Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Cob/127/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Kmeťovej, členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. v právnej veci žalobcu R.U., s.r.o., so sídlom v Hlohovci, Mierová 4220/22C, IČO: 43 852 998, zastúpeného JUDr. Vladimírom Sidorom, advokátom, so sídlom v Hlohovci, Železničná 4/A proti žalovanému Stály Rozhodcovský súd Banská Bystrica, so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 13, IČO: 45 744 718, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Horná 13, IČO: 47 234 148, o zaplatenie 2.656,22 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 60Cb/130/2017-120 zo dňa 26. júla 2018 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 60Cb/130/2017-120 zo dňa 26. júla 2018 potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Banská Bystrica napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Žalobou podanou na súd dňa 31.07.2017 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 2.656,22 Eur s prísl. titulom vrátenia zaplateného poplatku za rozhodcovské konanie, ktoré bolo zo zákona zastavené. Žalobca podal dňa 15.02.2016 žalobu na Stály rozhodcovský súd Banská Bystrica, zriadený pri Stálom rozhodcovskom súde Banská Bystrica, so sídlom Horná 13, Banská Bystrica (ako záujmovom združení právnických osôb), začalo sa rozhodcovské konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. SR 008/2016. Za účelom uhradenia poplatku za rozhodcovské konanie vystavil dňa 18.02.2016 rozhodcovský súd (žalovaný v tomto konaní) faktúru vo výške 757,06 Eur a v nadväznosti na rozšírenie žaloby podaním žalobcu zo dňa 27.04.2016 vystavil ďalšiu faktúru vo výške 1.898,62 Eur na dovyrúbenie poplatku. Poplatok za rozhodcovské konanie spolu vo výške 2.656,22 Eur žalobca zaplatil dňa 24.02.2016 a dňa 28.09.2016.

3. Žalobca tvrdil, že od späťvzatia rozšírenia žaloby sa v rozhodcovskom konaní nevykonávali žiadne úkony, domnieva sa , že pasivita žalovaného bola zapríčinená najmä podaným trestným oznámením pre podozrenie trestného činu prijímania úplatku a podplácania, ktorého sa mali dopustiť rozhodcovia rozhodcovského súdu a spoločne si v spoločnosti BVD s.r.o. so zámerom poškodiť žalobcu. Nadobudnutím účinnosti zák. č. 125/2016 Z.z., ktorým sa novelizoval zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní došlo k zúženiu okruhu subjektov, ktoré môžu byť zriaďovateľom rozhodcovského súdu pre nespotrebiteľského sporu tak, že od 01.01.2017 môže rozhodcovský súd so sídlom v SR zriadiť len národný športový zväz alebo komora zriadená zákonom. Nakoľko žalovaný nespĺňal uvedené kritériá, v zmysle § 54c) zák. č. 244/2002 Z.z. sa všetky konania pred žalovaným v nespotrebiteľských veciach ex lege zastavujú ku dňu 31.12.2016. Žalobca tvrdil, že zaplatenie súdneho poplatku v rozhodcovskom konaní slúži na krytie nákladov súvisiacich s prebiehajúcim rozhodcovským konaním, v rozhodcovskom konaní vedenom medzi žalobcom a spoločnosťou BVD s.r.o., kde žalobca uhradil vyššie uvedené poplatky však konanie od 27.04.2016 stojí, zo strany rozhodcovského súdu nebol vydaný rozhodcovský rozsudok ani vykonané ďalšie úkony, napokon sa prijatím zák. č. 125/2016 Z.z. rozhodcovské konanie definitívne zastavilo ku dňu 31.12.2016, a už nebude možné v ňom pokračovať.

4. Účastníci rozhodcovského konania mali síce možnosť podať žalobu na všeobecný súd do 3 mesiacov od zastavenia rozhodcovského konania (so zachovaním účinkov procesných úkonov účastníkov rozhodcovského konania vrátane toho, že o výdavkoch spojených s rozhodcovským konaním by rozhodol súd podľa pravidiel o trovách konania), nevyužitie tejto možnosti však podľa žalobcu nemôže mať za následok „prepadnutie“ poplatku v prospech zriaďovateľa alebo iného subjektu. Nevyužitie možnosti podať žalobu treba vnímať ako dispozičné oprávnenie účastníka rozhodcovského konania, preto pokiaľ bol zaplatený súdny poplatok za rozhodcovské konanie a nedošlo k meritórnemu skončeniu veci predovšetkým v dôsledku pasivity rozhodcovského súdu a následnej zmeny právnej úpravy (keď už nie je možné v rozhodcovskom konaní pokračovať), zakladá podľa žalobcu zaplatenie rozhodcovského poplatku na účet žalovaného nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák.

5. Žalobca tvrdil, že zaplatenie poplatku predstavovalo plnenie, právnym dôvodom ktorého bolo začatie rozhodcovského konania (vrátane jeho riadneho ukončenia rozhodnutím vo veci), vzhľadom na novelu Zákona o rozhodcovskom konaní však právny dôvod na zaplatenie poplatku dodatočne odpadol (v konaní nebolo možné pokračovať z objektívnych príčin a v tejto súvislosti nie je ani podstatné, že uvedený stav nezapríčinil žalovaný). Podľa žalobcu sú tak splnené všetky predpoklady na vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a zároveň úbytok na majetku žalobcu, a to príčinná súvislosť medzi obohatením sa žalovaného a majetkovou ujmou žalobcu, ako aj bezdôvodnosť obohatenia, pretože odpadol právny dôvod plnenia, ktorý spočíval v zabezpečení nákladov rozhodcovského konania. Výzvou zo dňa 18.05.2017 žalobca vyzval žalovaného na vrátenie zaplatených poplatkov, tento na jeho výzvu nereagoval, preto si žalobca uplatnil právo na ich zaplatenie žalobou, a to spolu s úrokom z omeškania 5% ročne od 25.05.2017 do zaplatenia.

