Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8SaZ-3-2019.pdf
PDF · 112.67 KB
Case nature
Area
Subarea
8SaZ/3/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou v právnej veci žalobcu: Z. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť L. republiky, OP XXXXXXXXX, trvalý pobyt A. námestie XX/X, O., L. republika, t. č. V. a V., T. 5, I., S. republika zastúpený: Centrom právnej pomoc so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky - Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 08.02.2019 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-262-33/2018-Ž zo dňa 15.01.2019 takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote sa žalobca s odkazom na ust. § 11 ods. 1 pís. e/ a § 52 ods. 1 zák. č. 480/2002 Z.z., Zákon o azyle (ďalej len „ZoA“), ust. § 32 ods. 1 a 2, § 46, § 47 ods. 3, Zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) a pís. d/ jediného článku Protokolu o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie, pripojeného k Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, domáhal vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-262-33/2018-Ž zo dňa 15.01.2019, ktorým zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú, v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Skutkové dôvody žaloby založil na tom, že žalovaný sa nedostatočne zaoberal možnosťou udeliť azyl aj osobe, ktorá je štátnym príslušníkom členského štátu Európskej únie. V rozhodnutí sa obmedzil len na strohé konštatovanie, že Česká republika ,,nemá žiadne výnimky podľa Protokolu a ani sa voči ČR nezačalo v tomto smere žiadne konanie a v zmysle toho sa takáto žiadosť vybavuje na základe domnienky, že je zjavne neodôvodnená. Protokol umožňuje v konkrétnom prípade poskytnúť občanovi Európskej únie azyl. V rozhodnutí sa žalovaný nevyjadril k tomu, či sa vôbec touto možnosťou v prípade žalobcu zaoberal a z akého dôvodu mu azyl podľa tohto článku neposkytol. Z vyššie uvedených dôvodov má žalobca za to, že žalovaný nedostatočne zistil skutočný stav veci a nesprávne aplikoval svoju správnu úvahu, viažucu sa k jedinému článku Protokolu, keď sa nezaoberal všetkými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie konkrétne vo vzťahu k žalobcovi, a tak nesprávne právne posúdil skutkový stav veci na základe čoho je napadnuté rozhodnutie žalovaného nezákonné a nepreskúmateľné. 2. Vo vyjadrení zo dňa 20.02.2019 žiadal žalovaný žalobu zamietnuť. K žalobným námietkam uviedol, že má možnosť urobiť výnimku a posudzovať žiadosť o udelenie azylu ako prípustnú, avšak vychádzajúc z jediného článku Protokolu, sa členské štáty považujú navzájom za bezpečné a muselo by ísť o výnimočnú situáciu, kedy by spravili takúto jednostrannú výnimku a žiadosť o udelenie azylu by predsa len posudzovali. Vyslovil presvedčenie, že z predmetného ustanovenia jemu (a členským štátom) určite nevyplýva povinnosť náležite odôvodňovať, prečo sa jednostranne nerozhodli urobiť výnimku a posudzovať žiadosť o udelenie azylu, a následne o takomto výnimočnom postupe notifikovať Radu EÚ.
