Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-22-2019.pdf
PDF · 130.62 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/22/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobkyne S. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom S., W. XXXX/ XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou O. & F., s.r.o., so sídlom v S., D. XXXX/X, proti žalovanému F. I. X., s.r.o., so sídlom v W., F. XX, G. XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou U.. Y. I., s.r.o., so sídlom v W., O. XX, o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. septembra 2018, č.k. 15Csp/63/2018-35 v spojení s opravným uznesením zo dňa 25. októbra 2018, č. k. 15Csp/63/2018-47 takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 25.10.2018, č. k. 15Csp/63/2018-47 vo výrokovej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur z m e ň u j e tak, že v tejto časti žalobu z a m i e t a.
Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením zo dňa 25.10.2018, č. k. 15Csp/63/2018-47 vo zvyšujúcej napadnutej výrokovej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 2.091,29 eur p o t v r d z u j e.
Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74,9 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.091,29 eur ako aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. rozhodol, že žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení uviedol, že Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.04.2018 domáhala súdneho výroku, v ktorom by súd žalovaného zaviazal k povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 2.091,29 eur a zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur ako aj nahradiť trovy konania. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Z písomnosti označenej ako ,,Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/ Zmluva o revolvingovom úvere" (žiadosť/zmluva) č. XXXXXXXXXX uzatvorenej medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným ako mal súd preukázané, že žalobkyňou v žiadosti je uvádzaný žiadaný úver vo výške 1.500,- eur, ktorý by bola povinná splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37 eur s celkovou čiastkou k zaplateniu 3.375,54 eur, pri RPMN 70,01 % a úroku 70,01 % ročne, priemernej hodnote RPMN 46,06 %. Podľa žalovaného v časti "údaj o schválenom revolvingovom úvere" sa úver poskytol vo výške 1.500,- eur, ktorý bola žalobkyňa povinná splatiť v 42 mesačných splátkach vo výške 80,37 eur s celkovou čiastkou k zaplateniu 3.375,54 eur, pri RPMN 68,92 % a úroku 70,01 % ročne, priemernej hodnote RPMN 46,06 %. Žiadosť podpísala žalobkyňa dňa 22.08.2013 a žalovaný ju potvrdil dňa 26.08.2013. Následným oznámením veriteľa zo dňa 26.08.2013 o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o
revolvingovom úvere boli stanovené údaje o výške úveru 1.500 eur, ďalej splatnosť úveru 42 mesačných splátok, výška splátky 80,37 eur, dátum splatnosti prvej splátky od 01.10.2013 do splatnosti poslednej splátky 01.03.2017, splatnosť mesačných splátok k 1.dňu v mesiaci. Ročná úroková sadzba úveru 70,01 %, RPMN 68,92% a priemerná hodnota RPMN bola 46,06%. Žalobkyňa predložila aj splátkový kalendár datovaný dňom 26.08.2013, z ktorého vyplývajú dátumy splatnosti jednotlivých splátok, ich výška 80, 37 eur s tým, že istina v každej splátke činila 35,71 eur a úroky v každej splátke činili 44,66 eur. Z oznámenia žalovaného zo dňa 04.04.2017 vyplýva, že žalovaný oznámil žalobkyni, že si splnila všetky záväzky zo zmluvy č. XXXXXXXXXX a týmto je zmluvný vzťah medzi nimi uzavretý. Z výpisu z účtu žalobkyne vyplynula platba v prospech žalovaného zo zmluvy č. XXXXXXXXXX vo výške 1.284,25 eur zo dňa 27.08.2013. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 52, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy); § 1 ods. 2, § 2 písmeno a/, b/, d/, § 9 ods. 1 , 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalovaný ako veriteľ so žalobkyňou ako dlžníkom uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur. Žalobkyňa zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania alebo povolania. Pri zákonnom posudzovaní konkrétneho prípadu súd preto vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. a dospel k záveru, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi stranami sporu je vzťahom občianskoprávnym a na predmetnú zmluvu sa hľadí ako na spotrebiteľskú zmluvu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva neobsahuje povinnú náležitosť, a to neobsahuje uvedenie termínov splatnosti splátok podľa § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zákona. V zmluve o revolvingovom úvere ( č.l. 4) sa uvádza len toľko, že splátok má byť 42 a že výška splátky je 80,37 eur, pričom zo zmluvy nevyplýva, v ktorý deň má byť mesačná splátka splatná. Súd mal za to, že zo zmluvy nie je vôbec zrejmé, ktorý deň v mesiaci majú byť splátky splatné a ani to, počnúc ktorým mesiacom je dlžník povinný začať splátky splácať, či prvá splátka má byť uhradená už v mesiaci poskytnutia úveru, alebo až v nasledujúci mesiac a nie je možné ani len vyvodiť, dokedy má dlžník splátky splácať, teda kedy je splatná posledná mesačná splátka, a preto súd konštatoval, že absentuje aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ cit. zákona, a to vymedzenie konečnej splatnosti. Uvedené údaje predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere vôbec neobsahovala. Síce zmluva nemusí uvádzať 42 konkrétnych dátumov splatnosti všetkých 42 mesačných splátok, ale musí byť z nej nepochybne zrejmé, kedy majú byť splátky splatné. Podmienky predloženej zmluvy však neumožňujú ani len vyvodiť (nieto ešte nepochybne zistiť), kedy (ktorý deň v mesiaci) majú byť splátky splatné, kedy má začať dlžník úver splácať a kedy sa jeho povinnosť splácať úver končí. Konečnú splatnosť nie je možné zo zmluvy ustáliť ani odpočtom dní či mesiacov, nakoľko z predloženej zmluvy nie je jasné, odkedy má byť 42 mesiacov, počas ktorých sú splatné splátky úveru, počítaných - či od uzavretia zmluvy, resp. až mesiaca nasledujúceho po uzavretí zmluvy, alebo od okamihu čerpania úveru, alebo či sa 42 mesiacov viaže na inú skutočnosť. Nedostatok týchto náležitostí preto spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/210 Z.z. Okrem toho súd konštatoval, že v žiadosti žalobkyne o poskytnutie úveru (bod 5 zmluvy) je uvedená hodnota RPMN v sadzbe 70,01 %, pričom táto žiadosť žalobkyne sa považuje za písomný návrh na uzatvorenie zmluvy, a to podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Následne žalovaný úver schválil, ale v časti údaju o RPMN uviedol inú sadzbu (68,92 %), a teda možno konštatovať, že čo sa týka povinnej náležitosti - uvedenia RPMN, vzhľadom na to, že žalovaný uviedol inú, než žalobkyňou uvádzanú hodnotu RPMN, nedošlo k ustáleniu tohto parametra úveru, a teda medzi účastníkmi zmluvy nebola riadnym spôsobom ani v zmluve písomne zakotvená hodnota RPMN. Schválenie úveru žalovaným (bod 6 zmluvy) totiž predstavuje v časti údaja o RPMN prijatie návrhu, ktoré obsahuje zmeny ( § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Takéto prijatie návrhu so zmenou v časti RPMN je podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka odmietnutím návrhu, pretože podľa tohto ustanovenia prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Tým, že žalovaný síce schválil úver, ale so zmenenou hodnotou RPMN, takéto schválenie so zmenou je odmietnutím návrhu žalobkyne v časti RPMN a považuje sa za nový návrh, ktorý opätovne vyžaduje schválenie zo strany dlžníka - žalobkyne. Keďže však k takémuto schváleniu zmenenej hodnoty RPMN zo strany žalobkyne už následne písomne nedošlo, nemožno hovoriť o tom, že by si boli strany písomne v zmluve jednoznačne ustálili a zakotvili RPMN, a teda súd uzavrel, že tento údaj predložená zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala. Podľa názoru súdu nepostačovalo,
