Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3To/44/2019

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Stanislavskej a sudcov JUDr. Janky Klčovej a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci obžalovaného Z. Z., nar. XX.XX.XXXX, pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta sp.zn. 31T/62/2018 zo dňa 28. novembra 2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. marca 2019 v Trnave, takto

rozhodol:

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie obžalovaného Z. Z., nar. XX.XX.XXXX v Y., z a m i e t a .

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Galanta sp.zn. 31T/62/2018 zo dňa 28. novembra 2018 bol obžalovaný uznaný za vinného zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona na tom skutkovom základe,

že

dňa 27.10.2017 v čase okolo 19:30 hod. v meste Šaľa, na križovatke ulíc Horná a SNP, na autobusovej zastávke pristúpil k H. E., ktorý bol opretý o bočnú stenu zastávky a následne po predchádzajúcej slovnej provokácií ho udrel rukou zovretou v päsť do pravej lícnej časti tváre, v dôsledku čoho spadol na lavičku a tam ho opätovne udrel rukou zovretou v päsť do pravého obočia, pričom súčasne naňho kričal so slovami „kde je môj batoh“, prehľadal mu batoh, ktorý sa H. E. po údere zošmykol z ramena, vybral z neho peňaženku čiernej farby, ktorú otvoril, prehľadal a vybral z nej 50 € bankovku a následne z miesta odišiel, čím uvedeným konaním spôsobil H. E. odcudzením finančnej hotovosti škodu vo výške 50 € a spôsobil mu zranenia - stav po traume, pohmoždenie tváre s opuchom a podliatinou vpravo, tržnú ranu nad pravou očnicou, zlomeninu nosových kostí s posunom lomných plôch a krvácaním z nosa, ktoré si vyžiadali lekárske ošetrenie s dobou liečenia 10 dní.

Za tento trestný čin okresný súd uložil obžalovanému podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 37 písm. m) a § 38 ods. 4 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov a 4 (štyri) mesiace.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona okresný súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku okresný súd uložil obžalovanému nahradiť poškodenému H. E. nar. XX.XX.XXXX, trvalý pobyt C. P. XXX/X, H., škodu vo výške 50 €.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č.l. 332-335 spisu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo aj v ich súhrne a viazaný právnym názorom odvolacieho súdu dospel k záveru, že skutok sa stal tak ako je uvedený v obžalobe a vina obžalovaného bola jednoznačne preukázaná.

Zo zhodných výpovedí poškodeného E., svedka F., ako aj zo znaleckého posudku MUDr. Moresa mal okresný súd jednoznačne preukázané, že v uvedený deň a uvedenom mieste obžalovaný fyzicky zaútočil na poškodeného E. a spôsobil mu uvedené zranenia, čo priznal aj obžalovaný, hoci si na túto udalosť pre svoju opitosť nepamätá.

Z výpovede poškodeného ako aj svedka F. mal preukázané, že obžalovaný napadol poškodeného s úmyslom zmocniť sa jeho batohu, resp. jeho peňazí, keď zároveň s útokom kričal, aby mu dal batoh, a ťahal mu ho z ruky, pričom obžalovaný mohol mať z ubytovne pre bezdomovcov vedomosť o tom, že poškodený má v tom čase pri sebe peniaze. Aj keď jediný svedok ani poškodený priamo nevideli, ako obžalovaný vyberá 50 € bankovku z peňaženky poškodeného, mal okresný súd jej odcudzenie preukázané faktom, že poškodený videl, ako obžalovaný prebehol prstami peňaženku, po útoku sa tam už bankovka nenachádzala, pričom podľa vlastnej výpovede tam pred útokom s určitosťou bola, a peňaženku našiel po útoku ležať na zemi. Túto bankovku mohol následne obžalovaný minúť v Antičárde, kde ju mohol vložiť do automatov (keďže sa tam nachádzajú aj výherné automaty ktoré prijímajú vklady v bankovkách) alebo niekomu inému odovzdať, či jednoducho stratiť, pričom okresný súd neuveril výpovedi svedka F. v časti, kde vylúčil, že by obžalovaný išiel hrať automaty, z dôvodu snahy pomôcť obžalovanému, s ktorým sa poznajú.

Zistený skutkový stavu veci a okolnosti, ktoré predchádzali spáchaniu tohto trestného činu, i jeho konkrétne následné spáchanie, boli teda na hlavnom pojednávaní jednoznačne preukázané vyššie uvedenými dôkazmi.

