Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/149/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: SPOOL a.s., IČO: 31 586 392, so sídlom Dr. Herza 23, 984 01 Lučenec, zastúpený JUDr. Róbertom Gombalom, advokátom, so sídlom AK Rádayho 14/A, 984 01 Lučenec, proti žalovaným: 1/ Q.. Q. H., nar. XX. F. XXXX, C. XXX/XX, XXX XX R. a 2/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava 1, o zaplatenie 17.322,87 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 5C/28/2013-312 zo dňa 10. januára 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu o zaplatenie sumy 17.322,87 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 18.03.2011 do zaplatenia zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný 1/ má nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi (druhá výroková veta), resp. žalovaná 2/ má nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobcovi (tretia výroková veta) s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením prvostupňového súdu po právoplatnosti rozsudku (štvrtá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou pôvodne domáhal od pôvodne žalovaného JUDr. Q. H. staršieho zaplatenia sumy 17.322,87 Eur spolu s príslušenstvom a následne rozšíril žalobu aj voči žalovanému 2/ a v rámci zmenenej žaloby žiadal zaviazať žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť sumu vo výške 17.322,87 Eur spolu s príslušenstvom. Žaloba bola odôvodnená tým, že pôvodný žalovaný ako súdny exekútor vykonával v prospech žalobcu exekúcie voči jeho dlžníkom; po jeho odvolaní z funkcie súdneho exekútora a ustanovenia náhradníka sa žalobca z oznámení o stave exekúcií dozvedel, že pôvodný žalovaný si ako súdny exekútor ponechal odmenu, na ktorú nárok nemal a ktorú náhradný súdny exekútor musel povinným v rámci exekučného konania zarátať na vymáhaný nárok. Argumentácia žalobcu spočívala v tvrdení, že ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie, alebo pred jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z.z.“ a základom na určenie jeho odmeny je výška vymoženej pohľadávky. Z uvedeného žalobca vyvodil, že pôvodný súdny exekútor mu spôsobil ujmu tým, že si ako exekútor v rozpore s právnymi predpismi ponechal časť odmeny vo výške 17.322,87 Eur, na ktorú mu nárok nevznikol, túto časť odmeny protiprávne nevyplatil ani určenému

náhradníkovi a túto čiastku neoprávnene zadržiaval. Pokiaľ žalobu rozšíril aj voči žalovanému 2/, voči tomuto nárok uplatňoval z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pôvodne žalovaného 1/ pri výkone exekučnej činnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Žalovaný 2/ tak mal byť zodpovedný za škodu, ktorú žalobca utrpel v dôsledku nesprávnych úradných postupov pôvodne žalovaného 1/, pri nesprávnom vyčíslovaní jeho odmeny v rámci exekučných konaní a v priamej príčinnej súvislosti s týmito nesprávnymi úradnými postupmi zo strany exekútora v označených konaniach.

1.2 Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že pôvodný žalovaný 1/ vykonával v prospech žalobcu ako súdny exekútor exekúcie, ktoré boli začaté od roku 1996 do roku 2002. Pôvodne žalovaný 1/ si ako súdny exekútor v exekučných veciach žalobcu ponechal odmenu z hodnoty vymáhanej čiastky a následne k 01.02.2009 bol na vlastnú žiadosť odvolaný z funkcie exekútora. V exekučných konaniach žalobcu neboli ku dňu odvolania z funkcie pôvodného žalovaného 1/ vymožené celé sumy pohľadávok.

1.3 Súd prvej inštancie aplikoval v rámci rozhodovania aplikoval ustanovenia § 27a, § 2 písm. a), § 4 ods. 1, § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom od 01.01.2009 do 31.03.2017, resp. v znení účinnom od 16.12.1995 do 30.04.2008; článok 2 ods. 3 Ústavy SR, § 16 ods. 2 písm. c), § 33 ods. 1, 2 a § 36 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z.z.“ alebo „Exekučný poriadok“).

1.4 Okresný súd žalobu ako nedôvodnú zamietol; vychádzal zo skutočnosti, že predmetné exekúcie boli začaté od roku 1996 až do roku 2002; v čase začatia exekúcií, ktoré vykonával pôvodný žalovaný 1/, právna úprava stanovovala, že základom určenia odmeny súdneho exekútora pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky. Pôvodný žalovaný 1/ si stiahol odmenu ako súdny exekútor z vymáhanej sumy, konal v súlade s § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.. K odvolaniu súdneho exekútora došlo k 01.02.2009. Až s účinnosťou od 01.05.2008 došlo k zmene vyhlášky č. 288/1995 Z.z., v § 4 ods. 1 tak, že slovo „vymáhanej“ sa zmenilo na slovo „vymoženej;“ z prechodného ustanovenia však vyplýva, že v exekučných konaniach začatých do 30.04.2008 má exekútor nárok na odmenu podľa doterajších predpisov. Vzhľadom k uvedenému mal okresný súd zato, že pôvodný žalovaný 1/ si dôvodne vyúčtoval odmenu z vymáhanej pohľadávky a konal v súlade s § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., účinnej od 16.12.1995 do 30.04.2008 a § 28 citovanej vyhlášky, účinného od 01.05.2008.

1.5 K argumentácii žalobcu vo vzťahu k ustanoveniu § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. súd prvej inštancie uviedol, že citované ustanovenie upravuje situáciu, keď dôjde k vylúčeniu súdneho exekútora z vykonávania exekúcie. Ide o právnu úpravu súvisiacu výlučne s inštitútom vylúčenia súdneho exekútora podľa § 33 Exekučného poriadku a nemožno uvedené rozširovať aj na iný inštitút - odvolanie exekútora podľa § 16 ods. 2 Exekučného poriadku. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na článok 2 ods. 3 Ústavy SR. Zákon neukladal povinnosť pôvodne žalovanému 1/ pri odvolaní z funkcie exekútora vydať žalobcovi ako oprávnenému z exekúcie vypočítanú odmenu z vymáhanej sumy v dôsledku zmeny zákonnej úpravy, nakoľko prechodná právna norma § 28 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. ponechávala výpočet odmeny podľa dovtedy platnej a účinnej úpravy. Okresný súd vyjadril presvedčenie, že nový súdny exekútor je povinný pokračovať v exekučných konaniach tak, aby bol riadne vysporiadaný nárok žalobcu voči povinným v exekúciách. Nesúhlasil s názorom vyjadreným žalobcom, že takýmto postupom by malo dôjsť k porušeniu práva nového súdneho exekútora na podnikanie, keď by predmetné exekúcie vykonával zadarmo. Nároky nového súdneho exekútora však nie sú predmetom sporu, preto nebolo úlohou okresného súdu riešiť, akým spôsobom by sa následne po riadnom vykonaní exekúcie mala určiť odmena pre náhradného exekútora. Okresný súd však uzavrel, že u žalobcu nemohlo dôjsť k vzniku škody, žalobca nemá nárok z tohto titulu ani voči žalovanému 1/, ani voči žalovanému 2/. Z uvedených dôvodov okresný súd žalobu zamietol a uviedol, že vzhľadom na právne posúdenie sa už nevysporiadaval s ostatnými dôkaznými prostriedkami, nakoľko neboli pre samotné rozhodnutie súdu relevantné.

1.6 O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na plnú náhradu trov konania, nakoľko boli v spore úspešní.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalovaných 1/ a 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 17.322,87 Eur s príslušenstvom a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%. Uplatnil odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. a tvrdil tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

2.1 V konkrétnostiach namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil nevyhnutnosť použitia ustanovenia § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., ktoré sa podľa žalobcu malo použiť aj v prípade odvolania súdneho exekútora z výkonu funkcie. Vyhláška č. 288/1995 Z.z. v čase odvolania súdneho exekútora priamo neupravovala situáciu ako postupovať pri účtovaní odmeny v prípade odvolania súdneho exekútora z funkcie na jeho vlastnú žiadosť; podľa žalobcu nie je na takúto situáciu použiteľný právny výklad, že súdny exekútor mal nárok na odmenu počítanú v súlade s ustanovením § 4 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. z vymáhanej pohľadávky. Takýto výklad nie je konformný s Ústavou SR, umožňoval by neoprávnený zásah do vlastníckeho práva, či už na strane oprávneného, ako aj na strane súdneho exekútora, ktorý vykonáva funkciu náhradníka za odvolaného súdneho exekútora. Takýto výklad by úplne nedôvodne znevýhodňoval oprávneného, ktorý by v prípade odvolania exekútora z funkcie na jeho vlastnú žiadosť umožňoval, aby si odvolávaný exekútor uplatnil v rámci exekúcie odmenu vypočítanú z vymáhanej sumy, a to aj v prípade, ak by odvolávaný súdny exekútor do momentu jeho odvolania nemusel vymôcť žiadnu sumu, resp. by vymohol len sumu rovnajúcu sa jeho trovám. Súd prvej inštancie sa takýmto logickým úvahám v rámci právneho posúdenia v rozsudku vyhol a svoje právne závery nesprávne a nedôvodne na úkor oprávneného a náhradníka odvolaného súdneho exekútora oprel o ustanovenie článku 2 ods. 3 Ústavy SR, ktoré sa však vzťahuje na určenie postavania občanov v právnom štáte a nie postavenia štátnych orgánov v právnom štáte. Súd prvej inštancie sa mal riadiť pri výklade predmetných ustanovení vyhláškou č. 288/1995 Z.z., ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Súdny exekútor JUDr. Juraj Franta vykonával v čase vedenia exekúcií výkon štátnej moci, mal postupovať ako štátny orgán a pokiaľ nemal pre prípad odvolania z funkcie na základe jeho žiadosti stanovený postup pre určenie jeho odmeny v momente jeho odvolania, mal postupovať tak, ako keby bol z exekúcie vylúčený. Zo sumy vymoženej od povinného si mohol zraziť v momente jeho odvolania z funkcie odmenu len v zmysle ustanovenia § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., a teda odmenu z ním dovtedy od povinných vymoženej sumy.

2.2 Žalobca tak uzavrel, že súd prvej inštancie právne nesprávne vyhodnotil vec; vec mal vyhodnotiť tak, že súdny exekútor bol fakticky vylúčený z výkonu exekúcií, ktoré v prospech žalobcu vykonával a keďže ku dňu 01.02.2009 nedošlo k vymoženiu celých vymáhaných súm, ale len k vymoženiu ich častí, nárok na odmenu exekútora mal pôvodný exekútor určiť postupom podľa § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.. Pokiaľ si však reálne úmyselne ponechal z titulu svojej odmeny a náhrady hotových výdavkov v jednotlivých exekúciách spolu nad rámec jemu prislúchajúcej odmeny sumu 17.322,87 Eur, konal v rozpore so zákonom. Pri správnom právnom vyhodnotení veci mal súd prvej inštancie vyhodnotiť, že na strane súdneho exekútora existoval nesprávny úradný postup, tento nesprávny úradný postup aj ostatné zákonné predpoklady pre priznanie náhrady škody boli v súdnom konaní preukázané, a teda nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom mal okresný súd žalobcovi voči žalovaným 1/ a 2/ priznať v plnom rozsahu.

3. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ sa k odvolaniu napriek výzve okresného súdu písomne nevyjadrili.

4. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

5.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

7. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu. S argumentáciou okresného súdu a jeho záverom, že je potrebné žalobu zamietnuť, sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach závery okresného súdu odkazuje. V prejednávanej veci ide o nárok žalobcu na zaplatenie finančnej čiastky ako škody, ktorá mu vznikla v dôsledku ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora (pôvodný žalovaný v rade 1/), za ktorý má zodpovedať súdny exekútor (resp. jeho právny nástupca) a štát v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu sú vo všeobecnosti protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody; v niektorých prípadoch sa vyžaduje zavinenie.

7.1 Pokiaľ žalobca uplatnil svoj nárok v zmysle ustanovení zákona č.514/2003 Z.z. odvolací súd uvádza, že nato, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc (tu súdny exekútor), musia byť naplnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa citovaného zákona. Škoda by v takom prípade musela byť spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva. Druhým predpokladom je vznik škody. Medzi škodou a konaním, ktoré viedlo k vzniku škody musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, bez ohľadu na zavinenie, dôkazné bremeno na preukázanie splnenia podmienok zodpovednosti za škodu znáša však ten, kto tvrdí, že mu škoda vznikla. Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. rozlišujeme zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca tvrdil, že súdny exekútor postupoval nesprávne, pokiaľ svoju odmenu vyčíslil z vymáhanej pohľadávky, resp. pri odvolaní z funkcie súdneho exekútora si ponechal odmenu, na ktorú nárok nemal.

7.2 Pokiaľ ide o skutkový stav okresný súd ustálil, že exekučné konania, v rámci ktorým mala žalobcovi vzniknúť škoda, boli začaté v rokoch 1996 - 2002, neskôr začaté exekučné konanie zistené nebolo. Toto skutkové zistenie žalobca v podanom odvolaní nespochybnil.

7.3 Pri stanovení odmeny súdneho exekútora je potrebné vychádzať z ustanovenia § 196 zákona č. 233/1995 Z.z., podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času; podľa ustanovenia § 199 citovaného zákona výšku odmeny exekútora, náhrady hotových výdavkov, náhrady za stratu času, spôsob ich určenia a výšku primeraného preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov exekútora (§ 196 a § 197 ods. 2) ustanoví ministerstvo po dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom. Odmenu a náhrady súdnych exekútorov upravovala vyhláška č. 288/1995 Z.z.. S prihliadnutím na začatie exekučných konaní (roky 1996 - 2002) je potrebné poukázať na ustanovenie § 27a, podľa ktorého v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 patrí exekútorovi odmena podľa doterajších predpisov. Základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie bola výška vymoženej pohľadávky, ak vyhláška ďalej neustanovovala inak (§ 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z.). Ak teda súdny exekútor svoju odmenu určil z vymáhanej pohľadávky, jeho postup nebol v rozpore s právnou úpravou. Novelizované ustanovenie § 4 ods. 1, podľa ktorého sa odmena určila z vymoženej pohľadávky, nebolo možné, s prihliadnutím na ustanovenie § 27a vyhlášky, aplikovať.

7.4 K uvedenému, výkladu pojmu „vymáhaná suma“ ako základu pre určenie odmeny súdneho exekútora, sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutím sp.zn. 3M Cdo 12/2009, v ktorom uviedol nasledovné: „Základom na určenie odmeny súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti pri exekúcii na peňažné plnenie je výška vymáhanej pohľadávky, ak ďalej nie je ustanovené inak (§

6, § 14 až 16). To znamená, že za výkon exekučnej činnosti, s výnimkou opakujúcich sa plnení (§ 4 ods. 2 vyhlášky) a s výnimkou odmeny za zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosti, odmeny pri vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie a pri zastavení exekúcie a odmene, ktorou sa odmeňujú paušálne jednotlivé úkony exekučnej činnosti, patrí súdnemu exekútorovi vždy odmena vypočítaná z vymáhanej sumy. Za vymáhanú sumu je treba považovať peňažnú sumu uvedenú v poverení na vykonanie exekúcie. Preto nemožno prijať záver, ktorý je v rozpore s dikciou zákona, že základom nároku pre výpočet odmeny súdneho exekútora je súdnym exekútorom skutočne vymožená peňažná suma“.

7.5 Žalobca sa nedôvodne vo vzťahu k odmene súdneho exekútora domáhal aplikácie ustanovenia § 16 ods. 2 vyhlášky č. 288/1995 Z.z., podľa ktorého ak súdny exekútor pri exekúcii na peňažné plnenie vymôže časť pohľadávky pred jeho vylúčením z vykonávania exekúcie alebo pred jej zastavením, pri určovaní jeho odmeny sa postupuje podľa § 5 s tým, že základom na určenie tejto odmeny je výška vymoženej pohľadávky. Žalobca ani netvrdil, že predmetné exekučné konania boli zastavené. Pokiaľ ide o vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie, exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti (§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o situáciu, keď pre pomer k veci možno mať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti v exekučnom konaní. Vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie sa týka vždy konkrétneho exekučného konania. Naproti tomu zánik funkcie súdneho exekútora je následkom smrti exekútora, vyhlásenia exekútora za mŕtveho a odvolania exekútora. Dôvody pre odvolanie exekútora (okrem odvolania na jeho žiadosť) sú spojené so zánikom predpokladov pre jeho vymenovanie.

7.6 Zákonodarca v ustanoveniach o odmene súdneho exekútora podľa ustanovení Exekučného poriadku a vo vyhláške č. 288/1995 Z.z. jasne definoval, aký je základ pre určenie odmeny súdneho exekútora (§ 4 ods. 1) a uviedol, v ktorých prípadoch je základ na určenie odmeny súdneho exekútora stanovený inak (§ 6, § 14-16 vyhlášky). Zánik funkcie súdneho exekútora a jeho vplyv na odmenu súdneho exekútora (stanovenie základu pre určenie odmeny) definovaný nie je. Postup, ktorého sa žalobca domáha (aplikácie ustanovenia § 16 ods. 2 aj pre prípad zániku funkcie exekútora), nie je výkladom ustanovení exekučného poriadku a vyhlášky č. 288/1995 Z.z. ale dotvorením právnej normy spôsobom, s ktorým zákonodarca nepočítal. Ak podľa vyhlášky č. 288/1995 Z.z. zánik funkcie súdneho exekútora nemá vplyv na určenie základu pre jeho odmenu, je potrebné postupovať podľa jej ustanovenia § 4 ods. 1.

7.7 Nemožno sa stotožniť ani s argumentáciou žalobcu, že výklad, ktorý prijal súd prvej inštancie nie je konformný s Ústavou Slovenskej republiky, nakoľko umožňuje neoprávnený zásah do vlastníckeho práva žalobcu (oprávneného v exekučných konaniach). Základom odmeny súdneho exekútora je výška vymáhanej pohľadávky (§ 4 ods. 1 s poukazom na ustanovenie § 27a vyhlášky č. 288/1995 Z.z.) bez ohľadu na skutočnosť, či exekúciu vykonáva jeden súdny exekútor, alebo v dôsledku zániku funkcie súdneho exekútora exekúciu vykonáva jeho náhradník, ustanovený Slovenskou komorou exekútorov. Vzhľadom k tomu, že exekučné konania začali v rokoch 1996 - 2002, základom pre výšku odmeny súdneho exekútora by bola výška vymáhanej pohľadávky; celková odmena súdneho exekútora (bez ohľadu na to, či došlo k zániku funkcie súdneho exekútora a ustanoveniu náhradníka), by bola totožná, ako ju vyúčtoval a pre seba vymohol pôvodný súdny exekútor. Žalobcovi tak žiaden nárok, ujma, resp. škoda nevznikla. Žalobca by v rámci exekučných konaní nezískal viac, ako mu po odpočítaní odmeny súdneho exekútora z vymožených súm bolo vyplatené, predovšetkým z dôvodu, že v danom prípade je základom pre určenie odmeny súdneho exekútora výška vymáhanej pohľadávky, čo platí bez ohľadu na to, či pohľadávku vymôže pôvodne poverený súdny exekútor alebo jeho náhradník.

7.8 Súd konajúc o žalobe žalobcu na zaplatenie sumy 17.322,87 Eur nemohol rozhodovať o prípadných nárokoch náhradného súdneho exekútora, resp. o vzájomnom vyrovnaní pôvodne ustanoveného a náhradného súdneho exekútora, keďže Slovenskou komorou exekútorov ustanovený náhradník nie je účastníkom sporu a v prejednávanom spore žiadny nárok neuplatnil.

7.9 Ani nesprávna aplikácia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky okresným súdom nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Ak exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 Exekučného poriadku v znení do 31.10.2013), resp. je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu

exekučných titulov (v znení od 01.11.2013), môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Z vyššie uvedeného však vyplýva, že postup pôvodného súdneho exekútora, z ktorého žalobca vyvodil uplatnený nárok, nebol rozporný s Exekučným poriadkom a ani ustanoveniami vyhlášky č. 288/1995 Z.z..

8. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ktorý správne poukázal na pomer úspechu v spore.

9. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.. V predmetnom prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní 1/ a 2/, preto im podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré si ale neuplatnili a zo súdneho spisu ani nevyplýva, že by im účasťou v odvolacom konaní trovy konania vznikli.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).