6. V odpore podanom proti platobnému rozkazu, ktorý vydal súd prvej inštancie v tejto veci, žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca súdne poplatky zaplatil v celom rozsahu, teda súhlasil s vyrúbeným poplatkom, ktorý bol následne použitý na rozhodcovské konanie, pričom žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že od podania žaloby žalovaný ako rozhodcovský súd nevykonal žiadne úpravy, ale tvrdil, že boli vykonané viaceré úkony potrebné pre rozhodnutie vo veci samej, konanie vo veci však bolo zastavené zo zákona tak, ako to uviedol aj žalobca, čo žalovaný nemohol nijako ovplyvniť. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods. 2 Obč. zák. Namietal, že poplatková povinnosť v zmysle Sadzobníka poplatkov rozhodcovského súdu vzniká účastníkovi konania, ktorý sa domáha svojich práv podaním žaloby, poplatok slúži na krytie nákladov súvisiacich s činnosťou rozhodcovského súdu. Poplatky v rozhodcovskom konaní sa vyberajú jednak za rozhodcovské konanie a jednak za jednotlivé úkony účastníkov rozhodcovského konania alebo rozhodcovského súdu, pričom poplatky, ktoré zaplatil žalobca v konaní predstavovali práve plnenie pokrývajúce činnosť rozhodcovského súdu, tieto poplatky sú predovšetkým používané na pokrytie režijných nákladov súvisiacich s činnosťou rozhodcovského súdu. Na základe súhlasu so Všeobecnými obchodnými podmienkami zo dňa 01.07.2014, ktoré boli súčasťou Zmluvy uzatvorenej dňa 25.09.2014 medzi žalobcom a žalovaným si žalobca bol vedomý povinnosti zaplatiť poplatok za rozhodcovské konanie, tento poplatok potom uhradil bez akejkoľvek výhrady, čím podľa žalobcu preukázal súhlas s jeho výškou a aj dôvodom. Žalovaný namietal, že zaplatený poplatok nepodmieňuje povinnosť rozhodcovského súdu vo veci rozhodnúť, rovnako tak nestanovuje lehotu, v ktorej by mal rozhodcovský súd vo veci rozhodnúť. Keď sa na základe zák. č. 125/2016 Z.z. konanie pred rozhodcovským súdom ex-lege zastavilo, žalobca v prípade že mal úmysel v konaní pokračovať, mohol sa ochrany svojich práv domáhať prostredníctvom žaloby na všeobecnom súde.

7. Žalovaný tiež namietal, že žalovaný ako rozhodcovský súd až do prijatia zák.č. 125/2016 Z.z. vo veci konal, vznikli mu aj náklady spojené s rozhodovacou činnosťou, hotové výdavky, ako aj náklady spojené s vedením a administráciou spisu, ktoré mali byť kryté práve poplatkom za konanie, ktorý žalobca zaplatil. Žalovaný tiež poukazoval na znenie Pravidiel o trovách rozhodcovského konania a Sadzobník poplatkov, ktorý určuje za akých podmienok dochádza k povinnosti hradiť poplatky spojené s rozhodcovským konaním, za akých podmienok dochádza k úprave výšky poplatku a k jeho prípadnému vráteniu. Žiadny z dôvodov však neustanovuje povinnosť žalovaného vrátiť zaplatený súdny poplatok na základe žiadosti žalobcu. Žalovaný namietal, že žalobca bol so znením týchto pravidiel, ako aj s jednotlivými položkami Sadzobníka oboznámený, nevyjadril nesúhlas s nimi, ani s výškou zaplateného poplatku alebo právnym dôvodom takéhoto plnenia.

8. Súd prvej inštancie vec prejednal a vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi. Skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním posúdil podľa § 1 ods. 1 písm. a), § 12 ods. 5, § 14 ods. 1 a 2, § 29, § 51 ods. 3 a § 54c) ods. 2 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ďalej podľa čl. I. bodu 1 a 3, čl. VI. bodu 8, čl. VIII. bod 1 a 5, čl. XXV. bod 1 a 2 a čl. XXVI. bod 1 Rokovacieho poriadku Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, podľa čl. I. bod 1, čl. II., čl. III. bod 1 a 6 a čl. V. bodu 1 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania Stáleho rozhodcovského súdu Banská Bystrica a podľa § 451 ods. 1 a 2 Obč. zák.

9. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázaný skutkový stav tak, ako to tvrdil žalobca, jeho skutkové tvrdenia žalovaný výslovne nepoprel. Žalobca sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia v z mysle § 451 ods. 2 Obč. zák. a tvrdil, že odpadol právny dôvod plnenia, ktorý spočíval v zabezpečení nákladov rozhodcovského konania, a to z dôvodu, že rozhodcovské konanie bolo ku dňu 31.12.2016 zo zákona zastavené. Žalobca tiež analogicky poukázal na úpravu § 11 ods. 1, veta druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, ktorý je svojou povahou a účelom právnym predpisom najbližším k prejednávanému sporu.

10. Žalovaný žalobcom uplatnený nárok neuznával čo do dôvodu ani čo do výšky, žaloba je podľa žalovaného nedôvodná, na strane žalovaného nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, pretože rozhodcovské konanie sa viedlo na základe platných právnych predpisov, a to Zákona o rozhodcovskom konaní a predpisov žalovaného ako rozhodcovského súdu (Rokovací poriadok a Pravidlá o trovách rozhodcovského konania a Sadzobníka súdnych poplatkov), s ktorými žalobca súhlasil. Namietal, že nie je možné použiť subsidiárne Zákon o súdnych poplatkoch, rozhodcovské konanie je upravené samostatným právnym predpisom.