Na základe vykonania a zhodnotenia týchto dôkazov týkajúcich sa skutkového zistenia dospel okresný súd k záveru, že skutok tak ako je uvedený v obžalobe sa stal, že ho spáchal obžalovaný a obžalovaný tak svojim protiprávnym konaním naplnil zákonné znaky zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 TZ. Okresný súd mohol obžalovanému uložiť trest odňatia slobody v zákonnej sadzbe od 3 do 8 rokov, pričom u neho nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť a 1 priťažujúcu okolnosť - bol už v minulosti súdne trestaný. Pri prevahe priťažujúcich okolností sa dolná hranica trestnej sadzby zvýšila na 4 roky a 8 mesiacov. Čo sa týka druhu trestu, okresný súd musel v zmysle § 34 ods. 6 uložiť trest odňatia slobody. Pri určení výmery trestu okresný súd okrem uvedeného prihliadol na skutočnosť, že trestného činu sa obžalovaný dopustil iba 7 mesiacov po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok a 10 mesiacov, čiže takáto dĺžka trestu zjavne nesplnila svoj výchovný účinok, práve naopak obžalovaný sa dopustil trestného činu závažnejšieho násilného charakteru, a je preto potrebné akcentovať ochrannú funkciu trestu, a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov a 4 mesiace.

Keďže obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, zaradil ho okresný súd v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) na jeho výkon do ústavu so stredným stupňom stráženia.

Okresný súd v rámci adhézneho konania rozhodoval o riadne a včas uplatnenom nároku poškodeného na náhradu spôsobenej škody. Poškodený E. sa s nárokom na náhradu škody pripojili k trestnému konaniu pri svojom výsluchu v prípravnom konaní a žiadal náhradu spôsobenej škody 50 € za odcudzené peniaze. Vykonaným dokazovaním mal okresný súd dostatočne preukázané, že škoda vznikla a zavinil ju obžalovaný.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovej lehote (ihneď na hlavnom pojednávaní po vyhlásení rozsudku č.l. 331 spisu) zahlásil obžalovaný odvolanie.

Prokurátorka okresnej prokuratúry sa vzdala práva podať odvolanie proti rozsudku okresného súdu (č.l. 331 spisu).

Odvolanie obžalovaného písomne doplnil ako obžalovaný (č.l. 340-343 spisu) tak aj obhajca obžalovaného (č.l. 345-346, 347-349 spisu).

Stručne zhrnul obsah napadnutého rozsudku okresného súdu. Právny názor Krajského súdu v Trnave považoval za nezákonný a zaujatý voči jeho osobe. Mal za to, že výpovede svedka F. či na hlavom pojednávaní alebo z prípravného konania boli už realizované a rozpory vo výpovediach boli odstránené a tvrdenie krajského súdu, že svedok F. chcel pravdepodobne pomôcť obžalovanému, považoval za účelové a bezpredmetné, toto tvrdenie nie je ničím podložené. Poukázal na R 46/1963. Zásada objektívnej pravdy vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a o treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba pravdepodobnosť.

Sám poškodený na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Galanta zo dňa 6.6.2018 o 9:15 hod na strane 3 na otázku: „videli ste ako som Vám zobral peňaženku z batohu?“ odpovedal: „videl som Vašu ruku v batohu, potom ako na zemi padol batoh a následne na to peňaženka.“

Očitý svedok H. F. na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Galanta zo dňa 4.4.2018 o 9:20 hod. na otázku prokurátora strana 7: „videli ste, že by obžalovaný manipuloval s batohom? odpovedal: „s určitosťou hovorím, že s ním nemanipuloval.“ Čo sa týka výpovede poškodeného, považoval túto výpoveď za účelovú, pričom sa malo jednať o pomstu za to, že mal konflikt s poškodeným.

Krajský súd v Trnave vyslovil záver, že čo sa stalo s predmetnou bankovkou, nie je možné vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázať, tento právny názor Krajského súdu v Trnave považoval za nezákonný.

Poukázal na § 2 ods. 2 Trestného poriadku a § 215 Trestného poriadku.

Počas hlavného pojednávania nebolo absolútne preukázané použitie násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, preukázané bolo len spáchanie násilia pánom Z., ale bez preukázania úmyslu zmocniť sa cudzej veci. Nebola teda naplnená objektívna stránka zločinu lúpeže. Fyzický útok na pána E. a následné (nepreukázané) konanie pána Z. údajne smerujúce k snahe zmocniť sa ruksaku, je potrebné posudzovať izolovane. Dokonca aj podľa záverov znalca mohol pán Z. považovať ruksak za svoj.

Dokazovanie taktiež nevylúčilo možný skutkový omyl pána Z., a teda nie je možné na základe zabezpečených a vykonaných dôkazov ustáliť v konaní pána Z. úmysel zmocniť sa cudzej veci. Výpovede poškodeného E. je možné považovať za vierohodnejšie, než výpovede svedka F.. Celá vina obvineného Z. je postavená len na subjektívnych domnienkach odvolacieho senátu, a nie na záveroch dokazovania, čo je v právnom štáte neprípustné.