ak by tieto údaje boli prípadne uvedené len v dodatočne žalovaným vyhotovenom oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi tak, ako to uvádza žalovaný. Oznámenie je dlžníkom odosielané až po vyplnení a podpísaní žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom úvere. Aj z obsahu tohto oznámenia je celkom zrejmé, že pokiaľ je žiadosť/zmluva o revolvingovom úvere žalobkyňou podpísaná dňa 22.08.2013 a oznámenie je datované dňom 26.08.2013, oznámenie bolo vyhotovené až po tom, čo žalobkyňa podpísala žiadosť/zmluvu o revolvingovom úvere a oznámenie až následne malo byť žalobkyni doručené, a to už s údajmi o úvere, ktoré ňou podpísaná žiadosť/zmluva o revolvingovom úvere neobsahovala (tu už je napríklad uvedená aj konečná splatnosť úveru čí termíny splatnosti splátok úveru). Rovnako tak nie je postačujúce, aby akékoľvek náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli zakotvené len v zmluvných podmienkach, na ktoré odkazuje žalovaný, ktoré majú charakter všeobecných obchodných podmienok. Súd sa ďalej vysporiadal aj s dohodou o poskytnutí služby, ktorá je obsiahnutá v samotnej úverovej zmluve, keďže posúdenie jej platnosti je potrebné pre posúdenie dôvodnosti nároku. Podľa názoru súdu je táto dohoda neplatná z dôvodu, že táto dohoda už v samom počiatku zhoršuje zmluvné postavenie spotrebiteľa, nakoľko sa týmto od neho požaduje už na začiatku zmluvného vzťahu uhradiť formou zápočtu oproti sume dohodnutého úveru poplatok za poskytnutie možnosti odkladu splatnosti maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, pričom tento poplatok je stanovený v striktnej výške (bez ohľadu na to, či vôbec k odkladu splatnosti počas zmluvného vzťahu dôjde aspoň u jednej splátky), jeho výška je neprimeraná i hodnote súčtu troch prípadne čo do splatnosti odložených splátok podľa zmluvy ( 3 splátky po 80,37 eur činia 241,11 eur, pričom odplata za samotný odklad je 215,75 eur, čo je takmer toľko, koľko je súčet všetkých troch odložených splátok). V neprospech spotrebiteľa je i to, že odplata za túto službu je platená vopred zápočtom oproti sume úveru, teda nie až po skutočnom poskytnutí takej služby, pričom o sumu tohto poplatku sa znižuje skutočná výška poskytnutého úveru, avšak spotrebiteľ by musel (v prípade, že by zmluva mala všetky náležitosti a úver teda nebol bez poplatkov a bezúročný) uhrádzať úroky z úveru i z tej časti úveru, ktorá mu reálne poskytnutá nebola, ale bola priamo započítaná na uvedený poplatok. Súd súčasne konštatuje, že zmluvná podmienka v bode 8.1 v znení "predmetom tejto dohody o poskytnutí služby je záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi na jeho žiadosť a po splnení nižšie uvedených podmienok službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne troch akýchkoľvek splátok úveru, resp. revolvingu poskytnutého na základe žiadosti zmluvy uzavretej medzi veriteľom a dlžníkom a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu za poskytnutie služby spočívajúcej v možnosti odkladu splatnosti splátok úveru vo výške 367,44 eur", je neprijateľnou zmluvnou podmienkou." Za neprijateľnú zmluvnú podmienku ju určil Okresný súd Prešov rozsudkom č.k. 10C/291/2014-36 zo dňa 05.12.2014,ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp.zn. 15Co/70/2015 zo dňa 27.05.2015. Výška bezdôvodného obohatenia bola súdom prvej inštancie potom vypočítaná nasledovne: žalobkyni poskytnutý úver 1.500,- eur - odmena z dohody za poskytnutie služby 215,75 eur - úhrady 3.375,54 eur : rozdiel, o ktorý bola istina úveru preplatená, predstavuje 2.091,29 eur. Súd považoval za dôvodnú žalobu aj v časti o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300,- eur a to z nasledovných dôvodov: V tomto konaní si žalobkyňa úspešne uplatnila porušenie svojich práv žalobou, keď jej súd priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z toho dôvodu má žalobkyňa podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného. Úspešnosť žaloby založilo konanie žalovaného spočívajúce v tom, že žalobkyni predložil formulárovú zmluvu obsahujúcu neprijateľnú zmluvnú podmienku, s vadami spôsobujúcimi bezúročnosť a bez poplatkovosť úveru, či s nesprávne vypočítanou RPMN. S poukazom na vyššie uvedené, súd konštatoval, že za daného stavu, s ohľadom na závažné a viacnásobné porušenie práv žalobkyne zo strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobkyňa úspešne domohla na súde, je priznanie finančného zadosťučinenia plne dôvodné. Treba tiež zohľadniť, že hoci žalovaný porušil hrubo a opakovane svoje povinnosti vo vzťahu k žalobkyni, žalobkyňa bola tou, ktorá si svoje povinnosti splnila, keď všetky splátky úveru splatila bez toho, aby čokoľvek žalovaný od nej musel súdne vymáhať. Bola to žalobkyňa, ktorá sa musela svojich práv domáhať voči žalovanému na súde, k čomu by nemuselo dôjsť, pokiaľ by žalovaný žiadne svoje povinnosti nezanedbal, pokiaľ by zmluva mala všetky náležitosti a neobsahovala by neprijateľné zmluvné podmienky. Pri určení výšky priznaného finančného zadosťučinenia sa súd s uplatnenou výškou stotožnil, majúc za to, že táto zodpovedá svojmu účelu, pretože je potrebné toto finančné zadosťučinenie nevnímať ako kompenzáciu, ale ako žalobkyni poskytnutú satisfakciu ako spotrebiteľke a tiež ako odmenu pre žalobkyňu ako spotrebiteľku, ktorá privodila vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatreniami dohľadných orgánov, ktorých sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Uvedené finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného ako dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov, pričom výška priznaného zadosťučinenia je adekvátna viacnásobnému porušeniu povinnosti žalovaného konštatovanému v tomto rozsudku. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, keďže súd jej žalobe vyhovel v celom rozsahu, a preto má
voči žalovanému ako neúspešnej sporovej strane nárok na náhradu trov v konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie nezdôvodnil, na základe akých skutočností a z akých dôvodov mal za to, že údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) by si účastníci zmluvy vôbec legálne mohli dohodnúť. Mal za to, že súd prvej inštancie bez akéhokoľvek odôvodnenia uvádzal, že nedošlo k dohode o výške RPMN. Z povahy niektorých náležitostí uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu, a zákon takýto konsenzus ani nepredpokladá (čo je na prvý pohľad zrejmé pri údajoch ako adresa a označenie kontrolného orgánu, ktorý je určený zákonom, priemerná hodnota RPMN, ktorý údaj určuje Ministerstvo financií SR). Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, či ide o dohodnuteľný údaj alebo nie, teda či aj RPMN nepatrí medzi údaje, ktoré nie je možné dohodnúť. Podľa názoru žalovaného išlo o základnú otázku, s ktorou sa mal súd vyporiadať. Žalovaný tvrdil, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej zmluvy nikdy nedojednáva a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súdu dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Na základe uvedeného žalobca tvrdí, že otázka „dohody“ o RPMN nebola zo strany súdu ani len posúdená v tom smere, či zákonná úprava takúto dohodu pozná a predpokladá. Samotný zákon č. 129/2010 Z.z. napríklad v § 11 ods. 1 písm. c) uvádza, že nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa spôsobuje bezúročnosť úveru. Teda zákon aj na tomto mieste vychádza z určenia RPMN spôsobom stanoveným v zákone č. 129/2010 Z.z., a nie z toho, že pôjde o dohodnutý údaj. Ďalej mal za to, že konajúci súd svojím postupom a rozhodnutím nepostupoval v súlade s povinnosťou vykladať vnútroštátne právo v zhode/ v súlade s unijným právom. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 a rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01). Žalovaný tvrdil, že ak súd prvej inštancie výslovne odmietol pri rozhodovaní svoju povinnosť prihliadať na nepriamy účinok smernice, tak nepostupoval v súlade s únijným právom a článkom 288 Zmluvy o fungovaní európskej únie. Ohľadne uvádzania konečnej splatnosti úveru uviedol, že táto náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť dôvodom pre bezúročnosť úveru. Poukázal na to, že Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že ustanovenie čl. 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4) Článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené z dôvodu rozporu vnútroštátneho práva s únijným právom, potom pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13 sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Na základe týchto dôvodov a skutočností preto žalovaný tvrdil, že súd dospel k nesprávnemu záveru o dôvode vzniku nároku, ktorý si žalobca uplatnil podanou žalobou a aj o jeho výške. Žalovaný ďalej poukázal na to, že predpokladom na rozhodnutie o nároku na priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. je právoplatne ustálený stav o porušení nejakého práva spotrebiteľa, pričom v predmetnej veci táto podmienka splnená nebola. Žalovaný v nadväznosti na uvedené tvrdí, že súd rozhodol nezákonne a na základe nesprávneho vyhodnotenia výsledkov dokazovania a preto podáva podľa § 365 ods. 1 písm. d, f) a h) Civilného sporového poriadku odvolanie. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok v odvolaním
napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a v nadväznosti na to rozhodne aj o trovách konania pred súdom prvej inštancie.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že rozsudok tak, ako bol vyhlásený a následne vyhotovený, spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie. Mala za to, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne iné relevantné skutočnosti ako v doposiaľ zaslaných vyjadreniach, ktoré by odôvodňovali iný záver súdu ako ten, ktorý vyslovil súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Zákon o spotrebiteľských úveroch považuje údaj o RPMN za základný údaj o úvere, smerodajný pre spotrebiteľa na to, aby si mohol predstaviť percentuálnu výšku nákladov za úver. Ide o údaj, ktorý má spotrebiteľovi ukázať koľko bude musieť zaplatiť naviac nad rámec istiny. RPMN je podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere a musí byť uvedený v každej zmluve. S jeho absenciu zákon spája prísne dôsledky. Je preto neakceptovateľné, aby v návrhu zmluvy, ktorý dlžník podpíše a akceptuje bol iný údaj RPMN ako v Oznámení o schválení úveru. Je pravdou, že tento údaj sa vypočítava matematickými metódami, avšak musí byť v zmluve jednoznačne správne uvedený, pričom akékoľvek odchýlka v neprospech spotrebiteľa má za následok to, že dojednanie RPMN nie je platné a teda absentuje v zmluve. V žiadosti žalobkyne o poskytnutie úveru (bod 5 zmluvy) je uvedená hodnota RPMN v sadzbe 70,01 %, pričom táto žiadosť žalobcu sa považuje za písomný návrh na uzatvorenie zmluvy, a to podľa § 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Následne žalovaný úver schválil, ale v časti údaju o RPMN uviedol inú sadzbu (68,92 %), a teda možno konštatovať, že čo sa týka povinnej náležitosti - uvedenia RPMN, vzhľadom na to, že žalovaný uviedol inú, než žalobcom uvádzanú hodnotu RPMN, nedošlo k ustáleniu tohto parametra úveru, a teda medzi účastníkmi zmluvy nebola riadnym spôsobom ani v zmluve písomne zakotvená hodnota RPMN. Schválenie úveru žalovaným (bod 6 zmluvy) totiž predstavuje v časti údaja o RPMN prijatie návrhu, ktoré obsahuje zmeny ( § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Takéto prijatie návrhu so zmenou v časti RPMN je podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka odmietnutím návrhu, pretože podľa tohto ustanovenia prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Keďže teda v zmluve nebola riadne písomne dohodnutá výška RPMN úveru, treba konštatovať, že zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje túto povinnú náležitosť zmluvy vyžadovanú v § 9 ods. 2 písm. j/ zák. č. 129/2010 Z.z., čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru s poukazom na § 11 ods. 1 písm. b/ zák.