11. Súd prvej inštancie vychádzal zo záveru, že rozhodcovské konanie je osobitným - alternatívnym spôsobom riešenia majetkových sporov, ktoré sa riadi osobitnou právnou úpravou - zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK). V zmysle § 51 ods. 3 ZoRK sa na rozhodcovské konanie primerane použijú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi, ktorým predpisom v čase začatia rozhodcovského konania bol Občiansky súdny poriadok a v čase zastavenia rozhodcovského konania ku dňu 31.12.2016 Civilný sporový poriadok. Zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch podľa súdu prvej inštancie takýmto všeobecným predpisom podľa § 51 ods. 3 ZoRK nie je. Nakoľko žalobca súhlasil s riešením sporu pred rozhodcovským súdom, v zmysle § 12 ods. 5 ZoRK platí, že sa podrobil predpisom Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré platili v čase začatia rozhodcovského konania pred týmto rozhodcovským súdom. Pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť, má rozhodcovské konanie vlastnú úpravu, v súdenom prípade išlo o predpisy Stáleho rozhodcovského súdu, ktorými boli Rokovací poriadok rozhodcovského súdu (upravujúci nespotrebiteľské rozhodcovské konanie), konkrétne čl. VIII bod 5 a Pravidlá o trovách rozhodcovského konania a Sadzobník poplatkov Stáleho rozhodcovského súdu, konkrétne čl. II, III, V a IX.

12. Komplexná úprava poplatkov v rozhodcovskom konaní je obsiahnutá v čl. V body 1 až 10 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania, tento však vrátenie poplatku neupravuje. Poplatok za rozhodcovské konanie je upravený v čl. II Pravidiel o trovách rozhodcovského konania a je zaradený medzi trovy rozhodcovského konania, pričom jediná úprava ohľadom vrátenie zaplatených trov rozhodcovského konania je obsiahnutá v čl. III bod 6 Pravidiel o trovách rozhodcovského konania, a to len v prípadoch, ktoré sú v týchto pravidlách určené. Súd prvej inštancie zistil, že Pravidlá o trovách rozhodcovského konania vrátenie poplatku za rozhodcovské konanie neupravujú.

13. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi nárok na vrátenie poplatku za rozhodcovské konanie nevznikol ani podľa ZoRK, ani podľa predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, ale ani analogicky podľa § 11 ods. 1 zák.č. 71/1992 Zb., ktorý zákon nemohol súd na tento prípad aplikovať. Ani prechodné ustanovenia k úpravám ZoRK účinným od 01.01.2017, konkrétne § 54c) ZoRK možnosť vrátenia poplatku za rozhodcovské konanie neupravujú, nie je tu ani odkaz na zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že možnosť aplikácie zák.č. 71/1992 Zb. v tomto prípade nevyplýva ani zo ZoRK, ani z predpisov vydaných Stálym rozhodcovským súdom.

14. Súd prvej inštancie nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Právny dôvod žalobcu na plnenie

- zaplatenie poplatkov za rozhodcovské konanie vznikol doručením žaloby žalobcu na Stály Rozhodcovský súd Banská Bystrica (dňa 15.02.2016), odo dňa doručenia žaloby začalo rozhodcovské konanie (§ 16 ods. 1 písm. d) ZoRK, čl. VIII bod 1, 5 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu), ktoré prebiehalo až do 31.12.2016, kedy bolo ex lege zastavené. Podľa súdu je síce možné konštatovať, že odpadol dôvod pokračovať v rozhodcovskom konaní a teda dodatočne odpadol právny dôvod, na základe ktorého žalobca zaplatil poplatky za rozhodcovské konanie, avšak na druhej strane zastavenie rozhodcovského konania nie je možné pričítať žiadnej zo strán tohto sporu, keďže sa tak stalo na základe zákona. Žalovaný sa prijatím plnenia od žalobcu bezdôvodne neobohatil, žalobca plnil v tom čase na základe právneho dôvodu, rozhodcovské konanie až do 31.12.2016 stále prebiehalo a v tomto smere nie je podstatné, koľko a aké úkony rozhodcovský súd vykonal.

15. Poplatky za konanie pred rozhodcovským súdom slúžia na krytie nákladov súvisiacich s činnosťou rozhodcovského súdu, nevyberajú sa len za úkony súvisiace so začatím a priebehom rozhodcovského konania, ale slúžia aj na krytie nákladov súvisiacich s činnosťou rozhodcovského súdu. Pokiaľ teda žalobca namieta, že zo strany rozhodcovského súdu boli vykonané iba dva úkony a preto by žalovaný mal vrátiť poplatky, súd toto tvrdenie považoval za zľahčujúce, poukázal na to, že poplatky slúžili aj na krytie nákladov súvisiacich s činnosťou rozhodcovského súdu. Súd prvej inštancie na základe uvedených záverov uviedol, že aj keď dodatočne odpadol právny dôvod, na základe ktorého žalobca plnil, nedošlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného.

16. V odôvodnení rozhodnutia tiež súd prvej inštancie uviedol, že sa zaoberal len tými tvrdeniami sporových strán, ktoré považoval za podstatné pre rozhodnutie tohto sporu a ostatné tvrdenia nevyhodnocoval. Súd v tomto prípade neaplikoval čl. IV (základné princípy),na ktorých poukazoval žalobca, a to z dôvodu prijatého právneho názoru, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie. súd prvej inštancie preto považoval žalobu za nedôvodnú a v celom rozsahu ju voči žalovanému zamietol.

17. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovanému ako strane v spore úspešnej priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči v spore neúspešnému žalobcovi.

18. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v odôvodnení rozsudku nedal dostatočnú odpoveď na argumenty žalobcu a nesprávne vec právne posúdil. Žalobca tiež tvrdil, že súd prvej inštancie posúdil vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozpore s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít a tento odklon žiadnym spôsobom nevysvetlil, jeho rozhodnutie je podľa žalobcu vnútorne rozporné a vo viacerých miestach si odporuje.