Záver o tom, že obvinený mohol mať informácie o tom, kedy má poškodený výplatu a preto ho mal prepadnúť, je priam absurdný a obhajoba po oboznámení sa s týmto záverom ostala šokovaná. Obvinený sa len pár minút pred útokom zabával v pohostinstve v mestskej časti Šaľa - Veča, čo je niekoľko kilometrov od miesta útoku, a v blízkosti miesta útoku bol vysadený príslušníkmi mestskej polície v Šali, ktorý ho z pohostinstva „Corgoň“ proti jeho vôli odviezli nakoľko sa zabával hlučne. Akýkoľvek záver o prípadnom plánovaní lúpeže je teda absurdný, nakoľko na mieste činu sa ocitol pán Z. len v dôsledku toho, že mestská polícia ho vysadila z vozidla na ulici J., kde bol prihlásený na pobyt, pričom tento panelák sa nachádza asi 100 metrov od miesta, kde malo dôjsť k útoku. Je teda zrejmé, že obvinený sa nachádzal na mieste čírou náhodou. Pán Z. mal v krvi viac než 2 promile alkoholu. Jedná sa o stav, keď ťažko mohol niečo plánovať, a na druhej strane veľmi ľahko mohol zabudnúť, že svoj batoh nechal strýkovi.

Konanie na odvolacom súde:

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie za prítomnosti obžalovaného, obhajcu a prokurátorky krajskej prokuratúry a v neprítomnosti poškodeného.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietnuť.

Obhajca obžalovaného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vrátil ho súdu I. stupňa alternatívne uznal obžalovaného vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 Tr. zák. a uložil mu primeraný podmienečný trest.

Obžalovaný sa pridržiaval vyjadrenia svojho pána obhajcu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací nezistil dôvody pre zamietnutie odvolania obžalovaného podľa § 316 Trestného poriadku ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 odsek 3 Trestného poriadku. Postupom podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a dôvodnosť napadnutého rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Uvedeným postupom zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zhodne ako súd I. stupňa zistil :

· prokurátor okresnej prokuratúry podal dňa 6.3.2018 pod č. 2 Pv 453/17/2202-34 obžalobu na Z. Z. pre zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona. · okresný súd rozhodol rozsudkom sp.zn. 31T/62/2018 zo dňa 6.6.2018, proti ktorému podal prokurátor okresnej prokuratúry odvolanie proti všetkým výrokom a obžalovaný odvolanie proti výroku o treste, pričom krajský súd uznesením sp.zn. 3To/91/2018 zo dňa 18.9.2018 podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. · okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní pred zrušením rozsudku odvolacím súdom dokazovanie výsluchom obžalovaného Z. Z., znalca MUDr. Mária Straku, znalca MUDr. Zdena Moresa, svedkyne K. N., svedkyne H. C., svedka H. F., poškodeného H. E., čítaním výpovede svedka H. F. na č.l. 78 a 83, poškodeného H. E. na č.l. 44, oboznamovaním listinných dôkazov, a to prepisom nahrávky REDAT zo dňa 27.10.2017 z č.l. 153-154, zápisom o dychovej skúške z č.l. 160, odpisom RT z č.l. 163-165, výpisom z Registra priestupkov z č.l. 166, hodnotením ÚVTOS Leopoldov zo dňa 11.12.2017 z č.l. 170, správou o povesti Mesta Y. zo dňa 11.12.2017 z č.l. 172, správou o povesti Obce R. zo dňa 11.12.2017 z č.l. 173, záznamom o obmedzení osobnej slobody z č.l. 7 · okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní po zrušení rozsudku odvolacím súdom dokazovanie čítaním listinného dôkazu, a to odpisu RT z č.l. 328

Predmetnou vecou sa už krajský súd zaoberal vo svojom rozhodnutí - uznesenie sp.zn. 3To/91/2018 zo dňa 18.9.2018, kedy podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c), písm. d) Tr. por. napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Okresný súd, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu, v súlade s ustanovením § 168 odsek 1 Trestného poriadku uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, rovnako tak rozviedol akými právnymi úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal s obhajobou obžalovaného Z. Z. a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný Z. Z. spáchal skutky v rozsahu skutkových zistení napadnutého prvostupňového rozsudku. Z toho dôvodu si všetky závery prvostupňového súdu osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na správne odkazuje.

K odvolacím námietkam obžalovaného :

K výroku o vine:

K námietke zaujatosti sa odvolací súd vyjadril už na verejnom zasadnutí zo dňa 21.3.2019, pričom po porade senátu bolo obžalovanému Z. Z. oznámené, že jeho námietka zaujatosti nebola podaná bez meškania a smeruje proti procesnému postupu súdu a preto sa v zmysle § 32 ods. 6 Tr. por. o nej nekoná.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por., podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Tdo/36/2015 zo dňa 25.8.2015)

I. Z kontextu § 168 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že každý výrok rozsudku musí byť odôvodnený presvedčivo a tak, aby rozhodnutie súdu bolo preskúmateľné. Musí vychádzať z hodnotenia dôkazov v intenciách § 2 ods. 12 Trestného poriadku, t.j. podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj v ich súhrne. (R 68/2008, uznesenie VVS Trenčín sp.zn. 2 To 2/2008 zo dňa 1.9.2008)

K odvolacej námietke obžalovaného, že považoval za účelové a bezpredmetné tvrdenie krajského súdu o tom, že svedok H. F. chcel pravdepodobne pomôcť obžalovanému a k odvolaciemu argumentu obžalovaného, že svedok H. F. poprel, že by obžalovaný manipuloval s batohom, je na mieste konštatovať, že súd I. inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vykonal dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a vyhodnotil všetky relevantné dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj v ich súhrne.