Týmto prípadom nie je situácia žalobcu, ktorý sa pokúša vyhnúť trestnému stíhaniu. Ide o osobu, na ktorú bol viackrát vydaný európsky zatýkací rozkaz a ktorá bola niekoľkokrát odsúdená za rôzne trestné činy majetkového charakteru a po príchode na územie SR bola taktiež zadržaná pri krádeži. Na podporu svojich tvrdení poukázal na vstupný pohovor vykonaný so žalobcom dňa 11.01.2019, kde na otázku že by na Slovensku mohol žiť aj bez toho aby žiadal o azyl a od koho sa dozvedel o možnosti požiadať o azyl, odpovedal: „Môžem povedať, že ja sa nechcem vrátiť do ČR. Počas pobytu v ČR som sa stretol so Srbom, D., ktorí dostali v ČR azyl a tak som aj ja požiadal o azyl na Slovensku. Okrem toho slovo azyl sa často spomína vo všetkých médiách.“ Takisto na nadväznú otázku: Ale prečo ste o azyl požiadali až po vydávacej väzbe?“ žalobca odpovedal: „Keď som bol na slobode, nepovažoval som to za potrebné.“ Svoje vyjadrenie žalovaný uzavrel tým, že z protokolu nevyplýva povinnosť odôvodňovať prečo v danom prípade neurobil výnimku a žiadosť individuálne neposudzoval. Takýto výklad predmetného ustanovenia je podľa jeho názoru nelogický a v tomto prípade ide o zneužitie inštitútu azylu zo strany žalobcu, ktorý sa týmto spôsobom vyhýba odovzdaniu do Českej republiky za účelom výkonu trestu. 3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy S.s.p. podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 S.s.p., bez nariadenia ústneho pojednávania. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 S.s.p.). 4. Podľa § 206 ods. 3 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 5. Podľa § 206 ods. 4 S.s.p. pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 6. Podľa § 206 ods. 6 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
7. Podľa § 219 S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 8. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok)“ tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 9. Podľa § 3 ods. 1, 2 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 10. Podľa ods. 5 cit. ust. rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 11. Podľa § 32 ods. 1, 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny organ. 12. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 13. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. Z obsahu administratívneho spisu a rozhodnutia žalovaného, ktoré právne odôvodnil ust. § 11 ods. 1 pís. e/ Zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle súd zistil, že žalovaný ako neprípustnú zamietol
žiadosť žalobcu o udelenie azylu na území SR, ktorú dňa 27.12.2018 podal pred pracovníkmi oddelenia cudzineckej polície PZ Bratislava, počas umiestnenia vo vydávacej väzbe v ÚVV Bratislava z dôvodu, že v ČR je na neho polícia zaťažená, lebo bol v minulosti trestne stíhaný, narodil sa na Morave a v očiach českej spoločnosti je odpad. Od spoluväzňov získal vo väzbe informácie v kauze „Metanol“ a na základe toho sa obáva o svoj život. Na Slovensku by chcel začať nový život. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že žalobca je od 27.07.2018 vo vydávacej väzbe v ÚVV Bratislava na základe Európskych zatýkacích rozkazov, ktoré boli vydané Okresným súdom (ďalej len „OS“) Přerov pod sp. zn. 4T 212/2015 dňa 15.06.2018, OS Prostějov pod sp. zn. 1IT 8/2018 dňa 17.07.2018, OS Blansko pod sp. zn. 14T 275/2017 dňa 24.07.2018. Uznesenie o vzatí do vydávacej väzby vydal dňa 03.09.2018 Krajský súd v Bratislave pod číslom 1Ntc/10/2018. Žalobca bol zadržaný policajnou hliadkou Obvodného oddelenia PZ Bratislava, Nové Mesto-východ, v predajni Tesco, na Račianskej 9 v Bratislave, pri krádeži 28 ks čokolád Študentská pečať, v hodnote 86,70 Eur. Po predvedení na políciu bolo zistené, že sú na neho vydané európske zatýkacie rozkazy za pokračujúcu majetkovú trestnú činnosť v ČR (hlavne krádeže vlámaním do rôznych objektov). Za účelom zdôvodnenia žiadosti o udelenie azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany, bol s ním dňa 11.01.2019 v ÚVV Bratislava vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že v ČR ukončil základnú osemročnú školskú dochádzku, potom nastúpil na Stredné farmaceutické učilište v Olomouci, ktoré ale nedokončil a vo veku 16 až 18 rokov bol umiestnený vo výchovnom ústave. V ČR pracoval v trvalom pracovnom pomere jeden rok v Adamovských strojárňach a potom pracoval už len ako brigádnik, alebo cez sprostredkovateľské agentúry. V rokoch 1996-1997 pracoval v prístave v Nemeckom Hamburgu ako pomocný robotník pri vykládke tovaru. V ČR bol asi deväťkrát súdne trestaný za