19. Žalobca namietal, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že zastavením rozhodcovského konania odpadol dôvod, na základe ktorého žalobca plnil (čo predstavuje jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia), avšak zároveň tvrdí, že bezdôvodné obohatenie nevzniklo, pretože zastavenie konania nemožno pričítať žiadnej zo strán sporu, tieto závery súdu si navzájom odporujú, odôvodnenie rozhodnutia súdu nespĺňa zákonom stanovené požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia, rozhodnutie súdu musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver (žalobca v tejto súvislosti poukazoval na viaceré rozhodnutia ÚS SR). Vnútorná rozpornosť odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu zakladá podľa žalobcu porušenie práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie, že zastavenie konania nie je možné pričítať ani jednej zo strán, žalobca poukazuje na doterajšiu judikatúru NS SR (ako aj NS ČR), ktorá považuje bezdôvodné obohatenie jednoznačne za objektívny stav, ktorý vzniká a existuje nezávisle od toho, či ho zapríčinila jedna zo strán, súd preto zavinenie vôbec nemal posudzovať a nemal z dôvodu jeho nedostatku zamietnuť nárok na bezdôvodné obohatenie. Žalobca poukazuje v tejto súvislosti na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Ncdo 17/2009, v ktorom súd tiež uvádza, že predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol tak dopadá na tie prípady, keď v okamžiku plnenia existoval právny dôvod plnenia, ktorý však následne v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti stratil svoje právne účinky (odpadol), a okamžikom odpadnutia právneho dôvodu sa poskytnuté plnenie stáva bezdôvodným obohatením. Súd prvej inštancie túto rozhodovaciu prax žiadnym spôsobom nezohľadnil vo svojom rozhodnutí, nezdôvodnil svoje odchýlne závery a ani neuviedol, ako sa s ustálenou súdnou praxou vyrovnal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nespĺňa podľa žalobcu atribút zákonnosti a ústavnosti.

20. Žalobca poukazoval na úpravu § 51 ods. 3 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré výslovne upravuje možnosť subsidiárneho použitia všeobecného predpisu v konaní pred súdmi v prípade, že niektorú otázku postupu rozhodcovského konania nie je možné riešiť podľa Zákona o rozhodcovskom konaní. Žalobca netvrdil, že v zmysle cit. úpravy je možné subsidiárne použitie zák. č. 71/1992 Zb. aj na konanie pred rozhodcovským súdom, ale tvrdil, že súd prvej inštancie mal zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch aplikovať per analogiam iuris, čo je jeden z argumentov logického výkladu právnych noriem. Súd prvej inštancie sa však ani s touto argumentáciou žalobcu, ktorý bol jeden z jeho podstatných argumentov, v podstate takmer nezaoberal iba uviedol, že nárok na vrátenie súdneho poplatku za rozhodcovské konanie nevznikol ani analogicky podľa § 11 ods. 1 Zák. č. 71/1992 Zb. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení nevysvetlil, prečo nie je možná v tomto prípade analógia, žalobca preto aj z tohto dôvodu považuje odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za nedostačujúce a nepresvedčivé.

21. Pokiaľ aj žalobca súhlasil s riešením sporu pred rozhodcovským súdom, nevzdal sa tým nákladných záruk a garancií pre spravodlivé konanie, prijatie pravidiel rozhodcovského súdu nemôže tiež znamenať vzdanie sa aplikácie akéhokoľvek iného predpisu na rozhodcovské konanie, pokiaľ rozhodcovské predpisy neriešia určitú otázku, a to najmä vtedy, keď je aplikácia iných právnych noriem nielen účelná a možná, ale aj potrebná. Žalobca v konaní poukazoval na to, že medzi ním a spoločnosťou BVD s. r. o. (žalovaný v spore pred rozhodcovským súdom) prebiehalo ešte jedno konanie na návrh spoločnosti BVD s. r. o., ktoré bolo skončené v prospech tejto spoločnosti a to v priebehu len dvoch mesiacov, a žalobcovi je známe, že spoločnosť BVD s. r. o. obdobne postupovala aj v iných prípadoch žalovala domnelé nároky na tom istom rozhodcovskom súde (žalovaný v tomto spore), rozhodcovský súd všetkým žalobám vyhovel a podľa žalobcu je otázne, do akej miery bola „spolupráca“ medzi žalovaným a spoločnosťou BVD s. r. o. založená na profesionalite a nestrannosti v rozhodcovských sporoch. Žalobca tieto skutočnosti uvádza v súvislosti s tým, že spoločnosť BVD s.r.o. vstúpila do reštrukturalizácie, zrejme si nemohla dovoliť, aby jej vznikali ďalšie záväzky, ktoré by bola povinná uhradiť, a preto podľa žalobcu vyvstáva otázka, či pasivita žalovaného v rozhodcovskom konaní nebola zámerná a plánovaná, s cieľom nedosiahnuť vo veci meritórne rozhodnutie. Súd prvej inštancie mal nárok žalobcu na vrátenie súdneho poplatku posudzovať aj z tohto hľadiska, úmyselná pasivita žalovaného v rozhodcovskom konaní znamenala priame zníženie majetku žalobcu.

22. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu, že rozhodcovské konanie od podania žaloby prebiehalo až do 31.12.2016 (kedy bolo zo zákona zastavené), je založené len na tvrdení žalovaného, že konanie riadne prebiehalo, pričom sám žalovaný neoznačil úkony, ktoré vykonal pre rozhodnutie vo veci a nepredložil v tomto smere jediný dôkaz. Tvrdenie žalovaného ako strany sporu nie je podľa žalobcu v tomto smere preukázané. Konanie pred rozhodcovským súdom prebiehalo podľa žalobcu iba formálne, súd prvej inštancie sa však týmto skutkovým stavom bližšie nezaoberal. Pokiaľ súd prvej inštancie uvádza v odôvodnení svojho rozhodnutia, že poplatky za rozhodcovské konanie slúžia aj na krytie nákladov súvisiacich s činnosťou rozhodcovského súdu, znovu ide len o všeobecné konštatovanie súdu prevzaté od žalovaného, nakoľko v konaní nebolo preukázané, aké konkrétne náklady mali byť kryté v konaní medzi žalobcom a spoločnosťou BVD s. r. o. Žalovaný ani neoznačil konkrétne úkony a náklady, ktoré mali v rozhodcovskom konaní vzniknúť, pričom žalobca poprel, že by rozhodcovské konanie bolo prebiehalo a boli vykonávané úkony. Podľa žalobcu by bolo preto aj spravodlivé, aby mu bol zaplatený poplatok za rozhodcovské konanie vrátený, rozhodcovskému súdu náklady pre jeho nečinnosť v tejto súvislosti ani nevznikali, resp. vznikali len v minimálnej miere (poštovné na doručenie prvých podaní účastníkov, zaslanie faktúr). Súd prvej inštancie sa však o spravodlivé riešenie sporu nesnažil.