Súd I. inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu dospel na základe uvedeného postupu k jednoznačnému záveru, že výpoveď svedka H. F. v tej časti, ktorá je v rozpore s výpoveďou poškodeného H. E. na hlavnom pojednávaní zo dňa 6.6.2018 (č.l. 264-265 spisu), je nevierohodná. Relevantná je práve tá skutočnosť, že z výpovede poškodeného H. E. na hlavnom pojednávaní zo dňa 6.6.2018 (č.l. 264 spisu) je zrejmé, že obžalovaný Z. Z. bol jediný, kto mohol zobrať 50 eurovú bankovku z peňaženky. Okrem toho z výpovede svedka H. F. na hlavnom pojednávaní zo dňa 4.4.2018 (č.l. 238 spisu) vyplýva, že svedok H. F. sa dobre pozná s obžalovaným Z. Z. a po útoku obžalovaný Z. Z. odišiel práve so svedkom H. F. do pohostinstva na pivo. Súhrn týchto jednotlivých skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania vytvára ucelenú logickú štruktúru o tom, že výpoveď svedka H. F. v tej časti, ktorá je v rozpore s výpoveďou poškodeného H. E. na hlavnom pojednávaní zo dňa 6.6.2018 (č.l. 264-265 spisu), je účelová v snahe pomôcť obžalovanému Z. Z..

Použitie zásady "in dubio pro reo" vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 2 Tr. poriadku prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov. Súd je preto povinný vykonať na hlavnom pojednávaní všetky dôkazy, ktoré boli zhromaždené v prípravnom konaní a ktoré majú vzťah k prejednávanej veci a v rozhodnutí sa s týmito dôkazmi vyrovnať (§ 220 ods. 3 Tr. por.). (R 37/1971, rozhodnutie Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 3 127/70 zo dňa 28.1.1971)

V súvislosti s námietkou obvineného, že súdy neaplikovali základnú zásadu trestného konania (v pochybnostiach v prospech obvineného), Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že použitie zásady „in dubio pro reo“, ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por., aj podľa rozhodnutia, sp zn. R 37/1971, prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka iba skutkových zistení. Nakoľko dovolací súd skutkové zistenia nemôže skúmať, aplikácia tejto zásady v dovolaní nie je prípustná. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Tdo 39/2016 zo dňa 28. júna 2016)

1. Aj po novele Trestného poriadku zákonom číslo 247/1994 Z.z. musí súd vyčerpať všetky tie dosiahnuteľné dôkazy, ktoré determinujú náležité zistenie skutkového stavu veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Z toho vyplýva povinnosť zistiť skutkový stav v takom rozsahu a kvalite, aby poskytoval dostatok potrebných poznatkov pre objektívne, stavu vecí a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie a tento skutok dokázať tak, aby nevyvolával dôvodné, resp. rozumné pochybnosti. 2. Zásadu "in dubio pro reo" (v pochybnostiach v prospech obvineného), ktorá vyplýva z ustanovenia § 2 ods. 2 Tr.por. možno aplikovať iba vtedy, ak rozumné pochybnosti o skutkovej otázke trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých relevantných dostupných dôkazov. 3. Pri výsluchu svedkov, ktorých iniciatívne na hlavné pojednávanie predvolal súd alebo o ich výsluch požiadal prokurátor, obžalovaný a jeho obhajca, poškodený alebo jeho splnomocnenec, sa musí postupovať tiež podľa ustanovení § 101 ods. 1, ods. 2, veta prvá Trestného poriadku. 4. Ak sa na hlavnom pojednávaní svedok odchyľuje v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede, ktorá bola vykonaná v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku, je povinnosťou súdu túto skoršiu výpoveď prečítať. (47/1996 ZSP)

K odvolacej námietke obžalovaného, že zásada objektívnej pravdy s poukazom na R 46/1963 vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a o treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba pravdepo-dobnosť, že vina obžalovaného je postavená len na subjektívnych domnienkach, je potrebné sa vyjadriť, že súd je povinný zistiť skutkový stav v takom rozsahu a kvalite, aby poskytoval dostatok potrebných poznatkov pre objektívne, stavu vecí a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie a tento skutok dokázať tak, aby nevyvolával dôvodné, resp. rozumné pochybnosti.