krádeže, porušovanie domovej slobody a podvody, niečo bolo amnestované, vo výkone trestu odňatia slobody ale v podstate ani nebol, lebo všetko pokryla vyšetrovacia väzba. Takto strávil vo vyšetrovacích väzbách odhadom asi 6 rokov. S matkou a súrodencami nie je v kontakte, jeho uvádzaná adresa Jihlava, Masarykovo námestie 97/1 je v podstate adresa Mestského úradu Jihlava, lebo inú adresu nemá. Na Slovensko do Žiliny, pricestoval v decembri roku 2017 a potom šiel do Popradu, kde pracoval na čierno počas zimnej sezóny v nemenovanom penzióne. Do Bratislavy prišiel v marci 2018, tu sa zoznámil s priateľkou a bývali u jej matky v Pezinku, alebo u známych. Priateľka je drogovo závislá a ku krádeži čokolád ho v podstate psychicky zmanipulovala. V minulosti nežiadal v žiadnej krajine o azyl, ale v krajine pôvodu sa stretol s cudzincami zo Srbska, Kirgizska, Albánska, ktorí podľa jeho vyjadrenia v ČR dostali azyl, ktorý sa okrem toho často spomína vo všetkých médiách. O azyl na Slovensku požiadal preto, lebo Slovensko považuje za priateľskú krajinu a nemá tu problémy s jazykom. Ako dôvody žiadosti uviedol, že mal v krajine pôvodu problémy s políciou, všade bol automaticky podozrivý a polícia hádzala na neho aj tie prípady, ktoré nespáchal. Počas doby umiestnenia vo väzbe v ČR ho polícia presviedčala, aby získaval informácie od svojho spoluväzňa X., majiteľa likérky Drag. Nejaké informácie im aj poskytol a teraz sa obáva, že by sa to mohlo obrátiť proti nemu. Na otázku prečo o azyl nepožiadal hneď po vstupe na Slovensko, ale až počas doby umiestnenia vo vydávacej väzbe uviedol, že to v tej dobe nepovažoval za potrebné. Iné dôvody k svojej žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany neuviedol, ani k nej neposkytol žiadne podklady alebo materiály. 15. Žalovaný konštatoval, že v prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za jeho politické názory takého charakteru, ktoré by spĺňali podmienky na udelenie azylu v zmysle Konvencie z roku 1951 a zákona o azyle. Je zrejmé, že ide o prípad zneužitia azylového konania, nakoľko ČR je od 01.05.2004 členským štátom EÚ a žalobca mal ako občan štátu Európskej únie možnosť voľného pohybu, čo aj využil a bez problémov cestoval. Voľný pohyb osôb, ktorý je jednou zo základných slobôd zaručených právom EÚ zahŕňa právo žiť a pracovať v inom členskom štáte. Brať do úvahy žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu alebo ju vyhlásiť za prípustnú na prešetrenie iným členským štátom možno len v konkrétnych prípadoch a ČR nemá žiadne výnimky podľa Protokolu a ani sa voči nej nezačalo v tomto smere žiadne konanie a preto sa takáto žiadosť vybavuje na základe domnienky, že je zjavne neopodstatnená. Vzhľadom k tomu, že Z. je štátnym občanom členského štátu EÚ a nenastala žiadna zo skutočností uvedených v „Protokole o práve štátnych príslušníkov členských štátov EÚ na azyl,“ zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu na území SR podľa ust. § 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle ako neprípustnú. 16. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej len „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza
mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). Tieto tri zásady sú najdôležitejšími ochrannými prvkami, ktoré pre utečencov zaviedol Ženevský dohovor. 17. Konanie o udelenie azylu na území SR prebieha vo väzbe na splnenie podmienok taxatívne uvedených v § 8 ZoA, ako zákonného vyjadrenia ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Právo na azyl je právom len cudzinca a to takého, ktorý bol mimo územia SR prenasledovaný kvôli uplatňovaniu politických práv a priznáva sa v rozsahu dvoch kumulatívnych materiálnych podmienok. Prvou je prenasledovanie, druhou je uplatnenie politických práv a slobôd. Prvou podmienkou sa zaručuje ochrana až vo fáze reálneho prenasledovania a na jej splnenie nestačí ohrozenie, resp. možnosť, že osoba bude v kratšej alebo vzdialenejšej budúcnosti ohrozená prenasledovaním. Druhá podmienka práva na azyl je splnená, ak žiadateľ o azyl uplatnil slobodu prejavu, slobodu zhromažďovania, slobodu združovania, volebné právo alebo právo na odpor a za to je v zahraničí prenasledovaný. Udelenie azylu podľa § 8 ZoA je objektívne viazané na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. Z kontextu celého konania a vo väzbe na pôsobenie žalobcu a jeho snahu o legalizáciu pobytu na území SR prostredníctvom udelenia azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany, súdu vyplynulo, že ani jedna z kladených podmienok konania o udelenie azylu nie je prítomná. 