23. K záverom súdu prvej inštancie, že možnosť vrátenia poplatku neupravujú ani Pravidlá o trovách rozhodcovského konania a sadzobník poplatkov, ako ani zák. č. 244/2002 Z.z. žalobca namietal, že úlohou súdov nie je formálne prihliadať na pozitívne právo, ale hľadať v konkrétnom prípade spravodlivé riešenie pri zachovaní rozumného výkladu hmotného práva. Pokiaľ by sme mali súhlasiť so súdom prvej inštancie, jednoducho by vznikol stav, kedy by rozhodcovský súd nemusel vrátiť poplatok pri zastavení konania, resp. by ho nemusel vrátiť nikdy, za žiadnych okolností, pokiaľ by si to uviedol do svojich interných pravidiel týkajúcich sa poplatkov za rozhodcovské konanie. Takýto stav by bol podľa žalobcu protiprávny, rozhodcovský súd ako súkromno-právny subjekt by sa tak obohacoval na úkor účastníkov rozhodcovského konania. Mohlo by dôjsť k prípadu, že žalobca by zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok za rozhodcovské konanie a tento by bol jednoducho aj niekoľko rokov, či desiatok rokov nečinný, nezaslal by ani žalobu protistrane a zaplatený poplatok by si nechal. Žalobca by sa potom nemohol domôcť nápravy ani pred všeobecný súdom iba z dôvodu, že osobitné pravidlá rozhodcovského súdu neupravujú možnosť vrátenia poplatku.

24. Pokiaľ súd prvej inštancie tiež uviedol, že vrátenie rozhodcovského poplatku neupravuje ani zák. č. 244/2002 Z.z. (ani v úprave § 54c)), žalobca namietal, že súd prvej inštancie len prihliadal na formálne znenie zákona a vôbec sa nezaoberal sporom z pohľadu všeobecnej spravodlivosti, neuviedol, či považuje za správne a spravodlivé, aby si subjekt, ktorý meritórne nerozhodol o právach a povinnostiach účastníkov konania, čo je cieľom rozhodcovského konania, ponechal zaplatený poplatok a to aj napriek jeho (úmyselnej) nečinnosti. Žalobca poukazoval na inštitút vrátenia poplatku upravený v Zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nie je dôvod na to, aby tento zákon nebol podľa analógie práva použitý aj v prípade rozhodcovského konania, keďže ten podobné situácie neupravuje.

25. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

26. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 17.09.2018 a navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, pretože toto je podľa žalovaného správne, spĺňa všetky predpokladané atribúty ústavnosti a zákonnosti.

27. Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie sa dostatočne zaoberal skutkovými tvrdeniami oboch strán sporu, a to aj pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú potrebu uplatnenia analógie legis či analógie iuris. Poukazoval tiež na to, že § 51 Zák. č. 244/2002 Z.z. upravuje v akých prípadoch sa použije všeobecný predpis o konaní pred súdmi, pričom táto úprava poukazuje na jednotlivé inštitúty upravené v CSP, resp. v OSP, úmyslom zákonodarcu teda nebolo umožniť použitie zákona o súdnych poplatkoch na rozhodcovské konanie. Pokiaľ § 51 ods. 3 upravuje, že v prípade, ak niektorú otázku postupu konania nie je možné riešiť podľa zákona o rozhodcovskom konaní, použijú sa primerane ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi, ak to povaha veci pripúšťa, vyplýva to z toho, že účelom zákona o rozhodcovskom konaní nie je vyšpecifikovať každý jeden úkon súdu a doslovný spôsob jeho činnosti, a to predovšetkým z dôvodu zachovania zmluvnej slobody medzi stranami rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský súd má pritom samostatne a detailne upravené otázky týkajúce sa trov konania a poplatkových povinností strán sporu, a to na základe Rokovacieho poriadku a Pravidiel o trovách konania a Sadzobníka poplatkov, nie je preto dôvod na analógiu iuris so zákonom o súdnych poplatkoch. Takýto postup by podľa žalovaného smeroval proti samotnému účelu rozhodcovského konania a zmluvnej voľnosti strán sporu, ktorý na základe vzájomného konsenzu zvolili konkrétny rozhodcovský súd, ktorý zodpovedá ich požiadavkám na rozhodcovské konanie, nakoľko všetky predpisy, na podklade ktorých sa rozhodcovské konanie vedie boli stranám voľne prístupné ešte pred tým, ako sa dohodli na konkrétnej rozhodcovskej doložke. Podľa žalovaného je nepochybné, že žalobca už pred uzavretím rozhodcovskej doložky mohol a musel mať vedomosť o tom, kedy súd vráti zaplatené trovy konania. Nakoľko sa v pravidlách rozhodcovského konania vrátenie poplatku za rozhodcovské konanie pri jeho zastavení neuvádza, nie je možné vrátiť poplatok tej strane sporu, ktorá ho uhradila. Poukazovanie žalobcu na údajnú prepojenosť žalovaného a spoločnosti BVD s. r. o. (strana sporu v rozhodcovskom konaní) podľa žalovaného s meritom veci žiadnym spôsobom nesúvisí. Žalobca mal po nadobudnutí účinnosti novely zákona o rozhodcovskom konaní v súlade s úpravou § 54c) ods. 2 Zákona možnosť podať žalobu na všeobecný súd, ktorý by v konaní pokračoval a bol by oprávnený rozhodnúť okrem iného aj o trovách konania, žalobca však takýto procesný úkon neuskutočnil.