Použitie zásady „in dubio pro reo“, ktorá je zakotvená v ustanovení § 2 ods. 4 Trestného poriadku, prichádza do úvahy len v prípade, že rozumné pochybnosti o skutkovej otázke trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých relevantných dostupných dôkazov. V preskúmavanom prípade nie je možné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“, teda v pochybnostiach v prospech žalovaného, nakoľko súd I. inštancie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vyhodnotil všetky relevantné dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj v ich súhrne, pričom dospel k jednoznačnému záveru, že obžalovaný sa dopustil skutku tak, ako je uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Z trestného činu je obžalovaný usvedčovaný výpoveďou poškodeného, pričom jeho výpoveď je v časti fyzického útoku podporovaná výpoveďou svedka H. F. a znalca MUDr. Zdena Moresa.

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že poškodený nevidel ani peňaženku a ani 50 eurovú bankovku v rukách obžalovaného, je potrebné uviesť, že z výpovedí poškodeného H. E. v prípravnom konaní zo dňa 28.10.2017 (č.l. 44 spisu) a na hlavnom pojednávaní zo dňa 6.6.2018 (č.l. 264-265 spisu) vyplýva, že poškodený H. E. si presne nepamätá ako mu obžalovaný Z. Z. vybral peňaženku z batoha, jeho výpovede v tejto okolnosti boli nejednoznačné, ale úplne presne popísal, že obžalovaný Z. Z. peňaženku držal, prebehol ju prstami a odišiel. Keď potom poškodený H. E. peňaženku zodvihol, jeho 50 eurová bankovka v nej už nebola. V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na prepis nahrávky REDAT zo dňa 27.10.2017 (č.l. 153 spisu), ktorá bola vykonaná bezprostredne po napadnutí poškodeného H. E., z ktorej vyplýva, že poškodený ihneď po skutku uvádzal, že bol napadnutý a boli mu odňaté peniaze a uvádzal sumu 50 eur. Z uvedeného je zrejmé, že jediný, kto uvedenú bankovku mohol zobrať bol obžalovaný Z. Z..

K odvolacej námietke obžalovaného, že výpoveď poškodeného považoval za účelovú z dôvodu pomsty za to, že mal konflikt s poškodeným, je na mieste sa vyjadriť, že existencia konfliktu, o ktorom hovoril obžalovaný Z. Z., nebola preukázaná vykonaným dokazovaním, a teda toto tvrdenie obžalovaného Z. Z. je potrebné vyhodnotiť ako účelové s cieľom odvrátiť odsúdenie za trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona.

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že Krajský súd v Trnave vyslovil záver, že čo sa stalo s predmetnou bankovkou, nie je možné vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázať, je na mieste vysvetliť, že na základe vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne preukázať, čo sa stalo s 50 eurovou bankovou po tom, čo sa jej zmocnil obžalovaný Z. Z., a to vzhľadom na časový úsek, ktorý uplynul od skutku po zadržanie obžalovaného Z. Z., avšak rozhodujúca je tá skutočnosť, že výpoveďou poškodeného H. E. na hlavnom pojednávaní zo dňa 6.6.2018 (č.l. 264-265 spisu), ktorá v tomto smere nebola ničím spochybnená, bolo jasne preukázané, že obžalovaný Z. Z. zobral poškodenému H. E. 50 eurovú bankovku.

Použitie fyzického násilia proti druhej osobe je vždy protiprávnym konaním, pokiaľ nie je daná okolnosť vylučujúca protiprávnosť (rozsudok Najvyššieho súdu ČSR sp.zn. 1 Cz 7/81 zo dňa 31.3.1981)

Formou ochrany subjektívnych práv popri súdnej ochrane môže byť výnimočne svojpomoc, teda možnosť ohrozeného vlastnými silami bezprostredne hroziaci neoprávnený zásah inej osoby do svojho práva sám odvrátiť, a to za splnenia v zákone uvedených podmienok. Naše právo však v žiadnom prípade nepripúšťa útočnú, tzv. uchopovaciu svojpomoc, za účelom zmocniť sa svojho práva od osoby, ktorej toto právo nepatrí. (41/2000 ZSP, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Obo 33/2000 zo dňa 1.7.2000)