18. Podľa ust. § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 19. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 20. Podľa písm. k/ cit. ust. na účely tohto zákona sa rozumie krajinou pôvodu štát alebo štáty, ktorých je cudzinec štátnym občanom, alebo v prípade osoby bez štátnej príslušnosti štát jej posledného bydliska. 21. Rezumovaním výstupov žalobcu, ako aj z listinných dôkazov tvoriacich obsah spisu, najmä z dotazníka žiadateľa o udelenie azylu vyplýva, že žalobca prišiel na územie Slovenska v decembri 2017 z Českej republiky, kde bol asi deväťkrát súdne trestaný, vo väzbe bol asi šesť rokov a všetko bolo za krádeže, porušovanie domovej slobody a podvody. Problémy mal hlavne s políciou, pretože bol automaticky podozrivý, hádzali mu na hlavu aj to, čo nespravil, polícia mu strpčovala život, mal problémy aj so štátom, lebo úradníci a kurátori mu sťažovali život, po prepustení z väzby mu nevedeli zaobstarať prácu a nepomohli mu ani so závislosťou od hracích automatov. O udelenie azylu na Slovensku požiadal preto, lebo sa toto slovo často spomína v médiách a spoznal sa s Albáncom, D. a Srbom, ktorí dostali azyl v Česku. Tam sa on ale nechce vrátiť. Súd nadobudnutím týchto poznatkov dospel k záveru, že strach z prenasledovania u žalobcu preukázaný nebol pre absenciu objektívnej stránky a tiež chýbajúcu opodstatnenosť, nakoľko dispozícia právnej normy, teda prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, pre ktoré sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu, alebo je v nej prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd nebola naplnená. Dôvodom žiadosti žalobcu o azyl je podľa názoru správneho súdu výlučne vydávacia väzba na základe európskych zatýkacích rozkazov, vydaných Okresným súdom ( ďalej len „OS“) Přerov dňa 15.06.2018 pod sp. zn. 4T 212/2015, OS Prostějov dňa 17.07.2018 pod sp. zn. 1IT 8/2018 a OS Blansko dňa 24.07.2018 pod sp. zn. 14T 275/2017 a jeho slobodné rozhodnutie nevrátiť sa do ČR, zrejme v snahe vyhnúť sa výkonu trestu
odňatia slobody v ČR, nakoľko porušovanie jeho základných ľudských práv či strach z prenasledovania jeho osoby, preukázané nebolo. 22. Podľa § 11 ods. 1 písm. e/ zák. č. 480/2002 Z.z., ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak žiadateľ je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise. 23. Osobitným predpisom, uvedeným vo vyššie citovanom ustanovení, je Protokol č. 24 o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie (tiež „Protokol o azyle“), pripojený k Zmluve o Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie. 24. Podľa jediného článku Protokolu o azyle berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty sa bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu. Podľa toho je možné brať do úvahy, resp. pokladať za prípustnú žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v nasledovných prípadoch: a/ ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, v prijímaní opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru; b/ ak bol iniciovaný postup uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada prípadne Európska rada vo vzťahu k nemu príjme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; c/ ak Rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, alebo ak Európska rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 2 uvedenej zmluvy s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; d/ ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná na základe predpokladu, že je zjavne neodôvodnená bez toho, aby súčasne akýmkoľvek spôsobom, podľa okolností prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu. 25. Článok 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd rieši otázky odstúpenia zmluvnej strany Dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd od tohto dohovoru. Podľa článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, na základe odôvodneného návrhu jednej tretiny členských štátov Európskeho parlamentu alebo Komisie môže Rada štvorpätinovou väčšinou svojich členov po získaní súhlasu Európskeho parlamentu rozhodnúť, že existuje jasné riziko závažného porušenia princípov uvedených v článku 6 ods. 1 niektorým členským štátom a adresovať tomuto štátu vhodné odporúčania. Pred prijatím takéhoto rozhodnutia Rada vypočuje príslušný členský štát a v súlade s tým istým postupom môže vyzvať nezávislé osoby, aby v primeranej lehote predložili správu o situácii v príslušnom členskom štáte. 