28. Žalobca na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu reagoval podaním dňa 05.11.2018. Uviedol, že v celom rozsahu sa pridržiava podaného odvolania, súd prvej inštancie podľa neho nesprávne aplikoval právne normy, odchýlil sa od rozhodovacej praxe NS SR a s jeho judikatúrou sa nevysporiadal, rozhodnutie nedostatočne odôvodnil vo vzťahu k žalobcom predneseným argumentom. Pokiaľ aj rozhodcovský súd má samostatne a detailne upravené otázky týkajúce sa trov konania a poplatkových povinností strán sporu, neznamená to, že nie je priestor na analógiu, a to v súvislosti s požiadavkou logického argumentu výkladu právnych noriem. Zákon o rozhodcovskom konaní a ani interné pravidlá, rovnako tak akýkoľvek iný zákon nie je taký detailný a dôsledný, že by pamätal na všetky situácie, ktoré môžu v praxi nastať. Pokiaľ si aj strany pre riešenie prípadov zvolili rozhodcovský súd, jeho zvolením sa nevzdávajú základných práv a záruk spravodlivého konania. Žalobca trvá na možnej prepojenosti žalovaného s obchodnou spoločnosťou BVD s. r. o., poukazoval na to, že ani v priebehu 10 mesiacov sa rozhodcovské konanie v súvislosti s ktorým zaplatil súdne poplatky neukončilo.

29. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 380 a § 385 ods. 1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP) v senáte bez nariadenia pojednávania, keď vychádzal zo záveru, že nie je potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a ani to nevyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 bolo miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu zverejnené na úradnej tabuli krajského súdu.

30. Žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia žalovanej sumy titulom nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to na základe plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Žalobca podal dňa 15.02.2016 žalobu na Stály rozhodcovský súd Banská Bystrica, zriadený pri Stálom rozhodcovskom súde Banská Bystrica, so sídlom Horná 13, Banská Bystrica (žalovaný), rozhodcovské konanie bolo u žalovaného vedené pod sp. zn. SR008/2016, a žalobca na základe dvoch faktúr vystavených žalovaným (dňa 18.02.2016 vo výške 757,06 Eur a ďalšej faktúry vo výške 1.898,62 Eur, ktorá predstavovala dorúbenie poplatku v súvislosti s rozšírením žaloby) uhradil na účet žalovaného poplatok za rozhodcovské konanie v celkovej výške 2.656,22 Eur. Žalobca tvrdil, že žalovaný ako rozhodcovský súd bol pasívny, vo veci nekonal, až sa napokon konanie vo veci žaloby žalobcu zastavilo ku dňu 31.12.2016 v súlade s úpravou § 54c) Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) v znení Zák. č. 125/2016 Z.z., nakoľko zriaďovateľ žalovaného od 01.01.2017 nespĺňal podmienky zákonnej úpravy zriaďovania a činnosti rozhodcovských súdov. Žalobca tvrdil, že právnym dôvodom zaplatenia súdneho poplatku (plnenie žalobcu) bolo začatie rozhodcovského konaia vrátane jeho riadneho ukončenia, právny dôvod na zaplatenie poplatku však dodatočne odpadol, v konaní nebolo možné pokračovať z objektívnych príčin, a žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia - plnenia poskytnutého žalovanému a to titulom plnenia z právneho dôvodu, ktorý odpadol.

31. Žalovný žiadal žalobu zamietnuť, nesúhlasil so žalobcom, že žalovaný ako rozhodcovský súd vo veci nevykonal žiadne úkony, poukazoval na to, že poplatok za rozhodcovské konanie slúži na krytie nákladov súvisiacich s činnosťou rozhodcovského súdu a skutočnosť, že konanie vo veci bolo zastavené zo zákona, nemohol žalovaný ovplyvniť.

32. Podľa § 451 ods. 1 Zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

33. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

34. Podľa § 54c ods. 2 vety prvej a druhej ZoRK, rozhodcovské konania podľa tohto zákona vedené pred stálym rozhodcovským súdom, ktorého zriaďovateľ po 31. decembri 2016 nespĺňa podmienky podľa právnych predpisov účinných od 1. januára 2017, ktoré začali a v ktorých nebol rozhodcovský rozsudok doručený účastníkom konania pred 1. januárom 2017, sa 31. decembra 2016 zastavujú. Účinky už podaného návrhu na začatie rozhodcovského konania a všetkých ďalších úkonov účastníkov rozhodcovského konania zostávajú zachované, ak účastník konania podá žalobu na súd do troch mesiacov od zastavenia rozhodcovského konania; o výdavkoch rozhodcovského konania, ktoré vznikli účastníkom konania, rozhodne súd podľa pravidiel o trovách konania.

35. Podstatou bezdôvodného obohatenia v zmysle vyššie citovanej úpravy Občianskeho zákonníka je zákonom ustanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný. Bezdôvodné obohatenie je samostatným záväzkovým právnym vzťahom, ktorý vznikne pri splnení zákonom stanovených predpokladov, a to 1. vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného v peniazoch na strane obohateného - povinného, 2. k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo na základe právnych skutočností výslovne uvedených v zákone (§ 451 ods. 2, § 454 , 3. vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch na strane oprávneného, pričom táto majetká ujma zodpovedá bezdôvodnému obohateniu na strane obohateného. Zákonom stanovené predpoklady vzniku záväzkového vzťahu z bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten, kto sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha.

36. Odvolací súd súhlasí so žalovaným v tom, že bezdôvodné obohatenie je objektívny stav, pre vznik bezdôvodného obohatenia zákon vyžaduje objektívnu skutočnosť, a to aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku zákonom uznaných dôvodov. Zo samotnej právnej úpravy vyplýva, že predpokladom vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia nie je protiprávnosť, a teda ani zodpovednosť povinného subjektu, ale výlučne existencia konkrétnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, s ktorou zákon spája vznik takéhoto zodpovednostného právneho vzťahu. Nejde teda o zodpovednostný vzťah, ale o záväzkový vzťah, ktorý vzniká zo zákona, o čom svedčí aj skutočnosť, že predpokladom zákonom stanovenej povinnosti vydať obohatenie nie je vznik škody, ani protiprávny úkon konajúceho a ani jeho zavinenie (aj keď nie je možné vylúčiť, aby na základe jednej skutkovej udalosti mohla vzniknúť povinnosť vydať bezdôvodné obohaenie a súčasne aj zodpovednosť za škodu).