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že počas hlavného pojednávania nebolo absolútne preukázané použitie násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci, že podľa znalca bol ruksak podobný a že nie je vylúčený skutkový omyl, je na mieste uviesť, že vlastník veci ako osoba, ktorej patrí najvýznamnejšie vecné právo k veci, má právo vec držať v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka, a teda je na mieste poukázať na to, že vec sa nachádza v držbe osoby ako vlastníka oprávnene. Takáto interpretácia má oporu aj vo formálnej zložke princípu publicity vzťahujúceho sa na vlastnícke právo, čo znamená, že vlastnícke právo ako vecné právo pôsobiace voči všetkým právnym subjektom musí byť aj zreteľné a poznateľné pre všetky právne subjekty, pričom už na prvý pohľad zo samotnej držby je vyvoditeľné upozornenie pre tretiu osobu, že držiteľ môže byť vlastníkom veci. V prípade, že sa tretia osoba odôvodnene domnieva, že má vlastnícke právo k tejto konkrétnej veci, má proti tomu, kto jeho právo ohrozí alebo poruší, možnosť domáhať sa ochrany na súde, resp. v prípade, že tak ustanoví zákon na inom orgáne. Uvedený právny záver bez akejkoľvek pochybnosti určuje nielen to, že tak možno urobiť, ale aj to, že je potrebné (nutné) tak urobiť práve len prostredníctvom orgánu ustanoveného v § 4 Občianskeho zákonníka, ktorý stanovuje všeobecný štátny monopol ochrany práva, z ktorého niektoré ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka taxatívne stanovujú výnimky. I keď takou výnimkou je vo všeobecnosti aj ustanovenie § 6 Občianskeho zákonníka, ktoré výnimočne pripúšťa svojpomoc, tak účelom uvedeného ustanovenia môže byť len zachovanie doterajšieho faktického pokojného stavu (tzv. svojpomoc obranná - defenzívna) aj keď tento stav zostal neoprávnený či protiprávny, pričom toto ustanovenie nie je možné využiť na vytvorenie nového stavu prostredníctvom svojpomoci. V prípadoch, kde nie sú splnené podmienky dovolenej svojpomoci (jej legality), ide o nedovolenú svojpomoc (vybočením - tzv. excesom) spojenou s príslušnými represívnymi či sankčnými dôsledkami, upravenými v občianskom správnom, či trestnom práve. Na mieste je totiž zdôrazniť, že v právnych vzťahoch súkromnej povahy majú subjekty rovnaké postavenie, čo je zakotvené v čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom žiaden z účastníkov právneho vzťahu nemôže druhému nanútiť nejakú povinnosť ani autoritatívne vynútiť splnenie povinnosti na druhom účastníkovi právneho vzťahu, čo je upravené v čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale sa musí obrátiť na štátny orgán (súd), pred ktorým majú obidvaja účastníci konania rovnaké postavenie v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. To pre preskúmavaný prípad znamená, že obžalovaný Z. Z. sa nemôže zbaviť zodpovednosti za svoje agresívne správanie voči poškodenému H. E. s poukazom na skutkový omyl spočívajúci v riziku zámeny ruksaku, nakoľko ruksak sa nachádzal vo vlastníctve poškodeného H. E., na čo bol obžalovaný Z. Z. implicitne upozornený tou skutočnosťou, že ruksak mal poškodený H. E. v držbe. Okrem toho konanie žalovaného nesmerovalo k ochrane pokojného faktického stavu, ale malo agresívny charakter, pričom cieľom bolo zmocniť sa cudzej veci. Nemožno nespomenúť ani tú skutočnosť, že znalec MUDr. Mário Straka na hlavnom pojednávaní zo dňa 4.4.2018 (č.l. 235 spisu) sa vyjadril len všeobecne, že opitosť spôsobuje oslabenie úsudku a ústup rozumových funkcií. Z uvedeného je zrejmé, že výpoveď znalca MUDr. Mária Straku nemožno automaticky aplikovať na preskúmavaný prípad.

Keďže obžalovaný Z. Z. sa ochrany svojich domnelých práv nedomáhal na príslušnom orgáne, pričom svojvoľne a protiprávne zasahoval do pokojného faktického stavu poškodeného H. E. a jeho majetkových práv, je to práve obžalovaný Z. Z., kto je povinný znášať právne dôsledky vyplývajúce z trestného práva.

II. Pri hodnotení výpovede svedka, ktorý o rozhodných skutočnostiach nevypovedal vždy rovnako, je súd povinný rozobrať všetky výpovede svedka a zdôvodniť, prečo svoje rozhodnutie opiera len o niektorú z rozdielnych výpovedí. (R 38/1970)

K odvolacej námietke obžalovaného, že poškodený nevypovedal konzistentne, je na mieste uviesť, že vzhľadom na dĺžku času, ktorá od spáchania skutku uplynula, je pochopiteľné, že výpoveď poškodeného H. E. na hlavnom pojednávaní vykazovala drobné odchýlky, keďže zabúdanie predstavuje v rámci ľudskej pamäte prirodzene a bežne sa vyskytujúci jav.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní zo dňa 6.6.2018 (č.l. 264-265 spisu) zareagoval správne na takú procesnú situáciu, že poškodený H. E. nevypovedal rovnako v čase konania hlavného pojednávania ako v čase výpovede v prípravnom konaní zo dňa 28.10.2017 (č.l. 44 spisu), tým, že najskôr nechal poškodeného H. E. samostatne súvisle vypovedať a následne odstraňoval rozpory jeho výpovede na hlavnom pojednávaní s jeho výpoveďou v prípravnom konaní. Keďže poškodený H. E. všetky nezrovnalosti vo výpovediach zrozumiteľne vysvetlil, nie je možné z tejto skutočnosti vyvodzovať nevierohodnosť výpovede poškodeného H. E..

