Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13Cob/131/2021

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcov: 1/ Euro Investment s.r.o., so sídlom Trojičné námestie 184, 027 44 Tvrdošín, IČO: 36 636 177, 2/ Bc. H. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale pobytom L. XXX/XX, XXX XX X., oboch zastúpených právnym zástupcom: JUDr. Jánom Notom, advokátom, so sídlom 027 54 Veličná 371, IČO: 50 150 464, proti žalovanému: Waldviertler Sparkasse Bank AG, Sparkasseplatz 3, 3910 Zwetl, Rakúska republika, v konaní o určenie, že žalobcovia v 1/ a 2/ rade nemajú právny záväzok plniť voči žalovanému na základe uznania dlhu v Notárskej zápisnici č. NCRIs 1101/2014, o odvolaní žalobcov v 1/ a 2/ rade proti uzneseniu Okresného súdu Námestovo č.k. -126 zo dňa 09. júna 2021, takto

rozhodol:

Uznesenie Okresného súdu Námestovo č. k. -126 zo dňa 09. júna 2021 potvrdzuje.

Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Námestovo (ďalej v texte aj ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) výrokom I. vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil, výrokom II. rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 11.05.2020 bola okresnému súdu doručená žaloba a dňa 23.04.2021 doplnenie žaloby, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej v texte aj ako „žalobcovia“) voči žalovanému domáhali určenia, že žalobcovia 1/ a 2/ nemajú právny záväzok plniť voči žalovanému na základe uznania dlhu, obsiahnutého v Notárskej zápisnici č. NCRIs 1101/2014. Žalobu odôvodnili tým, že záväzok vznikol z právneho úkonu, ktorým bolo poskytnutie peňažných prostriedkov na základe Úverovej zmluvy č. 022512-001 zo dňa 16.08.2005 uzavretej medzi Waldviertler Sparkasse Bank AG, Sparkassenplatz 3, Zwettl, Rakúska republika, zapísanou v obchodnom registri vedenom Krajinským súdom v Krems an der Donau, FN 36924 a, v Českej republike podnikajúca prostredníctvom svojej organizačnej zložky: Waldviertler Sparkasse Bank AG, umiestnenej v Jindřichovom Hradci, Klášterská 126/IL IČO org. zložky 49060724, organizačná zložka v Českej republike zapísaná v obchodnom registri vedenom Krajským súdom v Českých Budějoviciach, odd A, vložka 2482 (ktorá je univerzálnym právnym nástupcom Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, Hauptplatz 22, A-3830 Waidhofen an der Thaya, Rakúska republika, Firmenbuch-Nummer: FN 279850 w a Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, Hauplatplatz 22,A- 3830 Waidhofen ab der Thaya, Rakúska republika, Firmenbuch- Nummer : FN 35780v) a spoločnosťou Euro Investment s.r.o., Námestie SNP 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 636 177, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica, Odd. Sro, Vložka č. 10249/S. Žalobcovia právomoc okresného súdu odôvodnili tým, že osobitná miestna príslušnosť súdu je daná v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, (označované ako „Brusel I“) a v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a rady EÚ č.1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“), nakoľko nariadenie

zakotvuje možnosť žalovať na území členského štátu v inom členskom štáte v prípadoch zmluvných vzťahov. V zmluvných veciach sa podľa predmetného nariadenia príslušnosť súdu odvíja od miesta zmluvného plnenia, to znamená, podľa miesta, kde sa plnenie uskutočnilo alebo uskutočniť malo.

2. Okresný súd citoval ust. čl. 4 ods. 1, čl. 5 ods. 1, čl. 7, čl. 63 ods. 1, čl. 62 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 28 ods. 1 nariadenia v spojení s ust. , , . Napádané rozhodnutie vydal okresný súd z dôvodov nedostatku podmienky konania, a to, že žalobcami uplatnený nárok nepatrí do právomoci súdov Slovenskej republiky. Predmetom konania je určenie, či tu právo je, pričom právnym základom žaloby je uznanie dlhu - záväzku z úverovej zmluvy, ktorá vznikla zo zmluvného vzťahu medzi žalobcami so sídlom na území Slovenskej republiky a žalovaným so sídlom na území Rakúskej republiky. V zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia je daná právomoc súdov toho členského štátu, v ktorom má svoje sídlo žalovaný, t.j. v danom prípade Rakúska republika. S poukazom na článok 4 ods. 2 nariadenia okresný súd skúmal, či tu neprichádza do úvahy právomoc iného členského štátu, resp. právomoc súdu Slovenskej republiky. V posudzovanom prípade mal okresný súd za to, že neboli dané podmienky výlučnej právomoci, nedošlo k dohode strán o voľbe právomoci, ani nejde o vec týkajúcu sa poistenia, spotrebiteľskej ani pracovnej zmluvy. Na daný prípad sa nevzťahuje ani osobitná právomoc, keďže zo Zmluvy o úvere č. 022512-001 zo dňa 16.08.2005 vyplýva, že úverová zmluva bola uzatvorená v Českej republike na úverový účet žalobcu 1/ vedený u žalovaného, ktorý má sídlo v Rakúskej republike. Okresný súd nezistil splnenie žiadneho z kritérií na založenie právomoci, uvedených v odd. 2 až 7 uvedeného nariadenia, a keďže nebolo zistené splnenie žiadnej podmienky pre založenie právomoci Slovenskej republiky, súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať. O náhrade trov súdneho konania okresný súd rozhodol podľa ust. . Žalobcovia tým, že vyvolali spor na okresnom súde, ktorý nemá právomoc, zavinili zastavenie konania. V štádiu sporového konania pred doručením žaloby žalovanému by nebolo hospodárne rozhodovať o nároku na náhradu trov súdneho konania žalovaného, ak bolo zrejmé, že žiaden nárok na strane žalovaného nevznikol, preto okresný súd žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.