37. Z uvedených dôvodov potom môže do istej miery vyznievať rozporne odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý skonštatoval, že dodatočne odpadol právny dôvod, na základe ktorého žalobca plnil, zastavenie rozhodcovského konania však nie je možné pričítať žiadnej zo strán sporu. Bez ohľadu na túto časť odôvodnenia napadnutého rozsudku však odvolací súd po zhodnotení skutočností zistených z predloženého spisu súhlasí so súdom prvej inštancie, že na strane žalovaného nedošlo v tomto prípade k bezdôvodnému obohateniu, teda že nie sú splnené zákonom stanovené predpoklady pre vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia u žalobcu voči žalovanému na základe skutočností uvádzaných v žalobe. Tak, ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd mal skutkové tvrdenia žalobcu v návrhu pokiaľ ide o začatie rozhodcovského konania, úhradu rozhodcovského poplatku v uvádzanej výške a zastavenie rozhodcovského konania zo zákona v zmysle § 54c) ods. 2 ZoRK preukázané ako nesporné tvrdenia, ktoré žalovaný nepoprel.

38. Ako na to poukázal aj súd prvej inštancie, rozhodcovské konanie je osobitným, a to alternatívnym spôsobom riešenia majetkových sporov (v konkrétnom prípade medzi podnikateľmi), ktoré sa riadi osobitnou právnou úpravou - zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky sa zmluvné strany podrobujú predpisom konkrétneho nimi zvoleného Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré predpisy platia v čase začatia rozhodcovského konania pred príslušným rozhodcovským súdom. Na rozhodcovské konanie, v súvislosti s ktorým žalobca zaplatil žalovanému (rozhodcovskému súdu) poplatok za rozhodcovské konanie sa tak vzťahovali okrem príslušných ustanovení zák. č. 244/2002 Z.z. aj predpisy tohto rozhodcovského súdu, a to Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, Pravidlá o trovách rozhodcovského konania a Sadzobník poplatkov Stáleho rozhodcovského súdu v Banskej Bystrici, v znení platnom a účinnom v tomto prípade. Súd prvej inštancie pri hodnotení nároku žalobcu na vrátenie rozhodcovského poplatku vychádzal z týchto predpisov žalovaného a zistil, že vrátenie rozhodcovského poplatku v prípade zastavenia rozhodcovského konania v týchto predpisoch upravené nie je.

39. Žalobca namietal, že mnohé iné rozhodcovské súdy poplatky za rozhodcovské konanie v obdobných prípadoch účastníkom rozhodcovského konania vracajú, s čím je možné súhlasiť, v tomto konkrétnom prípade však zo strany žalovaného ako rozhodcovského súdu k vráteniu súdneho poplatku nedošlo, predpisy žalovaného ako rozhodcovského súdu vrátenie rozhodcovského poplatku ani neupravujú.

40. Rozhodcovské konanie predstavuje rýchlu, efektívnu a do istej miery aj lacnejšiu variantu riešenia majetkových sporov ako rozhodovanie týchto sporov súdmi, a to osobitne v obchodnoprávnych vzťahoch. Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom a možnosť jeho zrušenia súdom je presne zákonom limitovaná (súd pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku nepreskúmava správnosť rozsudku z hmotno-právnej stránky), preto je osobitne dôležité pri uzatváraní rozhodcovských zmlúv, resp. rozhodcovských doložiek dbať na výber konkrétneho rozhodcovského súdu a v tejto súvislosti sa oboznámiť aj s predpismi, podľa ktorých rozhodcovský súd procesne postupuje. Bolo preto aj na žalobcovi ako podnikateľovi, ktorý súhlasil s uzavretím rozhodcovskej doložky v prípade sporov vzniknutých z obchodno-právnych vzťahov so spoločnosťou BDV s. r. o., aby sa s predpismi rozhodcovského súdu oboznámil ešte pred uzavretím rozhodcovskej doložky (ako to priznáva aj žalobca, v tomto prípade žalovaný ako rozhodcovský súd bol oprávnený rozhodovať viaceré spory, ktoré vznikli z obchodno-právnych vzťahov medzi žalobcom a spoločnosťou BDV s. r. o.).

41. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, že nárok žalobcu na vrátenie poplatku za rozhodcovské konanie v tomto prípade nevyplýva ani zo zák. č. 244/2002 Z.z. a súhlasí aj s tým, že nie je možné v tomto prípade analogicky aplikovať úpravu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, pokiaľ ide o vrátenie súdneho poplatku pri zastavení konania. Súdny poplatok a poplatok za rozhodcovské konanie predstavujú dva rôzne právne inštitúty, zatiaľ čo pri súdnych poplatkoch zákonodarca presne v zákone upravil podmienky ich úhrady, výšku, rozhodovanie súdov, ako aj iné otázky s tým súvisiace vrátane vrátenia zaplateného súdneho poplatku, pri rozhodcovských poplatkoch takáto úprava absentuje.

42. Samozrejme, keby nárok žalobcu na vrátenie rozhodcovského poplatku vyplýval z konkrétnej právnej úpravy, bol by si žalobca svoj nárok uplatnil s poukazom na túto právnu úpravu. Nakoľko takáto neexistuje, a to ani v interných predpisoch žalovaného ako rozhodcovského súdu, žalobca svoj nárok odôvodnil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v konaní takýto nárok nepreukázal.

