Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31S/87/2018

Rozhodnutie

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Nory Tomkovej a členov senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a JUDr. Pavla Polku, v právnej veci žalobcu: FILATECH, s.r.o., M. R. Štefánika 837/35, 010 01 Žilina, IČO: 36 688 614, právne zastúpený: Mgr. Peter Forgáč, advokát, so sídlom Q. XX, XXX XX R., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101325457/2018 zo dňa 10.07.2018, takto

rozhodol:

Správny súd žalobu z a m i e t a.

Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Čadca (správca dane) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 101945523/2017 zo dňa 12.09.2017. Na základe výsledkov daňovej kontroly a výsledkov vyrubovacieho konania vydal správca dane rozhodnutie č. 100601030/2018 zo dňa 21.03.2018, ktorým určil daňovému subjektu (žalobcovi) rozdiel v sume 13.700,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014, nadmerný odpočet nepriznal v sume 5.553,10 Eur a vyrubil daň v sume 8.146,90 Eur. Žalobca sa proti uvedenému rozhodnutiu odvolal. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (žalovaný) rozhodnutím č. 101325457/2018 zo dňa 10.07.2018 potvrdilo rozhodnutie správcu dane zo dňa 21.03.2018. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 bola začatá dňa 21.04.2016 na základe oznámenia zo dňa 23.03.2016 a ukončená dňa 30.09.2017, t. j. dňom doručenia Protokolu č. 101945523/2017 zo dňa 12.09.2017. Daňová kontrola bola prerušená v čase od 10.10.2016 do 04.04.2017 a to z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie v zmysle nariadenia Rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. K prerušeniu daňovej kontroly došlo v zmysle ustanovenia § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku vo väzbe na ustanovenie § 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z.. Podľa druhej vety § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. V prípade osobitného predpisu zákon príkladmo odkazuje na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010. Podľa § 61 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Lehota na vykonanie daňovej kontroly teda plynula od 21.04.2016 do 09.10.2016 a od 05.04.2017 do 30.09.2017. Daňová kontrola trvala 351 dní, t. j. menej ako jeden rok.

2. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 10.07.2018 podal žalobca všeobecnú správnu žalobu, ktorú odôvodnil tým, že daňová kontrola nebola vykonaná v zákonom stanovenej lehote. Daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 bola začatá 21.04.2016 na základe oznámenia zo dňa 23.03.2016 a ukončená v deň doručenia protokolu o daňovej kontrole zo dňa 12.09.2017, teda dňa 30.09.2017. Táto bola prerušená v čase od 10.10.2016 do 04.04.2017 z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie v súlade s článkom 7 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, nakoľko správca dane považoval za nevyhnutné v daňovom konaní vypočuť svedka A., ktorý bol konateľom spoločnosti Alfastar, s.r.o., IČO: 44 675 372 v období od 21.05.2014 do 21.04.2015. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že lehota na vykonanie daňovej kontroly plynula od 21.04.2016 do 09.10.2016 a od 05.04.2017 do 30.09.2017, a teda trvala 351 dní, t. j. menej ako jeden rok. S týmto tvrdením žalovaného žalobca absolútne nesúhlasí. K prerušeniu daňovej kontroly došlo v súlade s ustanovením § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, nakoľko bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu - nariadenia. Z ustanovenia § 61 ods. 4 Daňového poriadku v spojení s článkom 10 nariadenia vyplýva, že správca dane mal pokračovať najneskôr po uplynutí stanovenej 3-mesačnej lehoty po dni prijatia žiadosti českého daňového orgánu. Daňová kontrola bola začatá dňa 21.04.2016, pričom trvala až do 09.10.2016; prerušená bola v čase od 10.10.2016 do 04.04.2017 a znova trvala od 05.04.2017 až do dňa 30.09.2017, kedy bola ukončená. Pri stanovení dĺžky daňového konania - 351 dní však žalovaný absolútne ignoroval fakt, že prerušenie daňovej kontroly presiahlo maximálnu povolenú dobu na vybavenie veci určenú nariadením - 3 mesiace po dni prijatia žiadosti žiadaného orgánu. Z administratívneho spisu správcu dane nie je zrejmý presný dátum, kedy bola žiadosť správcu dane o poskytnutie informácie podľa článku 7 nariadenia zo dňa 04.10.2016 českému daňovému orgánu doručená. Z protokolu však vyplýva, že český daňový orgán predvolával pána E. už predvolaním zo dňa 15.12.2016, takže k doručeniu muselo prísť pred týmto dátumom. Daňová kontrola mala byť ukončená najneskôr dňa 25.09.2017 (aj keď to už je veľmi nepravdepodobný dátum, pretože toto trvanie žalobca odvodil až odo dňa, kedy český daňový orgán datoval prvé predvolanie A. a je viac než nepravdepodobné, že by český daňový orgán prijal žiadosť správcu dane zo dňa 04.10.2016 až v polovici decembra 2016. Daňová kontrola podľa žalobcu mala bez prerušenia trvať od 21.04.2016 do 21.04.2017, celkovo teda 366 dní. Odo dňa začatia daňovej kontroly, t. j. odo dňa 21.04.2016 do dňa prerušenia daňovej kontroly, t. j. do 09.10.2016 uplynulo 172 dní daňovej kontroly. Zákonná dĺžka prerušenia mohla maximálne trvať do 15.03.2017 (lehotu troch mesiacov žalovaný počítal odo dňa, kedy bolo datované prvé predvolanie A. E., t. j. odo dňa 15.12.2016, aj keď nikde sa neuvádza dátum, kedy došla žiadosť dožiadanému orgánu). Následne dňom 16.03.2017 má daňová kontrola trvať už iba 194 dní (nakoľko celkovo mohla trvať maximálne 366 dní a 172 dní už uplynulo). Daňová kontrola mala byť ukončená najneskôr 25.09.2017 (a to iba v hraničnom prípade, keď počítame s možnosťou, že v ten deň ako bola žiadosť správcu dane doručená dožiadanému orgánu, tento zaslal predvolanie svedkovi A. E.). K ukončeniu daňovej kontroly však došlo až 30.09.2017, keď správca dane daňovú kontrolu prerušil až do 04.04.2017, teda na 177 dní (skoro na 6 mesiacov). Uvedeným konaním došlo k nezákonnému predlžovaniu doby prerušenia daňovej kontroly a tým aj samotnej daňovej kontroly. Podľa výpočtov žalobcu daňová kontrola trvala nie 351 dní, ako uvádza žalovaný, ale až 371 dní (hoci žalobca je toho názoru, že trvala ešte dlhšie, avšak to nevie s presnosťou určiť, nakoľko mu nie je známy deň prijatia žiadosti podľa článku 7 nariadenia českým daňovým orgánom). Takýto postup správcu dane je nielenže v rozpore s ustanoveniami Daňového poriadku a nariadenia, ale zároveň je aj v hrubom nesúlade s ústavným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvených v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Odpoveď na žiadosť správcu dane zo strany českej finančnej správy doručená správcovi dane až dňa 03.04.2017, nie je dôvodom konvalidujúcim dlhšiu dobu trvania prerušenia daňovej kontroly nad rámec zákonnej trojmesačnej lehoty. Zo samotného napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že samotný správca dane i žalovaný sú si vedomý, že trojmesačná lehota nebola splnená a správca dane urgoval český daňový orgán až po jej uplynutí. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/32/2014 zo dňa 18.05.2015, v ktorom súd uviedol, že je potrebné okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií posudzovať aj samotnú dĺžku prerušenia daňovej kontroly. Súd zdôraznil, že trojmesačná lehota uvedená v článku 10 nariadenia je lehotou prísnejšou, ako napríklad lehota určená zákonom č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní, a teda prerušenie daňovej kontroly je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v uvedených právnych predpisoch - v tomto prípade v nariadení. Žalobca ďalej uviedol, že zákonom stanovená lehota jedného roka na vykonanie daňovej kontroly je zákonnou (maximálnou) lehotou a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť

uskutočňovanej daňovej kontroly. Cieľ daňovej kontroly nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Ak teda správca dane nerešpektuje maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, poruší tým nielen ustanovenie o maximálnej dĺžke trvania, ale aj zásadu primeranosti (proporcionality) a zásadu zákonnosti pri správe daní. Potom je treba konštatovať, že daňová kontrola v takom prípade nie je vykonaná v súlade so zákonom, t. j. v rámci zákona maximálnej povolenej dĺžky trvania daňovej kontroly a protokol z nej tak nadobúda povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Uvedený právny názor vyplýva napríklad aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.06.2010, sp. zn. III. ÚS 24/2010, rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18.01.2018, sp. zn. 6S/34/2017, alebo aj z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 02.02.2017, sp. zn. 1S/161/2016. Rovnako sa vyjadril aj Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 21.09.2011, sp. zn. 2Sžf/35/2010, podľa ktorého - ak daňový úrad nerešpektoval maximálnu dĺžku daňovej kontroly, porušil tým zásadu primeranosti a zásadu zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z daňovej kontroly tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Ak správca dane protokol použije, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole, je rovnako nezákonné. Zákonnosť daňovej kontroly po uplynutí maximálne 1-ročnej lehoty možno konvalidovať výlučne so súhlasom daňového subjektu. Na základe uvedených skutočností má žalobca za to, že správca dane nerešpektoval zákonom stanovenú maximálnu povolenú dĺžku trvania daňovej kontroly, a teda protokol zo dňa 12.09.2017, doručený dňa 30.09.2017 je nezákonne získaným dôkazným prostriedkom, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľa - spoločnosti Alfastar, s.r.o. bolo uskutočnené dodanie predmetného tovaru podľa § 8 zákona č. 222/2004 Z. z., a preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH a následne žalobcovi nevzniklo ani právo na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a). Podľa žalobcu, správca dane aj žalovaný nedostatočne a nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy týkajúce sa preverenia dodania zdaniteľného plnenia - strojného zariadenia Schreeder v. č. SCH 357-2014 v zmysle faktúry č. FO/14/39 zo dňa 31.12.2014 v celkovej výške 82.200,00 Eur s DPH (68.500,00 Eur bez DPH, 20% vo výške 13.700,00 Eur), dátum splatnosti: 14.01.2015. Žalobca preukázal, že zariadenie mu bolo riadne dodané, v súčasnosti sa v prevádzke žalobcu stále nachádza. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia preukázal aj ďalšími dôkazmi - dodacím listom, preberacím protokolom, výsluchom konateľa žalobcu ako aj výsluchom svedkov a bývalej konateľky spoločnosti Alfastar, pričom všetky dôkazné prostriedky potvrdili reálne dodanie zariadenia. Žalobca má faktúru a dodanie zariadenia riadne evidované vo svojom účtovníctve. Faktúra bola riadne uhradená, bola priznaná a odvedená DPH. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.03.2011, sp. zn. 3Sžf/1/2011, v ktorom Najvyšší súd dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovar od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnuté rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandarde uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania, pričom žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.04.2015, sp. zn. 8Sžf/92/2014, v ktorom súd uviedol, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu, avšak nie absolútne. Poukázal tiež na konštantnú judikatúru, podľa ktorej hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Správny orgán môže pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. O výklade daňových noriem daňovými orgánmi sa výstižne vyjadril aj Ústavný súd v náleze zo dňa 18.09.2008, sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávajú daňovým subjektom. Na základe uvedeného má žalobca za to, že svoje dôkazné bremeno uniesol a preukázal existenciu materiálneho plnenia, nakoľko zariadenie mu bolo dodané, disponuje relevantnou faktúrou a preberacím protokolom, zariadenie je evidované v žalobcovom účtovníctve a v neposlednom rade sa v súčasnosti naďalej u žalobcu stále nachádza a využíva. Pokiaľ sa žalovaný vo svojom rozhodnutí venuje kredibilite spoločnosti Alfastar a tomu, ako ju už aj v minulosti musel preverovať. Žalobca poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 21.06.2012 (C-80/11), z ktorého vyplýva, že daňový orgán nemôže od podnikateľa vyžadovať, aby preveroval svojich dodávateľov a zároveň nemôže zastaviť vrátenie DPH podnikateľovi, ktorému bol

