Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_4Co-295-2018.pdf
PDF · 86.47 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/295/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu B. E. s.r.o., so sídlom G. XX, XXX XX R., B.: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. C. H., advokátom so sídlom R., G. XX, proti žalovanému G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. nad R., N. U. XX, o zaplatenie 2 672,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 05. septembra 2018, č. k. 4Csp/222/2017-83, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti II. a v napadnutej výrokovej časti III. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. O d ô v o d n e n i e
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2222,92 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy od 2222,92 eur od 03.03.2015 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 66,34 %, v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca (pôvodne spoločnosť V. W. T., a.s. resp. H. S., a.s.) sa žalobou doručenou súdu dňa 18.12.2017 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2672,81 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 03.03.2015 do zaplatenia. Uznesením zo dňa 1.2.2018 súd rozhodol, že v konaní pokračuje s právnym nástupcom žalobcu, a to: H. S., a.s.; skrátený názov: H., a.s., so sídlom v R., G. nivy 1, B.: XX XXX XXX, ktorá sa stala nástupnickou spoločnosťou spoločnosti V. W. T. a.s. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že právny predchodca žalobcu spoločnosť V. W. T., a.s. so žalovaným uzatvoril dňa 01.07.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej sa V. W. T., a.s. so žalovaným dohodli na poskytnutí spotrebiteľského úveru. Účastníci zmluvy sa dohodli na podmienkach: výška úveru 3000,- eur, celková čiastka: 5227,20 eur, celkové náklady spotrebiteľa: 2227,20 eur, počet splátok: 60, splátka: 87,12 eur, ročná úroková sadzba 27,41 %, RPMN 27,41 %, priemerná hodnota RPMN 18,9 %. Termín konečnej splatnosti: 07/2019. Dňa 31.12.2014 spoločnosť V. W. T., a.s. v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy a nerešpektovania predchádzajúcich výziev vyzvala žalovaného k okamžitej dlžnej splátky za 10/2014 v lehote do 05.02.2014, s upozornením na možnosť zosplatnenia úveru. Dňa 25.02.2015 spoločnosť V. W. T., a.s. úver zosplatnila. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, až 4, § 53 ods. 9, § 524 ods. 1, 2, 517 ods. 1, § 559 ods. 1, § 563, § 565, Občianskeho zákonníka; § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka; § 2 písm. a), § 9 ods. 2 písm. f), § 11 ods. 1 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Uviedol, že zmluva zo dňa 01.07.2014 má spotrebiteľský charakter vzhľadom k tomu, že v právnom vzťahu založenom uvedenou zmluvou vystupoval žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý poskytnutím úveru uspokojoval svoje osobné potreby a žalobca vystupoval ako podnikateľ poskytujúci uvedenú službu. Spotrebiteľský charakter zmluvy je nepochybný aj tým, že zmluva bola žalobcom pripravená vopred na formulári vrátane znenia podmienok bez možnosti zasiahnuť do jej znenia žalovaným ako spotrebiteľom. Preto súd na posúdenie daného záväzkového vzťahu aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch. V zmysle citovaného zákona musí mať zmluva o spotrebiteľských úveroch písomnú formu a musí obsahovať v zákone taxatívne uvedené náležitosti. Zákon priamo sankcionuje absenciu určitých náležitostí, buď neplatnosťou zmluvy (písomnosť zmluvy) alebo stanovuje, že zmluva síce je platná, ale úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Tak je tomu i v prípade absencie údaja, o termíne konečnej splatnosti. Zákon ako obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a tento údaj v zmluve musí byť jednoznačne uvedený a nie je možné, aby sa k tomuto údaju dopracovával účastník zmluvy výkladom alebo výpočtom, a keďže v zmluve je len údaj 7/2019, nie je zrejmý presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zmluva o spotrebiteľskom úvere teda neobsahuje zákonom určený údaj a preto úver treba považovať v súlade s ustanovením § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Z listinných dôkazov predložených žalobcom mal súd za preukázané, že žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti tým, že poskytnutý úver riadne nesplácal. Žalovaný z dôvodu, že spotrebiteľský úver, ktorý mu bol poskytnutý na základe zmluvy zo dňa 01.07.2014 sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, tak bol povinný vrátiť žalobcovi iba istinu 3000,- eur, bez akýchkoľvek úrokov a poplatkov. Z tvrdení žalobcu a z ním predloženej listiny
