Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Uznesenie_3To-17-2019.pdf
PDF · 92.47 KB
Case nature
Area
Subarea
3To/17/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov JUDr. Jozefa Piknu a JUDr. Kataríny Stanislavskej, v trestnej veci proti obžalovanému B. V. pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného a prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 17.07.2018, č. k. 9T/59/2017 - 167, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21.03.2019 v Trnave, takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaného B. V., nar. XX.XX.XXXX, a prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava zamietajú.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trnava zo dňa 17.7.2018, č. k. 9T/59/2017 - 167 uznal obžalovaného B. V. za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že od septembra 2009 až do 17.07.2018, s výnimkou obdobia od 28.09.2013 do 28.01.2014, kedy sa obvinený nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody, v obci F. a ani inde na území Slovenskej republiky, si ako otec Q. P. V., nar. XX.XX.XXXX a P. P. V., nar. XX.XX.XXXX, riadne neplnil vyživovaciu povinnosť rodiča k dieťaťu ustanovenú zákonom o rodine, ktorej rozsah mu bol určený rozsudkom Okresného sudu v Trnave č.k. 14C/89/03-40 zo dňa 26.01.2005, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.02.2005 tak, že má platiť výživné na Q. P. V. v sume 82,98 Eur a na P. P. V. v sume 66,39 Eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky P. V., trvale bytom F. č. XXX, pričom neskôr mu bola vyživovacia povinnosť zvýšená rozsudkom Okresného súdu v Trnave č.k. 13P/6/2011-95 zo dňa 17.08.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.2011 tak, že má platiť na Q. P. V. výživné v sume 200,- Eur a na syna P. P. V. v sume 180,- Eur mesačne, vždy do 15. dňa k rukám matky P. V., obvinený vedel o existencii vyživovacej povinnosti, túto si obvinený vôbec neplnil na syna Q. P. V. od septembra 2009 do augusta 2015 vrátane a na syna P. P. V. od septembra 2009 až do 17.07.2018, hoci pracoval a mal príjem umožňujúci mu plniť si vyživovaciu povinnosť, o deti neprejavoval záujem a na ich výživu neprispieval ani iným spôsobom, čím mu vznikol dlh na vo výške najmenej 26.604,88 eur. Za to okresný súd obžalovanému uložil § 207 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 1 (jeden) rok. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. K výroku o vine obžalovaného okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní mal jednoznačne za preukázané, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba sa stal a že tento skutok spáchal obžalovaný B. V.. V konaní bolo preukázané, že vyživovacia povinnosť obžalovaného voči synovi Q. P., naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 17.08.2011, sp. zn. 13P/6/2011 vo výške 200,- eur mesačne zanikla ku dňu 31.08.2015 a vyživovacia povinnosť obžalovaného voči synovi P. P. naposledy určená rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 17.08.2011, sp. zn. 13P/6/2011 vo výške 180,- eur mesačne trvá. Obdobie neplnenia si vyživovacej
povinnosti obžalovaným prvostupňový súd v súčinnosti s obžalovaným a svedkami - poškodenými ustálil u Q. P. od 01.09.2009 do 28.09.2013 a od 28.01.2014 do 31.08.2015, za ktoré obžalovanému vznikla vyživovacia povinnosť za 68 mesiacov, teda celkovo vyživovacia povinnosť vo výške 10.791,52 Eur (od 01.09.2009 do 31.08.2011 po 82,98 Eur x 24 mesiacov = 1.991,52 Eur, od 01.09.2011 do 30.09.2013 po 200 Eur x 25 mesiacov = 5.000 Eur a od 01.02.2014 do 31.08.2015 po 200 Eur x 19 mesiacov = 3.800 Eur) a u P. P. od 01.09.2009 do 28.09.2013 a od 28.01.2014 do 17.07.2018, za ktoré obžalovanému vznikla vyživovacia povinnosť za 103 mesiacov, teda celkovo vyživovacia povinnosť vo výške 15.813,36 Eur (od 01.09.2009 do 31.08.2011 po 66,39 Eur x 24 mesiacov = 1.593,36 Eur, od 01.09.2011 do 30.09.2013 po 180 Eur x 25 mesiacov = 4.500 Eur a od 01.02.2014 do 17.07.2018 po 180 Eur x 54 mesiacov = 9.720 Eur). Z predmetnej sumy obžalovaný neuhradil žiadnu sumu a teda jeho dlh na výživnom ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavoval sumu 26.604,88 Eur. Obžalovaný v konaní pred súdom uviedol, že si je vedomý svojej povinnosti platiť výživné na synov, avšak uvádzal, že svoju vyživovaciu povinnosť mal záujem splatiť prepisom polovice rodinného domu, ktorý nadobudli ako manželia, na svedkyňu - poškodenú, na čom sa mali obaja dohodnúť. Uvedený prepis rodinného domu sa však ku dňu rozhodnutia súdu neuskutočnil. Obrana obvineného bola vyvrátená výsluchom svedkyne - poškodenej, ktorá uviedla, že jej obžalovaný túto alternatívu plnenia vyživovacej povinnosti síce navrhol, avšak keď sa mal prepis domu realizovať, obžalovaný to odmietol. Obžalovaný nevyvinul žiadnu snahu na plnenie svojej vyživovacej povinnosti a túto si od septembra 2009 vôbec neplnil. Prvostupňový súd skúmal, či súdom určená vyživovacia povinnosť obžalovaného k synom zodpovedá jeho osobným a majetkovým pomerom ako aj odôvodneným potrebám jeho synov, alebo je potrebné ju pre účely trestného konania upraviť (znížiť). V tomto ohľade prvostupňový súd dospel k záveru, že výšku výživného obžalovaného na synov pre účely trestného konania nie je možné znížiť oproti civilný konaniam, v ktorých bola určená, nakoľko obžalovaný bol schopný výživné v tejto výške plniť a jeho synovia mali právo podieľať sa na jeho životnej úrovni. Pokiaľ ide o formu zavinenia obžalovaného, podľa prvostupňového súdu obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona. Vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku obžalovaného prvostupňový súd vyhodnotil závažnosť tohto činu ako vyššiu než nepatrnú. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti uznal prvostupňový súd obžalovaného vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona. K výroku o treste okresný súd uviedol, že z odpisu registra trestov zistil, že skúmajúc pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, dospel súd k záveru, že nie je potrebné upraviť zákonom stanovenú trestnú sadzbu trestu odňatia slobody, nakoľko nezistil žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť. Prvostupňový súd neprihliadol na predchádzajúce odsúdenie obžalovaného Okresným súdom Martin, sp. zn. 1T/55/2009 pre trestný čin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona ani na odsúdenie obžalovaného Okresním soudem Přerov, sp. zn. 5T/111/2015 pre trestný čin krádeže ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, nakoľko obžalovaný naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy ešte pred spáchaním týchto skutkov, preto sa nejedná o recidívu v pravom zmysle slova, a preto súd využil zákonnú možnosť na tieto odsúdenia neprihliadnuť. V trestnej sadzbe trestu odňatia slobody v rozmedzí 1 rok až 5 rokov, súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok, ktorý považoval vzhľadom na naplnenie účelu trestu za primeraný. Vzhľadom na osobu obžalovaného, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom obžalovaný žije a okolnosti prípadu dospel prvostupňový súd k záveru, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu obžalovaného je výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný. Keďže obžalovaný už bol v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, zaradil ho prvostupňový súd od ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Nevyhnutnosť uloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody je daná tým, že obžalovaný dlhodobo ignoruje plnenie svojej vyživovacej povinnosti k svojim synom, hoci by bol schopný túto povinnosť plniť. S poukazom na uvedené je vylúčené, že by uloženie alternatívneho trestu bolo schopné naplniť sledovaný účel trestu. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného (č. l. 172), ktoré odôvodnil na č. l. 177 - 178 ako i obžalovaný (č. l.173 - 174), ktoré následne doplnil podaním dňa 23.10.2018 (č. l. 180 - 181) a elektronickým podaním dňa 20.3.2019 .
V písomne odôvodnenom odvolaní prokurátor uviedol, že uložený trest považuje za neprimerane mierny a nezákonný. Z oboznámených listinných dôkazov bolo preukázané, že obžalovaný B. V. bol celkovo osemkrát súdne trestaný, naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava, sp. zn. 5T/43/11 zo dňa 13.7.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.09.2013, pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, pričom súd upustil od uloženia súhrnného trestu vzhľadom na odsúdenie Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 1T/47/2008 rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 1T/55/2009 zo dňa 29.10.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29.10.2013, pre trestný čin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona k trestu odňatia slobody v trvaní štyri mesiace v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia rozhodnutím Okresného súdu Prešov, sp. zn. 5T/11/2015 zo dňa 24.9.2015, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22.10.2015, pre trestný čin krádeže na trest odňatia slobody v trvaní 9 mesiacov so skúšobnou dobou do 22.10.2017. V predchádzajúcich piatich odsúdeniach sa na obžalovaného hľadí, ako keby nebol odsúdený. Obdobie neplnenia vyživovacej povinnosti Okresný súd Trnava ustálil od septembra 2009 do 17.7.2018. Prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Trestného zákona má charakter pokračovacieho trestného činu s prvkami trváceho trestného činu. Tak, ako to správne ustálil aj prvostupňový súd, ukončením tohto trestného činu bol dátum 17.7.2018, nakoľko v júli 2018 došlo k poslednému čiastkovému útoku obžalovaného a zároveň došlo k vyhláseniu rozsudku. Pri rozhodovaní o treste mal teda súd vychádzať práve z dátumu ukončenia pokračovacieho trestného činu, čo bolo 17.7.2018. Ukončeniu trestného činu teda predchádzali všetky tri vyššie uvedené odsúdenia a súd mal túto skutočnosť zohľadniť ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona a tomu prispôsobiť aj trestnú sadzbu. S argumentáciou súdu, že obžalovaný naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy ešte pred spáchaním vyššie uvedených skutkov, za ktoré už bol odsúdený, a preto sa nejedná o recidívu, sa nemožno stotožniť, pretože trestný čin zanedbania povinnej výživy bol ukončený až 17.7.2018. Zároveň trest uložený na celkom spodnej hranici trestnej sadzby považuje za neprimerane mierny, ktorým nemôže byť dosiahnutý účel trestu a to s prihliadnutím na skutočnosť, že doba neplnenia vyživovacej povinnosti trvala od roku 2009 do roku 2017, ako aj výšku dlhu na výživnom, vzhľadom ku skutočnosti, že ide o osobu, ktorá je opakovane trestaná, ako aj skutočnosť, že niektoré čiastkové útoky trestného činu boli spáchané v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Navrhol preto, aby Krajský súd Trnava podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Trnava vo výroku o treste a sám vo veci rozhodol. V písomne odôvodnenom odvolaní a jeho doplneniach obžalovaný uviedol, že bol celé roky v tom, že platí dohoda, že namiesto výživného ponechá P. V., rod. G., P. V. a P. P. V. jeho časť nehnuteľnosti
- polovicu rodinného domu v F. č. XXX. Z toho dôvodu ani polovicu danej nehnuteľnosti neprepisoval na seba. Až v decembri 2016 požiadal Okresný súd v Trnave, aby bola jeho polovica rodinného domu prepísaná na neho - uvedenú žiadosť urgoval po roku, v decembri 2017, ale do dnešného dňa nedostal na jeho dve žiadostí žiadnu odpoveď. Hodnota jeho polovice nehnuteľnosti je preukázateľne vyššia ako dlh na výživnom. Nikdy neprevzal žiadne predvolanie na Okresný súd ohľadom zvýšenia výživného, ktoré bolo zvýšené bez jeho prítomností a o ktorom sa dozvedel až v roku 2017, pri predvolaní na políciu v Trnave. Domnieva sa, že okresný súd v tejto veci dosť pochybil, pretože ani do dnešného dňa mu nebolo vysvetlené, ani preukázané, že by také predvolanie dostal a že by sa mal na ňom zúčastniť. Za všetky roky po ich rozvode exmanželku viackrát žiadal, aby vyriešili ich dohodu o prepísaní polovice rodinného domu, aby mal vyriešené výživné. Napísal jej veľakrát sms-ky aj jej telefonoval, nech si to vyrieši a že je jej ochotný dať splnomocnenie, aby to mohla všetko sama vyriešiť, ale že nie je ochotný prispieť na poplatky čo sa týka prepisu, prevodu a podobných vecí, lebo na to financie ani nemal a nechával jej aj jeho synom majetok, ktorého hodnota sa zvyšovala z roka na rok - F. sú stredisková obec a pozemky a rodinné domy stúpajú na cene veľmi rýchlym tempom. Myslí, že jeho trest je neprimeraný aj z toho hľadiska, že samotní poškodení s ním nesúhlasili a má za to, že nakoľko oni chceli možnosť splátok, je ochotný, ak sa po všetkom prepočítaní dokáže vyčísliť hodnota nehnuteľnosti. Keď ho požiadala bývalá manželka, že sa chce vrátiť domov (bývala aj s deťmi niekoľko rokov po rozvode u svojich rodičov na H., v I., tak sa z domu odsťahoval. Celé roky si platí bývanie v podnájme alebo v ubytovniach, vrátane energií - čo niekedy vôbec nie je lacné. Oni majú bývanie zadarmo, užívajú aj jeho polovicu domu a teraz - žiada výživné a asi aj jeho polovicu domu Podľa jeho názoru je jeho najväčším problémom to, že Okresný súd Trnava neakceptuje jeho žiadosť, aby bola jeho polovica rodinného domu, na základe súdneho rozhodnutia zaevidovaná na Katastri v K.
na jeho meno a potom by mohol riešiť výživné tak, že by na bývalú manželku previedol svoju polovicu domu a dohodou doriešil výživné, prípadným doplatkom výživného, podľa ceny nehnuteľnosti v čase, keď sa z domu odsťahoval. Jeho bývalá manželka na pojednávaní na Okresnom súde Trnava uviedla aj s jeho synom Q., že by chceli, aby im výživné splácal - vie, že si brali na nadstavbu domu vysokú pôžičku - tak by im to pomohlo, keď by im mesačným splácaním výživného pomáhal pri splácaní dlhu v banke. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 (podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné) alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 (súd rozhodol v nezákonnom zložení, obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky), preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolania proti rozsudku okresného súdu podali procesné strany na to oprávnené, a to proti výrokom, proti ktorým odvolanie podať mohli, pričom tak urobili v lehote ustanovenej v zákone. Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k vine i trestu dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom a rozhodnutie, správne vyhodnotil všetky skutkové okolnosti prípadu, osobu obžalovaného, ako aj všetky ďalšie skutočnosti a rozhodol správne a zákonne. Vo vzťahu k vine obžalovaného sa odvolací súd plne stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu. Tento podrobne popísal, ako dospel k výslednej dlžnej sume na výživnom, prečo považuje výšku výživného stanovenú v civilných konaniach za zodpovedajúcu osobným a majetkovým pomerom obžalovaného, prečo má za to, že obžalovaný konal v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, prečo považuje obranu obvineného za vyvrátenú výsluchom svedkyne - poškodenej ako i to, z akého dôvodu považoval závažnosť tohto činu za vyššiu než nepatrnú. Čo sa týka obrany obžalovaného, prezentovanej aj v jeho odvolaní voči rozsudku, že výživné neplatil z dôvodu, že prenechal manželke svoju polovicu domu a teda dlh na výživnom si započítal vo vzťahu k hodnote predmetnej polovice domu, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 76 ods. 2 zákona 36/2005 Z. z. - o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z ktorého jasne vyplýva, že proti pohľadávkam na výživné je započítanie vzájomných pohľadávok prípustné len dohodou a ak ide o výživné pre maloleté deti, započítanie nie je možné. Obžalovaný v celom konaní nijakým spôsobom nepreukázal existenciu akejkoľvek dohody medzi ním a osobou, k rukám ktorej mal platiť výživné. Vina obžalovaného zo spáchania žalovaného skutku tak je aj podľa odvolacieho súdu preukázaná bez akýchkoľvek pochybností. Vo vzťahu k uloženému trestu sa odvolací súd rovnako stotožnil s argumentáciou prvostupňového súdu v celom rozsahu. Čo sa týka prokuratúrou namietanej skutočnosti v odvolaní, že prvostupňový súd mal pri ukladaní trestu zohľadniť existenciu jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona (bol už za trestný čin odsúdený; súd môže podľa povahy predchádzajúceho odsúdenia na túto okolnosť neprihliadať), odvolací súd uvádza, že je pravda, že páchanie žalovaného prečinu bolo ukončené až dátumom 17.7.2018, pričom predmetný prečin má charakter pokračovacieho trestného činu s prvkami trváceho trestného činu. Prvostupňový súd však v odôvodnení rozsudku správne poukázal na tú skutočnosť, že uplynutím prvých troch mesiacov neplatenia výživného obžalovaným, teda ešte predtým ako prišlo k ďalším odsúdeniam obžalovaného, na ktoré poukazovala prokuratúra, boli naplnené všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy. Z uvedeného teda vyplýva, že priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona by bolo možné aplikovať na čiastkové útoky spáchané po prvom odsúdení (počas neplatenia výživného), avšak nie na čiastkové útoky spáchané pred týmto odsúdením. Keďže však v zmysle § 122 ods. 10 Trestného zákona sa trestnosť všetkých čiastkových útokov posudzuje ako jeden trestný čin, správne postupoval prvostupňový súd, keď na predmetný trestný čin (ako na jeden celok) neaplikoval v neprospech páchateľa predmetnú priťažujúcu okolnosť v zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona. Taktiež má odvolací súd za to, že u obžalovaného by uloženie trestu nespojeného s odňatím slobody nebolo schopné naplniť sledovaný účel trestu a to i s ohľadom na jeho doterajší život ako i postoj k
prejednávanému skutku. Stotožnil sa však s prvostupňovým súdom v tom, že uloženie trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok, je vzhľadom na naplnenie účelu trestu primerané. Prvostupňový súd tiež správne zaradil obžalovaného od ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, keďže tento už bol v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin. Nezistiac preto žiadne podmienky pre zrušenie resp. zmenu napadnutého prvostupňového rozsudku senát Krajského súdu v Trnave odvolania obžalovaného a prokurátora ako nedôvodné podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.