3. Proti uvedenému uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia podľa ust. a . Považovali ho za nesprávne a žiadali, aby ho odvolací súd zrušil a prikázal okresnému súdu vo veci konať, podanú žalobu prejednať a v zmysle slovenského právneho poriadku rozhodnúť. Žalobcovia nesúhlasili s procesno-právnym posúdením veci okresným súdom o nedostatku právomoci slovenských súdov a považovali ho za rozporné s platnou právnou úpravou. Právny názor okresného súdu o nedostatku právomoci sa neopiera o zásady civilného procesu obsiahnuté v v znení neskorších právnych predpisov, v ústavných zásadách materiálneho právneho štátu a rovnako v ustálenej a konštantnej rozhodovacej činnosti všeobecnej sústavy súdov Slovenskej republiky v iných právnych veciach. Rovnako je v rozpore s európskym kontextom právnej úpravy, ktorým je Slovenská republika viazaná. Pri vymedzení žalobného nároku a predmetu sporu žalobcovia naďalej zotrvali na tvrdeniach: „I keď všeobecným kritériom právomoci či už podľa nariadenia Brusel I alebo Brusel Ia je kritérium bydliska, resp. sídla žalovaného, nariadenia obsahujú aj osobitné ustanovenia o založení právomoci súdov členských štátov či už v čl. 7 a nasl. nariadenia Brusel Ia a čl. 5 a nasl. nariadenia Brusel I. Pri posudzovaní predmetného právneho vzťahu medzi žalobcom 2/ a žalovaným je potrebné zdôrazniť, že žalobca 2/ je v pozícii spotrebiteľa, a preto v zmysle či už čl. 18 Nariadenia Brusel Ia alebo čl. 16 ods. 1 nariadenia Brusel I, spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko alebo na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa. Na druhej strane, druhý účastník zmluvy môže žalovať spotrebiteľa len na súdoch členského štátu, v ktorom má spotrebiteľ bydlisko. Z uvedeného vyplýva, že spotrebiteľovi je európskym právom garantovaná širšia ochrana, a to aj tým, že je uľahčený prístup k súdom, a to v mieste, kde má svoje bydlisko.“ Žalobcovia odhliadnuc od vyššej uvedenej námietky mali za to, že právomoc slovenského súdu bola založená aj v zmysle Čl. 26 Nariadenia Brusel Ia, resp. Čl. 24 nariadenia Brusel I, a to účasťou žalovaného na konaní, ktorý sa na konaní zúčastňuje, a to napríklad, aby namietal absenciu právomoci.

4. Ako ďalší dôvod na právomoc slovenského súdu žalobcovia poukázali na zmluvné dojednania v Zmluve o úvere č. 022512-001 v znení neskorších dodatkov, ktoré sa riadia právnymi predpismi Slovenskej republiky; zmluva je vypracovaná podľa slovenského , podľa čl. XIII bod 6 zmluvy o úvere sa všetky spory majú rozhodovať na súde SR, (s výnimkou, ak pôjde o spor, ktorého rozhodovanie je z rozhodcovského konania zákonom vylúčené, spor sa rozhodne na všeobecnom súde v zmysle miestnej a vecnej príslušnosti danej platnými predpismi Slovenskej republiky). Ak žalovaný,

ako právny nástupca WSPK Waidhofen an der Thaya prevzal všetky práva a povinnosti vyplývajúce z úveru ako veriteľ, žalobcovia mali za to, že prevzal aj spôsob riešenia súdnych sporov, t. j. riešenie sporov na území SR.