- prehľad splátok a úhrad súd zistil, že žalovaný žalobcovi uhradil celkom 777,08 eur a na základe týchto skutočností a zákonných ustanovení žalobcovi patrí právo na zaplatenie sumy 2222,92 eur spolu s úrokom z omeškania a vo zvyšku istiny i spolu s uplatneným príslušenstvom (úrokom z omeškania) súd žalobu zamietol. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s platením svojho peňažného záväzku, vzniklo žalobcovi právo popri dlžnej istine i na úhradu úroku z omeškania. Nakoľko uvedený vzťah medzi stranami bol posúdený ako občianskoprávny vzťah, i dojednanie ohľadne úroku z omeškania sa musia spravovať občianskoprávnymi ustanoveniami. Žalovaný sa dostal do omeškania s uplatneným nárokom nasledujúcim dňom po splatnosti jednotlivých splátok a tiež nasledujúcim dňom potom ako mu uplynula lehota určená v listine predchodcu žalobcu, ktorou ho predchodca žalobcu vyzval na úhradu toto celého dlhu. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z., úroková sadzba v čase, keď sa žalovaný dostal do omeškania s platením svojho peňažného záväzku (jednotlivých splátok resp. celého dlhu) predstavovala výšku 0,15 a 0,05 % a preto v súlade s ustanovením § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. výška úroku z omeškania je vyššia o 5 % bodov ročne (5,15 a 5,05 %). Žalobca si však uplatnil úrok z omeškania len vo výške 5,05 % ročne z istiny. Tento úrok z omeškania mu súd z priznanej istiny priznal a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov rozhodol súd podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p., podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci a ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Vo veci samej bol žalobca úspešný v časti o zaplatenie 2222,92 eur s príslušenstvom (čo predstavuje 83,17 %) a v časti o zaplatenie 449,89 eur s príslušenstvom bola žaloba zamietnutá čo predstavuje 16,83 %. Súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania 66,34 % (83,17-16,83%), pričom podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku vo výrokovej časti II. a výrokovej časti III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil, že splnenie zákonnej požiadavky uvedeniu termínu konečnej splatnosti uvedením mesiac a rok ukončenia úverového vzťahu ako bolo v posudzovanom prípade „07/2019“ je dostatočne určité a zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Poukázal na vyhlášku MFSR č. 620/2007 Z.z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde konkrétne z jej prílohy v časti vysvetliviek 2C vyplýva: „Ak z predchádzajúcich údajov o počte a termínoch splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru nie je zrejmá konečná splatnosť ponúkaného úveru, uvádza sa, do akého obdobia musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Uvádza sa buď konkrétny dátum, alebo dĺžka obdobia v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný“. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6, bod 6.1., 6.2. zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20.dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20.dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 01.07.2014, splatnosť prvej úverovej splátky tak nastala 20.08.2014, čo je uvedené aj v čl. III zmluvy o úvere v základných parametroch úveru, konečná splatnosť úveru zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri počte 60 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.07.2019. Mal za to, že z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere je preukázané dojednanie termínov splatnosti úverových splátok, a to v čl. 6, bod 6.1., 6.2. zmluvných podmienok úverovej zmluvy v spojení s čl. III úverovej zmluvy s označením „Pôžička“. Žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako 07/2019 bez akýchkoľvek pochybností aj právne nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do júla 2019. V spojení s dojednaním splatnosti splátok k 20.dňu v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek zložitých matematických operácií. Ďalej dôvodil tým, že aj článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48/ ES sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok, tak ako to vplýva z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke k výkladu uvedenej smernice. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 449,89 eur, s úrokom z omeškania vo výške 5,05% p.a. zo sumy 449,89 eur od 03.03.2015 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu podľa § 379, § 380 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti II. a v napadnutej výrokovej časti III. je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu spoločnosť V. W. T., a.s. so žalovaným uzatvoril dňa 01.07.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej sa V. W. T., a.s. so žalovaným dohodli na poskytnutí spotrebiteľského úveru. V zmluve o úvere bola dohodnutá výška úveru 3000,-eur, celková čiastka 5227,20 eur, celkové náklady spotrebiteľa 2227,20 eur, počet splátok 60, výška splátky 87,12 eur, ročná úroková sadzba 27,41 %, RPMN 27,41 %, priemerná hodnota RPMN 18,9 % a termín konečnej splatnosti 07/2019.
6. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, pričom zároveň aj zmluvou na ktorú sa vzťahuje zákona č. 129/2010 Z. z o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, a síce dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 7. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o chýbajúcej náležitosti zmluvy, a to vymedzenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru má odvolací súd za to, že pod pojmom termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nemožno bezvýhradne rozumieť iba konkrétne určený dátum, ak podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátum poslednej splátky a aj konečnej splatnosti úveru. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch je transpozíciou čl. 10 ods. 2 písm. c/ Smernice 200/48/ ES, ktorá ustanovuje ako povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedenie dĺžky trvania zmluvy o úvere. Táto náležitosť je vyjadrená v zákone o spotrebiteľskom úvere v ust. § 9 ods. 2 písm. f/ tak, že zmluva musí obsahovať dobu trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Podľa názoru odvolacieho súdu toto ustanovenie neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako ju vymedzuje čl. 10 ods. 2 písm. c/ Smernice. Eurokonformným výkladom tohto ustanovenia je možné dospieť k záveru, že povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je vymedzenie dĺžky trvania zmluvy dostatočne určitým spôsobom.
8. Pokiaľ teda v predmetnej veci bol v zmluve o úvere termín konečnej splatnosti vyjadrený údajom 07/2019 a zároveň bolo stanovené, že prvá splátka je splatná dňa 20.08.2014 a ďalšie splátky vždy 20. dňa v mesiaci, uvedený údaj je dostatočne určitým vyjadrením konečnej splatnosti úveru a pri známom dni splatnosti mesačnej splátky je úplne jednoznačný aj dátum konečnej splatnosti úveru. Podľa právnej úpravy predchádzajúcej účinnosti zákona o spotrebiteľských úveroch, na ktorú aj žalobca v odvolaní poukazuje sa skutočne jednalo o jednu z možných prípustných alternatív vyjadrenia konečnej splatnosti úveru (vyhláška MF SR č. 620/2007 Z.z. o ustanovení vzoru formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere).
9. Odvolací súd sa vysloveným právnym názorom k otázke termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru odchýlil z uvedených dôvodov od doposiaľ prezentovaného názoru v predchádzajúcich rozhodnutiach.
10. Nakoľko v predmetnej vecí súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve o úvere absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti v dôsledku čoho považoval úver poskytnutý žalobcom za bezúročný a bez poplatkov, vychádzajúc z toho, že ak chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, nastáva takýto následok, je zrejmé, že súd prvej inštancie neskúmal ďalšie náležitosti zmluvy o úvere v zmysle uvedeného ustanovenia, a preto odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky na to, aby rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti II. ako aj v súvisiacom výroku III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
11. Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej výrokovej časti II. a v napadnutej výrokovej časti III. a podľa § 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou v ďalšom konaní bude vzhľadom na prijaté závery odvolacieho súdu opätovne preskúmanie náležitosti zmluvy o úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, opätovné prejednanie a rozhodnutie veci v odvolacím súdom zrušenej zamietajúcej časti žalobcom uplatneného nároku.
13. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
14. Toto rozhodnutie bolo senátom krajského súdu prijaté jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).