43. Ako už bolo uvedené, predpokladom na vznik nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému v tomto prípade je: 1. vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného, teda vyjadriteľného v peniazoch na strane žalovaného ako obohateného, 2. preukázanie toho, že k získaniu majetkového prospechu na strane žalovaného ako obohateného došlo tak, že právny dôvod na plnenie, ktorý existoval v okamihu poskytnutia plnenia zo strany žalobcu následne, v dôsledku ďalšej právnej skutočnosti odpadol, 3. vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch na strane oprávneného zodpovedá bezdôvodnému obohateniu na strane obohateného.

44. Právnym dôvodom na plnenie zo strany žalobcu v tomto prípade bolo začatie rozhodcovského konania na návrh žalobcu. Ako na to poukázal aj súd prvej inštancie, poplatky za konanie pred žalovaným ako rozhodcovským súdom slúžia na krytie nákladov súvisiacich s činnosťou rozhodcovského súdu, vyberajú sa za úkony súvisiace so začatím a priebehom rozhodcovského konania vo výške určenej v Pravidlách o trovách rozhodcovského konania (interný predpis žalovaného). Žalovaný ako rozhodcovský súd v tomto prípade nepochybne vykonal určité úkony v rozhodcovskom konaní (sám žalobca uviedol, že návrh na rozhodcovské konanie bol podaný dňa 15.02.2016, dňa 27.04.2016 žalobca podaním zobral žalobu čiastočne späť a zároveň ju rozšíril o ďalšie pohľadávky a rozhodcovské konanie bolo zastavené k 31.12.2016). Z uvedeného dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že nie je možné hovoriť o vzniku konkrétneho, objektívne merateľného prospechu na strane žalovaného, pričom absentuje akékoľvek objektívne kritérium alebo zákonná úprava, kedy by bolo možné posúdiť, v akom rozsahu žalovaný prijal žalobcove plnenie (zaplatený rozhodcovský poplatok) oprávnene a v akom rozsahu už nie. Keďže nie je možné ustáliť vznik bezdôvodného obohatenia (objektívne merateľný majetkový prospech u obohateného), nie je možné ani posúdiť majetkovú ujmu (taktiež objektívne vyjadriteľnú v peniazoch), ktorá mala žalobcovi vzniknúť.

45. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že inštitút bezdôvodného obohatenia vzniká vždy v rámci konkrétneho občiansko-právneho vzťahu, keď v občiansko-právnom vzťahu existoval určitý právny dôvod na plnenie a tento právny dôvod napokon odpadol. V prípade vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nejde o občiansko-právny vzťah, vzťah medzi žalobcom a žalovaným v súvislosti s ktorým žalobca plnil (začatie rozhodcovského konania) vznikol v dôsledku toho, že žalobca v rámci riešenia svojho občiansko-právneho vzťahu (v širšom zmysle, konkrétne išlo o obchodno-právny záväzkový vzťah) riešil otázku rozhodovania možných budúcich sporov práve inštitútom rozhodcovského konania. Pri zaplatení poplatku za rozhodcovské konanie ide o plnenie vykonané (z pohľadu žalobcu) a plnenie získané (z pohľadu žalovaného) na základe právom uznaného právneho dôvodu. Žalobca bol teda povinný plniť na základe právnej povinnosti vyplývajúcej mu z toho, že sa v súvislosti s konkrétnymi obchodno-právnymi záväzkovými vzťahmi rozhodol spory, ktoré z týchto vzťahov vzniknú riešiť v rozhodcovskom konaní a v súlade s tým podal žalobu na rozhodcovský súd. Povinnosť platiť rozhodcovské poplatky v určitej výške vyplýva z predpisov rozhodcovského súdu, na ktorom sa žalobca so svojim zmluvným partnerom dohodol. Žalovaný ako rozhodcovský súd mal na rozhodcovské poplatky nárok, tento nárok vyplynul už zo samotnej skutočnosti, že žalobca podal na rozhodcovský súd návrh v konkrétnom majetkovom spore proti svojmu zmluvnému partnerovi. Preto pokiaľ zákon ani predpisy žalovaného ako rozhodcovského súdu neupravujú možnosť vrátenia zaplateného rozhodcovského poplatku v prípade jeho zastavenia, žalobcovi takýto nárok nevznikol.

46. Odvolací súd na základe uvedených dôvodov považuje rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako neoprávnený zamietol za vecne správny. Pokiaľ aj súd prvej inštancie v odôvodnení nedal odpoveď na všetky argumenty žalovaného prednášané v konaní, nedošlo z jeho strany k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Žalobca podal odvolanie, v ktorom predniesol argumenty, ktoré sú podľa neho relevantné, v podstate išlo o argumenty, ktoré prednášal aj v konaní na súde prvej inštancie. Je pravdou, že súd prvej inštancie sa podrobnejšie nezaoberal námietkami žalobcu pokiaľ ide o uplatnenie analógie práva, odvolací súd však súhlasí so záverom okresného súdu, že v tomto prípade analógia so zákonom o súdnych poplatkoch nie je možná. Práve z dôvodu, že ide o rozhodovanie všeobecnými súdmi, ktoré na základe Ústavy SR vykonávajú súdnictvo, zákon o súdnych poplatkoch podrobne upravuje podmienky výberu súdnych poplatkov za jednotlivé úkony alebo konanie súdov a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry. V prípade rozhodcovského konania ide o konanie, ktoré si subjekt občiansko-právnych vzťahov zvolí a zvolí si aj konkrétny rozhodcovský súd, pričom má možnosť oboznámiť sa aj s pravidlami tohto rozhodcovského súdu aj pokiaľ ide o úpravu poplatkov za rozhodcovské konanie. V tejto súvislosti odvolací súd tiež upozorňuje žalobcu, že mohol ujme v podobe straty zaplateného súdneho poplatku predísť tak, že by v zmysle §54c) ZoRK podal žalobu na súd do 3 mesiacov od zastavenia rozhodcovského konania.

47. Odvolací súd na základe záveru, že žalobca v konaní nepreukázal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému rozsudok súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

48. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, §255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi, O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

49. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .