Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-204-2018.pdf
PDF · 169.22 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/204/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: TRANS VAT SK s.r.o., Gajova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 930 411, zast. advokátska kancelária Bartošík Šváby s.r.o., Plynárenská 7/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35 929 049, proti žalovanému: LEMOND s. r. o., Dr. Vladimíra Clementisa 10, 821 02 Bratislava, IČO: 44 794 452, zast. advokátska kancelária Bobák, Bollová a spol., s.r.o., Dr. Vladimíra Clementisa 10, 821 02 Bratislava, IČO: 35 855 673, o zaplatenie 20.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/133/2016-148 zo dňa 15.2.2018, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/133/2016-148 zo dňa 15.2.2018 p o t v r d z u j e .
Žalobca má proti žalovanému právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 20.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 20.000,- eur od 9.3.2016 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak s poukazom na §§ 269 ods. 2, 266 ods. 1-4, 301, 365, 369 ods.1, 2, 369c zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ), §§ 544 ods. 2, 545 ods. 1 zák. č.40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ).
V odôvodnení svojho rozhodnutia súdu uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 4.4.2016 domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny 20.000,- eur titulom zmluvnej pokuty za porušenie povinnosti. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že je spoločnosť s ručením obmedzeným patriaca do medzinárodnej skupiny spoločností NEGOMETAL. Spoločnosť NEGOMETAL sa zaoberá spätným získavaním DPH a daňovou asistenciou v celej Európe. Medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 21.2.2011 k uzatvoreniu zmluvy o spätnom získavaní DPH (ďalej len zmluva) . Na základe tejto zmluvy boli príslušnému rakúskemu daňovému úradu podané žiadosti o vrátenie DPH z faktúr žalovaného za obdobie apríl až jún 2015 a júl 2015. Predmetné žiadosti o vrátenie DPH však boli príslušným rakúskym daňovým úradom zamietnuté z dôvodu existencie prevádzkarne spoločnosti žalovaného v Rakúsku, o ktorej existencii nebol žalobca (ani žiadna spoločnosť z medzinárodnej skupiny, do ktorej patrí ) vopred žalovaným informovaný, a z čoho plynúcej povinnosti žalovaného podať príslušné daňové priznanie pre DPH v Rakúsku, čo vylučuje vrátenie DPH na základe žiadostí o vrátenie DPH. V dôsledku zamietnutia žiadostí o vrátenie DPH nedošlo teda zo strany príslušného rakúskeho daňového úradu k vráteniu DPH, avšak žalovanému už v zmysle bodu 5.1.2. zmluvy a strany 1 Prílohy č. 1 v rámci postupu "vopred financovaná platba" predmetná DPH vyplatená bola, a to spoločnosťou zo skupiny NEGOMETAL v zmysle posledných dvoch viet čl. 5.1.2 zmluvy.
V zmysle článku 4 zmluvy "... v prípade porušenia ktorejkoľvek povinnosti sa klient (žalovaný) zaväzuje bez zbytočného odkladu po doručení výzvy "zástupcu" (žalobcu) zaplatiť zástupcovi za každé také porušenie zmluvnú pokutu vo výške 20.000,- eur ... To isté sa bude vzťahovať aj na refundáciu DPH očakávanú alebo fakturovanú netto, ktorú ČŠZ (t.j. členský štát založenia klienta - žalovaného) alebo ČŠR (t.j. členský štát refundácie - žalobcu) zamietne v dôsledku chyby alebo nedostatku informácií od "klienta" alebo v dôsledku nerešpektovania tejto zmluvy zo strany "klienta". Žalobcovi teda vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 20.000,- eur z dôvodu, že členský štát refundácie (Rakúsko) zamietol žiadosti o vrátenie DPH vo vzťahu k DPH vyplatenej žalovanému postupom "vopred financovaná platba", a to z dôvodu chyby, resp. nedostatku informácie od žalovaného týkajúcej sa existencie jeho prevádzkarne v Rakúsku. Žalobca vyzval žalovaného výzvou na zaplatenie zmluvnej pokuty doručenej žalovanému dňa 7.3.2016. Žalovaný zmluvnú pokutu žalobcovi neuhradil.
Vo veci bol súdom vydaný platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný dňa 26.5.2016 odpor. V odpore žalovaný okrem iného uviedol, že zmluvná pokuta nastupuje ako sankcia za porušenie zabezpečenej povinnosti.
Podľa článku 4 zmluvy "povinnosti klienta" od momentu podpísania zmluvy medzi zástupcom (žalobcom) a klientom (žalovaným), klient súhlasí s tým, že poskytne zástupcovi podpísané kópie zmluvy a prílohy 1 a všetky zmluvné dokumenty potrebné na plnenie zmluvy:
- splnomocnenie alebo poverenie ak to vyžaduje ČŠZ
- splnomocnenie alebo poverenie ako to vyžaduje ČŠR
- originálne faktúry
- dotazník
- vo všeobecnosti akýkoľvek dokument , ktorý zástupca (žalobca) požaduje kvôli realizácii zmluvy
Klient (žalovaný) berie na vedomie, že pre každú krajinu EÚ a daňové obdobie môže mať iba jediného daňového zástupcu. Na základe toho sa obe strany dohodli, že klient vyššie uvedené dokumenty neposkytne inému daňovému zástupcovi. Mohlo by to viesť k tomu, že ČŠR uvedený v prílohe 1 zamietne nárok klienta.
Ak táto povinnosť nebude rešpektovaná zo strany klienta, klient sa zaväzuje, že bude zástupcovi refundovať všetky nesprávne očakávané sumy plus vzniknutú škodu a úroky. Táto platba musí byť do 8 dní od oznámenia zo strany zástupcu s týmto účinkom. V prípade porušenia ktorejkoľvek povinnosti sa klient (žalovaný) zaväzuje bez zbytočného odkladu po doručení výzvy "zástupcu" (žalobcu) zaplatiť zástupcovi za každé také porušenie zmluvnú pokutu vo výške 20.000,- eur. Zástupca má nárok na náhradu škody presahujúcu zmluvnú pokutu. To isté sa bude vzťahovať aj na refundáciu DPH očakávanú alebo fakturovanú netto, ktorú ČŠZ (t.j. členský štát založenia klienta - žalovaného) alebo ČŠR (t.j. členský štát refundácie - žalobcu) zamietne v dôsledku chyby alebo nedostatku informácií od "klienta" alebo v dôsledku nerešpektovania tejto zmluvy zo strany "klienta". Žalovaný poskytol žalobcovi všetky dokumenty uvedené v zmluve v článku 4, resp. také dokumenty, ktoré žalobca ako zástupca požadoval. Nikde v zmluve nie je uvedená povinnosť žalovaného oznamovať žalobcovi skutočnosti týkajúce sa zriadenia prevádzkarne v krajine EÚ a žalobca takéto dokumenty od žalovaného nikdy nežiadal. Poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 19.11.2003, sp. zn. M Obdo 4/2003, podľa ktorého v dohode o zmluvnej pokute výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia aj povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť vymedzené určito, inak je dohoda neplatná. Žalovaný taktiež poukázal aj na rozsudok NS ČR zo dňa 30.10.2001 sp. zn. 33 Odo 593/2001, podľa ktorého právnou podstatou zmluvnej pokuty je povinnosť zaplatiť určitú sumu v prípade, že bola porušená zmluvná povinnosť, ktorú si strany pre prípad jej porušenia dojednali. Ak však neexistuje zmluvná povinnosť, nemôže existovať, hoci aj účastníkmi dojednaný, záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Žalovaný má za to, že žalobcov nárok je nedôvodný a žiadal žalobu zamietnuť.
K odporu proti platobnému rozkazu podal žalobca dňa 16.9.2016 vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalobca má za to, že dojednanie zmluvnej pokuty je určité. V zmysle článku 4 je teda žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 20.000,- eur v prípade porušenia akejkoľvek povinnosti. Poukázal na komentár k Obchodnému zákonníku od autorského kolektívu vedeného prof. Ovečkovou, podľa ktorého okruh povinností, ktorých plnenie možno zabezpečiť zmluvnou pokutou, nie je nijako obmedzený. Zmluvnú pokutu možno teda dohodnúť pre prípad zabezpečenia akejkoľvek zmluvnej povinnosti, a to tak hlavnej, ako aj vedľajšej. Zmluvnou pokutou možno zabezpečiť nielen jednotlivú zmluvnú povinnosť, ale aj záväzok ako celok. Možnosť dohodnúť si zmluvnú pokutu tak, že táto sa uplatní v prípade porušenia ktorejkoľvek zmluvnej povinnosti, je plne v súlade s princípom zmluvnej autonómie a rešpektovania vôle zmluvných strán.
K vyjadreniu žalovaného, že nikde v zmluve nie je uvedená povinnosť žalovaného oznamovať žalobcovi skutočnosti týkajúce sa prevádzkarne v krajine EÚ žalobca uviedol, že z ustanovenia poslednej vety článku 4 vyplýva, že klient (žalovaný) má povinnosť informovať žalobcu o skutočnostiach, pre ktoré môže byť žiadosť o vrátenie DPH zamietnutá. Zo samotného pojmu nedostatok informácií vyplýva, že žalovaný mal poskytnúť informácie o skutočnostiach , ktoré môžu viesť k zamietnutiu žiadosti. Nedostatok informácií je porušením zmluvy. Okrem porušenia informačnej povinnosti došlo podľa vyjadrenia žalobcu aj k porušeniu povinnosti neposkytnúť dokumenty inému daňovému zástupcovi. V zmysle článku 4 zmluvy sa obe strany dohodli, že žalovaný dokumenty uvedené v článku 4 zmluvy neposkytne inému daňovému zástupcovi. Napriek tomu, že zmluva je stále platná a účinná žalovaný ešte v máji 2016 zrušil žalobcovi prístup na internetový portál finančnej správy (tzv. autorizáciu) vo vzťahu k žalovanému, resp. vráteniu DPH žalovanému. V dôsledku tejto skutočnosti žalobca nemá možnosť vidieť na internetovom portáli slovenskej finančnej správy podané žiadosti o vrátenie DPH a predložiť ich zoznam súdu. Žalobca v podaní žiadal priznať aj úroky z omeškania vo výške 9,05 % ročne z dlžnej sumy 20.000,- eur od 11.2.2016 do zaplatenia.
K podaniu žalobcu sa písomne dňa 6.12.2016 vyjadril žalovaný, vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol, že žalobca nepreukázal, akú povinnosť zo zmluvy mal žalovaný porušiť, nakoľko zriadenie prevádzkarne v inej členskej krajine EÚ nie je porušením povinnosti, ale výkonom práva. Nie je teda možno dohodnúť zmluvnú pokutu za to, že niekto koná to, na čo ho oprávňuje zákon, resp. medzinárodná zmluva, ktorou je SR viazaná. Žalovaný mal za to, že ustanovenia zmluvnej pokuty uvedené v zmluve sú neplatné. V prípade opačného názoru súdu, navrhuje žalovaný v súlade s § 301 Obch. zák. zmluvnú pokutu ako neprimerane vysokú znížiť, a to s ohľadom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. V prípade, ak súd rozhodne o prípustnosti zmeny žaloby ohľadom tvrdení žalobcu (§ 140 ods. 2 CSP), že žalovaný podáva žiadosti o vrátenie DPH prostredníctvom iného daňového zástupcu, žalovaný uviedol, že neuzavrel so žiadnym tretím subjektom zmluvu s obdobným predmetom plnenia ako špecifikovaný v zmluve uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným.
K vyjadreniu žalovaného zo dňa 6.12.2016 sa písomne vyjadril žalobca dňa 25.7.2017, vo svojom vyjadrení uviedol, že žalovaný vo svojich vyjadreniach nikde nespochybňuje tvrdenia žalobcu, že žalovaný neinformoval žalobcu o existencii svojej prevádzkarne v Rakúsku a že z dôvodu existencie prevádzkarne v Rakúsku boli zamietnuté žiadosti o vrátenie DPH podané v mene žalovaného. K moderačnému právu súdu, dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku žalobca uviedol, že žalovaný bližšie nezdôvodnil, prečo by mala byť dohodnutá výška zmluvnej pokuty v danom prípade neprimeraná, v rozpore s dobrými mravmi alebo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Informácia o existencii prevádzkarne žalovaného v Rakúsku bola pre žalobcu natoľko dôležitá, že zabezpečenie jej poskytnutia zo strany žalovaného sankciou vo výške 20.000,- eur považoval za potrebné a primerané, pričom táto potreba a primeranosť boli a sú objektívne. Žalobca vypláca svojim klientom vratky DPH v zmysle zmluvy aj vopred, t.j. predtým ako príslušný daňový úrad príslušnú vratku vráti. Pre klienta žalobcu má táto služba ten význam, že klient nemusí čakať pomerne dlhú dobu, kým daňový úrad rozhodne o vrátení DPH, ale môže svoje peniaze využívať pre svoje podnikanie ihneď. Problém nastáva, keď príslušný daňový úrad vratku DPH nevráti. V takom prípade si žalobca musí vymáhať už vyplatenú vratku od svojho klienta. Tak tomu bolo aj v prípade žalovaného, ktorému boli vopred vyplatené vratky vo výške 45.419,82 eur a 18.606,67 eur, avšak z dôvodu existencie jeho prevádzkarne v Rakúsku bola žiadosť o vrátenie vratiek DPH zamietnutá. Následne bolo potrebné tieto sumy od žalovaného vymáhať, a to čiastočne aj súdnou cestou a následnou exekúciou (konanie sp. zn. 22 Cb 134/2016, EX 246/2016), kde ako žalobca vystupovala spoločnosť NEGOMETAL SARL. K moderačnému právu žalobca uviedol, že pre jeho použitie musí súd najskôr dospieť k tomu, že dohodnutá výška zmluvnej pokuty je neprimeraná. Až následne môže súd pristúpiť k jej zníženiu, pričom má prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Pri porušení informačnej povinnosti klienta a následnom zamietnutí žiadosti o vrátenie DPH ide o desaťtisíce a viac eur a každá neoprávnene podaná žiadosť o vrátenie DPH predstavuje hrozbu trestného stíhania (pre podozrenie z daňového podvodu). Z tohto hľadiska sa výška zmluvnej pokuty nejavila ako neprimeraná ani v čase uzatvorenia zmluvy. V tomto konkrétnom prípade mala zmluvná pokuta plniť predovšetkým funkciu preventívnu a sankčnú, nie reparačnú.
Súd po vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav nasledovným spôsobom: Medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 21.2.2011 k uzatvoreniu zmluvy o spätnom získavaní DPH. Na základe tejto zmluvy boli príslušnému rakúskemu daňovému úradu podané žiadosti o vrátenie DPH z faktúr žalovaného za obdobie apríl až jún 2015 a júl 2015. Predmetné žiadosti o vrátenie DPH však boli príslušným rakúskym daňovým úradom zamietnuté z dôvodu existencie prevádzkarne spoločnosti žalovaného v Rakúsku, o ktorej existencii nebol žalobca vopred žalovaným informovaný a z čoho plynúcej povinnosti žalovaného podať príslušné daňové priznanie pre DPH v Rakúsku, čo vylučuje vrátenie DPH na základe žiadostí o vrátenie DPH. V dôsledku zamietnutia žiadostí o vrátenie DPH nedošlo teda zo strany príslušného rakúskeho daňového úradu k vráteniu DPH, avšak žalovanému už v zmysle bodu 5.1.2. zmluvy a strany 1 Prílohy č. 1 v rámci postupu "vopred financovaná platba" predmetná DPH vyplatená bola, a to spoločnosťou zo skupiny NEGOMETAL v zmysle posledných dvoch viet čl. 5.1.2 zmluvy. Súd na pojednávaní konanom dňa 15.2.2018 pripustil zmenu petitu v časti tvrdeného skutkového stavu uvedeného v podaní žalobcu zo dňa 14.9.2016, doručeného súdu dňa 16.9.2016 (čl. 48 až 53), v ktorom žalobca uviedol aj ďalšie porušenie povinnosti, na ktoré sa vzťahuje zmluvná pokuta a to porušenie povinnosti neposkytnúť dokumenty inému daňovému zástupcovi. Na pojednávaní bola pripustená zmena petitu aj v časti príslušenstva, t.j. úroku z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 20.000,- eur od 9.3.2016 do zaplatenia. Právny zástupca žalobcu v rámci prednesu uviedol, že zmluvné strany sa dohodli, že žalovaný bude povinný zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu 20.000,- eur v prípade, ak bude žiadosť o vrátenie DPH zamietnutá v dôsledku nedostatku informácie od klienta. Medzi stranami nie je sporné, že žalovaný mal prevádzkareň v Rakúsku, že žalovaný neinformoval žalobcu o jej existencii a že existencia prevádzkarne v Rakúsku bola dôvodom zamietnutia žiadosti o vrátenie DPH. To, že existencia prevádzkarne je prekážkou vrátenia DPH, je úplne základná vedomosť, ktorú má mať každý rozumný podnikateľ, poukázal na to, že samotná smernica na základe ktorej sa vrátenie realizuje, má názov Smernica, ktorou sa ustanovujú podrobné pravidlá o vrátení DPH zdaniteľným osobám, ktoré nie sú usadené v členskom štáte vrátenia krátenia DPH a rovnako § 55 odsek 1 druhá veta zák. o DPH hovorí, že platiteľ DPH žiadosť môže podať, ak v členskom štáte, v ktorom žiada vrátenie dane nemá sídlo, miesto podnikania prevádzkareň, bydlisko, alebo sa v ňom len obvykle nezdržiava. Zákon o DPH je základným daňovým predpisom a neznalosť zákona neospravedlňuje, tobôž nie pri takejto základnej veci. Žalobca má rovnako za to, že žalovaný porušil povinnosť neposkytnúť dokumenty inému daňovému zástupcovi, napriek tomu, že to platná a účinná zmluva zakazovala. Z výsluchu svedkyne H. F. súd zistil, že pre spoločnosť žalovaného vykonáva účtovníctvo od roku 2010. Keď nastúpila do spoločnosti žalovaného, táto už spolupracovala so žalobcom, predchádzajúca účtovníčka jej odovzdala všetky doklady a ukázala, ako sa pripravujú podklady pre spoločnosť žalobcu. Vždy po ukončení mesiaca pripravila všetky faktúry a bločky a vyplnila tabuľku, ktorú dal žalovanému k dispozícii žalobca a poštou to zaslala žalobcovi. Niektoré faktúry zasielala aj mailom. Žalobca to následne spracoval a v lehote 15 dní mal žalovanému vyplatiť vratku DPH po očistení jeho provízie. Takýto postup realizovala stále. To, že má žalovaný prevádzkareň v Rakúsku, sa dozvedela v priebehu roka 2015 (vtedy, kedy prevádzkareň vznikla) a následne to dávala aj do daňového priznania. Svedkyňa nevedela, že existencia prevádzkarne v Rakúsku je prekážkou na vrátenie DPH. V Rakúsku mal žalovaný spoločnosť, ktorá im robila podklady pre daňové priznanie za príslušný rok. Žiadosti o vratky DPH po zrušení spolupráce so žalobcom si riešila spoločnosť žalovaného sama. Žalobca nikdy nežiadal od žalovaného informáciu o zriadení pobočky v inej krajine, resp. neupozornil žalovaného, že ak zriadi pobočku v inej krajine, je to dôvod na zamietnutie vrátenia DPH. Vratky DPH od jednotlivých štátov išli na účet zahraničnej firmy, bola to materská firma žalobcu - spoločnosť Negometal, ktorá to následne poslala na účet žalovaného, niekedy sa stalo, aj že meškali platby a vtedy svedkyňa urgovala žalobcu. Právny zástupca žalobcu v rámci procesného útoku navrhol vykonať dôkaz a to, aby žalovaný predložil z Daňového portálu finančnej správy žiadosti o vrátenie DPH za obdobie od 18.5.2016 do 18.5.2017, tento dôkaz mal preukázať, kedy a kým boli podávané žiadosti o vrátenie DPH.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd v konaní za preukázané, že medzi sporovými stranami došlo dňa 21.2.2011 k uzatvoreniu zmluvy o spätnom získavaní DPH, v ktorej si v článku 4 zmluvy zmluvné strany dohodli pre prípad porušenia ktorejkoľvek povinnosti zmluvnú pokutu vo výške 20.000,- eur. Súd ako prvé skúmal, či došlo medzi sporovými stranami k platnému uzavretiu dohody o zmluvnej pokute. V dohode o zmluvnej pokute výška zmluvnej pokuty alebo spôsob jej určenia, ako aj povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje, musia byť vymedzené určito, inak je dohoda neplatná. V dohode o zmluvnej pokute musí byť taktiež jednoznačne špecifikovaná zmluvná povinnosť, na porušenie ktorej sa zmluvná povinnosť vzťahuje. Ustanovenie § 301 OBZ dáva súdu oprávnenie vysokú zmluvnú pokutu znížiť. Zmluvná voľnosť je jedným zo základných princípov, ktorým je ovládané obchodné právo a je pre toto právne odvetvie typické. Aplikácia § 301 OBZ by mala byť výnimočným postupom len v skutočne odôvodnených prípadoch, ak sa pokuta javí ako neprimerane vysoká. Použitie tohto oprávnenia má byť výnimočné aj preto, že v obchodno-záväzkových vzťahoch sa predpokladá určitá miera profesionálnej zdatnosti podnikateľa, ktorá by sa mala prejaviť už pri vstupe do záväzkového vzťahu a pri uzatváraní zmlúv. Pri posudzovaní primeranosti zmluvnej pokuty musí súd vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, pričom § 301 Obch. zák. stanovuje dve základné kritériá - hodnotu zabezpečenej povinnosti a význam zabezpečenej povinnosti. Žalovaný v konaní namietal, že ustanovenia zmluvnej pokuty uvedené v zmluve sú neplatné, v prípade opačného názoru súdu, navrhol v súlade s ust. § 301 OBZ zmluvnú pokutu ako neprimerane vysokú znížiť, a to z ohľadom na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. S námietkou žalovaného týkajúcou sa neplatnosti ustanovení o zmluvnej pokute nie je možné súhlasiť. Podľa názoru súdu je dojednanie o zmluvnej pokute jasné určité a zrozumiteľné a taktiež je v dojednaní o zmluvnej pokute jasne vymedzená povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje. Jedná sa o informačnú povinnosť a povinnosť neposkytnúť dokumenty špecifikované v článku 4 zmluvy inému daňovému zástupcovi. Žalovaný porušil informačnú povinnosť, konkrétne informovať žalobcu o zriadenej prevádzke v Rakúsku, čo bolo aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o vrátenie dane. Je irelevantné, že nebolo explicitne v zmluve uvedené, že má žalovaný informovať o zriadení prevádzky v Rakúsku, informačná povinnosť bola v zmluve jednoznačne stanovená. Súd zdôrazňuje, že neposkytnutie informácií, ktoré mal poskytnúť žalovaný o skutočnostiach, ktoré môžu viesť k zamietnutiu žiadosti o vrátenie dane, je porušením zmluvnej povinnosti. Je pravdou tvrdenie žalovaného, že zriadenie prevádzkarne v členskej krajine EÚ nie je porušením povinnosti, porušením povinnosti v zmysle zmluvy je neposkytnutie tejto informácie žalobcovi. Žalobca vyplácal svojim klientom vratky DPH v zmysle zmluvy aj vopred (tak to bolo aj v prípade žalovaného), t.j. predtým ako príslušný daňový úrad príslušnú vratku vráti. Preto bola informácia o prevádzkarni žalovaného v Rakúsku pre žalobcu dôležitá, nakoľko daňový úrad v Rakúsku vratku DPH nevrátil a žalobca (spoločnosť Negometal Sarl) si ju musel od žalovaného vymáhať súdnou cestou. Čo sa týka druhej povinnosti, ktorú mal podľa žalobcu žalovaný porušiť, a to povinnosť neposkytnúť dokumenty špecifikované v článku 4 zmluvy inému daňovému zástupcovi, toto porušenie je podľa názoru súdu bezpredmetné, nakoľko dôvod, pre ktorý zamietol daňový úrad v Rakúsku žiadosť o vrátenie dane bol existencia prevádzkarne v Rakúsku, a nie poskytnutie dokumentov inému daňovému zástupcovi. Z tohto dôvodu súd zamietol ďalšie návrhy na doplnenie dokazovanie zo strany žalobcu, a to predloženie výpisu z daňového portálu na preukázanie, kto a kedy podával žiadosti o vrátenie DPH za žalovaného. Žalobca má nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty už pri porušení informačnej povinnosti, preto skúmanie porušenia ďalšej povinnosti bolo z hľadiska predmetu sporu irelevantné. Podľa názoru súdu takto dojednaná zmluvná pokuta vzhľadom na hodnotu, ale najmä význam zabezpečovanej povinnosti je primeraná, a preto nie je potrebné použiť moderačné (zmierňovacie) právo súdu na zníženie takto dojednanej zmluvnej pokuty a modifikovať vzťahy medzi sporovými stranami. Dojednaná zmluvná pokuta je primeraná a sporové strany si ju platne dojednali pre prípad porušenia ktorejkoľvek zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného. Súd dal do pozornosti žalovanému, že s poukazom na ust. § 544 ods. 1 OZ, povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vzniká aj vtedy, keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou nevznikne škoda. Preto nebolo povinnosťou žalobcu preukazovať, či mu porušením povinnosti zo strany žalovaného škoda vznikla alebo nie.
Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení mal súd za preukázané, že nárok uplatnený žalobcom týkajúci sa zaplatenia sumy vo výške 20.000,- eur z titulu zmluvnej pokuty je voči žalovanému skutkovo i právne opodstatnený. Preto súd žalobe žalobcu vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 20.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 20.000,-eur odo dňa 9. 3. 2016 (t.j. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia výzvy na plnenie) do zaplatenia, spolu s paušálnou náhradou nákladov vo výške 40,- eur v zmysle § 369c OBZ a § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z.. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalobca v konaní plný úspech, súd mu priznal náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Proti rozhodnutiu súdu podal v zákonnej lehote odvolanie proti výroku I. a II. žalovaný, ktorý uviedol, že dňa 21.02.2011 uzavrel žalobca a žalovaný zmluvu o spätnom získavaní DPH. Žalobca sa podanou žalobou domáha od žalovaného zaplatenia zmluvnej pokuty v zmysle článku 4 zmluvy o spätnom získavaní DPH vo výške 20.000,- eur s príslušenstvom, z dôvodu zamietnutia žiadosti žalobcu o vrátenie DPH z faktúr žalovaného v Rakúsku za obdobie apríl až júl 2015 podanej na príslušný rakúsky daňový úrad, ktorý odmietnutie odôvodnil existenciou prevádzkarne žalovaného v Rakúsku. Poukázal na ust. § 544 OZ a ust. § 37 ods. 1 zákona OZ. Zdôraznil, že podmienkou platného uzavretia dohody o zmluvnej pokute je určenie povinnosti, na zabezpečenie ktorej je zmluvná pokuta dohodnutá. Zabezpečený záväzok musí byť v súlade so všeobecnou podmienkou platnosti právnych úkonov podľa § 37 ods. 1 OZ - vymedzený určite a zrozumiteľne, túto požiadavku nespĺňajú (a teda sú neplatné) zmluvné ustanovenia dojednávajúce zmluvnú pokutu pre prípad „hrubého porušenia zmluvného vzťahu“ či pre prípad „pozastavenia predmetu plnenia zo strany objednávateľa“ v rámci zmluvy o dielo. Právnou podstatou zmluvnej pokuty je povinnosť zaplatiť určitú sumu v prípade, že bola porušená zmluvná povinnosť, ktorú si strany pre prípad jej porušenia dojednali. Ak však neexistuje zmluvná povinnosť, nemôže existovať, hoci aj účastníkmi dojednaný, záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty - rozsudok NS ČR zo dňa 30.10.2001, sp. zn. 33 Odo 593/2001, rozsudok NS ČR zo dňa 29.04.1998, sp. zn. 2 Odon 90/97, rozsudok NS ČR zo dňa 29.04.1998, sp. zn. 2 Odon 90/1997, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.11.2003, sp. zn. 33 Odo 794/2002.
Povinnosti žalovaného ako klienta v zmluve o spätnom získavaní DPH boli jasne formulované v článku 4, s tým, že okrem dokumentov uvedených v predmetnej zmluve, mal žalovaný žalobcovi ako zástupcovi poskytnúť aj akýkoľvek dokument, ktorý môže žalobca od žalovaného požadovať kvôli realizácii zmluvy. Žalobca však nikdy nežiadal žalovaného o dokumenty preukazujúce zriadenie prevádzkarne v Rakúsku, dokonca ani žalobca žalovaného nikdy neupozornil na skutočnosť, že v prípade zriadenia prevádzkarne v inom členskom štáte EÚ (v Rakúsku), bude žiadosť o vrátenie DPH podaná prostredníctvom daňového zástupcu príslušným daňovým úradom zamietnutá. Mal za to, že ustanovenie zmluvy v časti upravujúcej zmluvnú pokutu .... To isté sa bude vzťahovať na refundáciu DPH očakávanú alebo fakturovanú netto, ktorú ČŠZ alebo ČŠR zamietne v dôsledku chyby alebo nedostatku informácií od klienta alebo v dôsledku nerešpektovania tejto zmluvy zo strany klienta .... je neurčité a z tohto dôvodu neplatné, nakoľko z neho jednoznačne nevyplýva splnenie, resp. nesplnenie akej konkrétnej povinnosti, resp. porušenia zmluvy je zmluvou pokutou zabezpečené. Tvrdenie súdu v odôvodnení rozhodnutia, že v zmluve nebolo explicitne uvedené, že žalovaný má žalobcu informovať o zriadení prevádzkarne, avšak informačná povinnosť bola v zmluve jednoznačne stanovená, len potvrdzuje že pojem „nedostatok informácií“ v texte zmluvy, bez jasného špecifikovania aký nedostatok informácií od klienta spôsobuje neplatnosť zmluvy. Žalovaný povinnosti uvedené v zmluve žiadnym spôsobom neporušil, pretože žalobcovi odovzdal všetky dokumenty zmluvou určené a žalobcom vyžiadané, zmluva pripravená žalobcom neukladá žiadnu povinnosť žalovanému informovať žalobcu o zriadení prevádzkarne a žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by akúkoľvek obdobnú informáciu od žalovaného žiadal. Žalobca nikdy žalovaného neupozornil na skutočnosť, že v prípade, ak si zriadi prevádzkareň v inom štáte, žiadosť o vrátenie DPH prostredníctvom daňového zástupcu bude zamietnutá, takúto informáciu od žalovaného žalobca nepožadoval a ani v zmluve nikde nie je takáto povinnosť uložená. Žalobca upozornil v zmluve žalovaného iba na skutočnosť, že nemôže mať ďalšieho daňového zástupcu, nakoľko to by mohlo viesť k tomu, že nárok na vrátenie DPH by mohol byť zamietnutý (uviedol iba tento jediný dôvod). V prípade, ak by žalobca vopred žalovaného informoval o skutočnosti, že zriadenie prevádzkarne v Rakúsku je dôvodom na zamietnutie vrátenia DPH. Žalovaný by bol o takejto skutočnosti žalobcu samozrejme informoval, resp. prediskutoval by túto skutočnosť so žalobcom ešte pred zriadením pobočky v Rakúsku. Žalobcovi bola uhradená odplata za podanie žiadosti na daňový úrad v Rakúsku, ktorá bola zamietnutá. Žalovaný v konaní nepreukazoval negatívne tvrdenia (skutočnosť, že žalobca od neho nežiadal informácie (dokumenty) o zriadení prevádzkarne), nakoľko tieto sa v civilnom procese zásadne nepreukazujú a žalobca skutočnosť, že žalovaného žiadal o takúto informáciu, resp. dokument nepreukázal. Účastník, ktorý tvrdí negatívnu skutočnosť, nenesie ohľadom tejto skutočnosti dôkazné bremeno, nakoľko preukazovanie takejto skutočnosti je objektívne nemožné. Žalobca je špecialistom na spätné získavanie DPH a daňovú asistenciu v celej Európe. Žalobca v rámci svojej odbornej starostlivosti mal konať profesionálne, žalovaného upozorniť na všetky prípady a skutočnosti, ktoré môžu viesť k tomu, že žiadosť o vrátenie DPH bude zamietnutá, nakoľko je odborníkom v tejto problematike a aj preto sa žalovaný rozhodol využiť jeho služby a spoliehal sa na jeho odbornosť a profesionalitu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení a súd zároveň dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď mal za to, že neoznámenie zriadenia prevádzkarne žalovaným žalobcovi bez toho, aby mal preukázané, že žalobca od žalovaného takúto informáciu žiadal, je porušením informačnej povinnosti zo strany žalovaného a mal za to, že v dojednaní o zmluvnej pokute je jasne vymedzená povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje. Podľa jeho názoru, ktorý je opačný ako právne posúdenie súdu, zmluvná pokuta dohodnutá v zmluve o spätnom získavaní DPH neobsahuje presné a určité označenie zmluvnej povinnosti, ktorej splnenie má zmluvná pokuta zabezpečiť v zmysle ustanovenia § 544 ods. 1 OZ v nadväznosti na ust. § 37 ods. 1 OZ, a preto ide o z dôvodu neurčitosti o neplatný právny úkon. Ďalej uviedol, že žalobca si väčšiu časť vopred vyplatených vratiek započítal z ďalších prípadov refundácie DPH, ktoré mali byť vyplatené žalovanému. Žalobcom v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II, sp. zn. 22Cb/l 34/2016 bola spoločnosť NEGOMETAL S ARL, nie spoločnosť TRANS VAT SK s.r.o., pričom voči platobnému rozkazu žalovaný podal odpor, v ktorom namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, ale z dôvodu zlyhania ľudského faktora tento nebol podaný včas, a preto platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť. Ďalej poukázal na § 301 OBZ. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pretože žalobca mal prístup k finančným prostriedkom žalovaného, a to z vratiek DPH od príslušných daňových úradov, ktoré neboli predfinancované žalobcom, nakoľko tieto boli z jednotlivých daňových úradov zasielané priamo v prospech účtu žalobcu, resp. jeho materskej spoločnosti, nie v prospech účtu žalovaného. Nesprávnym právnym posúdením je nesprávne interpretovanie a aplikovanie ust. § 301 OBZ upravujúceho povinnosť súdu znížiť neprimerane vysokú zmluvnú pokutu s prihliadnutím na význam a hodnotu zabezpečovanej povinnosti. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že je v dojednaní o zmluvnej pokute je jasne vymedzená povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje. Žalovaný porušil informačnú povinnosť, konkrétne informovať žalobcu o zriadenej prevádzke v Rakúsku, čo bolo aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o vrátenie dane a je irelevantné, že nebolo explicitne v zmluve uvedené, že má žalovaný informovať o zriadení prevádzky v Rakúsku, informačná povinnosť bola v zmluve jednoznačne stanovená. Odôvodnenie rozhodnutia je nelogické, kde na jednej strane je uvedené, že v dojednaní o zmluvnej pokute je jasne vymedzená povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje a na druhej strane je v odôvodnení uvedené, že v zmluve nebolo explicitne uvedené, že žalovaný má žalobcu informovať o zriadení prevádzky v Rakúsku. Ohľadom neaplikovania moderačného práva súdu na výšku zmluvnej pokuty, súd prvej inštancie iba skonštatoval, že je zmluvná pokuta primeraná, vzhľadom na hodnotu, ale najmä na význam zabezpečovacej povinnosti, bez zohľadnenia argumentov žalovaného, ohľadom poukazovania všetkých vratiek DPH v prospech účtu, žalobcu, resp. jeho materskej spoločnosti, bez ohľadu na predfinancovanie, t.j. žalobca mal prístup ku všetkým finančným prostriedkom žalovaného, ktoré mu mali byť vyplatené na základe vratiek DPH. Okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle ust. § 220 CSP tak, aby obsahovalo výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Na základe všetkých uvádzaných skutočností žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil príslušnému súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo napadnutým rozsudok v zmysle ust. § 388 CSP zmenil. Zároveň navrhol, aby súd v súlade s CSP rozhodol aj o náhrade trov konania, ktoré si v prípade úspechu týmto uplatňuje a aby mu v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku.
3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý poukázal na to, že žalovaný napáda rozsudok z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) ZKR, t.j. z dôvodu, že súd prvej inštancie údajne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca má za to, že vyššie uvedené odvolacie dôvody nie sú dané a rozsudok je vo všetkých svojich výrokoch vecne správny a riadne odôvodnený. K určitosti dojednania zmluvnej pokuty poukázal na článok 4 predmetnej Zmluvy o spätnom získavaní DPH zo dňa 21.02.2011 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným (ďalej len „Zmluva“), podľa ktorého ...v prípade porušenia ktorejkoľvek povinnosti sa "klient" (t.j. žalovaný) zaväzuje bez zbytočného odkladu po doručení výzvy "zástupcu" (t.j. žalobcu - poznámka žalobcu) zaplatiť "zástupcovi" za každé také porušenie zmluvnú pokutu vo výške 20.000,- eur (slovom dvadsaťtisíc eur)...To isté sa bude vzťahovať aj na refundáciu DPH očakávanú (ide o postup „vopred financovaná platba“ podľa bodu 5.1.2 Zmluvy - poznámka žalobcu) alebo fakturovanú netto, ktorú ČŠZ (t.j. členský štát založenia klienta - žalovaného - poznámka žalobcu) alebo ČŠR (t.j. členský štát refundácie - poznámka žalobcu) zamietne v dôsledku chyby alebo nedostatku informácii od „klienta “ alebo v dôsledku nerešpektovania tejto zmluvy zo strany „klienta“." Žalovaný tvrdí, že žltou farbou zvýraznená časť ustanovenia článku 4 Zmluvy je neplatná z dôvodu neurčitosti, nakoľko z nej údajne nevyplýva splnenie, resp. nesplnenie ktorej konkrétnej povinnosti, resp. porušenie zmluvy je zmluvnou pokutou zabezpečené. Žalobca má za to (a takto vec posúdil aj súd prvej inštancie), že žalovaný mal vo vzťahu k žalobcovi informačnú povinnosť, a to povinnosť informovať žalovaného o skutočnostiach, ktoré vedú k zamietnutiu žiadosti o vrátenie DPH, ktorá bola výslovne uvedená v Zmluve. Uvedené jednoznačne vyplýva z časti ustanovenia článku 4 Zmluvy zamietne v dôsledku ,,nedostatku informácii od klienta. Súd prvej inštancie konštatoval v rozsudku práve porušenie tejto zmluvnej informačnej povinnosti, t.j. povinnosti žalovaného informovať žalobcu o skutočnostiach, ktoré vedú k zamietnutiu žiadosti o vrátenie DPH, pričom zároveň správne uviedol aj konkrétne omisívne konanie, ktorým došlo k porušeniu tejto zmluvnej informačnej povinnosti. Týmto omisívnym konaním je neinformovanie žalovaného o zriadení prevádzkarne v Rakúsku (pričom skutočnosť, že žalovaný neinformoval žalobcu o existencii svojej prevádzkarne v Rakúsku, existencia prevádzkarne v členskom štáte vrátenia/refundácie DPH je dôvodom na zamietnutie žiadosti o vrátenie DPH a že existencia prevádzkarne žalovaného v Rakúsku aj skutočne viedla k zamietnutiu žiadosti o vrátenie DPH rakúskym daňovým úradom, nebola medzi stranami sporu nikdy sporná. Je pravda, že v Zmluve, ktorú pripravoval žalobca, sa nenachádza ustanovenie, ktoré by znelo napr. nasledovne: “Klient je povinný informovať zástupcu o nasledovných skutočnostiach, ktoré môžu viesť k zamietnutiu žiadosti o DPH, a to a)..., b)..., c)..., d) zriadení svojej prevádzkarne v inom členskom štáte ako je jeho členský štát založenia“. Otázkou však je, či to bolo možné a potrebné. Je ťažké si predstaviť taxatívny výpočet všetkých informačných povinností žalovaného vzťahujúcich sa na realizáciu predmetu Zmluvy. Napokon, aj samotný zákon často ukladá informačné povinnosti bez toho, aby sa uchyľoval k taxatívnym výpočtom - vychádza sa jednoducho z okolností a povahy daného obchodného prípadu (vid' napr. ustanovenie § 568 OBZ stanovujúce informačnú povinnosť mandanta). Pokusy o kazuistické výpočty všetkých možných situácií, okolností a povinností vedúce k siahodlhým zmluvám známym z angloamerického právneho prostredia (ktoré napokon z dôvodu ich siahodlhosti málokto aj prečíta, resp. dočíta), sú kontinentálnemu právnemu systému a zmýšľaniu cudzie a tak by to aj malo ostať. Určitá miera zovšeobecnenia je pri formulovaní zmluvných ustanovení (vrátane povinností) predsa prirodzená a nemôže byť na prekážku fungovaniu právnych inštitútov (vrátane zabezpečovacích inštitútov) a byť označovaná za neurčitosť spôsobujúcu neplatnosť. Informácia o skutočnosti, že zriadenie prevádzkarne je dôvodom na zamietnutie žiadosti o vrátenie DPH. Žalovaný sa bráni argumentáciou, že žalobca žalovaného neupozornil na skutočnosť, že v prípade, ak si zriadi prevádzkareň v inom členskom štáte, žiadosť o vrátenie DPH bude zamietnutá (resp. nevyžiadal si o tomto od žalovaného žiadny dokument). Žalobca má za to, že žalovaný sa touto argumentáciou len pokúša prenášať vlastnú zodpovednosť na žalobcu a vytvárať žalobcovi povinnosti, ktoré nikdy nemal. Predmetom záväzku žalobcu podľa Zmluvy bolo predsa „iba“ „zrealizovať všetky úkony umožňujúce „klientovi“ spätne získať DPH spojenú s nákupmi v ktorejkoľvek krajine EÚ.“ Predmetom Zmluvy v žiadnom prípade nebolo poskytovanie daňového poradenstva, resp. poradenstva o tom, či žalovaný má právo žiadať o vrátenie DPH podľa príslušnej legislatívy harmonizovanej na európskej úrovni. Žalobca ako profesionál pri svojej činnosti, ktorú sa zaviazal vykonávať podľa Zmluvy, nijako nepochybil - riadne podal žiadosti o vrátenie DPH k predloženým faktúram so všetkým, čo bolo k tomu potrebné (za čo mu vznikol nárok na províziu). Skutočnosť, že o vrátenie DPH z iného členského štátu ako členského štátu, v ktorom mám sídlo, podľa osobitnej legislatívy harmonizovanej smernicou na európskej úrovni, nemožno žiadať v prípade, ak sa v tomto členskom štáte usadím (napríklad zriadením prevádzkarne) je uvedená priamo v zákone č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty ako základnom daňovom predpise; priamo vyplýva z názvu príslušnej smernice EÚ, na základe ktorej je vrátenie DPH unifikované v rámci celej EÚ; vyplýva aj zo zdravého podnikateľského rozumu. Nemožno teda viniť žalobcu za to, že účtovníčka žalovaného o zriadení prevádzkarne žalovaného v Rakúsku síce vedela, ale nevedela o tom, že existencia takejto prevádzkarne je prekážkou vrátenia DPH (ako to vyplýva z výpovede účtovníčky H. F. ako svedkyne na pojednávaní dňa 15.02.2018). Účtovník spoločnosti (nehovoriac už o prípadnom daňovom poradcovi spoločnosti) by takouto vedomosťou disponovať jednoznačne mal. Žalovaný napáda v odvolaní aj skutočnosť, že súd prvej inštancie nevyužil vo vzťahu ku zmluvnej pokute požadovanej žalobcom od žalovaného svoje moderačné právo (nie povinnosť, ako uvádza žalovaný) podľa § 301 OBZ. Žalobca však už v konaní pred súdom prvej inštancie podrobne uviedol skutočnosti, z ktorých vyplýva, že výška dohodnutej zmluvnej pokuty bola a je primeraná. Žalobca vypláca svojim klientom vratky DPH v zmysle zmluvy aj vopred, s predfinancovaním, t.j. predtým ako príslušnú vratku DPH vráti príslušný daňový úrad. Ide o úplne štandardnú službu poskytovanú nielen žalobcom, ale aj jeho priamymi konkurentmi na trhu. Pre klienta žalobcu má táto služba ten význam, že klient nemusí čakať pomerne dlhú dobu, kým daňový úrad rozhodne o vrátení DPH, ale môže svoje peniaze (na ktorých vrátanie zo strany daňového úradu má nárok) využívať pre svoje podnikanie ihneď, čo zlepšuje jeho tok peňazí (cashflow). Následne, keď daňový úrad vratku DPH na základe žiadosti podanej žalobcom vráti, tak si túto vratku v súlade so zmluvou žalobca samozrejme ponechá (keďže ju klientovi už vyplatil vopred). Problém nastáva v prípade, ak príslušný daňový úrad vratku DPH nevráti z dôvodu, že na to nie sú splnené podmienky (napr. v danom štáte má klient prevádzkareň, a preto nemal žiadať o vrátenie DPH, ale mal podávať daňové priznanie). V takom prípade si žalobca musí vymáhať už vyplatenú (predfinancovanú) vratku od svojho klienta späť. Čo je však často komplikované - predmetná vratka je často klientom už použitá na ďalšie podnikateľské účely, a preto ju nemá z čoho vrátiť, resp. sa medzičasom zhorší jeho finančná a majetková situácia, alebo z iných viac či menej subjektívnych dôvodov klient odmieta vrátiť žalobcovi vyplatenú vratku. Tak to bolo mimochodom aj v prípade žalovaného, ktorému boli vopred vyplatené vratky vo výške 45.419,82 eur a 18.606,67 eur, avšak z dôvodu existencie jeho prevádzkarne v Rakúsku bola žiadosť o vrátenie týchto vratiek DPH príslušným rakúskym daňovým úradom zamietnutá. Následne bolo potrebné tieto sumy od žalovaného vymáhať, a to čiastočne aj súdnou cestou s následnou exekúciou. Išlo o konanie sp. zn. 22Cb/l 34/2016 vedené na Okresnom súde Bratislava II a na neho nadväzujúce exekučné konanie sp. zn. EX 246/2016 (kde ako žalobca a oprávnený vystupovala vzhľadom na vnútroskupinové vzťahy spoločnosť, z rovnakej skupiny ako je žalobca, a to spoločnosť NEGOMETAL SARL). Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by žalobcovi vznikla škoda v dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaným. Žalobca má za to, že z dikcie § 301 OBZ vyplýva, že pre použitie moderačného práva musí súd najskôr dospieť k tomu, že je dohodnutá výška zmluvnej pokuty neprimeraná. Až následne, keď zistí, že je dohodnutá zmluvná pokuta neprimeraná, môže súd pristúpiť k jej zníženiu, pričom má prihliadať na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Spodným limitom (nie príkazom) pre zníženie je pritom výška škody, ktorá vznikla. Nie je teda správne začínať posudzovaním škody, ktorá reálne vznikla. Navyše, ako správne poznamenal súd prvej inštancie v bode 66. rozsudku, v zmysle § 544 ods. 1 OZ povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vzniká aj vtedy, ak žiadna škoda nevznikla. Žalobca má za to, že jadro pre posudzovanie primeranosti, resp. neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty musia tvoriť skutočnosti spojené s okamihom vzniku zmluvy, v ktorej bola zmluvná pokuta dohodnutá (t.j. vtedy, keď ešte žiadna škoda nevznikla ani nemohla vzniknúť). Pri porušení informačnej povinnosti klienta a následnom zamietnutí žiadosti o vrátenie DPH ide úplne bežne o desaťtisíce aj viac eur (v závislosti od počtu a hodnoty faktúr) a každá neoprávnene podaná žiadosť o vrátenie DPH predstavuje hrozbu trestného stíhania (pre podozrenie z daňového podvodu). Výška zmluvnej pokuty 20.000,- eur sa teda nejavila ako neprimeraná ani v čase uzatvorenia Zmluvy.
Navyše, pri zvažovaní primeranosti zmluvnej pokuty je významné aj to, akú funkciu mala zmluvná pokuta v konkrétnom prípade plniť (čo opäť treba posudzovať v čase uzatvorenia zmluvy). Ak zvážime, že potenciálnym dôsledkom zamietnutia žiadosti o vrátenie DPH je vznik veľkej pohľadávky voči klientovi na vrátenie vopred vyplatenej vratky (ktorej vymáhanie je, ako už žalobca uviedol, často komplikované), funkciou, ktorú mala plniť takáto sankcia 20.000,- eur uvedená v čl. 4 zmluvy, bola teda predovšetkým funkcia preventívna a sankčná, nie funkcia reparačná. Aj z tohto pohľadu teda nie je správne posudzovať primeranosť dohodnutej zmluvnej pokuty za porušenie informačnej povinnosti cez prizmu škody, ktorá reálne vznikla z tohto porušenia žalobcovi. Žalovaný namietal neprimeranosť dojednanej výšky zmluvnej pokuty aj s poukazom na skutočnosť, že žalobca mal prístup k finančným prostriedkom žalovaného, a to z vratiek DPH od príslušných daňových úradov, ktoré neboli predfinancované žalobcom. Vo vzťahu k uvedenému žalobca uviedol, že treba rozlišovať dva druhy vratiek (resp. služieb), ktoré si klient žalobcu môže vybrať: vratky bez predfinancovania, kedy je vratka DPH následne po jej vyplatení daňovým úradom vyplatená klientovi - vtedy vzniká klientovi pohľadávka na vyplatenie takejto vratky DPH voči žalobcovi, resp. voči spoločnosti zo skupiny žalobcu vratky s predfinancovantm, kedy je vratka DPH žalobcom, resp. spoločnosťou zo skupiny žalobcovi klientovi vyplatená už pred jej samotným vyplatením zo strany daňového úradu. Ako už bolo uvedené, v konkrétnom prípade žalovaného sa stalo, že mu boli vopred vyplatené vratky vo výške 45.419,82 eur a 18.606,67 eur, avšak z dôvodu existencie jeho prevádzkarne v Rakúsku bola žiadosť o vrátenie týchto vratiek DPH príslušným rakúskym daňovým úradom zamietnutá. Následne bolo potrebné tieto sumy od žalovaného vymáhať, a to čiastočne aj súdnou cestou s následnou exekúciou. Vymáhanie prebehlo súdnou cestou len čiastočne, nakoľko žalobca si (našťastie) časť svojich nárokov včas započítal s pohľadávkami žalovaného na vyplatenie vratiek DPH vrátených daňovými úradmi, ktoré neboli žalobcom predfinancované. Žalobca teda postupoval obozretne a využil možnosť jednostranného započítania. Žalovaný tvrdí, že odôvodnenie rozsudku je nelogické, keď súd prvej inštancie hovorí najskôr o jasnom vymedzení informačnej povinnosti a potom o tom, že v zmluve nebolo explicitne uvedené, že žalovaný mal informovať žalobcu o zriadení prevádzkarne v Rakúsku. Súd prvej inštancie zrozumiteľne v odôvodnení rozsudku konštatoval, že v zmluve je jasne vymedzená informačná povinnosť. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že podľa súdu je jednou zo súčastí tejto v zmluve jasne vymedzenej informačnej povinnosti aj povinnosť informovať o existencii prevádzkarne. To, že povinnosť informovať o existencii prevádzkarne nie je v zmluve explicitne uvedená, je podľa súdu prvej inštancie irelevantné - a to preto, že je už zahrnutá v informačnej povinnosti, ktorá v zmluve jasne vymedzená je. Žalobca má za to, že žalovaným uvádzané odvolacie dôvody nie sú dané a rozsudok je vo všetkých svojich výrokoch vecne správny a riadne odôvodnený. Žalobca preto žiada odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.02.2018, č.k. 42Cb/l 3/2016-148 v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi. Zároveň žalobca odvolací súd v zmysle § 219 ods. 3 in fine CSP žiada, aby v prípade vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania oznámil právnemu zástupcovi žalobcu elektronickými prostriedkami miesto a čas vyhlásenia rozsudku.
4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý mal za to, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III, č.k. 42Cb/l 3/2016-48 zo dňa 15.02.2018 je tzv. prekvapivým rozhodnutím, pretože podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších autorít sú ustanovenia zmluvy upravujúce zmluvnú pokutu neplatné v prípade, ak je povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje neurčité, resp. nepresné. Sporové strany legitímne očakávajú, že ich spor bude rozhodnutý za obdobnej skutkovej a právnej situácie rovnakým spôsobom, a to najmä v situácii, ak v podobnej veci existujú publikované rozhodnutia, čím sa majú na mysli predovšetkým rozhodnutia uverejnené v zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Výnimočné postavenie medzi rozhodnutiami súdov budú mať rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu SR (§ 48). V prípade, ak strana v spore argumentuje konkrétnymi rozhodnutiami najvyšších súdnych orgánov, eventuálne rešpektovaným názorom právnej vedy, je potrebné v odôvodnení rozsudku najskôr zaujať stanovisko k otázke , či ide o relevantnú argumentáciu a následne posúdiť, či sa jedná skutočne o ustálený právny názor alebo skôr o názor výnimočný, ktorý z ustálenej rozhodovacej praxe vybočuje. Ak súd dospeje k záveru, že v prejednávanej veci nastala typická situácia, riešená už v judikatúre súdov určitým spôsobom, má možnosť v odôvodnení rozsudku jednoducho odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Pokiaľ sa však chce súd od takejto praxe odkloniť, je jeho zákonnou povinnosťou dôkladne vysvetliť, z akých dôvodov nebolo možné v prejednávanej veci akceptovať stranou prezentovanú súdnu prax. Odklon od ustálenej praxe pritom môže byť odôvodnený rozdielnosťou skutkového stavu, ale aj vývojom právneho názoru. Bezvýnimočne však platí, že odôvodnenie odklonu musí byť dôkladné a presvedčivé. V nadväznosti na vyššie uvedené mal za to, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa nie je v súlade s platnými právnymi predpismi. Na základe všetkých uvádzaných skutočností naďalej žiadal, aby odvolací súd v zmysle § 389 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok zrušil vec vrátil príslušnému súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo napadnutým rozsudok v zmysle ust. § 388 CSP zmenil.
5. Žalobca v replike k tvrdeniu žalovaného, že rozsudok je takzvaným prekvapivým rozhodnutím, pretože podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších autorít sú ustanovenia zmluvy upravujúce zmluvnú pokutu neplatné v prípade, ak povinnosť, ktorej splnenie zmluvná pokuta zabezpečuje, je neurčitá resp. nepresná, poukázal na odôvodnenie rozsudku, v ktorom súd uviedol: „Z hľadiska zisteného skutkového stavu a v nadväznosti na žalovaným tvrdené skutočnosti súd uvádza, že s námietkou žalovaného týkajúcou sa neplatnosti ustanovení o zmluvnej pokute nie je možné súhlasiť. Podľa názoru súdu je dojednanie o zmluvnej pokute jasné určité a zrozumiteľné a taktiež je v dojednaní o zmluvnej pokute jasne vymedzená povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje." Žalobca sa s týmto posúdením prvoinštančného súdu stotožnil a dodal, že s argumentmi žalovaného o neurčitosti ustanovení predmetnej zmluvy týkajúcich sa zmluvnej pokuty ako aj so žalovaným predloženými súdnymi rozhodnutiami sa už vysporiadal vo svojich nasledovných písomných podaniach: vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu zo dňa 23.05.2018 (viď najmä čl. 2 písm. A), vo vyjadrení žalobcu zo dňa 12.10.2017 (viď čl. 1 písm. B), vo vyjadrení žalobcu zo dňa 20.7.2017 (viď čl. B) a vo vyjadrení žalobcu zo dňa 14.9.2016 (viď čl. 1). Žalobca mal za to, že v prípade rozsudku nemôže ísť o prekvapivé rozhodnutie alebo o rozpor s princípom legitímnych očakávaní z dôvodu odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít - prvoinštančný súd totiž v súlade s touto ustálenou rozhodovacou praxou považoval dojednanie zmluvnej pokuty za platné, nakoľko posúdil toto dojednanie za určité a zrozumiteľné (vrátane jasného vymedzenia zabezpečovanej povinnosti). Žalobca má za to, že rozsudok je vo všetkých svojich výrokoch vecne správny a riadne odôvodnený. Žalobca preto žiada odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.02.2018, č.k. 42Cb/133/2016-148 v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi. Zároveň žalobca odvolací súd v zmysle § 219 ods. 3 CSP žiadal, aby v prípade vyhlásenia rozsudku bez nariadenia pojednávania oznámil právnemu zástupcovi žalobcu elektronickými prostriedkami miesto a čas vyhlásenia rozsudku.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 zák.č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej len CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Zároveň odvolací súd v zmysle § 219 ods. 3 CSP žalobcovi, na základe jeho žiadosti, oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu a žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
7. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými prostriedkami procesnej obrany v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci.
8. Je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo dňa 21.2.2011 k uzatvoreniu zmluvy o spätnom získavaní DPH. Na základe tejto zmluvy boli príslušnému rakúskemu daňovému úradu podané žiadosti o vrátenie DPH z faktúr žalovaného za obdobie apríl až jún 2015 a júl 2015. Predmetné žiadosti o vrátenie DPH však boli príslušným rakúskym daňovým úradom zamietnuté z dôvodu existencie prevádzkarne spoločnosti žalovaného v Rakúsku, o ktorej existencii nebol žalobca vopred žalovaným informovaný, a z čoho plynúcej povinnosti žalovaného podať príslušné daňové priznanie pre DPH v Rakúsku, čo vylučuje vrátenie DPH na základe žiadostí o vrátenie DPH. V dôsledku zamietnutia žiadostí o vrátenie DPH nedošlo teda zo strany príslušného rakúskeho daňového úradu k vráteniu DPH, avšak žalovanému už v zmysle bodu 5.1.2. zmluvy a strany 1 Prílohy č. 1 v rámci postupu "vopred financovaná platba " predmetná DPH vyplatená bola, a to spoločnosťou zo skupiny NEGOMETAL v zmysle posledných dvoch viet čl. 5.1.2 zmluvy.
9. Súd na pojednávaní konanom dňa 15.2.2018 pripustil zmenu petitu v časti tvrdeného skutkového stavu, uvedeného v podaní žalobcu zo dňa 14.9.2016, doručeného súdu dňa 16.9.2016 (čl. 48 až 53), v ktorom žalobca uviedol aj ďalšie porušenie povinnosti, na ktoré sa vzťahuje zmluvná pokuta, a to porušenie povinnosti neposkytnúť dokumenty inému daňovému zástupcovi. Na pojednávaní bola pripustená zmena petitu aj v časti príslušenstva, t.j. úroku z omeškania vo výške 9,05 % ročne zo sumy 20.000,- eur od 9.3.2016 do zaplatenia.