5. V ďalšej časti odvolania žalobcovia rozsiahlo prezentovali argumentáciu (označenú žalobcami ako hĺbkovú právnu a skutkovú analýzu) podporujúcu ich názor, že žalovaný podľa platných právnych predpisov ani nemohol zákonne podnikať na území Slovenskej republiky, a preto sa na procesnú spôsobilosť žalovaného nemôže prihliadať v zmysle názoru súdu prvej inštancie prezentovaného v napádanom rozhodnutí. Ohľadom nedostatku oprávnenia žalovaného na podnikanie uviedli žalobcovia ako podstatné argumenty: Zmluvou o vklade zo dňa 16.05.2006 vložila Waldviertler Sparkasse von 1842 FN 35780v (právny predchodca 1) podľa § 92 BWG cestou celkového právneho nástupníctva (univerzálna sukcesia) svoje majetkové aktíva do spoločnosti Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, FN 279850w (právny predchodca 2), pričom Waldviertler Sparkasse von 1842 FN 35780v prestala pôsobiť ako banka a stala sa akcionárom Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, FN 279850w tak, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra. Žalobcovia vyslovili podozrenie, vychádzajúc z oznámenia ČNB zo dňa 01.06.2021, spisová značka , ako aj doplnenia zo dňa 17.06.2021, č.j. , že Rakúsky regulátor FMA ani neoznámil ČNB, že Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, FN 279850w (právny predchodca 2) bude pôsobiť na území ČR cezhranične na základe jednotnej bankovej licencie bez založenia pobočky, nemohol subjekt Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, FN 279850w (právny predchodca 2) pôsobiť na území ČR ani na základe jednotnej bankovej licencie bez založenia pobočky a ak pôsobil, dopúšťal sa neoprávneného podnikania v rozpore s pravidlami EÚ a v rozpore so zákonom o bankách platným v ČR. Rovnako žalobcovia majú podozrenie, že nakoľko podľa rozhodnutia NBS zo dňa 24.5.2021, číslo Rozhodnutia č. sp. : NBS1-000-060-915, Č. z.: 100-000-288-862 zo dňa 01.06.2021 vyplýva, že Rakúsky regulátor FMA ani neoznámil NBS, že Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, FN 279850w (právny predchodca 2) bude pôsobiť na území SR cezhranične na základe jednotnej bankovej licencie bez založenia pobočky, nemohol subjekt Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, FN 279850w (právny predchodca 2) pôsobiť na území SR ani na základe jednotnej bankovej licencie bez založenia pobočky a ak pôsobil, dopúšťal sa neoprávneného podnikania v rozpore s pravidlami EÚ a v rozpore so zákonom o bankách platným v SR. Žalobcovia zdôraznili, že ako podľa práva EÚ, tak podľa slovenského , ako aj českého zákona o bankách ( zákona č. 21/1991 Sb.), banková licencia nie je prevoditeľná na inú osobu.

6. Žalobcovia mali za to, že orgán dohľadu v domovskej krajine - Rakúskej republike FMA si neplnil dôsledne svoje povinnosti vyplývajúce mu z Nariadení Rady EÚ č. 2006/48/ ES, č. 2006/49/ES, 2013/36/EU, čo malo ďalej za následok neplnenie si povinností orgánov dohľadu hostiteľských štátov NBS v SR a ČNB v ČR, nakoľko nemali dôležité informácie o bankových subjektoch: Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, FN 279850w Waidhofen an der Thaya (právny predchodca) a Waldviertler Sparkasse Bank AG FN 36924a Sparkassenplatz 3, 3910 Zwettl (žalovaný), čím regulátor hostiteľskej krajiny ČNB bol uvedený do omylu a predpokladal, že bankové subjekty: 1. Waldviertler Sparkasse von 1842 FN 35780 v, Waidhofen an der Thaya (právny predchodca 1) 2. Waldviertler Sparkasse von 1842 AG, FN 279850w a, Waidhofen an der Thaya (právny predchodca 2) 3. Waldviertler Sparkasse Bank AG FN 36924a Sparkassenplatz 3, 3910 Zwettl (žalovaný), predstavujú jeden a ten istý subjekt, pričom z predložených dokumentov vyplýva, že ide o 3 samostatné subjekty, ktoré majú byť v súlade s Nariadeniami Rady EÚ č. 2006/48/ES, č. 2006/49/ES, 2013/36/ EU ako v ČR a v SR posudzované ako samostatné bankové subjekty a ku každej zmene mal regulátor domovského štátu - FMA v súlade s Nariadeniami Rady EÚ č. 2006/48/ES, č. 2006/49/ES,2013/36/EU ako aj platného v ČR a platného v SR zaslať písomné oznámenie regulátorom hostiteľských štátov ČR a SR. Minimálne od 20.06.2012 do 31.12.2020 pôsobil vedome na území Českej republiky a Slovenskej republiky bankový subjekt Waldviertler Sparkasse Bank AG FN 36924a (žalovaný) v rozpore s právom EÚ, ČR a SR a dopúšťal sa neoprávneného podnikania v regulovanom bankovom sektore.

7. Žalobcovia považovali právny názor vyslovený okresným súdom v napadnutom uznesení za nesprávny, pretože právomoc všeobecného súdu SR je daná.

8. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní ( , ), s tým, že na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok,

prihliada odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené ( ) a bez nariadenia pojednávania odvolaním napadnuté uznesenie podľa ust. ako vecne správne potvrdil. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 9. Okresný súd podľa odseku 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia skonštatoval, že vo veci predmetu konania, a to určenia, či tu právo, resp. záväzok žalobcov je alebo nie je, pričom právnym základom žaloby bolo namietanie uznania dlhu - záväzku z úverovej zmluvy, ktorá vznikla zo zmluvného vzťahu medzi žalobcami so sídlom na území Slovenskej republiky a žalovaným so sídlom na území Slovenskej republiky, v posudzovanom prípade neboli dané podmienky výlučnej právomoci, nedošlo k dohode strán o voľbe právomoci, nejde o vec týkajúcu sa poistenia, spotrebiteľskej ani pracovnej zmluvy. Ďalej okresný súd uviedol, že na daný prípad sa nevzťahuje ani osobitná právomoc s poukazom na poskytnutie úveru na základe Zmluvy o úvere č. 022512-001 zo dňa 16.8.2005, z ktorej vyplynulo, že úverová zmluva bola uzatvorená v Českej republike na úverový účet žalobcu 1/ vedený u žalovaného, ktorý má sídlo v Rakúskej republike. Krajský súd pre posúdenie odvolacej veci, odvolacích dôvodov žalobcov obsiahnutých v odvolaní zo dňa 17. júla 2021, v ktorom žalobcovia namietali závery okresného súdu s tým, že je daná právomoc súdu Slovenskej republiky vo veci konať, poukazuje na nižšie citované ustanovenia Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

10. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie) - tzv. Brusel Ia (ďalej aj „Nariadenie“ alebo „Nariadenie Brusel Ia“)

Článok 25 tohto Nariadenia stanovuje:

1. Ak sa účastníci zmluvy bez ohľadu na svoje bydlisko dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy, pokiaľ dohoda nie je podľa právneho poriadku tohto členského štátu vecne neplatná. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Dohoda o voľbe právomoci musí byť buď: a) písomná, alebo písomne potvrdená; b) vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo c) v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah. 2. Komunikácia elektronickou cestou, ktorá poskytuje trvalý záznam o dohode, sa považuje za „písomnú“. 3. Súd alebo súdy členského štátu, ktorých právomoc bola zvolená listinou zriaďujúcou poručnícky fond („trust“), majú výlučnú právomoc v sporoch proti zriaďovateľovi, správcovi alebo oprávnenému, ak ide o vzťahy medzi týmito osobami alebo o ich práva či povinnosti vyplývajúce z poručníckeho fondu. 4. Dohody alebo ustanovenia listiny zriaďujúcej poručnícky fond o voľbe právomoci sú právne neúčinné, ak sú v rozpore s článkami 15, 19 alebo 23 alebo ak súdy, ktorých právomoc sa má nimi vylúčiť, majú výlučnú právomoc podľa článku 24. 5. Dohoda o voľbe právomoci, ktorá je súčasťou zmluvy, sa považuje za dohodu nezávislú od ostatných ustanovení zmluvy. Platnosť dohody o voľbe právomoci nemožno napadnúť len z dôvodu, že je neplatná zmluva.

11. Pokiaľ ide o predmet, o ktorý ide v prejednávanej veci, t. j. vzťahy medzi rozhodcovským konaním a Nariadením Brusel Ia, je potrebné uviesť dve ustanovenia tohto Nariadenia, a to (11)-(12) a jeho Čl. 73

bod (11)

Na účely tohto nariadenia by súdy alebo tribunály členských štátov mali zahŕňať súdy alebo tribunály spoločné pre niekoľko členských štátov, ako je napríklad Súdny dvor BENELUX-u, ak vykonáva právomoc vo veciach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia. Rozsudky vydané takýmito súdmi by sa preto mali uznávať a vykonávať v súlade s týmto nariadením.

bod (12)

Toto nariadenie by sa nemalo uplatňovať na rozhodcovské konanie. Žiadne ustanovenie tohto nariadenia by nemalo brániť súdom členského štátu, ktoré začali konať vo veci, v ktorej účastníci uzavreli

rozhodcovskú zmluvu, aby v súlade so svojim vnútroštátnym právnym poriadkom odkázali účastníkov na rozhodcovské konanie, prerušili alebo zastavili konanie alebo preskúmali, či je rozhodcovská zmluva neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie. Na rozhodnutie vydané súdom členského štátu o tom, či je rozhodcovská zmluva neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie, by sa nemali uplatňovať ustanovenia o uznaní a výkone uvedené v tomto nariadení bez ohľadu na to, či o tejto otázke súd rozhodol ako o hlavnej alebo predbežnej otázke. Ak však súd členského štátu pri vykonávaní právomoci podľa tohto nariadenia alebo podľa vnútroštátneho právneho poriadku určí, že rozhodcovská zmluva je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie, nemalo by to brániť tomu, aby sa rozsudok súdu vo veci samej uznal, prípadne vykonal, v súlade s týmto nariadením. Tým by nemala byť dotknutá právomoc súdov členských štátov rozhodnúť o uznaní a výkone rozhodcovských rozhodnutí v súlade s Dohovorom o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí podpísaným 10. júna 1958 v New Yorku (ďalej len „Newyorský dohovor z roku 1958“), ktorý má prednosť pred týmto nariadením. Toto nariadenie by sa nemalo uplatňovať na žiadnu žalobu alebo vedľajšie konanie súvisiace najmä s ustanovením rozhodcovského súdu, právomocami rozhodcov, vedením rozhodcovského konania alebo akýmkoľvek iným aspektom takéhoto konania, ani na žiadnu žalobu alebo rozsudok týkajúci sa zrušenia, preskúmania, odvolania, uznania alebo výkonu rozhodcovského rozhodnutia.

Článok 73 ods. 2, ktorý sa nachádza v kapitole VII uvedeného Nariadenia, nazvanej „Vzťah k iným právnym nástrojom“, stanovuje:

„Týmto nariadením nie je dotknuté uplatňovanie Newyorského dohovoru z roku 1958.“

12. Newyorský dohovor z roku 1958

Článok I ods. 1 Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretý 10. júna 1958 v New Yorku (ďalej len „Newyorský dohovor z roku 1958“), stanovuje:

„Tento dohovor sa vzťahuje na uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí vyplývajúcich zo sporov medzi osobami fyzickými alebo právnickými a vydaných na území iného štátu než toho, v ktorom sa žiada o ich uznanie a výkon. Dohovor sa vzťahuje aj na rozhodcovské rozhodnutia, ktoré sa nepokladajú za miestne (národné) rozhodnutia v štáte, v ktorom sa žiada o ich uznanie a výkon.“

Článok II ods. 3 tohto dohovoru stanovuje:

„Súd Zmluvného štátu, u ktorého sa podala žaloba v záležitosti, o ktorej strany uzavreli dohodu v zmysle tohto článku, odkáže strany na rozhodcovské konanie k žiadosti jednej z nich, ledaže zistí, že spomenutá dohoda je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie.“

13. Žalobcovia v odvolaní namietali, že Okresný súd Námestovo má právomoc na prejednanie a rozhodnutie veci, v ktorej sa žalobou domáhali určenia, že žalobcovia 1/ a 2/ nemajú právny záväzok plniť voči žalovanému na základe uznania dlhu obsiahnutého v Notárskej zápisnici č. NCRIs 1101/2014. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní prezentovali ohľadom preukázania splnenia procesnej podmienky právomoci slovenského súdu v odvolaní iné skutočnosti, resp. argumenty, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, čo vyhodnotil odvolací súd ako prípustnú argumentáciu - tzv. novotu v odvolacom konaní v zmysle . V žalobe žalobcovia 1/ a 2/ odvodzovali právomoc slovenského súdu z výnimky zo všeobecného pravidla o právomoci v zmysle Nariadenia Brusel I ako aj Nariadenia Brusel Ia - žaluje sa v mieste bydliska žalovaného, na základe osobitnej právomoci, resp. tzv. alternatívnej právomoci, keď žalobca má na výber, či žaluje podľa všeobecného pravidla (v mieste bydliska/sídla žalovaného) alebo v zmluvných veciach podľa miesta zmluvného plnenia (Čl. 7 bod 1 Nariadenia Brusel Ia). Okresný súd sa s danou argumentáciu vysporiadal tak, že na daný prípad sa nevzťahuje osobitná právomoc, keďže poskytnutie úveru na základe Úverovej zmluvy č. 022512-001 zo dňa 16.08.2005 uzatvorenej v Českej republike bolo na úverový účet žalobcu 1/ vedený u žalovaného, ktorý má sídlo v Rakúskej republike. Žalobcovia 1/ a 2/ uvedený záver okresného súdu nerozporovali a namiesto toho uviedli odvolaciemu súdu novú, ďalšiu argumentáciu o založení právomoci slovenských súdov.

14. Na území Slovenskej republiky sa od okamihu vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie dňom 01.05.2004 uplatňujú nariadenia Európskeho spoločenstva (od 01.12.2009 existuje už len jednotná Európska únia a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva sa premenováva na Zmluvu o fungovaní Európskej únie), ktoré upravujú právomoc súdov členských štátov v cezhraničných veciach. Jedná sa o Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel I), ktoré nadobudlo účinnosť 01.03.2002. Ďalšími nariadeniami je Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv (Brusel II) a Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 bolo od 10. januára 2015 nahradené Nariadením (EÚ) č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie), tzv. nariadenie Brusel Ia. Toto nové nariadenie sa uplatňuje len na súdne konania začaté, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery schválené alebo uzavreté od 10. januára 2015. Nariadenie (ES) č. 44/2001 sa naďalej uplatňuje na rozsudky vydané v súdnych konaniach začatých, na listiny úradne vyhotovené alebo zaregistrované ako verejné listiny a na súdne zmiery, ktoré sa schválili alebo uzavreli pred 10. januárom 2015, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia. Okresný súd správne pristúpil k aplikácii Nariadenia Brusel Ia, po zvážení, či vec ktorá je predmetom súdneho konania spadá do predmetu úpravy tohto konkrétneho nariadenia, po zohľadnení dátumu začatia uplatňovania nariadenia v konkrétnej veci a po preukázaní naplnenia personálno-teritoriálnych kritérií aplikácie Nariadenia. Odvolací súd pre doplnenie uvádza, že napriek tomu, že to explicitne súd prvej inštancie neuviedol, aplikoval prechodné ustanovenia Nariadenia Brusel Ia, konkrétne Čl. 66.

15. Ohľadom námietky žalobcov, že je daná obligatórna právomoc slovenských súdov z dôvodu, že v prípade žalobcu 2/ sa jedná o spotrebiteľa, odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. Obligatórna právomoc (Čl. 10 až 23 Nariadenia Brusel Ia) sa vzťahuje na prípady, keď jedna strana je v slabšej vyjednávacej pozícii (oblasť poistenia, zmluvy so spotrebiteľmi, individuálne pracovné zmluvy). Nariadenie v Čl. 17 špecifikuje, na ktoré spotrebiteľské zmluvy sa vzťahuje. V prípade obligatórnej právomoci sa slabšej strane poskytujú výhody, napr. má na výber, či bude žalovať v mieste bydliska žalovaného alebo v mieste svojho bydliska (resp. pri pracovných zmluvách: kde prácu vykonával). Pokiaľ žalobcovia 1/ a 2/ namietali postavenie žalobcu 2/ v pozícii spotrebiteľa, pričom ohľadom toho tvrdenia neuviedli žiadne ďalšie argumenty na podporu tohto tvrdenia, odvolací súd poukazuje na charakter hlavného záväzkového vzťahu medzi právnym predchodcom žalovaného - obchodnou spoločnosťou a žalobcom 1/ - taktiež obchodnou spoločnosťou, a to Úverovú zmluvu č. 022512-001 zo dňa 16.8.2005 uzavretú podľa a nasledujúce ust. . Žalobca 2/ písomne pristúpil ako ručiteľ k záväzku spoločnosti Euro Investment s.r.o. (žalobca 1/) ako fyzická osoba, ale nie ako spotrebiteľ. Ručiteľským písomným prehlásením žalobca 2/ vyhlásil, že pre prípad, že žalobca 1/ neuspokojí pohľadávku veriteľa vyplývajúcu z Úverovej zmluvy č. 022512-001, uspokojí veriteľa do výšky 100 % poskytnutého úveru. Nedošlo k zmene právneho vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom, nejedná sa o nový právny vzťah, ale akcesorický, ktorého povaha sa v predmetnej veci riadi hlavným zmluvným vzťahom. Z uvedeného dôvodu sa nejedná o spotrebiteľský vzťah, preto nemožno aplikovať na daný prípad právne predpisy upravujúce práva spotrebiteľa. V posudzovanej veci je nepochybné, že predmetná úverová zmluva nie je zmluvou typovou, vzhľadom na individuálne dojednané podmienky úveru na mieru investičného zámeru podnikateľa a aj vzhľadom na počet dodatkov k zmluve a v neposlednom rade aj vzhľadom na výšku poskytnutého úveru 1.620.000,00 Eur a dlžník - žalobca 1/ sa zaviazal predmet plnenia - poskytnutý úver použiť na podnikanie; súčasne pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa jednoznačne týka jeho podnikateľskej činnosti ako aj podnikateľskej činnosti dlžníka. Článok 17 Naradenia Brusel Ia ako podmienku pre výlučnú právomoc vo veciach spotrebiteľských zmlúv stanovuje, že sa musí jednať o vec týkajúcu sa zmluvy uzavretej spotrebiteľom na účely, ktoré nie je možné považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania. Ručiteľský záväzok poskytol žalobca 2/ ako konateľ žalobcu 1/ jednoznačne v súvislosti s podnikaním žalobcu 1/. Fyzická osoba, ktorá ako konateľ alebo spoločník má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľa v ručiteľskom vzťahu, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. novembra 2016 sp. zn. ).

16. Ohľadom námietky, že právomoc slovenského súdu bola založená účasťou žalovaného na konaní, táto námietka neobstojí, keďže z obsahu spisu nevyplýva, že by okresný súd konal so žalovaným alebo

že by žalovaný učinil nejaký procesný úkon vo vzťahu k súdu, ak v danom štádiu okresný súd ani nepristúpil k doručeniu žaloby žalovanému.

17. Čo sa týka námietky žalobcov, že právomoc slovenského súdu bola daná zmluvným dojedaním v Zmluve o úvere č. 022512-001 zo dňa 16.8.2005 v znení neskorších dodatkov, podľa čl. XIII bod 6 zmluvy o úvere sa všetky spory majú rozhodovať na súde Slovenskej republiky, uvedená námietka neobstojí.

18. Z obsahu spisu mal krajský súd preukázané, že v Dodatku č. 8 zo dňa 17.12.2012 k Úverovej zmluve č. 022512-001 zmluvné strany uzatvorili rozhodcovskú zmluvu formou doložky nasledovného znenia: „Účastníci dodatku sa dohodli, že vzájomné spory, ktoré medzi nimi vzniknú v právnom vzťahu z tohto dodatku a Úverovej zmluvy sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len SRS), zriadený zriaďovateľom Slovenskou bankovou asociáciou: Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, IČO: 30 813 182, podľa predpisov a podľa podmienok uvedených v čl. XI ods. 6 Úverovej zmluvy v znení jej dodatku č. 4 k Úverovej zmluve. Dlžník, ako aj ručiteľ podpísaní v tomto dodatku tento návrh rozhodcovskej doložky jednotlivo prijíma.“ Podľa čl. XI bod 6 úverovej zmluvy v znení jej Dodatku č. 4 k úverovej zmluve sa strany podľa (ZRK) dohodli, že „všetky spory, ktoré medzi nimi z tejto zmluvy alebo dodatku k zmluve a v súvislosti s nimi vzniknú (ako aj spory (i) o platnosť, trvanie a výklad zmluvy alebo dodatku k zmluve) a právnych úkonov strán (ii) o náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia (iii) o iných, so zmluvou priamo nesúvisiacich nárokov strán, ktoré vzniknú za trvania zmluvy, (iv) nepriamo súvisiace so zmluvou alebo zmluvu zabezpečujúce (napr. ručenie), s výnimkou sporov, ktorých rozhodovanie je z rozhodcovského konania zákonom vylúčené, rozhodne Stály Rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie (ďalej len „SRS“) Rajská 15/A, 811 08 Bratislava, a to podľa slovenského právneho poriadku. Strany dohodou vylučujú podanie žaloby podľa ZRK (dôvody na obnovu konania). Strany súhlasia, aby SRS aj obchodnoprávnu vec rozhodol podľa zásad spravodlivosti. Strany prehlasujú, že boli oboznámené a súhlasia so štatútom a rokovacím poriadkom SRS, ktorý je k dispozícii na www.sbaonline.sk <http://www.sbaonline.sk> a že sa rozhodnutiu SRS bez výhrad podriadia. Podaním žaloby na SRS ktorúkoľvek stranou je daná výlučná právomoc SRS a právomoc všeobecného súdu je tým vylúčená (s výnimkou, ak pôjde o spor, ktorého rozhodovanie je z rozhodcovského konania zákonom vylúčené, spor sa rozhodne na všeobecnom súde v zmysle miestnej a vecnej príslušnosti danej platnými právnymi predpismi Slovenskej republiky).“

19. Krajský súd poukazuje na Oddiel 7 Nariadenia Brusel Ia, ktorý upravuje právomoc súdov na základe dohody zmluvných strán (Čl. 25) a na základe účasti na konaní (Čl. 26). Článok 25, ktorý upravuje podmienky dohody o voľbe právomoci, je založený na základnom princípe zmluvnej voľnosti. Na základe zmluvnej autonómie sa zmluvné strany môžu dohodnúť, ktoré súdy budú mať právomoc rozhodovať ich vzájomný spor. Tým sa zabezpečuje veľká miera právnej istoty, keďže v prípade sporu nie je potrebné skúmať (v mnohých prípadoch nejasné) zmluvné ustanovenia o mieste plnenia. Dohoda o voľbe právomoci má prorogačný aj derogačný účinok. Uvedené znamená, že dohoda na jednej strane zakladá právomoc súdov, ktoré by ju inak nemali, a na druhej strane odníma právomoc súdom, ktoré by ju mali podľa ustanovení o všeobecnej a osobitnej právomoci. Výklad doložky o voľbe právomoci s cieľom určiť spory, ktoré patria do jej pôsobnosti, prináleží vnútroštátnemu súdu, pred ktorým bola využitá (rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide, C-352/13, bod 67).

20. Nariadenie vylučuje vo svojom Článku 1 ods. 2 písm. d) zo svojej pôsobnosti rozhodcovské konanie (k tomu aj rozsudok z 13. mája 2015, „Gazprom“ OAO, C-536/13, bod 28). Vylúčenie rozhodcovského konania v Nariadení Brusel Ia je súčasťou úsilia o predchádzanie taktikám zdržiavania tých účastníkov konania, ktorí v rozpore so svojimi zmluvnými záväzkami začnú konanie pred súdom členského štátu, ktorý je zjavne nepríslušný (návrhy generálneho advokáta Melchior Wathelet, „Gazprom“ OAO, C-536/13, bod 145). ESD v rozsudku z 13. mája 2015, „Gazprom“ OAO, C-536/13, bod 32 uviedol: „V tejto súvislosti treba v prvom rade pripomenúť - ako to už bolo uvedené v bode 28 tohto rozsudku - že rozhodcovské konanie nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 44/2001, keďže toto nariadenie upravuje len kolíziu právomocí súdnych orgánov členských štátov. Vzhľadom na to, že rozhodcovské súdy nie sú vnútroštátnymi súdmi, vo veci samej tak nedochádza k takejto kolízii v zmysle predmetného nariadenia.“

21. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že v predmetnej veci zmluvné strany uzatvorili rozhodcovskú doložku a nie dohodu o voľbe právomoci podľa Čl. 25 Nariadenia Brusel Ia. Na účely Nariadenia Brusel Ia by súdy členských štátov mali zahŕňať súdy členských štátov, ak vykonávajú

právomoc vo veciach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto Nariadenia. Rozhodcovské konanie je vylúčené z rozsahu spôsobnosti tohto Nariadenia Brusel Ia. Vyvodzovanie uzatvorenia dohody o voľbe právomoci implicitne z rozhodcovskej doložky neobstojí, keďže podľa rozhodcovskej doložky je zverená právomoc rozhodovať rozhodcovskému súdu, ktorý nepredstavuje vnútroštátny súd členského štátu v ponímaní Nariadenia Brusel Ia, čo vyplýva aj z bodu (11) Nariadenia Brusel Ia. Ustanovenie Čl. 25 Nariadenia Brusel Ia stanovuje formálne a jednu materiálnu podmienku vzťahujúcu sa na predmet dohody, ktorá sa musí týkať určeného právneho vzťahu. Pokiaľ ide o formálne podmienky, aby dohoda o voľbe právomoci bola platná, musí byť písomná alebo písomne potvrdená a musí obsahovať skutočný súhlas zmluvných strán, ktorý musí byť vyjadrený zjavne a jednoznačne (k tomu rozsudok z 7. júla 2016, Hőszig Kft., C-222/15, bod 32-37). Odkaz žalobcov na rozhodcovskú doložku nespĺňa formálne ani materiálnu podmienku pre platné uzatvorenie dohody o voľbe právomoci, keďže z obsahu prejavenej vôle možno nepochybne vyvodiť, že strany mienili uzatvoriť rozhodcovskú doložku, a nie dohodu o voľbe právomoci, podľa v čase uzatvorenia Dodatku č. 8 Nariadenia Brusel I (poznámka krajského súdu: znenie Článku 23 ods. 1 Nariadenia Brusel I je takmer rovnaké ako znenie Čl. 25 Nariadenia Brusel Ia). Je potrebné zdôrazniť, že podmienky stanovené v ustanoveniach Článku 23 Nariadenia Brusel I treba vykladať striktne, keďže vylučujú jednak právomoc určenú na základe všeobecnej zásady súdnej príslušnosti podľa bydliska odporcu upravenej v článku 2 tohto Nariadenia, ako aj osobitné právomoci uvedené v jeho Článkoch 5 až 7 (k tomu rozsudok z 21. mája 2015, Jaouad El Majdoub, C-322/14, bod 25).

22. Z článku II. ods. 3 Newyorského dohovoru z roku 1958 vyplýva, že súd zmluvného štátu, u ktorého sa podala žaloba v záležitosti, o ktorej strany uzavreli dohodu v zmysle tohto článku, odkáže strany na rozhodcovské konanie k žiadosti jednej z nich, ledaže zistí, že spomenutá dohoda je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie. Odvolací súd dospel k záveru, že ak rozhodcovská doložka nie je zjavne neplatná alebo neuplatniteľná, účastníci konania musia byť povinní ju dodržiavať. Odvolací súd mal za to, že v predmetnej veci sa nejedná o taký typ sporu, kedy by bola zjavná nearbitrabilita veci. S účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa o rozhodcovskom konaní č. sa novým spôsobom definuje arbitrabilita v s cieľom jej rozšírenia. Namiesto kritéria majetkového charakteru sporu a spôsobilosti o ňom uzatvoriť zmier, ktoré viedli súdy k reštriktívnej interpretácii arbitrability, sa zaviedlo jediné kritérium, a to či ide o právny vzťah, ohľadom ktorého strany môžu uzatvoriť dohodu o urovnaní. Na základe takéhoto vymedzenia spory zo všetkých právnych vzťahov, ktoré spadajú do zmluvnej voľnosti strán, sú arbitrabilné. S účinnosťou od 01.01.2015 to zahŕňa taktiež určovacie žaloby, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je ( ).

23. Ohľadom námietky o neoprávnenom podnikaní žalovaného odvolací súd konštatuje, že sa jedná o neopodstatnenú námietku, a to pre chýbajúcu príčinnú súvislosť medzi touto námietkou a napadnutým uznesením súdu prvej inštancie, resp. odôvodnením, na ktorom bolo založené.

24. Keďže ani odvolací súd nezistil právomoc slovenských súdov vo veci konať, nezistil dôvody (ani iné dôvody okrem tých, ktoré namietali žalobcovia), pre ktoré by mohol vo veci konať slovenský všeobecný súd, námietky odvolateľov vyhodnotil ako nedôvodné a napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, pretože nedostatok právomoci súdu vo veci konať je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý vedie k zastaveniu konania ( ). Krajský súd zvýrazňuje, že listiny, právne úkony posudzoval len z roviny skúmania podmienky právomoci, nie z ich (ne)platnosti, čo je vecou konania meritórneho.

25. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd vychádzal z rozhodnutia súdu prvej inštancie a o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s , ust. , pričom primerane aplikoval ust. druhá časť vety . Konštatovaním nedostatku právomoci súdu vo veci konať bolo rozhodnuté, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, naviac žalovanému podľa obsahu spisu žiadne trovy nevznikli (žaloba okresným súdom nebola žalovanému doručená).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( a ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( a ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( a ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.