tovar či služby dodané pochybným spôsobom. Táto tolerancia je povinná len dovtedy, kým daňový orgán nedokáže, že podnikateľ, ktorému odmieta vrátenie DPH o pochybnostiach vedel, ale nestačí len domnienka daňového orgánu, že podnikateľ konal protiprávne, ale daňový orgán to musí dokázať aj dokladmi. Rovnako v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/49/2010 sa uvádza, že kontrolovaný daňový subjekt nemá právne prostriedky na to, aby kontroloval dodávateľa svojho dodávateľa, napríklad, či správne vedie účtovníctvo, či tovar nadobudol legálne alebo prečo je v čase kontroly už nekontaktný. Zodpovednosť za prípadné nedostatky na predchádzajúcom stupni obchodu nemožno automaticky ťaživo prenášať na kontroly daňový subjekt. Plnenie povinnosti iných subjektov nepatrí do dôkazného bremena kontrolovaného daňového subjektu, a teda ich nemožno od neho spravodlivo požadovať. Žalobca v žiadnom prípade nemôže niesť zodpovednosť za skutočnosti, že si správca dane nevie zabezpečiť svedeckú výpoveď súčasného konateľa spoločnosti Alfastar - pána A., ktorý by potvrdil/ vyvrátil dodanie zariadenia. Na základe týchto skutočností má žalobca za to, že svoje dôkazné bremeno uniesol a preukázal existenciu materiálneho plnenia, preto mu nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vznikol. Záverom uviedol, že dostatočným spôsobom preukázal, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k náprave nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia vecí správcu dane a s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 10.07.2018 a rozhodnutie Daňového úradu Žilina, pobočka Čadca zo dňa 21.03.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 bola začatá dňa 21.04.2016 na základe oznámenia zo dňa 23.03.2016 a ukončená dňa 30.09.2017, t. j. dňom doručenia protokolu č. 101945523/2017 zo dňa 12.09.2017. Daňová kontrola bola prerušená v čase od 10.10.2016 a to z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. K prerušeniu daňovej kontroly došlo v zmysle ustanovenia § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vo väzbe na ustanovenie § 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z.. Podľa druhej vety § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z. na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z. správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. V prípade osobitného predpisu zákon príkladmo odkazuje na zákon č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní a nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010. Podľa § 61 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Lehota na vykonanie daňovej kontroly teda plynula od 21.04.2016 do 09.10.2016 a od 05.04.2017 do 30.09.2017. Daňová kontrola trvala 351 dní, t. j. menej ako jeden rok. Pokiaľ žalobca namieta, že prerušenie daňovej kontroly z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie spôsobom podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 a ktoré trvalo od 10.10.2016 do 04.04.2017, nemohlo byť dlhšie ako tri mesiace, k tomu žalovaný uviedol, že ju považuje za neopodstatnenú a to z dôvodu, že podľa kapitoly II oddiel 2 článok 10 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné. No najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje na jeden mesiac. Podľa kapitoly II oddiel 2 článok 11 nariadenia, v niektorých osobitných kategóriách prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku 10. Podľa kapitoly II oddiel 2 článok 12 nariadenia, pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite písomne informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať. Nariadenie Rady EÚ 904/2010 síce stanovuje rámec pre lehoty na poskytnutie informácií, avšak nedodržanie uvedených lehôt neznamená, že informácie poskytnuté po ustanovenej lehote budú považované za nezákonný dôkaz. Predmetné lehoty boli stanovené z dôvodu, aby sa vytvoril časový rámec pre žiadaný orgán na vybavenie žiadosti (cit. článok 10 a 11). V prípade nedodržania lehoty uvedené nariadenie vytvára určitý tlak na žiadaný orgán, aby požadované informácie poskytol (cit. článok 12). Za účelom preverenia zdaniteľných obchodov žalobcu a spoločnosti Alfastar, s.r.o. správca dane zaslal dňa 04.10.2016 žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií, ktorou požiadal českú finančnú správu vypočuť ako svedka A. - konateľa spoločnosti Alfastar, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom žalobcu. Je zrejmé, že sa jednalo o významného svedka, preto bolo opodstatnené, že správca dane vykonal kroky k jeho vypočutiu. Z dôvodu, že odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií nebola správcovi dane doručená v lehote troch mesiacov, správca dane zaslal urgenciu predmetnej žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií. Správca dane pokračoval v daňovej kontrole

ihneď po doručení odpovede od českej finančnej správy. Odpoveď bola správcovi dane doručená dňa 03.04.2017. Je teda zrejmé, že správca dane prerušil daňovú kontrolu na základe zákonného dôvodu a to na čas, ktorý bol nevyhnutne potrebný na získanie požadovaných informácií. Skutočnosť, že sa správcovi dane nepodarilo získať informácie do troch mesiacov od zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nebola spôsobená jeho zavinením a nezaložila pre správcu dane povinnosť ukončiť prerušenie daňovej kontroly. V súvislosti s aplikáciou súdnej judikatúry na prípad žalobcu, žalovaný podporne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/18/2014 zo dňa 23.03.2016, v ktorom sa Najvyšší súd SR vyjadril k lehotám určeným na medzinárodnú výmenu informácií takto: „Pokiaľ žalobca namieta dĺžku daňovej kontroly, túto námietku Najvyšší súd SR považoval za nedôvodnú. Vo vzťahu k odkazu na článok 8 nariadenia Rady ES č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie EHS č. 218/92, Najvyšší súd SR poukazuje, že tam upravená lehota sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií, nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Medzinárodná výmena informácií je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v prejednávanej veci, a teda daňová kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty“. V súvislosti s uvedeným rozsudkom žalovaný pre úplnosť uviedol, že nariadenie Rady ES č. 1798/2003 bolo nahradené práve nariadením Rady EÚ č. 904/2010, pričom uvádzaný článok 8 nariadenia ES č. 1798/2003 bol nahradený článkom 10 nariadením Rady EÚ č. 904/2010. Ďalej žalovaný podrobne rozpísal priebeh daňového konania.

4. V preskúmavanej veci považoval správny súd za kľúčovú predovšetkým otázku posúdenia zákonnosti dĺžky daňovej kontroly, protokolu resp. dôkazu o obstaraní v rámci daňovej kontroly a jej vplyvu na zákonnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného o určení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014, nepriznanie nadmerného odpočtu a vyrubenie dane.

5. Podľa § 44 ods. 1 veta druhá zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku (ďalej len „“), daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly.

Podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov,1)zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov 1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.36a)

Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 kalendárnych mesiacov.

Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku, daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu. 36a)

Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21a)

Podľa § 61 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane môže daňové konanie prerušiť najdlhšie na 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci daňového konania; túto lehotu môže správca dane predĺžiť na nevyhnutný čas.

Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku, konanie je prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení konania. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie.

Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku, správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania.

Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

Podľa § 61 ods. 6 Daňového poriadku, ustanovenia o prerušení daňového konania sa vzťahujú rovnako aj na daňové konanie vedené finančným riaditeľstvom alebo ministerstvom.

6. Účelom daňovej kontroly je zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní, ktorá slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu, pri súčasnom zachovaní práv a právom chránených záujmoch daňových subjektov a iných osôb. Daňová kontrola totiž predstavuje verejnomocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií. Zároveň slúži na získanie a zhromažďovanie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Nakoľko ide o závažný zásah a nadmernú záťaž pre kontrolovaný daňový subjekt, je ohraničená dĺžkou jej trvania zákonnou lehotou.

7. Zákon č. 563/2009 Z. z. v ustanovení § 3 zakotvuje základné zásady správy daní (daňového konania). Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v článku 59 ods. 2 Ústavy SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty

daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos z daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. V daňovom konaní sa taktiež uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie daňovej kontroly je prejavom tejto zásady.

8. V čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu boli limity, obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly, upravené v ustanovení § 44 ods. 1 veta druhá zákona č. 563/2009 Z. z., podľa ktorého daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, ale aj v ustanovení § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z. z., podľa ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia.

9. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že daňová kontrola u žalobcu začala v súlade s § 46 ods. 1 Daňového poriadku dňa 21.04.2016 na základe oznámenia č. 102819006/2016 zo dňa 23.03.2016j, daňová kontrola bola prerušená v čase od 10.10.2016 (rozhodnutie č. 10432446/2016 zo dňa 04.10.2016) do 04.04.2017 (oznámenie č. 100568997/2017 zo dňa 05.04.2017) a to z dôvodu, že bolo potrebné získať informácie v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. K prerušeniu daňovej kontroly došlo v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku vo väzbe na ustanovenie § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku. Podľa vety druhej § 46 ods. 10 Daňového poriadku na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Za účelom preverenia zdaniteľných obchodov žalobcu a spoločnosti Alfastar, s.r.o. správca dane zaslal dňa 04.10.2016 žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 1580972/2016, ktorou požiadal českú finančnú správu vypočuť ako svedka A., bytom Q. XXX, XXX XX M., W. republika - konateľa spoločnosti Alfastar, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom žalobcu. Jednalo sa o významného svedka, preto bolo opodstatnené, že správca dane vykonal kroky k jeho vypočutiu. Spoločnosť Alfastar, s.r.o., ktorá od 04.12.2015 zmenila obchodné meno na B1 Commerce s.r.o. a zmenila adresu sídla na Kresánkova 7A, 841 05 Bratislava - mestská časť Karlova Ves je kontaktná, spoločnosť nemá v registri evidovaného štatutárneho zástupcu, spoločníkom spoločnosti je spoločnosť EAS Office services s.r.o., ktorá bola zrušená dňom 22.03.2016 a odo dňa 20.04.2016 je ex offo vymazaná z obchodného registra. Ani v rámci daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania nebolo jednoznačne preukázané, že pani Q. C. bola po 21.05.2014 oprávnená konať za spoločnosť Alfastar, s.r.o.. Pán C. G. bol v období od 10.05.2012 do 25.11.2015 splnomocnenou osobou oprávnenou konať v plnom rozsahu bez akéhokoľvek obmedzenia za spoločnosť Alfastar, s.r.o.. Pani C. a pán G. označili pána A. E. ako osobu, ktorá mala zabezpečiť dodanie strojného zariadenia, ktoré bolo predmetom faktúry č. FO/14/309 zo dňa 31.12.2014. Žalobca predložil správcovi dane okrem predmetnej faktúry zo dňa 31.12.2014 aj dodací list zo dňa 31.12.2014, odovzdávajúci a preberací protokol zo dňa 30.04.2014. Zatiaľ čo na faktúre FO/14/309 a dodacom liste je ako dátum dodania uvedený dátum 30.12.2014, z odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu vyplýva, že k odovzdaniu a prebratiu strojného zariadenia - drviča SCHREEDER došlo už dňa 30.04.2014. Predložené doklady si vzájomne odporujú a nie je z nich jednoznačné, kedy došlo k dodaniu fakturovaného plnenia, t. j. ku vzniku daňovej povinnosti. Žalovaný porovnaním výpovedí pána R. F., konateľa žalobcu, pani Q. C., bývalej konateľky a splnomocnenej zástupkyne spoločnosti Alfastar, s.r.o. a pána C. G., splnomocneného zástupcu spoločnosti Alfastar, s.r.o. zistil rozpory v uvedených výpovediach, ktoré zakladajú dôvodné pochybností o realizácii fakturovaného plnenia. Podľa vyjadrenia pána F., konateľa žalobcu, mal pánovi G. a pani C. poradiť, kde sa dá zohnať také strojné zariadenie, ktoré on potrebuje a vysvetliť im, čo potrebuje. Uvedený obchod mal potom dojednať s pánom G., osobou oprávnenou konať za spoločnosť Alfastar, s.r.o.. Pán G. však uvedené vyjadrenia pána F. poprel. Uviedol, že nevie o aké strojné zariadenie sa jednalo a ani na čo sa malo využívať a že uvedený

obchod musel riešiť pán F. s pánom E.. Podľa vyjadrenia pána F. sa jednalo o použitý stroj. Uvedené vyjadrenie je zasa v rozpore s vyjadrením pani C., ktorá uviedla, že sa jednalo o nový stroj čínskej výroby. Nikto z uvedených osôb (pán F., pani C., pán G.) nevedeli uviesť od koho mala spoločnosť Alfastar, s.r.o. predmetné strojné zariadenie obstarať. Ani na faktúre č. FO/14/309 a ani na dodacom liste nie je uvedený spôsob dopravy. Pán F. predložil správcovi dane dve fotokópie plných mocí vystavených na pani C., ktoré však vyvolali ďalšie pochybnosti správcu dane. Prvá fotokópia plnej moci je bez dátumu vystavenia, pričom dátum osvedčenia pravosti podpisu pána A. E., ktorý sa nachádza na druhej strane, je zo dňa 12.05.2014. V tomto období bola pani C. konateľkou spoločnosti Alfastar, s.r.o. (do 21.05.2014) a pán A. E. nebol konateľom uvedenej spoločnosti. Nemohol teda preniesť práva, ktorými ešte nedisponoval. Fotokópia druhej plnej moci podpísaná pánom A. E. je s dátumom osvedčenia pravosti podpisu dňa 22.12.2014. Je už na pohľad zrejmé, že podpisy pána E. sa na uvedených plných mociach od seba odlišujú. Obe predložené generálne plné moci majú rovnaké vymedzenie rozsahu splnomocnenia. Podľa obsahu uvedených generálnych plných mocí mal pán A. E. splnomocniť Q. C., aby ho v plnom rozsahu bez akéhokoľvek obmedzenia zastupovala vo všetkých právnych veciach spojených s činnosťou spoločnosti Alfastar, s.r.o., aby vykonávala všetky úkony týkajúce sa činnosti spoločnosti, podpisovala zmluvy, prijímala všetky doručované písomností, podávala návrhy a zmeny, podávala opravné prostriedky a vzdávala sa ich, zúčastňovala sa jednaní a rokovaní a to všetko i vtedy, keď je podľa platných právnych predpisov potrebné osobitné splnomocnenie. Splnomocnenie takéhoto rozsahu dáva splnomocnenej osobe veľmi rozsiahle oprávnenia na konanie za spoločnosť, je takmer na úrovni prokrúry (§ 14 Obchodného zákonníka). Pani C. však nepredložila správcovi dane predmetné generálne plné moci (fotokópie predložil iba pán F.) a to aj napriek tomu, že musela nimi disponovať, ak chcela aj po 21.05.2014 konať za spoločnosť Alfastar, s.r.o.. Ani v rámci daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania nebolo jednoznačne preukázané, že pani C. bola po 21.05.2014 oprávnená konať za spoločnosť Alfastar, s.r.o.. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keďže nepreukázal, že bolo spoločnosťou Alfastar, s.r.o. dodané plnenie uvedené na faktúre č. FO/14/309 zo dňa 31.12.2014. Správca dane preto oprávnene neuznal žalobcovi v zdaňovacom období december 2014 nárok na odpočítanie DPH z predmetnej faktúry. Konateľom spoločnosti Alfastar, s.r.o. sa stal pán A. E. od 21.05.2014. Žalobca nepreukázal žiadnu komunikáciu s týmto konateľom uvedenej spoločnosti. Konať mal s pani C. a pánom G. a to na základe vyššie uvedených rozporuplných plných mocí, pričom v prípade dodania strojného zariadenia sa jeho výpoveď v zásadných skutočnostiach rozchádzala s výpoveďami pani C. a pána G.. Navyše žalobca sa obrátil s požiadavkou na dodávku strojného zariadenia na spoločnosť Alfastar, s.r.o., ktorá nemala s obstaraním takéhoto tovaru vôbec žiadne skúsenosti. V rámci daňovej kontroly a ani vyrubovacieho konania sa nepreukázalo, od koho spoločnosť Alfastar, s.r.o. zakúpila strojné zariadenie, nepreukázaná zostala preprava strojného zariadenia do skladu v Čadci a následne do prevádzky žalobcu vo Svederníku, nepreukázaná zostala aj existencia dlhov spoločnosti Alfastar, s.r.o. voči žalobcovi a ich následné započítanie s plnením, ktoré pozostávalo z dodávky stavebných prác a dodávky strojného zariadenia. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie DPH, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má naň právny nárok. Preukázať to môže len na základe nespochybniteľných dôkazov. Ak správca dane spochybní deklarované zdaniteľné obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok. Správca dane preveroval obchodný vzťah medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom, pričom vo svojom rozhodnutí poukázal na pochybností a nepreukázané skutočností vyplývajúce z tohto obchodného vzťahu. Správny súd mal za preukázané, že žalobca nepreukázal oprávnenosť odpočítania DPH z faktúry č. FO/14/309 zo dňa 31.12.2014 od spoločnosti Alfastar, s.r.o., porušil ustanovenie § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. pretože nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti v spoločnosti Alfastar, s.r.o. uvedenej na predmetnej faktúre. Daňová kontrola je prerušená dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení kontroly. Tento deň nemôže byť skorší ako deň, kedy bolo rozhodnutie odovzdané na poštovú prepravu alebo odoslané elektronickými prostriedkami, v prípade doručovania rozhodnutia zamestnancami správcu dane tento deň nemôže byť skorší ako deň jeho doručenia. Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať odvolanie. Správca dane pokračuje v daňovej kontrole z vlastného podnetu, alebo na podnet kontrolovaného daňového subjektu, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Ak je daňová kontrola prerušená, lehoty na jej vykonanie neplynú, t. j. daňová kontrola sa predlžuje o čas, po ktorý bola prerušená. Prerušenie daňovej kontroly teda znamená, že časový interval medzi začatím daňovej kontroly a jej ukončením môže byť dlhší než jeden rok. Prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom, t. j. účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe a ktoré majú vplyv na zistenie potrebných

skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola vykonávaná. Tento právny inštitút nemôže slúžiť ako nástroj správcu dane na umelé (neúčelné) predlžovanie zákonnej dĺžky trvania daňovej kontroly a „získavanie času“ nad rámec zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Takýmto obštrukčným postupom dochádza k obchádzaniu zákona, t. j. k obchádzaniu zákonom stanovenej dĺžky, po ktorú správca dane musí daňovú kontrolu vykonať. Ak by sme tento postup akceptovali, tak by to znamenalo obchádzanie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, t. j. daňová kontrola by mohla trvať po neobmedzene dlhú dobu, resp. neprimerane dlhú dobu nad rámec jej zákonom povolenej dĺžky trvania. V takom prípade by explicitné stanovenie zákonnej dĺžky daňovej kontroly stratilo akýkoľvek význam a stalo by sa len prázdnou literou zákona (tzv. obsolentným zákonným ustanovením). Preto je potrebné posudzovať účelnosť postupu správcu dane pri vyhľadaní informácií zo zahraničia a prerušenie daňovej kontroly podľa vyššie uvedených kritérií. Daňová kontrola predstavuje značný zásah do súkromnoprávnej sféry kontrolovaného daňového subjektu, preto sa tento zásah má spravovať zásadou proporcionality (primeranosti) a zásadu účelnosti, pričom správca dane musí postupovať profesionálne a vyvarovať sa prípadnému šikanóznemu postupu. Ak tieto limity výkonu daňovej kontroly nie sú zo strany správcu dane dodržiavané, dôsledkom toho je, že protokol z daňovej kontroly má charakter nezákonne získaného dôkazného prostriedku a nemôže byť použitý ako dôkaz v daňovom (vyrubovacom) konaní. Je preto mimoriadne dôležité, aby sa inštitút prerušenia daňovej kontroly nezneužíval na jej faktické a neefektívne predĺženie.

10. Pri procese medzinárodnej výmeny informácií by mal správca dane prerušiť daňovú kontrolu dňom odoslania žiadosti o poskytnutie informácie príslušnému orgánu cudzieho štátu a v daňovej kontrole pokračovať dňom doručenia odpovede na túto žiadosť. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na ustanovenie § 44 Daňového poriadku, podľa ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočností na splnenie jej účelu. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane musí spĺňať požiadavku nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Citované ustanovenie je potrebné vykladať v spojitosti s jednou so základných zásad správ daní podľa ust. § 3 ods. 2 vety druhej daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný vybaviť vec bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré najmenej zaťažujú daňový subjekt a ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Okrem účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácie je potrebné posudzovať primeranosť samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly. V tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf 18/2014 zo dňa 23.03.2016 - „Vo vzťahu k odkazu na článok 8 Nariadenia Rady ES č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktorým sa zrušuje nariadenie EHS č. 218/92, Najvyšší súd poukazuje na to, že tam upravená lehota sa vzťahuje na medzinárodnú výmenu informácií, nie na výkon daňovej kontroly podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Medzinárodná výmena informácií je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú, ktorý postup bol zvolený aj v prejednávanej veci, a teda daňová kontrola bola vykonaná v rámci zákonnej lehoty...“. Nariadenie Rady ES č. 1798/2003 bolo nahradené Nariadením Rady EÚ č. 904/2010. Podľa článku 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 tak rýchlo, ako je to len možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ však žiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac. Správny súd vyhodnotil prebiehajúcu medzinárodnú výmenu informácií ako inú skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia a v nadväznosti na to konštatuje zákonnosť prerušenia daňovej kontroly a hlavne zákonnosť z nej vyhotoveného protokolu. Prerušená daňová kontrola nemôže spôsobovať obmedzovanie základných práv a slobôd daňového subjektu, lebo v období prerušenia správca dane nesmie realizovať žiadnu kontrolnú aktivitu. Inou otázkou je celkové predloženie stavu právnej neistoty kontrolovaného daňového subjektu, keďže je zrejmé, že prerušenie daňovej kontroly raz skončí (rovnako ako samotná daňová kontrola) a následne bude musieť dôjsť k meritórnemu daňovému rozhodnutiu. Takto ponímané ústavno-právne riziká prerušenia daňovej kontroly však nie sú spôsobilé vyvolať nezákonnosť (a tým aj nepoužiteľnosť) protokolu ako i finálneho formálneho výsledku, preto nie sú sami o sebe spôsobilé ani viesť k nezákonnosti rozhodnutia vydaného v daňovom konaní. Správny súd nezistil, že by rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/55/2011 vychádzal zo stabilizovanej prejudikatúry, eventuálne, že by sa v ňom formulovaný právny názor ujal ako precedenčný.

Rozsudok Najvyššieho súdu tak možno kvalifikovať aj ako ojedinelý, a tým nespôsobilý nastoliť legitímne očakávania daňových subjektov, ktoré sa ocitnú v rovnakých skutkových situáciách. Okrem toho sa predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu týka konania žalovaného podľa zákona o správe daní a poplatkov a v prejednávanej veci ide o postup podľa ustanovení Daňového poriadku. Úvaha správcu dane o tom, či je prerušenie daňovej kontroly opodstatnené, nie je neobmedzená. Jednoznačným a pre správcu záväzným motívom pri úvahách o ďalšom procesnom postupe musí byť zásada proporcionality. Prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom, musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe a ktoré majú vplyv na zistenie potrebných skutočností za účelom, za ktorých je daňová kontrola vykonávaná. V prejednávanej veci správny súd ustálil, že daňová kontrola bola u žalobcu začatá dňa 21.04.2016 do 09.10.2016 a od 05.04.2017 do 30.09.2017. Po zohľadnení doby prerušenia bola daňová kontrola ukončená v zákonnej lehote (trvala 351 dní, t.j. menej ako jeden rok).

11. Ostatnými hmotnoprávnymi námietkami žalobcu sa správny súd vzhľadom na vyššie uvedené nezaoberal.

12. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/18/2014 zo dňa 23. marca 2016 v spojení s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 726/2016 z 25. októbra 2016, pri ktorom správny súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od jeho obsahu a vyslovených právnych názorov s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil, rozhodol tak, že žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 190 SSP. Správny súd vec prejednal bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok stanovených v § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20.03.2019.

13. O náhrade trov konania žalobcu bolo rozhodnuté podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a contrario, žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Rovnako náhradu trov konania nepriznal ani žalovanému v zmysle § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na túto náhradu (výnimočnosť situácie).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.

Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.