z príjmu žalobcu za rok 2015 ani nadväzujúceho vyrubovacieho konania. Proti registrácii žalobcu vykonanej správcom dane pri postupe v rámci správy inej dane (DPH) mal žalovaný možnosť sa brániť samostatne, podaním osobitnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy alebo žalobou o preskúmanie zákonnosti opatrenia - aktu registrácie alebo oznámenia o ňom (osvedčenia o registrácii). Nie je tak prípustný prieskum tejto registrácie žalobcu ani podľa § 27 ods. 1 SSP, ktorý je prípustný iba v prípade, ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo možné preskúmať správnym súdom, pričom takýto prieskum registrácie nebol žalobcom ani navrhovaný. Takže ani námietky žalobcu smerujúce k tomu, že žalovaný sa s touto podstatnou otázkou dostatočne nevysporiadal (zaberal sa ňou na str. 4 - 5 napadnutého rozhodnutia v rozsahu odvolacích námietok) a smerujúce k daňovým priznaniam k DPH nemajú z týchto dôvodov (a z dôvodov uvedených v nasledujúcom odseku tohto rozsudku) pre dané konanie právny význam. Obdobne neboli opodstatnené ani námietky „zaťaženia dvojitým zdanením“ v dôsledku registrácie žalobcu za platiteľa DPH, resp. neujasnených dôsledkov na hospodársky výsledok žalobcu z dôvodu spätnej registrácie pre vzájomné ovplyvňovanie ekonomických vplyvov dvoch druhov daní, pričom nie je možné riešiť len jeden druh dane bez ustálenia právneho stavu pri inej dani a pod.

29. Výrok rozhodnutia o vyrubení rozdielu medzi vykázanou a zistenou sumou daňovej licencie má právny podklad v naplnení ust. § 46b ods. 1, 2 písm. c/ Zákona o dani z príjmov, pričom hypotéza tejto právnej normy je naplnená vykázaním nižšej daňovej povinnosti ako je výška daňovej licencie alebo vykázaním daňovej straty a súčasným dosiahnutím ročného obratu za zdaniteľné obdobie vo výške prevyšujúcej 500.000 Eur. Výška ročného obratu žalobcu za zdaňovacie obdobie roka 2015 by v danom prípade nepochybne bola s registráciou či bez registrácie žalobcu ako platcu DPH, vždy zachovaná nad touto úrovňou. Oprávnenosť vyrubenia daňovej licencie v danom prípade tak zjavne nestojí na ustálení presnej skutočnej výšky výnosu z dražby predaja nehnuteľností (1.700.000 Eur) tvoriacej dominantnú časť obratu žalobcu, ktorej nedostatočné zistenie namietal žalobca pre nezohľadnenie čiastky 283.333,33 Eur, ktorá sa stala dodatočne priznanou daňou z pridanej hodnoty (v súlade so zákonom o cenách). Z aplikovaného ust. § 46b ods. 1, 2 písm. c/ zákona č. 595/2003 Z.z. je zrejmé, že polemika v uvedenom zmysle je bez právneho významu, pokiaľ by suma výnosu z dražby započítaná do ročného obratu za zdaňovacie obdobie v dôsledku dopadu právnych (nie namietaných ekonomických ani hospodárskych) následkov registrácie žalobcu za platiteľa DPH nemohla klesnúť pod úroveň 500.000 Eur. Keďže v danom prípade by aj so zohľadnením tejto skutočnosti v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania suma obratu klesla na úroveň zjavne vyššiu ako 500.000 Eur, je možné sa stotožniť s logickým záverom žalovaného vysloveným v napadnutom rozhodnutí, že “opravy chýb minulých účtovných období neovplyvnia výšku obratu, ktorý dosiahol žalobca za rok 2015, od ktorej sa odvíja výška daňovej licencie takým spôsobom, aby žalobca platil daňovú licenciu nižšiu ako 2.880 Eur“. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že obsahom výroku prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo v odvolacom konaní potvrdené napadnutým rozhodnutím, bolo dorubenie daňovej licencie tak, aby bolo dosiahnuté jej zaplatenie v zákonnej výške 2.880 Eur, z čoho vyplýva, že uvedené námietky žalobcu neboli opodstatnené.

30. Pre nedostatok konkretizácie vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a tiež pre nedostatok priameho či nepriameho vecného súvisu s obsahom výroku prvostupňového rozhodnutia neboli dôvodné ani námietky žalobcu v tom zmysle, že správca dane pochybil, keď počas daňovej kontroly nezistil rozdiel vo výške daňovej straty oproti pôvodnému daňovému priznaniu za rok 2015, pričom žalobca viacnásobne žiadal uplatniť opravy chýb minulých období vyplývajúce zo spätnej registrácie DPH a spravodlivú aplikáciu podľa § 17 ods. 15 Zákona o dani z príjmov. Obdobne to platí pre námietku, že správnosť alebo nesprávnosť Protokolu a rozhodnutí správcu dane nie je podľa názoru žalobcu možné posudzovať len podľa číselného domerania rozdielu dane, pretože sa dotýka práv žalobcu v širšom rozsahu napr. aj vyčíslením výšky daňovej straty, podľa ktorej si žalobca môže uplatniť umorenie v budúcnosti, a námietku, že Protokol je nezákonný, pretože nebol vyhotovený v súlade s § 46 ods. 8 Daňového poriadku bez riadneho ukončenia dokazovania v rámci daňovej kontroly a bez zavinenia žalobcu nerešpektovaním návrhov žalobcu na úpravu základu dane podľa § 17 ods. 15 Zákona o dani z príjmov. Naopak možno sa stotožniť so záverom žalovaného, že „ukončenie daňovej kontroly na základe daňových priznaní bez vykonania opráv chýb minulých účtovných období nebráni mechanizmu uplatnenia opráv chýb minulých období do zdaňovacieho obdobia, s ktorým vecne a časovo súvisia, nakoľko žalobca po zaúčtovaní chýb má možnosť podať dodatočné daňové priznanie v zmysle § 16 Daňového poriadku a vyčísliť správnu sumu daňovej straty“. Žalovaný ďalej správne zdôraznil, že “vyčíslil rozdiel daňovej licencie, ktorý sa odvíja len od dosiahnutého obratu za zdaňovacie obdobie roka 2015, nie od zmeny základu dane, resp. daňovej straty po zaúčtovaní chýb minulých účtovných období“. Pre úplnosť je potrebné doplniť, že správca dane nemá v rámci daňovej kontroly ani vyrubovacieho konania povinnosť sám či na návrh vykonať za daňový subjekt (žalobcu) opravy chýb minulých období, uplatnenie ktorej opravy je v dispozícii daňového subjektu prostredníctvom dodatočného daňového priznania. Uvedené platí s výnimkou, pokiaľ by rozhodnutie vo vyrubovacom konaní bolo okolnosťami zakladajúcimi oprávnenie žalobcu na uplatnenie opráv chýb minulých období (§ 17 ods. 15 Zákona o dani z príjmov) priamo či nepriamo ovplyvnené tak, že od vyriešenia tejto otázky by závisel jeho výrok. Keďže, vzhľadom na dôvody uvedené predchádzajúcich častiach tohto rozsudku, registrácia žalobcu pre DPH, následky z nej plynúce na určenie ceny vydražených nehnuteľností a tým ani nevykonanie opráv chýb minulých období, nemali vplyv na výrok prvostupňového rozhodnutia, nebolo bezdôvodné zamietnutie návrhu žalobcu na prerušenie vyrubovacieho konania z dôvodu konania o predbežnej otázke až do ukončenia daňovej kontroly pre DPH. Dokazovanie bolo v rámci daňovej kontroly vykonané v primeranom rozsahu, čo preukazuje fakt, že zabezpečený dôkazný stav uvedený v Protokole postačoval na vydanie prvostupňového rozhodnutia obsahujúceho posúdenie všetkých podstatných skutkových okolností veci. Protokol obsahuje vyhodnotenie dôkazov v rozsahu a obsahu zodpovedajúcom jeho povahe konštatujúcej zistený skutkový stav. Protokol nenahrádza rozhodnutie vo vyrubovacom konaní, a preto na jeho obsah nemožno klásť nároky požadované zákonom pre náležitosti rozhodnutia.

31. Ťažiskom podanej správnej žaloby bola námietka nesprávneho právneho posúdenia dosiahnutého obratu žalobcu za zdaňovacie obdobie roku 2015. Žalobca namietal že hodnota, za ktorú veriteľ žalobcu prostredníctvom dražobnej spoločnosti v dobrovoľnej dražbe predal založený majetok žalobcu bola neoprávnene zahrnutá do obratu dosiahnutého žalobcom v zdaňovacom období roku 2015, pretože výťažok z dražby nepredstavoval pre žalobcu žiadny výnos, nakoľko výťažok z dražby obdržal veriteľ žalobcu, ktorý dražbu inicioval a dražobná spoločnosť, pričom o výnose pre žalobcu by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by z tejto dražby obdržal platbu. Výkladom ust. § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z. dospel žalobca k záveru, že predaj jeho majetku žalovaný zahrnul do obratu žalobcu nesprávne, pretože do obratu môžu byť zahrnuté iba výnosy z aktívne vykonávaných činností žalobcu, ktoré pri dražbe vyvolanej veriteľom nevykonával, pretože bol len v postavení pasívnej osoby a nemal záujem na dražbe. Uvedené závery a výkladové konštrukcie žalobcu nemajú oporu v administratívnom spise ani v platnej právnej úprave. Podľa „Vyúčtovania dražby“ z 23.04.2015, ktoré je súčasťou administratívneho spisu žalobca totiž „obdržal“ zvyšok z výťažku dražby vo výške 40.611,50 Eur, ktorý mu bol poukázaný. Právna úprava daňovej licencie v ust. § 46b zákona č. 595/2003 Z.z. nevymedzuje pojem „obrat“, ktorý používa. Pri použití pojmu „obrat“ v rámci normatívneho textu § 46b ods. 2 obsahuje poznámku 136bb, ktorej zodpovedá odkaz v poznámke pod čiarou odkazujúci na § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z, podľa ktorého sa obratom na účely odseku 3 pri daňovom subjekte účtujúcom v sústave podvojného účtovníctva rozumie súhrn výnosov zo všetkých ním vykonávaných činností za príslušné zdaňovacie obdobie 20) a pri daňovom subjekte účtujúcom v sústave jednoduchého účtovníctva súhrn príjmov zo všetkých ním vykonávaných činností za príslušné zdaňovacie obdobie. Účelom § 6 zákona č. 479/2009 Z.z. je vymedzenie pôsobnosti daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, pričom úlohou jednotlivých ustanovení § 6 ods. 3 a 4 je stanoviť okruh vybraných daňových subjektov, to znamená v rámci právnej aplikácie § 46b ods. 1, 2 zákona č. 595/2003 Z.z. sa toto ustanovenie použije len primerane. Tomuto prístupu zodpovedá právna veta vyjadrená v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24.02.2010, sp. zn. 9 Sţso 8/2009 (zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 7/2011 pod č. 109), podľa ktorej „Poznámka pod čiarou nemá normatívny charakter a slúži len na spresnenie výkladu ustanovenia zákona. Ak zákonné ustanovenie upravuje započítanie náhrady za pohotovosť do vymeriavacieho základu pre výpočet poistného, je pre posúdenie nároku právne významné znenie zákonného ustanovenia a nie odkaz v poznámke pod čiarou“.

32. Výklad použitého pojmu „obrat“ na účely daňovej licencie je teda potrebné prispôsobiť povahe daňovej licencie, úlohou ktorej bolo zaťažiť minimálnou daňou každého daňovníka, ktorý dosiahol daňovú povinnosť nižšiu ako je výška daňovej licencie alebo dosiahol daňovú stratu a to výške minimálnej dane stupňovanej od výšky dosiahnutého ročného obratu. Podľa Účtovného slovníka “obrat je hodnotový (čiže peňažný) ekvivalent množstva predaných (a prenajatých) tovarov a výkonov (často aj investičného majetku a výrobného materiálu) za určité obdobie, teda hodnotový ekvivalent odbytu“. Vo všeobecnosti sa za „obrat“ v obchodnom zmysle považuje súhrn predaného a kúpeného tovaru v istom období a z účtovného hľadiska za súhrn príjmových a výdavkových položiek na účte. S použitím jednak sémantického výkladu práva, ale aj výkladu systematického a logického (e ratione legis), ktorých uplatnenie je vzhľadom na zmienený charakter právnej úpravy (použitý odkaz pod čiarou) tiež priliehavé, z postupu žalovaného nevyplýva odchýlka od všeobecne vnímaného pojmu obrat. Pokiaľ teda zákon expresis verbis nevymedzil, že do obratu nie je možné, okrem výnosov za tovary alebo služby v rámci predmetu bežnej obchodnej činnosti zahrnúť aj výnosy za dlhodobý investičný majetok (ako je tomu v danom prípade), niet prekážky, aby sa výnos z takého odbytu taktiež zahrnul do ročného obratu. Ak by nešlo o obrat žalobcu muselo by ísť o obrat iného (okrem záložného veriteľa, ktorého sa výnos tiež týka v opačnom zmysle - získaním nehnuteľností do svojho majetku), avšak takej osoby niet, keďže prospech v podobe zániku záväzku (dlhu zabezpečeného záložným právom) mal z tohto výnosu jedine žalobca a nik iný (§ 32 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách).

33. V nadväznosti na uvedené z platnej právnej úpravy nevyplýva namietaný záver žalobcu, že v danom prípade nešlo o výnos na účely stanovenia výšky obratu, pretože výnos z predaja nehnuteľností na dobrovoľnej dražbe nebol dosiahnutý v dôsledku ním aktívne vykonávanej činnosti. Ročný obrat, ktorý podľa § 6 ods. 4 zákona č. 479/2009 Z.z. predstavuje súhrn výnosov zo všetkých vykonávaných činností žalobcu za príslušné zdaňovacie nemožno so zohľadnením účelu daňovej licencie zužovať v namietanom zmysle len na činnosti, ktoré boli bezprostredne a priamo vykonané žalobcom. Naopak na dosiahnutie zmieneného účelu daňovej licencie musí obrat zahŕňať aj výnosy predstavujúce hodnotový ekvivalent akéhokoľvek odbytu z majetku žalobcu, z ktorého dosiahol určitý príjem, resp. prospech.

34. Podľa Notárskej zápisnice č. N 80/2015, Nz 13802/2015, NCR1s 14122/2015 z 23.04.2018 osvedčujúcej vykonanie dobrovoľnej dražby, bola dražba navrhnutá obchodnou spoločnosťou Glamour Slovakia, a.s., Banská Bystrica, v prospech ktorej bolo zriadené záložné právo k predmetným nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu vedené na listoch vlastníctva č. XXXX, XXXX a č. XXXX v k.ú X.. Dobrovoľná dražba bola navrhovateľom iniciovaná za účelom výkonu záložného práva z dôvodu, že pohľadávka(ky) záložného veriteľa nebola žalobcom včas zaplatená (§ 151j ods. 1 Občianskeho zákonníka). V súlade s § 151m ods. 4 Občianskeho zákonníka bol záložca, ktorým bol žalobca, povinný strpieť výkon záložného práva a bol povinný poskytnúť záložnému veriteľovi súčinnosť potrebnú na výkon záložného práva, pričom (podľa § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka) pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu. Podľa § 7 ods. 1, 2 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách navrhovateľom dražby je vlastník predmetu dražby, osoba, ktorá vykonáva záložné právo (ďalej len "záložný veriteľ"), alebo iná osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie dražby podľa osobitného zákona. Právnym dôvodom, na základe ktorého sa dražba vykonáva, je písomná zmluva o výkone dražby, ktorú uzaviera navrhovateľ dražby (v danom prípade záložný veriteľ) a dražobník. Pokiaľ teda žalobca uzavrel so záložným veriteľom záložnú zmluvu, bol vzhľadom na platnú právu úpravu záložného práva uzrozumený s tým, že v prípade výkonu záložného práva bude záložný veriteľ oprávnený na podanie návrhu na vykonanie dobrovoľnej dražby a uzavretie zmluvy o výkone dražby. Uzavretím záložnej zmluvy teda žalobca dal k takému postupu v budúcnosti súhlas a svojou vlastnou (zákonom predvídanou) nečinnosťou v plnení zabezpečeného záväzku v lehote splatnosti aktivoval mechanizmus výkonu záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby na základe zákonom aprobovaných úkonov záložného veriteľa, ktorými inicioval dobrovoľnú dražbu. Z uvedeného plynie záver, že navrhovateľ dražby, ktorým bol v danom prípade záložný veriteľ, konal podľa zákonného oprávnenia, s predchádzajúcim súhlasom žalobcu (uzavretím záložnej zmluvy) a v dôsledku zákonom predvídanej okolnosti (nezaplatenia dlhu žalobcom v lehote splatnosti). Nútený výkon práva vo všeobecnosti nahrádza absentujúcu aktivitu dlžníka pri plnení svojho záväzku. Právna úprava výkonu záložného práva v ust. § 151m ods. 6 Občianskeho zákonníka explicitne vyjadrila zákonné splnomocnenie záložného veriteľa na konanie v mene záložcu, čím bola dosiahnutá ochrana tretích osôb účinkami, ako keby nadobudli vec od vlastníka, ale dokumentuje tiež skutočnosť, že zákon výslovne predpokladá nahradenie aktivity záložcu aktivitou záložného veriteľa v rámci výkonu záložného práva. Na uvedenom základe nie je udržateľný záver žalobcu, ktorým namieta svoje pasívne postavenie v rámci uskutočnenej dražby, nakoľko zákon s jeho aktivitou v rámci výkonu záložného práva síce počíta (je oprávnený navrhnúť dobrovoľnú dražbu), ale pri jej absencii to nebráni realizácii jeho výkonu, pretože ju nahrádza aktivita záložného veriteľa. Takéto postavenie žalobcu nebráni tomu, aby bol majetkový prospech, ktorý dražbou získal - splnenie dlhu, ktorý bol povinný zaplatiť, započítaný do ročného obratu. Žalobca sa teda mýlil, ak uzavrel, že svojou činnosťou dražbu nevyvolal ani z dražby nemal výnos, na základe čoho vyvodil nesprávne právne závery o zistení sumy obratu, ktorý dosiahol za zdaňovacie obdobie roku 2015. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je teda výsledkom správneho právneho posúdenia veci.

35. Dôvodná nebola ani žalobcova námietka neumožnenia uplatnenia prostriedkov účinnej obrany predložením svojich návrhov a vyjadrení k výsledkom vyrubovacieho konania. Namietal, že v zápisnici z 10.04.2018, kde vyjadril nesúhlas so závermi správcu dane požiadal o poskytnutie 15 dňovej lehoty na vyjadrenie sa k záverom uvedeným v tejto zápisnici, ktorej správca dane nevyhovel a zápisnicu určil za poslednú vo vyrubovacom konaní, čím porušil základné zásady správy daní, najmä zásadu zachovania prv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Správca dane v súlade s oprávnením vyplývajúcim z § 68 ods. 3 Daňového poriadku, vzhľadom na to, že považoval dokazovanie za ukončené, považoval túto zápisnicu za poslednú vo vyrubovacom konaní, čo v nej uviedol. Hlavným predmetom pojednávania v tejto veci bolo prerokovanie vyjadrenia žalobcu k zápisnici o ústnom pojednávaní z 13.03.2018, ktorej predmetom bolo prerokovanie vyjadrenia k Protokolu, už v rámci ktorej požadoval žalobca 15 dňovú lehotu na vyjadrenie, ktorú žiadosť zopakoval v zápisnici z 14.03.2018. Žalobca mal dostatočný priestor na uplatnenie prostriedkov účinnej obrany predložením svojich návrhov a vyjadrení k výsledkom vyrubovacieho konania, pretože mal možnosť sa vyjadriť k Protokolu, ktorú využil, zúčastnil sa ústneho prerokovania tohto vyjadrenia k Protokolu (zápisnica z 13.03.2018), ku ktorému prerokovaniu podal ďalšie vyjadrenie z 22.03.2018, o prerokovaní ktorého prebehlo ďalšie pojednávanie (zápisnica z 10.04.2018). Obsahom uvedených vyjadrení sú námietky právneho charakteru týkajúce sa najmä nesprávneho právneho posúdenia veci a pod., pričom v žiadnom vyjadrení ani v žiadosti o predĺženie lehoty žalobca neuviedol, že má v úmysle predložiť nové dôkazy alebo doteraz neznáme skutočnosti významné pre výsledok vyrubovacieho konania. Požiadavka opakovaných až cyklických vyjadrení žalobcu k predchádzajúcim vyjadreniam a teda opakované nesúhlasné stanoviská žalobcu k stále sa opakujúcej problematike na ustálenom skutkovom základe vyplývajúcom z Protokolu, nepredstavujú dôvod na to, aby správca dane na požiadavky ďalších vyjadrení žalobcu musel prihliadať. Naopak, bol povinný v lehote podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku vydať rozhodnutie vo vyrubovacom konaní, v odôvodnení ktorého mal povinnosť sa vyporiadať so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami veci, vrátane námietok a vyjadrení žalobcu. Pokiaľ žalobca s jeho skutkovými a právnymi zvermi nesúhlasil mal možnosť podať proti rozhodnutiu o vyrubení daňovej licencie odvolanie, ktoré právo využil.

36. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia z dôvodov nezákonnosti uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe, vzhľadom na predchádzajúce časti tohto rozsudku dospel záveru, že žaloba nebola dôvodná. Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol.

37. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. V tomto prípade žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd právo na náhradu trov konania nepriznal.

38. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, žea) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Poznámka: Rozhodnutie nepodpísala členka senátu Mgr. Ivana Datlová z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti v čase podpisovania rozsudku.