26. V preskúmavanej veci správny orgán vydal rozhodnutie procesnej povahy podľa ust. § 11 ods. 1 pís. e/ Zákona o azyle, ktorým zamietol žiadosť žalobcu ako neprípustnú, pričom sa opieral o dôkazy a tvrdenia žalobcu vyplývajúce zo spisu a vyvodil záver, že Česká republika je demokratický a právny štát, člen Európskej únie a vzhľadom na absenciu ďalších predpokladov z Protokolu o azyle ako aj z vykonaných dôkazov v správnom konaní nebolo zrejmé, že by ČR ako členský štát bezpochyby zlyhával v ochrane základných práv svojich občanov. Pokiaľ ide o posúdenie možnosti aplikácie citovaného ustanovenia dospel súd k záveru, že v Českej republike nedošlo k žiadnemu z prípadov uvedených v Protokole (č. 24) o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie. Česká republika je členom Európskej únie a je považovaná za bezpečnú krajinu pôvodu, právny štát, rešpektujúci ľudské práva a slobody, preto dôvody žalobcovej žiadosti sú irelevantné a jeho žiadosť o udelenie azylu nemožno pokladať za prípustnú. 27. Zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa ust. § 11 ods. 1 písm. e/ zák. č. 480/2002 Z.z. nie je rozhodnutím posudzujúcim dôvodnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu z vecného hľadiska, ale konštatujúcim nenaplnenie predpokladov uvedených v osobitnom predpise, ktorým je Protokol č. 24 o azyle pre občanov štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie. Žalobca je občanom členského štátu Európskej únie, pričom v konaní nebolo preukázané splnenie žiadnej z podmienok, uvedených v jedinom článku citovaného Protokolu. Pokiaľ ide o podmienku pod písm. d/ jediného článku Protokolu č. 24, táto predstavuje možnosť členských štátov Európskej únie, v prípade ak nastane situácia, keď sa bude oprávnene uchádzať o medzinárodnú ochranu občan iného členského štátu, pristúpiť k (meritórnemu) preskúmaniu dôvodov žiadosti o udelenie azylu. Avšak z tejto právnej úpravy v žiadnom prípade nevyplýva nárokovateľnosť jej aplikácie. Podľa názoru súdu, z formulácie - „ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu“ je nepochybné, že rozhodnutie o aplikácii písm. d/ jediného článku Protokolu o azyle bolo ponechané na posúdenie členským štátom Európskej únie. Pokiaľ teda nenastala žiadna zo skutočností uvedených
v Protokole, žalovaný správne zamietol žalobcovu žiadosť o azyl ako neprípustnú. Súd upriamuje pozornosť na znenie jediného článku Protokolu o azyle, podľa ktorého „Berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty sa bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu...“. V zmysle tohto ustanovenia je nesporné, že členské štáty Európskej únie sa vzájomne považujú za bezpečné krajiny pôvodu. Preto pokiaľ v konaní nebolo spochybnené stanovisko štátu vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu, nie je namieste spochybňovať záver žalovaného v predmetnej veci. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zák. č. 480/2002 Z.z. je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/ zák. č. 480/2002 Z.z. alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu. 28. V postupe správneho orgánu súd namietané nedostatky nenašiel, rozhodnutie je podrobne a v logických súvislostiach odôvodnené, podložené vykonaným zisťovaním a prítomnými ustanoveniami na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov. Rozhodnutie žalovaného teda súd považuje za vecne i právne správne a so zreteľom na uvedené, nemohol prijať iný záver ako ten, ktorý už vyššie skonštatoval, že správny orgán dôkladne zistil skutkový stav veci, na tento aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie podrobným a vyčerpávajúcim spôsobom, aj odôvodnil. 29. Pretože súd nevyhodnotil námietku žalobcu za dôvodnú, podanú žalobu zamietol. 30. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p. a s poukazom na výsledok konania, teda celkovú neúspešnosť žalobcu v preskúmavanej veci mu náhradu trov konania nepriznal. 31. Záverom súd poznamenáva, že i keď bol žalobca v konaní neúspešný, je zo zákona oslobodený od platenia súdnych poplatkov za toto konanie (§ 4 ods. 2 pís. m/ zákona č. 71/1992 Zb.), a preto ho súd nezaviazal k povinnosti zaplatiť súdny poplatok.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 S.s.p.).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 S.s.p.) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 S.s.p.). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 S.s.p.). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 S.s.p.). Proti rozhodnutiu v časti o návrhu na priznanie odkladného účinku žalobe, kasačná sťažnosť nie je prípustná (§ 439 ods. 1 písm. e/ S. s. p.).