10. Podľa článku 4 predmetnej Zmluvy o spätnom získavaní DPH zo dňa 21.02.2011 ...v prípade porušenia ktorejkoľvek povinnosti sa "klient" (t.j. žalovaný) zaväzuje bez zbytočného odkladu po doručení výzvy "zástupcu" (t.j. žalobcu ) zaplatiť "zástupcovi" za každé také porušenie zmluvnú pokutu vo výške 20.000,- eur ...To isté sa bude vzťahovať aj na refundáciu DPH očakávanú (ide o postup „vopred financovaná platba“ podľa bodu 5.1.2 Zmluvy - poznámka žalobcu) alebo fakturovanú netto, ktorú ČŠZ (t.j. členský štát založenia klienta - žalovaného - poznámka žalobcu) alebo ČŠR (t.j. členský štát refundácie - poznámka žalobcu) zamietne v dôsledku chyby alebo nedostatku informácii od „klienta “ alebo v dôsledku nerešpektovania tejto zmluvy zo strany „klienta“."
11. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením súdu, že dojednanie o zmluvnej pokute je jasné určité a zrozumiteľné a taktiež je v dojednaní o zmluvnej pokute jasne vymedzená povinnosť, ktorú zmluvná pokuta zabezpečuje. Žalovaný porušil informačnú povinnosť, konkrétne informovať žalobcu o zriadenej prevádzke v Rakúsku, čo bolo aj dôvodom na zamietnutie žiadosti o vrátenie dane. Je irelevantné, že nebolo explicitne v zmluve uvedené, že má žalovaný informovať o zriadení prevádzky v Rakúsku, informačná povinnosť bola v zmluve jednoznačne stanovená. Neposkytnutie informácií, ktoré mal poskytnúť žalovaný o skutočnostiach, ktoré môžu viesť k zamietnutiu žiadosti o vrátenie dane, je porušením zmluvnej povinnosti. Je pravdou tvrdenie žalovaného, že zriadenie prevádzkarne v členskej krajine EÚ nie je porušením povinnosti, porušením povinnosti v zmysle zmluvy je neposkytnutie tejto informácie žalobcovi. Podľa odvolacieho súdu nebolo povinnosťou žalobcu upozorniť žalovaného, že v prípade, ak si zriadi prevádzkareň v inom štáte, žiadosť o vrátenie DPH prostredníctvom daňového zástupcu bude zamietnutá. Žalovaný mal voči žalobcovi informačnú povinnosť, a to povinnosť informovať žalobcu o skutočnostiach, ktoré vedú k zamietnutiu žiadosti o vrátenie DPH, ktorá bola vyslovene uvedená v zmluve v článku 4. Odvolací súd sa stotožnil aj s tvrdením žalobcu, že skutočnosť, že o vrátenie DPH z iného členského štátu ako členského štátu, v ktorom má sídlo nemožno žiadať v prípade, ak sa v tomto členskom štáte usadí (napríklad zriadením prevádzkarne) je uvedená priamo v zákone č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty ako základnom daňovom predpise; priamo vyplýva z názvu príslušnej smernice EÚ, na základe ktorej je vrátenie DPH unifikované v rámci celej EÚ. Podľa odvolacieho súdu samotná skutočnosť, že svedkyňa H. F. nevedela, že existencia prevádzkarne v Rakúsku je prekážkou na vrátenie DPH, nie je dôvodom na neposkytnutie tejto informácie žalobcovi.
12. K tvrdeniu odvolateľa, že dojednanie zmluvnej pokuty je neurčité, nezrozumiteľné a z toho dôvodu neplatné, nakoľko z neho jednoznačne nevyplýva splnenie, resp. nesplnenie akej konkrétnej povinnosti, resp. porušenie zmluvy je zmluvnou pokutou zabezpečené, odvolací súd dodáva, že zabezpečovanou povinnosťou môže byť akákoľvek povinnosť, ktorú je možné v zmysle platných právnych predpisov platne zabezpečiť. Najvyšší súd ČR judikoval vo svojom rozhodnutí sp. zn. 33 Odo/96/2011 zo dňa 30.4.2002, kde uviedol: „Zmluvnou pokutou možno zabezpečiť akúkoľvek právnu (zmluvnú alebo zákonnú) povinnosť. Zmluvné strany sa často uchyľujú k dojednaniam, podľa ktorých vzniká nárok na zmluvnú pokutu v konštantnej výške v prípade porušenia ktorejkoľvek zmluvnej povinnosti. Ustanovenie § 301 OBZ dáva súdu oprávnenie neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť. Použitie moderačného práva je však zásahom do zmluvnej voľnosti účastníkov obchodno-záväzkového vzťahu. Preto zásah súdu do zmluvných vzťahov aplikáciou § 301 OBZ by mal byť výnimočným postupom len v skutočne odôvodnených prípadoch, ak sa pokuta (jej výška) javí ako neprimerane vysoká. Uplatnenie moderačného práva podľa § 301 OBZ prichádza do úvahy len vtedy, ak dohoda o zmluvnej pokute je platná. Pri posudzovaní primeranosti výšky zmluvnej pokuty musí súd vychádzať z okolností konkrétneho prípadu, pričom ust. § 301 OBZ stanovuje dve základné kritériá - hodnotu zabezpečenej povinnosti a význam zabezpečenej povinnosti.
13. K namietanej neprimeranosti zmluvnej pokuty sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu, že dojednaná zmluvná vzhľadom na hodnotu, ale najmä význam zabezpečovanej povinnosti je primeraná, a preto nie je potrebné použiť moderačné právo súdu na zníženie takto dojednanej zmluvnej pokuty a modifikovať vzťahy medzi sporovými stranami. Dojednaná zmluvná pokuta je primeraná a sporové strany si ju platne dojednali pre prípad porušenia ktorejkoľvek zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného. Podľa ust. § 544 ods. 1 OZ povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vzniká aj vtedy, keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou nevznikne škoda. Preto nebolo povinnosťou žalobcu preukazovať, či mu porušením povinnosti zo strany žalovaného škoda vznikla alebo nie.
14. Podľa judikatúry súdov za neprimerane vysokú zmluvnú pokutu nebola posúdená zmluvná pokuta vo výške 1 % z hodnoty zabezpečovaného záväzku za každý deň omeškania. Taktiež ako neprimerane vysoká nebola zmluvná pokuta, ktorá bola vo vzťahu k hodnote zabezpečovaného záväzku v pomere 1/10. Aj keď súd uzná, že v konkrétnom prípade zmluvná pokuta vo výške 1/50 alebo 1/10 z predmetu plnenia je primeraná, resp. nie je neprimeraná, neznamená to, že to bude platiť aj v inom prípade, v ktorom môžu byť podmienky výšky zmluvnej pokuty vo vzťahu k hodnote a významu zabezpečenej povinnosti celkom iné. Preto výšku zmluvnej pokuty z hľadiska jej primeranosti nemožno zovšeobecňovať. Súd musí v každom jednotlivom prípade osobitne posudzovať konkrétne okolnosti toho-ktorého prípadu.
15. K primeranosti výšky dojednanej zmluvnej pokuty odvolací súd ešte dodáva, že z pohľadu primeranosti výšky zmluvnej pokuty je namieste hodnotiť inak zmluvnú pokutu dojednanú vo forme pevne stanovenej čiastky, a zmluvnú pokutu dojednanú formou určitej sadzby za stanovenú časovú jednotku. V prípade zmluvnej pokuty dojednanej v konštantnej výške pre prípad porušenia akejkoľvek povinnosti sa môže stať, že pre prípady porušenia určitých menej významných zmluvných povinností bude takto dojednaná zmluvná pokuta neprimeraná, čo môže mať za následok neplatnosť takéhoto dojednania o zmluvnej pokute z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, prípadne zásadami poctivého obchodného styku, či moderáciu takto dohodnutej zmluvnej pokuty súdom v konkrétnom prípade porušenia menej významnej zmluvnej povinnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade išlo o porušenie podstatnej povinnosti žalovaného, preto je dojednaná výška zmluvnej pokuty primeraná s ohľadom na význam a hodnotu zabezpečovaných povinností.
16. Na základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne.
17. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania.
18. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
19. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).