č. 129/2010 Z.z. Ďalej mala za to, že v zmluve absentujú aj iné zo zákonom stanovené náležitostí, čo správne konštatoval súd prvej inštancie. Zmluva neobsahuje povinnú náležitosť, a to neobsahuje uvedenie termínov splatnosti splátok podľa § 9 ods. 2 písm. k/ cit. zákona. V zmluve o revolvingovom úvere ( č.l. 4) sa uvádza len toľko, že splátok má byť 42 a že výška splátky je 80,37 eur, pričom zo zmluvy nevyplýva, v ktorý deň má byť mesačná splátka splatná. Zo zmluvy nie je vôbec zrejmé, ktorý deň v mesiaci majú byť splátky splatné a ani to, počnúc ktorým mesiacom je dlžník povinný začať splátky splácať, či prvá splátka má byť uhradená už v mesiaci poskytnutia úveru, alebo až v nasledujúci mesiac a nie je možné ani len vyvodiť, dokedy má dlžník splátky splácať, teda kedy je splatná posledná mesačná splátka, a preto je potrebné konštatovať, že absentuje aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ cit. zákona, a to vymedzenie konečnej splatnosti. Uvedené údaje predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere vôbec neobsahuje. Konečnú splatnosť nie je možné zo zmluvy ustáliť ani odpočtom dní či mesiacov, nakoľko z predloženej zmluvy nie je jasné, odkedy má byť 42 mesiacov, počas ktorých sú splatné splátky úveru, počítaných - či od uzavretia zmluvy, resp. až mesiaca nasledujúceho po uzavretí zmluvy, alebo od okamihu čerpania úveru, alebo či sa 42 mesiacov viaže na inú skutočnosť. Žalobkyňa s ohľadom na uvádzané skutočnosti považovala závery súdu prijaté v napadnutom rozhodnutí za súladné so zákonom a vecne správne. Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhlaa odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalovaného zaviazal na trovy odvolacieho konania.
4. Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z.), ďalej len CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že výrok rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením o povinnosti zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300,- eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť a vo výroku o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo
výške 2.091,29 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku je potrebné rozsudok v tejto časti potvrdiť z nasledovných dôvodov:
5. Podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
6. Podľa § 9 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. 7. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
8. Podľa § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až l), s), z) a aa).
9. V časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve o revolvingovom úvere podpísanej žalobkyňou dňa 22.08.2013 a žalovaným dňa 26.08.2013 č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“) chýbajú podstatné náležitosti vyžadované zákonom a z tohto dôvodu posúdil, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, keď absentujú údaj o termíne splatnosti splátok, výške RPMN a termíne konečnej splatnosti, a teda na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu.
10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, pričom zároveň aj zmluvou na ktorú sa vzťahuje zákona č. 129/2010 Z. z o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/, k/, zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, splatnosť splátky a správne uvedenú výšku RPMN, z dôvodu ktorého je v zmysle § 11 uvedeného zákona potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj tieto náležitosti, pre prípad absencie ktorých, zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov /§ 11 ods. 1 písm. b)/.
11. Údaj o dátume splatnosti splátok a tiež údaj o splatnosti poslednej splátky nebol uvedený v zmluve o úvere. V zmluve o úvere v bode 6 sú údaje o schválenom revolvingovom úvere, pri nadpise ktorého sa nachádza v zátvorke pokyn pre dlžníka, že táto časť sa nevypĺňa, pričom je zrejmé, že táto časť bude vyplnená až veriteľom (žalobcom) v prípade schválenia úveru. Podľa podpisu na úverovej zmluve je zrejmé, že žalovaný schválil žiadosť žalobkyne dňa 26.08.2013. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa podpísala zmluvu dňa 22.08.2013, t.j. skôr, odvolací súd konštatuje, že v čase, kedy žalobkyňa zmluvu podpisovala nemal vedomosť o tom, ako je stanovená splatnosť prvej a poslednej splátky úveru, pričom tieto údaje vyplývali len z údajov uvedených v oznámení o schválení úveru zo dňa 26.08.2013 a nie zo zmluvy o úvere. Žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňa vyjadrila s údajmi o schválenom revolvingovom úvere uvedenými v predmetnom oznámení o schválení úveru súhlas. Za splnenie povinnosti uviesť údaje podľa 9 ods. 2 písm. f/, k/, zákona o spotrebiteľských úveroch je možné považovať len prípad, kedy má spotrebiteľ vedomosť o týchto údajoch v čase, kedy zmluvu na znak súhlasu podpisuje a vyjadruje vôľu byť ňou viazaný. Pre posúdenie náležitosti v zmluve o úvere je právne relevantné to, čo je uvedené v
zmluve ako v dvojstrannom prejave vôle oboch účastníkov zmluvy, a preto tiež nie je možné za splnenie tejto náležitosti považovať článok 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, ako uvádza žalovaný.
12. Ak chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pretože uvedený zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 uvedeného zákona, je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ absentovali údaje podľa § 9 ods. 2 písm. f/, k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, treba považovať úver poskytnutý žalovaným žalobkyni za bezúročný a bez poplatkov, ako uviedol aj súd prvej inštancie. Zároveň však odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného uvádza, že čo sa týka uvedenia náležitosti podľa § 9 ods. písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, t. j. uvedenie výšky RPMN, táto spôsobuje následok podľa §11 ods. 1 písm. d/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ak je uvedená v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný správne uviedol, že výška RPMN nie je predmetom dohody zmluvných strán, ale výsledkom výpočtu ako stanovuje zákon o spotrebiteľských úverov. Povinnosťou veriteľa je však v zmluve uviesť výšku RPMN, ktorá bude vypočítaná správne vychádzajúc z ostatných údajov zmluvy o úvere, a to tak, aby uvedený údaj bol pre spotrebiteľa zrozumiteľný, jednoznačný a ľahko čitateľný. Pokiaľ žalovaný v zmluve o úvere uvádzal viacero údajov o RPMN s rôznymi hodnotami, a to údaje o RPMN v bode 5 zmluvy o úvere ako predpokladanú RPMN vo výške 70,01 % a predpokladanú RPMN úveru po poskytnutí revolvingu vo výške 63,32 %, je potrebné uviesť, že zákon stanovuje povinnosť uvádzať riadne vypočítanú RPMN úveru a nie predpokladanú RPMN. Síce v bode 6 zmluvy o úvere bola uvedená RPMN za úver vo výške 68,92 % a zároveň tiež predpokladanú RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 70,01 %, o týchto údajov však žalobkyňa v čase podpisu zmluvy o úver nebola upovedomená, keď zmluvu o úvere podpisovala skôr, ako žalovaný predmetné údaje na základe oznámenia o schválení úveru do uvedeného bodu 6 zmluvy o úvere doplnil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že táto náležitosť nebola uvedená v zmluve o úvere v súlade s § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch.
13. K námietke žalovaného, že vzhľadom na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-842/15 je potrebné vykladať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch eurokonformne v súlade so smernicou 2008/48 v tom zmysle, že táto nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, je potrebné uviesť, že i v tomto rozhodnutí Európsky súdny dvor konštatuje, že smernica Rady 2008/48/ ES nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere patrí do pôsobnosti tejto smernice a musí byť podpísaná zmluvnými stranami a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy. Je potrebné v tomto smere poukázať i na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 presne špecifikuje podstatné náležitosti zmluvy, z čoho vyplýva, že tieto náležitosti musia byť i podpísané účastníkmi zmluvy. V tomto smere žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keď oznámenie o schválení úveru na ktoré žalovaný poukazuje žalobkyňa osobitne nepodpísala.