Okrem toho je výpoveď poškodeného H. E. podporovaná vo viacerých aspektoch aj výpoveďou svedka H. F. na hlavnom pojednávaní zo dňa 4.4.2018 (č.l. 238-240 spisu).

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že záver o tom, že obvinený mohol mať informácie o tom, kedy má poškodený výplatu a preto ho mal prepadnúť, je priam absurdný, je potrebné konštatovať, že z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede poškodeného H. E. v prípravnom konaní zo dňa 28.10.2017 (č.l. 44-45 spisu) je zrejmé, že obžalovaný Z. Z. mohol mať prístup k informáciám, kedy poškodený H. E. dostáva výplatu, a že vtedy chodí na nákup, keďže obžalovaný Z. Z. sa stretával s bezdomovcami, ktorý chodili prespávať do rovnakej nocľahárne ako poškodený. Táto skutočnosť jednoznačne zapadá do ucelenej logickej štruktúry preukazujúcej vinu obžalovaného Z. Z..

Trestná zodpovednosť podľa slovenského práva je založená výlučne na zavinení v zmysle § 4 a 5 TZ, ktoré musí zahrňovať všetky znaky charakterizujúce objektívnu stránku trestného činu, teda aj príčinnú súvislosť medzi konaním páchateľa a následkom trestného činu. (40/2003 ZSP, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 11/2001 zo dňa 1.5.2003)

K práve uvedenému najvyšší súd však považuje za potrebné uviesť, že subjektívnu stránku spáchaného trestného činu (čiže vzťah páchateľa k spáchanému skutku) nie je možné skúmať priamo, ale len sprostredkovane, t. j. tak, ako sa navonok prejavuje v jeho konaní. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Tdo 7/2013 zo dňa 30.4.2013)

20. Je všeobecne známou skutočnosťou, že preukazovanie subjektívnej stránky trestného činu, najmä potom preukazovanie zavinenia, je veľmi zložité. Zavinenie je psychický vzťah páchateľa k určitým skutočnostiam, ktoré zakladajú trestný čin, a spočíva na zložke vedomosti a zložke vôle. Obzvlášť neľahké je preukázať nepriamy úmysel, najmä jeho vôľovú zložku, t.j. uzrozumenie páchateľa s tým, že poruší alebo ohrozí chránený záujem. Tento vnútorný vzťah, odohrávajúci sa v psychike páchateľa, je navonok poznateľný len tým, že buď slovnú informáciu o ňom poskytne sám páchateľ, najčastejšie vo svojej výpovedi, alebo tým, že sa prejaví v správaní páchateľa. Veľmi ťažké je objasňovanie a posudzovanie subjektívnej stránky v prípadoch omisivných deliktov. 21. V odbornej trestnoprávnej literatúre a v praxi judikatúry bol opakovane vyslovený názor, že úmysel nemožno v žiadnom prípade len predpokladať, ale je nutné ho na základe zistených okolností preukázať. Záver o úmysle, ak o tejto otázke chýba priznanie páchateľa, možno urobiť i z objektívnych skutočností, napr. z povahy činu, spôsobu jeho uskutočnenia alebo z iných okolností objektívnej povahy. Úsudok o zavinení možno vyvodiť i zo zistených okolností subjektívnej povahy, napr. z pohnútky činu. Zavinenie je výsledkom (okrem iného) i osobných vlastností páchateľa, a preto tiež z nich možno na formu zavinenia usudzovať. Tieto okolnosti je však treba hodnotiť všetky v ich súvislostiach. Nemožno prikladať zásadný význam len niektorej z nich (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 2. 5. 2001 sp. zn. 4 85/2001). Závery o zavinení nesmú nabrať povahy akýchsi prezumpcií. (pozri napr. č. 41/1967 Sb. rozh. tr.) (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. III.ÚS 1073/15 zo dňa 19. 7. 2016)

K odvolaciemu argumentu obžalovaného, že ide o dva skutky, ktoré je potrebné posudzovať izolovane, a že obžalovaný nemohol nič plánovať, nakoľko jednak do blízkosti miesta činu ho priviezla mestská polícia len niekoľko minút pred skutkom a jednak bol silno opitý, je na mieste sa vyjadriť, že zavinenie možno definovať ako vnútorný psychický vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného činu. Zavinenie, ako okolnosť subjektívneho charakteru, možno v zásade dokazovať len nepriamo, z okolností objektívnej povahy, ktoré vyšli najavo. Vo vonkajšom prostredí je zavinenie poznateľné len tým, že buď sám páchateľ poskytne o ňom slovnú informáciu, najčastejšie vo svojej výpovedi, alebo tým, že sa prejaví v správaní páchateľa, čo zahŕňa aj zisťovanie povahy činu a spôsobu jeho uskutočnenia. Ďalej je zavinenie aj výsledkom osobných vlastností páchateľa. Tieto všetky aspekty zisťovania zavinenia je nevyhnutné posudzovať všetky vo vzájomných súvislostiach.

Subjektívna stránka, či už úmyselné zavinenie alebo nedbanlivostné zavinenie, sa musí vzťahovať na všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, ako na protiprávne konanie, tak aj na príčinnú súvislosť a zároveň tiež na protiprávny následok.

Právna teória i súdna prax vychádzajú z toho, že pre správne posúdenie zavinenia je spravidla nutné ozrejmiť, resp. spoľahlivo zistiť, akým motívom (pohnútkou) bolo konanie páchateľa vedené. Motívom pritom rozumieme vnútorný podnet, ktorý viedol páchateľa k rozhodnutiu spáchať trestný čin.

V právnej náuke sa zdôrazňuje, že význam motívu (pohnútky) je v trestnom práve značný, aj keď motív ako taký je len výnimočne obligatórnym znakom základnej skutkovej podstaty trestného činu. Ak nebol motív trestného činu zistený, je tým nepochybne sťažené aj rozhodnutie o vine.

Práve motív trestného činu dokresľuje jeho konkrétnu povahu a pomáha objasniť jeho príčinu. Na druhej strane netreba význam motívu ani preceňovať, a ak sa nepodarí z dostupných dôkazov spoľahlivo zistiť, akým motívom (pohnútkou) bol páchateľ k svojmu činu vedený, nemožno z toho mechanicky usúdiť na jeho chýbajúci úmysel spôsobiť poškodenému protiprávny následok spočívajúci v násilnom zmocnení sa cudzej veci, pokiaľ je tento úmysel dostatočne zrejmý z okolností a intenzity vykonaného útoku.

Pre trestný čin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona sa vyžaduje úmyselné zavinenie páchateľa, pričom tento úmysel musí smerovať k násilnému zmocneniu sa cudzej veci.

V preskúmavanom prípade obžalovaný Z. Z. použil fyzické násilie proti poškodenému H. E. za súčasného výkriku zo strany obžalovaného Z. Z. „kde je môj batoh“ (č.l. 264 spisu). Bezprostredne po tomto útoku obžalovaný Z. Z. poškodenému H. E. ani neposkytol a ani neprivolal pomoc. Namiesto toho obžalovaný Z. Z. odišiel so svedkom H. F. do pohostinstva, kde predávajú alkohol a kde sa nachádzajú výherné automaty (č.l 238 spisu). Tu je potrebné ustáliť aj motív celého útoku, ktorý spočíval v získaní finančných prostriedkov na nákup alkoholu a na hru na výhernom automate.

Z hľadiska zisťovania zavinenia je potrebné prihliadnuť aj na osobnosť obžalovaného Z. Z., ktorý už má viacero záznamov v registri trestov (č.l. 328-329 spisu). Na mieste je teda konštatovať, že obžalovaný naplnil subjektívnu stránku trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona.

K výroku o treste:

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potencionálnych páchateľov od spáchania trestných činov, ale má viesť i k utvrdeniu pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie, za ktoré bol uložený trest je protiprávne a nežiaduce. Varuje ich pred páchaním trestnej činnosti a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. vychádza z jednoty individuálnej a generálnej prevencie trestu, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti. Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa celou spoločnosťou. V treste je teda obsiahnuté spoločenské odsúdenie, negatívne ohodnotenie páchateľa a jeho činu, a to tak právne ako aj etické. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Tost/19/2015 zo dňa 23.6.2015)

Odvolací súd ustálil, že okresný súd nepochybil ani postupom v konaní, ktorým dokazoval skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného Z. Z., jeho povesť a ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie spravodlivého trestu.

Rovnako v dôvodoch rozsudku dostatočne vyhodnotil, na základe akých myšlienkových postupov dospel k rozsahu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, správne v tomto smere aplikoval priťažujúcu okolnosť v súlade s § 37 písmeno m) Trestného zákona (už bol v minulosti súdne trestaný). Poľahčujúcu okolnosť nezistil. Správne vyhodnotil prevyšujúce priťažujúce okolnosti v zmysle ustanovenia § 38 odsek 4 Trestného zákona. Trestná sadzba vyplývajúca z ustanovenia § 188 odsek 1 Trestného poriadku je 3 roky až 8 rokov. Po úprave za použitia § 38 odsek 4 Trestného zákona (ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu) je trestná sadzba 4 roky a 8 mesiacov až 8 rokov.

Okresný súd postupoval správne, keď obžalovanému Z. Z. uložil trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť) rokov a 4 (štyri) mesiace a to s prihliadnutím na osobu obžalovaného, ktorý má sklony k páchaniu trestnej činnosti, čo vyplýva z registra trestov, v ktorom má 9 záznamov, naposledy sa vrátil z výkonu trestu odňatia slobody25.03.2017.

Nepochybil ani tým postupom, ktorým podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona obžalovaného Z. Z. pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, pretože obžalovaný Z. Z. bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Výrokom o náhrade škody sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko nebol vyslovene napadnutý odvolaním.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolanie obžalovaného Z. Z. podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.