14. Ako uvádza aj žalovaný v odvolaní, Národná rada Slovenskej republiky dňa 12.10.2017 prijala zákon č. 279/2017 Z.z., ktorým bol novelizovaný zákon o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého sa v § 9 ods. 2 písm. d/ (v čase uzatvorenia zmluvy písm. f/) zákona o spotrebiteľských úveroch, vypustili slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“, čo je však podľa názoru odvolacieho súdu bez dopadu na správnosť záveru o absencii obligatórnej náležitosti v zmluve danej cit. ustanovením. Údaj o dni splatnosti poslednej splátky, je nielen údajom o konečnej splatnosti úveru, ale jeho uvedenie spĺňa aj požiadavku uvedenia doby trvania úveru (ktorá náležitosť zostala zachovaná aj po uvedenej novele).
15. Vzhľadom na uvedené bol rozdiel, o ktorý bola istina úveru preplatená vo výške 2.091,29 eur ako stanovil aj súd prvej inštancie, a preto v tomto rozsahu vznikol nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej v spojení s opravným uznesením zo dňa 25.10.2018, č. k. 15Csp/63/2018-47 v napadnutej výrokovej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 2.091,29 eur a vo výrokovej časti o náhrade trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
16. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
17. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie, keď mal za preukázané, že žalovaný porušil práva žalobkyne ako spotrebiteľa v takom rozsahu, ktoré by odôvodnil nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie a žalobkyni priznal finančné zadosťučinenie vo výške 300,-eur.
18. Odvolací súd má za to, že uvedený záver súdu prvej inštancie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia bol predčasný. Z hypotézy právnej normy /§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z./ v časti, v ktorej priznáva spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom /zákonom č. 250/2007 Z. z./ a osobitnými predpismi zodpovedá, jednoznačne vyplýva podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanoveného zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi spotrebiteľom. Je síce zrejmé, že zákon nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma a postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde, no čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi na súde a tento právoplatným rozhodnutím rozhodol o porušení práva spotrebiteľa alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Ide napríklad o zodpovednostný vzťah zo zodpovednosti za škodu alebo bezdôvodné obohatenie, prípadne aj vzťah, obsahom ktorého je právo na zdržanie sa neprijateľnosti zmluvných podmienok alebo ich používanie alebo na vyslovenie neprijateľnosti. Čiže úspešné uplatnenie nároku z porušenia práv alebo povinností je podmienkou nároku na primerané finančné zadosťučinenie a musí vyplývať z právoplatného rozhodnutia, pričom pokiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, nemôžeme hovoriť, že bol úspešný.
19. Je zrejmé, že v predmetnej veci žalobkyni, ktorá je spotrebiteľom, doposiaľ voči žalovanému nebolo právoplatným rozhodnutím súdu priznaný nárok z porušenia práv určených na ochranu spotrebiteľa alebo z porušenia povinností uložených na ochranu spotrebiteľa dodávateľom. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 14.09.2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 6Cdo/389/2015.
20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokovej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
21. O náhrade trov prvoinštančného a aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 2 v spojení s ustanoveniami § 255 ods.1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1CSP. Žalobkyňa uplatnila nárok na zaplatenie sumy 2091,29 eur titulom bezdôvodného obohatenia, v ktorej časti bola žalobkyňa úspešná a nárok na zaplatenie sumy 300 eur titulom poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, v ktorej časti žalobkyňa nebola úspešná. Žalobkyňa bola preto úspešná v rozsahu 87,45 % a neúspešná v rozsahu 12,55 %, v ktorej časti bol úspešný žalovaný. Čistý úspech žalobkyne v konaní bol preto 74,9 %. Odvolací súd preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74,9 %.
22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).